Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 287/2018
PDF · 133.67 KB
No categories available
III. ÚS 287/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 4, Bratislava, pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sa 75/2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Sa 75/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom pred krajským
súdom, v ktorom je v procesnej pozícii žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Sociálnej poisťovne vo veci priznania starobného dôchodku, dochádza k zbytočným
prieťahom. Poukázal na to, že žalobu podal 7. decembra 2016, pričom krajský súd až
do podania ústavnej sťažnosti vo veci nerozhodol. Tiež uviedol, že pôvodné konanie vedené
na krajskom súde pod sp. zn. 10 Sd 223/2013 bolo ukončené rozsudkom z 25. júna 2014,
proti ktorému podal odvolanie. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 9 So 156/2014 z 27. januára 2016 tak, že uvedený rozsudok krajského
súdu zmenil a rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 470 314 7150 0 zo 6. novembra 2013
zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Následne Sociálna poisťovňa vydala ďalšie
rozhodnutie z 15. júna 2016, „voči ktorému sa sťažovateľ voči pánovi GR Sociálnej
poisťovne odvolal. Ten svojím rozhodnutím čís. j.: 470 314 7150 0 zo dňa 04.10.2016
žiadosť sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne.
Voči takémuto prekvapivému a neočakávanému rozhodnutiu musel sťažovateľ podať opäť
dňa 07.12.2016, už po druhý raz návrh na preskúmanie zákonnosti na Krajský súd
v Bratislave, čís. k. 6Sa/75/2016...“.
3. Sťažovateľ podal krajskému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola
vyhodnotená ako dôvodná.
4. Tiež vytkol, že napriek jeho žiadosti z 15. mája 2017 o nariadenie pojednávania sa
tak nestalo, krajský súd je nečinný a nie je predpoklad, aby sa napadnuté konanie
právoplatne skončilo v najbližšej dobe.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd v napadnutom konaní
porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
aby ústavný súd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných
prieťahov a aby priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
12. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
13. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,
že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo
porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru), ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).
15. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02,
I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide
o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
16. Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že v napadnutom konaní bola
23. mája 2018 žalovanému zaslaná výzva na vyjadrenie a žiadosť o zaslanie
administratívneho spisu.
17. Ústavný súd konštatuje, že obdobie približne jeden a pol roka, počas ktorého bol
krajský súd nečinný, je síce neprimerane dlhé, avšak tento prieťah nedosahuje takú ústavne
relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať
porušenie označených práv sťažovateľa. Súdne konanie netrvá 5 rokov, ako uvádza
sťažovateľ, keďže zo samotnej sťažnosti vyplýva, že o jeho pôvodnom návrhu už bolo
súdmi právoplatne rozhodnuté a, navyše, v inej časti sťažnosti sám uvádza, že sa nachádza
v právnej neistote od 7. decembra 2016, teda od podania žaloby v napadnutom konaní.
18. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na rozhodovaciu prax
a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej
v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky
v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok
z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002,
body 64, 65 a 66).
19. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy).
21. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi
obrátiť sa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018