Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sa-75-2016.pdf
PDF · 135.38 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/75/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, ako správny súd v konaní pred samosudkyňou JUDr. Martou Barkovou, v právnej veci navrhovateľa: M. N., I.. XX.XX.XXXX, Z. F. Č..XXXX/X, XXX XX Z. proti žalovanej: Sociálna poisťovňa ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej číslo XXX XXX XXXX X E. dňa 04.10.2016 vo veci priznania starobného dôchodku, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 04.10.2016 z r u š u j e a v e c v r a c i a na ďalšie konanie žalovanému.
II. Žiadnemu z účastníkov nepriznáva právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava (ďalej len „žalovaná“), rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2016, zamietla žiadosť žalobcu M. N., I..XX.XX.XXXX, Z. F. Č..XXXX/X, XXX XX Z., (ďalej len „žalobcu“), o priznanie starobného dôchodku zo dňa 29.07.2013, od 14.03.2002, podľa ustanovenia § 142 ods. 4 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.100/1988 Zb.“) a ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z. z. (ďalej len „zákon č. č. 461/2003 Z. z.“). 2. Žalovaná v prvostupňovom rozhodnutí číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2016 uviedla, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „odvolací súd“), č. k. 9So/156/2014 zo dňa 27.01.2016, bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Sd/223/2013-34 zo dňa 25.06.2014, a to tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 06.11.2013, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 29.07.2013 od 14.03.2002. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej podľa záveru rozsudku odvolacieho súdu bola skutočnosť, že právomoc rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok, ako aj o jeho zvýšení za dobu zamestnania, resp. dôchodkového poistenia po vzniku nároku na starobný dôchodok, má žalovaná, a nie orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. V konaní o nároku na starobný dôchodok bolo z potvrdenia útvaru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-OSZ-36.974-13/2013VZ zo dňa 07.10.2013 preukázané, že žalobcovi bol od 02.06.2003 priznaný výsluhový dôchodok podľa ustanovenia § 128 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) a pre nárok a výšku mu bola zhodnotená doba štúdia a základná vojenská služba od 01.06.1964 do 31.05.1966 v I. kategórii funkcii, ďalšia vojenská služba od 01.06.1966 do 16.02.1967 v I. kategórii funkcii, doba výkonu služby v policajnom zbore od 15.05.1967 do 31.12.1999 v I. kategórii funkcií, doba výkonu služby v policajnom zbore od 01.01.2000 do 01.06.2003 v III. pracovnej kategórii. Podľa ustanovenia § 128 zákona č. 328/2002 Z. z. suma výsluhového dôchodku nesmela byť nižšia ako suma starobného dôchodku s prídavkom k dôchodku, na ktorý by vznikol nárok podľa predpisov platných pred účinnosťou tohto zákona. Pretože suma starobného dôchodku žalobcu, určená podľa zákona č. 100/1988 Zb. bola spolu s prídavkom k starobnému dôchodku výhodnejšia ako suma výsluhového dôchodku, bol žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok v sume určenej podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. Žalovaná pri posudzovaní nároku žalobcu na starobný dôchodok a pri určovaní dôchodkového veku, v súvislosti so zaradením doby výkonu služby do I. kategórie funkcií, vychádzala z ustanovení § 21, § 14 ods. ods. 4, § 132 a § 175 zákona č 100/1988 Zb. Nakoľko žalobca počas výkonu služby získal viac ako 20 rokov v I. kategórii funkcií, dôchodkový vek dosiahol podľa ustanovenia § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. dovŕšením 55. roku veku, 14. 03.2002. Podľa ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 721/2004 Z. z., v konaniach o nárokoch na dávky, ktoré vznikli pred 01.01.2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.12.2003. Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., suma starobného dôchodku poistenca, ktorý splnil podmienky nároku na tento dôchodok pred 01. 01.2004, je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31.12.2003 a nepoberal starobný dôchodok, invalidný dôchodok alebo ich časť, sa určí podľa tohto zákona. Náhradné doby získané po vzniku nároku na starobný dôchodok sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31.12.2003. Táto suma nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31.12.2003, a to vrátane úpravy dôchodkov a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu. Pretože žalobca po vzniku nároku na starobný dôchodok nebol nepretržite zamestnaný k 31.12. 2003, v súlade s § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., bolo pri posúdení jeho nároku potrebné postupovať podľa zákona č. 100/1988 Zb. Zohľadnenie doby služby v I. kategórii funkcií na dôchodkové účely v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má za následok, že dôchodkový vek žalobca dovŕšil 14.03.2002, kedy sa na posudzovanie dôchodkových nárokov profesionálnych vojakov a policajtov vzťahovala piata časť zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Zákon č. 328/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov a ani žiaden iný právny predpis neustanovil zánik nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia podľa zákona č. 100/1988 Zb., na ktoré vznikol nárok, a ktoré ešte neboli doteraz uplatnené. Pretože právo na dávky dôchodkového zabezpečenia nezaniká uplynutím času, je potrebné aby si ho žalobca uplatnil na vecne príslušnom orgáne. Pretože podmienky nároku na starobný dôchodok žalobca splnil 14.03.2002, a tento nárok mu v súlade s ustanovením § 175 zákona č. 100/1988 Zb. zostal zachovaný, na posudzovanie jeho nároku na starobný dôchodok sa vzťahuje piata časť zákona č. 100/1988 Zb., o ktorom v súlade s ustanovením § 142 ods. 4 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 306/1991 Z. z., je oprávnený rozhodnúť príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a to vrátane zvýšenia za obdobie po vzniku nároku na starobný dôchodok, a nie Sociálna poisťovňa. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v rozsudku č. 9So/91/2014 z 25.11.2016 ...„Podľa ustanovenia § 143a bodu 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 447/2002 Z. z. od 01.07. 2002, sa na sociálne zabezpečenia policajtov a vojakov nepoužijú ustanovenia § 130 až § 145 zákona č. 100/1988 Zb.“ Z citovaných ustanovení vyplýva, že uvedené ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb. sa nepoužijú až od 01.07.2002, počnúc ktorým mohol policajtom najskôr vzniknúť nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002. Aplikácia ustanovení § 132 a nasl.. zákona č. 100/1988 Zb. však nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok, ktoré do 30. 06. 2002 už vznikli. Žalobca splnil všetky podmienky nároku na starobný dôchodok podľa piatej časti (§ 132 ods. 1 písm. a)) zákona č. 100/1988 Zb. dňom 13.01.1998, ktorým dovŕšil dôchodkový vek 55 rokov, teda pred 01.07. 2002, pričom o priznaní tejto dávky dôchodkového zabezpečenia je oprávnený rozhodnúť orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, príslušný podľa ustanovenia § 116 ods. 2 v spojení s ustanovením § 142 ods. 4 písm. b) zák. č. 100/1988 Zb. Z uvedeného vyplýva, že kompetencia príslušného orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok, na ktorý mu vznikol nárok 14.03.2002, teda pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z. z., nie je v tomto prípade ustanovením § 143a bod. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. dotknutá, pretože po vzniku nároku na starobný dôchodok nebol nepretržite zamestnaný k 31.12.2003 ako to predpokladá ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Podmienky nároku na starobný dôchodok žalobca splnil podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. (§ 129 až § 145) dňom 14.01. 1998. Postup žalovanej je teda plne v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého Sociálna poisťovňa postupovala už pri vydaní zrušeného rozhodnutia, čo vyplývalo z jeho odôvodnenia. Cieľom ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zohľadnenie doby služby vykonávanej v I. a II. kategórii funkcií na dôchodkové účely a určenie zníženého dôchodkového veku. Uvedený postup bol aplikovaný aj v prípade žalobcu, t. j. bolo mu zohľadnené obdobie profesionálnej služby v I. kategórii funkcií.
Podľa názoru žalovanej, jej postup je v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého postupovala už pri vydaní zrušeného rozhodnutia, čo vyplývalo z jeho odôvodnenia. Cieľom ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zohľadnenie doby služby vykonávanej v I. a II. kategórii funkcií na dôchodkové účely a určenie zníženého dôchodkového veku. Uvedený postup bol aplikovaný aj v prípade žalobcu a bolo mu zohľadnené obdobie profesionálnej služby v I. kategórii funkcií. Žalovaná uviedla, že týmto rozhodnutím vykonáva rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9So/156/2014 z 27.01.2016.
3. Žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie podal odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovanej číslo 470 314 7150 0 zo dňa 15.06.2016, ktoré doručil žalovanej dňa 12.07.2016, ktorým zamietla v celom rozsahu jeho žiadosť o starobný dôchodok od 14.03.2002. Žalobca poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.01. 2016, č. k. 9So/156/2014, týkajúce sa konkrétnej spornej veci (nie obdobnej), medzi ním a žalovanou, pričom rozhodovať spory a vykladať zákony, je vecou súdu a úlohou Sociálnej žalovanej je rozhodnúť o jeho nároku na starobný dôchodok v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. Žalobca ďalej uviedol, že nie je v súlade s logickým výkladom rozsudku, aby v tej istej konkrétnej veci. v ktorej už raz bolo vydané rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o starobný dôchodok, ktoré bolo zrušené rozhodnutím súdu, bolo opätovne vydané zamietavé rozhodnutie. Zároveň vyjadruje svoj nesúhlas s tvrdením, že mu príslušný orgán Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zhodnotil celú dobu poistenia vo všeobecnom systéme. Vzhľadom na uvedené žiada o priznanie starobného dôchodku podľa ustanovenia § 21 zákona č. 100/1988 Zb. 4. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2016, ktorým zamietla žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku od 14.03.2002, rozhodol rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 04.10.2016, tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu podľa ustanovenia § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., a potvrdil rozhodnutie žalovanej číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2016. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, dospel k záveru, že postup žalovanej bol správny, ktorá vzhľadom na zistený skutkový a právny stav postupovala v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nakoľko žalobcovi bola pre priznanie výsluhového dôchodku zhodnotená celá preukázaná doba poistenia, teda celá doba služby, ako aj celá doba „civilného zamestnania“, jeho žiadosť o priznanie starobného dôchodku bola zamietnutá. Ak by žalovaná pri posudzovaní nároku žalobcu na priznanie starobného dôchodku rozhodla inak, postupovala by v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a spôsobila by tak neprimerané zvýhodnenie účastníka konania voči ostatným poistencom, ktorí sú v skutkovo obdobnej situácii. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 5. Proti rozhodnutiu Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 04.10.2016, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu v sociálnych veciach podľa ustanovenia § 199 a nasl. SSP, doručenú na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), dňa 07.12.2016. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaná zjavne pochybila, keď v rozhodnutí číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 06.11.2013, v rozhodnutí číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2016 a v rozhodnutí číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 04.10.2016, uviedla, že bola zohľadnená všetka preukázaná doba jeho sociálneho poistenia, a že bol odkázaný na príslušný orgán Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, aby si tam uplatnil žiadosť o zvýšenie už priznaného výsluhového dôchodku. Žalobca poukázal na to, že žalovaná nerešpektovala závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9So/156/2014 - 50 zo dňa 27.01.2016, ktorý poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 10Sd/223/2013 - 34 zo dňa 25.06.2014, vychádzal z nesprávnych právnych záverov, a ktorý konštatoval, že úlohou žalovanej v ďalšom konaní bude rozhodnúť o jeho nároku na starobný dôchodok znovu, pričom je viazaná jeho právnym názorom. Žalobca poukazuje na to, že mu vznikol dôchodkový nárok podľa ustanovenia § 132 ods. 1 písm. a) zák. č. 100/1988 Zb., kde je uvedené, že vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú v I. kategórii funkcií, (ďalej ako „kumulované, alebo formálne podmienky nároku na starobný dôchodok“). Žalobca poukázal na to, že žalovaná vydáva podľa ustanovenia § 21 zákona č. 100/1988 Zb., a ustanovenia § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., aj rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku. Žalobca považuje konanie o priznanie starobného dôchodku za správny akt, v ktorom žalovaná preskúma podklady (doklady), ktoré žiadateľ uviedol v žiadosti a podľa výsledku rozhodne. Žalobca zdôraznil, že žalovaná by mala pred vydaním rozhodnutia preskúmať, či žiadateľ splnil podmienky na priznanie starobného dôchodku, uvedenú skutočnosť potvrdil vo vyššie uvedenom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v predmetnom rozhodnutí uviedol, že povinnosť rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku žalobcu, má žalovaná. Žalobca poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 04.10.2016, ako aj ostatné rozhodnutia žalovanej v tejto veci, boli vydané v rozpore s ustanovením § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj v rozpore s čl. 33 Medzinárodného dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, pričom žalovaná vo svojich rozhodnutiach vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadne skutočnosti nebránili a nebránia žalovanej pri posúdení splnenia podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok, pokiaľ ide o dobu dôchodkového poistenia, akceptovať aj dobu poistenia, ktorú získal po vzniku nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Akceptovanie doby, ktorá bola zhodnotená na vznik nároku na výsluhový dôchodok, podľa jeho názoru nemá žiaden vplyv na výpočet výšky starobného dôchodku. Žalobca zdôraznil, že v žiadosti o starobný dôchodok zo dňa 29.07. 2013, spísanej podľa ustanovenia § 184 zákona č. 461/2003 Z. z., na pobočke Sociálnej poisťovne, sa nedomáha priznania starobného dôchodku od 14.03.2002, ale starobného dôchodku po ukončení dôchodkového poistenia, teda najskôr dňom 01.07.2011, a to z dôvodu, že spĺňa jednak dobu dôchodkového poistenia minimálne 15 rokov doby dôchodkového poistenia a jednak, že dňom 14.03.2002 dovŕšil požadovaný fyzický vek, a to 55 rokov. Žalobca uviedol, že v predmetnej žiadosti - v prílohe č. 1 je jasne uvedené, že jeho služobný pomer trval do 01.06.2003 a že ešte ďalej pracoval ako výsluhový dôchodca od 01.01.2004 do 30.06.2011, a preto výška starobného dôchodku mala byť vypočítaná z vymeriavacích základov dosiahnutých v tomto období. Žalobca tak splnil obe kumulované podmienky priznania starobného dôchodku - fyzický vek ku dňu 14.03.2002 a dobu poistenia, pretože bol nepretržite poistený v osobitnom systéme poistenia do 01.06.2003, na základe toho, mu bol od 02.06.2003 priznaný výsluhový dôchodok. Od 01.01.2004 do 30.06.2011 bol poistený vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, a preto má právo na priznanie starobného dôchodku, najskôr dňom 01.07.2011, ktorého výšku vypočíta žalovaná podľa vymeriavacích základov dosiahnutých do tohto termínu. Žalovaná má povinnosť teda rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok znova, a nie orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Žalobca k dobe sociálneho poistenia uviedol, že podľa evidencie žalovanej má k 01.07.2011 posudzované doby služby resp. zamestnania nasledovne: výkon základnej vojenskej služby v ČSĽA, štúdium na vojenskej škole a ďalšia vojenská služba, od 01.06.1964 do 16.02.1967, služobný pomer v policajnom zbore od 15.05.1967 do 31.12.1999 vo zvýhodnenej I. kategórii funkcií, ktoré nie je možné akceptovať pre vznik nároku na starobný dôchodok. Žalovaná sa odvoláva na zákon č. 461/2003 Z. z. s tým, že jeho zamestnanie (služba) netrvala nepretržite do 31.12.2003, a preto nie možné postupovať podľa ustanovenia § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalobca podotýka, že všetky preferované pracovné kategórie boli k 31.12.1999 zrušené. Služba príslušníkov v ozbrojených zboroch vykonávaná pred 31.12.1999 je zaradená na účely dôchodkového zabezpečenia podľa druhov vykonávaných funkcií do I. alebo II. kategórie funkcií. Služba vykonávaná po 31.12.1999 sa na účely dôchodkového zabezpečenia považuje za zamestnanie III. pracovnej kategórie (ustanovenie § 130 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb., platný do 31.12.1999). Medzi sporovými stranami nie je sporné, že žalobca dňa 14.03.2002 dosiahol vek 55 rokov, pričom pri stanovení výsluhového dôchodku ku dňu 02.06.2003 mu akceptoval Odbor sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, 38 skončených rokov trvania služobného pomeru s tým, že jeho výška môže byť maximálne 60 % vymeriavacieho základu mesačne. Pretože však bol povinný vykonať aj prepočet, aká výška starobného dôchodku s prídavkom k starobnému dôchodku by mu patrila k tomuto termínu, akceptoval mu pri tomto prepočte iba dobu služby (zamestnania) od 18. roku veku, t.j. 36 rokov (z toho 33 rokov v I. kategórii, 3 roky v III. pracovnej kategórii) a 1 rok po vzniku nároku na dôchodok. Podľa zákona č. 328/2002 Z. z., mu musel priznať ako výšku výsluhového dôchodku sumu, ktorá bola v tom čase pre neho výhodnejšia. Žalobca uviedol, že v tom čase nenamietal tieto nezrovnalosti vzhľadom k obmedzenej, 60 percentnej výške vymeriavacieho základu, ktorá nemohla byť prekročená. Tú dosahoval aj s uvedenou akceptáciou doby služby (zamestnania). Žalobca namietal, že pri stanovení výšky starobného dôchodku, je potrebné žalovanou započítať, že bol žiakom VŠJŽ v Moravskej Třebovej od 28.08.1962 do 31.05.1964 - 642 dní, súbežne vykonával základnú vojenskú službu a ďalšiu vojenskú službu od 01.06.1964 do 16.02.1967 - 991 dní, bol príslušníkom policajného zboru od 15.05.1967 do 31.12.1999 -11 545 dní, spolu: 13 178 dní, t.j. 36 rokov a 104 dní. Ďalej, že odpracoval 3 983 dní, t.j. 10 rokov a 333 dní v III. pracovnej kategórií ako príslušník policajného zboru od 01.01.2000 do 01.06.2003 -1 247 dní a po priznaní výsluhového dôchodku mal civilné zamestnanie na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky od 01.01.2004 do 30.06.2011- 2 736 dní, spolu: 3 983 dní, t.j. 10 rokov a 333 dní. Žalobca celkovo odslúžil a odpracoval: 17 165 dní, t. j. 47 rokov a 92 dní. Žalobca uviedol, že môže tiež čestným prehlásením svojich súrodencov doložiť aj odpracovanie doby od 17.02.1967 do 14.05.1967 - 87 dní, keď pracoval ako robotník v n.p. Doprastav Bratislava, závod Trnava (t. č. už neexistuje). Žalobca poukazuje na to, že ako mladistvý študoval na Vojenskej škole Jána Žižku v Moravskej Třebovej, kedy platil v ČSSR zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov (platný od 29.12.1959 do 01.09.2002), ktorý priniesol len rámcovú úpravu pomerov a ďalej upravoval túto problematiku zákon č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených síl, školský zákon č. 186/1960 Zb. a školský zákon č. 29/1984 Zb. Zároveň poukázal žalobca na to, že bol v platnosti sociálny zákon č. 101/1964 Zb. a jeho vykonávacia vyhláška č. 102/1964 Zb. V tom čase sa na žalobcu v plnej miere vzťahovalo aj ustanovenie § 2 ods. 1, ustanovenia § 123 písm. h), § 125, § 126, § 127, § 128, § 129 uvedenej vyhlášky. Neskôr bol prijatý ďalší zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení zo dňa 12.11.1975, a zákon č. 100/1988 Zb. a jeho vykonávacia vyhláška č. 149/1988 Zb. Z ustanovenia § 233 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že Ministerstvo obrany Slovenskej republiky je povinné žalovanej elektronicky a v lehotách ňou určených bezplatne oznamovať údaje, poskytovať doklady a súčinnosť, ktoré sú potrebné na výkon sociálneho poistenia. Podľa názoru žalobcu, žalovanej nič nebráni v tom, aby prešetrila, či uvedená doba jeho štúdia na vojenskej škole (VŠJŽ) od 28.08.1962 do 31.05.1964 spadá do doby služby (zamestnania) v I. kategórii alebo nie. Žalobca predpokladá, že na požiadanie jej to môže oznámiť alebo inou formou súčinnosti poskytnúť aj Ministerstvo obrany Českej republiky. Žalobca podotýka, že žalovaná sa mala pri rozhodovaní v tomto prípade hlavne opierať o závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.. 9So/l 56/2014 z 27.01.2016, a nie o závery v obdobných prípadoch, ktoré cituje z iných rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalovanej neprináleží vykladať zákon, na to sú iné inštitúcie. Žalobca poukázal na článok 11, článok 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na článok 19, 33 Dohovor č. 128 vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Z, z., o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach. Z Podľa čl. 11 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala, ak zabezpečujú väčší rozsah práv a slobôd občanov majú prednosť pred jej zákonmi. Preto je potrebné výpočet dôchodkovej dávky v prospech navrhovateľa vykonať vo výške zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme a to v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Žalobca navrhuje, aby sa žalovaná vyjadrila najmä k týmto otázkam:
- ak Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne pri svojom rozhodovaní postupoval aj podľa ustanovenia § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., či v rámci toho zistil nejaké nedostatky, ak áno ako ich odstránil,
- z akého dôvodu žalovaná pri rozhodnutí zo dňa 15.06.2016, postupovala podľa ustanovenia § 142 ods. 4, písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., a ako žiadateľa o starobný dôchodok ho považuje za príslušníka ZNB, a z akého dôvodu v rozhodnutí zo dňa 06.11.2013, rozhodla podľa ustanovenia § 21 zákona č. 100/1988 Zb., keď v iných prípadoch podľa tohto ustanovenia dôchodok priznáva,
- ak žalobca žiadosť o starobný dôchodok podal dňa 26.07.2013 a podmienky priznania starobného dôchodku splnil už 14.03.2002, z akého dôvodu považovala žalovaná za logické, že starobný dôchodok má byť priznaný k tomuto dátumu, najmä s ohľadom na to, že má vedomosť o tom, že jeho služobný pomer trval do 01.06.2003 a bol zamestnaný aj od 01.01.2004 do 30.06.2011.
- či musí žiadateľ o starobný dôchodok, podať žiadosť k termínu splnenia kumulatívnych podmienok, aj keď jeho pracovný pomer (trvá) trval aj po tomto termíne,
- či má žalovaná vedomosť o tom, že jeho služba ako študenta VŠJŽ začala už 28.08.1962 a že jej doba je relevantná pre účely sociálneho poistenia, keď v napadnutom rozhodnutí Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne je akceptované tvrdenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, že pre nárok a výšku výsluhového dôchodku bola žalobcovi zohľadnená ako služba aj doba štúdia, ale len od 01.06.2004 -
- z akého dôvodu nerešpektuje závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 9So/156/2014 - 50 zo dňa 27.01.2016, napriek tomu, že je viazaná jeho právnym názorom. Žalobca na základe uvedených skutočností navrhuje, aby správny súd v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 písm. c) SSP a s poukázaním na ustanovenie § 191 ods. 3 písm. a) SSP rozhodol tak, že rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 04.10.2016 súd zrušuje a vec vracia Sociálnej poisťovni ústredie na ďalšie konanie. 6. K žalobe podala písomné vyjadrenie žalovaná podaním zo dňa 09.07.2018, a v ktorom uviedla, že jej postup bol správny, a dôvody napadnutého rozhodnutia majú podklad v zákonných ustanoveniach, na základe ktorých bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku žalobcu na starobný dôchodok. Žalovaná sa pridržiava skutkových a právnych dôvodov uvedených v rozhodnutí Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne číslo XXX XXX XXXX X E. X. XX.XX.XXXX, F. G. na M. I. L. Č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2016, ktoré je vecne totožné s rozhodnutím Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 04.10.2016. Žalovaná má za to, že napadnuté rozhodnutia sú správne a v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody žalovaná uplatnený nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva a žiada, aby správny súd podľa ustanovenia § 190 zákona č.162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. 7. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovanej replikou doručenou súdu dňa 21.09.2017. Žalobca zotrval na dôvodoch svojej žaloby. 8. K vyjadreniu žalobcu sa už žalovaná písomne nevyjadrila. 9. Správny súd v predmetnej veci nariadil dňa 13.11.2018 pojednávanie, na ktoré sa dostavil žalobca a poverená zástupkyňa žalovanej. Žalobca na pojednávaní dňa 24.10.2018 uviedol, že trvá na dôvodoch uvedených v správnej žalobe na preskúmanie predmetného rozhodnutia, ako aj na písomnom vyjadrení založenom v súdnom spise a na ústnom prednese na pojednávaní dňa 13.11.2018. Ďalej poukázal na to, že žalovaná nerešpektovala právny názor rozsudku závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 9So/156/2014 - 50 zo dňa 27.01.2016, a prečo uvádzal v preskúmavanom rozhodnutí iné rozsudky. 10. Poverená zástupkyňa žalovanej na pojednávaní dňa 13.11.2018 uviedla, že žalovaná sa vysporiadala v preskúmavanom rozhodnutí s právnym názorom uvedenom v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 9So/156/2014 - 50 zo dňa 27.01.2016, ktorý vyslovil, že žalovaná má právomoc rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok, a nie orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ďalej, že trvá na svojom písomnom vyjadrení k správnej žalobe, a má za to, že napadnuté rozhodnutie je správne a v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody, žalovaná uplatnený nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva, a žiada, aby správny súd podľa ustanovenia § 190 SSP, správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. 11. Správny súd, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 04.10.2016, ako aj prvostupňového rozhodnutia žalovanej číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 15.06.2016, a postupov oboch správnych orgánov s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 2 SSP mal za to, že rozhodnutie žalovanej je potrebné zrušiť pri aplikácii ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d) SSP, a to pre nepreskúmateľnosť, pre nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie, a to z nasledovných dôvodov: 12. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej republiky, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. 13. Podľa § 191 SSP, správny súd zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, písm. d) ak napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 14. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 15. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 16. Podľa § 204 SSP ak to nie je v rozpore s účelom správneho súdnictva, môže správny súd i bez návrhu doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy. 17. Podľa § 32 ods. 1, zákona č. 71/1967 Zb. zákona o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 18. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 19. Podľa § 47 ods. 1 až 6 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci, neobsahuje úradnú pečiatku a podpis, ale je správnym orgánom autorizované podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia. Chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. 20. Podľa § 53 Správneho poriadku, proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal. 21. Podľa § 59 ods. 1 až 4 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný. Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať. 22. Podľa § 60a zákona č. 71/1967 Zb. ustanovenia prvej až tretej časti sa primerane vzťahujú aj na konanie o odvolaní. 23. Správny súd v konaní zistil, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovanej nie je zrejmé, ako sa právne vysporiadala so závermi rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9So/156/2014 zo dňa 27.01.2016, ktorý vyslovil, že keďže služobný pomer žalobcu trval aj po dovŕšení dôchodkového veku nepretržite až do 02.06.2003, pričom od 01.07.2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov nepoužijú ustanovenia § 130 a nasl. zákona č.100/1988 Zb., právomoc rozhodnúť o nároku na starobný dôchodok žalobcu, ako aj o jeho zvýšení za dobu zamestnania resp. dôchodkového poistenia po vzniku nároku na starobný dôchodok, má žalovaná, nie orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
24. Z povinnosti rešpektovať inštančnú záväznosť zrušujúceho rozhodnutia neexistujú žiadne výnimky (viď napríklad Bobek, Kühn a kol.: Judikatura a právní argumentace, Vydavatelství Auditorium, Praha, 2013, str. 364).
25. Správny súd v súvislosti so závermi rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9So/156/2014 zo dňa 27.01.2016, ktorý sa týka preskúmavaného rozhodnutia v tomto konaní, poukazuje na to, že žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia argumentuje tým, že jej postup je plne v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pritom sa odvoláva na ďalšie skoršie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v iných veciach (viď str.3,4 preskúmavaného rozhodnutia), podľa ktorých postupovala už pri vydaní zrušeného rozhodnutia, a tento postup bol aplikovaný aj v tomto prípade, t. z., že žalobcovi bolo zohľadnené obdobie profesionálnej služby v I. kategórii funkcií. Správny súd je toho názoru, že je potrebné rozlíšiť, či v konkrétnom prípade súdne rozhodnutie len interpretuje relevantné ustanovenia hmotného práva na konkrétny prípad (výklad práva), alebo či sa rozhodnutím dotvára právo nad rámec bežného výkladu pri absencii práva napr. vo forme použitia analógie. V danom prípade súdne rozhodnutie - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9So/156/2014 zo dňa 27.01.2016, interpretuje t. j. vykladá právo existujúce v normatívnej podobe. 26. Právny názor dovolacieho súdu je záväzný pre súd odvolací, prípadne aj pre súd prvého stupňa (ak bolo zrušené aj jeho rozhodnutie). Právny názor treba chápať ako názor na aplikáciu práva hmotného i procesného na rovnaký skutkový stav. Určením záväznosti tohto právneho názoru chce zákon zabrániť tomu, aby sa súd nedopustil rovnakého právneho omylu ako pôvodne, lebo inak, pri čisto kasačnom princípe, by sa teoreticky nikdy nemuselo dospieť k správnemu konečnému riešeniu. (NS SR M Cdo 31/01 (50/2001 ZSP). 27. Podľa názoru správneho súdu, žiaden právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu, resp. orgánu verejnej správy, povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca ani povinnosť byť viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu, uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem. V žiadnom prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nenadobúdajú povahu precedensov alebo sa stávajú tzv. sudcovským právom. 28. V slovenskom právnom poriadku platí princíp, podľa ktorého sú súdy viazané len zákonom; znamená to, že súd pri svojom rozhodovaní prihliada, a prípadne aj aplikuje súdny judikát či stanovisko len vtedy, ak dôjde k záveru, že sú v súlade so zákonom, ale záväzné pre neho nie sú. (NS SR M Cdo31/01 (50/2001 ZSP). 29. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je sudca povinný rešpektovať. Všeobecne záväzné sú rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. Sudca je ďalej pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. 30. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. 31. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25).
32. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 575/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Najvyšší súd Slovenskej republiky zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a to za účelom zabezpečenia ich jednotného výkladu a jednotného používania. Význam takého uverejňovania rozhodnutí, ktorého dôsledkom je aj faktické rešpektovanie tzv. konštantnej judikatúry súdmi, je treba vidieť z pohľadu princípu predvídateľnosti práva, ktorý je neopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorým je Slovenská republika v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
33. Žalovaná ako správny orgán má povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci podľa Správneho poriadku, aby v pochybnostiach zhromaždila všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť žalobcu ako žiadateľa o priznanie starobného dôchodku vyvracajú alebo spochybňujú, a zároveň rozhodnúť v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9So/156/2014 zo dňa 27.01.2016. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia princípov právneho štátu. Dodržiavanie princípov právneho štátu v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky je súčasťou práva na súdnu ochranu, zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Orgánmi ochrany týchto práv sú Ústavný súd SR resp. Európsky súd pre ľudské práva. 34. V ďalšom konaní bude úlohou žalovanej rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok znova, pričom správny súd podotýka, že žalovaná je viazaná právnym názorom odvolacieho súdu, nakoľko viazanosť právnym názorom súdu vyššieho stupňa je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí, je preto porušením základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu.
35. Správny súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu voči žalovanému je dôvodná, a preto zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov podľa ustanovenia § 191 ods.1 písm. d) SSP) a vec vrátil na ďalšie konanie žalovanému postupom cez ustanovenie § 191 ods. 4 SSP. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia sa správny súd nemohol zaoberať vecnými žalobnými dôvodmi, ktoré žalobca uvádzal v správnej žalobe. 36. O náhrade trov konania súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP. Žalobca bol úspešný účastník konania, trovy konania si neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému, nakoľko nebola splnená podmienka výnimočnosti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.