Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 75/2018
PDF · 195.47 KB
No categories available
III. ÚS 75/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 75/2018 -32
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku v konaní o sťažnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, Timravina 9,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 207/2016 z 25. septembra 2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 207/2016 z 25. septembra 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 207/2016
z 25. septembra 2017 z r u š u j e a v e c v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 312,34 eur (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov)
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva, Timravina 9, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 75/2018 z 28. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), v rozsahu, v ktorom namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 207/2016
z 25. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala
28. septembra 2016 dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 20 CoP 45/2015-1987 z 22. júna 2016, ktorého prípustnosť
vyvodzovala popri sebe z § 420 písm. e) a f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a zároveň aj z § 421 ods. 1 písm. a)
a b) CSP. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s poukazom na názor veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1 VCdo 2/2017 z 19. apríla 2017 (ďalej
len „rozhodnutie veľkého senátu“) zaoberal len dôvodom dovolania podľa § 420 písm. e)
CSP. Keďže vadu zmätočnosti označeného rozsudku krajského súdu nezistil, a k posúdeniu
ostatných dovolacích dôvodov nepristúpil, rešpektujúc uvedené rozhodnutie veľkého
senátu, dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné.
3. Sťažovateľka s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí.
Je presvedčená o tom, že najvyšší súd svojvoľne interpretoval novú zákonnú úpravu
prípustnosti dovolania podľa Civilného sporového poriadku a v rozpore so zákonom
zásadne obmedzil rozsah prípustnosti dovolania. Okrem toho vyjadruje nespokojnosť
i s posúdením dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. e) CSP najvyšším súdom.
4. Vo vzťahu k vymedzeným námietkam sťažovateľka uvádza, že «podala dovolanie
dňa 28.09.2016, pričom rozhodnutie VEĽKÉHO SENÁTU je zo dňa 19.04.2017, t.j.
až po podaní dovolania. Sťažovateľka v čase podania dovolania v roku 2016 legitímne
očakávala, že dovolací súd sa bude zaoberať všetkými dôvodmi dovolania. Zo žiadneho
zákonného ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku nevyplýva,
že by dovolacie dôvody nemohli byť kumulované, takže sťažovateľka nemohla legitímne
očakávať, že dovolací súd bude rozhodovať len o jednom dovolacom dôvode. Uvedený
zákaz kumulácie nemohla očakávať ani z dôvodu, že právna úprava dovolania
predchádzajúca C.s.p. kumuláciu dovolacích dôvodov umožňovala! Zákonné ustanovenia
C.s.p. jasne upravujú dovolacie dôvody v množnom čísle a neobmedzujú sa len na jeden
dovolací dôvod! Napr. v zmysle § 428 C.s.p. sú náležitosti dovolania nasledovné: „V
dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).“
V zmysle § 440 C.s.p. platí že: „Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.“
Zákonodarca v § 428 a 440 C.s.p. jednoznačne použil množné číslo a nijak neobmedzil
kumuláciu dovolacích dôvodov v zmysle § 420, či § 421 C.s.p.. Uvedený záver potvrdzuje aj
množné číslo uvedené v písm. f) § 447 C.s.p., keď dovolací súd odmietne dovolanie, ak „f)
nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú
vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.». K tomu sťažovateľka dodáva, že pokiaľ
by bola kumulácia dovolacích dôvodov zakázaná, takéto závažné obmedzenie prípustnosti
dovolania by muselo byť explicitne uvedené v zákone. Takéto obmedzenie v zákone však
uvedené nie je a dovolacie dôvody sú definované identicky, ako napr. aj odvolacie dôvody
špecifikované taktiež množným číslom v § 363 a v § 365 CSP, teda bez zákazu kumulácie.
5. Sťažovateľka ďalej predostiera ústavnému súdu argumentáciu, že „V prípadoch
keď nedostatky rozhodnutia, alebo pochybenia v konaní napĺňajú oba dôvody prípustnosti
dovolania podľa § 420 a § 421 C.s.p., by muselo byť dovolanie odôvodnené len jedným
dovolacím dôvodom, takže ostatné pochybenia by na základe rozhodnutia VEĽKÉHO
SENÁTU boli z nápravy vylúčené, a to aj keby boli v rozpore so základnými ľudskými
právami! Aj v prípade, že by UZNESENÍM dovolací súd neodmietol dovolanie sťažovateľky,
tak by sa zaoberal len 1 dovolacím dôvodom, na základe ktorého by vec vrátil na odvolací
súd, pričom 3 ďalšími dôvodmi by sa nezaoberal. Odvolací súd by následne napravil iba to
jedno (1) pochybenie vytýkané v rozhodnutí dovolacieho súdu, pričom tie 3 ostatné
pochybenia by odvolací súd zopakoval. Odvolací súd by dokonca tieto 3 pochybenia musel
zopakovať, keďže by nedisponoval rozhodnutím dovolacieho súdu so záväzným právnym
názorom potrebným na nápravu týchto pochybení. Takýto postup v zmysle rozhodnutia
VEĽKÉHO SENÁTU znamená, že v prípade 4 pochybení odvolacieho súdu by dovolací súd
takúto vec musel rozhodovať 4 krát, až pokiaľ by odvolací súd nenapravil všetky
4 pochybenia.“. S ohľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že rozhodnutie
odvolacieho súdu môže trpieť viacerými vadami zmätočnosti a zároveň môže vychádzať
aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, tak ako to je aj v jej prípade. Tým, že najvyšší
súd sa jej ďalšími dovolacími dôvodmi nezaoberal, odňal jej právo domáhať
sa ustanoveným postupom svojho práva na súde.
6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 127
ústavy nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené
jej v záhlaví označené práva podľa ústavy a dohovoru. Zároveň požaduje, aby ústavný súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal
jej náhradu trov konania.
7. Ústavný súd 20. marca 2018 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnej stránke
sťažnosti, zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu od ústneho
pojednávania vo veci.
8. Najvyšší súd doručil 9. mája 2018 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke prijatej
sťažnosti v podstatnom uviedol:
„... Pokiaľ Civilný sporový poriadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia
predpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec
ochrany základných práv. To znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať
podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak. aby boli dodržané zásady práva
na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp.
jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.
Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania
(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje)
a pre vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom
za ústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať taký, ktorý rešpektuje vyššie
uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná. Absencia
výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou C. s. p.,
ale naopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového
procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná
zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada
o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.
Najvyšší súd medzičasom zrevidoval stanovisko vyslovené v uznesení veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017
a to uznesením veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018 sp.
zn. 1 VCdo 1/2018, v ktorom vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420
Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľkine namietané práva boli
rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.“
9. Vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal 9. mája 2018 právnemu zástupcovi
sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a zároveň požiadal aj o vyjadrenie
k možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.
10. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 4. júna 2018 súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom najvyššieho súdu, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
15. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07)
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
16. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd v prvom rade
pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
18. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
19. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia
veľkého senátu predmetom všeobecnej diskusie a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom
na nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke posúdenia ústavnej konformnosti
takéhoto názoru vyjadreného v označenom uznesení veľkého senátu aplikovaného
vo viacerých prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov v pléne ústavného súdu
podľa § 6 zákona o ústavnom súde, pričom v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018
bolo 25. apríla 2018 prijaté uznesenie pléna ústavného súdu s ďalej uvedeným stanoviskom,
ktorým sú jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde
pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané.
20. V zmysle stanoviska pléna ústavného súdu „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne
uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového
poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (PLz. ÚS 1/2018).“
21. III. senát ústavného súdu sa s prijatým stanoviskom pléna plne stotožňuje
a v podrobnostiach naň odkazuje.
22. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že predmetné stanovisko pléna
ústavného súdu je aplikovateľné aj na vec sťažovateľky, pretože najvyšší súd neposúdil
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti jej dovolania, ale obmedzil sa len na posúdenie
prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 písm. e) CSP, t. j. z hľadiska existencie
tej procesnej vady zmätočnosti, ktorú sťažovateľka uviedla na prednejšom mieste.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky
napadnutým uznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku nálezu).
23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
24. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo
pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2
ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd
zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (bod 2 výroku nálezu).
25. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
26. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
27. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby.
28. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá
bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017. Náhradu trov konania
ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti). Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2017 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 147,33 €. Takto stanovená odmena spolu
s režijným paušálom 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 156,17 € za jeden úkon
uskutočnený v roku 2017. Celkové trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom predstavujú sumu 312,34 € a ústavný súd ich priznal v plnej výške uplatnenej
sťažovateľkou (bod 3 výroku nálezu).
29. Náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
30. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018