Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 75/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku v konaní o sťažnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, Timravina 9,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. septembra 2017 z r u š u j e a v e c v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 312,34 eur (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov)

na účet jej právneho zástupcu JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva, Timravina 9, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 28. februára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), v rozsahu, v ktorom namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala

28. septembra 2016 dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -1987 z 22. júna 2016, ktorého prípustnosť

vyvodzovala popri sebe z a Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a zároveň aj z § 421 ods. 1 písm. a)

a b) . Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení s poukazom na názor veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017 (ďalej

len „rozhodnutie veľkého senátu“) zaoberal len dôvodom dovolania podľa § 420 písm. e)

. Keďže vadu zmätočnosti označeného rozsudku krajského súdu nezistil, a k posúdeniu

ostatných dovolacích dôvodov nepristúpil, rešpektujúc uvedené rozhodnutie veľkého

senátu, dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné.

3. Sťažovateľka s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí.

Je presvedčená o tom, že najvyšší súd svojvoľne interpretoval novú zákonnú úpravu

prípustnosti dovolania podľa a v rozpore so zákonom

zásadne obmedzil rozsah prípustnosti dovolania. Okrem toho vyjadruje nespokojnosť

i s posúdením dovolacieho dôvodu podľa najvyšším súdom.

4. Vo vzťahu k vymedzeným námietkam sťažovateľka uvádza, že «podala dovolanie

dňa 28.09.2016, pričom rozhodnutie VEĽKÉHO SENÁTU je zo dňa 19.04.2017, t.j.

až po podaní dovolania. Sťažovateľka v čase podania dovolania v roku 2016 legitímne

očakávala, že dovolací súd sa bude zaoberať všetkými dôvodmi dovolania. Zo žiadneho

nevyplýva,

že by dovolacie dôvody nemohli byť kumulované, takže sťažovateľka nemohla legitímne

očakávať, že dovolací súd bude rozhodovať len o jednom dovolacom dôvode. Uvedený

zákaz kumulácie nemohla očakávať ani z dôvodu, že právna úprava dovolania

predchádzajúca kumuláciu dovolacích dôvodov umožňovala! Zákonné ustanovenia

jasne upravujú dovolacie dôvody v množnom čísle a neobmedzujú sa len na jeden

dovolací dôvod! Napr. v zmysle sú náležitosti dovolania nasledovné: „V

dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).“

V zmysle platí že: „Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.“

Zákonodarca v a 440 jednoznačne použil množné číslo a nijak neobmedzil

kumuláciu dovolacích dôvodov v zmysle , či . Uvedený záver potvrdzuje aj

množné číslo uvedené v písm. f) , keď dovolací súd odmietne dovolanie, ak „f)

nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú

vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.». K tomu sťažovateľka dodáva, že pokiaľ

by bola kumulácia dovolacích dôvodov zakázaná, takéto závažné obmedzenie prípustnosti

dovolania by muselo byť explicitne uvedené v zákone. Takéto obmedzenie v zákone však

uvedené nie je a dovolacie dôvody sú definované identicky, ako napr. aj odvolacie dôvody

špecifikované taktiež množným číslom v a v , teda bez zákazu kumulácie.

5. Sťažovateľka ďalej predostiera ústavnému súdu argumentáciu, že „V prípadoch

keď nedostatky rozhodnutia, alebo pochybenia v konaní napĺňajú oba dôvody prípustnosti

dovolania podľa a , by muselo byť dovolanie odôvodnené len jedným

dovolacím dôvodom, takže ostatné pochybenia by na základe rozhodnutia VEĽKÉHO

SENÁTU boli z nápravy vylúčené, a to aj keby boli v rozpore so základnými ľudskými

právami! Aj v prípade, že by UZNESENÍM dovolací súd neodmietol dovolanie sťažovateľky,

tak by sa zaoberal len 1 dovolacím dôvodom, na základe ktorého by vec vrátil na odvolací

súd, pričom 3 ďalšími dôvodmi by sa nezaoberal. Odvolací súd by následne napravil iba to

jedno (1) pochybenie vytýkané v rozhodnutí dovolacieho súdu, pričom tie 3 ostatné

pochybenia by odvolací súd zopakoval. Odvolací súd by dokonca tieto 3 pochybenia musel

zopakovať, keďže by nedisponoval rozhodnutím dovolacieho súdu so záväzným právnym

názorom potrebným na nápravu týchto pochybení. Takýto postup v zmysle rozhodnutia

VEĽKÉHO SENÁTU znamená, že v prípade 4 pochybení odvolacieho súdu by dovolací súd

takúto vec musel rozhodovať 4 krát, až pokiaľ by odvolací súd nenapravil všetky

4 pochybenia.“. S ohľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že rozhodnutie

odvolacieho súdu môže trpieť viacerými vadami zmätočnosti a zároveň môže vychádzať

aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, tak ako to je aj v jej prípade. Tým, že najvyšší

súd sa jej ďalšími dovolacími dôvodmi nezaoberal, odňal jej právo domáhať

sa ustanoveným postupom svojho práva na súde.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa čl. 127

nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené

jej v záhlaví označené práva podľa a dohovoru. Zároveň požaduje, aby ústavný súd

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal

jej náhradu trov konania.

7. Ústavný súd 20. marca 2018 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k vecnej stránke

sťažnosti, zaslal dotknutý súdny spis a zaujal stanovisko k možnému upusteniu od ústneho

pojednávania vo veci.

8. Najvyšší súd doručil 9. mája 2018 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke prijatej

sťažnosti v podstatnom uviedol:

„... Pokiaľ dáva strane k dispozícii dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, potom rozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia

predpokladov a podmienok jeho prípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec

ochrany základných práv. To znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať

podmienky prípustnosti tohto opravného prostriedku tak. aby boli dodržané zásady práva

na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp.

jej možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.

Ak teda kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania

(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje)

a pre vyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom

za ústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať taký, ktorý rešpektuje vyššie

uvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná. Absencia

výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou ,

ale naopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového

procesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná

zásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada

o možnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.

Najvyšší súd medzičasom zrevidoval stanovisko vyslovené v uznesení veľkého senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp. zn.

a to uznesením veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018 sp.

zn. , v ktorom vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420

a je prípustná.

Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľkine namietané práva boli

rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.“

9. Vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal 9. mája 2018 právnemu zástupcovi

sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a zároveň požiadal aj o vyjadrenie

k možnému upusteniu od ústneho pojednávania o sťažnosti.

10. Právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému súdu 4. júna 2018 súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom najvyššieho súdu, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ()

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

16. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd v prvom rade

pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

18. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (obdobne napr. , , ,

).

19. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia

veľkého senátu predmetom všeobecnej diskusie a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom

na nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke posúdenia ústavnej konformnosti

takéhoto názoru vyjadreného v označenom uznesení veľkého senátu aplikovaného

vo viacerých prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov v pléne ústavného súdu

podľa , pričom v konaní vedenom pod sp. zn. PLz.

bolo 25. apríla 2018 prijaté uznesenie pléna ústavného súdu s ďalej uvedeným stanoviskom,

ktorým sú jednotlivé senáty podľa poslednej vety

pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané.

20. V zmysle stanoviska pléna ústavného súdu „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne

uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového

poriadku, ako aj a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , poruší tým právo na prístup k súdu podľa

.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky (PLz. ).“

21. III. senát ústavného súdu sa s prijatým stanoviskom pléna plne stotožňuje

a v podrobnostiach naň odkazuje.

22. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že predmetné stanovisko pléna

ústavného súdu je aplikovateľné aj na vec sťažovateľky, pretože najvyšší súd neposúdil

súbežne uplatnené dôvody prípustnosti jej dovolania, ale obmedzil sa len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska , t. j. z hľadiska existencie

tej procesnej vady zmätočnosti, ktorú sťažovateľka uviedla na prednejšom mieste.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky

napadnutým uznesením najvyššieho súdu (bod 1 výroku nálezu).

23. Podľa v spojení s ustanovením a

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

24. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo

pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2

, resp. podľa a , a preto ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (bod 2 výroku nálezu).

25. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

26. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

27. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľky si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby.

28. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá

bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017. Náhradu trov konania

ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastupovania

a podanie sťažnosti). Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2017 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 147,33 €. Takto stanovená odmena spolu

s režijným paušálom 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 156,17 € za jeden úkon

uskutočnený v roku 2017. Celkové trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom predstavujú sumu 312,34 € a ústavný súd ich priznal v plnej výške uplatnenej

sťažovateľkou (bod 3 výroku nálezu).

29. Náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

30. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2018