Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 298/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13,

Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Krajského súdu v Bratislave takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a jeho právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej, Na Priekope 174/13, Žilina, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. septembra 2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,

Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namietal porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. , a v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom

postavení žalobcu stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

(pôvodne pod sp. zn. , pozn.), predmetom ktorého je rozhodovanie o žalobe

na ochranu osobnosti. Okresný súd rozsudkom č. k. -209 z 27. júna 2008 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom č. k. -300 zo 14. novembra 2008 žalobe sťažovateľa

čiastočne vyhovel (žalovaného v 1. rade zaviazal na náhradu časti žalovanej nemajetkovej

ujmy a žalobu proti žalovaným v 2. a 3. rade zamietol, pozn.).

Krajský súd rozsudkom č. k. , -347 z 5. októbra 2010

na základe odvolania sťažovateľa, ako aj žalovaného v 1. rade (okrem iného) rozsudok

okresného súdu z 27. júna 2008 (v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 14. novembra 2008)

zmenil vo vyhovujúcej časti tak, že žalobu (aj) v tejto časti zamietol. Následne Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 20. júna 2012 rozsudok

okresného súdu č. k. -209 z 27. júna 2008 v spojení s dopĺňacím rozsudkom

č. k. -300 zo 14. novembra 2008, ako aj rozsudok krajského súdu

č. k. , -347 z 5. októbra 2010 na základe dovolania sťažovateľa

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci dovolacím súdom je vec sťažovateľa okresným súdom ďalej vedená

pod sp. zn. . Rozsudkom č. k. -60 z 21. júna 2013 okresný súd

žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ proti označenému

rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením

č. k -128 z 15. decembra 2017 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu

č. k. -60 z 21. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

, ako aj v konaní vedenom sp. zn. , pričom svoju sťažnosť

odôvodnil okrem iného takto:

„Sťažovateľ je toho názoru, že postup Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej

pod sp. zn. (predtým , ) porušuje jeho základné

právo priznané SR... (ako aj) jeho základné právo priznané

Dohovoru.

... Vec sa nachádza v odvolacom konaní (v poradí treťom vrátane prvého

odvolacieho konania proti procesnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie) od 29. 05. 2014,

teda takmer 3 roky a 4 mesiace. Odvolací súd spôsobuje prieťahy jednak absolútnou

nečinnosťou ale aj neefektívnou činnosťou, o čom svedčí zrušenie jeho rozsudku

č. k. -347, z 05. 10. 2010 (v poradí prvé odvolacie konanie

v merite veci) dovolacím súdom.

... Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na celkovú dĺžku konania, keď vo veci podal

žalobu 10. 04. 2000 (!!!) a takmer po 17 a pol roku vo veci nie je rozhodnuté spôsobom,

ktorý by odstránil stav právnej neistoty a preto je v podstate vylúčené domáhať sa nápravy

administratívnym spôsobom podávaním sťažnosti na prieťahy orgánu štátnej správy

súdov.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

(predtým , ) po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -25 zo dňa 06. 11. 2007 porušené bolo.

2/ Krajskému súdu v Bratislave prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3/ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000.-EUR

(slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia...“

Uznesením č. k. -25 z 3. mája 2018 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených práv postupom

krajského súdu v (napadnutom) konaní vedenom pod sp. zn. prijal na ďalšie

konanie podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a v časti

týkajúcej sa postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

(ako aj z vyžiadaného zberného spisu krajského súdu sp. zn. ) zistil

nasledujúci priebeh (napadnutého) konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

:

1. Okresný súd vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol rozsudkom

č. k. -60 z 21. júna 2013, ktorým jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.

2. Dňa 6. novembra 2013 sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 21. júna

2013 odvolanie.

3. Dňa 23. decembra 2013 žalovaný v 2. rade doručil okresnému súdu svoje

vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa.

4. Dňa 21. januára 2014 žalovaný v 1. rade doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie

k odvolaniu sťažovateľa.

5. Dňa 29. mája 2014 okresný súd predložil spis krajskému súdu na účel rozhodnutia

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 21. júna 2013.

6. Dňa 18. októbra 2017 krajský súd zaslal sťažovateľovi na vyjadrenie podania

žalovaných.

7. Dňa 15. decembra 2017 (t. j. už po doručení sťažnosti ústavnému súdu) krajský

súd uznesením č. k. -128 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že rozsudok

okresného súdu č. k. -60 z 21. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

8. Dňa 23. januára 2018 krajský súd doručil spisový materiál okresnému súdu na účel

ďalšieho postupu v konaní.

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyzval krajský súd, aby

sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda krajského

súdu, ktorý v prípise sp. zn. z 13. apríla 2018 uviedol:

„Vec Okresného súdu Bratislava III sp. zn. bola predložená Krajskému

súdu v Bratislave na konanie a rozhodnutie dňa 29. 05. 2014 a bola jej pridelená spisová

značka .

... Predmetná vec Krajského súdu v Bratislave sp. zn. bola odvolacím

súdom rozhodnutá dňa 15. 12. 2017 uznesením č. k. -128 a základný súdny

spis sp. zn. bol uvedenému súdu prvého stupňa vrátený dňa 22. 01. 2018.

Prípisom zo dňa 04. 04. 2018 som požiadal , referujúcu

sudkyňu vo veci , o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa, toto vyjadrenie zo dňa

11. 04. 2018 mi bolo predložené dňa 13. 04. 2018.

uviedla, že o podanom odvolaní sťažovateľa bolo

rozhodnuté dňa 15. 12. 2017. K obsahu ústavnej sťažnosti uviedla, že predmetná vec bola

tunajšiemu súdu predložená dňa 29. 5. 2014, pričom bola

v období od 01. 10. 2013 do 30. 09. 2014 dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu

na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Po ukončení dočasného pridelenia jej bolo

na Krajskom súde v Bratislave okrem tejto veci ku dňu 01. 10 .2014 pridelených Dodatkami

č. 10 a č. 11 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2014, celkovo 232 spisov,

a to z roku 2012 a 2013, ako aj veci z roku 2014, ktoré boli predložené na odvolací súd

skôr, ako je predmetná vec sp. zn. , a ktoré museli byť tiež rozhodnuté

v primeranej lehote, aj s prihliadnutím na stav v oddeleniach 2 Co a 20 CoP, v ktorých bola

zaradená v počte 569 nerozhodnutých vecí k tomuto obdobiu.

Ohľadne rozhodovania veci od 01. 10. 2014 (keďže odvtedy

prevzala predmetnú vec) poukázala na stav spisov v senáte 2 Co a 20 CoP v

počte 569 vecí a s prihliadnutím na počet nerozhodnutých vecí v senáte nebolo možné z

objektívnych dôvodov vec vybaviť v primeranej lehote, pretože prednostne bolo potrebné

vybaviť staršie veci ako aj poručenské veci v oddelení 20 CoP (najmä neodkladné

opatrenia, výživné a veci týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti). Z toho dôvodu bolo

potrebné uprednostniť rozhodnutie uvedených vecí, pred vecou sp. zn. , čo

spôsobovalo neprimeranú dĺžku konania a rozhodnutia veci sp. zn. na

odvolacom súde.

Podľa výkazu Krajského súdu v Bratislave bol za mesiac december 2014, teda

k 01. 01. 2015 stav v senáte taký, že mala pridelených

265 nerozhodnutých vecí z celkového počtu spisov v senáte 566 spisov a priemerne 500 -

550 spisov bolo v tom čase aj v ostatných senátoch nerozhodnutých s tým, že aj nápad vecí

sa mesačne prideľoval do jednotlivých senátov, okrem týchto nerozhodnutých vecí.

S prihliadnutím na uvedené, podľa názoru , neboli

porušené práva žalobcu, ktoré namieta v uvedenej sťažnosti doručenej Ústavnému súdu SR

a pokiaľ bolo povinnosťou súdov ďalej vo veci konať a doteraz vec nie je právoplatne

skončená, o odvolaní žalobcu bolo na odvolacom súde rozhodnuté dňa 15. 12. 2017

a primeraná lehota nemohla byť dodržaná z dôvodu okolností objektívnej povahy,

ako už bolo uvedené, vzhľadom na stav a počet spisov v senáte 2 Co a 20 CoP.

K podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa ďalej uvádzam, že tunajší súd vo veci

sp. zn. neeviduje sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v súdnom konaní podľa

ustanovenia a nasl. o súdoch v platnom znení, a teda počas

celej doby trvania odvolacieho konania nenamietal prieťahy v konaní, aby zamedzil stavu

právnej neistoty. V súčasnosti však stav právnej neistoty u sťažovateľa už nepretrváva,

keďže odvolací súd v uvedenej veci dňa 15. 12. 2017 rozhodol.“

Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v reakcii na vyjadrenie predsedu

krajského súdu vo svojom podaní z 27. júna 2018 prostredníctvom právnej zástupkyne

okrem iného uviedol:

„V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu sťažovateľ poukazuje na to, že

nedostatočné personálne obsadenie všeobecného súdu a množstvo vecí, v ktorých má konať,

nie sú ospravedlnením pri porušení práva strany konania priznaného

slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Konanie bez zbytočných prieťahov je povinný zabezpečiť každý všeobecný súd a táto

povinnosť sa vzťahuje aj na činnosť každého konajúceho sudcu. Žiaden účastník konania

nie je povinný upozorňovať sudcu na jeho povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona

č. v znení neskorších predpisov...

Strana konania nenesie zodpovednosť za nečinnosť konkrétneho sudcu, prípadne

za organizáciu práce na súde, ktorý by mal vo veci konať.“

Vzhľadom na oznámenia predsedu krajského súdu zo 14. júna 2018 a sťažovateľa

z 27. júna 2018, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v súlade s upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom (odvolacom) konaní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a (aj) preto v obsahu týchto

práv neexistuje zásadná odlišnosť (napr. ), čo umožňuje preskúmať

ich namietané porušenie spoločne.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (ako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ ().

K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení

Zb. v znení neskorších predpisov (najmä z , ,

a ) a s účinnosťou od 1. júla 2016 vyplýva zo

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), najmä

z jeho a . Podľa súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb

a podľa súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo

a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (resp.

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, , ).

Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že hoci konanie o žalobe o ochranu osobnosti patrí k štandardnej súčasti

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v okolnostiach konkrétneho prípadu sa môže

vyznačovať zvýšenou skutkovou a právnou náročnosťou. V posudzovanej veci, vychádzajúc

predovšetkým z obsahu vyžiadaného spisu súdu prvej inštancie, však podľa názoru

ústavného súdu o takýto prípad nešlo. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje

na skutočnosť, že ani z vyjadrení predsedu (odvolacieho) krajského súdu (voči postupu

ktorého sťažnosť sťažovateľa smeruje) nevyplýva, že by dĺžku napadnutého konania

ospravedlňoval právnou alebo faktickou zložitosťou veci. Zložitosť veci preto ústavný súd

nepovažoval za skutočnosť, ktorá by podstatnejšou mierou prispela k celkovej dĺžke

napadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania (resp. strany sporu) je druhým

kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ako aj práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného

spisu okresného súdu, ako aj vyžiadaného zberného spisu krajského súdu konštatuje,

že z ich obsahu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že správanie

sťažovateľa, resp. ďalších účastníkov (strán) napadnutého konania negatívne ovplyvnilo

jeho celkovú dĺžku.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný

súd pritom vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty (, , ).

Z vyžiadaných spisov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že vec sťažovateľa

bola krajskému súdu na účel rozhodnutia o odvolaní proti rozsudku okresného súdu

z 21. júna 2013 predložená 29. mája 2014. Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol

o podanom odvolaní rozsudkom z 15. decembra 2017, teda po viac ako tri a pol roku

od predloženia veci súdom prvej inštancie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na svoju stabilnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v závislosti od povahy konkrétnej veci

možno z ústavného hľadiska v zásade považovať za akceptovateľnú dĺžku súdneho konania

na jednom stupni trvajúcu dva až tri roky (napr. , ).

Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci, keď krajský súd po naštudovaní a preskúmaní

veci, bez nutnosti vykonať ďalšie dokazovanie, resp. uskutočniť súdne pojednávanie,

rozhodol o odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie po viac ako

42 mesiacoch od predloženia veci, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu

v napadnutom konaní nemožno s ohľadom na jeho celkovú dĺžku považovať za taký, ktorý

by reálne napĺňal práva sťažovateľa ako účastníka (resp. strany) súdneho konania

garantované prostredníctvom a dohovoru.

Vo vzťahu k argumentácii predsedu krajského súdu, ktorý vo svojom vyjadrení

k sťažnosti sťažovateľa (v podstate) poukazoval na nadmernú zaťaženosť senátov krajského

súdu, ktorou odôvodňoval aj neprimeranosť dĺžky napadnutého konania vo veci

sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že v podobných súvislostiach už viackrát vyslovil

(pozri napr. ), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo

vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť

vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne

opatrenia. v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,

aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie

spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie

tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho

sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu

účastníkov (strán) súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného

v (resp. práva podľa dohovoru) oslabiť poukázaním

na dlhodobo obmedzené personálne kapacity a nadmernú zaťaženosť príslušných súdov

(pozri napr. ). Ústavný súd nepovažoval za akceptovateľnú ani výhradu

predsedu krajského súdu, že sťažovateľ mu pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

neadresoval sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd totiž (rešpektujúc judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva) vo svojej stabilizovanej judikatúre

(napr. , ) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy

v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade

už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, pričom v už popísaných

okolnostiach posudzovanej veci možno podľa názoru ústavného súdu uvedenú podmienku

považovať za splnenú.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom

krajského súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže v čase meritórneho prejednania sťažnosti sťažovateľa bolo napadnuté konanie

(na základe uznesenia krajského súdu č. k. -128 z 15. decembra 2017)

už právoplatne skončené, bolo už bez právneho dôvodu prikazovať krajskému súdu konať

vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa

v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 10 000 €, pričom svoj návrh na jeho priznanie odôvodňuje takto:

«V súlade s ust. v znení noviel sťažovateľ

primerané finančné zadosťučinenie odôvodňuje pretrvávajúcim pocitom neistoty, pocitmi

márnosti a nespravodlivosti, ktoré vyplývajú z nečinnosti odporcu. Nemožno opomenúť,

že od podania žaloby uplynulo takmer 16 rokov a žalobca doteraz nedisponuje

právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu.

Sťažovateľ je toho názoru, že navrhovaná suma primeraného finančného

zadosťučinenia je primeraná na zmiernenie nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla zbytočnými

prieťahmi konajúceho súdu.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote je

integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Neskoré

rozhodnutie môže pre účastníka konania vôbec stratiť zmysel, teda doslova platí „neskorá

spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“ (justice deleyed is justice denied). Podľa názoru

sťažovateľa príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti a účastník

konania je príliš dlho vystavený neistote o výsledku procesu, úzkosti a stresu s tým

spojeným. Sťažovateľ prežíva psychickú traumu spôsobenú bezdôvodnou a dlhšiu dobu

trvajúcou právnou neistotou o výsledok súdneho sporu. Pri existencii priznaného

práva na súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov čas od podania žaloby ku dňu podania

tejto sťažnosti (takmer 17 a pol roka) pôsobí takmer odstrašujúco pre každého, kto len

uvažuje o využití priznaného práva na súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov.»

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti preskúmavanej veci, najmä celkovú dĺžku

napadnutého konania a s tým spojenú mieru intenzity zásahu do práv sťažovateľa, ktorých

porušenie bolo vyslovené v bode 1 výroku tohto nálezu, význam predmetu napadnutého

konania pre sťažovateľa (žaloba o ochranu osobnosti) a tiež svoju doterajšiu rozhodovaciu

prax v tejto otázke, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade zodpovedá

požiadavkám spravodlivosti a primeranosti priznanie finančného zadosťučinenia

sťažovateľovi v sume 1 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti a v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu

uplatnil nárok na náhradu trov konania spojených s jeho právnym zastúpením v konaní

pred ústavným súdom v celkovej sume 475,05 €, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie vo veci po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie). Uplatnená náhrada trov pozostáva z odmeny za každý úkon

právnej služby v sume 147,33 € (vykonaný v roku 2017), resp. 153,50 € (vykonaný

v roku 2018) a z režijného paušálu za každý úkon v sume 8,84 € (vykonaný v roku 2017),

resp. 9,21 € (vykonaný v roku 2018).

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom a priznal mu úhradu trov konania v sume vyčíslenej jeho právnou

zástupkyňou v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018