Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 298/2018
PDF · 260.66 KB
No categories available
IV. ÚS 298/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
, zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13,
Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 428/2014, za účasti Krajského súdu v Bratislave takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 428/2014
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 475,05 € (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej, Na Priekope 174/13, Žilina, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. septembra 2017 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,
Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 77/2009, 5 Co 78/2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 428/2014
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 83/2012 vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom
postavení žalobcu stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 C 83/2012
(pôvodne pod sp. zn. 27 C 2/01, pozn.), predmetom ktorého je rozhodovanie o žalobe
na ochranu osobnosti. Okresný súd rozsudkom č. k. 27 C 2/01-209 z 27. júna 2008 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom č. k. 27 C 2/01-300 zo 14. novembra 2008 žalobe sťažovateľa
čiastočne vyhovel (žalovaného v 1. rade zaviazal na náhradu časti žalovanej nemajetkovej
ujmy a žalobu proti žalovaným v 2. a 3. rade zamietol, pozn.).
Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 77/2009, 5 Co 78/2009-347 z 5. októbra 2010
na základe odvolania sťažovateľa, ako aj žalovaného v 1. rade (okrem iného) rozsudok
okresného súdu z 27. júna 2008 (v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 14. novembra 2008)
zmenil vo vyhovujúcej časti tak, že žalobu (aj) v tejto časti zamietol. Následne Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7 Cdo 32/2011 z 20. júna 2012 rozsudok
okresného súdu č. k. 27 C 2/01-209 z 27. júna 2008 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
č. k. 27 C 2/01-300 zo 14. novembra 2008, ako aj rozsudok krajského súdu
č. k. 5 Co 77/2009, 5 Co 78/2009-347 z 5. októbra 2010 na základe dovolania sťažovateľa
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci dovolacím súdom je vec sťažovateľa okresným súdom ďalej vedená
pod sp. zn. 15 C 83/2012. Rozsudkom č. k. 15 C 83/2012-60 z 21. júna 2013 okresný súd
žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ proti označenému
rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením
č. k 2 Co 428/2014-128 z 15. decembra 2017 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu
č. k. 15 C 83/2012-60 z 21. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 77/2009,
5 Co 78/2009, ako aj v konaní vedenom sp. zn. 2 Co 428/2014, pričom svoju sťažnosť
odôvodnil okrem iného takto:
„Sťažovateľ je toho názoru, že postup Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej
pod sp. zn. 2 Co 428/2014 (predtým 5 Co 77/2009, 5 Co 78/2009) porušuje jeho základné
právo priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR... (ako aj) jeho základné právo priznané čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
... Vec sa nachádza v odvolacom konaní (v poradí treťom vrátane prvého
odvolacieho konania proti procesnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie) od 29. 05. 2014,
teda takmer 3 roky a 4 mesiace. Odvolací súd spôsobuje prieťahy jednak absolútnou
nečinnosťou ale aj neefektívnou činnosťou, o čom svedčí zrušenie jeho rozsudku
č. k. 5 Co 77/2009-347, 5 Co 78/2009 z 05. 10. 2010 (v poradí prvé odvolacie konanie
v merite veci) dovolacím súdom.
... Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na celkovú dĺžku konania, keď vo veci podal
žalobu 10. 04. 2000 (!!!) a takmer po 17 a pol roku vo veci nie je rozhodnuté spôsobom,
ktorý by odstránil stav právnej neistoty a preto je v podstate vylúčené domáhať sa nápravy
administratívnym spôsobom podávaním sťažnosti na prieťahy orgánu štátnej správy
súdov.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 428/2014
(predtým 5 Co 77/2009, 5 Co 78/2009) po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. III. ÚS 268/07-25 zo dňa 06. 11. 2007 porušené bolo.
2/ Krajskému súdu v Bratislave prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Co 428/2014
konať bez zbytočných prieťahov.
3/ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000.-EUR
(slovom desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia...“
Uznesením č. k. IV. ÚS 298/2018-25 z 3. mája 2018 ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených práv postupom
krajského súdu v (napadnutom) konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 428/2014 prijal na ďalšie
konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a v časti
týkajúcej sa postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 77/2009,
5 Co 78/2009 jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 83/2012
(ako aj z vyžiadaného zberného spisu krajského súdu sp. zn. 2 Co 428/2014) zistil
nasledujúci priebeh (napadnutého) konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.
1. Okresný súd vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol rozsudkom
č. k. 15 C 83/2012-60 z 21. júna 2013, ktorým jeho žalobu v celom rozsahu zamietol.
2. Dňa 6. novembra 2013 sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 21. júna
2013 odvolanie.
3. Dňa 23. decembra 2013 žalovaný v 2. rade doručil okresnému súdu svoje
vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa.
4. Dňa 21. januára 2014 žalovaný v 1. rade doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie
k odvolaniu sťažovateľa.
5. Dňa 29. mája 2014 okresný súd predložil spis krajskému súdu na účel rozhodnutia
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 21. júna 2013.
6. Dňa 18. októbra 2017 krajský súd zaslal sťažovateľovi na vyjadrenie podania
žalovaných.
7. Dňa 15. decembra 2017 (t. j. už po doručení sťažnosti ústavnému súdu) krajský
súd uznesením č. k. 2 Co 428/2014-128 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že rozsudok
okresného súdu č. k. 15 C 83/2012-60 z 21. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
8. Dňa 23. januára 2018 krajský súd doručil spisový materiál okresnému súdu na účel
ďalšieho postupu v konaní.
Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyzval krajský súd, aby
sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda krajského
súdu, ktorý v prípise sp. zn. 1 SprV/191/2018 z 13. apríla 2018 uviedol:
„Vec Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 15C 83/2012 bola predložená Krajskému
súdu v Bratislave na konanie a rozhodnutie dňa 29. 05. 2014 a bola jej pridelená spisová
značka 2 Co 428/2014.
... Predmetná vec Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 428/2014 bola odvolacím
súdom rozhodnutá dňa 15. 12. 2017 uznesením č. k. 2 Co 428/2014-128 a základný súdny
spis sp. zn. 1 5C 83/2012 bol uvedenému súdu prvého stupňa vrátený dňa 22. 01. 2018.
Prípisom zo dňa 04. 04. 2018 som požiadal , referujúcu
sudkyňu vo veci 2 Co 428/2014, o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa, toto vyjadrenie zo dňa
11. 04. 2018 mi bolo predložené dňa 13. 04. 2018.
uviedla, že o podanom odvolaní sťažovateľa bolo
rozhodnuté dňa 15. 12. 2017. K obsahu ústavnej sťažnosti uviedla, že predmetná vec bola
tunajšiemu súdu predložená dňa 29. 5. 2014, pričom bola
v období od 01. 10. 2013 do 30. 09. 2014 dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu
na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Po ukončení dočasného pridelenia jej bolo
na Krajskom súde v Bratislave okrem tejto veci ku dňu 01. 10 .2014 pridelených Dodatkami
č. 10 a č. 11 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2014, celkovo 232 spisov,
a to z roku 2012 a 2013, ako aj veci z roku 2014, ktoré boli predložené na odvolací súd
skôr, ako je predmetná vec sp. zn. 2 Co 428/2014, a ktoré museli byť tiež rozhodnuté
v primeranej lehote, aj s prihliadnutím na stav v oddeleniach 2 Co a 20 CoP, v ktorých bola
zaradená v počte 569 nerozhodnutých vecí k tomuto obdobiu.
Ohľadne rozhodovania veci od 01. 10. 2014 (keďže odvtedy
prevzala predmetnú vec) poukázala na stav spisov v senáte 2 Co a 20 CoP v
počte 569 vecí a s prihliadnutím na počet nerozhodnutých vecí v senáte nebolo možné z
objektívnych dôvodov vec vybaviť v primeranej lehote, pretože prednostne bolo potrebné
vybaviť staršie veci ako aj poručenské veci v oddelení 20 CoP (najmä neodkladné
opatrenia, výživné a veci týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti). Z toho dôvodu bolo
potrebné uprednostniť rozhodnutie uvedených vecí, pred vecou sp. zn. 2 Co 428/2014, čo
spôsobovalo neprimeranú dĺžku konania a rozhodnutia veci sp. zn. 2 Co 428/2014 na
odvolacom súde.
Podľa výkazu Krajského súdu v Bratislave bol za mesiac december 2014, teda
k 01. 01. 2015 stav v senáte taký, že mala pridelených
265 nerozhodnutých vecí z celkového počtu spisov v senáte 566 spisov a priemerne 500 -
550 spisov bolo v tom čase aj v ostatných senátoch nerozhodnutých s tým, že aj nápad vecí
sa mesačne prideľoval do jednotlivých senátov, okrem týchto nerozhodnutých vecí.
S prihliadnutím na uvedené, podľa názoru , neboli
porušené práva žalobcu, ktoré namieta v uvedenej sťažnosti doručenej Ústavnému súdu SR
a pokiaľ bolo povinnosťou súdov ďalej vo veci konať a doteraz vec nie je právoplatne
skončená, o odvolaní žalobcu bolo na odvolacom súde rozhodnuté dňa 15. 12. 2017
a primeraná lehota nemohla byť dodržaná z dôvodu okolností objektívnej povahy,
ako už bolo uvedené, vzhľadom na stav a počet spisov v senáte 2 Co a 20 CoP.
K podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľa ďalej uvádzam, že tunajší súd vo veci
sp. zn. 2 Co 428/2014 neeviduje sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v súdnom konaní podľa
ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení, a teda počas
celej doby trvania odvolacieho konania nenamietal prieťahy v konaní, aby zamedzil stavu
právnej neistoty. V súčasnosti však stav právnej neistoty u sťažovateľa už nepretrváva,
keďže odvolací súd v uvedenej veci dňa 15. 12. 2017 rozhodol.“
Sťažovateľ po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v reakcii na vyjadrenie predsedu
krajského súdu vo svojom podaní z 27. júna 2018 prostredníctvom právnej zástupkyne
okrem iného uviedol:
„V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu sťažovateľ poukazuje na to, že
nedostatočné personálne obsadenie všeobecného súdu a množstvo vecí, v ktorých má konať,
nie sú ospravedlnením pri porušení práva strany konania priznaného čl. 48 ods. 2 Ústavy
slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Konanie bez zbytočných prieťahov je povinný zabezpečiť každý všeobecný súd a táto
povinnosť sa vzťahuje aj na činnosť každého konajúceho sudcu. Žiaden účastník konania
nie je povinný upozorňovať sudcu na jeho povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona
č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov...
Strana konania nenesie zodpovednosť za nečinnosť konkrétneho sudcu, prípadne
za organizáciu práce na súde, ktorý by mal vo veci konať.“
Vzhľadom na oznámenia predsedu krajského súdu zo 14. júna 2018 a sťažovateľa
z 27. júna 2018, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom (odvolacom) konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a (aj) preto v obsahu týchto
práv neexistuje zásadná odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), čo umožňuje preskúmať
ich namietané porušenie spoločne.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 221/04).
K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (najmä z § 6, § 100 ods. 1,
§ 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou od 1. júla 2016 vyplýva zo zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), najmä
z jeho čl. 17 a § 157 ods. 1. Podľa čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb
a podľa § 157 ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že hoci konanie o žalobe o ochranu osobnosti patrí k štandardnej súčasti
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v okolnostiach konkrétneho prípadu sa môže
vyznačovať zvýšenou skutkovou a právnou náročnosťou. V posudzovanej veci, vychádzajúc
predovšetkým z obsahu vyžiadaného spisu súdu prvej inštancie, však podľa názoru
ústavného súdu o takýto prípad nešlo. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje
na skutočnosť, že ani z vyjadrení predsedu (odvolacieho) krajského súdu (voči postupu
ktorého sťažnosť sťažovateľa smeruje) nevyplýva, že by dĺžku napadnutého konania
ospravedlňoval právnou alebo faktickou zložitosťou veci. Zložitosť veci preto ústavný súd
nepovažoval za skutočnosť, ktorá by podstatnejšou mierou prispela k celkovej dĺžke
napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania (resp. strany sporu) je druhým
kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného
spisu okresného súdu, ako aj vyžiadaného zberného spisu krajského súdu konštatuje,
že z ich obsahu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že správanie
sťažovateľa, resp. ďalších účastníkov (strán) napadnutého konania negatívne ovplyvnilo
jeho celkovú dĺžku.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný
súd pritom vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z vyžiadaných spisov okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že vec sťažovateľa
bola krajskému súdu na účel rozhodnutia o odvolaní proti rozsudku okresného súdu
z 21. júna 2013 predložená 29. mája 2014. Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol
o podanom odvolaní rozsudkom z 15. decembra 2017, teda po viac ako tri a pol roku
od predloženia veci súdom prvej inštancie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na svoju stabilnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v závislosti od povahy konkrétnej veci
možno z ústavného hľadiska v zásade považovať za akceptovateľnú dĺžku súdneho konania
na jednom stupni trvajúcu dva až tri roky (napr. II. ÚS 596/2017, IV. ÚS 211/2018).
Vychádzajúc z okolností posudzovanej veci, keď krajský súd po naštudovaní a preskúmaní
veci, bez nutnosti vykonať ďalšie dokazovanie, resp. uskutočniť súdne pojednávanie,
rozhodol o odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie po viac ako
42 mesiacoch od predloženia veci, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu
v napadnutom konaní nemožno s ohľadom na jeho celkovú dĺžku považovať za taký, ktorý
by reálne napĺňal práva sťažovateľa ako účastníka (resp. strany) súdneho konania
garantované prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k argumentácii predsedu krajského súdu, ktorý vo svojom vyjadrení
k sťažnosti sťažovateľa (v podstate) poukazoval na nadmernú zaťaženosť senátov krajského
súdu, ktorou odôvodňoval aj neprimeranosť dĺžky napadnutého konania vo veci
sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že v podobných súvislostiach už viackrát vyslovil
(pozri napr. I. ÚS 23/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo
vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť
vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne
opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,
aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie
spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov (strán) súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) oslabiť poukázaním
na dlhodobo obmedzené personálne kapacity a nadmernú zaťaženosť príslušných súdov
(pozri napr. I. ÚS 119/03). Ústavný súd nepovažoval za akceptovateľnú ani výhradu
predsedu krajského súdu, že sťažovateľ mu pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
neadresoval sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd totiž (rešpektujúc judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva) vo svojej stabilizovanej judikatúre
(napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy
v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade
už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, pričom v už popísaných
okolnostiach posudzovanej veci možno podľa názoru ústavného súdu uvedenú podmienku
považovať za splnenú.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom
krajského súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 428/2014 došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže v čase meritórneho prejednania sťažnosti sťažovateľa bolo napadnuté konanie
(na základe uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 428/2014-128 z 15. decembra 2017)
už právoplatne skončené, bolo už bez právneho dôvodu prikazovať krajskému súdu konať
vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa
v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 €, pričom svoj návrh na jeho priznanie odôvodňuje takto:
«V súlade s ust. § 50 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení noviel sťažovateľ
primerané finančné zadosťučinenie odôvodňuje pretrvávajúcim pocitom neistoty, pocitmi
márnosti a nespravodlivosti, ktoré vyplývajú z nečinnosti odporcu. Nemožno opomenúť,
že od podania žaloby uplynulo takmer 16 rokov a žalobca doteraz nedisponuje
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu.
Sťažovateľ je toho názoru, že navrhovaná suma primeraného finančného
zadosťučinenia je primeraná na zmiernenie nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla zbytočnými
prieťahmi konajúceho súdu.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že právo, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote je
integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Neskoré
rozhodnutie môže pre účastníka konania vôbec stratiť zmysel, teda doslova platí „neskorá
spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“ (justice deleyed is justice denied). Podľa názoru
sťažovateľa príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti a účastník
konania je príliš dlho vystavený neistote o výsledku procesu, úzkosti a stresu s tým
spojeným. Sťažovateľ prežíva psychickú traumu spôsobenú bezdôvodnou a dlhšiu dobu
trvajúcou právnou neistotou o výsledok súdneho sporu. Pri existencii ústavou priznaného
práva na súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov čas od podania žaloby ku dňu podania
tejto sťažnosti (takmer 17 a pol roka) pôsobí takmer odstrašujúco pre každého, kto len
uvažuje o využití ústavou priznaného práva na súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov.»
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti preskúmavanej veci, najmä celkovú dĺžku
napadnutého konania a s tým spojenú mieru intenzity zásahu do práv sťažovateľa, ktorých
porušenie bolo vyslovené v bode 1 výroku tohto nálezu, význam predmetu napadnutého
konania pre sťažovateľa (žaloba o ochranu osobnosti) a tiež svoju doterajšiu rozhodovaciu
prax v tejto otázke, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade zodpovedá
požiadavkám spravodlivosti a primeranosti priznanie finančného zadosťučinenia
sťažovateľovi v sume 1 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si v sťažnosti a v stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského súdu
uplatnil nárok na náhradu trov konania spojených s jeho právnym zastúpením v konaní
pred ústavným súdom v celkovej sume 475,05 €, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie vo veci po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie). Uplatnená náhrada trov pozostáva z odmeny za každý úkon
právnej služby v sume 147,33 € (vykonaný v roku 2017), resp. 153,50 € (vykonaný
v roku 2018) a z režijného paušálu za každý úkon v sume 8,84 € (vykonaný v roku 2017),
resp. 9,21 € (vykonaný v roku 2018).
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom a priznal mu úhradu trov konania v sume vyčíslenej jeho právnou
zástupkyňou v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018