Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
564/385291.86639b.pdf
PDF · 150.38 KB
No categories available
7Cdo/32/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 32/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. P. P., bývajúceho
v Ţ., zastúpeného JUDr. K. M. P., advokátkou so sídlom v Ţ., proti ţalovaným 1/ JUDr. J.
Č., bývajúcemu v B. zastúpenému JUDr. D. K., advokátom v B., 2/ Slovenskej republike
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné
námestie č. 13, 3/ Ministerstvu spravodlivosti slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Ţupné námestie č. 13, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod
sp.zn. 27 C 2/2001, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5.
októbra 2010 sp.zn. 5 Co 77/2009, 5 Co 78/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 5. októbra
2010 sp.zn. 5 Co 77/2009, 5 Co 78/2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 27. júna
2008 č.k. 27 C 2/2001-209 vo výrokoch: 1/ ktorým bol ţalovaný 1/ povinný zaplatiť
ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 300 000 Sk, 2/ ktorým bola ţaloba o náhradu
nemajetkovej ujmy 700 000 Sk zamietnutá, 3/ o náhrade trov prvostupňového konania
203 108 Sk medzi ţalobcom a ţalovaným 1/ a v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného
súdu Bratislava III zo 14. novembra 2008 č.k. 27 C 2/2001- 300 z r u š u j e a vec v rozsahu
zrušenia vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa podanou ţalobou v znení jej zmien voči ţalovaným domáhal ochrany
osobnosti za vyjadrenie ţalovaného 1/ k hodnote rodinného domu ţalobcu (30 miliónov Sk)
spochybňujúc legálnosť nadobudnutia príjmov z ktorých mal byť tento postavený v diskusnej
relácii SITO uvedenej v televízii Markíza 24. januára 2000.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 27. júna 2008 č.k. 27 C 2/2001-209 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom zo 14. novembra 2008, č.k. 27 C 2/2001-300 uloţil ţalovanému 1/
povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 300 000 Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku; ţalobu v časti nemajetkovej ujmy 700 000 Sk zamietol;
ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť právnej zástupkyni ţalobcu náhradu trov konania
203 108 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku; ţalobu proti ţalovanému 2/ a 3/
zamietol a ţalovanému 2/ a 3/ nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, ţe ţalovaný
1/ v diskusnej relácii SITO uvádzanej televíziou Markíza 24. januára 2000 svojimi
vyjadreniami neopodstatnene a nepodloţene zasiahol intenzívne do ţalobcových
osobnostných práv, ktorému tak vzniklo právo na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho
zákonníka i právo na zadosťučinenie vo forme nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2,3
Občianskeho zákonníka. Z rozsiahleho odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nemoţno
ustáliť, akými ďalšími úvahami sa súd prvého stupňa spravoval v rámci hodnotenia
vykonaných dôkazov. V odôvodnení rozsudku však citoval právnu vetu rozhodnutia
Najvyššieho súd Českej republiky z 31. mája 2007 sp. zn. 30 Cdo 1293/2007 (Ak
neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol pouţitý právnickou osobou
/alebo inou fyzickou osobou/ k realizácii činnosti tejto právnickej osoby /alebo inej fyzickej
osoby/, kedy určujúcou je existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu
činnosti takej osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávne sankcie podľa § 13 OZ
postihujú samotnú právnickú /alebo inú fyzickú osobu/ v zmysle analógie § 420 ods. 2 OZ
v spojení s § 853 OZ) a v bode 37 (str. 32) k otázke vecnej legitimácie ţalovaného 1/ uviedol
i toto: „Podľa názoru súdu, však v tomto prípade právne posudzovanie tzv. excesu, resp.
vybočenia ţalovaného 1/ z realizácie činnosti ţalovaného 3/ nie je právne moţné, a to z toho
dôvodu, ţe pokiaľ uvoľnenie ţalobcu z funkcie predsedu Okresného súdu Ţilina bolo
vo výlučnej, autonómnej, ničím a nikým neovplyvniteľnej právomoci ţalovaného 1/ ako
ministra spravodlivosti ako to vyplýva z citovaných ustanovení právnych predpisov, pričom
výrazom vedených atribútov tejto právomoci je skutočnosť, ţe ţalovaný 1/ tak mohol urobiť
bez uvedenia dôvodu, resp. dôvodov, čo rovnako vyplýva z citovaných ustanovení právnych
predpisov, tak týmto uvoľnením nerealizuje činnosť ţalovaného 3/, ktorý v zmysle citovaných
ustanovení právnych predpisov má ako subjekt svoju vlastnú činnosť, ale svoju vlastnú
výlučnú činnosť danú mu zákonom, a preto pokiaľ ţalovaný 1/ ako minister spravodlivosti
následne divákovi „uvádzal dôvod“ pre toto uvoľnenie spôsobom analyzovaným v bodoch 1.
aţ 34., tak bolo výlučne jeho vlastnou vecou, čo divákovi uvedie, a preto aj nesie on sám
právnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do v ţalobe uvedených osobnostných práv
ţalobcu analyzovaný v bodoch 1. aţ 34.“ Ţalobu voči ţalovanému 2/ zamietol pre nedostatok
vecnej (pasívnej) legitimácie. O náhrade trov konania medzi ţalobcom a ţalovaným 1/
rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a medzi ţalobcom a ţalovanými 2/ a 3/ podľa § 142 ods. 1
Na odvolanie ţalobcu (proti dopĺňajúcemu rozsudku) a ţalovaného 1/ (proti rozsudku
v jeho vyhovujúcej časti) Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. októbra 2010 sp.zn.
5 Co 77/2009, 5 Co 78/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti zmenil
tak, ţe ţalobu zamietol; rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k ţalovanému 3/ potvrdil;
ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému 1/ náhradu trov konania 7 232,25 € do rúk
právneho zástupcu ţalovaného 1/ a ţalovanému 3/ náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Odvolací súd prihliadajúc na ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 81/1966 Zb.
o periodickej tlačia o hromadných informačných prostriedkov (účinného do 1. júna 2008),
ustanovenia § 4 ods. 1 a § 13 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády
a o organizácii ústrednej štátnej správy, článku 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe ţalovaný 1/ nemá vecnú (pasívnu) legitimáciu v tomto spore a preto zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v ţalobe vyhovujúcej časti tak, ţe ţalobu voči nemu zamietol.
Uviedol, ţe ţalovaný 1/ výroky, ktorými mal zasiahnuť do práv ţalobcu, predniesol
v televíznej relácii ako minister spravodlivosti Slovenskej republiky (člen vlády - vrcholného
orgánu výkonnej moci) o otázkach verejného záujmu. Vyjadroval sa z titulu svojej funkcie
(ministra spravodlivosti) k udalostiam, ktoré spadali do pôsobnosti ministerstva, v rámci tejto
tieţ informoval verejnosť aj o skutočnostiach týkajúcich sa odvolania ţalobcu z funkcie
predsedu okresného súdu, na čo bol dotazovaný. Vo vzťahu k ţalovanému 3/ odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správny, nakoľko sa stotoţnil s jeho záverom o nedostatku vecnej (pasívnej)
legitimácie ţalovaného 3/, keď nositeľom povinnosti je v tomto prípade štát, ústredný orgán
štátnej správy je spôsobilý ho zastupovať a konať v jeho mene. Odvolaniami zostal
nedotknutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/
(štátu), ktorý nadobudol právoplatnosť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca z dôvodu, ţe konanie
pred odvolacím súdom trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd nepostupoval
predvídateľne (t.j. v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p.), jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné
a zároveň spočíva i na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd vo svojom
zmeňujúcom rozhodnutí (v zamietajúcej časti voči ţalovanému 1/), rozdielne od súdu prvého
stupňa, posúdil otázku vecnej pasívnej legitimácie v tom, ţe za výroky ţalovaného 1/
zodpovedá Slovenská republika (ţalovaná 2/). Pokiaľ bol odvolací súd toho názoru, ţe sa
na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní pouţité
nebolo a je pre rozhodovanie významné, mal ţalobcu vyzvať a umoţniť mu, aby sa k jeho
moţnému pouţitiu vyjadril; keďţe tak neurobil zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Podľa názoru dovolateľa zo strohých dôvodov rozhodnutia nie je moţné zistiť z akého
dôvodu má za výroky, ktorými došlo k neoprávnenému zásahu do práv ţalobcu ministrom
spravodlivosti zodpovedať štát; neboli tak naplnené poţiadavky riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., zachovanie práv dovolateľa
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (tieţ Dohovor) a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (tieţ Ústavy). Dovolateľ
zdôraznil, ţe právny názor súvisiaci s posúdením vecnej pasívnej legitimácie je zásadnou
právnou otázkou, ktorá si vyţaduje precízne a nespochybniteľné odôvodnenie. Absencia
jasného a zrozumiteľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia vedie k jeho neúplnosti,
nepresvedčivosti, nepreskúmateľnosti a k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 Ústavy). Dovolateľ nepovaţoval za správny
právny záver odvolacieho súdu v otázke vecnej pasívnej legitimácie ţalovaných. V ţiadnom
právnom predpise nie je náznak právomoci ministra spravodlivosti neoprávnene zasahovať
do osobnostných práv iných fyzických osôb. V spornej diskusnej relácii ţalovaný 1/
prezentoval len vlastné subjektívne názory, čiastočne nedbalo prevzaté z iných zdrojov
a upravené svojimi úvahami a hodnotiacimi úsudkami bez primeraného skutkového základu
a preto (podľa názoru dovolateľa) zodpovednosť nesie ich autor ako fyzická osoba, nie
ministerstvo alebo štát. V inom prípade by náhrady za neoprávnený zásah niesli občania,
pretoţe tieto by boli vyplácané z prostriedkov štátu. Dodal, ţe uplatnený nárok neopiera
o nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný potup orgánu verejnej moci, preto nie je
právny dôvod, aby bol pasívne legitimovaný štát. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť povaţujúc rozhodnutie odvolacieho
súdu za vecne správne a ţalovaného zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je dostatočne, jasne a výstiţne odôvodnené, tak ako to
poţaduje ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., zrozumiteľne vysvetľuje, prečo zo strany
ţalovaného 1/ nedošlo k excesu a z akých dôvodov mu chýba vecná pasívna legitimácia. Za
neopodstatnenú povaţoval aj námietku dovolateľa uvádzanú vo vzťahu k ustanoveniu § 213
ods. 2 O.s.p., v nej navyše absentuje označenie rozhodujúceho ustanovenia právneho
predpisu, ku ktorému sa namieta nemoţnosť vyjadrenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, § 237 O.s.p.
pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti byť účastníkom konania,
v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, zákonom predpísaného spôsobu
začatia konania, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Na vady konania vymenované v § 237 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť
ex officio, teda vţdy, či uţ ich existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá
O.s.p.). Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal skúmaním podmienok prípustnosti podaného
dovolania podľa § 238 O.s.p. a zároveň zisťoval, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád podľa § 237 O.s.p., ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť konania.
Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom (čo je aj tento prípad), je dovolanie proti
nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej
stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu ako celku, keďţe
dovolateľ sa domáha jeho zrušenia v plnom rozsahu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti
rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy,
ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho
odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá
na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností
účastníkov, ale záver súdu odlišne konštitujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti
v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu,
nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne
svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu
a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom
právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch
stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové
hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu
rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.6
Rozsudkom súdu prvého stupňa v znení doplňujúceho rozsudku bol ţalovaný 1/
zaviazaný na náhradu nemajetkovej ujmy 300 000 Sk a trov konania, v zostávajúcej časti
nemajetkovej ujmy (700 000 Sk) bola ţaloba voči ţalovanému 1/ zamietnutá, súd prvého
stupňa zamietol ţalobu v celom rozsahu i voči ţalovaným 2/ a 3/ a týmto nepriznal náhradu
trov konania. Odvolací súd na odvolanie ţalobcu i ţalovaného 1/ zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa v ţalobe vyhovujúcej časti tak, ţe ţalobu v časti nemajetkovej ujmy 300 000
Sk voči ţalovanému 1/ zamietol a potvrdil ţalobu zmietajúci výrok rozsudku súdu prvého
vo vzťahu k ţalovanému 3/, ţalobcu vo vzťahu k ţalovanému 1/ zaviazal na náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania, ţalovanému 3/ nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ nebol
odvolaním dotknutý. Odvolací súd vo vzťahu ţalobcu a ţalovaného 3/ posúdil práva
a povinnosti účastníkov tohto právneho vzťahu rovnako ako súd prvého stupňa, preto nejde
v tejto časti o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok. Pre uvedenú časť dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 238 ods.1 aţ 3 O.s.p., lebo dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku,
odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto veci doposiaľ
nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor) a dovolanie síce smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého však odvolací súd nevyslovil,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
a nejedná sa o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil, neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Vzhľadom na to by pre uvedenú časť rozhodnutia odvolacieho súdu prípustnosť
dovolania ţalobcu prichádzala do úvahy len, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných
vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Naproti tomu dovolanie ţalobcu smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe sa ţaloba o náhradu nemajetkovej ujmy
300 000 Sk voči ţalovanému 1/ zamieta, je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutie
odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom
je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo
vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov
v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady
uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe
by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Treba zdôrazniť, ţe
dovolaním nebol dotknutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby voči
ţalovanému 2/, tohto výroku sa rozhodnutie odvolacieho súdu nedotýka.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizáciu tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na 1/ nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.)
a jeho arbitrárnosti (svojvôle), čo súčasne zakladá porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 dohovoru) a tieţ 2/ nemoţnosťou vyjadriť
sa k pouţitému právnemu predpisu odvolacím súdom v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.
1. Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ
vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe
osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak
je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy
(II. ÚS 85/06).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale
aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c.
Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie
je rámcovo upravená v §157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj
dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS
350/2009).
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok
všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez
akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako
treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých
zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie vyjadruje
vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným
pred súdom prvého stupňa. Z uvedeného tieţ plynie, ţe rozhodnutiu vydanému v odvolacom
konaní musí predchádzať náleţité konanie pred súdom prvého stupňa, aţ jeho naplnením sa
vytvára priestor pre účinné uplatnenie (i prejednanie) opravných prostriedkov. Je tomu tak
preto, ţe postup súdu (povaţujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez
akejkoľvek výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v čl. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Dodrţiavanie povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie má zaručiť transparentnosť
a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len náleţite, t.j. zákonom
vyţadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa "stanovený postup" - ústavné
kritériá vyplývajúce preň z ústavy a dohovoru (porovnaj napr. I. ÚS 327/2010). Účelom
odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvého stupňa.
K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť ako súd prvého stupňa ustálil skutkový stav
veci a ako ju právne posúdil, čo najspoľahlivejšie signalizuje (práve) odôvodnenie jeho
rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným a bezpodmienečným objektom
prieskumnej činnosti vykonávanej nadriadeným súdom. Výsledky prieskumnej činnosti sú
vţdy reakciou na správnosť a opodstatnenosť dôvodov preskúmavaného rozhodnutia vo svetle
uplatnených odvolacích námietok. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej
ochrane je potrebné zdôrazniť, ţe nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (t.j. zmätočnosť)
súdneho rozhodnutia musí byť v opravnom konaní napravená, pretoţe bráni jeho vecnému
preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) neprichádza
z logických dôvodov do úvahy.
Súdna prax aplikáciou ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. vyprofilovala základnú
štruktúru odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia je súd povinný
uviesť: 1/ čoho sa ţalobca ţalobou domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko
ţalovaného k ţalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich
súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ čo bolo v konaní nesporné, čo
sporné nebolo a vysvetlenie toho ako boli sporné skutočnosti dokazovaním ustálené 6/ akými
úvahami sa súd pri hodnotení dôkazov riadil, 7/ prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy,
8/ aké právne normy na vec aplikoval, 9/ ako tieto normy vyloţil, 10/ ako subsumoval zistený
skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti
vyvodil pre účastníkov konania, 10/ aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych
práv a povinnosti účastníkov konania vo vzťahu k ţalobe uplatnenému návrhu (nároku).
Potreba zachovania naznačenej štruktúry odôvodnenia súdnych rozhodnutí (jej formálnej
stránky) dotvára obsahovú stránku odôvodnenia rozhodnutia reprezentovanú takými
vlastnosťami, akými sú určitosť, zrozumiteľnosť a preskúmateľnosť.
Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j.
jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.
Tomu musí zodpovedať štruktúra i obsah odôvodnenia rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia preto nemá obsahovať bezbrehé preberanie obsahov dôkazných prostriedkov
(podaní účastníkov, listín, výpovedí a pod.) ani obšírnu transpozíciu (prenesenie) textov
z odôvodnenia iných súdnych rozhodnutí, či odbornej právnickej literatúry. Vyváţenosť,
stručnosť a jednoduchosť je poţiadavkou na obsahovú primeranosť dôvodov rozhodnutia,
jeho zrozumiteľnosť a výstiţnosť je prejavom originality veci a individualizácie prístupu k nej
súdom; len samotná rozsiahlosť nepredurčuje zachovanie účelu odôvodnenia rozhodnutia
a nezabezpečuje jeho správnosť.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom
odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí
byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s dopĺňacím
rozsudkom) nespĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p. a preto ho nemoţno povaţovať za preskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku
predovšetkým nezodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, jej
súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia ale ani ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím trpí
najmä jeho určitosť (prehľadnosť), zrozumiteľnosť i presvedčivosť, dôsledkom toho je
sťaţená orientácia v texte, ktorý má 42 strán. Uvedený rozsah odôvodnenia si nevyţiadali
okolnosti prípadu alebo charakter konania, ale bol výsledkom nevhodnej transpozície
(preberaním) veľkého mnoţstva textu súdom bez jeho individuálneho spracovania
a posúdenia, čo však išlo na úkor jasnosti, zrozumiteľnosti a v konečnom dôsledku
i presvedčivosti rozhodnutia. Z hľadiska jednotlivých štruktúrovaných častí odôvodnenia (viď
body 3/ aţ 10/ uvedené vyššie) najviac utrpelo zrozumiteľné a určité vyjadrenie otázok
vzťahujúcich sa k zistenému skutkovému stavu veci, hodnoteniu dôkazov, zdôvodneniu
nevykonania ďalších dôkazov, právnemu výkladu na vec aplikovaných právnych noriem,
subsumpcii zisteného skutkového stavu veci pod rozhodnú právnu normu a právne posúdenie
veci. Inštruktívne moţno poukázať napríklad na spôsob akým súd prvého stupňa jednou vetou
zdôvodnil nevykonanie ďalších dôkazov bez toho, aby bolo z dôvodov zrejmé o ktoré dôkazy
sa jedná a prečo ich súd nepovaţoval za potrebné vykonať („Ostatné vykonané dôkazy nemali
právny význam pre rozhodnutie vo veci.“ – viď strana 25 ods. 4 odôvodenia rozsudku súdu
prvého stupňa). Vlastné zistenie skutkového stavu súdom prvého stupňa je ťaţko odlíšiteľné,
pretoţe ho súd zastiera v odôvodnení s hodnotením dôkazov alebo so samotným obsahom
dôkazných prostriedkov. I keď súd na viacerých miestach cituje z rozhodnutí súdov a ich
judikatúry (tuzemskej i zahraničnej), nie je zrejmé, aké konkrétne právne závery v kontexte
prejednávaného prípadu z nej vyvodzuje. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci naznačené
súdom v bode 37 odôvodenia, toto je podľa dovolacieho súdu formulované protirečivo
a vyznieva zmätočne, čím sa nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania v tom, ţe súd
u ţalovaného 1/ vylučuje exces (vybočenie) a zároveň dospieva k záveru o jeho
zodpovednosti (“Podľa názoru súdu však v tomto prípade právne posúdenie tzv. excesu, resp.
vybočenie ţalovaného 1/ z realizácie činnosti ţalovaného 3/ nie je právne moţné, a to
z dôvodu ... a preto pokiaľ ţalovaný 1/ ako minister spravodlivosti následne divákovi
„uvádzal dôvod“ pre toto uvoľnenie spôsobom analyzovaným v bodoch 1. aţ 34, tak bolo
výlučne jeho vlastnou vecou, čo divákovi uvedie, a preto aj nesie on sám právnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah ... .“). Súd prvého stupňa dostatočne zrozumiteľne
nevysvetľuje ako pristúpil k riešeniu otázky (ne)vybočenia fyzickej osoby z realizácie
činnosti právnej osoby za ktorú fyzická osoba koná a zodpovednosťou samotnej právnickej
osoby, i keď pritom cituje judikatúru, v ďalšom uţ nevysvetľuje ako túto konkrétne uplatnil
a čo z nej vyhodnotil, teda neuviedol ako uplatnil kritéria pre posúdenie (ne)existencie
zodpovednosti fyzickej osoby konajúcej v mene právnickej vo vzťahu k samostatnej
zodpovednosti právnickej osoby. Právne posúdenie tejto rozhodnej právnej otázky je
z obsahovej (argumentačnej) stránky zaťaţené nepreskúmateľnosťou.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa zakladá v danom prípade vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. na ktorú však neprihliadal ani odvolací súd. Jej
dôsledkom je vţdy (bez ďalšieho) nie len zrušenie rozhodnutia, ktoré ňou trpí, ale aj ďalších
nadväzujúcich rozhodnutí, pretoţe takto vydané rozhodnutia nemoţno povaţovať za správne.
2. Pokiaľ ide o nemoţnosť ţalobcu vyjadriť sa k pouţitiu „nového“ právneho predpisu
odvolacím súdom pri posudzovaní vecnej pasívnej legitimácie (§ 213 ods. 2 O.s.p.), dovolací
súd vo všeobecnosti poukazuje na to, ţe hmotnoprávna legitimácia (vecná legitimácia aktívna
alebo pasívna) je vyjadrením korelačného vzťahu medzi subjektmi určitého právneho vzťahu
zakladajúceho vzájomné práva a povinnosti tak, ţe určitému právu (oprávneniu) na strane
jednej svedčí povinnosť na strane druhej, čo má vecný dopad na výsledok sporu v podobe
vydania meritórneho rozhodnutia (porovnaj napr. R 34/1993). Predmetom konania je spor
o ochranu osobnosti, ktorý bol ţalobcom vymedzený podanou ţalobou (konkrétnymi
skutkovými tvrdeniami). Zároveň ţalobca výslovne v ţalobe označil aj hmotnoprávny vzťah
z ktorého odvodzuje uplatnené práva (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka). Súdy vo svojich
rozhodnutiach odlišne riešili otázku vecnej pasívnej legitimácie (viď odôvodnenia
rozsudkov). Rozdielnosť uvedených rozsudkov spočíva v tom, ţe kým súd prvého stupňa za
vecne pasívne legitimovaného účastníka posudzovaného hmotnoprávneho vzťahu povaţoval
(len) ţalovaného 1/, odvolací súd za vecne pasívneho legitimovaného účastníka povaţoval
(len) štát (ţalovaného 2/). Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa otázku vecnej
pasívnej legitimácie riešil na základe právnej úpravy zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (§ 4 ods. 1 a § 13), ktorú súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza. Z obsahu spisu nevyplýva, aby odvolací
súd vyzval účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto (nového, doposiaľ súdom
prvého stupňa nepouţitého) ustanovenia vyjadrili.
Odvolací súd má síce právnu moţnosť potvrdiť, či zmeniť rozhodnutie súdu prvého
stupňa, no zároveň, ak je toho názoru, ţe je potrebné vec posúdiť inak (z iného právneho
dôvodu) a teda podľa ustanovení právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
neboli pouţité a sú pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, je povinný vyzvať účastníkov
konania, aby sa k moţnému odlišnému právnemu posúdeniu vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.
v znení účinnom od 15. októbra 2008). Tým, ţe odvolací súd takto nepostupoval, jeho
rozhodnutie moţno označiť za „prekvapivé“, pri nerešpektovaní zásady dvojinštančnosti
občianskeho súdneho konania, v dôsledku čoho bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 33/2011, Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp. zn. 5 Cdo 322/2009).
3. I keď sa v dovolaní namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), v ňom vydaný
napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť ďalšiemu prieskumu
v dôsledku existencie vady konania v zmysle 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcej jeho
zmätočnosť.
4. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá
prípustnosť dovolania ţalobcu a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu prvého stupňa a v dotknutej
časti vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1,
ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová