Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 268/07
PDF · 224.71 KB
No categories available
III. ÚS 268/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2007
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 314/06, takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 314/06
p o r u š e n é b o l o .
2. JUDr. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom
dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho
zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún)
na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. P., Ž., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti JUDr. P. P. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 268/07 z 1. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 314/06.
Predsedníčka krajského súdu podaním sp. zn. Spr. 3678/2007 doručeným ústavnému
súdu faxom 17. októbra 2007 a poštou 24. októbra 2007 predložila k sťažnosti vyjadrenie,
v ktorom okrem iného uviedla:
„Vašu výzvu vrátane uznesenia III. ÚS 268/07-11 zo dňa 01. 10. 2007 a sťažnosti
sťažovateľa zo dňa 16. 08. 2007, predsedníčka krajského súdu dňa 10. 10. 2007 postúpila
na vyjadrenie predsedníčke senátu 3 Co, ktorá k veci predložila spis sp. zn. 3 Co
314/2006...
Vec bola predložená v dôsledku podaného odvolania odporcu, doručeného dňa
30. 05. 2006, krajskému súdu na rozhodnutie dňa 07. 07. 2006.
Z obsahu vyjadrenia predsedníčky senátu zo dňa 20. 06. 2007 je zrejmé, že na jej
pokyn zo dňa 20. 12. 2006 bol vyšším súdnym úradníkom urobený dňa 04. 06. 2007 prvotný
úkon podľa ustanovenia § 211 ods. 1 zákona č. 40/2006 Z. z. - Občiansky súdny poriadok...
Dňa 17. 05. 2007 bola krajskému súdu doručená sťažnosť navrhovateľa, ktorú
krajský súd vybavil odpoveďou zo dňa 18. 06. 2007. Z obsahu predmetnej odpovede je
zrejmé, že vo veci došlo k objektívnym, nie však k zbytočným prieťahom, spôsobeným
krajským súdom v tomto súdnom konaní (viď príloha č. l. 132).
Krajský súd iné návrhy na ďalšie dokazovanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky
nepredkladá.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 30. októbra 2007 sa právna zástupkyňa
sťažovateľa vyjadrila k stanovisku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Podanie krajského súdu z 16. 10. 2007 neobsahuje žiadne rozumné a prijateľné
vysvetlenie dôvodov dlhodobej nečinnosti súdu. K vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave
sťažovateľ poznamenáva, že ušlo pozornosti tohto súdu, že v súčasnosti sťažovateľova vec
vedená pred všeobecným súdom na prvom stupni Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.
27 C 2/01 a nie na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 12 C 477/00. Pre sťažovateľa zostáva
záhadou aký prvotný úkon bol urobený vyšším súdnym úradníkom dňa 04. 06. 2007 podľa
ust. § 211 ods. 1 O. s. p. vzhľadom k tomu, že odvolanie odporcu k dnešnému dňu nebolo
doručené právnej zástupkyni sťažovateľa.
Sťažovateľ naďalej zastáva názor, že zbytočné prieťahy v konaní sú dôsledkom ústavne
neospravedlniteľnej nečinnosti odvolacieho súdu pričom sťažovateľ sa žiadnym spôsobom na
zbytočných prieťahoch nepodieľa.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil
nasledovný priebeh a stav konania vedeného krajským súdom:
Dňa 7. júla 2006 bol krajskému súdu predložený spis Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 2/01 spolu s opravným prostriedkom podaným
30. mája 2006 žalovanými v prvom a druhom rade proti uzneseniu okresného súdu
z 20. apríla 2006, ktorým bolo pripustené pristúpenie M. do konania ako žalovaného
v 3. rade, o ktorom krajský súd 28. septembra 2007 rozhodol tak, že uznesenie okresného
súdu potvrdil.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru)
vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou: „Účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98).
Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,
a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií
postupoval aj v danom prípade.
1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania vedeného
krajským súdom bolo rozhodovanie o odvolaní žalovaného v prvom a druhom rade proti
procesnému uzneseniu prvostupňového súdu. Takéto konanie nie je možné hodnotiť ako
právne a ani skutkovo zložité (obdobne IV. ÚS 184/07). Navyše sťažovateľ k vyjadreniu
k odvolaniu žalovaných uviedol zákonné dôvody, podľa ktorých malo byť odmietnuté
[§ 218 ods. 1 písm. b) OSP]. Preto zložitosť veci nemohla mať žiadny vplyv na doterajšiu
dĺžku tohto konania.
2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným
prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.
Ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne
zohľadnená v jeho neprospech pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto
konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, sťažovateľ sa prerokovania veci aktívne domáhal
a podal aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní (podanie sťažovateľa adresované
krajskému súdu zo 6. februára 2007 a 14. mája 2007).
3. Pokiaľ ide o postup krajského súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný
súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od predloženia
veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (7. júla 2006) do rozhodnutia o odvolaní
(28. septembra 2007) trvalo takmer 15 mesiacov. Dobu odvolacieho konania (o procesnej
otázke) vzhľadom na predmet (na prvostupňovom súde ide konanie o ochrane osobnosti)
a jeho význam pre sťažovateľa však považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane
dlhú a vyznačujúcu sa nečinnosťou bez toho, aby postupu krajského súdu bránila akákoľvek
zákonná prekážka.
Z uvedených dôvodov preto ústavný súd neakceptoval obranu krajského súdu, že
„... vo veci došlo k objektívnym, nie však zbytočným prieťahom spôsobeným krajským
súdom v tomto súdnom konaní ...“.
Ústavný súd konštatuje, že namietaným postupom krajského súdu v napadnutom
konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pred rozhodnutím ústavného súdu týmto nálezom krajský súd o odvolaní sťažovateľa
rozhodol uznesením sp. zn. 3 Co 314/06 z 28. septembra 2007. Vzhľadom na to sa tá časť
návrhu sťažovateľa, v ktorej žiadal, aby krajskému súdu bolo prikázané vo veci vedenej
pod sp. zn. 3 Co 314/06 konať bez zbytočných prieťahov, stala bezpredmetnou a ústavný
súd už o nej nerozhodoval.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 100 000 Sk, ktoré odôvodňuje okrem iného „pretrvávajúcim pocitom neistoty, ktorý
vyplýva zo situácie, keď má faktický a právny záujem na ochrane svojej osobnosti.
Sťažovateľ je doslova bezradný vo vzťahu k nečinnosti odvolacieho súdu, pretože všetky
dostupné prostriedky, ktorými upozorňoval na nečinnosť súdu bezúspešne vyčerpal“.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 314/06 a berúc do úvahy skutočnosť, že predmetom sporu na prvostupňovom súde je
konanie týkajúce sa osobného statusu sťažovateľa, ako aj to, že o odvolaní bolo
do rozhodnutia ústavného súdu už rozhodnuté, ústavný súd považoval priznanie sumy
20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný
súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú. Preto jeho žiadosti nevyhovel.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T. P.,
uplatnených v podaní z 23. októbra 2007 v sume 9 444 Sk.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd
pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným
paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Trovy právneho
zastúpenia boli priznané v celkovej sume 6 296 Sk.
Podanie právnej zástupkyne z 23. októbra 2007 doručené ústavnému súdu
30. októbra 2007 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia
ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto
odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. novembra 2007