Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 326/2020
PDF · 359.3 KB
No categories available
IV. ÚS 326/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti
, zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL
CARTEL s. r. o., Na Hrebienku 40, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Radoslav Kačur, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 225/2019 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 225/2019 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 700 € (sedemsto
eur), ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 450,28 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťosem centov) na účet
advokátskej kancelárie LEGAL CARTEL s. r. o., Na Hrebienku 40, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu, sťažnostná argumentácia a rekapitulácia
vyjadrení účastníkov konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 Co 196/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že je žalobkyňou v konaní vedenom
na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 32/2010 o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Rozsudok okresného súdu jej bol doručený
20. októbra 2016. K odvolaniu žalovaného zaslala súdu vyjadrenie 16. decembra 2016. Spis
bol predložený krajskému súdu 26. septembra 2017. Krajskému súdu sťažovateľka doručila
žiadosť o konanie v septembri 2018 a v marci 2019. Predsedovi krajského súdu doručila
v júni 2019 sťažnosť na prieťahy v konaní v súvislosti s viac ako 20-mesačnou nečinnosťou.
Krajský súd v odpovedi z júla 2019 konštatoval nečinnosť a nemožnosť stanoviť termín
pojednávania vo veci s ohľadom na vyjadrenie referujúcej sudkyne. Napriek vysloveniu
dôvodnosti sťažnosti a sledovaniu konania predsedom súdu v konaní uplynulo ďalších 6
mesiacov a žiadny procesný úkon nebol vykonaný celkom viac ako 28 mesiacov.
Nekonaním krajský súd spôsobil zbytočné prieťahy a porušil označené práva sťažovateľky.
3. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia ako protihodnoty utrpenej
nemajetkovej ujmy odôvodnila sťažovateľka tým, že vzniknuté prieťahy vytvárajú stav
právnej neistoty trvajúci takmer 2 a pol roka bez predpokladu ich odstránenia vzhľadom
na správanie súdu. Zvyšuje sa u nej pocit právnej neistoty a narušuje dôvera k všeobecnému
súdnictvu. Predmetom konania je ochrana vlastníckeho práva k spoločnej nehnuteľnosti
so žalovaným. Vzťahy boli medzi nimi v čase podania žaloby narušené, nekomunikujú,
resp. len prostredníctvom právneho zástupcu. Vznikali konflikty, hádky a nepríjemné
situácie, ktoré sa prejavili, keď okresný súd nerozhodol o rozdelení spoločnej nehnuteľnosti
na dve bytové jednotky podľa návrhu žalovaného, ale túto prikázal do výlučného vlastníctva
sťažovateľky. Žalovaný využil svoje právo podať odvolanie, ale denne verbálne atakuje
sťažovateľku a členov jej rodiny, vypína jej vodu a robí jej naprieky, čo trvá už vyše troch
rokov. Domáhala sa ochrany aj na príslušnom orgáne Policajného zboru, ale bola odkázaná
na civilné sporové konanie, ktoré s ohľadom na prítomný pocit právnej neistoty a narušenia
dôvery k súdom neiniciovala. Vznikajú jej aj značné majetkové náklady.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
rozhodol, že krajský súd v napadnutom konaní porušil sťažovateľkino základné právo podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhla prikázať krajskému
súdu konať v napadnutom konaní a priznať sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2 000 €, ktoré jej vyplatí okresný súd. Napokon navrhla priznať
náhradu trov konania vo výške 450,28 €.
5. Uznesením č. k. IV. ÚS 326/2020-23 z 1. júla 2020 ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť sťažovateľky s uvedením správnej spisovej značky napadnutého konania
14 Co 225/2019, pod ktorou je konanie vedené z dôvodu, že 17. septembra 2019 došlo
k vráteniu spisu okresnému súdu na vykonanie úkonu a spis bol opätovne predložený
krajskému súdu.
6.1 Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
krajského súdu na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti a oznámenie, či trvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda krajského súdu podaním sp. zn.
1 SprV 369/2020 z 15. júla 2020 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní o ústavnej
sťažnosti. K obsahu ústavnej sťažnosti udal, že sa stotožňuje s vyjadrením predsedníčky
senátu 14 Co JUDr. Dariny Kuchtovej. Tá vo svojom vyjadrení z 13. júla 2020 uviedla, že
vec bola prvýkrát predložená krajskému súdu 19. júna 2017. Okresný súd však opomenul
doručiť odvolaciu repliku žalovaného sťažovateľke na podanie odvolacej dupliky, a preto
mu krajský súd vrátil spis ako predčasne predložený bez rozhodnutia o odvolaní a uložil mu
odstrániť procesné vady a opätovne predložiť spis s novou predkladacou správou. Spis bol
vrátený prípisom z 2. augusta 2017 a k jeho doručeniu okresnému súdu došlo po 45 dňoch
od predloženia spisu. Okresný súd opätovne vrátil spis krajskému súdu 26. septembra 2017
s nesprávnou predkladacou správou. Nevyplývalo z nej, či bol vykonaný pokyn krajského
súdu z 2. augusta 2017, preto krajský súd podaním zo 16. septembra 2019 vrátil spis
okresnému súdu. Okresný súd obratom predložil spis 3. októbra 2019 s tým, že vyjadrenie
žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 8. septembra 2017, ktorý
sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril.
6.2 V senáte 14 Co došlo v období v poradí druhého predloženia (26. septembra
2017) od 1. januára 2017 k zmene v podobe odchodu pôvodnej členky JUDr. Edity
Szabovej do dôchodku a k prideleniu JUDr. Dariny Kuchtovej na jej miesto. Celkový počet
nevybavených vecí bol 586, pričom išlo aj o veci z rokov 2012, 2013 a 2014, ktoré bolo
potrebné ako najstaršie reštančné veci vybaviť prednostne. Predsedníčka senátu uviedla,
že nezodpovedá za reštančné veci v senáte 14 Co za roky 2012 až 2016, pretože
do 31. decembra 2016 pracovala v senáte 6 Co. Ako sudkyni spravodajkyni jej bolo
k 31. januáru 2017 pridelených 197 nevybavených vecí, z čoho tri štvrtiny boli reštančné,
a preto vec predložená 19. júna 2017, ktorá nebola prednostnou, bola daná do poradia.
Po odstránení procesných pochybení okresným súdom je nariadené verejné vyhlásenie
rozhodnutia na 21. júl 2020.
7. Ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na repliku k vyjadreniu
krajského súdu. Ten vo vyjadrení z 27. júla 2020 uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní
veci. Poukázal na to, že krajský súd žiadnym spôsobom „nesporoval“ dôvodnosť ústavnej
sťažnosti. Naopak, jej dôvodnosť potvrdil svojím uvedením, že vec nebola prerokovaná
v primeranej lehote pre veľký počet reštančných vecí a bola daná do poradia. Poukázal
na účelovosť konania krajského súdu, ktorý bol nečinný až do podania ústavnej sťažnosti,
resp. do času jej prijatia na ďalšie konanie. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť,
že medzičasom krajský súd vec rozhodol. V dôsledku pretrvávajúceho stavu právnej
neistoty, ktorý u sťažovateľky prerástol do stavu bezmocnosti až apatie, bola nútená
opätovne vyhľadať odbornú lekársku pomoc. Od 10. júna 2020 bola liečená u psychiatra
pre pretrvávajúcu zmiešanú úzkostnú a depresívnu poruchu, o čom predložila lekárske
správy. Uplatnila si náhradu trov právneho zastúpenia za ďalší úkon právnej služby –
vyjadrenie k vyjadreniu vo výške 225,14 €.
8. Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že krajský súd rozhodol uznesením
z 21. júla 2020. Spis vrátil 31. júla 2020 okresnému súdu, ktorý nariadil termín
pojednávania na november 2020.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv uvedených v bode 1.
II.
Relevantná právna úprava a východiská ústavného súdu
10.1 Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
10.2 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10.3 Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
12. Základnou povinnosťou súdu a zákonného sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vychádzala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazoval, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu
hospodárnosti a rýchlosti konania (Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb). Podľa § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 225/2019 došlo, resp.
dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takto bol predmet konania vymedzený
uznesením o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016) ústavný súd
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľky.
15.1 Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ide v napadnutom konaní
o občianskoprávne konanie o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti,
v ktorom sa sťažovateľka domáha vyporiadania nehnuteľnosti prikázaním do jej výlučného
vlastníctva. Z hľadiska predmetu sporu ide o štandardnú občianskoprávnu vec, ktorá nie je
právne zložitá. Z hľadiska rozsahu a náročnosti zisťovania skutkového stavu môže byť vec
považovaná za zložitejšiu, napríklad v prípade potreby vykonať znalecké dokazovanie.
Podľa názoru ústavného súdu nejde však v tejto veci o výnimočný prvok skutkovej
zložitosti, ktorý by presahoval bežný rámec prípadov s obdobným predmetom (žiadny
z účastníkov to vo svojich prednesoch ani nenaznačil).
15.2 Ústavný súd posudzuje pri ústavných sťažnostiach na prieťahy v konaní aj
význam konania pre sťažovateľa. V napadnutom konaní žalobu podala sťažovateľka,
okresný súd jej vyhovel, odvolanie proti vydanému rozsudku podal žalovaný. Právoplatné
ukončenie sporu preto pre ňu nepochybne subjektívne malo význam, osobitne
ak v nehnuteľnosti býva s rodinou.
16. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadne prispenie správania sťažovateľky k dĺžke
trvania konania na krajskom súde. Sťažovateľka sa zaujímala o stav konania, žiadala
krajský súd, aby vo veci konal a podala aj sťažnosť predsedovi súdu.
17. Pri postupe krajského súdu je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že celková dĺžka
konania na krajskom súde predstavuje 3 roky a 21 dní. Z prehľadu úkonov uvedeného
v ústavnej sťažnosti spolu s doplnením o prehľad úkonov krajského súdu z vyjadrenia jeho
predsedu vyplýva, že postup krajského súdu pri rozhodovaní o podanom odvolaní
žalovaného bol pri nazeraní na konanie pred ním ako na jeden celok poznačený nečinnosťou
v rozsahu minimálne 1 roka 6 mesiacov. Nečinnosť spadá v prevažnej časti do obdobia
v poradí druhého predloženia krajskému súdu od 26. septembra 2017 do 16. septembra
2019, ktoré napriek dĺžke svojho trvania neviedlo k rozhodnutiu, ale k vráteniu veci
na doplnenie predkladacej správy. Navyše po opätovnom predložení veci krajskému súdu
nedošlo bezprostredne k rozhodnutiu, ale až po 10 mesiacoch a až v nadväznosti na prijatie
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. V takomto postupe možno vidieť zároveň
nesústredenosť krajského súdu, pretože nedostatok v predkladacej správe (ak bol taký
rozhodujúci, že odôvodňoval vrátenie spisu s novou predkladacou správou) si mohol a mal
všimnúť skôr ako po takmer dvoch rokoch po predložení spisu na odvolacie konanie.
V posudzovanej veci je primárne neprehliadnuteľné, že konanie vo veci zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva pred všeobecnými súdmi trvá už viac ako 10
rokov, pričom do dňa rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti konanie nie je
právoplatne skončené. Krajský súd mohol a mal vo svojom postupe zohľadniť, že v čase
posledného predloženia spisu už konanie prebiehalo 9 rokov, a nepovažovať vec za bežný
prípad.
18. Pokiaľ ide o obranu krajského súdu spočívajúcu v argumentácii o množstve vecí
a zmenách v obsadení senátu krajského súdu, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,
ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (I. ÚS 35/03, II. ÚS 52/99).
19. Podľa názoru ústavného súdu sú zistené skutočnosti postačujúce na vyvodenie
konečného záveru, že celková dĺžka napadnutého konania na krajskom súde je z ústavného
hľadiska celkom zjavne neakceptovateľná. Postupom krajského súdu (ústavný súd
odvolacie konania vedené formálne pod rôznymi spisovými značkami posudzoval ako jeden
celok) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd vyslovil, že označené
práva sťažovateľky porušené boli (bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.
Príkaz konať
20. Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať
bez zbytočných prieťahov. Keďže krajský súd po vydaní uznesenia z 21. júla 2020 doručil
spis okresnému súdu, svoju úlohu v odstránení právnej neistoty sťažovateľky naplnil
a nemalo by žiadny význam prikázať mu ďalej konať.
V.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
21.1 Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
21.2 Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
21.3 Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
22. Sťažovateľka sa domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €
proti krajskému súdu. Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka
riadne odôvodnila (bod 3).
23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, pričom ústavný súd
pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu.
24. Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia prihliadol ústavný súd
na celkovú dĺžku konania vedeného na všeobecných súdoch (viac ako 10 rokov a 6
mesiacov) a v jej rámci osobitne na ústavnou sťažnosťou napadnuté obdobie neodôvodnenej
nečinnosti krajského súdu (18 mesiacov), ako aj na jeho neefektívnu činnosť osobitne
v období po v poradí druhom predložení spisu s tým istým odvolaním na rozhodnutie.
Krajský súd sa svojím postupom jednoznačne pričinil o predĺženie konania (spis sa na ňom
nachádzal spolu 3 roky a 21 dní), pretože je možné pričítať mu vznik prieťahov
pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Ďalej ústavný súd zohľadnil,
že predmetom konania bola žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti, v ktorej sťažovateľka býva. Stav právnej neistoty má na sťažovateľku
nepriaznivý vplyv a výsledok konania je tak subjektívne významný. Prihliadnuc napokon aj
na správanie sťažovateľky, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade je spravodlivé
a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznať finančné zadosťučinenie
proti krajskému súdu v sume 700 € podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde
(bod 2 výroku nálezu), čo zodpovedá rozhodovacej praxi ústavného súdu (porovnaj napr.
IV. ÚS 428/2018, IV. ÚS 298/2018, I. ÚS 200/2018, III. ÚS 736/2016).
25. Ústavný súd zároveň nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka
žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške prevyšujúcej ústavným súdom
priznanú sumu, toto rozhodnutie je obsiahnuté v bode 4 výrokovej časti nálezu.
VI.
Trovy konania
26. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd vyhovel
ústavnej sťažnosti sťažovateľky, preto je dôvod na rozhodnutie aj o náhrade trov konania,
ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
27. Ústavný súd zastáva názor, že podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) patrí sťažovateľke, vychádzajúc z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2019 vo výške 1062 € a zo skutočnosti, že predmet sporu
nie je možné oceniť peniazmi, náhrada trov konania za dva úkony právnej služby v hodnote
177 €, ktoré podľa obsahu spisu právny zástupca preukázateľne vykonal v roku 2020 –
1. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom podľa § 13a ods. 1
písm. a) vyhlášky, 2. písomné podanie ústavnej sťažnosti podľa § 13a ods. 1 písm. c)
vyhlášky. Zároveň jej patrí režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume
21,24 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným
súdom v celkovej sume 450,28 € (suma 375,24 € bola zvýšená o 20 % daň z pridanej
hodnoty vo výške 75,04 €, pretože ústavný súd považoval za preukázané, že právny
zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky).
Náhradu za tretí úkon právnej služby – vyjadrenie k vyjadreniu krajského súdu doručené
ústavnému súdu 27. júla 2020 ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože obsah
doručeného stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu
posudzovanej veci.
28. Náhradu trov konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
29. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto nálezu.
VII.
30. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu