Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 312/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátom Mgr. Štefanom Slováčikom, Mostná 46, Nitra, vo veci namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k.

-227 zo 14. februára 2014, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-247 z 31. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti K-KARÁT, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -227 zo 14. februára 2014, uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -247 z 31. marca 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. septembra 2016.

2. Rozsudkom č. k. -448 z 23. marca 2010 okresný súd zaviazal

žalovanú ( ) zaplatiť sťažovateľovi „sumu 10.000.000,- Sk

(331.939,19 Eur) s príslušenstvom, titulom plnenia z poistnej zmluvy“. Predmetom poistnej

zmluvy bolo poistenie majetku a zodpovednosť za škodu sťažovateľa, pričom „relevantnou

poistnou udalosťou bola krádež vlámaním v dňoch 09.06.2001 až 11.06.2001 do priestorov

záložne sťažovateľa, pričom rozsah spôsobenej škody bol ustálený znaleckým dokazovaním

na 460.358,96 Eur“.

3. Žalovaná napadla tento rozsudok odvolaním, o ktorom krajský súd rozhodol

rozsudkom č. k. -504 z 22. septembra 2011 tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa „v časti čo do priznanej istiny ako vecne správne potvrdil. V časti príslušenstva

a náhrady trov konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec v tejto časti

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

4. Žalovaná podala 23. mája 2012 návrh na povolenie obnovy konania vedeného

pod sp. zn. , ktorý bol na okresnom súde vedený pod sp. zn. .

Sťažovateľ sa k podanému návrhu na obnovu konania „vyjadril viacerými písomnými

podaniami“. Okresný súd uznesením č. k. -227 zo 14. februára 2014 obnovu

konania povolil. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie.

5. Uznesením krajského súdu č. k. -247 z 31. marca 2015 bolo

uznesenie okresného súdu zmenené tak, že obnova konania vedeného na okresnom súde

„bola povolená v časti istiny“.

6. Proti druhostupňovému uzneseniu vo veci povolenia obnovy konania sťažovateľ

podal dovolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. septembra

2016 bolo dovolanie odmietnuté.

7. Sťažovateľ namieta proti uzneseniu najvyššieho súdu jeho arbitrárnosť a svojvôľu

v spôsobe vysporiadania sa „s otázkou dôvodov prípustnosti sťažovateľom podaného

dovolania“.

8. Zo strany krajského súdu malo dôjsť k zásahu do namietaných práv sťažovateľa

tým, že krajský súd „dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a po nesprávnom zhodnotení skutkového stavu vydal napádané uznesenie, ktoré

spočívalo na nesprávnom právnom posúdení, čím právna vec sťažovateľa nebola

spravodlivo prejednaná a rozhodnutá“.

9. Svoje tvrdenie o zásahu do jeho označených práv sťažovateľ odôvodňuje

tvrdením, že „od začiatku namietal prípustnosť návrhu Wüstenrot poisťovňa, a.s. na obnovu

konania vedeného pod sp. zn. , v ktorom navrhovateľ obnovy konania

vystupoval v procesnom postavení žalovaného, nakoľko už samotný návrh bol zmätočný,

neúplný, nezrozumiteľný, v návrhu boli účastníci nesprávne označení a samotný návrh

nespĺňal náležitosti stanovené zákonným ustanovením Uvedené

nedostatky od počiatku bránili vydaniu meritórneho rozhodnutia, napádaného uznesenia.

Okrem uvedeného má sťažovateľ za to, že neboli splnené zákonom vymedzené taxatívne

podmienky, súd vec po vecnej a právnej stránke nesprávne posúdil. Krajský súd sa

v napádanom uznesení obmedzil len na krátke skonštatovanie splnenia podmienok

na nariadenie obnovy konania, bez ich náležitého prešetrenia a zdôvodnenia prípustnosti.“.

10. Uznesenie krajského súdu sa podľa jeho názoru zakladá na „jednoduchom

skonštatovaní správneho rozhodnutia a zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu.

Krajský súd žiadnym spôsobom neprihliadol na skutočnosti uvádzané a namietané

sťažovateľom vo svojom odvolaní.“. Krajský súd sa v odôvodnení svojho uznesenia

nevysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľa, ktoré spočívali najmä v tvrdení, že

okresný súd povolil obnovu konania iba na základe tendenčných tvrdení uvádzaných

v „liste svedka pána “. Za „vágny“ sťažovateľ označil v tejto

súvislosti záver krajského súdu, podľa ktorého „sa javí pravdepodobným, že tieto

skutočnosti, resp. dôkaz môže privodiť navrhovateľovi obnovy konania priaznivejšie

rozhodnutie vo veci“.

11. Sťažovateľ vo vzťahu k novému dôkazu ako dôvodu obnovy konania poukázal

najmä na „nepresvedčivosť samotného napádaného uznesenia“, keďže „tvrdenia uvedené

svedkom pánom (tvrdenia zaujatého svedka, tvrdenia

nepreukázané a neprejudikované) nie je možné považovať za skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré navrhovateľ obnovy konania - bez svojej viny nemohol

predložiť v pôvodnom konaní. Krajský súd preto v napádanom uznesení č. k.

- 247 zo dňa 31. marca 2015 nesprávne aplikoval právne normy, na základe ktorých dospel

k záveru, že boli splnené podmienky prípustnosti obnovy konania.“.

12. Sťažovateľ rovnako ako vo svojom odvolaní a dovolaní poukázal na to,

„že skutočnosti uvádzané v návrhu na obnovu konania nemôžu

v žiadnom prípade zabezpečiť možnosť dosiahnutia pre navrhovateľa obnovy priaznivejšie

rozhodnutie, nakoľko aj pri hypotetickej úspešnosti -

navrhovateľa v konaní o obnove konania, by bola preukázaná škoda vždy vyššia ako

znaleckým posudkom ustálená výska škody. S uvedenou skutočnosťou sa Krajský súd

v napádanom uznesení č. k. - 247 zo dňa 31. marca 2015 nijakým spôsobom

nevysporiadal.“.

13. Konajúce súdy sa nedostatočne zaoberali „pri hodnotení dôkazov

so skutočnosťou ohľadne osobných sporov konateľky sťažovateľa a pána

, v tomto smere nebolo vykonané dostatočné dokazovanie“.

14. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom krajského súdu, ktorý „písomný dôkaz

predložený pánom a subjektívne tvrdenia o neuzavretí zmlúv

o úvere, ktoré boli súčasťou znaleckého posudku o celkovej sume“, považoval

za postačujúci. Je presvedčený, že ak by „odvolací súd bližšie skúmal všetky relevantné

skutočnosti právnej veci a komplexne ich hodnotil v kontexte aj so spornými tvrdeniami

pána , nedospel by k záveru, že sporné tvrdenia sú dostačujúce

na obnovu konania“.

15. Sťažovateľ na účel preukázania „nepravdivosti tvrdení pána

, na podklade ktorých Krajský súd povolil napádaným uznesením č. k.

- 247 zo dňa 31. marca 2015 obnovu konania“ predložil ústavnému súdu znalecký posudok

č. 248/2016 vypracovaný súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline

12. decembra 2016, z ktorého záverov možno podľa sťažovateľa ustáliť, že tvrdenia svedka

„ prezentované v liste zo dňa 2.5.2012., ktoré boli pre Krajský súd

postačujúce na pripustenie obnovy konania, sú tendenčné a nepravdivé. Na základe

takýchto neoverených tvrdení pána nebolo možné privodiť

navrhovateľovi obnovy konania - , priaznivejšie rozhodnutie

vo veci, tak ako to bez vykonaného dokazovania konštatoval Krajský súd v Bratislave

v napádanom uznesení.“.

16. V súvislosti s právnymi závermi najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že

najvyšší súd iba „stroho konštatoval, že dovolanie sťažovateľa nie je prípustné podľa § 239

ods. 1 a ods. 2 a že neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania podľa ustanovenia

“. Keďže sťažovateľ uviedol relevantné skutočnosti týkajúce sa

nesprávneho vecného a právneho posúdenia právnej veci krajským súdom, v dôsledku čoho

došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, podľa názoru

sťažovateľa bolo možné, „aby dovolací súd vytýkané porušenia subsumoval pod niektorý

z dôvodov prípustnosti podľa ustanovenia . Najvyšší súd preto

nesprávnym výkladom právnej normy porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 SR.“.

17. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu sťažovateľ

považuje za „nezrozumiteľné a neudržateľné“, keďže oba súdy „vyčerpávajúcim spôsobom

nevysvetlili dôvody svojich rozhodnutí“.

18. Záver dovolacieho súdu sťažovateľ považuje za prísne formalistický, vyslovený

najvyšším súdom „bez toho, aby sám vykonal akékoľvek dokazovanie a následne relevantné

dôvody prezentované Sťažovateľom v písomnom dovolaní, podriadil pod správnu normu

o prípustnosti dovolania“.

19. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci takto

rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne

konanie vyplývajúce z Dohovoru a SR uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 14. septembra 2016,

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. - 247 zo dňa 31. marca 2015

a uznesením Okresného súdu Bratislava II Č. k. - 227 zo dňa 14. februára

2014 porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 14. septembra 2016,

uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. - 247 zo dňa 31. marca 2015

a uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. - 227 zo dňa 14. februára

2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 10.000,- Eur (slovom desaťtisíc eur) na účet sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej

republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,- Eur

(slovom desaťtisíc eur) na účet sťažovateľa

IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 756,96 Eur za vypracovaný

znalecký posudok č. 248/2016 na účet sťažovateľa a trovy jeho právneho zastúpenia

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

21. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu č. k.

-227 zo 14. februára 2014

23. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať

predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich

práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , , ,

, , ).

24. Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

25. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré

prerokoval krajský súd a napadnutým uznesením o ňom aj rozhodol. Keďže napadnuté

uznesenie okresného súdu bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného odvolacím

súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

č. k. -247 z 31. marca 2015 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. septembra 2016

26. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

27. V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo

napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

28. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta, že sa dostatočným

spôsobom nevysporiadal s otázkou existencie dôvodov obnovy konania. Sťažovateľ tvrdí,

že nový dôkaz prezentovaný žalovanou v podobe tvrdení svedka nebol

spôsobilý privodiť pre žalovanú priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti

krajskému súdu vyčíta aj skutočnosť, že nový dôkaz dostatočným spôsobom nepreveril

z hľadiska jeho hodnovernosti.

29. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

30. Krajský súd v napadnutom uznesení v prvom rade rekapituloval závery

okresného súdu prezentované v odvolaním napadnutom uznesení o povolení obnovy

konania. Poukázal pritom na skutočnosť, že návrh na obnovu konania smerujúci proti

právoplatnému rozsudku bol podaný včas z hľadiska subjektívnej i objektívnej lehoty

účastníkom pôvodného konania. Okresný súd za novú skutočnosť považoval tvrdenia

obsiahnuté v liste z 2. mája 2012, ktorým až po právoplatnom

skončení konania žalovanej oznámil, že so sťažovateľom neuzavrel žiadne zmluvy o úvere

a ani do záložne sťažovateľa nezaložil žiadne šperky. Okresný súd tiež poukázal na to, že

znalec v pôvodnom konaní pri ustálení výšky škody prihliadol aj na zmluvy údajne uzavreté

s . Krajský súd ďalej poukázal na skutočnosť, že „Podľa záverov

súdu prvého stupňa bez týchto vedomostí odporca nemal v pôvodnom konaní akýkoľvek

dôvod spochybňovať zmluvy o úveroch, poskytnutých poškodeným navrhovateľom svojim

klientom, preto ich platnosť ani nenamietal a nenavrhoval dokazovanie na overenie

pravosti podpisov. Uvedenú skutočnosť považoval súd prvého stupňa za spôsobilú privodiť

odporcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci, pretože ak sa v obnovenom konaní preukáže,

že nikdy nedošlo k uzavretiu zmlúv medzi poisteným poškodeným a Mgr. Božekom, resp.

ďalšími osobami, malo by to vplyv na rozsah spôsobenej škody, a teda i poistného plnenia.

K námietkam navrhovateľa o nedôveryhodnosti uvedeného svedka neprihliadol, keďže

ku hodnoteniu dôkazov pristúpi súd až v obnovenom konaní.“.

31. Krajský súd po zhrnutí obsahu odvolacích námietok sťažovateľa ďalej k veci

uviedol: „Súd prvého stupňa v prvej fáze konania o obnovu konania náležíte skúmal

splnenie všetkých zákonných predpokladov pre vyhovenie návrhu na jej povolenie,

vyplývajúcich z ustanovení a nasl. V tejto súvislosti po nariadenom

pojednávaní dospel k správnym záverom o ich danosti, keďže návrh bol podaný účastníkom

pôvodného konania v priebehu plynutia subjektívnej i objektívnej lehoty.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa dospel i k správnemu záveru

o splnení dôvodov, vyplývajúcich z citovaného ustanovenia

Tvrdenia svedka o neuzavretí navrhovateľom predložených zmlúv

o úvere, o ktorých odporca získal vedomosť až po právoplatnom skončení konania v časti

istiny, majú so zreteľom na osobitosti podnikania v záložni nepochybne vzťah ku výške

škody z krádeže vlámaním, a teda i ku rozsahu poistného plnenia, na ktoré bol odporca

zaviazaný, a to bez ohľadu na skutočnosť, v akej maximálnej výške bolo dohodnuté poistné

plnenie. Či a v akom rozsahu písomné zmluvy o úveroch, ktorými navrhovateľ preukazoval

výšku škody, zodpovedali reálnym obchodným aktivitám navrhovateľa, bude predmetom

dokazovania v obnovenom konám. Aj podľa odvolacieho súdu sa preto javí

pravdepodobným, že tieto skutočnosti, resp. dôkaz, môže privodiť navrhovateľovi obnovy

konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci, čo treba pre rozhodnutie o návrhu na povolenie

obnovy konania považovať za postačujúce.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkami navrhovateľa v odvolaní; až

v obnovenom konaní dôjde k vykonaniu dokazovania a jeho hodnotenia, vrátane

posudzovania hodnovernosti svedka .

Odvolateľ sa tiež nesprávne domnieval, že návrh na povolenie obnovy konania trpí

vadami. Odporca v návrhu správne označil účastníkov konania podľa ich procesného

postavenia v pôvodnom konaní.

Z týchto dôvodov odvolací súd považoval napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

za vecne správne v zmysle , keďže však z jeho výroku jednoznačne nevyplýva, že

obnova konania sa povoľuje len v právoplatne skončenej časti predmetu konania, výrok

napadnutého uznesenia zmenil tomu zodpovedajúcim spôsobom.“

32. Najvyšší súd k dovolaniu sťažovateľa v odôvodnení uznesenia sp. zn.

zo 14. septembra 2016 uviedol:

„7. Podľa právneho stavu účinného v čase podania dovolania bolo dovolaním možné

napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal

( ).

8. Dôvody prípustnosti dovolania proti uzneseniu vymedzovalo ustanovenie § 239

a dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo

k procesným vadám uvedeným v

9. Dovolanie proti uzneseniu bolo prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce

uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na

zaujatie stanoviska ( veta prvá ). Podľa

bolo dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území

Slovenskej republiky.

10. Pokiaľ žalobca prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 239 ods. 1

písm. a/ , t. j. že v danom prípade ide o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, treba

uviesť, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozhodnutiu (uzneseniu), je založená

na rozdielnosti uznesenia odvolacieho súdu v porovnaní s uznesením súdu prvej inštancie.

O rozdielne uznesenia ide vtedy, ak oba súdy inak posúdili okolnosti významné

pre rozhodnutie o procesnej otázke, o ktorej sa v priebehu konania rozhoduje.

Pre posúdenie, či ide o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, nie je významné formálne

hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale

obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd vo svojom uznesení posúdil procesnú otázku, ktorá

je predmetom rozhodovania rovnako (zhodne) so súdom prvej inštancie, nejde o zmeňujúce,

ale o potvrdzujúce uznesenie.

11. V danej veci odvolací súd v porovnaní s rozhodnutím súdu prvej inštancie

rozhodol o návrhu žalovanej na obnovu konania rovnako, keď vychádzajúc zhodne

so súdom prvej inštancie o splnení všetkých zákonných predpokladov vyplývajúcich

z ustanovenia a nasl. , obnovu konania povolil. „Zmena“ výroku uznesenia

okresného súdu spočívala len v jeho spresnení, že obnova sa povoľuje v časti istiny, keďže

v časti príslušenstva vec nebola ešte právoplatne skončená. Dovolanie žalobcu tak smeruje

proti potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania bolo preto

potrebné posúdiť podľa Odvolací súd v svojom potvrdzujúcom uznesení

nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu a nejde ani o uznesenie o priznám (nepriznaní) účinkov cudziemu

rozhodnutiu na území Slovenskej republiky). Prípustnosť dovolania preto podľa § 239 ods.

1 a ods. 2 neprichádza do úvahy.

12. Dovolací súd preskúmal nakoniec prípustnosť dovolania z hľadísk uvedených

v Nezistil existenciu žiadneho dôvodu obsiahnutého v jeho taxatívnom

výpočte uvedenom pod písmenami a/ až g/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa

tohto zákonného ustanovenia prípustné nie je. Napokon žalobca vady uvedené v § 237

ods. 1 ani netvrdil.

13. Pokiaľ žalobca namietal, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. že odvolací súd

nesprávne právne vec posúdil, treba uviesť, že súdna prax je jednotná v tom, že uvedené

vady (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v nespôsobujú

(súčasne) aj prípustnosť dovolania. Námietky strany sporu, ktorými vytýka súdu existenciu

tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241

ods. 2 písm. b/ a c/ , ktoré však sami osebe prípustnosť dovolania nezakladajú.

Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne

aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania

za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236

a nasl.

14. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v preskúmavanej veci

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné podľa § 239 ods. 1 a ods. 2

a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v . Najvyšší

súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ C.

s. p. odmietol.“

33. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ). Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov (napr. , ,

).

34. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v rámci odôvodnenia namietaného

uznesenia zaujal stanovisko k podstatnej námietke sťažovateľa spočívajúcej v tvrdení

o nespôsobilosti nového dôkazu privodiť pre žalovanú priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Nebolo vecou krajského súdu (a ani okresného súdu ako súdu prvého stupňa) vo fáze

rozhodovania o povolení obnovy konania vykonávať hodnotenie nového dôkazu vo vzťahu

k meritu veci, v ktorej má dôjsť k povoleniu obnovy. Z ustálenej judikatúry týkajúcej sa

dôvodu obnovy konania podľa Občiansky

súdny poriadok v znení účinnom v rozhodnej dobe vyplýva, že pre rozhodnutie o návrhu

na obnovu konania stačí, že sa javí pravdepodobným, že tieto skutočnosti, rozhodnutia

a dôkazy môžu privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie, a teda nie je potrebné,

aby v tomto smere dospel súd k celkom bezpečnému záveru (R 6/1968). Pokiaľ sťažovateľ

poukazuje na skutočnosť, že zo znaleckého posudku č. 248/2016 z 12. decembra 2016,

ktorý predložil ústavnému súdu, vyplýva nepravdivosť tvrdení svedka, na základe ktorých

bola obnova konania povolená, je potrebné poukázať na skutočnosť, že tento znalecký

posudok nemal krajský súd v čase svojho rozhodovania (31. marca 2015) k dispozícii, preto

nie je možné krajskému súdu vyčítať, pokiaľ nový dôkaz predbežne posúdil ako spôsobilý

privodiť pre žalovanú priaznivejšie rozhodnutie. Skutočnosti vyplývajúce zo znaleckého

posudku môžu byť následne predmetom prieskumu konajúcich súdov v rámci obnoveného

konania.

35. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na podstatné

odvolacie námietky, a to v rozsahu potrebnom pre odôvodnenie povolenia obnovy konania.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého

rozhodnutia spochybňovali.

36. Ani pokiaľ ide o namietané uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd sa

s poukazom na obsah citovanej časti uznesenia nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa o jeho

nedostatočnom odôvodnení. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

37. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené ().

38. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, odvolacieho, ale aj dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. , ).

39. Sťažovateľ namietal v petite svojej sťažnosti popri porušení základného práva

podľa aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1

dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. , A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia,

ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie

pozri Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370;

(m. m. , )].

40. Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2018