Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 460/2016
PDF · 245.92 KB
No categories available
III. ÚS 460/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 298/2014 z 30. novembra
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 298/2014 z 30. novembra 2015, ktorou sťažovateľ žiada vydať
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právom na ochranu
majetku podľa č. 1 ods. 1 protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2015, sp. zn.
6Cdo/298/2014, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2015, sp. zn.
6Cdo/298/2014, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia...“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplynulo, sťažovateľ bol ako žalobca
účastníkom konania sp. zn. 23 C 158/2007 pred Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“), v ktorom sa domáhal proti bývalej manželke (ďalej len
„žalovaná“) zaplatenia 540 000 Sk (17 924,79 €) s príslušenstvom z titulu bezdôvodného
obohatenia, ktoré žalovaná získala užívaním bytu vo vlastníctve sťažovateľa bez právneho
dôvodu od roku 2003 vo výške 15 000 Sk mesačne.
Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s odôvodnením, že byt užívala spolu s deťmi
účastníkov konania , a ,
avšak iba do roku 2007, kedy sa odsťahovala. V byte sa potom nachádzali už len deti
účastníkov. Preto, ak sťažovateľovi patrí nejaké nájomné voči žalovanej, tak iba do roku
2007, a aj to len podiel žalovanej na ňom. Zároveň vzniesla námietku premlčania
s odôvodnením, že žalobca podal žalobu v roku 2007 a časť nároku presahujúca dva roky
predchádzajúce podaniu návrhu je premlčaná. V priebehu konania vzniesla kompenzačnú
námietku, ktorú odôvodnila tým, že mala právo užívať časť rodinného domu
na , tak ako boli pomery účastníkov predbežne upravené
rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 6 C 526/96 z 31. marca 2008, avšak rodinný dom užíva
iba sťažovateľ. Na započítanie preto uplatňuje svoju pohľadávku „nájomného“ vo výške
15 000 Sk mesačne za obdobie 36 mesiacov, spolu vo výške 540 000 Sk.
Okresný súd žalobu rozsudkom č. k. 23 C 158/2007-232 z 1. júla 2010 zamietol,
avšak Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 8 Co 352/2010-
253 z 28. februára 2011 tento rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
s tým, že je potrebné ustáliť jeho predmet, vyzvať sťažovateľa na odstránenie vád návrhu
uvedením presného obdobia, za ktoré žiada žalovanú sumu priznať, a rovnako tak vyzvať
žalovanú na špecifikáciu kompenzačnej námietky vymedzením obdobia, za ktoré plnenie
žiada. Zároveň krajský súd uviedol, že je potrebné posúdiť aj to, či výkon práv sťažovateľa
nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Na výzvu okresného súdu sťažovateľ svoj nárok špecifikoval tak, že plnenia sa
domáha za obdobie od augusta 2004 do augusta 2007. Neskôr žalobu rozšíril o obdobie od
augusta 2007 do júla 2011 o sumu 29 155,06 € s príslušenstvom, navrhol pripustiť zmenu
petitu, ktorej súd vyhovel. Žalovaná pohľadávku uplatnenú na započítanie špecifikovala tak,
že si uplatňuje sumu 15 000 Sk mesačne za obdobie od mája 2008 do mája 2010.
Okresný súd rozsudkom č. k. 23 C 158/2007-314 z 1. februára 2012 žalobu zamietol
a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania žalovanej. Zistil, že byt od roku 1994
užívala žalovaná s deťmi pochádzajúcimi z manželstva účastníkov, ktoré bolo rozvedené
rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 313/94-51 z 22. januára 1996. Rozsudkom okresného
súdu č. k. 5 C 60/03-123 z 30. novembra 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. júna
2007, bola žalovanej uložená povinnosť byt vypratať. Žalovaná sa z bytu v lete 2007
odsťahovala, v byte ostali žiť už len plnoleté deti účastníkov, žalovaná odvtedy býva
v . Ďalej bolo v konaní preukázané, že v čase, keď žalovaná v byte
bývala, uhrádzala len poplatky za služby spojené s užívaním bytu. Preukázané bolo i to, že
nájomné za obdobný byt sa pohybuje od 10 000 Sk do 17 000 Sk mesačne. Okresný súd
považoval za preukázané i to, že sťažovateľ napriek predbežnému opatreniu vydanému
v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov uznesením okresného
súdu č. k. 6 C 526/96-416 z 31. marca 2008, na základe ktorého bol sťažovateľ povinný
žalovanej umožniť užívanie bytu v rodinnom dome na ,
žalovanej užívanie znemožňuje a vo veci sa vedie exekúcia. Okresný súd zamietol žalobu,
pokiaľ ide o obdobie od augusta 2004 do 7. septembra 2005, z dôvodu premlčania, a pokiaľ
ide o obdobie od júna 2007, preto, že sťažovateľ v konaní nepreukázal, že žalovaná byt
užívala aj po júni 2007. Pokiaľ ide o obdobie od 8. septembra 2005 do júna 2007, t. j.
za 22 mesiacov, okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľovi by patrilo nájomné za byt
10 000 Sk mesačne (t. j. 220 000 Sk), avšak s ohľadom na to, že dcéra účastníkov
nadobudla plnoletosť 2. novembra 2002 a k zanikla vyživovacia povinnosť žalovanej
21. júna 2007, žalovaná by bola povinná zaplatiť iba z týchto okolností vyplývajúci podiel
na celkovom nájomnom, t. j. celkovo 3 761,99 €. Okresný súd však sťažovateľovi toto
právo nepriznal, pretože jeho výkon je v rozpore s dobrými mravmi. Tu zohľadnil, že
žalovanej nezaniklo odvodené právo bývania v rodinnom dome na
vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa, sťažovateľ nerešpektoval úpravu
predbežným opatrením a bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby za týchto okolností
musela žalovaná znášať povinnosť uhradiť sťažovateľovi bezdôvodné obohatenie, ktoré
vzniklo na jej strane v dôsledku nie bežných a jednoduchých okolností spôsobených značne
narušenými vzťahmi účastníkov. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku žalovanej, okresný
súd konštatoval, že jej dôvodnosť žalovaná nepreukázala.
Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu rozsudkom č. k.
8 Co 200/2012-340 zo 17. septembra 2013 ako vecne správny potvrdil a sťažovateľa
zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu a zvýraznil, že celkový postoj sťažovateľa a jeho správanie voči rodinným
príslušníkom plne odôvodňuje stratu jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
od žalovanej. Poukázal na to, že sťažovateľ zneužil odkázanosť žalovanej na bývanie
v spornom byte po tom, ako sa v dôsledku narušenia vzťahov od neho v roku 1994
odsťahovala pre agresívne správanie sťažovateľa a pretrvávajúce nezhody v manželstve
a navyše jej bránil v užívaní časti rodinného domu napriek rozhodnutiu súdu. Sťažovateľ tak
hrubo zneužil svoje vlastnícke právo v čase manželskej krízy po odchode žalovanej s deťmi
zo spoločnej domácnosti. Navyše, v konaní nebolo ani preukázané, že by sťažovateľ bol
odkázaný na príjem z prenájmu sporného bytu. Preto nárok sťažovateľa na vydanie
bezdôvodného obohatenia treba považovať za všeobecne neakceptovateľný z hľadiska
v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov.
Rozsudok okresného súdu č. k. 23 C 158/2007-314 z 1. februára 2012 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 200/2012-340 zo 17. septembra 2013 nadobudol
právoplatnosť 24. októbra 2013.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom uviedol, že
krajský súd nedostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil, dôvody jeho rozhodnutia sú
jednostranne orientované v prospech žalovanej, žiaden rozpor s dobrými mravmi nie je
daný, vec bola nesprávne právne posúdená.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 298/2014 z 30. novembra 2015 dovolanie
sťažovateľa odmietol ako neprípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) v spojení s § 243b ods. 5 prvou vetou OSP] a žalovanej náhradu trov
konania nepriznal. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2016.
Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok
podľa č. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 298/2014
z 30. novembra 2015 odôvodnil tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je svojvoľné,
najvyšší súd nevzal do úvahy jednostranné vyhodnotenie dôkazov krajským súdom, závery
o rozpore postupu sťažovateľa s dobrými mravmi nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch,
súdy vychádzali iba z niektorých svojvoľne vybraných dôkazov. Hoci súdy správne
konštatovali, že pri závere o výkone práva v rozpore konania s dobrými mravmi musí byť
takáto úvaha podložená konkrétnymi dôkazmi, takto nepostupovali. Súdy nevzali do úvahy
ani to, že sťažovateľ je poberateľom invalidného dôchodku vo výške 200 € mesačne,
v dôsledku postupu žalovanej, ktorá iniciovala exekučné konania voči sťažovateľovi,
nemôže nakladať s rodinným domom a prenájom sporného bytu je preto pre neho jedinou
možnosťou zabezpečenia ďalšieho príjmu. Rovnako tak nesprávne súdy vyhodnotili
dokazovanie vykonané na otázku, či žalovaná od augusta 2007 byt užívala – napriek
dôkazom predloženým sťažovateľom uzavreli, že byt neužívala.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ako z petitu podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho
práv došlo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 298/2014 z 30. novembra 2015, a to
vo svojej podstate z dôvodu, že najvyšší súd meritórne dovolanie sťažovateľa neprejednal
napriek tomu, že na jeho prejednanie boli splnené podmienky, keďže dovolaním napadnutý
rozsudok podľa názoru sťažovateľa nemôže obstáť. Navyše, i uznesenie najvyššieho súdu
považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a svojvoľné.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 6 Cdo 298/2014 z 30. novembra 2015 odôvodnil
takto:
,,Dovolací súd sa predovšetkým zaoberal skutočnosťou, či podané dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p). Podmienky
prípustnosti dovolania posúdil podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania,
teda ku dňu 25.11.2013. ...
Ustanovenie § 238 O. s. p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku. V preskúmavanej veci
nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p., lebo odvolací súd nezmenil
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) a ani sa neodchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci, keďže dovolací súd v tejto veci
nerozhodoval (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého
by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu a nejde ani potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým by
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených
rozsudkov, proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa. Prípustnosť dovolania žalobcu preto
z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na pripadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je
prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo
vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia
procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia
§ 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho
súdu je postihnuté niektorou uvedených vád, ale nastáva až vtedy, ak konanie pred
odvolacím súdom skutočne takouto vadou trpí, ale nastáva až vtedy, ak konanie pred
odvolacím súdom skutočne takouto vadou trpí.
Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí)
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že
súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia
rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce
skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia a to aj
z hľadiska jeho presvedčivosti.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol ako vo veci
rozhodol súd prvého stupňa, opísal dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu odvolania a ako
sa k odvolaniu vyjadrila žalovaná. Dôvody jeho rozhodnutia obsahujú dôkladné vysvetlenie
podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie so zameraním sa na prejednávaný
prípad. V dôvodoch uviedol zásadné skutkové zistenia, z ktorých súd prvého stupňa správne
vychádzal. Stručne sa vyjadril k správnosti záveru súdu prvého stupňa v otázke premlčania
časti uplatneného nároku. Podrobne vysvetlil, prečo považoval za správny skutkový záver
súdu prvého stupňa, že žalovaná byt v Bratislave, na Silvánskej ulici užívala do júna 2007.
V dôvodoch rozsudku podal výklad ustanovenia § 3 ods. 1 OZ so zameraním sa na otázku,
kedy možno výkon práva subjektu označiť za priečiaci sa dobrým mravom. Bližšie vysvetlil,
prečo v danej veci bolo potrebné podrobiť výkon vlastníckeho práva žalobcu testu, či išlo
o výkon v súlade so všeobecne uznávanými zasadanú v demokratickej spoločnosti alebo nie.
Odvolací súd uviedol v dôvodoch rozsudku podstatné okolnosti, z ktorých vychádzal a
akými úvahami sa pritom riadil, pričom hodnotil konkrétnu situáciu komplexne a to na
oboch stranách sporu. V tomto smere neobstojí námietka dovolateľa, že žalovaná si môže
podľa konajúcich súdov voči nemu uplatňovať svoje peňažné nároky v súvislosti s
nemožnosťou užívať rodinný dom a on nie. Okresný súd totiž v súvislosti so započítaním
pohľadávky uplatnenej žalovanou dospel k záveru, že predmetná pohľadávka je len
fiktívnou škodou a preto tento nárok žalovanej považoval v celom rozsahu za nedôvodný,
pričom odvolací súd sa s dôvodmi súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil. Dovolací
súd považuje záver odvolacieho súdu o odmietnutí poskytnúť žalobcovi právnu ochranu
výkonu práva vyplývajúceho z jeho vlastníctva k bytu pre rozpor s dobrými mravmi za
riadne a vyčerpávajúco zdôvodnený a teda za presvedčivý. Odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu bezpochyby dalo odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania. Okolnosť, že táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje neznamená, že
odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za
odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa.
Žalobca neopodstatnene preto namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až d/, e/ a g/ § 237 O. s. p. Dovolanie
v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon
dovolateľ vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal.
V súvislosti s jeho námietkou, podľa ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.“
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá
dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých dôvodov
považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné, osobitne, z akých dôvodov dospel
k záveru o tom, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľovi k odňatiu možnosti konať pred
súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd
za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.
Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej
rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá k tejto otázke vo svojej
sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je
nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti
dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho dovolaní.
Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016