Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 460/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo

podľa a práva na majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra 2015, ktorou sťažovateľ žiada vydať

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom

vlastniť majetok podľa a právom na ochranu

majetku podľa č. 1 ods. 1 protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2015, sp. zn.

, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2015, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia...“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplynulo, sťažovateľ bol ako žalobca

účastníkom konania sp. zn. pred Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“), v ktorom sa domáhal proti bývalej manželke (ďalej len

„žalovaná“) zaplatenia 540 000 Sk (17 924,79 €) s príslušenstvom z titulu bezdôvodného

obohatenia, ktoré žalovaná získala užívaním bytu vo vlastníctve sťažovateľa bez právneho

dôvodu od roku 2003 vo výške 15 000 Sk mesačne.

Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s odôvodnením, že byt užívala spolu s deťmi

účastníkov konania , a ,

avšak iba do roku 2007, kedy sa odsťahovala. V byte sa potom nachádzali už len deti

účastníkov. Preto, ak sťažovateľovi patrí nejaké nájomné voči žalovanej, tak iba do roku

2007, a aj to len podiel žalovanej na ňom. Zároveň vzniesla námietku premlčania

s odôvodnením, že žalobca podal žalobu v roku 2007 a časť nároku presahujúca dva roky

predchádzajúce podaniu návrhu je premlčaná. V priebehu konania vzniesla kompenzačnú

námietku, ktorú odôvodnila tým, že mala právo užívať časť rodinného domu

na , tak ako boli pomery účastníkov predbežne upravené

rozhodnutím okresného súdu sp. zn. z 31. marca 2008, avšak rodinný dom užíva

iba sťažovateľ. Na započítanie preto uplatňuje svoju pohľadávku „nájomného“ vo výške

15 000 Sk mesačne za obdobie 36 mesiacov, spolu vo výške 540 000 Sk.

Okresný súd žalobu rozsudkom č. k. -232 z 1. júla 2010 zamietol,

avšak Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

253 z 28. februára 2011 tento rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

s tým, že je potrebné ustáliť jeho predmet, vyzvať sťažovateľa na odstránenie vád návrhu

uvedením presného obdobia, za ktoré žiada žalovanú sumu priznať, a rovnako tak vyzvať

žalovanú na špecifikáciu kompenzačnej námietky vymedzením obdobia, za ktoré plnenie

žiada. Zároveň krajský súd uviedol, že je potrebné posúdiť aj to, či výkon práv sťažovateľa

nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Na výzvu okresného súdu sťažovateľ svoj nárok špecifikoval tak, že plnenia sa

domáha za obdobie od augusta 2004 do augusta 2007. Neskôr žalobu rozšíril o obdobie od

augusta 2007 do júla 2011 o sumu 29 155,06 € s príslušenstvom, navrhol pripustiť zmenu

petitu, ktorej súd vyhovel. Žalovaná pohľadávku uplatnenú na započítanie špecifikovala tak,

že si uplatňuje sumu 15 000 Sk mesačne za obdobie od mája 2008 do mája 2010.

Okresný súd rozsudkom č. k. -314 z 1. februára 2012 žalobu zamietol

a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania žalovanej. Zistil, že byt od roku 1994

užívala žalovaná s deťmi pochádzajúcimi z manželstva účastníkov, ktoré bolo rozvedené

rozsudkom okresného súdu č. k. -51 z 22. januára 1996. Rozsudkom okresného

súdu č. k. -123 z 30. novembra 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. júna

2007, bola žalovanej uložená povinnosť byt vypratať. Žalovaná sa z bytu v lete 2007

odsťahovala, v byte ostali žiť už len plnoleté deti účastníkov, žalovaná odvtedy býva

v . Ďalej bolo v konaní preukázané, že v čase, keď žalovaná v byte

bývala, uhrádzala len poplatky za služby spojené s užívaním bytu. Preukázané bolo i to, že

nájomné za obdobný byt sa pohybuje od 10 000 Sk do 17 000 Sk mesačne. Okresný súd

považoval za preukázané i to, že sťažovateľ napriek predbežnému opatreniu vydanému

v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov uznesením okresného

súdu č. k. -416 z 31. marca 2008, na základe ktorého bol sťažovateľ povinný

žalovanej umožniť užívanie bytu v rodinnom dome na ,

žalovanej užívanie znemožňuje a vo veci sa vedie exekúcia. Okresný súd zamietol žalobu,

pokiaľ ide o obdobie od augusta 2004 do 7. septembra 2005, z dôvodu premlčania, a pokiaľ

ide o obdobie od júna 2007, preto, že sťažovateľ v konaní nepreukázal, že žalovaná byt

užívala aj po júni 2007. Pokiaľ ide o obdobie od 8. septembra 2005 do júna 2007, t. j.

za 22 mesiacov, okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľovi by patrilo nájomné za byt

10 000 Sk mesačne (t. j. 220 000 Sk), avšak s ohľadom na to, že dcéra účastníkov

nadobudla plnoletosť 2. novembra 2002 a k zanikla vyživovacia povinnosť žalovanej

21. júna 2007, žalovaná by bola povinná zaplatiť iba z týchto okolností vyplývajúci podiel

na celkovom nájomnom, t. j. celkovo 3 761,99 €. Okresný súd však sťažovateľovi toto

právo nepriznal, pretože jeho výkon je v rozpore s dobrými mravmi. Tu zohľadnil, že

žalovanej nezaniklo odvodené právo bývania v rodinnom dome na

vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa, sťažovateľ nerešpektoval úpravu

predbežným opatrením a bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby za týchto okolností

musela žalovaná znášať povinnosť uhradiť sťažovateľovi bezdôvodné obohatenie, ktoré

vzniklo na jej strane v dôsledku nie bežných a jednoduchých okolností spôsobených značne

narušenými vzťahmi účastníkov. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku žalovanej, okresný

súd konštatoval, že jej dôvodnosť žalovaná nepreukázala.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu rozsudkom č. k.

-340 zo 17. septembra 2013 ako vecne správny potvrdil a sťažovateľa

zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia

okresného súdu a zvýraznil, že celkový postoj sťažovateľa a jeho správanie voči rodinným

príslušníkom plne odôvodňuje stratu jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

od žalovanej. Poukázal na to, že sťažovateľ zneužil odkázanosť žalovanej na bývanie

v spornom byte po tom, ako sa v dôsledku narušenia vzťahov od neho v roku 1994

odsťahovala pre agresívne správanie sťažovateľa a pretrvávajúce nezhody v manželstve

a navyše jej bránil v užívaní časti rodinného domu napriek rozhodnutiu súdu. Sťažovateľ tak

hrubo zneužil svoje vlastnícke právo v čase manželskej krízy po odchode žalovanej s deťmi

zo spoločnej domácnosti. Navyše, v konaní nebolo ani preukázané, že by sťažovateľ bol

odkázaný na príjem z prenájmu sporného bytu. Preto nárok sťažovateľa na vydanie

bezdôvodného obohatenia treba považovať za všeobecne neakceptovateľný z hľadiska

v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov.

Rozsudok okresného súdu č. k. -314 z 1. februára 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -340 zo 17. septembra 2013 nadobudol

právoplatnosť 24. októbra 2013.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom uviedol, že

krajský súd nedostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil, dôvody jeho rozhodnutia sú

jednostranne orientované v prospech žalovanej, žiaden rozpor s dobrými mravmi nie je

daný, vec bola nesprávne právne posúdená.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2015 dovolanie

sťažovateľa odmietol ako neprípustné [

(ďalej aj „OSP“) v spojení s prvou vetou ] a žalovanej náhradu trov

konania nepriznal. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 27. februára 2016.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok

podľa č. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2015 odôvodnil tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu je svojvoľné,

najvyšší súd nevzal do úvahy jednostranné vyhodnotenie dôkazov krajským súdom, závery

o rozpore postupu sťažovateľa s dobrými mravmi nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch,

súdy vychádzali iba z niektorých svojvoľne vybraných dôkazov. Hoci súdy správne

konštatovali, že pri závere o výkone práva v rozpore konania s dobrými mravmi musí byť

takáto úvaha podložená konkrétnymi dôkazmi, takto nepostupovali. Súdy nevzali do úvahy

ani to, že sťažovateľ je poberateľom invalidného dôchodku vo výške 200 € mesačne,

v dôsledku postupu žalovanej, ktorá iniciovala exekučné konania voči sťažovateľovi,

nemôže nakladať s rodinným domom a prenájom sporného bytu je preto pre neho jedinou

možnosťou zabezpečenia ďalšieho príjmu. Rovnako tak nesprávne súdy vyhodnotili

dokazovanie vykonané na otázku, či žalovaná od augusta 2007 byt užívala – napriek

dôkazom predloženým sťažovateľom uzavreli, že byt neužívala.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ako z petitu podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho

práv došlo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2015, a to

vo svojej podstate z dôvodu, že najvyšší súd meritórne dovolanie sťažovateľa neprejednal

napriek tomu, že na jeho prejednanie boli splnené podmienky, keďže dovolaním napadnutý

rozsudok podľa názoru sťažovateľa nemôže obstáť. Navyše, i uznesenie najvyššieho súdu

považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a svojvoľné.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 30. novembra 2015 odôvodnil

takto:

,,Dovolací súd sa predovšetkým zaoberal skutočnosťou, či podané dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p). Podmienky

prípustnosti dovolania posúdil podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania,

teda ku dňu 25.11.2013. ...

Ustanovenie upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku. V preskúmavanej veci

nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania podľa , lebo odvolací súd nezmenil

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) a ani sa neodchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci, keďže dovolací súd v tejto veci

nerozhodoval ( ). Nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého

by odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu a nejde ani potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým by

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

( ).

Rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených

rozsudkov, proti ktorým zákon dovolanie pripúšťa. Prípustnosť dovolania žalobcu preto

z ustanovení až 3 nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie veta prvá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na pripadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je

prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo

vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto

ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia

procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia

pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho

súdu je postihnuté niektorou uvedených vád, ale nastáva až vtedy, ak konanie pred

odvolacím súdom skutočne takouto vadou trpí, ale nastáva až vtedy, ak konanie pred

odvolacím súdom skutočne takouto vadou trpí.

Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania

uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé

súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená

v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí)

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že

súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia

rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce

skutkový a právny základ rozhodnutia ().

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia a to aj

z hľadiska jeho presvedčivosti.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol ako vo veci

rozhodol súd prvého stupňa, opísal dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu odvolania a ako

sa k odvolaniu vyjadrila žalovaná. Dôvody jeho rozhodnutia obsahujú dôkladné vysvetlenie

podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie so zameraním sa na prejednávaný

prípad. V dôvodoch uviedol zásadné skutkové zistenia, z ktorých súd prvého stupňa správne

vychádzal. Stručne sa vyjadril k správnosti záveru súdu prvého stupňa v otázke premlčania

časti uplatneného nároku. Podrobne vysvetlil, prečo považoval za správny skutkový záver

súdu prvého stupňa, že žalovaná byt v Bratislave, na Silvánskej ulici užívala do júna 2007.

V dôvodoch rozsudku podal výklad ustanovenia so zameraním sa na otázku,

kedy možno výkon práva subjektu označiť za priečiaci sa dobrým mravom. Bližšie vysvetlil,

prečo v danej veci bolo potrebné podrobiť výkon vlastníckeho práva žalobcu testu, či išlo

o výkon v súlade so všeobecne uznávanými zasadanú v demokratickej spoločnosti alebo nie.

Odvolací súd uviedol v dôvodoch rozsudku podstatné okolnosti, z ktorých vychádzal a

akými úvahami sa pritom riadil, pričom hodnotil konkrétnu situáciu komplexne a to na

oboch stranách sporu. V tomto smere neobstojí námietka dovolateľa, že žalovaná si môže

podľa konajúcich súdov voči nemu uplatňovať svoje peňažné nároky v súvislosti s

nemožnosťou užívať rodinný dom a on nie. Okresný súd totiž v súvislosti so započítaním

pohľadávky uplatnenej žalovanou dospel k záveru, že predmetná pohľadávka je len

fiktívnou škodou a preto tento nárok žalovanej považoval v celom rozsahu za nedôvodný,

pričom odvolací súd sa s dôvodmi súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožnil. Dovolací

súd považuje záver odvolacieho súdu o odmietnutí poskytnúť žalobcovi právnu ochranu

výkonu práva vyplývajúceho z jeho vlastníctva k bytu pre rozpor s dobrými mravmi za

riadne a vyčerpávajúco zdôvodnený a teda za presvedčivý. Odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu bezpochyby dalo odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s

predmetom konania. Okolnosť, že táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje neznamená, že

odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle ; za

odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa.

Žalobca neopodstatnene preto namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť pred

súdom konať v zmysle

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až d/, e/ a g/ Dovolanie

v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon

dovolateľ vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietal.

V súvislosti s jeho námietkou, podľa ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ) avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania.“

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých dôvodov

považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné, osobitne, z akých dôvodov dospel

k záveru o tom, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľovi k odňatiu možnosti konať pred

súdom [ ]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd

za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.

Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá k tejto otázke vo svojej

sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti

dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení , ktorý

by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho dovolaní.

Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016