Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 297/2018
PDF · 193.41 KB
No categories available
I. ÚS 297/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť maloletej , zastúpenej rodičmi
a , všetci , právne zastúpených
spoločnosťou IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, v mene ktorej koná
prokurista a advokát JUDr. Viktor Ewerling, PhD., vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 112/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
1. augusta 2018 doručená sťažnosť maloletej (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 112/2014 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «podala dňa 04.04.2014 na Okresnom súde
Bratislava III žalobu na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa zákona
č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred
diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) proti
(ďalej len „Základná škola“), ktorou sa domáha vydania rozhodnutia
o porušení zásady rovnakého zaobchádzania Základnou školou tým, že nebola z dôvodu
zdravotného postihnutia prijatá do prvého ročníka štúdia na Základnej škole a tiež tým, že
jej neboli zaistené primerané úpravy tak, aby mohla byť vzdelávaná v hlavnom vzdelávacom
prúde; Sťažovateľka sa Žalobou zároveň domáha ospravedlnenia zverejnením textu na
webovom sídle Základnej školy a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ďalej len
„Žaloba“).
Podaním Žaloby začalo súdne konanie pred Okresným súdom Bratislava III vedené
pod spisovou značkou 7C/112/2014 o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej
len „Konanie“).
Okresný súd Bratislava III prerušil Konanie svojím uznesením č. 7C/112/2014-134
zo dňa 05.06.2015 do právoplatného skončenia konania vedeného na Najvyššom súde
Slovenskej republiky o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S/208/2013-76 zo dňa 03.07.2014 vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia
riaditeľa Základnej školy č. 403/2012 zo dňa 09.05.2012 o neprijatí
a rozhodnutia odvolacieho orgánu - Spoločného obecného radu Mestskej časti Bratislava -
Rača č. ŠÚ/VARG/9998/1621/2013 zo dňa 08.07.2013; pre komplexnosť Sťažovateľka
uvádza, že proti uzneseniu o prerušení konania podala odvolanie zo dňa 23.06.2015.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal dňa 24.09.2015 rozsudok č. k. 7Sžo/83/2014,
ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného
(Mestskej časti Bratislava Rača - Miestny úrad) z 08.07.2013 č. ŠÚ/VARG/9998/1621/2013
a rozhodnutie riaditeľa Základnej školy zo dňa 20.05.2013 č. 531/2013 zrušil a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie. (Obdobie odo dňa 05.06.2015 do 24.09.2015 ďalej len ako
„Prerušenie konania“).».
3. Sťažovateľka ďalej konštatovala, že „... Konanie prebieha na súde prvej inštancie
už viac ako päťdesiat (50) mesiacov, čo predstavuje neprimerane dlhú dobu, počas ktorej
nebol spor meritórne posúdený a rozhodnutý, v čoho dôsledku je Sťažovateľka vystavená zo
strany Okresného súdu Bratislava III kontinuálnemu stavu právnej neistoty, a to za situácie,
kedy trvá stav diskriminácie voči maloletej Sťažovateľke a kedy sú porušované jej základné
práva.
Osobitne poukazujeme na to, že po ukončení Prerušenia konania súd nenariadil vo
veci súdne pojednávanie tak, aby na ňom mohli byť zúčastnené sporové strany. V tomto
ohľade si dovoľuje Sťažovateľka pre úplnosť poukázať na nesprávny postup súdu, ktorý
nedoručil predvolanie na jediné pojednávanie nariadené po Prerušení konania, na deň
30.03.2016, jej právnemu zástupcovi napriek tomu, že právny zástupca Sťažovateľky
informoval súd o prevzatí právneho zastúpenia Sťažovateľky už svojím podaním zo dňa
29.01.2016.
Keďže súd po Prerušení konania riadne nenariadil súdne pojednávanie, ktoré by
malo pre predmetné súdne konanie a jeho ďalší vývoj najmä s ohľadom na vydanie
Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nezákonnosti rozhodnutia
nepopierateľný význam, Sťažovateľka podala
súdu žiadosť o nariadenie pojednávania zo dňa 11.11.2016. Napriek uvedenému súd dodnes
nenariadil termín konania súdneho pojednávania. Sťažovateľka zároveň poukazuje aj na
viaceré telefonické dopyty vykonané zo strany jej právneho zástupcu vo vzťahu k súdu za
účelom zistenia aktuálneho stavu súdneho konania a plánovaného postupu súdu; ani táto
aktivita právneho zástupcu Sťažovateľky však nezmenila stav neaktivity súdu v súdnom
konaní.
Vo vzťahu k postupu súdu po Prerušení konania uvádzame, že súd vykonal voči
stranám sporu len tri (3) jednoduché (i to podľa Sťažovateľky nesprávne) procesné úkony
v období tridsaťštyri (34) mesiacov, počas ktorých súd svojim postupom nevykonal riadne
pojednávanie za účasti sporových strán.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie jej v bode 1 označených základných práv postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov. Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
12 000 € a náhrady trov konania v sume 390,50 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
12. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
13. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nepreukázala, že by využila pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti porušovaniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru (ústavný súd tiež zistil, že
žiadnu sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v napadnutom konaní na okresnom súde
neevidujú, pozn.), a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
15. Ústavný súd uvádza, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sa zásadne stále považuje za účinný
prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu
ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr.
I. ÚS 558/2014, I. ÚS 29/2017, ako aj III. ÚS 99/2017).
16. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 116 ods. 2 písm. f) citovaného zákona].
17. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania
sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety
druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je
povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho
odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti
zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie
nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám
dôsledky.“.
18. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
19. Účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutím príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti však jednoznačne vyplýva, že proti údajnej
nečinnosti okresného súdu sa kvalifikovaným spôsobom – sťažnosťou na prieťahy v konaní
adresovanou predsedovi okresného súdu – nedomáhala zjednania nápravy, a teda nevyužila
svoje zákonné oprávnenie, a okresnému súdu tak vzhľadom na dĺžku samotného konania
nedala žiadnu „príležitosť“ na poskytnutie nápravy, t. j. neposkytla mu primeraný čas na
odstránenie tvrdeného protiprávneho stavu, ktorý mal podľa jej názoru porušiť jej práva
zaručené ústavou, ako i dohovorom (bod 1). Zároveň ústavný súd konštatuje, že žiadosť
o nariadenie pojednávania z 11. novembra nepovažuje za kvalifikovanú sťažnosť, a teda ani
za účinný prostriedok ochrany základných práv sťažovateľky.
21. Uvedené skutočnosti sú dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky pre jej
neprípustnosť (v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
22. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
23. Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti)
a v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť
vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej
konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa
všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. Poskytnutie ochrany
ústavnosti ústavným súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných
predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti (m. m. III. ÚS 663/2014).
24. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje (m. m. I. ÚS 607/2017,
I. ÚS 257/2017, I. ÚS 490/2017).
25. Sťažovateľka spolu so sťažnosťou doručila aj splnomocnenie, ktorým bol
advokát splnomocnený na zastupovanie „pri uplatnení nároku a v konaní o tomto nároku
na náhradu škody či inej ujmy spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom týkajúcim sa Maloletej, a to najmä, nie však výlučne, podľa zákona č. 514/2003
Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, a to ako pri predbežnom prerokovaní nároku, tak v prípadnom súdnom či inom
konaní“. V splnomocnení je tiež uvedené, že sa týka aj zastupovania sťažovateľky
advokátom „... v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky...“.
26. V tejto súvislosti pozornosti ústavného súdu neušlo, že predmetné splnomocnenie
bolo udelené 28. decembra 2015 (približne 3 roky pred podaním ústavnej sťažnosti)
predovšetkým na zastupovanie sťažovateľky v konaniach pred všeobecnými súdmi
a vo všeobecnosti síce na zastupovanie pred ústavným súdom, ale bez toho, aby obsahovalo
nezameniteľné a dostatočne určité označenie predmetu konania o sťažnosti. V prípade
udelenia splnomocnenia advokátovi na zastupovanie pred ústavným súdom v konaní
o sťažnosti smerujúcej proti prieťahom v súdnom konaní je potrebné, aby splnomocnenie
obsahovalo presné označenie všeobecného súdu a konania, v ktorom má podľa
sťažovateľky dochádzať k prieťahom.
27. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatok v zákonom predpísaných
náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom. Z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení, sp. zn. II. ÚS 117/05
z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokát).
28. Uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľky
je opätovným dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
30. Ústavný súd v závere nad rámec pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá
prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni
tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí v prípade zotrvania na
stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom aj napriek
tomu, že bola podaná sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v napadnutom
konaní, predložila sťažovateľka v tejto veci ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2018