Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 225/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti , ,

zastúpenej advokátom Mgr. Branislavom Granecom, Kováčska 28, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice-okolie p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť

jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 481,59 € (slovom štyristoosemdesiatjeden eur a päťdesiatdeväť centov)

na účet jej právneho zástupcu Mgr. Mgr. Branislava Graneca, Kováčska 28, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

-14 z 13. júna 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti,

v ktorej sťažovateľka namietala porušenie označených práv podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach, bola sťažnosť

sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«U odporcu v 1. rade je pod sp. zn. vedené konanie o zaplatenie

304.858,- Sk s príslušenstvom (10.119,43 € s príslušenstvom), v ktorom sťažovateľka

vystupuje ako žalobkyňa. Sťažovateľka podala u odporcu v 1. rade žalobu ešte dňa

22.05.2003, tzn. pred takmer pätnástimi rokmi. Sťažovateľka sa v konaní domáhala,

aby odporca v 1. rade zaviazal žalovaného v 1. rade, ,

a žalovanú v 2. rade, , bytom

na zaplatenie sumy 304.858,- Sk s príslušenstvom, titulom

Zmluvy o pôžičke zo dňa 15.05.2000.

2. Odporca v 1. rade platobným rozkazom, sp. zn. zo dňa 08.01.2004

zaviazal žalovaných, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatili

sťažovateľke spoločne a nerozdielne sumu 304.858,- Sk so 17,6 % úrokom od 15.05.2000

do zaplatenia a trovy konania v sume 18.154,- Sk na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.

3. Voči platobnému rozkazu podala žalovaná v 2. rade odpor.

4. Napriek tomu, že opodstatnenosť svojho nároku sťažovateľka v konaní dostatočne

preukázala - sťažovateľka na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 15.05.2000, poskytla

žalovanému v 1. rade v dobrej viere a s úmyslom pomôcť mu, pôžičku vo výške 314.858,-

Sk, pričom žalovaný v 1. rade počas konania časť pohľadávky sťažovateľky dokonca uhradil

- vec nebola ani po takmer pätnástich rokoch právoplatne skončená.

5. V súvislosti s ústavnou sťažnosťou, sťažovateľka udelila právnemu zástupcovi,

Mgr. Branislavovi Grancovi, advokátovi plnomocenstvo na nahliadnutie do súdneho spisu

vedeného u odporcu v 1. rade dňa 24.10.2017. Na nahliadnutie do spisu sa advokát pokúšal

objednať opakovane telefonicky, no na informačnej kancelárii odporcu v 1. rade mu bolo

oznamované, že „spis nie je k dispozícii nakoľko veci bola prerozdelená." Keďže opakované

telefonické pokusy o nahliadnutie do spisu boli bezvýsledné, advokát sa na odporcu v 1.

rade obrátil aj písomne, Žiadosťou o nahliadnutie zo dňa 08.11.2017, na čo mu bolo

informačnou kanceláriou odporcu v 1. rade oznámené, že spis už k dispozícii je.

Po nahliadnutí do neho advokát zistil, že vec mala byť rozhodnutá rozsudkom odporcu

v 1. rade, sp. zn. -279 zo dňa 29.02.2016 (ďalej aj „rozsudok"), pričom

rozsudok bol stranám sporu expedovaný až po takmer 2 rokoch od jeho vyhlásenia, a to na

základe pokynu zo dňa 16.11.2017 (čl. 287 súdneho spisu). K udeleniu pokynu na doručenie

rozsudku tak došlo až v čase, kedy sa sťažovateľkin advokát začal opakovane neúspešne

domáhať, aby mu bolo umožnené do spisu nahliadnuť.

6. Tento postup odporcu v 1. rade nie je možné hodnotiť inak, ako snahu narýchlo

„vec formálne ukončiť" a zabrániť tak sťažovateľke v podaní tejto ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľka verí, že postup odporcu, ktorý vo veci 13 rokov meritórne nerozhodol,

následne 2 roky nebol schopný zaslať stranám sporu vyhlásený rozsudok, pričom vecou

začal zaoberať až potom, ako bolo zrejmé, že sťažovateľka má záujem domáhať sa svojich

práv prostredníctvom tejto sťažnosti, neujde pozornosti Ústavného súdu SR.»

Ďalej sťažovateľka uvádza: «V súvislosti s „narýchlo“ doručovaným rozsudkom

a momentálne prebiehajúcim odvolacím konaním u odporcu v 2. rade sťažovateľka

poukazuje na to, že pre potreby určenia, či došlo k zbytočným prieťahom, je zohľadňujúc

judikatúru ESĽP (rozsudok vo veci Kiš v. Slovenská republika z 13. 10. 2009 o sťažnosti

vedenej pod č. 3673/05; rozsudok vo veci Gajdoš v. Slovenská republika z 26. 6. 2009

o sťažnosti vedenej pod č. 19304/04; rozsudok Frigo vs. Slovenská republika z 8. 10. 2013

o sťažnosti vedenej pod č. 16111/11) a vlastnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR

(napr. III. ÚS 43/2015,1. ÚS123/2015, ), potrebné na konanie nazerať

ako na jeden celok.

9. Podľa názoru sťažovateľky by bolo nespravodlivé, ak by sťažnosť mala byť

odmietnutá len preto, že odporca v 1. rade vec po takmer 15 rokoch medzičasom narýchlo

„u seba ukončil" doručením 2 roky v súdnom spise založeného rozsudku napriek tomu,

že podaním odvolania sťažovateľky zo dňa 18.12.2017 vec aj naďalej nie je právoplatne

skončená. Keďže v dôsledku suspenzívneho účinku odvolania rozsudok nie je právoplatný,

vec by mala byť prejednaná u odporcu v 2. rade. Sťažovateľka sa tak dňa 07.02.2018

pre potreby správnej identifikácie odvolacieho konania, telefonicky informovala

na informačnej kancelárii odporcu v 2. rade ohľadom pridelenej spisovej značky.

Z vyjadrenia informačnej kancelárie odporcu v 2. rade a následne aj informačnej

kancelárie odporcu v 1. rade vyplynulo, že súdny spis do dnešného dňa nebol odporcom v 1.

rade postúpený odporcovi v 2. rade na konanie a rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Z uvedeného sa dá usúdiť, že zbytočné prieťahy v tejto takmer 15 ročnej neprávoplatne

neskončenej veci pokračujú u odporcu v 1. rade aj naďalej.»

3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň

sa domáha, aby prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných

prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 14 000 € a úhradu trov konania.

4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. (doručeným ústavnému súdu 7. mája 2018), v ktorom okrem iného

uviedol: „Z prehľadu a priebehu vykonaných úkonov v konaní sp. zn. bolo

zistené, že súd od začatia konania konal priebežne, až do obdobia kedy bol priebežne

zisťovaný stav konania sp.zn. a to od novembra 2005 až do novembra 2006

a následne až v januári 2007 boli ďalej vykonávané úkony. Ďalšiu nečinnosť súd zistil od

októbra 2007, kedy žalobkyňa upravila žalobný petit až do marca 2010, kedy súd v tomto

období doručoval výzvy právnym zástupkyniam žalobkyne a žalovanej v 2. rade. Nečinnosť

súdu bola zistená aj v období od septembra 2012 až do decembra 2015 kedy súd rozhodol

uznesením o zastavení konania proti žalovanej v 2. rade a o pripustení zmeny žaloby.

Tak, ako sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, rozsudok, ktorý bol vyhlásený dňa

29.2.2016 bol expedovaný 16.11.2017.

Zároveň podotýkam, že v priebehu konania spis bol na základe skutočností,

že zákonná sudkyňa sa vzdala výkonu funkcie sudcu ku dňu 1.10.2017

pridelený sudkyni tunajšieho súdu dňa 9.10.2017, ktorá v tomto

konaní začala priebežne konať.

Postup súdu v tomto konaní bol často sťažený aj ospravedlniteľnými neúčasťami

na pojednávaniach, resp. informatívnych výsluchov žalobkyne ako aj jej právnej

zástupkyne. V priebehu konania súd viac krát musel vyzývať - urgovať žalobkyňu na

vyjadrenie sa k skutočnostiam v konaní, resp. o predloženie listinných dôkazov.

V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že ústavný súd už viackrát

rozhodol (, , ), že účelom práva účastníka konania

pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti

tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je

namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil možnosť podať

sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní podľa a nasl. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa (uznesenie ÚS SR č. -9).

Ústavný súd SR vo svojej judikatúre z ostatného obdobia ( napr. uznesenie

-12 zo dňa 27.10.2016) aj vzhľadom na aktuálnu judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl.

zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá, ale len

v prípadoch, keď dĺžka napadnutého konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

je už primá facie zjavne neprimeraná (napr. , ), čo mám však

za to, že uvedené v konkrétnych okolnostiach o veci sťažovateľa vzhľadom na vyššie

uvedený priebeh konania, nemožno bez ďalšieho tvrdiť.

Vzhľadom na uvedené mám za to, že ústavná sťažnosť sťažovateľky nesmeruje proti

aktuálnemu, či trvajúcemu stavu nečinnosti súdu, a preto nie je prostriedkom na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, resp. tomu, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo.“

5. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľka stanovisko zaujala podaním

doručeným ústavnému súdu 10. augusta 2018, v ktorom okrem iného uviedla:

«Z vyjadrenia odporcu je zrejmé, že vo veci vedenej pod sp. zn.

o zaplatenie 304.858,- Sk (10.119,43 €), v ktorej sťažovateľka vystupuje ako žalobkyňa bolo

v priebehu pätnástich rokov trvania súdneho sporu niekoľko období nečinnosti odporcu.

Odporca vo svojom vyjadrení priznáva nasledovné obdobia nečinnosti:

■ obdobie od novembra 2005 do novembra 2006, kedy v januári 2007 boli vykonané

prvé úkony

■ obdobie od októbra 2007 do marca 2010,

■ obdobie od septembra 2012 do decembra 2015.

4. Vo vyjadrení odporcu však absentuje zmienka o období od 29.02.2016

do 16.11.2017, t.j. obdobie 21 mesiacov od vyhlásenia rozsudku sp. zn. -279

zo dňa 29.02.2016 (ďalej len „rozsudok“) do jeho skutočného vyexpedovania stranám

sporu. V zmysle ust. :

„Rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak predseda súdu

zo závažných dôvodov nerozhodne inak.“ Odporca v tejto súvislosti len konštatuje, že:

„Tak, ako sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, rozsudok, ktorý bol vyhlásený dňa

29.02.2016 bol expedovaný dňa 16.11.2017.“ Predmetné obdobie však odporca do zoznamu

svojej nečinnosti nezahŕňa napriek tomu, že takmer dvojročné „pozabudnutie“ odporcu

vypracovať písomné vyhotovenie rozsudku a následne ho expedovať stranám sporu je

v spojení s ďalšími obdobiami nečinnosti odporcu priam flagrantným porušením

sťažovateľkou označených základných práv.

5. Odporca ďalej konštatuje, že zákonná sudkyňa sa ku dňu

01.10.2017 vzdala výkonu funkcie sudcu a vec bola pridelená dňa 09.10.2017 novej

sudkyni. Sťažovateľke však nie je zrejmé, aký vplyv mala mať táto výmena zákonnej sudkyne

na doručovanie rozsudku v zákonom stanovenej lehote, keď v rozhodnom čase bola

pôvodná zákonná sudkyňa stále vo výkone funkcie. Sťažovateľka takúto situáciu považuje

za neprípustnú a v právnom štáte neakceptovateľnú.

6. Názor odporcu, podľa ktorého mala sťažovateľka v predmetnej veci pred podaním

sťažnosti Ústavnému súdu SR využiť najprv prostriedok nápravy podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov na orgáne štátnej správy

dotknutého súdu, a to s poukazom na okolnosti prípadu, považuje sťažovateľka za

nesprávny a ničím nepodložený. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že Ústavný súd SR

posudzuje zbytočné prieťahy v konaní ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu

vrátane jeho významu pre strany sporu. Dĺžku konania 13 rokov bez právoplatného

rozhodnutia vo veci a následné takmer 2 ročné doručovanie (zrejme po celú dobu

nevyhotoveného) rozsudku, možno považovať za nezlučiteľnú s imperatívom ustanoveným v

a dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe

predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do takej miery, že sa jej právo na súdnu

ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate ().

7. Zo sťažnosti sťažovateľky a vyjadrenia odporcu je teda zrejmé, že odporca

v konaní postupoval nesústredene a neefektívne. Je síce pravdou, že odporca vo veci

meritórne rozhodol, avšak stalo sa tak po 13tich rokoch od začatia súdneho sporu, pričom

samotná sťažovateľka o tomto rozhodnutí nadobudla vedomosť až po bezprecedentných

21 mesiacoch od jeho vyhlásenia.

8. Pre sťažovateľku je nemysliteľné, že sa v danej situácií takmer po 15 rokoch

od začatia súdneho sporu nevie domôcť vrátenia svojich finančných prostriedkov.

Sťažovateľka sa vzhľadom na svoj vek obáva, či sa právoplatného súdneho rozhodnutia

vôbec dožije.»

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

7. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 3. mája 2018 k sťažnosti bol aj tento

prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania, z ktorého

vo vzťahu k predmetu sťažnosti boli relevantné tieto:

„Konanie vedené pod sp. zn. bolo začaté dňa 22.5.2003 a pridelené

na rozhodnutie sudkyni tunajšieho súdu . Predmetom konania

je zaplatenie sumy 304.858,- Sk ( 10.119,43 eur) s príslušenstvom.

20.10.2003 - uznesenie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobkyni

sčasti,

19.12.2003 - uznesenie o čiastočnom zastavení konania; platobný rozkaz,

13.2.2004 - uznesenie na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor; zaslanie

odporu na vyjadrenie žalobkyni,

23.9.2004 - pojednávanie, odročené na 4.11.2004 za účelom doplnenia žaloby

žalobkyňou, doplnenia - predloženia príslušných dokladov žalovaným,

1.10.2004 - podanie žalobkyne - čiastočne späťvzatie žaloby, žiadosť o rozšírenie

žaloby,

4.11.2004 - pojednávanie, odročené na neurčito za účelom predloženia zmluvy

o postúpení pohľadávky žalobkyňou,

27.12.2004 - výzva na upresnenie späťvzatia žaloby zo dňa 16.12.2004,

1.2.2005 - urgencia výzvy zo dňa 27.12.2004 adresovaná právnej zástupkyni

žalobkyne,

28.11.2005 - referát sudkyne, spis uložený na lehotu jedného mesiaca, zisťovaný stav

konania vo veci , pripojenie spisu ,

, 29.3.2006, 30.5.2006,12.9.2006,13.11.2006 - úradný záznam,

zisťovaný stav konania vo veci sp.zn. ,

31.5.2007 - pojednávanie odročené na 10.8.2007,

10.8.2007 - pojednávanie, odročené na 18.10.2007 pre neúčasť účastníkov konania,

18.10.2007 - pojednávanie, odročené na neurčito, za účelom rozhodnutia

o späťvzatí žaloby proti žalovanej v 2. rade,

23.10.2007 - podanie žalobkyne - úprava žalobného petitu,

2.11.2010 - vytýčený informatívny výsluch na 23.11.2010,

23.11.2010 - zápisnica z informatívneho výsluchu,

27.6.2011 - vytýčený informatívny výsluch na 11.7.2011,

11.7.2011 - zápisnica o výsluchu,

19.8.2011 - vytýčený informatívny výsluch na 21.9.2011,

21.9.2011 - úradný záznam o neúčastí právnej zástupkyni žalobkyne; vytýčený nový

termín informatívneho výsluchu na 13.10.2011,

13.10.2011 - zápisnica o výsluchu,

21.2.2012 - vytýčený termín výsluchu na 12.3.2012,

12.3.2012 - zápisnica o výsluchu,

27.6.2012 - preročenie výsluchu zo 6.7.2012 na 25.9.2012,

25.9.2012 - zápisnica o výsluchu,

17.12.2015 - uznesenie o zastavení konania proti žalovanej v 2. rade; pripustenie

zmeny žaloby,

14.1.2016 - vytýčený termín pojednávania na 16.2.2016,

16.2.2016 - pojednávanie, odročené na 29.2.2016 za účelom vyhlásenia rozsudku,

29.2.2016 - vyhlásený rozsudok,

5.10.2017 - spis prerozdelený náhodným výberom z dôvodu, že

sa vzdala výkonu funkcie sudcu,

9.10.2017 - spis pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudkyni tunajšieho

súdu ,

16.1.2018 - uznesenie o vyrúbem' súdneho poplatku za podané odvolanie spolu

s oznámením o zmene sudkyne doručované žalovanému; odvolanie žalovaného doručované

na vyjadrenie žalobkyni,

20.3.2018 - uznesenie o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov

žalobkyni; doručované vzájomné vyjadrenia stranám sporu.“

8. Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že predmetný súdny spis okresného súdu

bol spolu s odvolaním predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach 23. mája

2018. Obsah zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. potvrdzuje

úkony uvedené v jeho vyjadrení z 3. mája 2018, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne

sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Na splnenie

základného práva podľa preto nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

13. Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho

konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných

záväzkov Slovenskej republiky je garantovať účastníkom súdneho konania právo

na prerokovanie ich veci v primeranej dobe [v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] a zabezpečiť odstránenie stavu

právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe

(, ).

14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (obdobne , ).

15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení

(ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016

zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového

a správneho súdneho konania predmetom (ďalej aj „“),

(ďalej aj „“) a .

17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého

sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa

pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, keď sa

bude konať nové pojednávanie.

18. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v a , podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného

sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa )

a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení

, a Správneho súdneho

poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy

týchto poriadkov.

19. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z ,

podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z

o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ‒ o predbežnom prejednaní

sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z , podľa ktorého pojednávanie

vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania a účel tohto zákona, alebo prvej vety , podľa ktorej

pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

20. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a tým aj porušenie základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri

namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (, ).

21. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,

že spory o uplatnenie pohľadávok na základe zmluvy o pôžičke tvoria súčasť bežnej

sporovej agendy všeobecných súdov a o takýto prípad ide aj v predmetnej veci. Ústavný súd

poznamenáva, že napadnuté konanie nie je právne zložité, a ďalej konštatuje, že vzhľadom

na okolnosti veci pripúšťa určitý stupeň skutkovej zložitosti veci, čím však nie je možné

okresný súd zbaviť zodpovednosti za priebeh napadnutého konania v súvislosti

s posudzovaním existencie zbytočných prieťahov.

22. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní

mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto

súdneho konania. Ústavný súd nezistil na strane sťažovateľky také skutočnosti, ktoré

by zásadným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.

23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania (takmer 15 rokov od jeho začatia)

ústavný súd v okolnostiach danej veci považuje z ústavnoprávneho hľadiska

za neakceptovateľnú, a preto nebolo ani potrebné osobitne vymedzovať obdobia nečinnosti

ani hodnotiť jednotlivé procesné úkony. Samotná predsedníčka okresného súdu vo

vyjadrení k sťažnosti poukázala na konkrétne obdobia nečinnosti v rozsahu takmer 7 rokov.

Ústavný súd poukazuje na to, že považuje za úplne neprijateľné a neakceptovateľné, že

okresný súd od vyhlásenia rozsudku v merite veci (29. február 2016) jeho písomné

vyhotovenie expedoval účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom až 16. novembra

2017, teda po 1 roku a viac ako 8 mesiacoch.

24. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru.

25. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom

okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal mu v záujme zavŕšenia ochrany

označených práv, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej

neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza.

IV.

26. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

27. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

28. Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 14 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukazujúc okrem iného na právnu neistotu

vyvolanú neefektívnym postupom a nečinnosťou okresného súdu v napadnutom konaní.

29. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

30. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

berúc do úvahy konkrétne okolnosti veci ústavný súd považoval priznanie

sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

31. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré

jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom

Mgr. Branislavom Granecom. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

32. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone

(prevzatie a príprava zastúpenia) z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá bola 884 €, a pri druhom a treťom úkone

(podanie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá bola 921 €.

33. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za tri úkony právnej služby

vrátane režijného paušálu vykonané v roku 2017 a v roku 2018 v sume 481,59 €

nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje jej. Ústavný súd preto priznal

sťažovateľke úhradu trov konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom.

34. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky advokáta Mgr. Branislava Graneca, Kováčska 28, Košice, v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018