Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 235/2018
PDF · 171.58 KB
No categories available
III. ÚS 235/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Mojmíra Mamojku prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených advokátkou ,
, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 310/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosti a pre namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 310/2012 n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 235/2018-17 z 13. júna 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
a , obaja bytom (ďalej len „sťažovatelia“),
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 310/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným
súdom, v ktorom sú v procesnej pozícii žalobcov „o zaplatenie nemajetkovej ujmy 7 000,- €
s príslušenstvom“, dochádza k zbytočným prieťahom. Poukázali na to, že uvedené konanie
sa vedie od 27. novembra 2012, pričom Krajský súd v Bratislave už dvakrát musel
zasahovať voči svojvoľným rozhodnutiam okresného súdu o zastavení konania,
keď uvedené rozhodnutia zrušil, čo malo za následok predĺženie konania, a teda predĺženie
stavu právnej neistoty sťažovateľov, ktorý stále trvá.
3. Sťažovatelia v sťažnosti poukázali aj na nasledujúce skutočnosti:
«Dňa 13.04.2018 sťažovatelia nahliadnutím do spisu č.k. 10C/310/2012
na Okresnom súde Pezinok spoľahlivo ustálili, že porušovateľ sám obštrukciou dňom
nasledujúcim po 27.02.2015 odstránil zo spisu podanie súdnej exekútorky listom
z 24.02.2015, doručené porušovateľovi dňa 27.02.2015, ktorým súdna exekútorka oznámila
porušovateľovi vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej a toto podanie
založil „údajne“ omylom do exekučného spisu č.k. 31 Er/2366/2008 (príloha č. 11- úradný
záznam z 4.4.2018 - č.l. 235 spisu, čo sťažovatelia) zistili nahliadnutím do spisu v info
kancelárii porušovateľa dňa 13.04.2018 (príloha č. 13) - teda sa jedná o nové skutočnosti.»
4. Sťažovatelia tiež vytkli, že napadnuté konanie trvá už viac ako 5 rokov
a 4 mesiace, stále v ňom nie je rozhodnuté a nie je ani ustálený okruh účastníkov konania.
Okresný súd podľa nich nekoná efektívne, sústredene a v súlade so zásadou rýchlosti
súdneho konania.
5. Sťažovatelia konštatovali, že vec nie je po skutkovej ani právnej stránke zložitá
a svojím konaním neprispeli k prieťahom v konaní.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že okresný súd v napadnutom konaní porušil ich základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu vo veci
konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie, každému v sume 5 500 €, ako aj náhradu trov konania.
7. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 113/18 z 31. júla 2018
doručeným ústavnému súdu 3. augusta 2018 vyjadrila k sťažnosti podpredsedníčka
okresného súdu, pričom k nemu priložila chronologický prehľad jednotlivých úkonov
okresného súdu v danej veci. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení uviedla
nasledujúce:
„1/žaloba bola tunajšiemu súdu doručená dňa 27.11.2012, vec bola pridelená
do súdneho oddelenia 10C, kde zákonným sudcom bol JUDr. Roman Majerský. Sudca prvé
pojednávanie vo veci vytýčil na deň 16.10.2013. Z dôvodu PN sudcu bolo následne zrušené.
Nový termín pojednávania bol stanovený na 29.01.2014. Žalobca 1/ požiadal o jeho
odročenie v súvislosti s dočasnou práceneschopnosťou. Súd pojednávanie odročil
na 04.04.2014. Pojednávanie opäť odročené n žiadosť žalobkyne 2/. Následne súd vytýčil
6 pojednávaní, ktoré boli odročené na žiadosť sťažovateľov, rôzne odôvodnenú.
Na pojednávanie dňa 30.01.2015 sa sťažovatelia nedostavili, súd vec prejednal v ich
neprítomnosti. Pojednávanie dňa 22.04.2014. Nasledovali ďalšie tri pojednávania, na ktoré
sa sťažovatelia nedostavili a tieto pojednávania boli na ich žiadosť odročené. Prvý krát sa
sťažovatelia dostavili na pojednávanie dňa 13.04.2016. Súd uznesením konanie zastavil.
O odvolaní sťažovateľov rozhodol Krajský súd v Bratislave, uznesením č. k. 7Co 417/2016-
199 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Sudca
pôvodne stanovený termín pojednávania na deň 24.05.2017 zrušil z dôvodu pridelenia
na súd vyššieho stupňa. Vec bola s účinnosťou od 19.05.2017 pridelená sudkyni
JUDr. Miroslave Belašičovej. Sudkyňa vo veci rozhodla rozsudkom 10C 310/2012-298
zo dňa 18.06.2018 a žalobu sťažovateľov zamietla.
2/ Vec nie je skutkovo zložitá, vyžaduje však obsiahlejšie právne posúdenie. Pokiaľ
došlo k prieťahom v konaní, tieto boli spôsobené zo strany sťažovateľov, ktorí svojimi
žiadosťami o odročenie zmarili 9 pojednávaní.
3/Konanie trvá 6 rokov. Prieťahy spôsobili sťažovatelia, ktorí opakovane žiadali
o odročenie pojednávania z rôznych dôvodov a súd ich žiadostiam vyhovel. Je smutné, že
sťažovatelia túto situáciu využívajú vo svoj prospech a ústretovosť súdu nazývajú porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ešte smutnejšie je, že existuje systém,
ktorý im takéto konanie umožňuje.“
8. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení vyslovila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
9. K vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu
právna zástupkyňa sťažovateľov stanovisko nezaujala, vo svojom podaní doručenom
ústavnému súdu 17. augusta 2018 len vyslovila súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
K porušeniu sťažovateľmi označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
13. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní
tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania (obdobne predtým § 6, § 100 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016).
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj sťažnosť
sťažovateľov.
18. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, kde sú sťažovatelia žalobcami
v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy 7 000 € s príslušenstvom, ústavný súd konštatuje,
že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto
dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.
19. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho
konania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj predchádzajúci nález
sp. zn. III. ÚS 459/2016 z 28. februára 2017 týkajúci sa napadnutého konania, ktorým bolo
rozhodnuté o sťažnosti sťažovateľov pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní. V uvedenom náleze v rámci hodnotenia správania sťažovateľov zistil, že závažným
spôsobom negatívne ovplyvnili priebeh konania, pretože sa opakovane nezúčastňovali
nariadených pojednávaní, čím prispievali k prieťahom v konaní. Túto okolnosť jednoznačne
pripísal na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Čo sa týka obdobia po vydaní uvedeného
predchádzajúceho nálezu ústavného súdu (od marca 2017), možno konštatovať,
že sťažovatelia už neprispievali k prieťahom v konaní.
20. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil nasledujúce. V už uvedenom
predchádzajúcom náleze sp. zn. III. ÚS 459/2016 z 28. februára 2017 týkajúcom sa
napadnutého konania uviedol, že „v priebehu doterajšieho konania sa vyskytlo obdobie,
v ktorom okresný súd nevykonal žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu veci... avšak
v kontexte ďalšieho správania sťažovateľov v namietanom konaní tento nedostatok
v postupe okresného súdu nedosiahol takú intenzitu, že by mu bolo možné pripísať ústavný
rozmer a prijať záver o porušení základného na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote...“.
Pokiaľ ide o obdobie po vydaní uvedeného predchádzajúceho nálezu, ústavný súd
konštatuje, že okresný súd bol nečinný 7 mesiacov, keď došlo iba k nariaďovaniu termínov
pojednávaní a ich rušeniu z dôvodov na strane súdu a tiež k zmene zákonného sudcu,
pričom k ďalšiemu úkonu súdu došlo až 2. októbra 2017 (výzva sťažovateľom). Následne
však už okresný súd konal bez prieťahov a 18. júna 2018 rozhodol vo veci rozsudkom,
ktorý bol následne písomne vyhotovený a doručovaný stranám. Vzhľadom na všetky
uvedené skutočnosti ani uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu nedosiahlo takú
intenzitu, že by mu bolo možné pripísať ústavný rozmer a prijať záver o porušení
namietaných práv sťažovateľov.
21. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,
III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1
dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní postupu
okresného súdu nezistil, že sa okresný súd dopustil zbytočných prieťahov a tým aj porušenia
označených práv sťažovateľov, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2018