Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 479/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudcu Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Babjakom,

Kováčska 40, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. -118 z 21. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola

20. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -118 z 21. júla 2016

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde

Rožňava (ďalej len „okresný súd“) žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov.

3. Uznesením č. k. -48 z 8. októbra 2013 (ďalej aj „prvé uznesenie

okresného súdu“) okresný súd konanie o sťažovateľom podanom návrhu zastavil s odkazom

na v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci

prebiehalo na súde iné konanie, keďže na tom istom súde je vedené konanie vo veci

sp. zn. , ktorého predmetom je rozhodovanie o návrhu

na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

4. Sťažovateľ podal proti prvému uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom

namietal, že v jeho veci neboli splnené podmienky na zastavenie konania a že v nej

rozhodovala sudkyňa , ktorá v inom konaní vyhlásila vo vzťahu

k nemu svoju predpojatosť a následne bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej

veci. Krajský súd uznesením č. k. -80 z 9. októbra 2014 prvé uznesenie

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že o zastavení konania

bolo rozhodnuté skôr ako o prípadnej zaujatosti sudkyne, čím bola sťažovateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom.

5. Okresný súd následne uznesením č. k. -88 zo 17. marca 2015

(ďalej aj „druhé uznesenie okresného súdu“) opätovne rozhodol tak, že konanie

o sťažovateľom podanom návrhu zastavil z dôvodu podľa . Proti druhému

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil.

6. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že v jeho veci neboli splnené zákonné

podmienky na zastavenie konania, keďže „rozsah a teda predmet konania vedeného

pod sp. zn. a konania sp. zn. nie je úplne totožný, resp. predmet

týchto konaní sa prekrýva iba čiastočne, nie však úplne“. Na základe uvedeného mal

okresný súd „rozhodnúť iba o čiastočnom zastavení konania“, prípadne „rozhodnúť

o spojení oboch týchto konaní“. Okresný súd mohol postupovať aj tak, že „neskorší

sťažovateľov návrh obsahovo posúdi a vyhodnotí ako procesný návrh v už začatom konaní,

keďže jeho duplicitným návrhom nezačalo nové konanie, a nebolo preto na mieste ho

zastavovať“.

7. K tomuto sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd ani krajský súd sa

nevysporiadali s jeho podstatnou námietkou, ktorá spočíva v tom, že „v dôsledku

Žalovanou skôr podaného návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov bolo konzumované jeho žalobné právo na podanie návrhu na začatie konania o

vyporiadanie BSM (iudicium duplex) a to bez ohľadu na rozdielny rozsah jeho

navrhovaného vyporiadania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom a vyporiadať všetky majetkové hodnoty a záväzky, ktoré počas manželstva vznikli.“.

8. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že zo znenia záhlavia napadnutého uznesenia

vyplýva, že krajský súd ním rozhodol o jeho odvolaní proti prvému uzneseniu okresného

súdu (č. k. -48 z 8. októbra 2013), a nie proti druhému uzneseniu okresného

súdu (č. k. -88 zo 17. marca 2015), z čoho vyplýva zmätočnosť napadnutého

uznesenia, pretože nie je zrejmé, ktoré z uznesení okresného súdu (či prvé, alebo druhé)

krajský súd napadnutým uznesením vlastne potvrdil.

9. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním označeným ako „Doplnenie sťažnosti

z 18.októbra 2016 - doloženie plnomocenstva a upresnenie návrhu na rozhodnutie vo veci

samej“, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. októbra 2016 a v ktorom spresnil znenie

petitu svojej sťažnosti.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa , narodeného ,

bytom , vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1

Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Košiciach,

č. k. - 118 z 21. júla 2016, porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. - 118 z 21. júla 2016

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho

zastúpenia...“

11. Sudkyňa ústavného súdu Ľudmila Gajdošíková, ktorej bola sťažnosť sťažovateľa

náhodným spôsobom pridelená ako sudkyni spravodajkyni, prípisom z 29. mája 2018

oznámila v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) predsedníčke

ústavného súdu, že v tejto veci existujú skutočnosti, ktoré podľa jej názoru môžu vyvolávať

objektívne zdanie o jej predpojatosti.

12. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 25. júna 2018 rozhodol,

že sudkyňa ústavného súdu Ľudmila Gajdošíková je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie

v konaní v tejto veci.

13. Podľa čl. III bodu 1 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 neprítomného alebo

vylúčeného predsedu štvrtého senátu zastupuje predseda tretieho senátu. Sudkyňu Ľudmilu

Gajdošíkovú, ktorá bola vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie v konaní v tejto veci, ako

predsedníčku štvrtého senátu ústavného súdu zastupuje predseda tretieho senátu ústavného

súdu, teda sudca Rudolf Tkáčik.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, , , ).

20. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

21. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, ).

22. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

24. V tejto súvislosti ústavný súd ďalej pripomína svoju judikatúru

(napr. , , ), v ktorej vyslovil, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového

i druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ).

Rovnako ESĽP judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú (rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999, bod

26; rozsudok vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, bod 29). Judikatúra ESĽP

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (rozsudok vo veci Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997,

bod 43; rozsudok vo veci Higgins a ďalší proti Francúzsku z 19. 2. 1998, bod 43). Z práva

na súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(napr. , , ).

25. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že krajský súd nedal v napadnutom

uznesení odpoveď na jeho podstatnú námietku týkajúcu sa nesplnenia zákonných

podmienok na zastavenie konania, keďže „rozsah a teda predmet konania vedeného

pod sp. zn. (rozhodovanie o návrhu na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov podanom , pozn.) a konania sp. zn.

(rozhodovanie o návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov podanom sťažovateľom, pozn.) nie je úplne totožný“. Sťažovateľ taktiež

pred ústavným súdom namieta zmätočnosť napadnutého uznesenia, pretože z neho nie je

zrejmé, ktoré z uznesení okresného súdu krajský súd napadnutým uznesením potvrdil.

26. So zreteľom na uvedené námietky sťažovateľa ústavný súd napadnuté uznesenie

preskúmal, pričom pri jeho hodnotení vychádzal z ustáleného právneho názoru,

podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí

všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania (m. m. ).

27. Okresný súd vo svojom druhom uznesení poukázal na prekážku začatého konania

vyplývajúcu z , ktorá bráni tomu, aby na súde prebiehalo iné konanie v tej istej

veci. Okresný súd k tomuto v relevantnej časti odôvodnenia svojho druhého uznesenia

uviedol: „Na tunajšom súde už prebieha konanie o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, , nar. a ,

nar. , ktorá skutočnosť bráni tomu, aby o tej istej veci, medzi tými istými

účastníkmi konania prebiehalo na súde iné konanie. Súd preto konanie vo veci zastavil

v zmysle , nakoľko nie sú splnené procesné podmienky konania

a prekážka skôr začatého konania prestavuje neodstrániteľnú podmienku konania.“

28. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „14. Odvolací

súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnuté uznesenie a zistil, že ho

treba potvrdiť ako vecne správne z jeho výstižných dôvodov.

15. Odvolacie dôvody č.l. 103 až 107 spisu len kopírujú predchádzajúce odvolanie

proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ale je treba prisvedčiť súdu prvej inštancie,

že odstránil všetky nedostatky predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia

sp. zn. z 9. 10. 2014 odvolacieho súdu a preto už s týmito odvolacími

námietkami proti uzneseniu č.k. -88 z 17. 3. 2015 súdu prvej inštancie sa

nemusel zaoberať.

16. Nemožno prinútiť súd prvej inštancie, aby spájal konania tak, ako navrhuje

tá či oná strana sporu (a ani rozhodol najprv o čiastočnom späťvzatí návrhu, keďže

predmet konaní nie je totožný).“

29. Ústavný súd s poukazom na citované právne závery všeobecných súdov

konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením

druhého uznesenia okresného súdu možno aj napriek stručnosti v nich uvedených dôvodov

považovať v okolnostiach tejto veci za ústavne akceptovateľné.

30. Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti správne

argumentuje, že v prípade návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov ide o tzv. iudicium duplex, teda konanie, v ktorom majú jeho účastníci zároveň

postavenie navrhovateľa i odporcu. Podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov sa teda uplatnilo aj právo sťažovateľa

na vyporiadanie tohto bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom. Z postavenia

účastníkov, ktorí sú jeden aj druhý zároveň navrhovateľom a odporcom, zároveň vyplýva aj

to, že jeden bez druhého nemôže sám disponovať návrhom (k tomuto bližšie ,

porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

z 29. apríla 2009). Podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov vzniká druhému účastníkovi v prípade podania (ďalšieho) návrhu

na vyporiadananie tohto bezpodielového spoluvlastníctva manželov prekážka litispendencie

(tamtiež). Na tomto mieste je ďalej vhodné doplniť, že zastavením konania o návrhu

sťažovateľa na vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov sa jeho postavenie v skôr

začatom konaní o vyporiadanie toho istého bezpodielového spoluvlastníctva manželov

nemení (nezhoršuje). Sťažovateľ má možnosť robiť návrhy týkajúce sa rozsahu

bezpodielového spoluvlastníctva manželov v konaní vedenom pod sp. zn.

(rozhodovanie o návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

podanom ).

31. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že námietka sťažovateľa

spočívajúca v tom, že v jeho právnej veci neboli splnené zákonné podmienky na zastavenie

konania, pretože návrhy na vyporiadanie toho istého bezpodielového spoluvlastníctva

manželov sa „neprekrývali“, nemôže mať na právny záver okresného súdu a krajského súdu

o nevyhnutnosti zastaviť sťažovateľom iniciované konanie žiadny vplyv, a preto ju

nemožno považovať za výhradu, ktorá by mala význam pre rozhodnutie (,

, ).

32. K tomuto ústavný súd ďalej poukazuje na svoju judikatúru (napr. ,

, , ), v zmysle ktorej v prípade, ak je namietané

rozhodnutie všeobecného súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku

dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať

potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv.

33. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa , ústavný súd konštatuje, že vlastnícke právo sťažovateľa

k veciam, ktoré sú predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je s ohľadom na

už citované právne závery chránené (už) v konaní vedenom pod sp. zn.

(rozhodovanie o návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

podanom ). V okolnostiach tejto veci preto nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa vlastniť majetok vo vzťahu k veciam, ktoré sú

predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, napadnutým uznesením [porovnaj

sp. zn. , kde ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

vlastniť majetok v situácii, keď bolo konanie o sťažovateľom podanom (druhom) návrhu na

vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov zastavené z dôvodu litispendencie

a následne bolo zastavené aj konanie o pôvodnom návrhu jeho bývalej manželky z dôvodu,

že táto vzala svoj návrh späť].

34. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení rozhodol o jeho

odvolaní proti prvému uzneseniu okresného súdu, a nie proti druhému uzneseniu okresného

súdu, čo spôsobuje zmätočnosť napadnutého uznesenia, pretože nie je zrejmé, ktoré

z uznesení krajský súd napadnutým uznesením vlastne potvrdil.

35. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia zistil, že v jeho záhlaví

sa skutočne vyskytuje chyba v písaní, keď namiesto druhého uznesenia okresného súdu

(č. k. -88 zo 17. marca 2015) je v ňom označené prvé uznesenie okresného

súdu (č. k. -48 z 8. októbra 2013), pričom pozornosti ústavného súdu neuniklo

ani to, že v naratívnej časti napadnutého uznesenia krajský súd zrekapituloval odvolacie

dôvody uvedené sťažovateľom v jeho odvolaní proti prvému uzneseniu okresného súdu

(nesplnenie podmienok na zastavenie konania a zaujatosť sudkyne), zatiaľ čo sťažovateľ

v odvolaní proti druhému uzneseniu okresného súdu namietal už len nesplnenie podmienok

na zastavenie konania. Napriek týmto zisteniam a zrejmým nesprávnostiam je podľa názoru

ústavného súdu ale možné z už citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

bez pochýb vyčítať, že krajský súd rozhodoval o druhom uznesení okresného súdu, ktoré

aj napriek označenej zjavnej chybe v písaní potvrdil.

36. Ako už ústavný súd uviedol, k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu. Už opísané pochybenie krajského súdu (zjavnú chybu v písaní) nemožno

s ohľadom na jeho právny záver vyjadrený v samotnom odôvodnení napadnutého uznesenia

považovať za také pochybenie, ktorého intenzita by mohla v prípade prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.

37. Ústavný súd v tejto súvislosti musí nad rámec skonštatovať, že uvedená chyba

z dôvodu podobných čísiel konaní (ale iných dátumov rozhodnutí) v rozhodnutiach

č. k. -48 z 8. októbra 2013 a č. k. -88 zo 17. marca 2015

vedených v tom istom senáte prvostupňového súdu mohla síce spôsobiť uvedenú

zmätočnosť, avšak v konaní pred súdom (a už vôbec nie v konaní odvolacieho súdu)

by sa takáto zmätočnosť nemala vyskytnúť, keďže môže vyvolať (a aj vyvolala)

u účastníkov pocit o nedostatočnom, prípadne povrchnom poskytnutí spravodlivosti

zo strany súdu.

38. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

39. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok pri jej predbežnom prerokovaní

odmietnutá, ústavný súd sa jeho ďalšími požiadavkami nezaoberal, pretože rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v danom prípade nemohlo dôjsť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018