Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 344/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb

so zdravotným postihnutím postupom Okresného súdu Bratislava V konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -23 z 18. apríla 2013

a uznesením č. k. -25 z 18. apríla 2013 v znení uznesenia č. k. 20 Ps 4/2013-

233 z 10. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 20. júna

2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor

OSN“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -23 z 18. apríla 2013

a uznesením č. k. -25 z 18. apríla 2013 v znení uznesenia č. k. 20 Ps 4/2013-

233 z 10. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že okresný súd

uznesením č. k. -23 z 18. apríla 2013 ex offo začal konanie o pozbavenie

spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky. K namietanému porušeniu označených práv

dochádza podľa sťažovateľky „začatím a vedením súdneho konania bez toho, aby Okresný

súd Bratislava V skúmal, či sú splnené zákonné podmienky v zmysle a

ods. 1 “. Sťažovateľka namieta znalecký posudok, ktorý tvoril prílohu podnetu

Okresnej prokuratúry Bratislava V na začatie konania a ktorý nebol podľa sťažovateľky

zaobstaraný zákonným spôsobom, a preto nemôže byť podkladom na začatie súdneho

konania podľa (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka bola na vyšetrenie k súdnym znalcom eskortovaná policajnou hliadkou bez

predchádzajúceho upozornenia a poučenia o inštitúte predvedenia podľa Trestného

poriadku, a teda nedobrovoľne. Sťažovateľka je toho názoru, že keďže odmietla vykonanie

vyšetrenia znalcami, závery znaleckého posudku nie sú pre súdne konanie smerodajné.

Zároveň namieta, že „znalci svoje závery opreli iba o zistenia zadovážené z vyšetrovacieho

spisu, a to bez akejkoľvek zdravotnej dokumentácie a bez znalosti jej zdravotného stavu

a realizovanej liečby“. Závery znaleckého posudku sú podľa názoru sťažovateľky v rozpore

s lekárskou správou jej ošetrujúcej lekárky. Sťažovateľka namieta, že okresný súd sa

nevysporiadal s novou právnou úpravou, keď zo strany súdu nedošlo zodpovedajúcim

spôsobom k zmene predmetu konania z pozbavenia spôsobilosti na právne úkony na

obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Sťažovateľka uvádza, že po zmene právnej

úpravy 1. júla 2016 sa okresný súd mal zaoberať tým, či sú splnené podmienky konania,

a vykonať dokazovanie pre účely preverenia jej námietok. Ďalej namieta, že okresný súd sa

nezaoberal jej námietkami uvedenými v návrhu na zastavenie konania z 21. marca 2014.

Sťažovateľka uvádza, že z hľadiska súdnej praxe nie je správny taký postup súdu, keď

súbežne so začatím konania o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony nariadi aj znalecké

dokazovanie na vyšetrenie duševného stavu, a teda aj rozhodnutie o predvedení k súdnej

znalkyni bolo podľa sťažovateľky vydané predčasne a v rozpore so súdnou praxou.

Poukazuje na vyjadrenie sudkyne v konaní o rozvod manželstva, ktorá je zákonnou

sudkyňou aj v konaní o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a ktorá sa v konaní

o rozvod manželstva vyjadrila, že napriek duševnému ochoreniu sťažovateľky sa

sťažovateľka javí ako spôsobilá samostatne konať v predmetnom konaní. Sťažovateľka

namieta skúmanie svojho zdravotného stavu znaleckým dokazovaním, považuje ho za

nezákonné, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a nezohľadňujúce aktuálnu právnu

úpravu konania o spôsobilosti na právne úkony. Uznesenie o nariadení znaleckého

dokazovania neobsahuje riadne odôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé, prečo je

nevyhnutné skúmanie duševného stavu sťažovateľky, a preto je nepreskúmateľné

a arbitrárne.

3. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,

že napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a napadnutými rozhodnutiami boli porušené ňou označené práva (bod 1 tohto uznesenia),

aby napadnuté rozhodnutia zrušil, zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní

označených práv (bod 1 tohto uznesenia), priznal sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia na účet jej právnej

zástupkyne

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

6. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

8. Podľa má každý spôsobilosť na práva.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa má každý právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 12 ods. 2 dohovoru OSN osoby so zdravotným postihnutím majú

spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe

s ostatnými.

9. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že v zmysle je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom (m. m. , ). Nie je preto zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, resp. ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (). Judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah

na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť (m. m. ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ().

11. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či

napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

12. Ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len

právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie

vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť

možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až po tom, keď napadnuté konanie bude

skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému

rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho

opomenúť. Z uvedeného vyplýva, že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť

zmena alebo náprava prípadného, či už namietaného alebo skutočného pochybenia

všeobecných súdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či

konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného

hľadiska v ústavnoprávnej rovine. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného

prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky

().

13. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd z vyžiadaného

spisu zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. nie je v čase

rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené a vec sa nachádza v štádiu

dokazovania. Ústavný súd preto konštatuje, že ochranu sťažovateľkou označeným právam

proti ich možnému porušeniu budú oprávnené poskytnúť inštančne nadriadené všeobecné

súdy, krajský súd a prípadne aj najvyšší súd, a to v odvolacom, prípadne dovolacom konaní,

kde bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať svoje procesné práva a vznášať prípadné

námietky. Až v štádiu, keď bude konanie definitívne skončené, bude môcť sťažovateľka na

ochranu svojich práv prípadne podať novú sťažnosť ústavnému súdu, a to za predpokladu,

že by v ďalšom konaní došlo podľa jej názoru k porušeniu jej práv garantovaných

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Sťažnosť sťažovateľky bola preto v tomto

momente podaná predčasne.

14. Ústavný súd preto, akceptujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1

i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax a v neposlednom rade aj pod vplyvom

rešpektovania princípov minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov, sťažnosť

sťažovateľky po uplatnení zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

15. Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2018