Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 344/2018
PDF · 156.58 KB
No categories available
I. ÚS 344/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb
so zdravotným postihnutím postupom Okresného súdu Bratislava V konaní vedenom
pod sp. zn. 20 Ps 4/2013 a jeho uznesením č. k. 20 Ps 4/2013-23 z 18. apríla 2013
a uznesením č. k. 20 Ps 4/2013-25 z 18. apríla 2013 v znení uznesenia č. k. 20 Ps 4/2013-
233 z 10. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 20. júna
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva
podľa čl. 12 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor
OSN“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 20 Ps 4/2013 a jeho uznesením č. k. 20 Ps 4/2013-23 z 18. apríla 2013
a uznesením č. k. 20 Ps 4/2013-25 z 18. apríla 2013 v znení uznesenia č. k. 20 Ps 4/2013-
233 z 10. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že okresný súd
uznesením č. k. 20 Ps 4/2013-23 z 18. apríla 2013 ex offo začal konanie o pozbavenie
spôsobilosti na právne úkony sťažovateľky. K namietanému porušeniu označených práv
dochádza podľa sťažovateľky „začatím a vedením súdneho konania bez toho, aby Okresný
súd Bratislava V skúmal, či sú splnené zákonné podmienky v zmysle § 103 O.s.p. a § 161
ods. 1 C.s.p.“. Sťažovateľka namieta znalecký posudok, ktorý tvoril prílohu podnetu
Okresnej prokuratúry Bratislava V na začatie konania a ktorý nebol podľa sťažovateľky
zaobstaraný zákonným spôsobom, a preto nemôže byť podkladom na začatie súdneho
konania podľa § 186 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Sťažovateľka bola na vyšetrenie k súdnym znalcom eskortovaná policajnou hliadkou bez
predchádzajúceho upozornenia a poučenia o inštitúte predvedenia podľa Trestného
poriadku, a teda nedobrovoľne. Sťažovateľka je toho názoru, že keďže odmietla vykonanie
vyšetrenia znalcami, závery znaleckého posudku nie sú pre súdne konanie smerodajné.
Zároveň namieta, že „znalci svoje závery opreli iba o zistenia zadovážené z vyšetrovacieho
spisu, a to bez akejkoľvek zdravotnej dokumentácie a bez znalosti jej zdravotného stavu
a realizovanej liečby“. Závery znaleckého posudku sú podľa názoru sťažovateľky v rozpore
s lekárskou správou jej ošetrujúcej lekárky. Sťažovateľka namieta, že okresný súd sa
nevysporiadal s novou právnou úpravou, keď zo strany súdu nedošlo zodpovedajúcim
spôsobom k zmene predmetu konania z pozbavenia spôsobilosti na právne úkony na
obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Sťažovateľka uvádza, že po zmene právnej
úpravy 1. júla 2016 sa okresný súd mal zaoberať tým, či sú splnené podmienky konania,
a vykonať dokazovanie pre účely preverenia jej námietok. Ďalej namieta, že okresný súd sa
nezaoberal jej námietkami uvedenými v návrhu na zastavenie konania z 21. marca 2014.
Sťažovateľka uvádza, že z hľadiska súdnej praxe nie je správny taký postup súdu, keď
súbežne so začatím konania o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony nariadi aj znalecké
dokazovanie na vyšetrenie duševného stavu, a teda aj rozhodnutie o predvedení k súdnej
znalkyni bolo podľa sťažovateľky vydané predčasne a v rozpore so súdnou praxou.
Poukazuje na vyjadrenie sudkyne v konaní o rozvod manželstva, ktorá je zákonnou
sudkyňou aj v konaní o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a ktorá sa v konaní
o rozvod manželstva vyjadrila, že napriek duševnému ochoreniu sťažovateľky sa
sťažovateľka javí ako spôsobilá samostatne konať v predmetnom konaní. Sťažovateľka
namieta skúmanie svojho zdravotného stavu znaleckým dokazovaním, považuje ho za
nezákonné, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a nezohľadňujúce aktuálnu právnu
úpravu konania o spôsobilosti na právne úkony. Uznesenie o nariadení znaleckého
dokazovania neobsahuje riadne odôvodnenie, z ktorého by bolo zrejmé, prečo je
nevyhnutné skúmanie duševného stavu sťažovateľky, a preto je nepreskúmateľné
a arbitrárne.
3. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,
že napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Ps 4/2013
a napadnutými rozhodnutiami boli porušené ňou označené práva (bod 1 tohto uznesenia),
aby napadnuté rozhodnutia zrušil, zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní
označených práv (bod 1 tohto uznesenia), priznal sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia na účet jej právnej
zástupkyne
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
8. Podľa čl. 14 ústavy má každý spôsobilosť na práva.
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 12 ods. 2 dohovoru OSN osoby so zdravotným postihnutím majú
spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe
s ostatnými.
9. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že v zmysle čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti a nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, resp. ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu
stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním
a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah
na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv
sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09). Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
11. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či
napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
12. Ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len
právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie
vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť
možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až po tom, keď napadnuté konanie bude
skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému
rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho
opomenúť. Z uvedeného vyplýva, že ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť
zmena alebo náprava prípadného, či už namietaného alebo skutočného pochybenia
všeobecných súdov v dosiaľ neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či
konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného
hľadiska v ústavnoprávnej rovine. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného
prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky
13. Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd z vyžiadaného
spisu zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 20 Ps 4/2013 nie je v čase
rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené a vec sa nachádza v štádiu
dokazovania. Ústavný súd preto konštatuje, že ochranu sťažovateľkou označeným právam
proti ich možnému porušeniu budú oprávnené poskytnúť inštančne nadriadené všeobecné
súdy, krajský súd a prípadne aj najvyšší súd, a to v odvolacom, prípadne dovolacom konaní,
kde bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať svoje procesné práva a vznášať prípadné
námietky. Až v štádiu, keď bude konanie definitívne skončené, bude môcť sťažovateľka na
ochranu svojich práv prípadne podať novú sťažnosť ústavnému súdu, a to za predpokladu,
že by v ďalšom konaní došlo podľa jej názoru k porušeniu jej práv garantovaných ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Sťažnosť sťažovateľky bola preto v tomto
momente podaná predčasne.
14. Ústavný súd preto, akceptujúc požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1
ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax a v neposlednom rade aj pod vplyvom
rešpektovania princípov minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov, sťažnosť
sťažovateľky po uplatnení zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Po odmietnutí sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
uplatnenými sťažovateľkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2018