Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 469/2018
PDF · 202.71 KB
No categories available
II. ÚS 469/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Nezábudková 22, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv
podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Topoľčany č. k. 8 C 99/2016-175 z 19. decembra 2016, ako aj rozsudkom Krajského súdu
v Nitre č. k. 7 Co 145/2017-225 z 24. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv
podľa čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 99/2016-175 z 19. decembra 2016
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 7 Co 145/2017-225 z 24. mája 2018 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení žalobkyne
žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda, že je podielovou
spoluvlastníčkou parcely č. v katastrálnom území , zapísanej na liste
vlastníctva č. , v podiele proti žalovaným (ďalej len
„žalovaný 1“), (ďalej len „žalovaná 2“),
a .
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Na základe Osvedčenia o dedičstve ,
, zo dňa 02.05.2001 sa navrhovateľka ako zákonná dedička po zomrelej
poručiteľke , rod. ... stala okrem iného aj podielovou
spoluvlastníčkou vtom čase ešte nerozdelenej parcely č. a to v spoluvlastníckom podiele
. Poručiteľka... bola riadnou podielovou spoluvlastníčkou parcely č.
nachádzajúcej sa v okrese , obec , kat. úz. v podiele ako
je uvedené aj v predmetnom Osvedčení o dedičstve zo dňa
02.05.2001.“
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „Uvedená parcela č. bola následne
na základe vypracovaného Geometrického plánu č... ktorý vyhotovil
, zo dňa 08.06.2005, rozdelená na viacero častí. Navrhovateľka má za to, že
vychádzajúc z doterajšieho užívania nehnuteľnosti jej spoluvlastnícky podiel 13/72 mal byť
zapísaný na Liste vlastníctva č. , nakoľko ide práve o tú časť parcely toho času č. ,
v súčasnosti označenú ako parcela č. . Navrhovateľka uvádza, že spoločný
spoluvlastnícky podiel 1/2, ktorý patrí odporcom v 1/ a 2/ rade je v Liste vlastníctva č.
uvedený v nesprávnom podiele. Navrhovateľka preukázateľne spochybňuje správnosť tohto
spoluvlastníckeho podielu, nakoľko sa dôvodne domnieva, že práve časť spoluvlastníckeho
podielu 13/72 na predmetnej parcele č. , ktorý je súčasťou spoluvlastníckeho podielu
1/2 patriaceho odporcom v 1/ a 2/ rade je spoluvlastníckym podielom, ktorý patrí
navrhovateľke, ktorý nadobudla na základe Osvedčenia o dedičstve...“
3. Okresný súd rozhodol rozsudkom o žalobe sťažovateľky tak, že ju v celom
rozsahu zamietol. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom
krajský súd rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka vo vzťahu k rozsudku okresného súdu uviedla: «... súd prvej inštancie
sa riadne nevysporiadal so skutočnosťou, že z dedičského osvedčenia po
(matky [právny predchodca žalovaných 1 a 2, pozn.]) nebol
súčasťou dvor, t. j. v súčasnosti parcela . Totožné vyplýva aj z dedičského osvedčenia
po otcovi sp. zn. . Tieto skutočnosti preto preukazujú pochybnosti
ohľadom notárskej zápisnice, ktorou bolo osvedčené vydržanie VP okrem
iných aj k parcele ... Z uvedeného vyplýva nezákonnosť právneho titulu, ktorým
nadobudol právny predchodca žalovaných v 1/ a 2/ rade spoluvlastnícky podiel, ktorý
následne predal žalovaným v 1/ a 2/ rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23.10.2000.
Súd prvej inštancie sa taktiež riadne nevysporiadal ani s namietaným konaním
právneho predchodcu žalovaných v 1/ a 2/ rade v rozpore s dobrými mravmi
v súvislosti s osvedčením jeho vyhlásenia o vydržaní zo dňa 02.03.2000, v ktorom je
preukázateľne uvedený väčší spoluvlastnícky podiel, konkrétne 1/2 namiesto správneho
spoluvlastníckeho podielu 1/3, na čo žalobkyňa v konaní opakovane poukazovala.
Žalobkyňa poukazuje aj na tú skutočnosť, že spornú nehnuteľnosť užívala ako
podielový spoluvlastník do času pokiaľ žila jej matka, následne ako to vyplýva aj z
vyjadrení žalovaného v 3/ rade, umožnila dočasne užívať spornú parcelu v rozsahu jej
spoluvlastníckeho podielu , nakoľko býval
v bezprostrednej blízkosti spornej parcely. Nie je možné súhlasiť s tým, že by spornú
parcelu v rozsahu spoluvlastníckeho podielu patriaceho žalobkyni užívali nerušene právny
predchodcovia žalovaných v 1/ a 2/ rade. Žalovaní v 1/ a 2/ rade nespochybnili tvrdenie
žalobkyne, že uvedenú spornú parcelu užíval v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu, ktorý vlastnil ako aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu, ktorý vlastnila žalobkyňa
a ktorý žalobkyňa mu umožnila dočasne užívať na základe spoločnej dohody. S vyššie
uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal.
Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že malo dôjsť v súvislosti
s predmetnou parcelou k určitým vzájomným výmenám za iné nehnuteľnosti a to medzi
jednotlivými podielovými spoluvlastníkmi. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 20.09.2016
uviedla, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by došlo k deleniu pozemkov.
Žalobkyňa taktiež poukazuje na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
právny predchodca žalovaných v 1/ a 2/ rade neužíval spoluvlastnícky podiel, ktorý
vlastnila právna predchodkyňa žalobkyne a následne aj sama žalobkyňa, pretože predmetný
spoluvlastnícky podiel mal vzhľadom na vzájomnú dohodu v dočasnom užívaní
a následne jeho právny nástupcovia.
Žalobkyňa považuje za nesprávny právny názor súdu prvej inštancie v súvislosti
s tým, že „pri osvedčovaní notár nezasahuje do deja, účastníka nepoučuje a ani nedozerá
na to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade
so zákonom, rovnako tak ani nezodpovedá za to, či sa pred ním urobené vyhlásenie neprieči
zákonu. Osvedčenie o právnej skutočnosti vydané notárom na žiadosť účastníka je teda
listinou, na ktorej sa nachádza iba záznam o ním uvedených skutočnostiach. Takéto
osvedčenie nie je právnym úkonom.“. Žalobkyňa má za to, že notár má postupovať v súlade
s § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Žalobkyňa nesúhlasí
s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalovaní v 1/ a 2/ rade v danom prípade uniesli
dôkazné bremeno ohľadom preukázania pravdivosti obsahu predmetnej notárskej zápisnice.
Žalobkyňa má za to, že súd sa nevysporiadal v dostatočnej miere so všetkými
dôkazmi vyprodukovanými žalobkyňou, pričom pri právnej úvahe samotného rozhodnutia
vo veci samej absentuje vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli zo strany
žalobkyne produkované, namietané a majú význam pre zákonné rozhodnutie vo veci samej.
Žalobkyňa poukazuje aj na tú skutočnosť, že tvrdenia svedkov v konaní sp. zn.:
6C/170/2011 Okresný súd Topoľčany ohľadom deľby podielov nie je možné subsumovať
pod túto vec, nakoľko uvádzané deľby nesúviseli so spoluvlastníckym podielom, ktorý
prináleží žalobkyni. Uvedené nebolo zo strany žalovaných v 1/ a 2/ rade žiadnym
relevantným spôsobom preukázané.»
Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sťažovateľka uviedla, že podľa jej názoru ani
krajský súd neprihliadol na „... dôvodné podozrenie o protiprávnosti notárskej zápisnice
zo dňa 02.03.2000 sp. zn.: N 92/2000, NZ 93/2000. Sťažovateľka ako aj účastník konania -
žalovaný 3/ dostatočne pomenovali konanie ako aj žalovaných 1/ a 2/, a to
v rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré nie je možné poukazovať na predmetnú notársku
zápisnicu ako vierohodný právny dokument aj s poukazom na v tom čase platný Exekučný
poriadok, ktorý nevyžadoval pri osvedčení vlastníctva vydržaním žiadne podrobné skúmanie
okolností vydržania, čím bolo výrazne oslabené právo riadneho vlastníka, ktorým bola
sťažovateľka.“.
4. Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej práv tým, že krajský súd
neposúdil odvolacie dôvody správne a dostatočne sa nevysporiadal so všetkými
namietanými „porušeniami súdu prvej inštancie, dôsledkom čoho bolo rozhodnutie,
že rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá, sa potvrdzuje.“.
5. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľky - ... na súdnu ochranu zaručené
čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn.: 8C/99/2016-175
zo dňa 19.12.2016 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 7Co/145/2017-225 zo dňa
24.05.2018, porušené boli.
2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn.: 8C/99/2016-175 zo dňa
19.12.2016 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 7Co/145/2017-225 zo dňa
24.05.2018 a vec sa vracia Okresnému súdu Topoľčany na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa ustálenej
rozhodovacej praxe a úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
Nitra povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,
a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
9. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu
13. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného
súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.
14. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa
ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať odvolanie proti rozsudku
okresného súdu aj využila.
K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu
15. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde).
16. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom.
17. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
S poukazom na citované ustanovenie ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka
prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu s návrhom na začatie konania
pred ústavným súdom doručila aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie, v ktorom
uviedla: „Najmä ho splnomocňujem na vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti
na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany
sp. zn. 8C/99/2016 do ukončenia veci samej.“
18. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
19. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že predložené
splnomocnenie nebolo udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
(ako obligatórna náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde) vo veci podania ústavnej sťažnosti proti rozsudku krajského
súdu.
20. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
II. ÚS 565/2017, I. ÚS 530/2017).
21. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(m. m. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010, II. ÚS 565/2017).
22. Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie ústavný súd sťažovateľku
na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval, primerane aplikujúc § 160 ods. 3 písm. b)
a § 125 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 31a ods. 1 zákona o ústavnom
súde, a sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonných náležitostí.
23. Nad rámec uvedených záverov ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj
na skutočnosť, že sťažnosť mohla byť odmietnutá aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd ani krajský súd sa
dostatočne nevysporiadali s jej tvrdeniami, ktorými podľa jej názoru vyvrátila podmienky
vydržania právneho predchodcu žalovaných 1 a 2.
Ústavný súd preskúmal rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu a dospel
k záveru, že medzi obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 dohovoru)
a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť
o porušení sťažovateľkou označených práv. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že záver
krajského súdu nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by
popieral účel a zmysel zákona.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto
názorov (m. m. II. ÚS 255/2018, I. ÚS 10/2012).
24. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2018