Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 527/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej asociácie

producentov v audiovízii, Grösslingová 32, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou

AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav

Šimkovič, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 13. decembra 2017, ako aj postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2018

doručená sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii (ďalej len

„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 13. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako občianske združenie s oprávnením

na výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnemu dielu a audiovizuálnemu záznamu

podala 15. mája 2017 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým

sa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by okresný súd odporcovi uložil

povinnosť v lehote 15 dní od doručenia návrhu zložiť do úschovy súdu peňažnú zábezpeku

v sume 16 347 € do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Svoj návrh odôvodnila

tým, že žalovaný ako prevádzkovateľ káblovej retransmisie šíri audiovizuálne diela

bez súhlasu autorov a zaplatenia odmeny.

Okresný súd uznesením č. k. -33 zo 14. júna 2017 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol. Okresný súd dospel k záveru,

že sťažovateľka neosvedčila bezodkladnú potrebu úpravy pomerov strán sporu. K tomuto

okresný súd uviedol, že sťažovateľkou nebolo preukázané, že uložením povinnosti zložiť

peniaze do úschovy súdu dôjde k takej úprave pomerov, že do skončenia konania vo veci

samej nebude dochádzať k vzniku ďalšej škody v súvislosti s porušovaním autorských práv

žalovaným.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom tvrdila,

že jej návrh na vydanie neodkladného opatrenia spĺňa všetky náležitosti v zmysle

príslušných ustanovení v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). K tomuto ďalej uviedla, že nevyžaduje,

aby preukázala, že nariadením predbežného opatrenia nebude dochádzať k ďalšej škode

alebo ujme.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. Krajský súd konštatoval,

že zloženie zábezpeky na náhradu škody, resp. inej ujmy požadovanej sťažovateľkou,

nemôže naplniť účel neodkladného opatrenia, ktorým je okamžité a dočasné vytvorenie

stavu, keď k porušovaniu alebo ohrozeniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje,

nebude dochádzať. K tomuto doplnil, že aj sťažovateľka sama uviedla, že v danej veci

existuje obava, že žalovaný bude naďalej zasahovať do autorských práv nositeľov týchto

práv. Sťažovateľka však nežiadala, aby žalovanému bola uložená povinnosť zdržať

sa konania, ktorým má dochádzať k porušovaniu autorských práv. Krajský súd ďalej

uviedol aj to, že sťažovateľka v konaní neosvedčila dôvodnosť svojho nároku, zaslanie

návrhu hromadnej licenčnej zmluvy a ani splnenie všetkých náležitostí tejto zmluvy.

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia

je svojvoľné a nedostatočné. Tvrdí, že jej návrh spĺňal všetky zákonom ustanovené

náležitosti, že krajský súd vôbec nezohľadnil príslušné ustanovenia

Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákon“), neaplikoval

Autorského zákona a chybne vyložil a aplikoval , pretože

nezohľadnil špecifiká tohto ustanovenia a to, že predmetné ustanovenie je výsledkom

transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29. apríla 2004

o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“). Krajský súd preto

v napadnutom uznesení nedal dostatočnú odpoveď na všetky jej relevantné otázky,

resp. námietky.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Uznesením a postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -161

zo dňa 13. 12. 2017 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 46

ods. 1 , základné práva a slobody podľa Listiny

základných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -161 zo dňa

13. 12. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a

ods. 1 listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k , resp. k listiny a dohovoru

už ústavný súd v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v (

ods. 1 listiny) ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril

zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa

dohovoru (). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

II.1 K namietanému porušenie základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení

nesprávne vyložil a aplikoval relevantné ustanovenia

o nariaďovaní neodkladných opatrení vo veciach práva duševného vlastníctva,

keď pri svojom rozhodovaní nezohľadnil transpozíciu smernice a ani príslušné ustanovenia

Autorského zákona.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o návrhu na vydanie neodkladného

opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny. Predpokladom pre záver o porušení základných práv

a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ().

Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie tohto opatrenia je garantované právo druhého

dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom

rozhodnutím vo veci samej (napr. , ).

Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení

a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Prijatím

sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne upraviť pomery

účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať

ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od doterajšej koncepcie

predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení nemusí

nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa môže súd pri

nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť

navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad,

že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd

túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,

ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej ( ), na rozdiel

od úpravy podľa , pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení

vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci

samej.

Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330

ods. 1 ). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (

).

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa tak

nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach

v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom na charakter

konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu

rozhodnutiu (porov. m. m. ).

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu

niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach (resp. neodkladných opatreniach podľa

), zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami

veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných

súdov o predbežných opatreniach (neodkladných opatreniach podľa Civilného sporového

poriadku) môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

majúci charakter svojvôle (, ).

Okresný súd vo svojom uznesení, s ktorého odôvodnením sa krajský súd

v napadnutom uznesení stotožnil, uviedol právny názor, že sťažovateľka nepreukázala,

že by zloženie zábezpeky do úschovy súdu na náhradu škody bolo spôsobilé viesť

k zabráneniu porušovania autorských práv. Naopak, sťažovateľka mohla vo svojom návrhu

žiadať zamedzenie porušovania práv, to však neurobila. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti

pred ústavným súdom tvrdí, že takýto názor všeobecných súdov nie je zlučiteľný s účelom

smernice.

Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány

na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie

predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva

duševného vlastníctva alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú

pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také

pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.

Z uvedeného vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť takú kvalitu platnej

právnej úpravy, podľa ktorej by súdne orgány mohli alternatívne vydať príkaz na vykonanie

predbežného opatrenia alebo zakázať porušovanie práva alebo podmieniť pokračovanie

porušovania zložením zábezpeky.

Podľa neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane,

aby sa zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.

Podľa navrhovateľ neodkladného opatrenia môže navrhnúť,

aby ten, kto ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva, mohol namiesto zdržania

sa takého konania zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy

vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva. O výške

zábezpeky rozhodne súd uznesením, v ktorom určí výšku zábezpeky, ako aj lehotu, v ktorej

je potrebné zábezpeku zložiť.

Ustanovenie systematicky predchádza ustanoveniu

, podľa ktorého sa sťažovateľka domáha nariadenia zloženia zábezpeky žalovanému.

Z čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice nevyplýva povinnosť členského štátu nariadiť súdnym

orgánom povinnosť pri porušovaní práv duševného vlastníctva zvoliť konkrétny postup

riešenia sporu, ale vybaviť ich alternatívnymi prostriedkami na jeho riešenie. Zmysel čl. 9

ods. 1 písm. a) smernice je podľa názoru ústavného súdu potrebné hľadať viac v preambule

k smernici ako v nekontextovom výňatku predmetného článku.

Podľa bodu 10 preambuly k smernici cieľom tejto smernice je priblížiť právne

poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany

na vnútornom trhu. Uvedené nadväzuje na potrebu aproximácie legislatívy členských štátov

pre riadne fungovanie vnútorného trhu (bod 9 preambuly k smernici).

Výklad všeobecných súdov, podľa ktorého sťažovateľka mohla žiadať zamedzenie

porušovania práv, má oporu v platnom znení zákona ( ), a to rešpektuje

účel smernice. Na druhej strane možno súhlasiť aj s tým, že sťažovateľka môže požadovať

zloženie zábezpeky namiesto zdržania sa porušovania práv duševného vlastníctva (§ 342

ods. 1 ). Zo sťažnosti však vyplýva, že skutkový stav bol v posudzovanej veciach taký,

že licenčná zmluva so žalovaným uzavretá nebola, nebola zaplatená ani licenčná

odmena a žalovaný si nesplnil ani povinnosť podľa § 165 ods. 10 Autorského zákona,

keď štvrťročne neskladal odmeny za použitie predmetov autorskej ochrany podľa platného

a účinného sadzobníka. Sama sťažovateľka poukazuje na to, že v tejto veci nedošlo ani

k podaniu žaloby podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona o určenie obsahu licenčnej zmluvy

a nahradenia vôle ju uzavrieť, uzavretiu dohody so sťažovateľkou ako organizáciou

kolektívnej správy o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľky podľa § 165

ods. 9 písm. a) Autorského zákona, ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného

vlastníctva, a ani k preukázaniu skladania finančných prostriedkov jedným so spôsobov

podľa § 165 ods. 9 písm. b) Autorského zákona.

Všeobecné súdy na základe uvedeného skutkového stavu hodnotili návrh

sťažovateľky na vydanie neodkladného opatrenia za nevhodne zvolený spôsob riešenia

vzniknutej situácie, čo odôvodnili tým, že v tejto situácii nemalo zmysel konanie

žalovaného podmieňovať zložením záruky (vzhľadom na pasivitu žalovaného týkajúcu

sa vyriešenia hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z Autorského zákona). Teda

aj potenciálne zloženie záruky hmotnoprávnu situáciu podľa názoru všeobecných súdov

neriešilo a na iné riešenie vzniknutej situácie efektívnym spôsobom (zamedzenie

porušovaniu práv duševného vlastníctva) ich sťažovateľkou podaný návrh na vydanie

neodkladných opatrení petitom neoprávňoval.

Predmetné právne závery vyjadrené v napadnutom uznesení v spojení s uznesením

okresného súdu nemožno vzhľadom na uvedené považovať za svojvoľné či arbitrárne,

resp. za také, ktorými by sa všeobecný súd pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(, , ).

Napokon, takýto právny záver všeobecných súdov v otázke neodkladného opatrenia

vydávaného vo veciach práva duševného vlastníctva už bol ústavným súdom aprobovaný

(, , ).

Na správnosti uvedených záverov nemôže nič zmeniť ani podľa sťažovateľky

svojvoľný záver krajského o tom, že sťažovateľka v konaní neosvedčila dôvodnosť svojho

nároku, zaslanie návrhu hromadnej licenčnej zmluvy a ani splnenie náležitostí tejto zmluvy.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením,

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke

predbežných opatrení (neodkladných opatrení v zmysle ),

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

o prijateľnosti vo veci Apis proti Slovenskej republike z 13. 1. 2000, sťažnosť č. 39754/98,

v ktorom ESĽP konštatoval ratione materiae neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru

v konaní o zrušenie predbežného opatrenia).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej

uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018