Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 527/2018
PDF · 209.12 KB
No categories available
IV. ÚS 527/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej asociácie
producentov v audiovízii, Grösslingová 32, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou
AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav
Šimkovič, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 15 Co 321/2017 z 13. decembra 2017, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2018
doručená sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
15 Co 321/2017 z 13. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako občianske združenie s oprávnením
na výkon kolektívnej správy práv k audiovizuálnemu dielu a audiovizuálnemu záznamu
podala 15. mája 2017 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým
sa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by okresný súd odporcovi uložil
povinnosť v lehote 15 dní od doručenia návrhu zložiť do úschovy súdu peňažnú zábezpeku
v sume 16 347 € do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Svoj návrh odôvodnila
tým, že žalovaný ako prevádzkovateľ káblovej retransmisie šíri audiovizuálne diela
bez súhlasu autorov a zaplatenia odmeny.
Okresný súd uznesením č. k. 10 Ca 8/2017-33 zo 14. júna 2017 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) návrh sťažovateľky zamietol. Okresný súd dospel k záveru,
že sťažovateľka neosvedčila bezodkladnú potrebu úpravy pomerov strán sporu. K tomuto
okresný súd uviedol, že sťažovateľkou nebolo preukázané, že uložením povinnosti zložiť
peniaze do úschovy súdu dôjde k takej úprave pomerov, že do skončenia konania vo veci
samej nebude dochádzať k vzniku ďalšej škody v súvislosti s porušovaním autorských práv
žalovaným.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom tvrdila,
že jej návrh na vydanie neodkladného opatrenia spĺňa všetky náležitosti v zmysle
príslušných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). K tomuto ďalej uviedla, že § 327 CSP nevyžaduje,
aby preukázala, že nariadením predbežného opatrenia nebude dochádzať k ďalšej škode
alebo ujme.
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. Krajský súd konštatoval,
že zloženie zábezpeky na náhradu škody, resp. inej ujmy požadovanej sťažovateľkou,
nemôže naplniť účel neodkladného opatrenia, ktorým je okamžité a dočasné vytvorenie
stavu, keď k porušovaniu alebo ohrozeniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje,
nebude dochádzať. K tomuto doplnil, že aj sťažovateľka sama uviedla, že v danej veci
existuje obava, že žalovaný bude naďalej zasahovať do autorských práv nositeľov týchto
práv. Sťažovateľka však nežiadala, aby žalovanému bola uložená povinnosť zdržať
sa konania, ktorým má dochádzať k porušovaniu autorských práv. Krajský súd ďalej
uviedol aj to, že sťažovateľka v konaní neosvedčila dôvodnosť svojho nároku, zaslanie
návrhu hromadnej licenčnej zmluvy a ani splnenie všetkých náležitostí tejto zmluvy.
Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia
je svojvoľné a nedostatočné. Tvrdí, že jej návrh spĺňal všetky zákonom ustanovené
náležitosti, že krajský súd vôbec nezohľadnil príslušné ustanovenia zákona č. 185/2015 Z. z.
Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákon“), neaplikoval
§ 148 Autorského zákona a chybne vyložil a aplikoval § 342 ods. 1 CSP, pretože
nezohľadnil špecifiká tohto ustanovenia a to, že predmetné ustanovenie je výsledkom
transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29. apríla 2004
o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“). Krajský súd preto
v napadnutom uznesení nedal dostatočnú odpoveď na všetky jej relevantné otázky,
resp. námietky.
Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Uznesením a postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co/321/2017-161
zo dňa 13. 12. 2017 boli porušené sťažovateľove základné práva a slobody podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co/321/2017-161 zo dňa
13. 12. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. k čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už ústavný súd v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36
ods. 1 listiny) ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril
zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa
dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať
spoločne.
II.1 K namietanému porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu
Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení
nesprávne vyložil a aplikoval relevantné ustanovenia Civilného sporového poriadku
o nariaďovaní neodkladných opatrení vo veciach práva duševného vlastníctva,
keď pri svojom rozhodovaní nezohľadnil transpozíciu smernice a ani príslušné ustanovenia
Autorského zákona.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o návrhu na vydanie neodkladného
opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Predpokladom pre záver o porušení základných práv
a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (I. ÚS 46/00).
Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie tohto opatrenia je garantované právo druhého
dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom
rozhodnutím vo veci samej (napr. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení
a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Prijatím Civilného sporového poriadku
sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne upraviť pomery
účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať
ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od doterajšej koncepcie
predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení nemusí
nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336 ods. 1 CSP môže súd pri
nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť
navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad,
že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd
túto povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330 ods. 2 CSP), na rozdiel
od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení
vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci
samej.
Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330
ods. 1 CSP). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (§ 333
CSP).
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa tak
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter
konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu
niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach (resp. neodkladných opatreniach podľa
CSP), zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami
veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných
súdov o predbežných opatreniach (neodkladných opatreniach podľa Civilného sporového
poriadku) môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
majúci charakter svojvôle (III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
Okresný súd vo svojom uznesení, s ktorého odôvodnením sa krajský súd
v napadnutom uznesení stotožnil, uviedol právny názor, že sťažovateľka nepreukázala,
že by zloženie zábezpeky do úschovy súdu na náhradu škody bolo spôsobilé viesť
k zabráneniu porušovania autorských práv. Naopak, sťažovateľka mohla vo svojom návrhu
žiadať zamedzenie porušovania práv, to však neurobila. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti
pred ústavným súdom tvrdí, že takýto názor všeobecných súdov nie je zlučiteľný s účelom
smernice.
Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány
na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie
predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva
duševného vlastníctva alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú
pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také
pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.
Z uvedeného vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť takú kvalitu platnej
právnej úpravy, podľa ktorej by súdne orgány mohli alternatívne vydať príkaz na vykonanie
predbežného opatrenia alebo zakázať porušovanie práva alebo podmieniť pokračovanie
porušovania zložením zábezpeky.
Podľa § 341 ods. 1 CSP neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane,
aby sa zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.
Podľa § 342 ods. 1 CSP navrhovateľ neodkladného opatrenia môže navrhnúť,
aby ten, kto ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva, mohol namiesto zdržania
sa takého konania zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy
vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva. O výške
zábezpeky rozhodne súd uznesením, v ktorom určí výšku zábezpeky, ako aj lehotu, v ktorej
je potrebné zábezpeku zložiť.
Ustanovenie § 341 ods. 1 CSP systematicky predchádza ustanoveniu § 342 ods. 1
CSP, podľa ktorého sa sťažovateľka domáha nariadenia zloženia zábezpeky žalovanému.
Z čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice nevyplýva povinnosť členského štátu nariadiť súdnym
orgánom povinnosť pri porušovaní práv duševného vlastníctva zvoliť konkrétny postup
riešenia sporu, ale vybaviť ich alternatívnymi prostriedkami na jeho riešenie. Zmysel čl. 9
ods. 1 písm. a) smernice je podľa názoru ústavného súdu potrebné hľadať viac v preambule
k smernici ako v nekontextovom výňatku predmetného článku.
Podľa bodu 10 preambuly k smernici cieľom tejto smernice je priblížiť právne
poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany
na vnútornom trhu. Uvedené nadväzuje na potrebu aproximácie legislatívy členských štátov
pre riadne fungovanie vnútorného trhu (bod 9 preambuly k smernici).
Výklad všeobecných súdov, podľa ktorého sťažovateľka mohla žiadať zamedzenie
porušovania práv, má oporu v platnom znení zákona (§ 341 ods. 1 CSP), a to rešpektuje
účel smernice. Na druhej strane možno súhlasiť aj s tým, že sťažovateľka môže požadovať
zloženie zábezpeky namiesto zdržania sa porušovania práv duševného vlastníctva (§ 342
ods. 1 CSP). Zo sťažnosti však vyplýva, že skutkový stav bol v posudzovanej veciach taký,
že licenčná zmluva so žalovaným uzavretá nebola, nebola zaplatená ani licenčná
odmena a žalovaný si nesplnil ani povinnosť podľa § 165 ods. 10 Autorského zákona,
keď štvrťročne neskladal odmeny za použitie predmetov autorskej ochrany podľa platného
a účinného sadzobníka. Sama sťažovateľka poukazuje na to, že v tejto veci nedošlo ani
k podaniu žaloby podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona o určenie obsahu licenčnej zmluvy
a nahradenia vôle ju uzavrieť, uzavretiu dohody so sťažovateľkou ako organizáciou
kolektívnej správy o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľky podľa § 165
ods. 9 písm. a) Autorského zákona, ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného
vlastníctva, a ani k preukázaniu skladania finančných prostriedkov jedným so spôsobov
podľa § 165 ods. 9 písm. b) Autorského zákona.
Všeobecné súdy na základe uvedeného skutkového stavu hodnotili návrh
sťažovateľky na vydanie neodkladného opatrenia za nevhodne zvolený spôsob riešenia
vzniknutej situácie, čo odôvodnili tým, že v tejto situácii nemalo zmysel konanie
žalovaného podmieňovať zložením záruky (vzhľadom na pasivitu žalovaného týkajúcu
sa vyriešenia hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z Autorského zákona). Teda
aj potenciálne zloženie záruky hmotnoprávnu situáciu podľa názoru všeobecných súdov
neriešilo a na iné riešenie vzniknutej situácie efektívnym spôsobom (zamedzenie
porušovaniu práv duševného vlastníctva) ich sťažovateľkou podaný návrh na vydanie
neodkladných opatrení petitom neoprávňoval.
Predmetné právne závery vyjadrené v napadnutom uznesení v spojení s uznesením
okresného súdu nemožno vzhľadom na uvedené považovať za svojvoľné či arbitrárne,
resp. za také, ktorými by sa všeobecný súd pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Napokon, takýto právny záver všeobecných súdov v otázke neodkladného opatrenia
vydávaného vo veciach práva duševného vlastníctva už bol ústavným súdom aprobovaný
(II. ÚS 236/2018, III. ÚS 209/2018, III. ÚS 246/2018).
Na správnosti uvedených záverov nemôže nič zmeniť ani podľa sťažovateľky
svojvoľný záver krajského o tom, že sťažovateľka v konaní neosvedčila dôvodnosť svojho
nároku, zaslanie návrhu hromadnej licenčnej zmluvy a ani splnenie náležitostí tejto zmluvy.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke
predbežných opatrení (neodkladných opatrení v zmysle Civilného sporového poriadku),
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
o prijateľnosti vo veci Apis proti Slovenskej republike z 13. 1. 2000, sťažnosť č. 39754/98,
v ktorom ESĽP konštatoval ratione materiae neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru
v konaní o zrušenie predbežného opatrenia).
Z uvedených dôvodov bolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2018