Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 300/2018
PDF · 215.42 KB
No categories available
IV. ÚS 300/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Lacovou,
Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 112/2013 za účasti
Okresného súdu Košice II takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 112/2013 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 112/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet
jej právnej zástupkyne JUDr. Anny Lacovej, Pražská 4, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2018
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4,
Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 112/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalovanej
účastníčkou napadnutého konania o zaplatenie sumy 2 635,11 € (pôvodne o zaplatenie sumy
1 853,35 €). Sťažovateľke bol 18. marca 2013 doručený platobný rozkaz vydaný okresným
súdom pod sp. zn. 15 Ro 713/2012 z 11. marca 2013, ktorým jej bola uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1 853,35 € s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania.
Sťažovateľka podala 27. marca 2013 proti platobnému rozkazu odpor. Po jeho podaní
je konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 22 C 112/2013. Návrh na vydanie
platobného rozkazu bol okresnému súdu doručený 26. novembra 2012.
Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd jej hneď na začiatku konania doručil
len výzvu na vyjadrenie k návrhu. Jej súčasťou však neboli nijaké prílohy,
na čo sťažovateľka okresný súd upozornila. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo
5. novembra 2013 a bolo odročené na 14. marec 2014. Následne uznesením
sp. zn. 22 C 112/2013 z 13. januára 2014 okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu
a rozšíril nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2 222,61 €. Pojednávanie nariadené
na 14. marec 2014 okresný súd odročil na 2. september 2014 na účel zabezpečenia dôkazov.
Sťažovateľka opakovanými žiadosťami z 19. novembra 2014, 9. marca 2015,
25. augusta 2015 a 25. novembra 2015 žiadala okresný súd o nariadenie termínu
pojednávania. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 4. februára 2016, t. j. po 17 mesiacoch
od predchádzajúceho pojednávania, na ktorom okresný súd uložil žalobcovi povinnosť
predložiť špecifikáciu uplatneného nároku, pričom „... Súd už 3 roky koná a ešte stále
prebieha len špecifikácia nároku žalobcu.“.
Špecifikácia nároku žalobcu bola sťažovateľke doručená 22. februára 2016
a sťažovateľka k nej zaujala stanovisko 1. apríla 2016. Následne sa podaniami doručenými
okresnému súdu 21. septembra 2016 a 24. novembra 2016 domáhala nariadenia
pojednávania. Okresný súd po 13 mesiacoch od konania predchádzajúceho pojednávania
nariadil pojednávanie na 13. marec 2017. Uznesením z 2. júna 2017 okresný súd pripustil
ďalšie rozšírenie žaloby na sumu 2 635,11 €. Následne sa sťažovateľka podaniami
doručenými okresnému súdu 19. júna 2017 a 12. septembra 2017 opätovne domáhala
nariadenia pojednávania.
Sťažovateľka uvádza, že podala 28. apríla 2015, 6. decembra 2016
a 30. októbra 2017 sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy v konaní. Na ostatnú sťažnosť
jej predseda okresného súdu odpovedal listom zo 6. novembra 2017, v ktorom okrem iného
uviedol, že do procesného postupu v jednotlivých súdnych konaniach nie je oprávnený
zasahovať a určovať jeho postup. Podaním z 12. júna 2017 žalobca požiadal okresný súd
o zabezpečenie dôkazov.
Podľa názoru sťažovateľky boli pojednávania okresným súdom nariaďované
v neúmerne dlhých intervaloch a bez efektívneho výsledku, „keď aj po uplynutí 6 rokov
od doručenia návrhu súdu nie sú obsahom súdneho spisu listiny preukazujúce žalobcov
nárok“. Sťažovateľka tvrdí, že psychicky ťažko zvláda situácie plynúce z namietaného
postupu okresného súdu.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 112/2013 a priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 300/2018-9 z 3. mája 2018 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti
a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda
okresného súdu sa v prípise sp. zn. 1 SprV/420/2018 z 12. júna 2018 vyjadril k podanej
sťažnosti a predložil ústavnému prehľad procesných úkonov uskutočnených v napadnutom
konaní. Predseda okresného súdu potvrdil, že v napadnutom konaní došlo k obdobiam
nečinnosti v rozsahu niekoľkých mesiacov. Konkrétne poukázal na obdobie
od 2. októbra 2014 do 23. apríla 2015, od 2. júna 2017 do 4. decembra 2017 a „od uvedenej
doby doposiaľ“. Je toho názoru, že uvedené prieťahy boli spôsobené aj priebežným
vyžadovaním a dopĺňaním dôkazov vo forme listín zo strany žalobcu, ako aj okresného
súdu, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie veci. Taktiež poukázal na to, že z objektívnych
dôvodov došlo v konaní k zmene zákonného sudcu. Podľa neho je sťažovateľkou
požadované primerané finančné zadosťučinenie neprimerané. Ústavnému súdu zároveň
oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Dňa 18. júna 2018 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky,
aby sa vyjadrila ku vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie
predsedu okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna
zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 9. júla 2018 oznámila,
že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci. K vyjadreniu predsedu okresného súdu stanovisko
nezaujala.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu (ktoré korešponduje s obsahom spisu
okresného súdu sp. zn. 22 C 112/2013) ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého
konania:
1. Dňa 26. novembra 2012 žalobca podal okresnému súdu návrh na vydanie
platobného rozkazu o zaplatenie sumy 1 853,35 € a prísl. Konanie bolo pôvodne vedené
pod sp. zn. 15 Ro 713/2012.
2. Súdny poplatok za návrh bol žalobcom zaplatený po predchádzajúcej výzve
okresného súdu 13. februára 2013.
3. Dňa 11. marca 2013 okresný súd vydal platobný rozkaz.
4. Dňa 27. marca 2013 podala sťažovateľka proti platobnému rozkazu odpor.
5. Dňa 17. mája 2013 okresný súd zaslal odpor žalobcovi na vyjadrenie.
6. Dňa 24. júna 2013 bol spis prevedený do registra „C“ a pridelený sudkyni
JUDr. Slávke Zborovjanovej.
7. Okresný súd v auguste 2013 nariadil termín pojednávania na 5. november 2013.
8. Dňa 5. novembra 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 14. marec 2014 na účel výsluchu účastníkov konania, výsluchu svedkov a doplnenia
dokazovania.
9. Uznesením z 13. januára 2014 okresný súd pripustil zmenu žaloby.
10. Dňa 15. januára 2014 okresný súd vyzval žalobcu na odstránenie vád podania.
11. Dňa 14. marca 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 2. september 2014 na účel doplnenia dokazovania.
12. Dňa 25. apríla 2014 okresný súd požiadal o súčinnosť viacero subjektov.
13. Dňa 2. septembra 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na neurčito na účel zistenia stanovísk a zaslania správ od jednotlivých spoločností
(dodávateľov služieb).
14. Dňa 2. októbra 2014 došlo k zmene zákonného sudcu z dôvodu funkčného
postupu dosiaľ konajúcej sudkyne (stala sa sudkyňou krajského súdu); vec bola pridelená
do senátu Mgr. Kamila Petroviča.
15. Dňa 23. apríla 2015 boli jednotlivé subjekty vyzvané na zaslanie správ okresného
súdu; odpovede na tieto výzvy boli okresnému súdu doručené v priebehu mája 2015.
16. V septembri 2015 okresný súd nariadil termín pojednávania na 9. november
2015.
17. Dňa 22. októbra 2015 požiadal právny zástupca žalobcu o odročenie
pojednávania z dôvodu kolízie termínov pojednávaní.
18. V novembri 2015 okresný súd nariadil nový termín pojednávania na 4. február
2016.
19. Dňa 4. februára 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 25. apríl 2016 na účel špecifikácie uplatneného nároku žalobcom.
20. Dňa 20. apríla 2016 okresný súd oznámil účastníkom, že termín pojednávania
nariadený na 25. apríl 2016 sa ruší z dôvodu, že nebol dosiaľ presne žalobcom
špecifikovaný petit návrhu s tým, že právny zástupca žalobcu bude vyzvaný na túto
špecifikáciu.
21. Okresný súd v máji 2016 nariadil pojednávanie na 4. júl 2016.
22. Dňa 26. mája 2016 právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o odročenie
pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky.
23. V decembri 2016 okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. marec 2017.
24. Dňa 13. marca 2017 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 25. máj 2017 na účel predloženia listinných dôkazov žalobcom.
25. Dňa 17. mája 2017 bol zrušený termín pojednávania nariadený na 25. máj 2017
z dôvodu potreby rozhodnúť o návrhu žalobcu na rozšírenie žaloby.
26. Uznesením z 2. júna 2017 okresný súd pripustil zmenu žaloby a žalobcu vyzval
na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírený návrh.
27. Dňa 4. decembra 2017 okresný súd vyzval viacero subjektov (dodávateľov
služieb), aby mu oznámili, či mu môžu predložiť vyúčtovacie faktúry potrebné
pre rozhodnutie vo veci.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného
štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98,
I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03,
IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý
vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie
sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti
(PL. ÚS 25/01). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný
postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému
sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu
vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného
sporového, civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), Civilného mimosporového poriadku a Správneho
súdneho poriadku.
Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej
z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá,
ako aj z § 117 ods. 1 OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119
ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré
sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca
spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Povinnosť súdu a sudcu konať
bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená
ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších
ustanovení Civilného sporového poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov
konaní. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu
a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie
súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o žalobe o zaplatenie časti výdavkov spojených s údržbou a užívaním nehnuteľnosti
v podielovom spoluvlastníctve strán konania. Sťažovateľka sa v postavení žalovanej bráni
tvrdením, že ona na rozdiel od žalobcu nehnuteľnosť neužíva, ako aj kompenzačnou
námietkou spočívajúcou v uplatnení nároku na obvyklé nájomné za užívanie
jej spoluvlastníckeho podielu žalobcom. Z právneho hľadiska ústavný súd nepovažuje vec
za zložitú, a to s poukazom na to, že ide o štandardnú rozhodovaciu agendu okresných
súdov. Zo skutkového hľadiska ústavný súd považuje vec za zložitejšiu, a to z dôvodu
potreby zaobstarania viacerých listín (zmlúv, potvrdení, vyúčtovaní) od dodávateľov služieb
(elektrina, plyn, voda).
2. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľky ako strany
napadnutého konania, ústavný súd konštatuje, že sa s výnimkou prvého pojednávania
nezúčastňuje pojednávaní, pričom dosiaľ nebol vykonaný jej výsluch. Ústavný súd však
zároveň poznamenáva, že neprítomnosť sťažovateľky na pojednávaniach nebola dôvodom
pre ich odročenie. Sťažovateľka žije a pracuje v zahraničí (Česká republika)
a je pre ňu komplikovanejšie dochádzať na pojednávania. Okresnému súdu vopred oznámila
termíny, kedy bude na Slovensku a v týchto termínoch bude možné uskutočniť jej výsluch.
Pojednávaní sa pravidelne zúčastňuje právna zástupkyňa sťažovateľky. Z dôvodov na strane
sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne bolo pojednávanie odročené len raz. Obrana
sťažovateľky v konaní je konzistentná a nemení sa. Preto ústavný súd dospel k záveru,
že sťažovateľka svojím konaním nespôsobuje prieťahy v predmetnom súdnom konaní,
naopak, usiluje sa prostredníctvom svojich sťažností a urgencií urýchliť priebeh
napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 112/2013. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle
ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z prehľadu úkonov okresného súdu vyplýva, že opakovane vyžaduje od rôznych
dodávateľov služieb (plyn, elektrina, voda) rôzne potvrdenia potrebné pre rozhodnutie
vo veci. Okresný súd taktiež opakovane vyzýva žalobcu na špecifikáciu žaloby a ruší
nariadené pojednávania v dôsledku nedostatkov žaloby (najmä nedostatočnej špecifikácie
nároku). Skutočnosť, že okresný súd takmer 4 roky od začatia napadnutého konania ešte
nezabezpečil odstránenie nedostatkov žaloby, ústavný súd považuje za prejav nesústredenej
činnosti okresného súdu. Z obsahu preskúmavaného spisu navyše vyplýva, že okresný súd
dosiaľ nevykonal dokazovanie na účel preukázania a posúdenia kompenzačnej námietky
vznesenej sťažovateľkou. Od 4. decembra 2017 je okresný súd navyše neodôvodnene
nečinný. Napadnuté konanie je teda poznačené neodôvodnenou nečinnosťou,
ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojou neefektívnou
činnosťou a neodôvodnenou nečinnosťou spôsobil v napadnutom konaní vznik zbytočných
prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 112/2013 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 €. Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje
len vo všeobecnej rovine, keď uvádza, že „Nesprávnym postupom konajúceho súdu a jeho
nečinnosťou vznikajú sťažovateľku ďalšie zbytočné trovy konania a psychicky ťažko
zvládajúce situácie z postupu súdu. V prípade neúspechu v konaní je vznikne povinnosť
platenia úrokov z omeškania vo výške, ktorá by pri plynulom a promptnom priebehu
súdneho konania nevznikli.“.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj s prihliadnutím
na charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel
k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € bude primerané
konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľke, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou
JUDr. Annou Lacovou, Pražská 4, Košice. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby
vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
a to v sume 325,42 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018