Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 348/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej obchodnou spoločnosťou A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25,

Trenčín, v mene ktorej koná aj konateľka a advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a , 2 a 3 , práva podľa , 2, ,

čl. 13 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa

čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom

súde v Trenčíne pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a , 2 a 3 (ďalej len „“), práva podľa

ods. 1 a 2, čl. 10 ods. 2, čl. 13 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 11 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní

vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

, .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou

v občianskoprávnom konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. o vrátenie daru vo veci žalobcov v 1. rade

a v 2. rade . Okresný súd rozsudkom (v poradí druhým,

pozn.) sp. zn. zo 4. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

zamietol návrh žalobcov, ktorí žiadali vydať spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2

na nehnuteľnostiach a na rodinnom dome. Rozhodol tak o ich žalobe, ktorou sa domáhali

ako darcovia na základe vrátenia daru od sťažovateľky

(žalovanej) ako obdarovanej z dôvodu jej správania k žalobcom, ktoré malo byť v hrubom

rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia boli povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľke trovy konania v sume 99,50 €. Okresný súd úspešnej sťažovateľke teda priznal

len náhradu súdneho poplatku za odvolanie, pretože by zaplatenie sťažovateľkou

uplatnených trov konania vo výške 5 695,30 € existenčne ohrozilo žalobcov, a teda boli

splnené dôvody hodné osobitého zreteľa. Následne uznesením sp. zn.

z 1. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) okresný súd zamietol návrh

sťažovateľky na opravu výroku a odôvodnenia rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa

trov konania.

3. Krajský súd o odvolaní žalobcov a sťažovateľky rozhodol rozsudkom (v poradí

druhým, pozn.) sp. zn. z 24. januára 2018 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej potvrdil a vo výroku

o trovách konania zmenil tak, že žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 1 133,30 € (20 % z uplatnených trov konania,

pozn.), a zároveň sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

a dovolacieho konania v rozsahu 20 %. Krajský súd zároveň uznesením sp. zn.

z 24. januára 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) potvrdil

uznesenie okresného súdu.

4. Sťažovateľka uviedla, že „ani po 7-mich rokoch od podania žaloby sa nedovolala

opravy odôvodnenia rozsudku, nemajúceho podklad vo vykonanom dokazovaní a stále je

bez dôkazov označovaná za porušovateľku dobrých mravov; na podklade čoho bolo ( okrem

iného) rozhodnuté o trovách podľa , a .

V danom prípade, hoci bola právne zastúpená a jej advokát bol na každom

pojednávaní prítomný, nebol vyzvaný k tomu, aby sa vyjadril k aplikácii tohto ustanovenia

a ani nemal na to dôvod, pretože ústne vyhlásenie súdne rozhodnutie o trovách konania na

pojednávaní znelo na aplikáciu ust. ( plná náhrada trov konania procesné

úspešnej žalovanej) a o aplikácii ust. v rámci vynesenia rozsudku nepadla ani

zmienka. Výrok písomného vyhotovenia rozsudku, vyhláseného na pojednávaní v časti jeho

trov sa vôbec nezhodoval s výrokom, ktorý obsahovalo písomné vyhotovenie rozsudku; čo

bolo samozrejme dôvodom na podanie návrhu na opravu tohto rozsudku, vrátane jeho

odôvodnenia, pretože sťažovateľka sa z neho dozvedela, že trovy jej neboli priznané

z dôvodu, že údajne porušuje dobré mravy, hoci na tieto skutočnosti ( o porušovaní dobrých

mravov ) nebolo vykonané žiadne skutočné dokazovanie. Odvolací súd taktiež rozhodoval

bez toho, aby poskytol v rámci odvolacieho konania priestor stranám na vyjadrenie sa

k aplikácii ust. a a skutočnosť, že znova bude použité moderačné

oprávnenie súdu sa sťažovateľka dozvedela až z doručených rozhodnutí odvolacieho súdu.

Súd ( I. aj II. inštancie) aplikoval bez toho, aby náležíte zistil majetkové

pomery všetkých strán sporu; strany vopred na aplikáciu tohto ustanovenia neupozornili

a neumožnil im predkladať dôkazy, ktoré aplikáciu tohto ustanovenia vylučujú...

Do rozsudku uviedol nepravdivé skutočnosti, že sťažovateľka nepreukázala výšku

úspor protistrany, hoci samotní žalobcovia predložili výpis zo svojho účtu (so značnými

úsporami), ktorý sa v spise nachádzal...“.

5. Sťažovateľka sa tiež domnieva, že «odvolací súd zhodne so súdom I. inštancie

označili v odôvodnení rozsudku sťažovateľku za osobu, porušujúcu dobré mravy (na

podklade čoho ju pripravili o trovy konania) s nasledovným konštatovaním: „žalovaná sa

nestará o nehnuteľnosti, darcov nenavštevuje, považuje ich za cudzie osoby... atď.“ Avšak

v odôvodnení žiadneho rozsudku (I. ani II. inštancie) niet žiadnej zrozumiteľnej odpovede

na kľúčovú otázku, či sa tieto súdom tvrdené závery preukázali, ak áno, z akých dôkazov

vyplývajú a z akých dôvodov tomu tak je.

Z odôvodnenia rozsudku súdu I. inštancie (ktorý vraj netreba opraviť) nie je zrejmé,

aký preukázaný skutkový dej, podložený dôkazmi viedol tieto súdy k tomu, že skutočnosť, že

sťažovateľka žalobcov nenavštevuje, je rozporná s dobrými mravmi.

Aká logická reťaz súvislostí viedla súd k úvahe, že nenavštevovanie žalobcovia

subjektívne vnímajú za danej situácie ako porušovanie dobrých mravov, keď o žalobkyňu

roky nejavia záujem a nemajú k nej vzťah a či nejde z ich strany len o účelové tvrdenia

v snahe vyhrať súdny spor; sa z rozsudkov zistiť nedá.

Zaujatý odvolací súd spolu s rovnako zaujatým súdom I. inštancie očividne

selektoval a čítal iba to, čo zapadalo do obrazu žalovanej, porušujúcej dobré mravy; teda

výlučne vyjadrenia žalobcov a slovné spojenia z jedného listu, vytrhnuté z kontextu...

Preto rozsudok ako aj uznesenie napadnuté ústavnou sťažnosťou nemôže obsahovať

vecne správne odôvodnenie, založené na dôkazoch. Súd totiž vôbec neprihliadal na všetko,

čo za konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci a z rozsudku malo byť jasné,

ktoré tvrdenia súd považuje za pravdivé a ktoré nie.

Sťažovateľka zástava názor, že bez jednoznačného zhodnotenia princípu vzájomnosti

a dôsledného preukázania, kto zodpovedá ako priamy vinník (s uvedením jednoznačných

záverov, podporených dôkazmi) za súčasnú vzťahovú situáciu; pokiaľ na tomto základe má

byť procesné plne úspešná strana pripravená o značnú časť svojho majetku v celkovej výške

6.144,65 € (80 % trov konania) je minimálne predčasné označovať kohokoľvek

za porušovateľa dobrých mravov.».

6. Sťažovateľka ďalej konštatovala, že «... odvolací súd neprípustným spôsobom

zasiahol do práva na ochranu osobnosti sťažovateľky doslovnou citáciou obsahu osobnej

korešpondencie so žalobcami zo dňa 11.7.2006, citovanej bez jej súhlasu aj v rozsudku

sp.zn. strana 2 ods. 2 šiesta veta (čo neurobil ani súd I. stupňa), pretože list

bol napísaný 5 rokov pred podaním žaloby a sťažovateľka namietla premlčanie tohto listu

ako dôvodu, dovolať sa na jeho základe práva na vydanie spoluvlastníckeho podielu.

Žalobcovia ani súd nemali nijaký súhlas sťažovateľky, aby predmetný list zverejnili

a sťažovateľka taktiež nezverejňovala doslovný text z hrubo urážlivého vyjadrenia

žalobkyne 2/, adresovaného priamo jej zamestnávateľovi, ktorého cieľom bolo

zdiskreditovať sťažovateľku v očiach kolegov a spolupracovníkov a pripraviť ju o

zamestnanie.

V tomto prípade však zjavne odvolaciemu ani súdu I. inštancie nešlo touto citáciou

o cieľ uvedený v ale o diskreditáciu sťažovateľky ako sudkyne v očiach

kolegov a širokej verejnosti; zneváženie jej spoločenského postavenia ako dlhoročnej členky

. Doslovnou citáciou

premlčaného a ešte aj nezákonne získaného dôkazu (listu) bez toho, aby sa v rozsudku

objavili konkrétne súvislosti, čo jeho napísaniu predchádzalo; sa tento súd neoprávneným

zásahom dopustil zásahu do práva na ochranu osobnosti v snahe pripraviť sťažovateľku

o roky budovanú dobrú povesť, s jasným cieľom, dosiahnuť verejnú publikáciu tohto

rozhodnutia stým, aby sa jeho obsahom oboznámila široká verejnosť...».

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej

v bode 1 označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, a zruší rozsudok krajského súdu a uznesenie krajského

súdu. Okrem toho sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €

a náhrady trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

11. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

12. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

13. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

14. Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie a

ods. 1 dohovoru; z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka konkrétne namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ).

18. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

19. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom (nie rozhodnutiami) krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , , pretože všeobecné

súdy dospeli k nesprávnemu záveru o tom, že žalobcovia sú povinní nahradiť sťažovateľke

iba 20 % z uplatnených trov právneho zastúpenia.

20. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o nákladoch

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania

(napr. , , ).

21. Ústavný súd sa preto oboznámil s rozsudkom krajského súdu v časti výroku

o trovách konania a uznesením krajského súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných

nosných úvah (bod 4, pozn.), aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľkou

v bode 1 označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu, ktorých

porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume nebolo

jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení všeobecných súdov.

Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval

kvalitu odôvodnenia rozsudku krajského súdu v časti výroku o trovách konania a uznesenia

krajského súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú krajský súd vo veci

sťažovateľky aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť týchto rozhodnutí krajského

súdu.

22. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu

v časti výroku o trovách konania, v rámci ktorého bolo konštatované:

„O odvolaní žalovanej proti výroku o trovách konania však rozhodol tak, že

napadnuté rozhodnutie zmenil a odvolaniu žalovanej čiastočne vyhovel. V tomto prípade

neboli dôvodne uplatnené námietky porušenia princípu viazanosti súdu vyhláseným

rozhodnutím. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok

vrátane výroku o trovách konania, neobsahovalo vyhlásené rozhodnutie o trovách konania

iba ich výšku, a to s odkazom na špecifikáciu v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Tento

postup bol plne v súlade s vtedy platným ust. , ktoré umožňovalo určiť

výšku náhrady trov až v písomnom vyhotovení rozhodnutia. To aj za situácie, že v čase

vyhlásenia rozhodnutia mal súd vyčíslenie trov konania k dispozícii. Vyhlásením

rozhodnutia neuzavretá otázka výšky trov potom umožňovala pri ich určení v písomnom

vyhotovení aj použitie vtedy platného ust. Pre použitie tohto ustanovenia bola

totiž práve výška trov často určujúca.

Súd prvej inštancie však pri rozhodovaní otravách neprijal náležité hodnotenie

dôvodov hodných osobitného zreteľa v otázke majetkových pomerov žalobcov. Pri ich

príjmoch (440 eur a 414 eur mesačne) je dôvodné zaviazať ich k náhrade trov konania

aspoň čiastočne, a to v rozsahu 20 %, ktorý potom z celkových trov konania 5.666,50 eur

predstavuje sumu 1.133,30 eur. Už jej zaplatenie predstavuje pri príjmoch žalobcov

hraničnú ekonomickú záťaž, a preto odvolací súd určil lehotu na splnenie tejto povinnosti

až na 60 dní od právoplatnosti. Čo sa týka poukazu žalovanej na úspory žalobcov, tieto

žalovaná bližšie nešpecifikovala. Pri bežných osobných, sociálnych a príjmových pomeroch

dôchodcov, ktoré sú dané aj na strane žalobcov, treba úspory v istom rozsahu považovať za

poistku nevyhnutnú na riešenie nepredvídaných situácií, a nie bez ďalšieho za dôkaz

o priaznivých majetkových pomeroch. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie

o trovách konania zmenil tak, že žalobcom uložil povinnosť zaplatiť trovy konania správne

vyčíslené právnou zástupkyňou žalovanej v podaní doručenom súdu dňa 08.09.2014

(s výnimkou výšky odmeny správne určenej vo výške 512,85 eur), a to v rozsahu 20 %. Toto

rozhodnutie zodpovedá doterajšej praxi odvolacieho súdu v obdobných veciach

(rozhodnutie KS v TN zo dňa 03.02.2016). Pri zmene rozhodnutia o trovách

konania zohľadnil odvolací súd, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané za

účinnosti , a na základe vyúčtovania urobeného za účinnosti Preto s použitím

rozhodol zmeňujúcím rozhodnutím tiež aj o výške náhrady trov konania.“

23. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa nestotožnil

s rozhodnutím okresného súdu o nepriznaní trov právneho zastúpenia sťažovateľke. Krajský

súd teda reflektoval na sťažovateľkou vznesené odvolacie námietky a priznal jej trovy

právneho zastúpenia v sume 1 113,40 € (teda 20 % z uplatnených trov právneho

zastúpenia).

Ústavný súd považuje odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa rozhodnutia o výške

trov právneho zastúpenia za zrozumiteľné a dostatočne logické, teda nemožno ho hodnotiť

ani ako arbitrárne či celkom zjavne neodôvodnené alebo extrémne porušujúce v bode 1

označené práva sťažovateľky. Ústavný súd s úvahami krajského súdu v okolnostiach danej

veci nemá žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným.

24. Ústavný súd sa ďalej oboznámil aj s uznesením krajského súdu, ktorý

v relevantnej časti odôvodnenia konštatoval:

„Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 04.09.2014 vyplýva, že o trovách

konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne

zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške ako bude vyčíslená v písomnom

vyhotovení rozsudku. Danosť odôvodnenia rozhodnutia je konštatovaná bez jeho bližšej

špecifikácie. V písomnom vyhotovení rozsudku priznal súd prvej inštancie s poukazom na

vtedy platné ustanovenie žalovanej náhradu trov konania vo výške

súdneho poplatku 99,50 eur. Iné trovy súd prvej inštancie žalovanej nepriznal z dôvodov

hodných osobitného zreteľa podľa

Porovnaním vyhláseného a písomne vyhotoveného rozhodnutia o trovách nie je

možné prijať záver, že v písomnom vyhotovení došlo k chybe v písaní, počítaní alebo k inej

zrejmej nesprávnosti. Vyhlásenie rozhodnutia o trovách konania pripúšťalo špecifickú

možnosť doplnenia jeho obsahu o výšku náhrady trov až v písomnom vyhotovení (§ 151

ods. 5 ). Pokiaľ teda súd vyhlásil rozhodnutie o trovách obsahujúce iba jeho riadiaci

princíp (v tomto prípade ), bolo písomné vyhotovenie rozhodnutia s ním

v súlade, pokiaľ mu v danom princípe zodpovedalo. To aj za situácie prípadného použitia

až v písomnom vyhotovení rozhodnutia, pretože pre použitie tohto

ustanovenia bola výška trov konania často rozhodujúca. Pretože bolo o výške trov konania

prípustné rozhodnúť až pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, mohlo byť až v tejto fáze

aplikované ustanovenie Pokiaľ teda princípu vyhláseného rozhodnutia

o trovách konania, v tomto prípade priznaniu náhrady trov žalovanej podľa § 142 ods. 1

, zodpovedalo písomné vyhotovenie rozhodnutia, nepredstavuje v písomnom

vyhotovení priznaná iná ako vyčíslená výška náhrady trov, a to ani z dôvodu ich zníženia

podľa , nesúlad vyhláseného a písomne vyhotoveného rozhodnutia

a dôvod na postup podľa “

25. Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský ako súd odvolací jasne a zrozumiteľne

vyjadril dôvody, pre ktoré krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Ústavný súd na

základe uvedeného opätovne zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len

v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

26. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s rozsudkom

krajského súdu v časti výroku o trovách konania a uznesením krajského súdu tiež

poznamenáva, že nie je možné právo na súdnu ochranu podľa

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek

iný orgán verejnej moci nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (, ,

). Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

27. Sťažnosť neobsahuje žiadnu ústavne významnú argumentáciu, keďže

sťažovateľka pokračuje v prevažne rovnakej argumentácii, ktorú uviedla v odvolaní proti

rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách konania a v odvolaní proti uzneseniu

okresného súdu. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného,

pre ňu priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

28. Sťažovateľka taktiež namietala, že rozsudkom krajského súdu v časti výroku

o trovách konania a uznesením krajského súdu došlo k zásahu do jej základných práv podľa

, a , 2 a 3 , práv podľa a 2,

ods. 2 a čl. 13 dohovoru, práva podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými

článkami , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa názoru

sťažovateľky rovnako porušené. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách konania a uznesením krajského súdu

a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné

vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a , 2 a 3 , práv podľa a 2, a dohovoru,

práva podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

29. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti (bod 11, pozn.).

30. K námietkam sťažovateľky uvedených v bodoch 5 a 6 ústavný súd uvádza, že

tieto neuplatnila v odvolaní z 24. októbra 2014, ktoré podala proti rozsudku okresného súdu,

v dôsledku čoho sa krajský súd vo svojom rozsudku týmito námietkami nezaoberal, resp.

neskúmal ich. O to viac, že aj v konaní pred všeobecnými súdmi bola zastúpená

kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Keďže sťažovateľka nevyužila možnosť súdneho

prieskumu týchto námietok v konaní pred všeobecnými súdmi, všeobecné súdy nemohli

nahradiť jej procesnú aktivitu svojou vlastnou. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne

pripomína, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže

nahrádzať úlohu všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľka v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohla predniesť, ale nepredniesla v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc (, , ,

). V dôsledku uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

31. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľka spolu so sťažnosťou doručila aj

splnomocnenie z 26. februára 2018, ktorým splnomocnila advokátku na zastupovanie

„v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“. Ústavný súd vzhľadom na dikciu

ustanovenia konštatuje, že predmetné splnomocnenie

bolo udelené vo všeobecnosti na zastupovanie pred ústavným súdom, ale bez označenia

konkrétneho právoplatného rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré majú byť v konaní

pred ústavným súdom sťažnosťou napadnuté. V prípade, že sťažovateľka mienila udeliť

splnomocnenie advokátke na zastupovanie pred ústavným súdom v konaní o jej sťažnosti

smerujúcej proti postupu všeobecného súdu, bolo potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo

nezameniteľné a dostatočne určité označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je

presné označenie všeobecného súdu, a konania, v ktorom má podľa sťažovateľky dochádzať

k porušovaniu jej základných práv.

32. Z dôvodu uvedeného v bode 31 tak prichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti

sťažovateľky podľa aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

33. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2018