Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 293/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2018

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) a sudcov Jany

Laššákovej a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť DAKNA Námestovo, družstvo,

Kliňanská cesta 970, Námestovo, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vevurkom,

Mieru 13, Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -263 z 22. septembra 2015 v časti, v ktorej

bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -244

zo 6. februára 2014, ktorým súd žalobu zamietol, a takto

rozhodol:

1. Základné právo DAKNA Námestovo, družstvo, na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -263 z 22. septembra 2015 v časti, v ktorej bol potvrdený

výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -244 zo 6. februára 2014,

ktorým súd žalobu zamietol, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -263 z 22. septembra

2015 v časti, v ktorej bol potvrdený výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k.

-244 zo 6. februára 2014, ktorým súd žalobu zamietol, z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť DAKNA Námestovo, družstvo,

trovy konania v sume 559,04 € (slovom päťstopäťdesiatdeväť eur a štyri centy) na účet

advokáta JUDr. Petra Vevurku, Mieru 13, Námestovo, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára

2016 doručená sťažnosť DAKNA Námestovo, družstvo (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. -263

z 22. septembra 2015 v časti, v ktorej krajský súd potvrdil výrok rozsudku Okresného súdu

Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) č. k. -244 zo 6. februára 2014, ktorým

okresný súd žalobu zamietol.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 11. mája 2004

na okresnom súde žalobu, prostredníctvom ktorej sa od žalovaného Ministerstva

pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) domáhal

zaplatenia sumy 17 485,53 €. Svoj nárok sťažovateľ odvodzoval zo zmlúv o poskytnutí

dotácie č. 507-01971/2001 z 5. novembra 2001 na sumu 237 279 Sk a č. 507-01877/2001

z 5. novembra 2001 na sumu 289 490 Sk na kompenzačné platby v živočíšnej výrobe –

chov kráv s trhovou produkciou mlieka a zatrávnenie ornej pôdy, sadov a chmeľníc (ďalej

len „zmluvy o poskytnutí dotácie“). Sťažovateľ pri podávaní žaloby na okresnom súde

postupoval pri určení pasívne legitimovanej osoby v zmysle právoplatného rozsudku

Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -61 zo 4. septembra 2003 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 11. februára 2004, v ktorých uvedené súdy

posudzovali totožný nárok vyplývajúci z už špecifikovaných zmlúv o poskytnutí dotácie.

Sťažovateľ v tomto predchádzajúcom konaní označil za pasívne legitimovanú osobu

Slovenskú republiku – Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej

republiky, avšak súdy jeho žalobu zamietli z dôvodu nesprávne pasívne legitimovanej

osoby, pričom zároveň uviedli, že pasívne legitimovanou osobou je ministerstvo.

3. Sťažovateľ podal novú žalobu na Okresnom súde Bratislava I, kde žiadal, aby súd

zaviazal ministerstvo na zaplatenie sumy 17 485,53 €, ktorá predstavovala nezaplatené

prostriedky priamej štátnej dotácie na základe uzavretých zmlúv o poskytnutí dotácie.

Okresný súd dospel k záveru, že návrh bol podaný dôvodne a sťažovateľ má právo

na úhradu žalovanej sumy a úroky z omeškania. Proti rozsudku okresného súdu podalo

ministerstvo odvolanie, na podklade ktorého krajský súd uznesením č. k. 2 Cob 28/2012-

207 z 30. apríla 2013 napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -183

z 8. septembra 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v zrušujúcom

rozhodnutí uviedol, že v danej veci si sťažovateľ uplatňoval nárok na plnenie na základe

zmlúv o poskytnutí dotácie, ktoré boli uzavreté na základe výnosu Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky o poskytovaní dotácii zo štátneho rozpočtu

Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. -100 zo 4. septembra

2001, ktorým sa mení a dopĺňa výnos Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky

č. -100 z 18. decembra 2000. Ako poskytovateľ dotácií je označené

„Ministerstvo - regionálny odbor Dolný Kubín, Radlinského 1716/46, Dolný Kubín“.

V prípade uvedených dotácií ide o prostriedky štátneho rozpočtu poskytované podľa zákona

č. o poľnohospodárstve a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poľnohospodárstve“). Podľa krajského súdu

z uvedeného vyplynulo, že nejde o vlastné prostriedky ministerstva, ale o prostriedky štátu,

ktoré ministerstvo len spravuje. Odvolací súd teda dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa

nedostatočne vysporiadal s námietkou ministerstva o nedostatku vecnej legitimácie

v prerokúvanom spore, nedostatočne skúmal, či ministerstvo v danom spore vystupovalo

v právnom vzťahu so sťažovateľom vo svojom mene alebo len ako organizačná zložka štátu

v jeho mene, a preto bude potrebné, aby súd prvého stupňa skúmal, či ministerstvo je

v predmetnej veci v žalobe správne označené, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v zmluvách

je uvedené ako poskytovateľ. V uznesení odvolací súd tiež konštatoval, že súd prvého

stupňa uvedenú otázku nedostatočne odôvodnil, a to aj s poukazom na námietku res

iudicata v spojitosti s právoplatným rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín.

4. Okresný súd viazaný právnym názorom krajského súdu sa opätovne zaoberal

otázkou pasívnej legitimácie ministerstva a následne konštatoval, že nešlo o vlastné

prostriedky ministerstva, ale o prostriedky štátu, ktoré ministerstvo len spravovalo.

Z uvedeného dôvodu mala byť v konaní pasívne legitimovaná Slovenská republika, v mene

ktorej konalo ministerstvo ako organizačná zložka štátu, a preto súd žalobu pre nedostatok

pasívnej legitimácie žalovaného v celom rozsahu zamietol.

5. Sťažovateľ napadol toto rozhodnutie odvolaním, v ktorom okresnému súdu

vyčítal, že sa nedostatočne vysporiadal s jeho tvrdeniami týkajúcimi sa vecnej legitimácie

ministerstva najmä s poukazom na skoršie rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín č. k.

-61 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. , v ktorých

sa súdy otázkou vecnej legitimácie týkajúcou sa toho istého nároku ako v predmetnej veci

zaoberali a túto vyhodnotili opačne ako okresný súd v napadnutom rozsudku. Sťažovateľ

tiež napádal rozsudok okresného súdu pre jeho nepreskúmateľnosť. Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia pokladal sťažovateľ za nedostatočné, pretože okresný súd sa

nevysporiadal s jeho tvrdeniami, ale len konštatoval, že ministerstvo nie je pasívne

legitimované. V odôvodnení napadnutého rozsudku chýbala argumentácia (vecná, právna),

ktorou by okresný súd podložil svoje stanovisko o absentujúcej pasívnej legitimácii

ministerstva. Nesprávne právne posúdenie v predmetnej veci sťažovateľ videl v tom, že

okresný súd pochybil pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Je zrejmé (ako to uvádzal

okresný súd aj v odôvodnení rozsudku z 8. septembra 2011), že zmluvy o poskytnutí dotácie

boli uzavreté s ministerstvom, teda so subjektom označeným v návrhu na strane žalovaného.

V odôvodnení v rozsudku č. k. -183 z 8. septembra 2011 a v rozsudku č. k.

-224 zo 6. februára 2014 aplikuje okresný súd rovnaké ustanovenia zákona

o poľnohospodárstve, od ktorých odvíja pasívnu legitimáciu žalovaného, avšak v prvom

prípade zastáva názor, že žalovaný je pasívne legitimovaným subjektom v predmetnom

spore, a v druhom prípade za použitia tých istých ustanovení konštatuje, že žalovaný nie je

pasívne legitimovaným subjektom pre toto konanie. Aj táto okolnosť spôsobuje, že

rozsudok súdu je nepresvedčivý a najmä nepreskúmateľný.

6. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

napadnutým rozhodnutím tak, že ho potvrdil ako vecne správny.

7. Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené

jeho právo domáhať sa svojich práv na nestrannom a nezávislom súde. Poukazuje na to, že

vzniknutý právny stav a protichodné rozhodnutia odvolacích súdov (Krajského súdu

v Bratislave a Krajského súdu v Žiline) vytvárajú právny nesúlad v rámci rozhodovania

všeobecných súdov a vytráca sa právna istota ako jeden z princípov právneho štátu. Právna

istota by sa mala prejavovať jednak pri tvorbe práva, ako aj pri jeho realizácii, pričom

výsledkom procesu tvorby práva majú byť jasné, zrozumiteľné a určité právne normy.

Následne pri realizácii práva vystupuje do popredia požiadavka, aby orgány pri aplikácii

práva postupovali v obdobných situáciách rovnako, aby nedochádzalo k svojvôli.

8. Sťažovateľ poukazuje na to, že v zmluvách o poskytnutí dotácie vystupovali dva

subjekty, na jednej strane sťažovateľ ako prijímateľ dotácií a na strane druhej je uvedený

žalovaný (ministerstvo) ako poskytovateľ dotácií. V zmysle toho je zrejmé, že ministerstvo

prostriedky štátneho rozpočtu nielen spravovalo, ale ich aj poskytovalo. Finančné

prostriedky na poskytovanie dotácií boli ministerstvu zo štátneho rozpočtu vyčlenené,

následne s týmito prostriedkami hospodárilo a poskytovalo ich jednotlivým subjektom

na základe uzavretých zmlúv. V zmysle uvedeného je zrejmé, že žalovaný mal na základe

zmlúv o poskytnutí dotácie sťažovateľovi poskytnúť už prerozdelené finančné prostriedky

zo štátneho rozpočtu (do jednotlivých kapitol, teda aj priamo ministerstvu). Sťažovateľ

zastáva názor, že v danom prípade išlo o finančné prostriedky ministerstva.

9. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí otázku

vecnej legitimácie posudzoval výlučne sám a vôbec pritom nevychádzal z rozhodnutia

Okresného súdu Dolný Kubín a ani sa nezaoberal týmto právoplatným rozhodnutím,

na ktoré poukazoval sťažovateľ a ktoré jednoznačne zadefinovalo, že pasívne

legitimovaným subjektom v spore má byť ministerstvo, ktoré následne sťažovateľ aj

zažaloval na Okresnom súde Bratislava I, avšak následne krajský súd v tomto prípade

vyslovil opačný názor a u žalovaného konštatoval nedostatok vecnej pasívnej legitimácie.

10. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa

ktorej skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, ). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho

rozhodnutia ide podľa ústavného súdu spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú

tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

11. O zjavnú vadu rozhodnutia ide podľa sťažovateľa aj v tomto prípade, pretože

sťažovateľ, pridržiavajúc sa názoru Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu

v Žiline, zažaloval subjekt, ktorý uvedené súdy označili ako pasívne legitimovaný, avšak

Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave jeho žalobu zamietli z dôvodu

nedostatku pasívnej legitimácie bez toho, aby sa vyjadrili, akým spôsobom dospeli k inému

právnemu názoru, ako je to uvedené v predchádzajúcich rozhodnutiach. Rozhodnutie

krajského súdu sťažovateľ pokladá za svojvoľné, nerešpektujúce právny stav, ktorý založili

súdy, ktoré sa tým istým nárokom sťažovateľa zaoberali pred ním. Rozhodnutie je

nezdôvodnené, a tým sa stáva rozhodnutím arbitrárnym.

12. Uvedeným postupom podľa názoru sťažovateľa súdy porušili základné princípy

právnej istoty. Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa

ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa je aj

princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu

odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných

právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. ,

, ). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej

istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach

dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ).

Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov

verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve

na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb

a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná

rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo

analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je

ústavne neudržateľná (, m. m. , , ).

Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú

v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov

rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ). U sťažovateľa došlo postupom súdov k narušeniu

dôvery v právny systém, ktorého jedným zo základných princípov je práve princíp právnej

istoty a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí.

13. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že napadnutým rozhodnutím bol porušený

princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Za predvídateľné považuje také rozhodnutie,

ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Účastníci konania by

nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo

umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť

na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý

nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným

právom a jeho pravidlami. V tejto súvislosti nemôže inak ako konštatovať, že rozhodnutia

krajského súdu a okresného súdu, ktorý prvýkrát rozhodol tak, že žalobe vyhovel, a až po

odvolaní zmenil právny názor a žalobu zamietol, pričom krajský súd toto rozhodnutie

potvrdil, boli pre sťažovateľa výslovne nepredvídateľné.

14. S ohľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že

napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a aby

nálezom zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -263

z 22. septembra 2015, ktorým krajský súd potvrdil výrok rozsudku Okresného súdu

Bratislava I č. k. -244 z 6. februára 2014, ktorým bola žaloba zamietnutá,

a vec vrátil v rozsahu zrušenia krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiada, aby

mu ústavný súd priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

15. Uznesením sp. zn. zo 14. júna 2018 prijal ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie. Následne podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) predložil prijatú sťažnosť na vyjadrenie účastníkom, resp. vedľajšiemu

účastníkovi konania a podľa účastníkov konania vyzval

na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci prípisom sp. zn. , doručeným

ústavnému súdu 4. júla 2018, písomne vyjadril krajský súd ako účastník konania a prípisom

č. k. -100, doručeným 19. júla 2018, tiež ministerstvo ako vedľajší účastník.

Sťažovateľ na uvedené vyjadrenia reagoval stanoviskom doručeným ústavnému súdu

25. júla 2018.

16. K námietke, podľa ktorej sa všeobecné súdy pri rozhodovaní neriadili

rozhodnutiami Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu v Žiline, predseda krajského

súdu vo vyjadrení uviedol, že súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný rozhodnutiami

iných súdov. Krajský súd ďalej zrekapituloval priebeh konania predchádzajúceho vydaniu

napadnutého uznesenia krajského súdu. K námietke, že rozhodnutia odvolacieho súdu

a súdu prvej inštancie sú nepreskúmateľné a že súd pochybil pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav, uviedol, že predmetné rozhodnutie je senátnym rozhodnutím, je riadne

odôvodnené a vychádza z jednotného právneho názoru odvolacieho senátu na daný

skutkový stav. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z § 1 ods. 2 zákona

o poľnohospodárstve, podľa ktorého štát podporuje podnikanie v poľnohospodárstve najmä

poskytnutím nenávratných finančných prostriedkov štátneho rozpočtu a nenávratných

finančných prostriedkov štátnych fondov. Odvolací súd poukázal na § 1 ods. 5 citovaného

zákona, podľa ktorého za hospodárne poskytovanie prostriedkov štátneho rozpočtu podľa

ods. 2 zodpovedá ministerstvo. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu z uvedených

ustanovení vyplýva, že v danej veci v tom čase nešlo o vlastné prostriedky ministerstva,

ale o prostriedky štátu, ktoré ministerstvo len spravovalo, a to bez ohľadu na skutočnosť, že

v zmluvách je uvedený ako poskytovateľ ministerstvo. Podľa v tom čase platného § 2

zákona o poľnohospodárstve je podpora podnikania v poľnohospodárstve zo strany štátu

jednou z foriem štátnej pomoci. Keďže v tejto právnej veci za poskytnutie určitého nároku

je zodpovedný štát – Slovenská republika, je nevyhnutné rozlišovať, kto je pasívne

legitimovaným subjektom. Odvolací súd vyslovil právny záver, že žalobca mal správne

označiť žalovaného ako „Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom

pôdohospodárstva SR“ (v súčasnosti Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka

Slovenskej republiky). Z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne potvrdil. Krajský súd vo vyjadrení uzatvára, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ako

aj rozhodnutie súdu prvej inštancie sú dostatočne odôvodnené a je z nich zrejmé, akými

úvahami sa súd pri svojom rozhodnutí riadil a na základe akých právnych predpisov na

základe predložených listinných dôkazov vyvodil svoj právny záver. V závere svojho

prípisu predseda krajského súdu oznámil, že v zmysle

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

17. Vedľajší účastník v prípise uviedol, že okresný súd dostatočne zistil skutkový

stav veci, vysporiadal sa so všetkými listinnými dôkazmi, oboznámil sa s celým pripojeným

spisovým materiálom a vyvodil správny právny záver. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza

nové právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zrušenie napadnutých rozhodnutí.

Vzhľadom na to vedľajší účastník navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť ako nedôvodnú

zamietol.

18. Sťažovateľ v replike konštatuje, že trvá na dôvodoch svojej sťažnosti. Vyjadrenie

krajského súdu nepovažuje za dôvodné. Predovšetkým zdôrazňuje, že protichodné

rozhodnutia všeobecných súdov (Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Žiline)

v otázke pasívnej vecnej legitimácie vytvárajú právny nesúlad v rámci rozhodovania

všeobecných súdov a vytráca sa právna istota ako jeden z princípov právneho štátu. Právna

istota by sa mala prejavovať jednak pri tvorbe práva, ako aj pri jeho realizácii, pričom

výsledkom procesu tvorby práva majú byť jasné, zrozumiteľné a určité právne normy.

Následne pri realizácii práva vystupuje do popredia požiadavka, aby orgány pri aplikácii

práva postupovali v obdobných situáciách rovnako, aby nedochádzalo k svojvôli. K otázke

merita veci poukazuje sťažovateľ na neprávoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. z 8. septembra 2011, ktorým súd sťažovateľovi jeho uplatnený

nárok priznal. Považuje tiež za potrebné zdôrazniť, že ním uplatňovaný nárok bol opretý

o platne uzatvorené zmluvy, teda vyplýval zo zmluvného vzťahu. Sťažovateľ zastáva názor,

že jeho sťažnosť je dôvodná v celom rozsahu, a navrhuje, aby jej ústavný súd vyhovel.

V zmysle súhlasil s upustením od ústneho pojednávania

vo veci.

19. Vzhľadom na to, že účastníci konania netrvali na ústnom prerokovaní veci,

ústavný súd v súlade s upustil od ústneho

pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

III.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

22. Ústavný súd vo svojej judikatúre (na ktorú v sťažnosti odkazuje aj sťažovateľ)

mnohokrát konštatoval, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

podľa je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať

a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať

(napr. , , , ). Obsahom princípu

právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri

opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí

byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,

ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá

dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci

().

23. V posudzovanom prípade stáli oproti sebe dva protichodné právne názory

týkajúce sa existencie pasívnej vecnej legitimácie v spore, ktorého predmetom bol nárok

na plnenie zo zmlúv o poskytnutí dotácie uzavretých medzi sťažovateľom ako príjemcom

dotácie na strane jednej a ministerstvom ako poskytovateľom na strane druhej. Krajský súd

v Žiline bol v zhode s Okresným súdom Dolný Kubín toho názoru, že aktívne vecne

legitimovaným subjektom je v danom prípade ministerstvo, preto musela byť žaloba

smerujúca proti Slovenskej republike zamietnutá. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave

bolo, naopak, nesporné, že ministerstvo v danom spore vystupovalo v právnom vzťahu

so žalobcom nie vo svojom mene, ale len ako organizačná zložka štátu v jeho mene.

To platilo bez ohľadu na skutočnosť, že v zmluvách je ako poskytovateľ označené

ministerstvo. Uvedené malo vyplývať z § 2 zákona o poľnohospodárstve, podľa ktorého je

podpora podnikania v poľnohospodárstve jednou z foriem štátnej pomoci. Sťažovateľ mal

preto správne žalovať Slovenskú republiku – ministerstvo. Sťažovateľ v konaní pred

Okresným súdom Bratislava I a Krajským súdom v Bratislave upozorňoval na to, že sa pri

podaní žaloby a označení žalovaného subjektu riadil právnym názorom vysloveným

v právoplatných rozhodnutiach Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu v Žiline

v tej istej veci. Okresný súd Bratislava I aj Krajský súd v Bratislave sa právnym názorom

predostretým v skorších rozhodnutiach vôbec nezaoberali a vyslovili názor úplne opačný.

K námietkam sťažovateľa uviedli len toľko, že rozhodnutia iných súdov nie sú pre nich

záväzné.

24. Ústavný súd však už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach

zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere verejnosti v spravodlivé súdne konanie a v súdny systém ako taký (obdobne

napr. , ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(, m. m. , , ).

25. Postup, ktorý zvolil Krajský súd v Bratislave, bol neakceptovateľný už aj z toho

dôvodu, že sťažovateľ pri podaní žaloby a označení žalovaného subjektu konal s dôverou

v právoplatné súdne rozhodnutie a postupoval plne v súlade s tam uvedeným právnym

názorom. Tým, že všeobecné súdy k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zaujali

protirečiaci si právny názor a v oboch prípadoch žalobu zamietli, vytvorili situáciu, ktorú

nie je možné nazvať inak než absurdnou. Krajský súd v Bratislave bol za tejto situácie

povinný prijať taký výklad príslušných zákonných ustanovení, ktorý by zachoval právo

na súdnu ochranu sťažovateľa.

26. Zákon o poľnohospodárstve v tomto prípade jednoznačne nestanovil, že zmluvy

o poskytnutí dotácie uzatvára štát, v mene ktorého koná ministerstvo (porovnaj napr. s § 3

a o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; pričom aj v tomto

prípade je vylúčený prílišný formalizmus v neprospech účastníka – pozri nález sp. zn.

). Ustanovenia, podľa ktorých podnikanie v poľnohospodárstve podporuje

štát (§ 1 ods. 2), resp. podľa ktorých je podpora podnikania v poľnohospodárstve jednou

z foriem štátnej pomoci (§ 2), pričom za hospodárne poskytovanie prostriedkov štátneho

rozpočtu zodpovedá ministerstvo (§ 1 ods. 3), nevylučujú záver, že v právnych vzťahoch tu

vystupovalo priamo ministerstvo. Zodpovednosť za nejasne nastavené pravidlá týkajúce sa

konania štátu nie je v okolnostiach posudzovaného prípadu možné prenášať na sťažovateľa,

ale mal by ich niesť v prvom rade štát (bez ohľadu na to, že ide o súkromnoprávny spor,

v ktorom majú účastníci formálne rovnaké postavenie).

27. V posudzovanom prípade šlo o spor zo zmlúv o poskytnutí dotácie, pri uzatváraní

ktorých ministerstvo navonok konalo vlastným menom – z dotknutých zmlúv ani zo zákona

nevyplývalo, že by ministerstvo konalo v mene štátu; naopak, ako strana zmluvy je

označené ministerstvo, ktorého zástupca ich so sťažovateľom aj uzatvoril. Ministerstvo ako

rozpočtová organizácia je právnickou osobou štátu, ktorá má právo samostatne hospodáriť

s majetkom štátu, ktorý jej bol na tento účel určený štátnym rozpočtom, a tiež spôsobilosť

vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa. Uvedené vyplýva z § 21 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o rozpočtových pravidlách v znení

neskorších predpisov, resp. z neskoršieho o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov v spojení s o organizácii ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov, resp. o organizácii činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Bez toho, aby sa

ústavný súd detailne zaoberal špecifickou povahou právnickej osoby štátu a jej vzťahom

k štátu (ide v podstate o hybrid, keďže ide o dvojjedinú právnickú osobu, keď každá z nich

má právnu subjektivitu, avšak zároveň ide vo svojej podstate o jeden a ten istý subjekt –

štát), konštatuje, že ministerstvo malo právnu subjektivitu a spôsobilosť disponovať s jemu

určenými finančnými prostriedkami, pričom v tomto prípade aj navonok konalo ako

samostatný subjekt. Z čl. 4 ods. 4 Štatútu Regionálnej konkurznej komisie regionálneho

odboru Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 329/2001-100, ktorá

posudzovala a odporúčala na schválenie žiadosti o dotácie podľa výnosu Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. -100 z 18. decembra 2000, tiež

vyplývalo, že to bolo priamo ministerstvo, ktoré zabezpečovalo výplatu poskytnutých

dotácií na účty úspešných žiadateľov („... za poskytnuté dotácie spracuje RO MP SR za

každý paragraf zvlášť hromadný platobný príkaz, ktorý zašle elektronickou formou aj

písomne spolu s menovitým zoznamom na finančný odbor ministerstva, ktorý po vykonaní

kontroly zabezpečí poukázanie prostriedkov na osobitné účty žiadateľov“). Nejasnosti

vyplývajúce z právnej konštrukcie ministerstva ako právnickej osoby štátu (hlavne pokiaľ

ide o otázku majetkovej zodpovednosti z právnych a protiprávnych úkonov) nemôžu ísť

na ťarchu sťažovateľa. S ohľadom na uvedené sťažovateľ nemal dôvod domnievať sa, že

v danom zmluvnom vzťahu nevystupuje štátny orgán príslušný podľa hmotnoprávnych

predpisov. Keď preto sťažovateľ (riadiac sa právnym názorom Okresného súdu Dolný

Kubín, resp. Krajského súdu v Žiline) žaloval priamo ministerstvo, bolo povinnosťou

všeobecných súdov zohľadniť špecifické okolnosti prípadu a posúdiť vec tak, že podľa čl. 1

ods. 3 zákona o poľnohospodárstve je pasívne vecne legitimovaným subjektom

ministerstvo. Tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie, ktorým bola žaloba pre nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie ministerstva zamietnutá, odobril výklad vedúci k zjavnej

nespravodlivosti, čím porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivý proces podľa dohovoru.

28. Len pre upresnenie ústavný súd dodáva, že týmto nálezom nedáva univerzálnu

odpoveď na otázku, kto je pasívne legitimovaným subjektom v sporoch so štátom. Ústavný

súd však považuje za neprípustné, aby sa štát vyhýbal posúdeniu svojej zmluvnej

(či deliktuálnej) zodpovednosti tým, že „prezlečie kabát“ a v súdnom konaní sa bude chvíľu

tváriť ako ministerstvo a chvíľu zase ako štát konajúci prostredníctvom ministerstva

(pričom stále ide v podstate o tú istú entitu), a to za súčinnosti všeobecných súdov, ktoré

tomuto konaniu poskytnú ochranu tým, že si nájdu zdanlivo sofistikovaný spôsob, ako

podstatu sporu vecne neprerokovať. Ústavný súd už v minulosti jasne signalizoval, že

nebude tolerovať prehnaný formalizmus v situácii, keď je žalobcom ako žalovaná strana

označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, avšak z obsahu podania vyplýva, že

žaloba v skutočnosti smeruje proti štátu (pozri nález sp. zn. ). Uvedené platí

aj naopak. Z týchto dôvodov (a len nad rámec veci) ústavný súd dodáva, že

neakceptovateľný bol už postup Okresného súdu Dolný Kubín a Krajského súdu v Žiline.

Ich pochybenie malo byť napravené zo strany Okresného súdu Bratislava I a Krajského

súdu v Bratislave, čo sa však nestalo a tieto súdy namiesto toho prispeli k ďalšej

nespravodlivosti.

29. Ústavný súd z uvedených dôvodov návrhu sťažovateľa vyhovel a napadnuté

rozhodnutie zrušil. V ďalšom konaní bude na všeobecných súdoch, aby posúdili, či nárok

sťažovateľa uplatnený žalobou proti ministerstvu, ktoré je v spore vecne pasívne

legitimovaným subjektom, je dôvodný.

30. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom.

31. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa

vychádzal ústavný súd z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že

predmet konania pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je

v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným

zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným

súdom (napr. , , ). V tomto smere preto ústavný súd

pri výpočte odmeny nevychádzal z hodnoty predmetu sporu pred všeobecnými súdmi tak,

ako ju v ústavnej sťažnosti vyčíslil právny zástupca sťažovateľa. Základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby v konaní pred ústavným súdom sa určí ako šestina

z výpočtového základu (t. j. za rok 2016 zo sumy 858 € a za rok 2018 zo sumy 921 €), čo

predstavuje za rok 2016 sumu 143 € a za rok 2018 sumu 153,50 €. Hodnota režijného

paušálu predstavuje za rok 2016 sumu 8,58 € a za rok 2018 sumu 9,21 €. Ústavný súd

priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajského

súdu), čo celkovo predstavuje sumu 439,50 €. K tomu bolo potrebné pripočítať trikrát

režijný paušál, teda dvakrát sumu 8,58 € a raz sumu 9,21 €, čo je spolu suma 26,37 €.

Celková výška priznanej náhrady trov konania tak predstavuje sumu 465,87 €. Vzhľadom

na to, že právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), výsledná

výška trov konania vrátane DPH predstavuje sumu 559,04 €. Trovy konania v určenej sume

je krajský súd povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ; bod 3 výrokovej

časti nálezu).

32. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2018