Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 403/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Rybovičom, Námestie Š. Moyzesa 4, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. septembra 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. septembra 2017 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -212 z 27. septembra 2016 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. mája

2017.

2. Z obsahu sťažnosti a príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v konaní

vedenom na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa žalobca

spoločnosť STAVDOM, s. r. o. (ďalej len „žalobca“), domáhala vydania platobného

rozkazu na zaplatenie ceny diela. Okresný súd vydal 3. novembra 2011 platobný rozkaz

č. k. -19 (ďalej aj „platobný rozkaz“), ktorým uložil sťažovateľke povinnosť

uhradiť žalobcovi do 15 dní od doručenia platobného rozkazu sumu 163 234,53 eur

s úrokom z omeškania, nahradiť trovy konania alebo v tej istej lehote podať odpor.

Platobný rozkaz bol sťažovateľke doručený 16. novembra 2011. Okresný súd

29. decembra 2011 vyznačil na platobnom rozkaze z 3. novembra 2011 jeho právoplatnosť

k dátumu 2. december 2011, čo okresný súd odôvodnil tým, že ku dňu vyznačovania

právoplatnosti odpor proti platobnému rozkazu nebol obsahom súdneho spisu sp. zn.

.

3. Sťažovateľka 14. októbra 2014 doručila okresnému súdu sťažnosť pre prieťahy

v súdnom konaní vo veci ňou podaného odporu proti platobnému rozkazu a žiadala, aby súd

spor neodkladne prejednal (konanie o sťažnosti bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn.

Spr 2189/14). Prílohou tejto sťažnosti bola fotokópia odporu proti platobnému rozkazu

opatrená pečiatkou okresného súdu, z ktorej vyplýva, že mal byť doručený do podateľne

súdu 22. novembra 2011. Uvedená fotokópia bola overená notárskym úradom

.

4. Po zistení, že v spise sp. zn. sa odpor sťažovateľky nenachádza,

bola zákonná sudkyňa vyzvaná na vyjadrenie sa k sťažnosti. Zákonná sudkyňa vo svojom

vyjadrení uviedla, že v čase vyznačenia právoplatnosti platobného rozkazu sa odpor

sťažovateľky v súdnom spise sp. zn. nenachádzal a poukázala na úkony

sťažovateľky známe okresnému súdu z jeho rozhodovacej činnosti v iných konaniach, ktoré

sťažovateľka urobila potom, keď bola na platobnom rozkaze 29. decembra 2011 vyznačená

právoplatnosť k dátumu 2. december 2011, a ktoré vyvracajú tvrdenie sťažovateľky

o podaní odporu 22. novembra 2011.

V konaní pred okresným súdom sp. zn. sťažovateľka 3. decembra

2013 uviedla, že podala návrh na obnovu konania „skončeného vydaním platobného

rozkazu č. k. -129 z 3. novembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

2. 12. 2011“, platobný rozkaz okresnému súdu zároveň aj predložila, avšak spolu s ním

nepredložila tvrdený odpor proti nemu.

Obdobne sťažovateľka aj v návrhu vo veci sp. zn. doručenom

okresnému súdu 3. decembra 2013, ktorým sa domáha povolenia obnovy konania

skončeného týmto platobným rozkazom, tento označila za „právoplatný“.

V exekučnom konaní (sp. zn. ) vedenom proti sťažovateľke na

podklade tohto platobného rozkazu sťažovateľka 22. novembra 2012 doručila súdnemu

exekútorovi námietky proti exekúcii a uviedla v nich, že „po právoplatnosti exekučného

titulu“ uzatvorila s oprávneným dohodu o uznaní a úhrade dlhu.

V návrhu na zastavenie exekúcie doručenom súdnemu exekútorovi 3. decembra 2013

sťažovateľka uviedla, že dôvodom tohto návrhu je hrozba postihnutia nehnuteľností

sťažovateľky počas konania o povolenie obnovy konania v právnej veci skončenej na

okresnom súde „vydaním platobného rozkazu č. k. -129 z 3. novembra

2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2.12.2011, ktorý je podkladom pre napadnutú

exekúciu“.

Z uvedeného malo byť podľa okresného súdu zrejmé, že sama sťažovateľka mala už

v čase vykonania týchto úkonov a podaní vedomosť o presnom dátume právoplatnosti

platobného rozkazu (dohoda o uznaní a úhrade dlhu podpísaná sťažovateľkou 2. decembra

2011, žaloba o neplatnosť právnych úkonov z 3. decembra 2013, návrh na obnovu konania

z 3. decembra 2013, námietky v exekučnom konaní doručené súdnemu exekútorovi

22. novembra 2012). Navyše, v žiadnej z týchto listín a podaní nikdy neuviedla, že by proti

platobnému rozkazu podala odpor, a ani ho nepredložila. Do spisu vo veci sp. zn.

sťažovateľka nahliadla až 5. decembra 2013.

5. Okresný súd uznesením sp. zn. z 23. októbra 2015 odpor

sťažovateľky odmietol ako odpor podaný oneskorene, lebo nepovažoval za preukázané, že

žalovaná podala odpor proti platobnému rozkazu 22. novembra 2011. Sťažovateľka sa proti

tomuto uzneseniu odvolala a krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením sp. zn.

uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka následne v zákonnej

lehote podala dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn.

zo 17. mája 2017, keď dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.

6. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľka v tom, že

krajský súd v spojení s okresným súdom postupovali arbitrárne a svojvoľne, keď

rozhodovali o odpore sťažovateľky, a svoje rozhodnutie o oneskorenosti podaného odporu

podľa nej odôvodnili iracionálnym a nelogickým spôsobom.

Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil napriek tomu, že pravosť

osvedčovacej doložky notára na sťažovateľkou predloženej

osvedčenej kópii odporu nebola v konaní spochybnená. Touto doložkou notár osvedčil

zhodu kópie s originálom a ani krajský súd nekonštatoval záver o nepravosti sťažovateľkou

predloženej osvedčenej fotokópie odporu s podacou pečiatkou okresného súdu či nepravosti

osvedčovacej doložky notára. Notárom osvedčenú kópiu odporu je podľa sťažovateľky

potrebné považovať za pravú listinu preukazujúcu včasné podanie odporu. Sťažovateľka

predložením tejto osvedčenej kópie odporu preukázala doručenie odporu okresnému súdu

22. novembra 2011. Tento záver nemôže spochybniť ani vyjadrenie notára

o tom, že jeho notársky úrad nemá farebný kopírovací stroj, pretože notár overovacou

doložkou potvrdzuje zhodu kópie a originálu bez ohľadu na to, kde bola kópia vyhotovená,

a vyjadrenie notára nijako nespochybňuje opatrenie fotokópie listiny osvedčovacou

doložkou jej zhody s originálom. Pokiaľ krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že

sťažovateľka neprodukovala dôkazy o dni doručenia odporu do podateľne okresného súdu

a pravosti predloženej fotokópie odporu, nikdy na to nebola okresným súdom vyzvaná.

Navyše, dôkazným prostriedkom môže byť i fotokópia listiny, tobôž ak je opatrená

originálnou osvedčovacou doložkou notára. Krajský súd nevzal do úvahy ani to, že

sťažovateľka doručila okresnému súdu 20. novembra 2015 osvedčenú kópiu odporu

s originálnou osvedčovacou doložkou notára z 2. júna 2014, ktorá neobsahuje farebnú

pečiatku súdu. Notárom osvedčenú kópiu odporu sťažovateľka doručila okresnému

súdu i v prílohe podania zo 14. novembra 2014 označeného ako „Odpoveď odporkyne na

výzvu súdu Spr 2189/14“. Tieto však krajský súd do úvahy nevzal. Súdy nevykonali ani

znalecké dokazovanie na zistenie, či sťažovateľkou predložená fotokópia je fotokópiou

listiny opatrenej podacou pečiatkou súdu alebo či podacia pečiatka na predlohu kópie bola

doplnená neoprávneným zásahom. Sťažovateľka poukázala ďalej v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu i na to, že nebol dodržaný zákonný procesný postup ani pri zabezpečení

stanoviska notára , keď z obsahu spisu nie je zrejmé, kde bol

vypočutý, sťažovateľka pri tomto dôkaze nebola prítomná, pretože o jeho vykonávaní

nebola upovedomená, vo veci nebolo nariadené pojednávanie. Nesprávnym odmietnutím

odporu sťažovateľky proti platobnému rozkazu zmaril okresný súd právo sťažovateľky na

meritórne prerokovanie sporu, a preto podala zároveň proti uzneseniu krajského súdu

i dovolanie.

7. Sťažovateľka nesúhlasí so záverom krajského súdu, že neuniesla dôkazné bremeno

o včasnosti podania odporu, keďže ani nemala vedomosť, že musí niečo dokazovať. Ďalšie

úkony, ktoré sťažovateľka vykonala po vydaní platobného rozkazu a na ktoré sa odvolávala

predsedníčka okresného súdu v odpovedi na jej sťažnosť na prieťahy v konaní, nie sú podľa

nej relevantným dôkazom o čase podania odporu, keďže sťažovateľka bola oprávnená tieto

úkony vykonať aj napriek podanému odporu, a zároveň vysvetlila, že tieto úkony

vychádzali z jej omylu o tom, že platobný rozkaz nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť

napriek podanému odporu.

8. Sťažovateľka tvrdí, že v jej prípade neboli splnené podmienky na odmietnutie

odporu, preto sa domáhala nápravy na odvolacom súde, ako aj na dovolacom súde.

Prípustnosť dovolania pritom odôvodňovala podľa , t. j. tým, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže všeobecné súdy odmietnutím odporu

znemožnili sťažovateľke realizáciu procesných práv.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na

ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z a z a z

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 17.05.2017, sp. zn. , porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.05.2017, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z a z a z

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

zo dňa 27.09.2016, sp. zn. -212, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 27.09.2016, sp. zn. -212,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľka si v prípade úspechu v konaní o jej sťažnosti uplatňuje právo na

náhradu trov jej právneho zastúpenia vo výške 1.825,75 eur (2 úkony právnej služby po

751,89 eur - prevzatie veci a prvá porada s klientom, spísanie sťažnosti na Ústavný súd SR

+ režijný paušál 2 x 8,84 eur + DPH), ktoré žiada poukázať na bankový účet právneho

zástupcu, advokáta JUDr. Vladimíra RYBOVIČA, Nám. Š. Moysesa 4, Banská Bystrica

v Tatra banke, a.s., Banská Bystrica, č. účtu

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

16. Podstata sťažnosti sťažovateľky spočíva v tvrdení o porušení jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami krajského súdu sp. zn.

z 27. septembra 2016 o odvolaní a najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. mája 2017 o dovolaní, ktorými bolo rozhodnuté o odmietnutí odporu

proti platobnému rozkazu z dôvodu jeho oneskoreného podania. Sťažovateľka namieta, že

uvedené rozhodnutia znemožnili realizáciu jej procesných práv, arbitrárne a v rozpore

s logikou posúdili otázku jej dôkazného bremena v konaní o odpore proti platobnému

rozkazu, nesprávne vyhodnotili dôkaz overenej fotokópie odporu proti platobnému rozkazu,

ktorý v konaní sťažovateľka predložila, a nedali jej možnosť v konaní vyjadriť sa

k stanovisku notára.

K namietanému porušeniu a a

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. septembra 2016

17. Ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti

sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti nepovažoval

za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za

zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. ,

).

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie skúma

spoločne.

19. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis ,

, , ) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého

z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)

postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

20. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 27. septembra 2016 aj v spojení s obsahom uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 23. októbra 2015 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

zo 7. júna 2016, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože tieto z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

21. Napadnutým uznesením sp. zn. z 27. septembra 2016 krajský

súd potvrdil uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu sťažovateľky z dôvodu, že bol

podaný oneskorene. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu,

ako aj so spôsobom, akým okresný súd vyhodnotil dôkazy označené sťažovateľkou.

Okresný súd sa s listinou odporu proti vydanému platobnému rozkazu oboznámil až

v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky podanej 14. októbra 2014 na prieťahy v súdnom

konaní sp. zn. , keďže v čase vyznačenia právoplatnosti platobného rozkazu

v decembri 2011 sa uvedený odpor v súdnom spise nenachádzal. Pri skúmaní včasnosti

podania odporu proti platobnému rozkazu vychádzal okresný súd z vyjadrenia

sťažovateľky, ktorá v podaní zo 14. novembra 2014 uviedla, že po tom, ako nahliadla

do spisu sp. zn. (podľa úradných záznamov nahliadala do spisu

5. decembra 2013 a 1. apríla 2015) a zistila, že v spise sa nenachádza odpor proti

platobnému rozkazu č. k. -19 z 3. novembra 2011, si z odporu, ktorý mala

podať do podateľne okresného súdu 2. novembra 2011, nechala urobiť fotokópiu na

notárskom úrade, ktorej pravosť osvedčil notár. Až následne mala sťažovateľka zistiť, že je

na kópii pečiatka podateľne okresného súdu slabo čitateľná, a tak opakovane navštívila

notára, aby odstránil nedostatky slabej čitateľnosti overenej kópie. Notár preto urobil kópiu

listiny opakovane, pričom mal zvýšiť citlivosť skenera, a takto vyhotovil ďalšiu overenú

kópiu, ktorú sťažovateľka podľa vlastného vyjadrenia predložila súdu v sťažnosti na

prieťahy v konaní.

Vo vzťahu k samotnej listine ďalšej overenej kópie odporu, ktorú sťažovateľka

priložila ako prílohu k sťažnosti na prieťahy v konaní a ktorej kópia mala byť podľa

vyjadrenia samotnej sťažovateľky vyhotovená aj overená na notárskom úrade

, okresný súd v odôvodnení uviedol, že na prvej strane tejto listiny sa

v pravom hornom rohu nachádzala modrá pečiatka okresného súdu s dátumom

22. november 2011 a v pravom dolnom rohu tiež podpis sťažovateľky v modrej farbe, druhá

strana kópie je čiernobiela. Ako z odôvodnenia okresného súdu vyplýva, uvedená listina

bola predložená na nahliadnutie notárovi , ktorý po nahliadnutí na

túto listinu zaujal stanovisko, že kópia listiny s modrou pečiatkou súdu nemohla byť

vyhotovená na jeho notárskom úrade, keďže tento nedisponuje a ani nikdy nedisponoval

farebným kopírovacím prístrojom. Okresný súd preto dospel k záveru, že toto stanovisko

notára vyvracia tvrdenie sťažovateľky, že predložená listina je ďalšou overenou kópiou

odporu, ktorý mal byť vyhotovený a overený na notárskom úrade .

Okresný súd pri hodnotení včasnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vzal

do úvahy stav spisu sp. zn. ku dňu vyznačenia právoplatnosti platobného

rozkazu, keď sa v spise odpor sťažovateľky nenachádzal, ale aj samotné konanie

sťažovateľky potom, ako jej bol 16. novembra 2011 platobný rozkaz doručený.

Sťažovateľka sa totiž na tom istom okresnom súde v konaní sp. zn.

podaním z 3. decembra 2013 domáhala určenia neplatnosti právnych úkonov, okrem iného

aj dohody o uznaní dlhu, ktorú sama podpísala a v ktorej uznáva svoj dlh, tak ako „je dlžník

povinný zaplatiť veriteľovi podľa súdneho rozhodnutia – Platobného rozkazu Okresného

súdu v Martine sp. z. z 3. 11. 2011“. V tejto veci sama sťažovateľka

vo svojom podaní uvádza, že uvedený platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť

2. decembra 2011.

Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. , ktoré začalo na

základe podania z 3. decembra 2013, sa sťažovateľka domáhala povolenia obnovy konania

vedeného pod sp. zn. , v ktorom bol predmetný platobný rozkaz vydaný,

pričom taktiež v návrhu odôvodňuje svoj naliehavý právny záujem právoplatnosťou

platobného rozkazu.

A napokon v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

, v ktorom bola sťažovateľka v procesnom postavení povinnej a v ktorom

je exekučným titulom práve tento právoplatný platobný rozkaz okresného súdu č. k.

-19 z 3. novembra 2011, podala námietky proti exekúcii, v ktorých taktiež

uvádza, že právna vec bola skončená vydaním právoplatného platobného rozkazu.

Ani v jednom z uvedených konaní sťažovateľka neuviedla, že by proti platobnému

rozkazu podala odpor a ani žiadnu takúto listinu v týchto konaniach nepredložila.

Sťažovateľka nepredložila originál podaného odporu ani na výzvu okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti, stav spisu ku dňu vyznačenia

právoplatnosti platobného rozkazu, ako aj vzhľadom na rozpor tvrdenia sťažovateľky

a notára o tom, kde mala byť vyhotovená ďalšia overená fotokópia odporu, a to najmä jeho

prvá strana obsahujúca modrú pečiatku s rozhodným dátumom, a skutočnosť, že

sťažovateľka nepredložila súdu originál podaného odporu, okresný súd dospel k záveru

o tom, že odpor bol podaný oneskorene, a preto ho uznesením z 23. októbra 2015 odmietol.

22. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 27. septembra 2016 zopakoval, že „Ak sa žalovaná bránila, že k podaniu odporu došlo

včas, a to dňom jeho podania na okresný súd 22.11.2011, v tomto smere použitej

argumentácie v plnom rozsahu bola nositeľkou dôkaznej povinnosti, ktorú nesplnila tak,

aby bolo možné bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že k podaniu odporu žalovanou

proti platobnému rozkazu Okresného súdu Martin č.k. -19 zo dňa

03.11.2011 došlo podaním datovaným na Okresný súd Martin dňa 22.11.2011, t.j. že týmto

dátumom bol odpor podaný na Okresnom súde Martin. Sama žalovaná v odvolaní potvrdila

to, že nedisponuje originálom ňou podaného odporu zo dňa 21.11.2011, ale len

(foto)kópiou, vo vzťahu ku ktorej (foto)kópii nebolo žalovanou preukázané, že odpor podala

na Okresný súd Martin dňa 22.11.2011. Okresný súd dostatočne a vyčerpávajúcim

spôsobom vyhodnocoval podanie žalovanej zo dňa 21.11.2011, ktoré bolo predložené len

vo (foto)kópii, ktorým podaním mala uskutočniť odpor proti vydanému platobnému rozkazu

okresným súdom. Práve pre tento postup okresného súdu a jeho závery, odôvodnenie

obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu krajský súd za aplikácie ust. § 387

ods. 2 v podrobnostiach poukazuje na vecne správne zistenia okresného súdu a na tieto

aj odkazuje.“. Vo vzťahu k navrhovanému znaleckému dokazovaniu krajský súd uviedol, že

by išlo o dôkaz s neistým výsledkom a odkázal na vyjadrenia obsiahnuté v spise, podľa

ktorých spravidla nie je možné jednoznačne určiť pôvod odtlačku, z ktorého fotokópia

odtlačku bola vyhotovená.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľky, v ktorých namietala, že sa okresný

súd nemal zaoberať jej následnými úkonmi a správaním v iných konaniach, krajský súd

v podstatnom uviedol, že „Žalovaná nepreukázala, že podala odpor proti platobnému

rozkazu dňa 22.11.2011 žiadnou z doložených listín, resp. tie, ktoré boli predložené, neboli

vyhodnotené ako relevantné pre rozpor so stanoviskom notára

a z iných dôkazov nevyplýval dátum podaného odporu žalovanou na okresný súd dňa

22.11.2011. Na toto nesplnenie dôkaznej povinnosti žalovanou logicky nasleduje aj jej

správanie a konanie, na ktoré v jednotlivosti ďalších vyvolaných konaní žalovanou

poukázal okresný súd, keď zobral do úvahy to, že žalovaná robila úkony tak, ako by vôbec

nepodala odpor proti platobnému rozkazu... Na tieto úkony a konania žalovanej vecne

správne poukázal okresný súd pri závere nepreukázania podaného odporu žalovanou na

okresný súd dňa 22.11.2011, keďže práve podľa týchto úkonov žalovaná si bola vedomá

právoplatnosti platobného rozkazu č.k. -19 zo dňa 03.11.2011, a to dňa

02.12.2011, preto na druhej strane nemôže tvrdiť, čo ani nepreukázala, že podala včas

odpor proti platobnému rozkazu na okresný sud dňa 22.11.2011. Jej tvrdenia a úkony si

vzájomne odporujú. Samotné tvrdenia žalovanej boli rozporné. Na jednej strane robila

úkony potvrdzujúce právoplatnosť platobného rozkazu a na druhej strane sa bránila

podaním včasného odporu.“.

Vzhľadom na uvedené preto napadnutým uznesením krajský súd uznesenie

okresného súdu z 23. októbra 2015 v spojení s opravným uznesením zo 7. júna 2016

potvrdil ako vecne správne.

23. Ústavný súd uvádza, že nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci

všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. Závery, ku ktorým dospeli okresný súd a krajský súd pri skúmaní splnenia

podmienky včasnosti podania odporu proti platobnému rozkazu, nemožno vyhodnotiť ako

nelogické. Skutočnosť, že v samotnom spise sa odpor sťažovateľky proti platobnému

rozkazu nenachádzal, rozporné tvrdenia samotnej sťažovateľky, preukázaná skutočnosť

o nepravdivosti jej tvrdenia o vyhotovení fotokópie odporu na notárskom úrade, správanie

a úkony sťažovateľky nasledujúce po doručení platobného rozkazu v iných konaniach

a nepredloženie inej listiny alebo dôkazu zo strany sťažovateľky, ktorý by tieto

nezrovnalosti vyvrátil, ktoré všeobecné súdy vyhodnotili jednotlivo a v ich vzájomnej

súvislosti, viedli k záveru, ktorý krajský súd, aj odkazom na rozhodnutie okresného súdu,

riadne odôvodnil a s odvolacími námietkami sťažovateľky sa riadne vysporiadal. Ústavný

súd nie je súdom skutkovým ani ďalšou opravou inštanciou všeobecných súdov. Hodnotiac

napadnuté uznesenie krajského súdu z tohto pohľadu podľa ústavného súdu nemožno

konštatovať, že by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a že by boli spôsobilé porušiť základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Sťažnosť v tejto časti vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu je

preto potrebné odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

25. Ústavný súd zároveň dodáva, že v súlade s ustanovením , podľa

ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa

získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov, je nepochybné, že aj fotokópia

môže slúžiť ako dôkaz v konaní pred súdom. Zároveň však platí, že overením fotokópie

listiny, tzv. vidimáciou podľa o notároch a notárskej činnosti

(Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov notár osvedčuje, že originál listiny sa

zhoduje s jeho kópiou, prípadne odpis listiny sa zhoduje s jeho ďalšou kópiou. Notár však

v žiadnom prípade týmto postupom neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných

v listine (§ 57 ods. 3 Notárskeho poriadku). Pokiaľ teda existujú pochybnosti o správnosti

a pravdivosti údajov uvedených v listine (ktoré v tomto konaní objektívne existovali),

nemožno ich odstrániť ani zhojiť overovacou doložkou notára ani predkladaním ďalších

overených fotokópií toho istého dokumentu, ktorého pravdivosť a správnosť je sporná, a to

za situácie, keď sťažovateľka (ako sama uvádza) pôvodným originálom odporu, ktorý mala

podľa vlastného tvrdenia podať do podateľne okresného súdu 22. novembra 2011, už

nedisponuje a všetky skutkové okolnosti, ktoré všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach pri

overovaní včasnosti podania odporu skúmali, svedčili v neprospech sťažovateľky.

26. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, keďže nemala možnosť sa

vyjadriť k stanovisku notára, musí ústavný súd konštatovať, že tu okresný súd vo svojom

postupe pochybil.

Avšak vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej je súdna ochrana poskytovaná v materiálnom, a nie formálnom zmysle, čo znamená,

že nie každé procesné pochybenie súdu alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým

dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za porušenie

základného práva na súdnu ochranu. Dôležitými hľadiskami sú tie, ktoré v rámci prípadu

dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či účastník v skutočnosti bol z uplatnenia

konkrétneho procesného úkonu vylúčený a či táto okolnosť mala podstatný vplyv na ďalšie

konanie. Preto nie každé porušenie procesných predpisov súdom, a tým aj porušenie práva

na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu ústavnosti ().

V okolnostiach veci sťažovateľky z obsahu rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva,

že na základe stanoviska notára súd nezisťoval platnosť overovacej doložky samotného

notára alebo neplatnosti overenia. Notár sa v stanovisku vyjadril len k tomu, že na jeho

notárskom úrade nie je možné vyhotoviť farebnú kópiu listiny, keďže nedisponuje farebným

kopírovaním prístrojom, preto nemohla byť listina, ktorú sťažovateľka predložila ako dôkaz

včasnosti podania odporu súdu, vyhotovená na jeho notárskom úrade. Sťažovateľka

namietala túto skutočnosť vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu, avšak len

v rovine nemožnosti vyjadriť sa k stanovisku notára. Sťažovateľka mala možnosť uviesť

v odvolaní tvrdenia a skutočnosti, ktorými by stanovisko notára spochybnila, prípadne by

vysvetlila rozpor svojich vlastných tvrdení v podaniach adresovaných súdu, v ktorých

uvádzala, že kópia podaného odporu bola nielen overená, ale aj vyhotovená na notárskom

úrade. Túto možnosť však nevyužila. Na základe uvedeného preto ústavný súd vyhodnotil

námietku sťažovateľky, čo sa týka porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a a

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. mája 2017

27. Porušenie svojich základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. mája 2017, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné,

odôvodňuje sťažovateľka tým, že najvyšší súd neodstránil pochybenia súdov nižších

stupňov, pričom sa samotným uznesením najvyššieho súdu v odôvodnení svojej sťažnosti

bližšie nezaoberala.

28. Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že

sťažovateľka odôvodnila svoje dovolanie tým, že krajský súd porušil jej právo na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie zaručené . Porušenie malo spočívať

v arbitrárnom postupe a svojvoľnom rozhodovaní súdov nižších stupňov, ktorí svoje

rozhodnutia odôvodnili iracionálnym a nelogickým spôsobom, krajský súd neodstránil

nedostatky postupu okresného súdu, v dôsledku čoho si osvojil nesprávne, procesne aj

ústavne neudržateľné právne posúdenie veci okresným súdom. Podľa tvrdení sťažovateľky

uvedených v dovolaní žiadnym dôkazom nebola spochybnená pravosť osvedčovacej

doložky vyznačenej na predmetnej fotokópii odporu notárskym úradom, a teda nebola

spochybnená ani pravosť samotnej listiny. Aj keď sťažovateľka, zastúpená právnym

zástupcom, v dovolaní nešpecifikovala dôvod prípustnosti dovolania, najvyšší súd dospel

k záveru, že k žiadnej vade uvedenej v až e) v konaní nedošlo.

Vo vzťahu k dôvodu prípustnosti podľa najvyšší súd uviedol, že „nie je

pravdou, že obidve rozhodnutia trpia vadou zmätočnosti z dôvodu neodôvodnenia námietky

žalovanej o nesprávnom vyhodnotení predložených dôkazov preukazujúcich podanie odporu

proti platobnému rozkazu v zákonom stanovenej lehote. Zo samotného rozhodnutia súdu

prvej inštancie, ako aj odôvodnenia odvolacieho súdu vyplýva, že súdy sa s tvrdením

žalovanej, ako aj predloženými dôkazmi dôsledne zaoberali s prihliadnutím na celý priebeh

konania. Žalovaná v dovolaní namietala, že nebola vyzvaná, aby predložila dôkazy na

podporu svojho tvrdenia, alebo navrhla znalecké dokazovanie. Toto tvrdenie nezodpovedá

postupu súdu prvého stupňa, ktorý ju vyzýval na predloženie originálu jej podania - odporu

na súde prvej inštancie. Stanovisko žalovanej, že ona nemá povinnosť toto dokazovať,

vyvracia jej tvrdenie uvedené v dovolaní.

Teda tvrdenie dovolateľky, že ide o rozhodnutie, ktoré trpí vadou zmätočnosti, ktorá

znemožnila žalovanej realizáciu jej procesných práv Najvyšší súd Slovenskej republiky

označil za nepreukázateľné a účelové. Poukazuje pritom na konanie súdu prvej inštancie,

t. j. jeho výzvu na predloženie originálu podaného odporu, čo žalovaná odmietla a následne

oznámila súdu prvej inštancie, že originál stratila.“.

Najvyšší súd nezistil dôvod prípustnosti dovolania ani podľa

a uviedol, že „V predmetnej veci názor odvolacieho súdu na včasnosť podania odporu sa

neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odvolacím súdom, táto otázka

už bola dovolacím súdom riešená a nebola riešená rozdielne. Z uvedeného preto vyplýva, že

prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ nie je daná.“.

Najvyšší súd preto dospel k záveru, že „obidve rozhodnutia spĺňajú kritéria

vyžadované pre odôvodnenie rozhodnutia, a preto ich považoval za preskúmateľné,

zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné. Odôvodnenie rozhodnutia teda zodpovedá

základnej formálnej štruktúre vyžadovanej pre odôvodnenie rozhodnutia.“.

29. Najvyšší súd sa vo svojom uznesení vysporiadal so všetkými dôvodmi

prípustnosti dovolania, najmä s dôvodom podľa , jeho odôvodnenie je

zrozumiteľné, jasné a presvedčivé a nedáva ústavnému súdu dôvod do neho akýmkoľvek

spôsobom zasahovať. Vzhľadom na uvedené, ako aj v súvislosti so záverom, ku ktorému

ústavný súd dospel pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení

s rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že aj túto časť sťažnosti

sťažovateľky, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, je potrebné považovať za zjavne

neopodstatnenú. Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný súd za potrebné venovať

osobitnú pozornosť namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu, najmä za situácie, keď

sama sťažovateľka k porušeniu tohto práva neuviedla žiadne konkrétne argumenty.

30. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018