Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 513/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Majerníkom, Werferova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Svidník sp. zn.

z 27. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Svidník (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. marca 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol stranou sporu ako

žalovaný v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. o ochranu

osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Rozsudkom okresného súdu z 10. decembra 2015

bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 27 000 €.

Na základe sťažovateľovho odvolania Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn.

z 27. júla 2017 rozhodol tak, že potvrdil napadnutý rozsudok okresného

súdu.

Po právoplatnosti rozsudku vo veci samej okresný súd uznesením sp. zn.

z 13. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu vydané súdnym úradníkom“)

rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 8 795,08 €.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd

napadnutým uznesením tak, že sťažnosť zamietol a druhým výrokom priznal žalobkyni

nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti sťažovateľovi v rozsahu 100 %, o ktorých

sume bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto uznesenia.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie je nedostatočne

odôvodnené, keďže sa okresný súd vôbec nevysporiadal so zásadnými otázkami, ktorými

sťažovateľ v sťažnosti argumentoval. V prvom rade okresný súd nesprávne určil základnú

sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby (v sume 436,54 €), keď pri určení

sumy náhrady trov konania aplikoval § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom vychádzal

zo sumy 27 000 €. Podľa názoru sťažovateľa mal okresný súd v danom prípade správne

aplikovať § 10 ods. 8 vyhlášky, a tak mala byť základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby priznaná v sume 91,29 €, keďže predmetom súdneho sporu bola

ochrana osobnosti a náhrada nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, rovnako ako v sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu vydanému súdnym úradníkom, priznanie nároku odmeny za 8 úkonov

právnej služby právnemu zástupcovi žalobkyne v období od 9. marca 2011 do 25. februára

2016 z dôvodov ich neúčelnosti a z dôvodu, že niektoré úkony boli realizované duplicitne.

Taktiež namieta priznanie náhrady cestovného pri nesprávnom výpočte vykonanej trasy

právnym zástupcom žalobkyne a priznanie cestovného za vykonanie porád v mieste

bydliska žalobkyne, čo je podľa názoru sťažovateľa v rozpore so súdnou praxou. Rovnako

namieta priznanie náhrady za stratu času za úkon, ktorý sa vôbec nerealizoval.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd sa „... vôbec nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa a na túto ani len okrajovo nereagoval. Súd cituje zákonné

ustanovenia a judikatúru súdov a bez akéhokoľvek odôvodnenia a vysporiadania sa

s argumentáciou sťažovateľa uvádza, že s touto sa nestotožňuje a naopak, stotožňuje sa

s argumentáciou žalobkyne, uvedenou vo vyjadrení k sťažnosti. K tomuto je potrebné ešte

dodať, že sťažovateľovi nebolo zo strany súdu žiadne vyjadrenie žalobkyne k jeho sťažnosti

doručené a nemal tak možnosť na argumentáciu žalobkyne reagovať.

... Pri rozhodovaní o trovách konania došlo zo strany súdu k podstatným porušeniam

právnych predpisov upravujúcich priznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu,

a to bez relevantného odôvodnenia, nakoľko takéto rozhodnutie súdu nie je odôvodniteľné.

Nakoľko sa nejedná iba o nepatrný zásah do práv sťažovateľa, máme za to, že podanie

ústavnej sťažnosti je v tomto prípade odôvodnené rozsahom zásahu do jeho ústavného

práva. Pri správnom a zákonnom priznaní náhrady trov právneho zastúpenia tvorí rozdiel

medzi priznanou sumou cca 6.000,- EUR...

... Keďže konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nereagoval na žiadnu

z námietok sťažovateľa a neuviedol, z akých dôvodov považoval sťažovateľovu

argumentáciu za skutkovo i právne nepodstatnú, postupoval svojvoľne a arbitrárne, čím

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces.“.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha toho, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Svidník, sp. zn.: zo dňa 27.03.2018 bolo

porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené

v a v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Svidník, sp. zn.: zo dňa 27.03.2018 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €,

ktoré je Okresný súd Svidník povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

Okresný súd Svidník je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (). Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv

podľa a listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením, ktorým okresný súd rozhodol o náhrade trov konania a ktoré je

podľa jeho názoru svojvoľné a arbitrárne.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná

nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu

v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

11. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a podľa listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

12. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia predovšetkým

uviedol:

«... Právna úprava trov konania v novej právnej úprave prešla zásadnými zmenami.

V prvom rade sa za trovy konania môžu považovať len tie výdavky, ktoré vzniknú v konaní

(t.j. až od začiatku konania), vzniknú v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, sú

preukázané a odôvodnené (t.j. boli riadne vyčíslené a zdokladované) a sú účelne vynaložené

(boli vynaložené v príčinnej súvislosti s procesným postojom subjektu k predmetu konania

a ich cieľom je presadzovanie nároku alebo procesná obrana proti nároku), boli vynaložené

v konaní. Ak vynaložené výdavky nespĺňajú niektoré z týchto atribútov, nemôžu sa

považovať za trovy konania ergo, nemôžu byť priznané ani v rámci náhrady trov konania.

Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná

zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti sporového konania ako celku

a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu

právneho štátu. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou

možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc

v zmysle článku 47 ods. 2 . Súdna prax za nevyhnutné považuje

tie trovy, ktoré účastník musí vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, ktoré sú

potrebné na zaujatie procesného stanoviska v návrhu, na meritórne vyjadrenie účastníka

konania, na vyjadrenie účastníka k vykonanému dôkazu, na použitie opravných

prostriedkov a podobne. Súd má za to, že všetky trovy vynaložené žalobkyňou v spore boli v

príčinnej súvislosti s predmetom konania. Ich vynaložením sa sledovala uplatnenie práva v

konám o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Právny zástupca žalobkyne

vykonal v rámci konania úkony nevyhnutné pre úspech žalobkyne, ktorých rozhodnutie malo

vplyv na rozhodovanie súdu, vyčíslil trovy právneho zastúpenia za úkony ktoré riadne

uskutočnil. Posudzovať účelnosť poskytnutia právnych služieb neprináleží ani právnemu

zástupcovi žalovaného ani právnemu zástupcovi žalobcu, robí tak súd, čo vyplýva aj z

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Právo na úhradu účelne

vynaložených trov konania je súčasťou základného práva na právnu pomoc. Trovy

právneho zastúpenia sa všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy, pričom posúdenie,

či boli trovy v tom- ktorom konaní skutočne vynaložené účelne, je v kompetencii súdu...“ (4

MCdo 13/2010). Žalovaný ani v súvislosťou s podanou sťažnosťou, nepreukázal také

dôvody, ktoré by mali za následok priznanie zníženej náhrady trov konania úspešnému

účastníkovi v konaní - žalobkyni. Naopak sa súd stotožňuje s tvrdeniami a argumentáciami

žalobkyne uvedenými vo vyjadrení k sťažnosti žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu

Svidník zo dňa 13.12.2017 č. k. -290. Ani čo do výšky a spôsobu výpočtu

priznanej náhrady trov konania, nevzhliadol súd sťažnosť žalovaného ako opodstatnenú.

Uplatnené a následne priznané trovy konania žalobkyne, vrátane trov právneho zastúpenia,

považuje súd za účelne a preukázané vzniknuté v súvislosti s účinným uplatňovaným práva

žalobkyne v predmetnom spore.»

13. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia

okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom okresného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

15. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci

tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný

súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , ).

16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné,

čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

17. Ústavný súd už v skorších rozhodnutiach vyslovil právny názor, že pokiaľ je vec,

právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného právneho sporu, peniazmi oceniteľné,

potom sa táto suma považuje za základ pre tarifnú hodnotu (m. m. ).

Okresný súd aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy vyhlášky spôsobom, ktorý

nemožno považovať za arbitrárny, ako tvrdí sťažovateľ, a ani za zjavne neodôvodnený, ale

za jeden z možných a prípustných výkladov.

18. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľa odôvodňujúce porušenie jeho práv napadnutým

uznesením smerujú proti rozhodnutiu o náhrade trov konania, čo sa v okolnostiach daného

prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska

kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu

nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako

v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu všeobecného súdu vedúcemu

k rozhodnutiu vo veci samej. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľa by

v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu

ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho vnímania ako

riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov

(m. m. ).

19. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základných práv podľa a listiny, resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

20. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018