Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 409/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. novembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, , a ,

zastúpených obchodnou spoločnosťou HALADA advokátska kancelária s. r. o., Kapitulská

21, Trnava, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Andrej Halada, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave č. k. -333 z 30. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. júla 2018

doručená sťažnosť , , ,

, a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -333 z 30. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Uvedenie nesprávneho dátumu napadnutého uznesenia „30.05.2015“ sťažovateľmi v petite

sťažnosti ústavný súd považoval len za zrejmú nesprávnosť.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že v konaní vedenom na Okresnom súde

Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa žalobkyňa ,

(ďalej len „žalobkyňa“), domáhala proti sťažovateľom ako žalovaným zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam tak, že ich súd prikáže

do výlučného vlastníctva žalobkyne za primeranú náhradu. Sťažovatelia naopak žiadali, aby

súd podielové spoluvlastníctvo zrušil a vyporiadal tak, že nehnuteľnosti prikáže

do podielového spoluvlastníctva sťažovateľov za primeranú náhradu priznanú žalobkyni.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. júla 2008 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) žalobe vyhovel a podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam

vyporiadal spôsobom navrhovaným žalobkyňou. Krajský súd na základe odvolania

sťažovateľov rozsudkom sp. zn. zo 16. septembra 2009 zmenil rozsudok

okresného súdu tak, že podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam vyporiadal spôsobom

navrhovaným sťažovateľmi, t. j. tieto prikázal do podielového spoluvlastníctva

sťažovateľov za primeranú náhradu. Dovolanie podané žalobkyňou proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom

sp. zn. z 28. septembra 2011 zamietol. O trovách konania rozhodol okresný

súd uznesením sp. zn. zo 14. februára 2013, ktorým sťažovateľom priznal

plnú náhradu trov konania v sume 6 565,40 € ako náhradu trov právneho zastúpenia a sumu

1 791 € ako náhradu za zaplatený súdny poplatok. Na základe odvolania žalobkyne krajský

súd uznesením z 29. novembra 2013 uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie z dôvodu nesprávne určenej tarifnej hodnoty veci. Krajský súd zároveň

usmernil okresný súd, aby sa v ďalšom konaní zaoberal možnosťou aplikácie § 150 ods. 1

(ďalej aj „OSP“), t. j. otázkou existencie dôvodov hodných

osobitného zreteľa pre zníženie alebo úplné nepriznanie náhrady trov konania úspešnej

strane. Okresný súd opäť rozhodol o trovách konania uznesením z 8. augusta 2014, ktorým

zaviazal žalobkyňu zaplatiť sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume

2 487,09 € a z titulu zaplateného súdneho poplatku sumu 1 791 €. O odvolaní žalobkyne

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie

o trovách konania zmenil tak, že sťažovateľom náhradu trov prvostupňového, ako aj

skorších odvolacích konaní nepriznal. Proti predmetnému napadnutému uzneseniu podali

sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 4. apríla

2018 ako neprípustné odmietol. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu bolo

sťažovateľom doručené 22. mája 2018.

3. Sťažovatelia považujú postup a napadnuté uznesenie za ústavne neudržateľné

z dôvodu, že závery krajského súdu, ktoré viedli k jeho vydaniu, sú arbitrárne a svojvoľné,

nerešpektujúce príslušnú právnu úpravu ani ustálenú judikatúru najvyššieho súdu a v zásade

popierajú účel a význam príslušných ustanovení právnych predpisov. Sťažovatelia

v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentovali:

„... sťažovatelia mali v konaní vo veci samej plný procesný úspech. Pri aplikácii

zákonnej zásady zodpovednosti za výsledok konania (tzv. zásady úspechu) vyjadrenej

v ustanovení ... tak sťažovatelia mali právo

na náhradu trov, ktoré účelne vynaložili na uplatňovanie a bránenie svojich práv proti

žalobkyni.

Napriek uvedenej skutočnosti Krajský súd v Trnave napadnutým uznesením zmenil

uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. -315 zo dňa 08.08.2014 (ktorým súd

prvej inštancie priznal sťažovateľom právo na náhradu trov konania) tak, že sťažovateľom

náhradu trov konania ani len čiastočne nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil Krajský súd v Trnave tým, že v danom prípade

existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, v dôsledku ktorých by priznanie náhrady trov

úspešným sťažovateľom bolo prílišnou tvrdosťou pre žalobkyňu a preto bola na mieste

aplikácia ust. , v zmysle ktorého môže súd

výnimočne náhradu trov konania procesne úspešnej strane nepriznať.

... dôvody, pre ktoré napadnutým uznesením Krajský súd v Trnave nepriznal plne

úspešným sťažovateľom ani len čiastočne právo na náhradu účelne vynaložených trov

konania, nemožno akceptovať. Charakter požiadavky žalobkyne, veľkosť jej

spoluvlastníckeho podielu či dĺžka a spôsob priebehu samotného súdneho konania (nie

z pohľadu správania strán ale z pohľadu postupu súdu) nie je možné považovať za dôvody

hodné osobitného zreteľa, ktoré by súdu umožňovali aplikovať ust. § 150 ods. 1

. Skutočnosť, že žalobkyňa bola v konaní o vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva v postavení majoritnej spoluvlastníčky či to akým spôsobom

bola predmetná nehnuteľnosť zo strany spoluvlastníkov užívaná, boli podstatnými

okolnosťami, ktoré súd zohľadnil pri rozhodovaní vo veci samej (t. j. pri rozhodovaní

o spôsobe vyporiadania podielového spoluvlastníctva), v žiadnom prípade však nešlo

o dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mohli spôsobiť odklon od zákonnej zásady

zodpovednosti za konanie. Rovnako ani skutočnosť, že sťažovatelia boli úspešní so svojím

návrhom na vyporiadanie spoluvlastníctva až v odvolacom konaní nemôže predstavovať

okolnosť, ktorá by odôvodňovala nepriznanie náhrady trov konania odporcom. Pôvodné

rozhodnutie prvostupňového súdu bolo predsa odvolacím súdom právoplatne zmenené ako

nesprávne a preto naň nemožno prihliadať ako na okolnosť odôvodňujúcu aplikáciu ust.

.

Krajský súd v Trnave napadnutým uznesením rozhodol o náhrade trov konania

spôsobom, ktorý je v priamom rozpore s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít

(vrátane Ústavného súdu SR), nakoľko za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval

samotný charakter a priebeh súdneho konania.

... Krajský súd v Trnave napadnutým uznesením rozhodol vo veci arbitrárne

a svojvoľne, nerešpektujúc príslušnú právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom súdnom

poriadku (ust. § 150 ods. 1) ani ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít, vrátane

Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, či všeobecne uznávanú právnu doktrínu. Svoj

odklon od príslušných zákonných ustanovení, judikatúry i právnej doktríny pritom Krajský

súd v Trnave vôbec neodôvodnil, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie možné označiť aj

ako nepredvídateľné.

... Dôsledkom vydania napadnutého uznesenia Krajského súdu je pritom stav, kedy

sťažovatelia napriek svojmu plnému procesnému úspechu v konaní vo veci samej znášajú

všetky vynaložené trovy sami, a to vrátane súdneho poplatku, ktorí sťažovatelia uhradili

vo výške 1.791,- EUR..., trov viac ako desaťročného konania vo veci samej, trov

dovolacieho konania, v ktorom boli úspešní..., trov súvisiacich s rozhodovaním o náhrade

trov konania (o ktorej rozhodoval dvakrát Okresný súd Trnava a dvakrát Krajský súd

v Trnave) a dokonca musia žalobkyni nahradiť trovy dovolacieho konania v súvislosti

s dovolaním, ktoré sťažovatelia podali proti napadnutému uzneseniu...

Tento stav nemožno označiť inak ako mimoriadne nespravodlivý.“

4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -333 zo dňa 30.05.2015 porušené

boli.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -333 zo dňa 30.05.2015

zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základných práv podľa

a a a listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd zmenil uznesenie súdu prvej

inštancie vo výroku o trovách konania. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov

s právnym názorom krajského súdu v otázke nepriznania náhrady trov konania, námietka

nesprávnej aplikácie ustanovenia , ktorá popiera jeho účel a význam a je

v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu a ústavného súdu.

8. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa

a čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

10. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

11. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

12. Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného

výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášť

extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj

k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

13. Krajský súd svoj právny záver v napadnutom uznesení odôvodnil takto:

„... v tých súdnych konaniach riadiacich sa úpravou v , ktoré už pomerne dlhý

čas právna teória, ako aj zákon označujú za konania sporové (v tejto súv. por. najmä úvod

ust. , poslednú vetu ods. I a ), je pravidlom pri rozhodovaní o trovách

konania skončeného vecným rozhodnutím (o podstate sporu) zásada zodpovednosti

účastníkov za výsledok konania (primáme sformulovaná predovšetkým v ust. § 142 ods. 1

citovanom už súdom prvého stupňa a doplnená i v ďalších odsekoch rovnakého

paragrafu) a rovnako tiež to, že uplatnenie tzv. moderačného oprávnenia súdu (vo vzťahu

k priznaniu požadovanej náhrady trov konania alebo jej časti) zákon konštruuje len ako

výnimku z pravidla, podmienenú existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 150

ods. 1 veta prvá ) s len príkladmým výpočtom, čo takýmto dôvodom môže byť;

v prejednávanej veci ale podľa názoru odvolacieho súdu bolo treba konštatovať taký súbeh

viacerých okolností, ktoré posudzovaný prípad činili hodným osobitného zreteľa a takto i

takým, v ktorom by priznanie úspešným odporcom náhrady trov konania bolo prílišnou

tvrdosťou.

Jednou z takýchto okolností bol charakter požiadavky navrhovateľky, ktorá ako

majoritná spoluvlastníčka nehnuteľností (podiel 9/10), nemohla tieto užívať a disponovať

v miere zodpovedajúcej jej podielu podľa vlastného uváženia v medziach zákona. Tu je

potrebné uviesť, že navrhovateľka bola úspešná so svojou požiadavkou na zrušenie

spoluvlastníctva, nebola úspešná s požiadavkou na spôsob vyporiadania. Odvolací súd

dáva do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Ústi nad Labem č. k. ,

z ktorého vyplýva, že v prípade obdobnom tomu v prejednávanej veci je na mieste aplikácia

, pretože čiastočný úspech zaznamenali obe procesné strany, keďže

návrhu navrhovateľky na zrušenie spoluvlastníctva bolo vyhovené, nie však už

navrhovanému spôsobu vyporiadania. Napriek tomu, že naša právna teória nazerá

na konanie o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva ako na celok, teda aplikácia ust.

z hľadiska pomeru úspech v konaní nie je na mieste, nevylučuje to

s pohľadu aplikácie v spojení s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa,

ktorým nepochybne bola aj nemožnosť navrhovateľky svoje vlastníctvo reprezentované

podielom 9/10 užívať v miere zodpovedajúcej tomuto podielu, ako aj to, že jej požiadavke

na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva bolo v prvom stupni po viac ako desiatich

rokoch vyhovené v celom rozsahu (rozsudok OS Trnava č. k. -118 zo dňa 2.

júla 2008) a až na odvolanie odporcov bolo toto zvrátené rozsudkom odvolacieho súdu

(Krajského súdu v Trnave č. k. -201 zo 16. septembra 2009), ktorý zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa tak, že spoluvlastníctvo síce zrušil, ale vyporiadal ho

spôsobom odlišným od súdu prvého stupňa, ktorý a to treba uviesť, navrhovateľke pred

podaním jej žaloby nebol zo strany odporcov navrhnutý (pozn. treba poznamenať, že nie len

ochota odkúpiť podiel, ale aj za akú cenu). Čo sa týkalo hmotnoprávnych dôvodov, ktoré

viedli odvolací súd k takému rozhodnutiu vo veci samej je potrebné uviesť, že tieto

posudzovať nie je oprávnený odvolací súd v tomto konaní.

Všetky uvedené okolnosti v ich súhrne podľa názoru odvolacieho súdu viedli k tomu,

že uloženie navrhovateľke z prejednávanej veci tzv. náhradovej povinnosti nemohlo byť

spravodlivým.

Odvolací súd preto podľa s využitím tzv. moderačného oprávnenia

zakotveného v ustanovení § 150 ods. 1 rovnakého zákona (podľa ktorého ak sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať a prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; čo neplatí, ak

účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť) napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia

(nepriznaním odporcom napriek úspechu v konaní, žiadnej náhrady trov prvostupňového

konania a ani odvolacích konaní vedených tunajším súdom).“

14. S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný

súd konštatuje, že jeho závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky

arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Z napadnutého uznesenia totiž nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia dalo dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď

na to, akými úvahami sa súd spravoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď

vychádzal z názoru, že v posudzovanom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa

na nepriznanie náhrady trov konania úspešným sťažovateľom napriek ich úspechu v konaní.

Ústavný súd v súvislosti s dôvodmi, ktoré viedli krajský súd k zmene výroku rozhodnutia

súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, a v súvislosti so sťažovateľmi prezentovaným

názorom konštatuje, že využitie tzv. moderačného oprávnenia upraveného v § 150 ods. 1

krajským súdom považuje v okolnostiach posudzovaného prípadu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

15. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo svojej rozhodovacej činnosti

uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii

právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní)

konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť

akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. ,

, , , ). Priorizovanie formálnych

požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho

štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených

konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom

rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu

v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces. Tieto zásady musí

mať na zreteli pri svojej rozhodovacej činnosti nielen ústavný súd, ale aj iné orgány verejnej

moci.

16. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri

ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba

celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania (porovnaj m. m. , , , ,

).

17. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľov odôvodňujúce porušenie ich práv napadnutým

uznesením smerujú proti rozhodnutiu o náhrade trov konania, čo sa v okolnostiach daného

prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľov, avšak

z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu

nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade,

ak by išlo o námietky proti procesnému postupu všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu

vo veci samej. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľov by v konečnom

dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho

orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej

(prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

18. V posudzovanom prípade preto vzhľadom na predmet výroku napadnutého

uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, by zásah ústavného súdu mohol

odôvodňovať jedine výnimočný exces v postupe a záveroch napadnutého uznesenia

rozporný so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v okolnostiach danej

veci ústavným súdom zistený nebol.

19. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základných práv podľa a listiny, resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

20. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47

ods. 2 a listiny výrokom napadnutého uznesenia o trovách konania

ústavný súd poukazuje na to, že označené články a listiny zakotvujú právo na to, aby

sa každý mohol nechať zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi

poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Hlavný význam

základného práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v

(súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť

účastníkovi, v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu

pomoc. Pri takomto vymedzení označeného základného práva k jeho porušeniu podľa

názoru ústavného súdu v danom prípade zjavne nedošlo. Sťažovatelia ani nenamietajú, že

by v akejkoľvek súvislosti nebolo rešpektované ich právo dať sa v súdnom konaní

zastupovať zvoleným právnym zástupcom, napokon v predmetnom konaní aj skutočne boli

právne zastúpení zvoleným právnym zástupcom. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali porušenie základného práva

sťažovateľov na právnu pomoc podľa , resp. listiny.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti

sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov ako celku bolo bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018