Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 291/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti

, právne zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ohrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom

pod sp. zn. z 13. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 8. februára 2018 takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 8. februára

2018 p o r u š i l základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu

ochranu podľa a jej právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. februára 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a úhradu trov právneho

zastúpenia v sume 585,75 € (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatpäť centov),

ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta

JUDr. Jozefa Poláka, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 13. júna 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. februára 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra 2016 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „pôvodný vlastník“) ako

vlastník nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. vedenom Správou katastra

2

Považská Bystrica, a to zastavaných plôch a nádvorí o výmere 1 942 mv katastrálnom

území na parcele č. a prevádzkovej budovy súp. č.

na parcele č. (ďalej len „nehnuteľnosti“) uzavrel s

(ďalej aj „záložca“) 12. novembra 2009 kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“), ktorej

predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Záložca už ako nový vlastník nehnuteľností uzavrel so sťažovateľkou 12. apríla 2010

záložnú zmluvu (ďalej len „záložná zmluva“), ktorej predmetom bolo zriadenie záložného

práva na nehnuteľnosti v prospech sťažovateľky ako záložnej veriteľky.

Pôvodný vlastník podal na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z dôvodu odstúpenia

od kúpnej zmluvy. Pôvodný vlastník odstúpil od kúpnej zmluvy 12. novembra 2010.

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 6. apríla 2011 tak, že určil, že

pôvodný vlastník je výlučným vlastníkom nehnuteľností a záložca je povinný vydať

nehnuteľnosti a vrátiť tú časť kúpnej ceny, ktorá bola pôvodnému vlastníkovi uhradená.

ako záložný veriteľ pôvodného vlastníka podal na okresnom súde

žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy proti pôvodnému vlastníkovi a záložcovi ako

odporcom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2012 rozhodol

o neplatnosti kúpnej zmluvy.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) na návrh pôvodného vlastníka rozhodol, že záložná zmluva

uzatvorená medzi sťažovateľkou a záložcom je neplatná. Proti rozsudku okresného súdu

podala sťažovateľka spolu so záložcom odvolanie, v ktorom navrhli, aby krajský súd

rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu,

alternatívne, aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako procesne

neprípustné odmietol.

4. Sťažovateľka porušenie svojich základných práv vo vzťahu k uzneseniu

najvyššieho súdu odôvodňuje tvrdením: „... dovolacie dôvody, ktoré sú a boli dané, ktorými

sa sťažovateľ bránil proti nezákonnému rozhodnutiu súdov nižšieho stupňa, vôbec

neposudzoval a nebral do úvahy, resp. konštatoval, že v konaní nevyšli najavo...“

Sťažovateľka uviedla: „... právny záver... uvedený v uznesení NS SR z 19.apríla 2017

sp. zn. za protiústavný, nakoľko takýto výklad prípustnosti dovolania,

odporuje zneniu zákona a porušuje princíp spravodlivosti, lebo neprípustným spôsobom

zužuje právo sťažovateľa na podanie dovolania nad rámec zákonného znenia §§ 420 a 421

...“

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

«„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 08.02.2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde, základné právo sťažovateľa podľa ,

spočívajúce v práve na zákonného sudcu, základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základne právo

sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.“

„2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 08.02.2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

„3. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -505 zo dňa

13.12.2016 o potvrdení rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica rozsudkom sp. zn.

-413 zo dňa 26.05.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

, spočívajúce v práve na súdnu ochranu

na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na zákonného sudcu, základné právo sťažovateľa

podľa , spočívajúce v práve vlastniť majetok

a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.“

„4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. -505 zo dňa 13.12.2016 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne

na ďalšie konanie.“

„5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“»

II.

6. Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

7. Krajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. Spr 168/18 zo 4. júla

2018, v ktorom prostredníctvom svojej podpredsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej uviedol:

„Nezdieľam právny názor sťažovateľa uvedený v podanej sťažnosti, že napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľa. Rozhodnutie

odvolacieho súdu vo veci sp. zn. zo dňa 13.12.2016 považujem za vecne

správne a zotrvávam na právnych záveroch, ktoré sú v dôvodoch namietaného rozhodnutia

obsiahnuté. Zastávam názor podporený vyjadrením predsedu senátu JUDr. Denisa

Vékonyho, že na námietky odvolateľa, ktoré sú v ústavnej sťažnosti zopakované, bola

v namietanom rozhodnutí daná jasná, zrozumiteľná a vyčerpávajúca odpoveď.

V súvislosti s postupom podľa Z .z. oznamujem, že

netrvám na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.“

8. Najvyšší súd podal ústavnému súdu listom č. k. -50 z 20. júla 2018

vyjadrenie, v ktorom uviedol: „Sťažnosťou napadnutým uznesením Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 13. decembra 2016 sp. zn. podľa ustanovenia § 447 písm. c/ Civilného

sporového poriadku (ďalej ) ako procesné neprípustné. V odôvodnení svojho

rozhodnutia dospel k záveru, že okolnosti namietané sťažovateľkou nezakladali dôvod

vylučujúci sudcu JUDr. Ladislava Vašuta z prejednávania a rozhodovania daného sporu,

preto dovolanie sťažovateľky nie je podľa prípustné. Súčasne uviedol,

že sa nezaoberal prípustnosťou jej dovolania z hľadiska a

písm. a/ , riadiac sa uznesením veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 19. apríla 2017 sp. zn. , ktorý dospel k záveru, že kumulácia dôvodov

prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná a ak sú v dovolaní

uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste...

... ústavný súd v zhode s vyjadrením predsedníčky najvyššieho súdu konštatuje, že

aplikovanie právneho názoru veľkého senátu v jeho uznesení sp. zn.

z 19. apríla 2017 o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania so zámerom

(cieľom) uskutočniť, či už nápravu najzávažnejších procesných pochybení, riešenie otázok

zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry, prísnejšiu formuláciu náležitostí

dovolania, uplatňovanie princípu hospodárnosti konania, teda takého zámeru (cieľa), ktorý

bol východiskom pre vyslovenie neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov veľkým

senátom, vedie k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu jeho

nedôvodného obmedzenia, keďže po zmene právnej úpravy prijatím nového procesného

kódexu () zjavne nebolo v tejto otázke zámerom zákonodarcu

(či už úmyselným alebo neúmyselným vynechaním normy zakazujúcej kumuláciu dovolacích

dôvodov) oslabiť zásadu procesného práva umožňujúcu účinnú ochranu subjektívnych práv

strán sporu, čo znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky

prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva

na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej

možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.

Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľom namietané práva boli

rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.

Najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a ponecháva rozhodnutie

o sťažnosti na úvahe ústavného súdu .“

9. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručila 3. septembra

2018 stanovisko, v ktorom vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu uviedla: „Sťažovateľ

zastáva názor, že porušovateľ 1/ mal preskúmať všetky sťažovateľom tvrdené dovolacie

dôvody, nie len ten v zmysle ust. . Právna úprava prípustnosti

dovolania uvedená v ust. a ust. bola nemenná od prijatia Civilného

sporového poriadku, pričom táto právna úprava neobsahuje neprípustnosť kumulácie

dovolacích dôvodov.

Sťažovateľ preto žiada, aby bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 08.02.2018 zrušené, avšak vzhľadom na dôvody uvedené

v ústavnej sťažnosti žiada, aby bol zrušený aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. - 505 zo dňa 13.12.2016 o potvrdení rozsudku Okresného súdu

Považská Bystrica rozsudkom sp. zn. -413 zo dňa 26.05.2016.“

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu vo svojom stanovisku

sťažovateľka uviedla: «Sťažovateľ sa s takýmto záverom nestotožňuje a odvoláva sa

na obsah podanej ústavnej sťažnosti, keď zastáva názor, že závery Krajského súdu

v Trenčíne uvedené v rozsudku sp. zn. -505 zo dňa 13.12.2016, ktoré sú

vo svojej podstate potvrdením záverov rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica

rozsudkom sp. zn. -413 zo dňa 26.05.2016 sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú

za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré uvádza v ústavnej

sťažnosti. K opodstatnenosti tohto tvrdenia sťažovateľ poukazuje na obsah ústavnej

sťažnosti.

Sťažovateľ úctivo žiada Ústavný súd SR, aby zaujal stanovisko ku kruciálnej otázke

ústavnej udržateľnosti právneho záveru Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu

Považská Bystrica o neplatnosti záložnej zmluvy, ktorej vklad povolila Správa katastra

Považská Bystrica pod sp. zn. V 745/10 zo dňa 29.04.2010 vo svetle skutočností uvádzaných

v ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ má za to, že záložná zmluva je platná, nakoľko sťažovateľ bol pri jej

uzatváraní s prihliadnutím na všetky okolnosti dobromyseľný a záložné právo nadobudol

v čase, kedy záložca bol vlastníkom zálohu. Pri tomto je potrebné vychádzať z platnosti

kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 2/ zo dňa 12.11.2009 a z toho, že od tejto

neskôr žalobca platne odstúpil dňa 12.11,2010, pretože takto bol hmotnoprávny vzťah

medzi žalobcom a žalovaným 2/ posúdený v poradí skoršom rozsudku Okresného súdu

Považská Bystrica zo dňa 06.04.2011 č. k. -59, Porušovateľ 2/ sa svojvoľne s

uvedeným názorom nestotožnil, nakoľko nerešpektoval zásadu viazanosti súdu vyriešením

hmotnoprávnej otázky tak, ako bola vyriešená v právoplatnom rozsudku Okresného súdu

Považská Bystrica zo dňa 06. 04. 2011 č. k. -59.

Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne

rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne

skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je

nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená). So zreteľom

na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia

je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom

(ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné).»

V závere stanoviska sťažovateľka uviedla, že nesúhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, pričom podľa jej názoru možno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie

objasnenie danej veci.

Sťažovateľka 15. novembra 2018 doručila ústavnému súdu podanie, v ktorom

uviedla, že na svojom stanovisku o vhodnosti vykonania ústneho pojednávania ďalej netrvá

a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

10. V zmysle ústavný súd zaslal upovedomenie

s možnosťou vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti a vyjadreniam účastníkov konania pred

ústavným súdom dotknutým osobám, a to pôvodnému vlastníkovi nehnuteľností

a záložcovi.

Pôvodný vlastník nehnuteľností (v konaní pred všeobecnými súdmi v procesnom

postavení žalobcu) vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 24. septembra 2018

uviedol, že podľa jeho názoru „... je podaná sťažnosť sťažovateľa obštrukčná, zneužívajúca

zmenu právnej praxe v posudzovaní kumulácie dôvodov, ktorú zmenu nezavinil žalobca

a tomuto je na ujmu.

Podľa nášho názoru, pokiaľ sťažovateľ žiada ústavný súd, aby zrušil rozhodnutie

Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu, takýto postup je nesprávny, keďže zmena

v posudzovaní možností kumulácie dovolacích dôvodov sa týka konania na dovolacom súde

a nie na odvolacom súde.

K veci tiež uvádzame, že ústavný súd by, podľa nášho názoru, pokiaľ by sa zaoberal

aj touto časťou sťažnosti ,vstúpil do konania a nahradil by prípadné konanie na dovolacom

súde.

Zároveň dávame do pozornosti, že rozhodnutie dovolacieho súdu, resp. jeho časť,

v ktorej sa zaoberal dovolacím dôvodom sťažovateľa podľa (námietka

zaujatosti) je právne perfektné, keďže v tejto časti preukázateľne základné právo

sťažovateľa porušené nebolo, keďže dovolací súd sa týmto dôvodom zaoberal, vyhodnotil

argumentáciu dovolateľa a vo veci právne správne rozhodol.“.

V závere svojho vyjadrenia si pôvodný vlastník nehnuteľností v konaní pred

ústavným súdom v procesnom postavení dotknutej osoby uplatnil trovy právneho zastúpenia

v sume 390,50 €.

Ústavnému súdu bol 28. septembra 2018 doručený list , ktorým

vrátila oznámenie o uložení zásielky s informáciou, že sa

na danej adrese nenachádza.

III.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľky o neopodstatnenosti posudzovania

kumulácie dôvodov dovolania v zmysle a (ďalej

len „CSP“) ako kumulácie neprípustnej. Predmetom sťažnosti je tiež rozporovanie

posúdenia rozhodnutej veci v jej merite odvolacím súdom.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci

(m. m. ).

17. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

18. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46

ods. 1 inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu

poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky

upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo

inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je

porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

19. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť

(napr. , ).

20. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto

rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými

zásadami upravenými v ústave.

21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

22. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Žalovaný 1/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z , a zároveň

z ustanovenia .

Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými

v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalovaného 1/ len

podľa ustanovenia (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania

z hľadiska a ).

Najvyšší súd, i keď existujú právoplatné rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,

že JUDr. Ladislav Vašut nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania daného sporu,

pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania posudzoval túto otázku samostatne a nezistil

existenciu žalovaným 1/ opakovane tvrdených dôvodov zaujatosti tohto sudcu, ktoré by ho

z prejednávania a rozhodovania sporu vylučovali. Žalovaným 1/ uvádzané dôvody

zaujatosti sudcu neboli ničím preukázané a ani spravdepodobnené, keď naviac JUDr. Vašut

aj v aktuálnom vyjadrení z 29. novembra 2017 k žalovaným 1/ uvádzaným dôvodom jeho

zaujatosti, naďalej poprel existenciu jeho pomeru (priateľského alebo negatívneho) k osobe

žalobcu, resp. pracovného pomeru k jeho príbuzným. Na základe toho dospel k záveru, že

okolnosti namietané žalovaným 1/ nezakladali dôvod vylučujúci sudcu JUDr. Ladislava

Vašuta z prejednávania a rozhodovania daného sporu. Tvrdenie žalovaného 1/ obsiahnuté

v dovolaní je teda neopodstatnené.

Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je

podľa prípustné. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa

ustanovenia .“

23. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je predmetom posúdenia

zo strany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup

najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní

súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa , ako aj , dovolací súd sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska .

24. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. PLz. -22 z 25. apríla

2018 zjednocujúce stanovisko v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej

procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste,

poruší tým právo na prístup k súdu podľa .“

Ústavný súd v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:

«Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je

v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd

pri rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je

určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver,

že dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420

a ). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania

v právnej úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba

(opäť) zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá. V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu,

čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález

ústavného súdu sp. zn. ).

Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie súdu,

pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez právneho

dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach platného

právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (DRGONEC, J.

Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855.).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,

ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru,

že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body

35 – 36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že

ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,

potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie

(SVÁK, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava :

, Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10.).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane

proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).

Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania

a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým právo

dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

25. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj

v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

26. Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom

dovolaní uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa , ako aj podľa

a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , porušil tým

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, ústavný súd

toto uznesenie zrušil ( v spojení s )

a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu].

27. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému postupu

a rozhodnutiam súdov nižších stupňov ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený

v in fine , a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia

a zdržanlivosti (, , ), ústavný nepovažoval

za potrebné zaoberať sa postupom a rozsudkom krajského súdu, ktoré budú predmetom

posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto

súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov

verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku,

ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu

namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri

napr. ).

So zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom

konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu

k jej námietkam týkajúcim sa postupu a rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd v tejto

časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

28. Ústavný súd v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V pokračujúcom dovolacom konaní má sťažovateľka k dispozícii dostatok procesných

prostriedkov na ochranu svojich práv a zároveň sa jej otvára možnosť na uplatnenie

argumentácie týkajúcej sa skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci.

IV.

29. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

30. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to

pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

31. Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

32. V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2

výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je

vykonateľné jeho doručením ( ).

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

34. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

pred ústavným súdom.

35. Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti,

podanie písomného stanoviska z 30. augusta 2018). Za tri úkony vykonané v roku 2018

patrí odmena v sume trikrát po 153,50 € a režijný paušál v sume trikrát po 9,21 €

(v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov).

Na základe uvedeného preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú

sumu 488,13 €. K uvedenej sume bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 97,62 €,

a preto celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 585,75 € (bod 3

výroku tohto rozhodnutia).

36. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018