Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 291/2018
PDF · 324.91 KB
No categories available
II. ÚS 291/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti
, právne zastúpenej advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 353/2016 z 13. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 222/2017 z 8. februára 2018 takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Cdo 222/2017 z 8. februára
2018 p o r u š i l základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 222/2017
z 8. februára 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a úhradu trov právneho
zastúpenia v sume 585,75 € (slovom päťstoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatpäť centov),
ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta
JUDr. Jozefa Poláka, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. II. ÚS 291/2018 z 13. júna 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 222/2017 z 8. februára 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 353/2016 z 13. decembra 2016 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že (ďalej len „pôvodný vlastník“) ako
vlastník nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. vedenom Správou katastra
2
Považská Bystrica, a to zastavaných plôch a nádvorí o výmere 1 942 mv katastrálnom
území na parcele č. a prevádzkovej budovy súp. č.
na parcele č. (ďalej len „nehnuteľnosti“) uzavrel s
(ďalej aj „záložca“) 12. novembra 2009 kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“), ktorej
predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Záložca už ako nový vlastník nehnuteľností uzavrel so sťažovateľkou 12. apríla 2010
záložnú zmluvu (ďalej len „záložná zmluva“), ktorej predmetom bolo zriadenie záložného
práva na nehnuteľnosti v prospech sťažovateľky ako záložnej veriteľky.
Pôvodný vlastník podal na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z dôvodu odstúpenia
od kúpnej zmluvy. Pôvodný vlastník odstúpil od kúpnej zmluvy 12. novembra 2010.
Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 213/2010 zo 6. apríla 2011 tak, že určil, že
pôvodný vlastník je výlučným vlastníkom nehnuteľností a záložca je povinný vydať
nehnuteľnosti a vrátiť tú časť kúpnej ceny, ktorá bola pôvodnému vlastníkovi uhradená.
ako záložný veriteľ pôvodného vlastníka podal na okresnom súde
žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy proti pôvodnému vlastníkovi a záložcovi ako
odporcom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 C 105/2010 z 29. novembra 2012 rozhodol
o neplatnosti kúpnej zmluvy.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 242/2013 z 26. mája 2016 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) na návrh pôvodného vlastníka rozhodol, že záložná zmluva
uzatvorená medzi sťažovateľkou a záložcom je neplatná. Proti rozsudku okresného súdu
podala sťažovateľka spolu so záložcom odvolanie, v ktorom navrhli, aby krajský súd
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu,
alternatívne, aby rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie.
Zo sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako procesne
neprípustné odmietol.
4. Sťažovateľka porušenie svojich základných práv vo vzťahu k uzneseniu
najvyššieho súdu odôvodňuje tvrdením: „... dovolacie dôvody, ktoré sú a boli dané, ktorými
sa sťažovateľ bránil proti nezákonnému rozhodnutiu súdov nižšieho stupňa, vôbec
neposudzoval a nebral do úvahy, resp. konštatoval, že v konaní nevyšli najavo...“
Sťažovateľka uviedla: „... právny záver... uvedený v uznesení NS SR z 19.apríla 2017
sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 za protiústavný, nakoľko takýto výklad prípustnosti dovolania,
odporuje zneniu zákona a porušuje princíp spravodlivosti, lebo neprípustným spôsobom
zužuje právo sťažovateľa na podanie dovolania nad rámec zákonného znenia §§ 420 a 421
CSP...“
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
«„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 222/2017
zo dňa 08.02.2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
spočívajúce v práve na zákonného sudcu, základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok a základne právo
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.“
„2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 222/2017 zo dňa 08.02.2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
„3. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/353/2016-505 zo dňa
13.12.2016 o potvrdení rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica rozsudkom sp. zn.
6C/242/2013 -413 zo dňa 26.05.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu
na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na zákonného sudcu, základné právo sťažovateľa
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok
a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.“
„4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 5Co/353/2016-505 zo dňa 13.12.2016 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne
na ďalšie konanie.“
„5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“»
II.
6. Ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť
účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov
konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho
pojednávania.
7. Krajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. Spr 168/18 zo 4. júla
2018, v ktorom prostredníctvom svojej podpredsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej uviedol:
„Nezdieľam právny názor sťažovateľa uvedený v podanej sťažnosti, že napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľa. Rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 5Co/353/2016 zo dňa 13.12.2016 považujem za vecne
správne a zotrvávam na právnych záveroch, ktoré sú v dôvodoch namietaného rozhodnutia
obsiahnuté. Zastávam názor podporený vyjadrením predsedu senátu JUDr. Denisa
Vékonyho, že na námietky odvolateľa, ktoré sú v ústavnej sťažnosti zopakované, bola
v namietanom rozhodnutí daná jasná, zrozumiteľná a vyčerpávajúca odpoveď.
V súvislosti s postupom podľa § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z .z. oznamujem, že
netrvám na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.“
8. Najvyšší súd podal ústavnému súdu listom č. k. KP 3/2018-50 z 20. júla 2018
vyjadrenie, v ktorom uviedol: „Sťažnosťou napadnutým uznesením Najvyšší súd Slovenskej
republiky odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 13. decembra 2016 sp. zn. 5 Co 353/2016 podľa ustanovenia § 447 písm. c/ Civilného
sporového poriadku (ďalej CSP) ako procesné neprípustné. V odôvodnení svojho
rozhodnutia dospel k záveru, že okolnosti namietané sťažovateľkou nezakladali dôvod
vylučujúci sudcu JUDr. Ladislava Vašuta z prejednávania a rozhodovania daného sporu,
preto dovolanie sťažovateľky nie je podľa § 420 písm. e/ CSP prípustné. Súčasne uviedol,
že sa nezaoberal prípustnosťou jej dovolania z hľadiska § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1
písm. a/ CSP, riadiac sa uznesením veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017, ktorý dospel k záveru, že kumulácia dôvodov
prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná a ak sú v dovolaní
uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste...
... ústavný súd v zhode s vyjadrením predsedníčky najvyššieho súdu konštatuje, že
aplikovanie právneho názoru veľkého senátu v jeho uznesení sp. zn. 1 VCdo 2/2017
z 19. apríla 2017 o neprípustnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania so zámerom
(cieľom) uskutočniť, či už nápravu najzávažnejších procesných pochybení, riešenie otázok
zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry, prísnejšiu formuláciu náležitostí
dovolania, uplatňovanie princípu hospodárnosti konania, teda takého zámeru (cieľa), ktorý
bol východiskom pre vyslovenie neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov veľkým
senátom, vedie k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu jeho
nedôvodného obmedzenia, keďže po zmene právnej úpravy prijatím nového procesného
kódexu (Civilného sporového poriadku) zjavne nebolo v tejto otázke zámerom zákonodarcu
(či už úmyselným alebo neúmyselným vynechaním normy zakazujúcej kumuláciu dovolacích
dôvodov) oslabiť zásadu procesného práva umožňujúcu účinnú ochranu subjektívnych práv
strán sporu, čo znamená, že dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky
prípustnosti tohto opravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva
na spravodlivý proces, t. j. aby nebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej
možnosť domáhať sa využitím dovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.
Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľom namietané práva boli
rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.
Najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a ponecháva rozhodnutie
o sťažnosti na úvahe ústavného súdu .“
9. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručila 3. septembra
2018 stanovisko, v ktorom vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu uviedla: „Sťažovateľ
zastáva názor, že porušovateľ 1/ mal preskúmať všetky sťažovateľom tvrdené dovolacie
dôvody, nie len ten v zmysle ust. § 420 písm. e) C.s.p.. Právna úprava prípustnosti
dovolania uvedená v ust. § 420 a ust. § 421 C.s.p. bola nemenná od prijatia Civilného
sporového poriadku, pričom táto právna úprava neobsahuje neprípustnosť kumulácie
dovolacích dôvodov.
Sťažovateľ preto žiada, aby bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 222/2017 zo dňa 08.02.2018 zrušené, avšak vzhľadom na dôvody uvedené
v ústavnej sťažnosti žiada, aby bol zrušený aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 5Co/353/2016- 505 zo dňa 13.12.2016 o potvrdení rozsudku Okresného súdu
Považská Bystrica rozsudkom sp. zn. 6C/242/2013 -413 zo dňa 26.05.2016.“
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu vo svojom stanovisku
sťažovateľka uviedla: «Sťažovateľ sa s takýmto záverom nestotožňuje a odvoláva sa
na obsah podanej ústavnej sťažnosti, keď zastáva názor, že závery Krajského súdu
v Trenčíne uvedené v rozsudku sp. zn. 5Co/353/2016-505 zo dňa 13.12.2016, ktoré sú
vo svojej podstate potvrdením záverov rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica
rozsudkom sp. zn. 6C/242/2013-413 zo dňa 26.05.2016 sú zjavne neodôvodnené
a arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú
za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré uvádza v ústavnej
sťažnosti. K opodstatnenosti tohto tvrdenia sťažovateľ poukazuje na obsah ústavnej
sťažnosti.
Sťažovateľ úctivo žiada Ústavný súd SR, aby zaujal stanovisko ku kruciálnej otázke
ústavnej udržateľnosti právneho záveru Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu
Považská Bystrica o neplatnosti záložnej zmluvy, ktorej vklad povolila Správa katastra
Považská Bystrica pod sp. zn. V 745/10 zo dňa 29.04.2010 vo svetle skutočností uvádzaných
v ústavnej sťažnosti.
Sťažovateľ má za to, že záložná zmluva je platná, nakoľko sťažovateľ bol pri jej
uzatváraní s prihliadnutím na všetky okolnosti dobromyseľný a záložné právo nadobudol
v čase, kedy záložca bol vlastníkom zálohu. Pri tomto je potrebné vychádzať z platnosti
kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným 2/ zo dňa 12.11.2009 a z toho, že od tejto
neskôr žalobca platne odstúpil dňa 12.11,2010, pretože takto bol hmotnoprávny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným 2/ posúdený v poradí skoršom rozsudku Okresného súdu
Považská Bystrica zo dňa 06.04.2011 č. k. 10C/213/2010-59, Porušovateľ 2/ sa svojvoľne s
uvedeným názorom nestotožnil, nakoľko nerešpektoval zásadu viazanosti súdu vyriešením
hmotnoprávnej otázky tak, ako bola vyriešená v právoplatnom rozsudku Okresného súdu
Považská Bystrica zo dňa 06. 04. 2011 č. k. 10C/213/2010-59.
Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne
skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je
nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená). So zreteľom
na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia
je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom
(ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné).»
V závere stanoviska sťažovateľka uviedla, že nesúhlasí s upustením od ústneho
pojednávania, pričom podľa jej názoru možno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie
objasnenie danej veci.
Sťažovateľka 15. novembra 2018 doručila ústavnému súdu podanie, v ktorom
uviedla, že na svojom stanovisku o vhodnosti vykonania ústneho pojednávania ďalej netrvá
a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
10. V zmysle § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zaslal upovedomenie
s možnosťou vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti a vyjadreniam účastníkov konania pred
ústavným súdom dotknutým osobám, a to pôvodnému vlastníkovi nehnuteľností
a záložcovi.
Pôvodný vlastník nehnuteľností (v konaní pred všeobecnými súdmi v procesnom
postavení žalobcu) vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 24. septembra 2018
uviedol, že podľa jeho názoru „... je podaná sťažnosť sťažovateľa obštrukčná, zneužívajúca
zmenu právnej praxe v posudzovaní kumulácie dôvodov, ktorú zmenu nezavinil žalobca
a tomuto je na ujmu.
Podľa nášho názoru, pokiaľ sťažovateľ žiada ústavný súd, aby zrušil rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne ako odvolacieho súdu, takýto postup je nesprávny, keďže zmena
v posudzovaní možností kumulácie dovolacích dôvodov sa týka konania na dovolacom súde
a nie na odvolacom súde.
K veci tiež uvádzame, že ústavný súd by, podľa nášho názoru, pokiaľ by sa zaoberal
aj touto časťou sťažnosti ,vstúpil do konania a nahradil by prípadné konanie na dovolacom
súde.
Zároveň dávame do pozornosti, že rozhodnutie dovolacieho súdu, resp. jeho časť,
v ktorej sa zaoberal dovolacím dôvodom sťažovateľa podľa § 420 písm. e) CSP (námietka
zaujatosti) je právne perfektné, keďže v tejto časti preukázateľne základné právo
sťažovateľa porušené nebolo, keďže dovolací súd sa týmto dôvodom zaoberal, vyhodnotil
argumentáciu dovolateľa a vo veci právne správne rozhodol.“.
V závere svojho vyjadrenia si pôvodný vlastník nehnuteľností v konaní pred
ústavným súdom v procesnom postavení dotknutej osoby uplatnil trovy právneho zastúpenia
v sume 390,50 €.
Ústavnému súdu bol 28. septembra 2018 doručený list , ktorým
vrátila oznámenie o uložení zásielky s informáciou, že sa
na danej adrese nenachádza.
III.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety
ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa ods. 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
12. Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľky o neopodstatnenosti posudzovania
kumulácie dôvodov dovolania v zmysle § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) ako kumulácie neprípustnej. Predmetom sťažnosti je tiež rozporovanie
posúdenia rozhodnutej veci v jej merite odvolacím súdom.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci
(m. m. II. ÚS 153/2018).
17. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
18. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46
ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu
poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky
upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo
inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).
19. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie
ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť
(napr. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
20. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto
rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými
zásadami upravenými v ústave.
21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
22. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„Žalovaný 1/ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. e/, f/ CSP a zároveň
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými
v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalovaného 1/ len
podľa ustanovenia § 420 písm. e/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania
z hľadiska § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP).
Najvyšší súd, i keď existujú právoplatné rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,
že JUDr. Ladislav Vašut nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania daného sporu,
pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania posudzoval túto otázku samostatne a nezistil
existenciu žalovaným 1/ opakovane tvrdených dôvodov zaujatosti tohto sudcu, ktoré by ho
z prejednávania a rozhodovania sporu vylučovali. Žalovaným 1/ uvádzané dôvody
zaujatosti sudcu neboli ničím preukázané a ani spravdepodobnené, keď naviac JUDr. Vašut
aj v aktuálnom vyjadrení z 29. novembra 2017 k žalovaným 1/ uvádzaným dôvodom jeho
zaujatosti, naďalej poprel existenciu jeho pomeru (priateľského alebo negatívneho) k osobe
žalobcu, resp. pracovného pomeru k jeho príbuzným. Na základe toho dospel k záveru, že
okolnosti namietané žalovaným 1/ nezakladali dôvod vylučujúci sudcu JUDr. Ladislava
Vašuta z prejednávania a rozhodovania daného sporu. Tvrdenie žalovaného 1/ obsiahnuté
v dovolaní je teda neopodstatnené.
Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je
podľa § 420 písm. e/ CSP prípustné. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa
ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.“
23. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je predmetom posúdenia
zo strany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup
najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní
súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa § 420 CSP, ako aj § 421 CSP, dovolací súd sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
24. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla
2018 zjednocujúce stanovisko v znení:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 CSP, ako aj § 421 CSP a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 CSP, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) CSP a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej
procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste,
poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Ústavný súd v odôvodnení predmetného uznesenia okrem iného uviedol:
«Zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva
obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie niektorého
dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný
dovolací dôvod. Možno konštatovať, že § 420 CSP zakladá samostatne prípustnosť
dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj § 421 CSP. Zákon medzi
nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava je
v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd
pri rozhodovaní postupovať podľa čl. 4 ods. 2 CSP. Napokon, zmyslom tohto ustanovenia je
určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia
spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia
spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.
Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol
dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej
existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto
rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.
Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad
je úlohou (dovolacieho) súdu.
Z právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorá neukladá dovolateľovi
povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver,
že dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420
a § 421 CSP). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania
v právnej úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba
(opäť) zákonom, a nie názorom de lege ferenda.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý
môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,
čo zákon neukladá. V zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu,
čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné.
Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden
z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí
nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný
sporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP).
Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho
konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,
ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam
pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 1/02).
Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení
podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania (§ 431 až § 433 CSP), v obmedzení
dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného
právneho významu (§ 421 ods. 1 CSP), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (§ 429
ods. 1 CSP), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok
minimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) CSP] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred
zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.
Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie súdu,
pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez právneho
dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach platného
právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva. (DRGONEC, J. Ústava
Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855.).
„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý
proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 875/2016 z 28. februára 2017).
„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné
záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo
osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady
spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,
ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru,
že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok
ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body
35 – 36).
Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza, že
ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého procesu,
potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.
Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva
na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo
na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté
a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie
(SVÁK, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava :
, Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10.).
„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58).
Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania
a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým právo
dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»
25. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj
v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.
26. Z tohto dôvodu ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľka v podanom
dovolaní uplatnila súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP, ako aj podľa
§ 421 CSP a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, porušil tým
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu].
27. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému postupu
a rozhodnutiam súdov nižších stupňov ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený
v čl. 127 ods. 1 in fine ústavy, a preto, rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia
a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011), ústavný nepovažoval
za potrebné zaoberať sa postupom a rozsudkom krajského súdu, ktoré budú predmetom
posúdenia zo strany najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto
súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov
verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku,
ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu
namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri
napr. IV. ÚS 128/07).
So zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom
konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu
k jej námietkam týkajúcim sa postupu a rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd v tejto
časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
28. Ústavný súd v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 48 ods. 1 ústavy sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
V pokračujúcom dovolacom konaní má sťažovateľka k dispozícii dostatok procesných
prostriedkov na ochranu svojich práv a zároveň sa jej otvára možnosť na uplatnenie
argumentácie týkajúcej sa skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci.
IV.
29. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
30. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to
pripúšťa povaha tohto iného zásahu.
31. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
32. V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2
výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
33. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj
o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
pred ústavným súdom.
35. Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti,
podanie písomného stanoviska z 30. augusta 2018). Za tri úkony vykonané v roku 2018
patrí odmena v sume trikrát po 153,50 € a režijný paušál v sume trikrát po 9,21 €
(v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov).
Na základe uvedeného preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú
sumu 488,13 €. K uvedenej sume bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 97,62 €,
a preto celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 585,75 € (bod 3
výroku tohto rozhodnutia).
36. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. decembra 2018