Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 5/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-117

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 9. januára 2019 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Mojmíra

Mamojku, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Lipšicom a advokátom

JUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, na vyslovenie nesúladu ustanovenia

v časti „alebo nenávisť voči

inej skupine osôb“ a ustanovenia

Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“, ustanovenia § 423 ods. 1 písm. b)

v časti „politické presvedčenie“

a ustanovenia v časti „politické presvedčenie“ s ,

a 4 a , ako aj s a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných a slobôd takto

rozhodol:

1. Ustanovenie v časti „alebo nenávisť voči inej

skupine osôb“ a ustanovenie v časti „alebo nenávisť voči inej

skupine osôb“ n i e j e v súlade s , a Slovenskej

republiky.

2. Ustanovenie v časti „politické

presvedčenie“ a ustanovenie v časti „politické presvedčenie“

n i e j e v súlade s .

3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. decembra

2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj

„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 421 ods. 1 Trestného

(ďalej aj „“) v časti „alebo nenávisť

voči inej skupine osôb“ a ustanovenia v znení zákona

č. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“ s ,

a 4 a , ako aj s a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 423 ods. 1

písm. b) v časti „politické presvedčenie“

a ustanovenia v časti „politické presvedčenie“ s

a 4 , ako aj s dohovoru.

1.1 V uvedenom návrhu skupina poslancov v podstate namieta (i) ústavný nesúlad

časti „protiextrémistickej“ novely , ktorou sa kriminalizuje nielen

nenávistný prejav proti rasovej, etnickej, národnostnej a náboženskej skupine, ale aj

nenávistný prejav proti „inej“ bližšie nedefinovanej podobnej skupine, a to so slobodou

prejavu a so zásadou nullum crimen sine lege s tým, že jedným z hlavných argumentov je

neurčitosť a vágnosť týchto ustanovení. Zároveň navrhovatelia namietajú, (ii) že politické

presvedčenie ako dôvod na trestný čin hanobenia presvedčenia a podnecovania k nenávisti

je ústavne nesúladný so slobodou prejavu.

2. Skupina poslancov argumentuje vo svojom návrhu štrukturálne, a to najprv

všeobecne k slobode prejavu (body 3 – 12), ďalej špecificky k § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1

(body 13 – 14) a potom špecificky k a

(body 15 – 18). V ďalšej časti návrhu obdobne najprv argumentujú

všeobecne k určitosti trestnoprávnych predpisov (body 19 – 21) a napokon špecificky

k určitosti a (body 22 – 28).

3. Navrhovatelia uvádzajú argumentáciu k nesúladu so slobodou prejavu výpočtom

troch podmienok obmedziteľnosti slobody prejavu podľa ,

a to a) podmienky zákonnej formy, b) podmienky sledovania jedného z legitímnych cieľov,

ktoré sú taxatívne v tomto článku uvedené, teda ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti

štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti, a c) podmienky

nevyhnutnosti. Tieto tri podmienky, ako navrhovatelia uvádzajú, sú na účely napadnutých

predpisov identické s podmienkami podľa čl. 10 dohovoru a ich naplnenie je štandardným

testom v konaní pred ústavným súdom (napr. , ), ako aj pred

Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Prvá podmienka obmedzenia slobody slova „zákonom“ v sebe zahŕňa dve

požiadavky. Prvou je požiadavka dostupnosti právneho predpisu, aby mohol mať

jednotlivec predstavu o aplikácii právnej normy na konkrétny prípad. Druhou požiadavkou

je požiadavka určitosti. Zákon musí byť „formulovaný s dostatočnou mierou určitosti, aby

tak umožnil jeho adresátovi regulovať svoje správanie: jednotlivec musí byť schopný –

v prípade potreby s primeranou odbornou pomocou – predvídať v miere, ktorá je primeraná

okolnostiam, následky, ktoré sú s istým konaním spojené“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Blake

v. Spojené kráľovstvo, 25. 10. 2005, sťažnosť č. 68890/01, § 138). Citované rozhodnutie

ESĽP len potvrdzuje ustálenú súdnu prax vo vzťahu k tejto podmienke formulovanú

v rozsudku ESĽP vo veci Sunday Times v. Spojené kráľovstvo [č. 1 (rozsudok

z 26. 4. 1979, séria A, č. 30, § 47 a § 49)]. Rozhodnutie, ktoré obmedzilo slobodu prejavu

na základe správania contra bonos mores, preto napríklad nespĺňalo požiadavku určitosti

zákona podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Hashman a Harrup v. Spojené

kráľovstvo, 25. 11. 1999, sťažnosť č. 25594/94, § 36 – § 43).

4. Druhá podmienka obmedzenia slobody prejavu je existencia vymedzeného

legitímneho cieľa. V prípade napadnutých predpisov je ním pravdepodobne „ochrana práv

a slobôd iných“ (v zmysle čl. 10 dohovoru je to „ochrana povesti alebo práv iných“).

Ak niekto ohovorí fyzickú osobu, je porušené jej právo na zachovanie osobnej cti a dobrej

povesti podľa . Rovnako nikto nemá právo realizovať svoju slobodu

prejavu v dome alebo na záhrade niekoho, kto s tým nesúhlasí. V takom prípade by išlo

o zásah do nedotknuteľnosti obydlia podľa alebo do vlastníckeho práva

podľa .

5. Navrhovatelia pokračujú vo svojom návrhu tým, že problém ústavnoprávnej

analýzy pri verbálnych deliktoch všeobecne spočíva v identifikácii ústavného práva, ktoré

má byť porušené hanobiacim alebo nenávistným prejavom proti určitej spoločenskej

skupine. Je samozrejmé, že hanobiaci alebo nenávistný prejav môže v jednotlivcoch, ktorí

sa identifikujú s určitou skupinou, spôsobiť emocionálnu bolesť. Je však podľa nich sporné,

či samotná táto skutočnosť je dostatočným dôvodom na obmedzenie slobody prejavu,

keďže veľká časť prejavov, či už v politike, alebo v iných oblastiach spoločenského života,

spôsobuje emocionálnu bolesť. Ak by sa však pripustil trestnoprávny postih za akýkoľvek

výrok, ktorý je určitej spoločenskej skupine spôsobilý vyvolať emocionálnu bolesť, stala by

sa sloboda prejavu závislá na vôli momentálnej parlamentnej (jednoduchej) väčšiny.

Navrhovatelia navyše zdôrazňujú, že ak by sa priznala možnosť obmedziť slobodu prejavu

aj na základe práv nepriznaných , ale zákonom, mohli by sme z

vyškrtnúť. Základným cieľom tohto ústavného článku je totiž zabrániť zákonodarcovi

obmedziť slobodu prejavu nad rozsah, ktorý explicitne pripúšťa ústavná úprava.

6. Tretia podmienka – kritérium nevyhnutnosti – vyžaduje, aby obmedzenie slobody

prejavu malo proporcionálny charakter k legitímnemu cieľu, teda opatrenie obmedzujúce

slobodu prejavu musí ospravedlňovať „existencia naliehavej spoločenskej potreby

a primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j.

musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality“ ().

Prívlastok „nevyhnutný“ v zmysle čl. 10 dohovoru rovnako implikuje existenciu „naliehavej

spoločenskej potreby“ (napr. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Perná v. Taliansko,

6. 5. 2003, sťažnosť č. 48898/99, § 39). Európsky súd pre ľudské práva opakovane

zdôraznil, že aj keď sloboda prejavu môže byť za výnimočných okolností obmedzená, tieto

okolnosti musia byť „interpretované reštriktívne“ a „potreba akýchkoľvek obmedzení musí

byť presvedčivo preukázaná“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian v.

Spojené kráľovstvo, 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88, § 59). Inými slovami, vzťah medzi

použitými prostriedkami a sledovanými cieľmi musí byť pomerne úzky. Metaforou

navrhovateľov s preneseným významom do oblasti módy – nesmie ísť o voľný plážový štýl,

ale o úzky športový strih.

7. Cieľom potlačenia hanobiacich a urážajúcich výrokov, ako navrhovatelia

pokračujú, je zachovať spoločenskú harmóniu medzi rôznymi skupinami v štáte

a nespôsobovať emocionálnu bolesť takto chráneným skupinám. Hrozba trestného stíhania

by mala viesť k posilneniu miery tolerancie v spoločnosti. Ako navrhovatelia uvádzajú,

tento argument je teda založený na premise, že ľudia konfrontovaní s hanobiacimi výrokmi

sú natoľko nevzdelaní, že sa s týmito výrokmi budú identifikovať. A keďže tolerancia ešte

ani v našej spoločnosti nie je samozrejmosťou, je potrebné opačný trend – teda možný

nárast intolerancie a extrémizmu – potlačiť aj hrozbou trestnej sankcie. Právomoc obmedziť

slobodu prejavu na základe argumentu, že pravda ešte neprevládla, má však vážny

nedostatok – implikuje právomoc vysloviť, kde sa pravda nachádza. Tento argument je

navyše v rozpore so základným predpokladom slobody prejavu – dospelí ľudia by mali mať

právo dospieť k akýmkoľvek názorom, o ktorých môžu byť presvedčení v slobodnej

diskusii.

8. Navrhovatelia ďalej pripomínajú, ako ESĽP opakovane zdôraznil, že „právo

na slobodu prejavu nezahŕňa len informácie a myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo

považované za neurážlivé alebo indiferentné, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú alebo

znepokojujú; také sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých

neexistuje demokratická spoločnosť“ (napr. rozsudky ESĽP vo veci Open Door a Dublin

Well Woman v. Írsko, 29. 10.1992, séria A, č. 246, § 71 alebo vo veci Vogt v. Nemecko,

26. 9. 1995, séria A, č. 323, § 52). Predstava, že výkon akéhokoľvek ústavného práva môže

byť len dobrý a chvályhodný, je podľa navrhovateľov predstavou mylnou. Inými slovami,

jednotlivec môže vykonávať právo na slobodu prejavu (alebo aj iné ústavné právo), a pritom

ho môže vykonávať spôsobom, ktorý je morálne odsúdeniahodný – práve preto, že zraňuje,

uráža alebo dehonestuje. Ako povedal Winston Churchill „sloboda prejavu so sebou prináša

aj zlo v podobe všetkých hlúpych, nepríjemných a jedovatých vecí, ktoré sa povedia“

(prejav v Snemovni obcí, 15. 7. 1952, In: The Essential Churchill, Collected works,

speeches and sayings of Sir Winston Churchill. Duckworth Overlook 2012, s. 25).

9. Trestný proces a sankcie s ním spojené predstavujú jeden z najväčších zásahov

štátu do slobody jednotlivca. Trestnoprávne sankcie majú povahu kategorických zákazov

a ak sa štát rozhodne používať trestné právo, tak nechce len finančne demotivovať určité

správanie, ale chce ho úplne potlačiť. Tak extrémny zásah do osobnej slobody spĺňa len

výnimočne kritérium proporcionality vo vzťahu ku škodlivému následku, ktorým môže byť

násilie spôsobené hanobiacimi prejavmi. Príčinná súvislosť medzi zákazom tohto druhu

výrokov a rozsahom násilných deliktov motivovaných takýmito výrokmi nebola

podľa navrhovateľov navyše nikdy preukázaná. Navrhovatelia poukázali i na to, že vláda

Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) nijako neodôvodnila potrebu rozšíriť napadnuté

skutkové podstaty trestných činov.

10. Navrhovatelia uznávajú, že niektoré krajiny vrátane Slovenskej republiky

tradične kriminalizujú nenávistné prejavy (hate speech), ale skupiny, ktoré sú pred takýmto

prejavom chránené, sú definované na základe nemenných (alebo aspoň pomerne trvalých)

znakov, ako je rasa, etnický a národnostný pôvod alebo sexuálna orientácia. Samozrejme, aj

tento prístup vytvára nebezpečenstvo arbitrárnosti vo vzťahu k selekcii skupín, ktoré

pred nenávistným prejavom chránené sú, a skupín, ktoré môžu byť hanobené ad libitum.

Ale nemennosť (trvalosť) definičnej charakteristiky skupiny je istým, aj keď nie

absolútnym, limitujúcim kritériom. Napriek tomu, že podľa navrhovateľov judikatúra ESĽP

v tejto oblasti nie je krištáľovo čistá, niektoré rozhodnutia, berúc do úvahy špecifické

okolnosti jednotlivého prípadu, nekonštatovali porušenie čl. 10 dohovoru pri nenávistných

prejavoch proti takto definovaným skupinám – napríklad pokiaľ takýto prejav bol vyslovený

vo vzťahu k neplnoletým osobám, ktoré sa nachádzajú v „ľahko ovplyvniteľnom

a senzitívnom veku“ (rozsudok ESĽP vo veci Vejdelan a ostatní v. Švédsko, 9. 2. 2012,

sťažnosť č. 1813/07, § 56).

11. Navrhovatelia ďalej poukazujú na to, že v kontexte hanobiacich a urážlivých

výrokov (hate speech) vo vzťahu k politickému prejavu je však judikatúra ESĽP pomerne

jednoznačná. Vo veci Vajnai v. Maďarsko (rozsudok z 8. 7. 2008, sťažnosť č. 33629/06)

posudzoval ESĽP problematiku trestného postihu za verejné používanie totalitných

symbolov – konkrétne za nosenie červenej komunistickej hviezdy na verejnom zhromaždení

(obdoba ). Európsky súd pre ľudské práva posudzoval daný prípad

z pohľadu dvoch legitímnych cieľov pre obmedzenie slobody prejavu, a to predchádzania

nepokojom a ochrany práv iných (§ 55 – § 57 citovaného rozsudku). Vo vzťahu

k predchádzaniu nepokojom ESĽP uviedol, že nenašiel žiaden dôkaz, že nosenie

komunistického symbolu môže viesť „k okamžitému alebo aj vzdialenému nebezpečenstvu

nepokojov“ a „samotné hypotetické nebezpečenstvo ako preventívne opatrenie na ochranu

demokracie sa nemôže považovať za nevyhnutnú spoločenskú potrebu“ (§ 55 citovaného

rozsudku). Vo vzťahu k druhému legitímnemu cieľu obmedzenia slobody prejavu – teda

k ochrane práv iných – ESĽP uviedol (§ 57 citovaného rozsudku): „[Súd] pripúšťa, že

vystavenie symbolu, ktorý bol všadeprítomný počas nadvlády [komunistických] režimov,

môže vyvolať znepokojenie obetí a ich blízkych, ktorí oprávnene považujú takéto

vystavenie za urážlivé. Napriek tomu tieto emócie, akokoľvek pochopiteľné, nemôžu samy

osebe stanoviť limity slobody prejavu... Podľa názoru súdu právny systém, ktorý aplikuje

obmedzenia na ľudské práva v záujme uspokojiť požiadavky verejných pocitov (skutočných

alebo domnelých), nemôže byť považovaný za napĺňajúci naliehavú spoločenskú potrebu

uznanú v demokratickej spoločnosti.“

12. Rovnako je podľa navrhovateľov potrebné podotknúť, že judikatúra ESĽP

interpretuje čoraz reštriktívnejšie čl. 10 dohovoru, ktorý umožňuje obmedziť právo

na slobodu prejavu v prípade jeho zneužitia. V kauze Lehideux and Isorni v. Francúzsko

Veľká komora ESĽP konštatovala porušenie práva na slobodu prejavu sťažovateľov, ktorí

uverejnili článok obhajujúci maršala Pétaina, za čo boli trestnoprávne postihnutí (pre trestný

čin ospravedlňovania zločinov kolaborácie s nepriateľom). Európsky súd pre ľudské práva

konštatoval, že udalosti uvádzané v publikovanom článku sa odohrali viac ako štyridsať

rokov pred jeho uverejnením a „aj keď výroky podobné zverejneným svojou povahou stále

v obyvateľoch oživujú kontroverzie a utrpenie, časový odstup spôsobuje, že by nebolo

vhodné sa na ne pozerať s rovnakou prísnosťou ako o desať alebo dvadsať rokov skôr“

(rozsudok Veľkej komory ESĽP, 23. 9. 1998, sťažnosť č. 55/1997/839/1045, § 55). V tejto

súvislosti je vo vzťahu k súdnej moci podľa navrhovateľov veľmi presvedčivý názor sudcu

ESĽP Andrása Sajóa, ktorý vo svojom odlišnom stanovisku (ku ktorému sa pripojili

sudcovia V. Zagrebelsky a N. Tsotsoria) vo veci Féret v. Belgicko (rozsudok ESĽP,

16. 7. 2009, sťažnosť č. 15615/07) zdôraznil: «Regulácia obsahu a obsahovo definované

obmedzenia slobody prejavu vychádzajú z premisy, že niektoré vyjadrenia idú „proti

duchu“ dohovoru. Ale „duch“ neponúka jasné štandardy a jeho aplikácia je ľahko

zneužiteľná. Ľudia vrátane sudcov majú náchylnosť označiť tie názory, s ktorými

nesúhlasia, ako jednoznačne neakceptovateľné, a teda mimo hraníc chráneného prejavu.

Avšak práve vtedy, keď sme konfrontovaní s názormi, ktoré nás znechucujú alebo

pohoršujú, musíme byť veľmi opatrní s naším úsudkom, pretože naše osobné presvedčenie

môže ovplyvniť naše názory na to, čo je v skutočnosti nebezpečné.»

13. Špecificky k nesúladu častí ustanovení § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného

zákona so slobodou prejavu navrhovatelia uviedli, že novelizované ustanovenia trestného

činu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv

a slobôd doplnili pôvodné skutkové podstaty inter alia o založenie, podporu, propagáciu

alebo prejavovanie sympatie ku skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá hlása „nenávisť

voči inej skupine osôb“. Ostatné skupiny, ktoré sú danými skutkovými podstatami chránené

pred nenávistným prejavom, sú pomerne jednoznačne definované – ide o skupiny

definované na základe rasy, etnického pôvodu, národnosti alebo náboženstva.

14. Doplnenie objektívnych stránok skutkových podstát aj o ochranu nijako

nedefinovaných „iných skupín osôb“ nenapĺňa podľa navrhovateľov požiadavku určitosti

zákona, ktorá je prvou podmienkou právnej úpravy obmedzujúcej slobodu prejavu. Samotné

znenie skutkových podstát v inkriminovanej časti nedáva žiadnu odpoveď na otázku, o aké

iné skupiny osôb by mohlo ísť. Principiálny výklad tohto textu evokuje, že môže ísť

o akúkoľvek inú skupinu osôb, ktorá je definovaná na základe jedného spoločného kritéria.

Mohlo by ísť teda o skupinu fajčiarov, veteránov, recidivistov, prokurátorov, smetiarov

či pedofilov. Tak vágny a neurčitý pojem celkom jednoznačne nenapĺňa ústavné požiadavky

na určitosť zákonnej úpravy obmedzenia slobody prejavu. Ako uviedol ústavný súd

v kontexte slobody prejavu vo svojom náleze sp. zn. : „Ak zákonodarca prijme

právnu normu, ktorej formulácia nie je jednoznačná, nastoľuje stav právnej neistoty.“ Ako

sa bude ďalej v súvislosti s konštatovať, tento stav právnej neistoty je obzvlášť

neprijateľný v oblasti trestného práva.

15. Špecificky k nesúladu častí ustanovení § 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1

so slobodou prejavu navrhovatelia uviedli, že novelizované ustanovenia

trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa

a trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424

doplnili do týchto skutkových podstát ochranu skupiny alebo jednotlivca

na základe ich/jeho politického presvedčenia. Znenie skutkových podstát citovaných

trestných činov sa pritom netýka len prejavu, ktorý podnecuje k násilnému alebo inému

nezákonnému konaniu. Týka sa najmä verejného hanobenia ( )

a podnecovania k nenávisti ( ). Najdôležitejšou politickou slobodou

v ústavnom systéme každého demokratického štátu je sloboda prejavu. Bez slobody prejavu

nie je diskusia a bez diskusie nie je demokracia. Aj z uvedeného dôvodu požíva politický

prejav zvýšenú mieru ochrany. V zmysle konštantnej judikatúry ESĽP sa najcitlivejšie

posudzuje obmedzenie slobody prejavu v oblasti politiky a verejného záujmu (rozsudok

Veľkej komory ESĽP vo veci Sűrek v. Turecko, 8. 7. 1999, č. 26682/95, § 61). V tejto

súvislosti je podľa navrhovateľov nevyhnutné zdôrazniť, že ústavný súd vo svojej

zaužívanej rozhodovacej praxi zdôrazňuje materiálny aspekt ochrany základných práv.

V praxi sa táto inklinácia k materiálnej koncepcii zhmotnila do tejto tézy: „Ústava, podobne

ako dohovor, nechráni práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné

a efektívne.“ (napr. , , ).

16. Skupina poslancov tiež poukazuje na to, že z doterajšej judikatúry ústavného

súdu taktiež vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda

aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide

o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá

niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej

potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami

a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou

proporcionality (napr. , , ). Kriminalizácia verbálnych

deliktov spočívajúcich v hanobiacich či nenávistných prejavoch proti skupinám

a jednotlivcom definovaným na základe politického presvedčenia nie je kompatibilná

s kritériami, ktoré stanovuje test proporcionality, a to predovšetkým na úrovni

nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti. V zmysle konštantnej judikatúry

ESĽP, ak sa „sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú

ospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba“

(rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian v. Spojené kráľovstvo, 26. 11. 1991, sťažnosť

č. 13585/88). Zákonodarca podľa navrhovateľov nepreukázal žiadnu jasnú, naliehavú

a presnú spoločenskú potrebu na kriminalizáciu politického prejavu.

17. Aplikácia týchto ustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré podliehajú

výkonnej moci, je pritom podľa navrhovateľov obzvlášť náchylná na zneužitie. Verbálny

prejav „špinavý Smer-ák“ by mohol byť posudzovaný odlišne ako „zdegenerovaný SaS-

kár“. Keďže pri daných skutkových podstatách ide o prečiny, aplikácia pomerne

flexibilného materiálneho korektívu v zmysle by mohla

viesť až k svojvoľnému konaniu orgánov činných v trestnom konaní. Ingerencia

všeobecných súdov by samozrejme v merite veci prišla do úvahy až po podaní obžaloby.

18. Napriek tomu, že aj politická diskusia by mala rešpektovať hranice slušnosti

a etiky, riešením v slobodnej a demokratickej spoločnosti podľa navrhovateľov nie je

a nemôže byť trestnoprávny postih neslušných či vulgárnych výrokov. Je pritom zrejmé,

že sloboda prejavu chráni nielen obsahovú (kognitívnu), ale aj formálnu (emotívnu) zložku

prejavu. Inými slovami, ak je v slobodnej spoločnosti chránený prejav „Nesúhlasím s touto

vládou, bolo by dobré, keby bola vymenená.“, tak je chránený aj prejav, ktorý danú

myšlienku formuluje menej elegantne. Ako uviedla Veľká komora ESĽP v už citovanom

rozsudku vo veci Perná v. Taliansko: „článok 10 neposkytuje ochranu iba podstate

prejavených myšlienok a informácií, ale aj forme, v ktorej sa vyjadria navonok“ (§ 39

citovaného rozsudku).

19. Všeobecne k určitosti (trestnoprávnych) predpisov navrhovatelia vo vzťahu

k uviedli, že ústavný súd opakovane rozhodol, že zákonodarca

je obmedzený pri používaní neurčitých právnych pojmov so zreteľom na princíp právnej

istoty. Podľa ústavného súdu: „Z hľadiska skutkových predpokladov a obsahu príslušnej

právnej úpravy musí zákonodarca koncipovať a formulovať zákon a v ňom obsiahnuté

právne normy tak, aby zodpovedali požiadavkám jasnosti, prehľadnosti a justiciability.“

(). Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu teda vyžaduje, „aby zákony

v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň

predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu... vytvára

stav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s .“ ().

20. Článok 49 zakotvuje princíp nullum crimen sine lege, pričom v spojení

s kladie nároky aj na obsahovú kvalitu trestnej legislatívy. Ak je vágnosť

právnej normy v rozpore s princípom právnej istoty, potom to podľa navrhovateľov

a fortiori musí platiť pri formulácii skutkových podstát trestných činov, keďže trestné

sankcie predstavujú najzávažnejší zásah do základných práv a slobôd jednotlivcov.

Štrasburská judikatúra vymedzila základné princípy aplikácie čl. 7 dohovoru vo veci

Kokkinakis v. Grécko (rozsudok ESĽP, 25. 5. 1993, Séria A č. 260). Podľa ESĽP

predmetný článok dohovoru obsahuje tri hlavné zásady: zákonnosť trestných činov

a trestov, zákaz retroaktívnej aplikácie práva v neprospech obžalovaného, zákaz aplikácie

extenzívnym spôsobom v neprospech obžalovaného, najmä použitím

analógie.

21. Vo vzťahu k prvej zásade (zákonnosti trestných činov) je podľa navrhovateľov

kľúčová obsahová podstata právnej úpravy, a to najmä z hľadiska jej jasnosti,

predvídateľnosti a dostupnosti. K jasnosti právnej úpravy definujúcej trestnosť konania

ESĽP vo veci Kokkinakis v. Grécko uviedol: „Súd zdôrazňuje, že článok 7 ods. 1 dohovoru

sa neobmedzuje na zákaz retroaktívneho použitia trestného práva v neprospech

obžalovaného. Rovnako zahŕňa, viac všeobecne, princíp, že len zákon môže definovať

trestný čin a trest (nullum crimen, nulla poena sine lege), a princíp, že trestné právo nesmie

byť interpretované extenzívne v neprospech obžalovaného, napríklad formou analógie;

z tohto vyplýva požiadavka, aby bol trestný čin jasne definovaný v zákone. Táto podmienka

je splnená v prípade, ak jednotlivec môže zo znenia relevantných ustanovení vedieť –

v prípade potreby doplnených ich súdnym výkladom – za ktoré konania alebo opomenutia

bude niesť zodpovednosť“ (§ 52 citovaného rozsudku).

22. Špecificky k určitosti a navrhovatelia

uviedli, že novelizované ustanovenia trestného činu založenia, podpory a propagácie hnutia

smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd doplnili pôvodné skutkové podstaty

inter alia o založenie, podporu, propagáciu alebo prejavovanie sympatie ku skupine, hnutiu

alebo ideológii, ktorá hlása „nenávisť voči inej skupine osôb“.

23. Podľa o tvorbe právnych predpisov

a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov „ak sa pri tvorbe právneho predpisu používa pojem, ktorý právny

poriadok nepozná, vymedzí sa jeho presný význam definíciou; to neplatí, ak ide o pojem,

ktorého význam je všeobecne známy alebo dostatočne zrejmý vzhľadom na bežné

používanie.“. Slovné spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ v časti „inej skupine osôb“

používa podľa argumentácie navrhovateľov tri neurčité pojmy: iná, skupina a osôb.

Navrhovatelia sa pýtajú, čo znamená slovo „iná“. Iná čím, kvalitou alebo kvantitou?

To podľa nich platí aj pre slovo „skupina“. Čo charakterizuje skupinu? Slovo „iná“ na to nie

je spôsobilé, lebo absentuje porovnávacie kritérium. Osobami sa mienia len ľudské bytosti

alebo aj právnické osoby? Alebo obidve skupiny?

24. Iná skupina osôb teda podľa navrhovateľov nie je v napadnutých predpisoch

nijakým spôsobom definovaná. Zo znenia tohto ustanovenia si adresáti týchto právnych

noriem nemôžu urobiť ani len všeobecnú predstavu, ktoré ich konanie bude alebo nebude

podliehať trestnej zodpovednosti. Už bývalý Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky práve v kontexte posudzovania skutkových podstát trestných činov vyslovil tézu,

že z princípov právneho štátu „vyplýva aj princíp právnej istoty. Obidva princípy požadujú,

aby príkazy a zákazy boli v zákone upravené tak, aby nevznikali pochybnosti o základnom

obsahu právnej normy.“ (nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

sp. zn. ).

25. Jasná definícia skutkových podstát trestných činov je podľa navrhovateľov

kľúčová pre existenciu právneho štátu. Jednotlivec musí mať adekvátnu a jasnú výstrahu,

aké jeho konanie alebo opomenutie bude sankcionované ako trestný čin. Pri takto

definovaných skutkových podstatách to žiaden jednotlivec nebude a nemôže vedieť.

Negatívny právny omyl v našom trestnom práve nezbavuje páchateľa trestného činu trestnej

zodpovednosti. Právny omyl pritom spočíva v neznalosti alebo v mylnom výklade noriem

trestného práva, ktoré sú relevantné pre vyvodzovanie trestnej zodpovednosti (R 60/1993).

Páchateľ sa teda mýli, resp. má nesprávnu predstavu o tom, či jeho konanie je, alebo nie je

protiprávne v zmysle . Vágnosť pojmu „iná skupina osôb“ podľa

navrhovateľov neumožňuje jednotlivcovi vytvoriť si ani len približnú predstavu o tom,

za ktorý prejav už bude niesť trestnú zodpovednosť.

26. Účelom (časti) právneho predpisu, kde je použité slovné spojenie „inej skupiny

osôb“, je vymedziť jednoznačným a nezameniteľným spôsobom základy trestnej

zodpovednosti, medziiným aj určiť presne predmet útoku, ktorý by mal byť chránený

prostriedkami trestného práva. Predmet útoku je v tomto prípade „iná skupina osôb“. Takéto

vymedzenie predmetu útoku podľa navrhovateľov nielenže nie je potrebné na dosiahnutie

účelu napadnutého predpisu, ale v skutočnosti bráni jeho dosiahnutiu. Jeho obsah je neurčitý

do tej miery, ktorá sa nedá preklenúť žiadnymi výkladovými metódami, mohol by viesť

k svojvôli a k neproporcionálnemu rozšíreniu trestnej zodpovednosti.

27. Vágnosť a neurčitosť uvedeného pojmu, ktorý je súčasťou objektívnych stránok

skutkových podstát citovaných trestných činov, nie je podľa navrhovateľov možné napraviť

ani snahou o ústavne konformný výklad zákonov. Jediné interpretačné pravidlo, ktoré by

mohlo byť použité je pravidlo ejusdem generis (rovnakého druhu) – teda interpretačné

pravidlo, pri ktorom všeobecné slová nasledujúce po dvoch alebo viacerých špecifických

pojmoch sa aplikujú na osoby alebo veci rovnakého druhu. Problémom možnosti aplikácie

tohto interpretačného pravidla je, že nie je vôbec zrejmé, na aké druhovo príbuzné skupiny

(nad rámec rasových, etnických, národnostných a náboženských skupín) by sa mala

trestnoprávna ochrana vzťahovať. Inými slovami, pravidlo ejusdem generis nie je

aplikovateľné v prípade, ak sú špecifické pojmy uvedené v právnej norme tak heterogénne,

že nemajú žiaden spoločný základ (k tomu SCALIA, A. – GARNER, B. Reading Law: the

interpretation of legal texts. St. Paul : Thomson/West, 2012, s. 199 – 2013.). Obzvlášť

v prípade trestného práva je takýto stav podľa skupiny poslancov v rozpore s požiadavkou

určitosti právnej normy, ktorá vyplýva z , a z dohovoru.

28. Z uvedených dôvodov slovné spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ podľa

názoru navrhovateľov nenapĺňa parametre materiálnej kvality zákona kriminalizujúceho

určité konanie, a to z dôvodu svojej nejasnosti a vágnosti, ktorú nie je možné prekonať

obmedzenými interpretačnými nástrojmi aplikovateľnými v trestnom práve hmotnom.

29. Na základe uvedenej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby ústavný súd

o ich návrhu nálezom takto rozhodol:

«Ustanovenie v časti

„alebo nenávisť voči inej skupine“ a ustanovenie v znení

v časti „alebo nenávisť voči inej skupine“ nie je v súlade s

ods. 1, , ods. 4 a , a a Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd.

Ustanovenie

v časti „politické presvedčenie“ a ustanovenie v znení

v časti „politické presvedčenie“ nie je v súlade s ,

ods. 4 a Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.»

Priebeh konania

30. Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -20 z 22. marca 2017 ho prijal na ďalšie konanie. Návrh na pozastavenie

účinnosti napadnutých ustanovení bol procesne zamietnutý.

Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky

31. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) svoje vyjadrenie

otvára tým, že novela (), ktorá vniesla do

napadnuté ustanovenia, mala smerovať k vyjasneniu vzťahov medzi nenávistnými

skutkovými podstatami. Pokračuje tým, že vstupnou interpretačnou pozíciou je tu jazykové

znenie, ktoré však môže byť dopĺňané výkladom podľa účelu. Po tomto úvode národná rada

tvrdí, že napadnutý pojem „iná skupina“ je potrebné vykladať jednak podľa numerickej

definície skupiny osôb v (Skupinou osôb sa na účely tohto

zákona rozumejú najmenej tri osoby.), ako aj podľa rôznych typov skupín osôb

definovaných v až 5 . Národná rada ďalej pokračuje tým, že

v skutkovej podstate podľa ide o natoľko závažné konanie,

že nie je rozhodujúce, proti presne akej skupine smeruje. Na pôdoryse Rady Európy vznikla

rozhodnutím Rady ministrov Európska komisia proti rasizmu a intolerancii (ECRI), ktorá

vydáva odporúčania a monitoruje situáciu v jednotlivých krajinách Rady Európy. Národná

rada sa odvoláva na jej odporúčanie č. 15 o boji proti nenávistným prejavom, pretože

odporúčanie taktiež taxatívne neuzatvára cieľovú skupinu nenávistných prejavov (na účely

tohto všeobecného politického odporúčania by sa za nenávistný prejav malo bez ohľadu

na jeho formu považovať obhajovanie, podpora alebo podnecovanie znevažovania,

nenávisti alebo hanobenia osoby alebo skupiny osôb, ako aj akékoľvek obťažovanie,

urážanie, vytváranie negatívnych stereotypov, stigmatizácia alebo vyhrážanie sa takejto

osobe alebo skupine osôb, ako aj odôvodňovanie všetkých uvedených foriem prejavu

„rasou“, farbou pleti, rodinným pôvodom, národnostným alebo etnickým pôvodom, vekom,

zdravotným postihnutím, jazykom, náboženstvom alebo vierou, pohlavím, rodom,

pohlavnou identitou, sexuálnou orientáciou a inými osobnými charakteristikami alebo

postavením).

32. Vo vzťahu k národná rada tiež zdôrazňuje, že hanobenie

je závažné protispoločenské konanie. Obeťou nemusí byť iba politik alebo iná verejne činná

osoba, ale ktokoľvek, o kom bude známe jeho politické presvedčenie. Pri podnecovaní

podľa ide navyše o verejné podnecovanie k násiliu. Národná rada je

presvedčená, že úprava je dostatočne určitá. Norma nemôže byť dokonale jasná,

aj trestnoprávna norma potrebuje výklad, a to vrátane ústavne konformného výkladu.

33. Národná rada dokončuje argumentáciu tým, že napadnutá úprava je

proporcionálna, pretože štát musí zabezpečiť bezpečnosť svojim občanov bez rozdielu.

Aj samotná história našej spoločnosti ukázala, do akých extrémov môže spoločnosť dôjsť,

ak nenávistným prejavom proti iným skupinám ľudí (pre ich rasu, národnosť, príslušnosť)

nechá voľný priebeh alebo ich dokonca podporuje a propaguje. V tejto súvislosti odkazuje

na právnu vetu federálneho nálezu : „Bezpečnosť štátu a bezpečnosť občanov

(verejná bezpečnosť) si vyžadujú zabrániť podpore a propagácii hnutí, ktoré bezpečnosť

štátu a občanov ohrozujú. Hnutia, ktoré preukázateľne smerujú k potlačeniu občianskych

práv alebo k hlásaniu vymedzenej zášte, nech sú akokoľvek pomenované a zdôvodňované

akýmikoľvek ideálmi alebo cieľmi, sú hnutiami, ktoré demokratický štát, jeho bezpečnosť

a bezpečnosť jeho občanov ohrozujú. Ich postih je preto v plnom súlade s obmedzeniami,

ktoré čl. 17 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) pripúšťa.

Ustanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 a 2 listiny spolu s druhým odsekom preambuly

vyjadrujú princípy právneho štátu. Z nich vyplýva aj princíp právnej istoty. Obidva princípy

požadujú, aby príkazy a zákazy boli v zákone upravené tak, aby nevznikali pochybnosti

o základnom obsahu právnej normy.“ Napokon sa národná rada odvoláva aj na ESĽP, ktorý

neposkytuje ochranu nenávistnému prejavu násilia.

Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky

34. Vláda Slovenskej republiky na návrh zareagovala rozsiahlym a nemechanickým

vyjadrením:

Vo všeobecných východiskách stanoviska uvádza, že každá vláda v širšom zmysle

slova stojí pred otázkou vyvažovania ústavných princípov vrátane základných práv

a slobôd, a to nie abstraktne, ale na pozadí historických skúseností konkrétnej krajiny

a v kontexte aktuálneho diania. Navrhovaná a prijatá právna úprava tak samozrejme

reflektuje (i) politickú orientáciu vlády a mieru jej afinity k jednotlivým ústavným

hodnotám, (ii) predošlú právnu úpravu a jej fungovanie v praxi a (iii) aktuálne dianie

v spoločnosti. I napadnutá právna úprava je tak výsledkom spolupôsobenia spomenutých

faktorov. Zákonodarca tak volí istú koncepciu, získal totiž na jej voľbu legitimitu. Voľba

koncepcie je vo svojej podstate rozhodnutím politickej otázky a ústavné súdy sa už tradične

sebaobmedzujú tak, aby tento typ otázok nerozhodovali za zákonodarcu, ale „iba“ zisťovali,

či zvolená koncepcia vyhovuje ústavným parametrom (napr. aj ). Debaty

o vhodnej koncepcii vzťahu medzi slobodou prejavu a nenávistnými prejavmi (v širšom

zmysle slova) prebiehajú na akademickej i praktickej normotvornej úrovni, existencia

protiargumentov voči zákonodarcom zvolenej koncepcii však priamo nevplýva na jej

kompatibilitu s .

35. Navrhovatelia v návrhu argumentujú čiastočne proti obmedzovaniu tzv. hate

speech ako takej a čiastočne proti napadnutým častiam právnej úpravy. Keďže obmedzenie

hate speech aj v rozsahu napadnutých častí právnej úpravy súvisí s odôvodnením jej

obmedzovania ako takým, stanovisko sa v tejto časti zameriava na celkovú justifikáciu

regulácie hate speech, ktorá bola upravená ostatnou novelou . Ďalšia časť

sa následne konkrétnejšie zameria na výhrady navrhovateľov k úprave v napadnutej časti.

36. Odôvodnenie obmedzení tzv. hate speech totiž nesúvisí len s potrebou ochrany

jednotlivcov pred emocionálnou ujmou. Koncepcia, ku ktorej sa prikláňa vláda, spočíva

predovšetkým v potrebe ochrany prostredia v spoločnosti, ktoré podporuje rešpekt

k jednotlivým skupinám osôb a ich príslušníkom a príslušníčkam vrátane nepopulárnych

menšín, a teda aj v potrebe ochrany pred podkopávaním ich dôstojnosti – postavenia

jednotlivcov ako príslušníkov komunity, ktorá tvorí štát. Spomenutá ochrana je

z praktického hľadiska na dosiahnutie základnej sociálnej súdržnosti odôvodniteľná

v pluralitnej demokratickej spoločnosti, kde popri sebe existujú jednotlivci a skupiny

s rôznymi identitami. Tento typ odôvodnenia obmedzení hate speech presadzuje časť

akadémie, napríklad Jeremy Waldron, a možno ho vyčítať aj z odôvodnení rozhodnutí

ESĽP.

37. Waldron konštatuje dvojakosť cieľa právnej regulácie hate speech. Jednak ide

o ochranu reputácie skupiny pred stereotypizáciou, stigmatizáciou či dehumanizáciou a tým,

aby sa nenávisť nestala trvalou súčasťou prostredia. V hre je tak atmosféra v spoločnosti

vrátane inkluzívnosti či pocitu bezpečnosti nepopulárnych skupín ako verejného dobra.

Zároveň ide o ochranu statusu jednotlivcov ako úctyhodných členov spoločnosti, a to nielen

v očiach príslušníkov iných skupín, ale aj v ich vlastných. Waldron tiež konštatuje, že už

uvedené sa môže zakryť práve používaním termínu „hate speech“, preto odkazuje skôr

na starší, resp. viac európsky termín „group libel“ (WALDRON, J. The Harm in Hate

Speech. Harvard University Press, 2012, najmä s. 5 – 6, s. 47 a nasl., s. 58, s. 81 a nasl.,

s. 103 – 104, s. 105 a nasl., s. 149.). Dané zároveň odôvodňuje použitie prostriedkov

trestného práva.

38. V reakcii na požadovanie dôkazu o jasnom a aktuálnom kauzálnom vplyve hate

speech na atmosféru v spoločnosti Waldron používa prirovnanie spoločenského prostredia

k životnému prostrediu. Táto analógia je podľa názoru vlády použiteľná aj na ilustráciu

toho, že hate speech je škodlivá aj v prípade, ak priamo nevedú ku konkrétnemu násilnému

skutku. Ďalej sa v argumentácii pokračuje, že je potrebné si predstaviť, že akt hate speech je

ako emisia vo výfukovom plyne auta. Vieme, že emisie škodia životnému prostrediu,

rovnako ako vieme, že hate speech škodí prostrediu spoločenskému. Toto znečistenie

prostredia však nie je vytvorené jediným konkrétnym autom, ale všetkými autami

s emisiami. Regulujeme však emisie v každom jednom aute. Podobne, ak by sme

požadovali dôkaz priamej škody z emisií jedného auta pre nejakú súčasť životného

prostredia, napríklad pre zdravie konkrétneho človeka, neuspeli by sme. Totiž

problematický efekt na prostredie nemá jediné auto, ale ich množstvo, rozumné je však

regulovať emisie vo všetkých autách.

39. Európsky súd pre ľudské práva zas podľa typu prejavu, resp. podľa hodnôt

či princípov, ktoré prejav obmedzuje alebo popiera, rozlišuje medzi neposkytnutím žiadnej

ochrany prejavu kvôli zneužitiu práva na slobodu prejavu podľa čl. 17 dohovoru a medzi

poskytnutím ochrany, keď prejav spadá pod rozsah čl. 10 dohovoru (vtedy ESĽP následne

vykonáva test proporcionality). Prvá situácia nastáva najmä vtedy, keď prejav neguje

hodnoty, na ktorých je dohovor postavený, napríklad hodnoty tolerancie, spoločenského

zmieru a nediskriminácie (napr. Ivanov proti Rusku, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti

z 20. 2. 2007, sťažnosť č. 35222/04). Aj pri druhej situácii nejde predovšetkým o ochranu

emócií tých, proti ktorým prejav smeruje, ale napríklad o ochranu dôstojnosti osôb, ktoré sú

prejavom dotknuté (i ak sú už po smrti), či ochranu pred narušením verejného poriadku

a pod. (napr. Leroy proti Francúzsku, rozhodnutie z 2. 10. 2008, sťažnosť č. 36109/03).

40. Regulácia hate speech je prepojená s problematikou zákazu diskriminácie,

a to už len z toho dôvodu, že nepopulárne či zraniteľné minority sú častejšie objektom

nenávistných prejavov (porovnaj napr. EGGEBØ, H. – STUBBERUND, E. Hate speech,

report 2 – Research on Hate and discrimination. Oslo : Norwegian Institute for social

research, 2016.). Aj Ronald Dworkin, vo všeobecnosti odporca obmedzovania hate speech,

pripúšťa súvislosť akoby „po prúde“, kde nenávistný prejav je bližšie k prameňu (angl.

upstream) a diskriminačné konanie je nižšie po prameni (angl. downstream). Podľa neho

regulácia hate speech delegitimizuje antidiskriminačnú legislatívu (DWORKIN, R.

Foreword. In: HARE, I. – WEINSTEIN, J. (eds.) Extreme Speech and Democracy. Oxford

University Press, 2009, s. V – IX.). Toto Dworkinove tvrdenie má ale viacero kritikov

vrátane už spomenutého J. Waldrona (pozri aj kritiku: BROWN, A. Hate Speech Law:

A Philosophical Examination. Routledge, 2015, najmä s. 204 a nasl.). Regulovať hate

speech v istej forme sa navyše Slovenská republika zaviazala v medzinárodných

dohovoroch, napríklad podľa čl. 4 písm. a) a b) Medzinárodného dohovoru o odstránení

všetkých foriem rasovej diskriminácie (pozri aj HARE, I. Extreme Speech Under

International and Regional Human Rights Standards. In: HARE, I. – WEINSTEIN, J. (eds.)

Extreme Speech and Democracy. Oxford University Press, 2009, s. 76 a nasl.). Obmedzenie

hate speech je tak aj vrstvou obmedzovania diskriminácie, posilňuje rovnoprávnosť, lebo

vytvára priaznivé prostredie.

41. Je preto len prirodzené, že dôvody nenávistnej reči, ktoré sú zakázané,

sú obdobné dôvodom, na základe ktorých je zakázaná diskriminácia. Tak je to prakticky

v každej krajine regulujúcej hate speech. Zároveň zákonodarca napadnutou novelou

reagoval na súčasné dianie v spoločnosti – rasová, etnická, národnostná a náboženská

príslušnosť ako dôvod zakázaného hlásania nenávisti súvisí s tzv. migračnou krízou,

súčasným (v istom zmysle novým) terorizmom či vzostupom extrémistických hnutí takmer

v celej Európe vrátane Slovenskej republiky. Právna úprava v tomto vymenovaní plní

aj expresívnu funkciu (porovnaj aj dôvody uvedenia statusov zákazu diskriminácie

v otvorených výpočtoch antidiskriminačných klauzúl: SADURSKI, W. Rights before

courts. A study of Constitutional Courts in Postcommunist states of Central and Eastern

Europe. Springer, 2005, s. 197.). To však neznamená, že otvorenosť výpočtu cez

sankcionovanie hlásania nenávisti „k inej skupine“ z neho robí arbitrárny či neprípustne

neurčitý výpočet. Narácia o skupinách je v rámci hate speech úplne bežná, lebo je s ňou

spojený dôvod zákazu hate speech ako group libel (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu

Kanady vo veci R v Keegstra [1990] 3 SCR 697, v ktorom súd z ústavného hľadiska odobril

trestné sankcionovanie šírenia nenávisti). Z už uvedeného je tiež zjavné, že také doplnenie

identifikátora iných skupín nastáva v prípade aktivizácie dôvodov zákazu hate speech –

neproblematicky pôjde o všetky antidiskriminačné statusy (porovnaj dopĺňanie výpočtu

antidiskriminačnej klauzuly: FREDMAN, S. Antidiskriminační právo. Praha : Multikulturní

Centrum Praha a Poradna pro občanství/občanská a lidská práva, 2007, s. 17.). Preto je

interpretačný postup ejusdem generis prakticky súvisiaci aj s teleologickým výkladom tiež

možný, nie naopak. Zároveň z už popísaných dôvodov obmedzenia hate speech je tiež

zrejmé, že dôvod obmedzenia je širší ako zákaz akcesorickej diskriminácie. Ak má ísť

o spoločenský mier, možnosť spolužitia, nedehumanizáciu, atmosféru atď., je opäť

legitímne, aby nenávistné prejavy nesmerovali k fajčiarom, prokurátorom či sudcom.

Trestný sudca má navyše k dispozícii materiálny korektív. Nenávistný prejav totiž nie je

akoukoľvek kritikou ani akoukoľvek expresívnejšou kritikou – táto možnosť kritiky

a diskusie tak ostáva plne zachovaná – a dôvody dôležitosti slobody prejavu ako politickej

slobody, napr. participácia na diskusii atď., tak ostávajú nenarušené.

- argumentácia vlády k a

42. Navrhovatelia namietajú splnenie prvej podmienky, a to prijatie obmedzenia

slobody prejavu vo forme zákona, keďže formulácia zákonného ustanovenia je podľa nich

nejasná a neposkytuje osobám reálny obraz o tom, ktoré správanie je sankcionovateľné

zo strany štátu. S uvedeným názorom navrhovateľov nie je možné stotožniť sa, ako to už

vyplýva zo všeobecnej časti tohto stanoviska, keďže vláda už odôvodnila, že hate speech

a diskriminácia sú prepojené, hoci nie totožné, a že odkaz na iné skupiny je rozumný

a legitímny a súvisí s podstatou zákazu hate speech. Na tomto mieste je potrebné len

zopakovať, že zákonodarca chránené skupiny osôb vymedzil tak, že príkladom uviedol

niektoré konkrétne diskriminačné dôvody, akými sú rasa, príslušnosť k etnickej skupine

a náboženstvo, aj z dôvodu aktuálnosti, aj z dôvodu expresivity, pričom na prvý pohľad je

nepochybné, že zákonodarca menuje práve diskriminačné dôvody ( :

,,Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu

na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,

národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod

alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo

znevýhodňovať.“). Dôvodov, pre ktoré je zakázaná diskriminácia osôb, je viac ako tých,

ktoré uviedol zákonodarca na charakteristiku skupín osôb chránených napadnutými

ustanoveniami. Ani výpočet diskriminačných dôvodov uvedených v ústave nie je konečný,

ale otvorený. Pojem „iné postavenie“ je ústavným splnomocnením na rozšírenie ochrany

pred diskrimináciou nad rámec exemplifikatívneho výpočtu. Navrhovatelia uvádzajú, že

vágnosť a neurčitosť pojmu ,,iná skupina osôb“ sa nedá preklenúť ani výkladovými

pravidlami. Vzhľadom na skutočnosť, že zákonodarca vymenúva diskriminačné dôvody

takým spôsobom, ako už bolo uvedené, vláda sa domnieva, že je reálne možné, ale aj

zrejmé, aké skupiny osôb mal zákonodarca na mysli. Výpočet diskriminačných dôvodov nie

je niečo, čo by bolo v právnom poriadku Slovenskej republiky niečím novým, neznámym

alebo neurčitým. Ide o dôvody, s ktorými právny poriadok pracuje v rôznych oblastiach

okrem iného aj v trestnoprávnej úprave. Nie je preto pravdou, že by zákonodarca neumožnil

jednotlivcovi vytvoriť si ani len približnú predstavu, ktorý prejav bude niesť trestnú

zodpovednosť. Podľa názoru vlády tak práve samotná prostredníctvom svojho

v spojení s čl. 152 ods. 4 dáva jasnú predstavu o tom, ktoré charakteristiky majú byť

predmetom ochrany.

43. Zároveň, keďže skutková podstata trestného činu hovorí o nenávisti voči skupine

osôb, je možné využiť aj právnu teóriu v spojení s trestnými činmi z nenávisti všeobecne.

O trestné činy z nenávisti pôjde okrem iného vtedy, ak si páchateľ vybral objekt trestného

činu na základe jeho skutočnej alebo domnelej príslušnosti, alebo spojenia s určitou

sociálnou skupinou, resp. tzv. chránenou charakteristikou: „Za chránené charakteristiky sa

pritom považujú základné, kľúčové charakteristiky, ktoré sú buď vrodené alebo je ich zmena

zásadným zásahom do identity človeka. Najčastejšie uvádzanými chránenými

charakteristikami – v súvislosti v trestnými činmi z nenávisti – sú: pohlavie, rasa, etnická

príslušnosť, národnosť, jazyk, vierovyznanie, sexuálna orientácia a telesné či mentálne

postihnutie.“

44. Navrhovatelia zároveň argumentujú tvrdením, že na to, aby si potenciálny

páchateľ mohol urobiť aspoň predstavu o tom, ktoré jeho konanie už bude napĺňať znaky

skutkovej podstaty, je potrebné, aby zákonodarca presne a jednoznačne vymedzil predmet

útoku.

45. Vláda sa domnieva, že každý človek si môže urobiť dostatočne jasnú predstavu

o tom, že v prípade založenia, podpory alebo propagácie skupiny, hnutia alebo ideológie,

ktorá hlása nenávisť voči skupine osôb, resp. v prípade prejavu sympatií (najmä používaním

zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel) ku skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá hlása

nenávisť voči skupine osôb verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, sa môže dopustiť

trestného činu.

46. Navrhovatelia taktiež vyčítajú zákonodarcovi, že nešpecifikoval, o aké osoby ide,

či sa nimi myslia iba fyzické osoby, alebo aj právnické osoby. Vláda poukazuje na to, že aj

v iných prípadoch, ktoré navrhovatelia nenamietajú, pracuje s pojmom

skupina osôb, pričom nerozlišuje fyzické osoby a právnické osoby (napr. § 130, § 140,

), preto považuje ich kritiku aj v danej časti za neopodstatnenú.

47. Navyše základom výkladu práva v právnom štáte by mal byť predovšetkým

zdravý rozum. Nezlučiteľné s princípom právneho štátu sú na Slovensku často

frekventované výklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady,

ktoré v rozpore so zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom

dôsledku smerujúce k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu. Nejednoznačnosť

právnej normy v rozumných medziach predstavuje nevyhnutný následok primeranej miery

všeobecnosti právnej úpravy.

48. Aj keď princíp právneho štátu zahŕňa princíp právnej istoty, v rámci ktorého je

požiadavka používať jednoznačný a zrozumiteľný jazyk legitímna, absencia legálneho

výkladu pojmu sama osebe nemôže znamenať porušenie . Za zmienku

stojí aj skutočnosť, že právna úprava v iných demokratických štátoch predovšetkým v rámci

Európskej únie je obdobná, dokonca v prípade Českej republiky totožná. V zmysle § 356 (1)

zákona Českej republiky č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov:

,,Podněcování k nenávisti vůči skupině osob nebo k omezování jejich práv a svobod. Kdo

veřejně podněcuje k nenávisti k některému národu, rase, etnické skupině, náboženství, třídě

nebo jiné skupině osob nebo k omezování práv a svobod jejich příslušníků, bude potrestán

odnětím svobody až na dvě léta.“ V zmysle ustanovenia § 403 (1) zákona Českej republiky

č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov: ,,Založení, podpora

a propagace hnutí směřujícího k potlačení práv a svobod člověka. Kdo založí, podporuje

nebo propaguje hnutí, které prokazatelně směřuje k potlačení práv a svobod člověka, nebo

hlásá rasovou, etnickou, národnostní, náboženskou či třídní zášť nebo zášť vůči jiné skupině

osob, bude potrestán odnětím svobody na jeden rok až pět let.“ V zmysle ustanovenia § 404

zákona Českej republiky č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov:

,,Projev sympatií k hnutí směřujícímu k potlačení práv a svobod člověka. Kdo veřejně

projevuje sympatie k hnutí uvedenému v § 403 odst. 1, bude potrestán odnětím svobody

na šest měsíců až tři léta.“

49. Toto súčasné znenie Českej republiky bolo prevzaté

z predchádzajúcej právnej úpravy v v znení

neskorších predpisov, do ktorého bol pojem „jiné skupině osob“ pridaný novelou

č. 405/2000 Sb. účinnou od 1. decembra 2000. Tento pojem bol do novely

Českej republiky zapracovaný na základe rozpravy a bol odôvodnený tým, že na základe

listiny sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby

pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického a iného zmýšľania, národného alebo

sociálneho pôvodu, príslušnosti k národu alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného

postavenia, a ak má byť tento princíp skutočne garantovaný, je nutné, aby bol tiež

trestnoprávne vymáhateľný. Ďalšie krajiny taktiež kriminalizujú konanie namierené proti

iným skupinám osôb, ktoré nie sú definované konkrétnou charakteristikou, ale otvoreným

výpočtom dôvodov (napr. Fínsko v oddiele 10 , Chorvátsko v

). Je preto zrejmé, že takáto úprava nie je ojedinelá či výnimočná.

50. Druhou podmienkou potrebnou pre legitímne obmedzenie slobody prejavu

je zákonom predpísaný účel takéhoto obmedzenia. Ochrana slobody prejavu musí ustúpiť

v prípade ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany

verejného zdravia a mravnosti. Navrhovatelia tvrdia, že v tomto prípade išlo zákonodarcovi

asi o ochranu práv a slobôd iných, pričom aj v tomto prípade spochybňujú, či samotná

skutočnosť, že hanobiaci alebo nenávistný prejav vyvoláva emocionálnu bolesť,

je dostatočným dôvodom na obmedzenie slobody prejavu. Východiská napadnutej právnej

úpravy sú uvedené vo všeobecnej časti stanoviska a na tomto mieste na nich možno

odkázať. To, že navrhovatelia, ako sa javí, zastávajú v istom zmysle liberálnu koncepciu

obmedzenia hate speech, neznamená, že len táto koncepcia je konformná s .

51. In concreto v novele sa okrem iného zákonodarca snažil reflektovať potrebu

posilnenia boja s extrémistickými prejavmi v spoločnosti. Z tohto dôvodu boli nanovo

definované trestné činy extrémizmu, medzi ktoré patria aj trestný čin založenia, podpory

a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd upravený v § 421

a trestný čin prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu

základných práv a slobôd upravený v . Novelizované napadnuté

ustanovenia ( a ) postihujú aktivity skupiny osôb, ktorými je

rozširovaná nenávisť voči iným skupinám osôb. Tieto aktivity možno charakterizovať ako

nenávistné prejavy (z angl. hate speech). Nenávistný prejav je chápaný ako verejný

písomný, verbálny, grafický, zvukový alebo audiovizuálny prejav, ktorý podnecuje,

rozširuje, propaguje, ospravedlňuje nenávisť voči jednotlivcom alebo skupinám osôb pre ich

pohlavie, národnosť, jazyk, náboženstvo, rasu, etnickú príslušnosť, farbu pleti, pôvod,

sexuálnu orientáciu, telesné postihnutie či inú obdobnú charakteristiku. Najčastejšie má

formu: (i) hanobenia – verejného šírenia výrokov, obrázkov či videí s urážlivým, hrubo

osočujúcim obsahom voči skupine osôb, (ii) podnecovania k nenávisti – verejného šírenia

výrokov, obrázkov, videí, výziev vzbudzujúcich nenávisť a podnecujúcich násilie voči

určitým skupinám osôb.

52. Na rozdiel od navrhovateľov zastáva vláda názor, že ESĽP sa jednoznačne

vo svojej judikatúre vyslovuje za dôležitosť boja proti diskriminácii vo všetkých jej formách

a prejavoch. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že «tolerancia a rešpektovanie

dôstojnosti všetkých ľudských bytostí predstavuje základ demokratickej a pluralistickej

spoločnosti. Napriek tomu možno v princípe považovať za nevyhnutné v niektorých

demokratických spoločnostiach sankcionovať, či dokonca predchádzať všetkým formám

prejavu, ktoré šíria, podnecujú, propagujú alebo ospravedlňujú nenávisť založenú

na netolerancii... za predpokladu, že akékoľvek uložené „formality“, „podmienky“,

„obmedzenia“ alebo sankcie sú primerané sledovanému legitímnemu cieľu.» (Erbakan

v. Turkey , rozhodnutie ESĽP zo 6. 7. 2006, § 56). Európsky súd pre ľudské práva

pri hodnotení skutočnosti, či ide o nenávistný prejav, nie je viazaný klasifikáciou

vnútroštátnych súdov. Môže preto za nenávistný prejav posudzovať nielen podnecovanie

k rasovej, etnickej či náboženskej nenávisti, ale napríklad aj homofóbne prejavy

a podnecovanie všetkých foriem nenávisti založenej na netolerancii (JUDr. Ivetta

Macejková, PhD.: Príspevok z konferencie na tému Rúhanie a iné obmedzenia slobody

prejavu v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, prijatý Európskou komisiou pre

demokraciu prostredníctvom práva na 14. zasadnutí Spoločnej rady pre ústavné súdnictvo,

Bukurešť, 12. júna 2015.).

53. Veľmi vhodným príkladom postoja ESĽP v súvislosti s obmedzením slobody

prejavu je aj navrhovateľmi spomínaný prípad Féret proti Belgicku (sťažnosť č. 15615/07).

Navrhovatelia považujú za presvedčivý názor vyjadrený v znení odlišného stanoviska sudcu

Andrása Sajóa. Dôležité však v tomto prípade je to, že aj napriek odlišnému stanovisku sa

väčšina sudcov ESĽP priklonila k názoru, v zmysle ktorého bolo odsúdenie politika

za nenávistné prejavy rozširované letákmi v rámci volebnej kampane svojej strany

oprávnené. Európskemu súdu pre ľudské práva stačila na poskytnutie ochrany práv iných

osôb existencia výrokov, ktoré viedli verejnosť nevyhnutne k pocitu odmietania, neúcty

a nenávisti (v tomto prípade voči cudzincom). Európsky súd pre ľudské práva dal za pravdu

vnútroštátnemu súdu, že hoci takéto výroky nepodnecovali priamo násilie, minimálne

podnecovali diskrimináciu, segregáciu alebo nenávisť voči skupine, komunite alebo jej

členom na základe diskriminačného dôvodu, akým je rasa, farba pleti, národnosť alebo

etnický pôvod. Nemožno však nespomenúť, že v mnohom kľúčovým pre odlišné stanovisko

bolo to, že prejav sa, ako už bolo spomenuté, odohral v rámci predvolebnej kampane (pozri

otázku „Kedy?“ podľa sp. zn. ) a zo strany politika (pozri otázku „Kto?“ podľa

sp. zn. ). Tento kontext však nie je typický pre ochranu poskytovanú

napadnutou právnou úpravou. Zároveň ak disentujúci sudcovia považovali za dôležité, že

žiadny priamy incident sa na základe prejavov poslanca Féreta neuskutočnil, oponovať

možno už uvedenou analógiou s obmedzením emisií vo výfukových plynoch áut. Ak by sme

vždy požadovali priamy dôkaz konkrétneho poškodenia životného prostredia v dôsledku

emisií z auta A, nenašli by sme ho a nemali by sme tak legitimitu zákonom regulovať

emisie. Navyše v trestnom práve často nejde o priame narušenie

chráneného záujmu, ale o spôsobilosť skutku zákonom chránený záujem narušiť.

54. Podnecovanie k nenávisti preto nevyžaduje nevyhnutne výzvu na násilie.

Ohrozovanie osôb prostredníctvom urážania, zosmiešnenia alebo hanobenia časti

obyvateľstva a jeho skupín alebo podnecovanie diskriminácie je postačujúcim dôvodom

na to, aby bol boj proti nenávistným prejavom uprednostnený pred slobodou prejavu, ktorá

je v takomto prípade vykonávaná nezodpovedným spôsobom a ohrozuje dôstojnosť,

prípadne aj bezpečnosť skupín obyvateľstva. Nenávistné prejavy, ktoré podnecujú nenávisť

založenú na akýchkoľvek náboženských, etnických alebo kultúrnych predsudkoch, ohrozujú

spoločenský mier a politickú stabilitu v demokratických štátoch. V dôsledku uvedených

argumentov ESĽP zároveň skonštatoval aj naplnenie tretej podmienky pre obmedzenie

slobody prejavu, ktorou je skutočnosť, že takýto zásah do slobody prejavu je

v demokratickej spoločnosti nevyhnutný.

55. Existuje relatívne rozsiahly katalóg rozhodnutí ESĽP, v ktorých ESĽP neposkytol

ochranu slobode prejavu, ale dal prednosť právam iných (napr. Vejdeland a spol. proti

Švédsku, Soulas proti Francúzsku a ďalšie). Z týchto, ako aj ďalších rozhodnutí

je jednoznačne zrejmé, že ESĽP veľmi obmedzene poskytuje ochranu slobode prejavu

v prípade prejavov podnecujúcich akékoľvek formy netolerancie. Pri preskúmavaní

sťažností ESĽP je samozrejme potrebné prihliadať na čl. 10 ods. 2 dohovoru, ako aj

na potrebu ochrany iných práv priznaných dohovorom s cieľom zabrániť zneužitiu práv

v zmysle čl. 17 dohovoru. Pozitívny záväzok spočíva v povinnosti štátov zabezpečiť účinný

rešpekt právam, čo môže vyžadovať prijatie pozitívnych opatrení dokonca aj v oblasti

vzťahov medzi jednotlivcami. Takýto cieľ práve plní formulácia v napadnutých

ustanoveniach, ktorá má okrem skupín osôb vymedzených rasou, národnosťou,

príslušnosťou k etnickej skupine či náboženským vyznaním poskytovať ochranu proti

hlásaniu nenávisti aj k iným skupinám osôb v súlade s ústavným princípom zákazu

diskriminácie.

- argumentácia vlády k a

56. Navrhovatelia v podanom návrhu tvrdia nesúlad § 423 ods. 1 písm. b) a § 424

ods. 1 zhodne v časti „politické presvedčenie“, pričom tento odôvodňujú

tým, že uvedená právna úprava obmedzuje slobodu prejavu bez naliehavej a presnej

spoločenskej potreby kriminalizácie politických prejavov. Konkrétne v prípade § 423 ods. 1

písm. b) navrhovatelia považujú za zásah do slobody prejavu

sankcionovanie konania, ktoré spočíva vo verejnom hanobení skupiny osôb alebo

jednotlivcov pre ich skutočné alebo domnelé politické presvedčenie, a v prípade § 424

ods. 1 za zásah do slobody prejavu považujú zákaz verejne podnecovať

k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočné alebo

domnelé politické presvedčenie.

57. Na úvod tejto časti argumentácie vláda poznamenáva, že aj „politické

presvedčenie“ je chráneným antidiskriminačným statusom v zmysle , a tak sa na túto

časť primerane vzťahujú predošlé časti stanoviska. Uvedené ustanovenia síce zasahujú

do práva na slobodu prejavu, avšak, ako bolo rozvedené v predošlej časti, vláda poukazuje

na to, že sloboda prejavu nie je absolútnym právom. , ako aj dohovor predpokladajú

jej obmedzenie za splnenia už spomenutých podmienok, a preto takýto zásah nemusí

znamenať jeho rozpor s , resp. dohovorom. Predovšetkým je potrebné uvedomiť si,

že konanie, ktoré má byť postihnuté uvedenou právnou úpravou, musí dosahovať intenzitu

verejného hanobenia, resp. podnecovania k nenávisti. Nejde teda o kriminalizáciu

akéhokoľvek prejavu namiereného proti politickému presvedčeniu osôb, nejde teda bez

ďalšieho o sankcionovanie politického prejavu.

58. Hanobením sa rozumie subjektívny hrubo urážlivý prejav smerujúci k hrubému

zneváženiu niektorej skupiny osôb, pričom urážlivosť môže vyplývať z obsahu prejavu,

prednesu alebo zo spôsobu vykonania, resp. iných okolností. Podnecovaním sa rozumie

prejav, ktorým páchateľ zamýšľa vzbudiť u iných osôb nenávisť voči skupine osôb alebo

podnietiť konanie ďalších osôb, ktoré bude viesť k obmedzovaniu práv a slobôd ich

príslušníkov, pričom na forme prejavu nezáleží.

59. Podľa názoru vlády je teda zrejmé, že cieľom uvedených ustanovení nie je

postihovať akýkoľvek prejav namierený proti politickému presvedčeniu, ale iba taký, ktorý

by predstavoval vážny zásah do práv iných osôb. Ochrana politického presvedčenia sa

v ústave vyskytuje vo viacerých formách. V prvom rade slobodné zastávanie názorov

(aj tých politických) je chránené v rámci slobody myslenia zakotvenej v .

Rovnako je sloboda myslenia predmetom ochrany v rámci čl. 9 dohovoru. Európsky súd pre

ľudské práva neustále pripomína, že sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania

je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, ktorá je založená na pluralizme. Násilná

jednostrannosť imputovaných názorov môže negatívne ovplyvniť samotné konanie človeka,

ktorý sa stane ľahko ovládateľným a manipulovateľným.

60. Ústavný súd judikoval, že práva vyjadrené v (sloboda myslenia,

svedomia, náboženského vyznania) majú absolútny charakter v tom smere, že nikoho

nemožno nútiť na zaujatie alebo zmenu náboženského presvedčenia alebo viery

(). Logicky potom rovnako nikoho nemožno nútiť na zaujatie alebo zmenu

politického presvedčenia. Nikto si nemôže privlastňovať právo rozhodovať o vnútornom

svete človeka a zasahovať doň bez jeho dovolenia. Právo vyjadrovať svoje politické

presvedčenie je chránené aj samotným ustanovením upravujúcim slobodu

prejavu, ktoré deklaruje právo každého vyjadrovať a šíriť svoje názory. Napokon je

politické presvedčenie chránené aj , v zmysle ktorého: „Zákonná úprava

všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať

a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“ Hanobenie,

resp. podnecovanie k nenávisti pre určité politické presvedčenie osôb môže nepochybne

viesť osoby k tomu, aby svoje politické presvedčenie zmenili alebo navonok neprejavovali

zo strachu pred nenávistnými prejavmi, ktoré môžu vyústiť až do násilných prejavov,

čo je v rozpore s a a v konečnom dôsledku aj s .

61. Vláda ďalej argumentovala, že rovnako, ako bolo spomenuté v predchádzajúcej

časti tohto stanoviska, ak by štát síce deklaroval právo na slobodu myslenia bez toho, aby

prijal opatrenia na jej skutočné zabezpečenie, išlo by iba o formálnu garanciu práva.

Bez ochrany politického presvedčenia voči závažným zásahom (hanobením, resp.

podnecovaním k nenávisti) zostáva právo zastávať politické presvedčenie iba

v deklaratórnej rovine. Ak má byť právo na politické presvedčenie reálne garantované, musí

zákonodarca prijať opatrenia, ktoré budú chrániť osoby pred správaním, ktorého cieľom má

byť nanútená zmena politického presvedčenia inej osoby, resp. vynútená absencia jeho

prejavu navonok. Nie je preto pravdou, že neexistuje naliehavá a presná spoločenská

potreba kriminalizácie nenávistných prejavov namierených proti politickému presvedčeniu.

Tak, ako je nepochybne potrebné chrániť osoby pred nenávistnými prejavmi z dôvodu ich

príslušnosti k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo

domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, náboženské vyznanie alebo preto, že sú

bez vyznania, je potrebné takúto ochranu pred nenávistnými prejavmi poskytnúť osobám aj

z dôvodu ich politického presvedčenia.

62. Navrhovatelia v podanom návrhu vychádzajú z obavy, že pri aplikácii

napadnutých ustanovení [ a ] orgánmi

činnými v trestnom konaní v spojení s možnosťou využitia materiálneho korektívu môže

dochádzať k svojvoľnému konaniu orgánov činných v trestnom konaní, a tak k zneužívaniu

tejto zákonnej úpravy. Medzi orgány činné v trestnom konaní patrí okrem Policajného zboru

aj prokuratúra, ktorá je v zmysle zákona samostatnou hierarchicky usporiadanou jednotnou

sústavou štátnych orgánov. Prístup k spravodlivosti má taktiež zabezpečovať nezávislosť

a nestrannosť súdov. Argumentácia predpokladom, že dôjde k zneužívaniu zákonných

ustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní nie je prijateľná. Tento predpoklad stojí

na ďalšom predpoklade, a to na predpoklade zlomyseľnosti zákonodarcu a celkovo štátnej

moci ako takej. V istom zmysle teda predpokladá nefunkčnosť existujúcich ústavných

mechanizmov deľby moci, a to bez akejkoľvek evidencie. Právnu úpravu tak nemožno

prijímať, resp. jej prijatie odmietať iba na základe domnienky alebo predpokladu, že bude

zneužívaná orgánmi pod vedením aktuálnej politickej moci. Orgány činné v trestnom

konaní by mali viesť vyšetrovanie všetkých trestných činov bez ohľadu na páchateľa

a bez ohľadu na to, či je niekto podporovateľom nejakej politickej strany či hnutia.

Na právnu normu je potrebné nazerať ako na princíp, ktorý má platiť pre všetkých

bez ohľadu na aktuálne vládnuce politické sily. Argumentom o možnom zneužití právnej

úpravy by sme mohli odmietať akúkoľvek právnu úpravu, ktorá sankcionuje osoby

za protispoločenské správanie, pretože teoreticky je každá takáto úprava zneužiteľná.

To, aby nedošlo k zneužívaniu právnych noriem orgánmi činnými v trestnom konaní,

by však malo byť zabezpečené v demokratickom a právnom štáte inými opatreniami.

Replika navrhovateľov

63. Navrhovatelia vo svojej replike zotrvávajú na svojom názore, že spojenie

„iná skupina osôb“ je nepresné a nejasné. Zásada in dubio pro reo robí dotknuté

ustanovenie neaplikovateľným, resp. naopak, je zneužiteľné vždy aktuálnou štátnou mocou.

Tento stav potvrdzuje aj argumentácia národnej rady ustanovením § 129 ods. 1 Trestného

zákona, ktorá je podľa navrhovateľov nezmyselná, pretože

má úplne inú rolu než interpretovať spojenie „iná skupina osôb“.

64. K argumentom vlády ďalej navrhovatelia oponujú, že nepopulárne menšiny,

ktoré majú byť podľa vlády chránené, sú veľmi premenlivou kategóriou. K Waldronovej

metafore uvádzajú, že porovnáva neporovnateľné. Podľa navrhovateľov neexistuje žiaden

spoločný menovateľ, ktorý spája „inú skupinu osôb“ s tými vymenovanými. Akceptujú, že

ide o ochranu identity, ale identita má byť reflektovaná textom zákona.

65. K politickému presvedčeniu navrhovatelia uvádzajú, že dané skutkové podstaty

môžu obmedzovať aj nie-nepradivé výroky. V politickom zápase ide predovšetkým

o hodnotiace úsudky. Poukazujú na paradox, že môže dôjsť aj k ochrane nedemokratických

ideológii, ktoré sú tiež politickým presvedčením. Napokon tvrdia, že skutkové podstaty

doplnené „politickým presvedčením“ sa týkajú nenásilného prejavu. Politický prejav je

jadrom slobody prejavu. Navrhovatelia upozorňujú aj na selektívnu aplikáciu verbálnych

trestných činov orgánmi činnými v trestnom konaní.

Verejné ústne pojednávanie

66. Skupina poslancov prostredníctvom svojich právnych zástupcov vo svojom

písomnom vyjadrení z 29. decembra 2017 „k stanoviskám účastníka a vedľajšieho

účastníka konania“ uviedla: „nesúhlasíme s upustením od ústneho pojednávania.“ Vo veci

sa preto 9. januára 2019 uskutočnilo verejné ústne pojednávanie, na ktorom navrhovatelia

zotrvali na svojom návrhu a vyjadreniach, ktoré podrobne rozviedli a zvýraznili.

II.

Relevantné právne normy

67. Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

68. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

69. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo

opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo

medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký

bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 7 ods. 2 dohovoru tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby

za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa

všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

70. Napadnuté ustanovenia sú podrobne uvedené v bodoch 81

až 84 nálezu.

Východiská a závery ústavného súdu

71. V širšom zmysle je podstatou veci posúdiť, či na jednej strane mohla národná

rada ústavne súladne prostredníctvom napadnutých ustanovení

demokraticky demonštrovať snahu o potieranie nenávistného prejavu s tým, že na druhej

strane to znamená rozšírenie kriminalizácie a zásah do slobody prejavu.

71.1 Účelom nenávistných prejavov je znevážiť osoby patriace k určitým skupinám

a urobiť ich zodpovednými za sociálne problémy všetkého druhu, ako sú nezamestnanosť,

zločinnosť, spoločenská morálka, oslabenie národnej identity a pod. Štát môže

na nenávistné prejavy reagovať dvoma spôsobmi. Môže akcentovať slobodu prejavu,

pretože pri regulácii je vždy riziko, že sa zájde príliš ďaleko a vznikne útlm výmeny

myšlienok. Druhý prístup, ktorý má aj Slovenská republika, spočíva v ochrannej legislatíve,

a to nielen kvôli ochrane skupín samotných, ale pre dobro spoločnosti ako celku. Tým, že

máme skutkovú podstatu, ktorá napríklad zakazuje hanobiacu reč, právny poriadok

komunikuje aj to, že obete týchto útokov sú plnohodnotnými členmi spoločnosti (expresívna

funkcia práva). Prekrývajú sa tu hodnoty rovnosti, dôstojnosti a slobody [porov. ERRERA,

R. Freedom of speech in Europe. In: NOLTE, G. (Ed.) European and US Constitutionalism.

Cambridge : Cambridge University Press, 2005, p. 23 – 48.].

71.2 Rozhodovanie o verbálnych nenávistných trestných činoch je veľmi delikátne.

Pri krádeži je vec jasná. V podstate nie je čo ústavne vyvažovať. Ale pri nenávistných

trestných činoch sú v hre tak vysoké hodnoty ako sloboda prejavu na jednej strane

a spoločenská kohézia, resp. spoločenskosť štátu vôbec. Nenávistné trestné činy sú jediné

právne normy, v ktorých môže byť trestaný názor často nezmyselný, ba hlúpy, ale názor

(porov.: MAREK, T. Delikty na cti podle současného práva. In: Acta Iuridica Olomucensia.

2013, Vol. 8, Supplementum na tému: Ochrana cti – aspekty teoretické, praktické

a historické, s. 137.). Celú aktuálnu situáciu ešte komplikuje špecifické prostredie internetu.

Akékoľvek rozhodnutie ústavného súdu nemôže byť spoločensky ideálne, pretože oslabuje

jednu z cenných ústavných hodnôt.

72. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že navrhovatelia nenapadli celé

skutkové podstaty napadnutých ustanovení , ale len ich rozšírenie, a takto

vymedzeným predmetom konania je ústavný súd viazaný. Na druhej strane uvažovať

o predmete konania a posúdiť ho nemožno bez uvažovania o nenávistnom prejave ako

takom, o čom svedčí samotný návrh, ako aj vyjadrenia k tomuto návrhu a napokon aj tento

nález.

73. Pre posúdenie napadnutých ustanovení je nutné vrátiť sa k (i) vývoju predpisov

trestajúcich nenávistnú reč a k (ii) vývoju myslenia o limitácii slobody prejavu. Násilie

druhej svetovej vojny a iné násilia 20. storočia boli natoľko metafyzické, že každému je

hrozné na nich vôbec pomyslieť. A aby nikto nepomýšľal – nevyjadroval myšlienky, ktoré

by mohli viesť k metafyzickému násiliu, začali štáty z vlastnej či medzinárodnej iniciatívy

prijímať normy trestajúce nenávistné prejavy. Tieto metafyzické násilia násilí a ich

ideológie sú súčasťou európskych dejín rovnako, ako je súčasťou európskych dejín sloboda

a ochrana slobody prejavu. Otázka, (i) či a v akom rozsahu trestať toxické prejavy, ktoré

môžu byť súčiastkou deja, na konci ktorého môže byť fyzická bolesť mnohých, a zároveň sa

vystaviť riziku autocenzúry alebo (ii) veriť spoločnosti, že zvládne aj takýto typ diskusie,

je tak dilemou našej kultúry. Násilia násilí boli natoľko metafyzické, že sa posunul samotný

význam slov. Niektoré slová je už ťažko povedať tak, aby zneli neutrálne (porov.:

KERTÉSZ, I. Vyhnaný jazyk. Bratislava : Kalligram, 2002.).

74. Východiskovým bodom západnej spoločenskej filozofie týkajúcej sa vzťahu

nenávisti, slova a moci je text J. S. Milla O slobode z roku 1859 (MILL, J. S. O slobode.

Bratislava : Kalligram, 2001.). Mill sa explicitne o nenávistnom prejave nevyjadril. Text

O slobode však obsahuje dve myšlienkové koncepcie, ktoré nám aj v súčasnosti umožňujú

podrobne preskúmať uvedený vzťah. (i) Verejná moc môže byť voči jednotlivcovi legitímne

použitá len vtedy, ak zabráni jednotlivcovi škodiť inému jednotlivcovi (harm principle –

princíp poškodenia). Vlastné dobro jednotlivca nie je dôvodom na mocenskú intervenciu.

Štát nemá jednotlivca nútiť byť dobrým k sebe samému, nemá ho vychovávať. (ii) V záujme

hľadania pravdy by moc do slobody slova nemala vôbec zasahovať. Ale čo so slovom, ktoré

ani tak nesmeruje k hľadaniu pravdy, ale k poškodeniu druhého. Teória zo súčtu týchto

dvoch Millových pozícií odvodzuje, že moc môže intervenovať do prejavu len vtedy, keď

ide o (bezprostrednejšiu) ochranu jednotlivcov. S dilemou regulácie nenávistného prejavu

súvisí aj iná známa dilema medzi Hartom a Devlinom, či môže moc vnucovať jednotlivcom

morálne štandardy do ich súkromného života.

75. Predmetom konania sú časti štyroch skutkových podstát . Tieto

skutkové podstaty možno rozdeliť do dvoch dvojíc. (i) Trestná činnosť z prvej dvojice

skutkových podstát ( – založenie, podpora a propagácia hnutia

smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, – prejav

sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd) nesmeruje priamo

proti identite chránených osôb, ale spočíva v podpore myšlienok, ktoré proti takejto identite

smerujú. V tejto dvojici namietajú navrhovatelia rozšírenie explicitne vymenovaných skupín

osôb, proti ktorým má smerovať ideológia „závadového“ hnutia, o skupiny, ktoré nie sú

doslovne definované. (ii) V druhej dvojici skutkových podstát ( –

hanobenie národa, rasy a presvedčenia, – podnecovanie

k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) ide o trestnosť činov smerujúcich priamo proti

vymenovaným skupinám. V tejto dvojici navrhovatelia namietajú tú skutočnosť, že skupiny

chránené pred nenávisťou boli rozšírené o osoby definované ich politickým presvedčením.

Porozumenie vývoju chránených skupín; komponent násilia

76. Nenávisť voči národu, jazyku, rase a presvedčeniu upravoval v § 14 ods. 2 až 4

(„Rušení obecného míru“) už prvorepublikový zákon č. 50/1923 Sb. na ochranu republiky

v znení neskorších predpisov („2. Kdo veřejně popuzuje k násilnostem nebo jiným

nepřátelským činům proti jednotlivým skupinám obyvatelů pro jejich národnost, jazyk, rasu

nebo náboženství nebo proto, že jsou bez vyznání, trestá se za přečin tuhým vězením

od jednoho měsíce do jednoho roku. 3. Kdo veřejně popuzuje k zášti proti jednotlivým

skupinám obyvatelů pro jejich národnost, jazyk, rasu nebo náboženství nebo proto, že jsou

bez vyznání, trestá se za přečin vězením od čtrnácti dnů do šesti měsíců. 4. Kdo veřejně

popuzuje k násilnostem nebo jiným nepřátelským činům proti jednotlivci pro jeho

národnost, jazyk, rasu nebo náboženství nebo proto, že je bez vyznání, trestá se za přečin

vězením od osmi dnů do tří měsíců.“).

77. Prvá dvojica súčasných skutkových podstát má svojich predchodcov v § 260

a z roku 1961. Podľa tohto („Podpora

a propagácia fašizmu a podobného hnutia“): „(1) Kto podporuje alebo propaguje fašizmus

alebo iné podobné hnutie, ktoré smeruje k potlačovaniu práv a slobôd pracujúceho ľudu

alebo ktoré hlása národnostnú, rasovú alebo náboženskú nenávisť, potresce sa odňatím

slobody na jeden rok až päť rokov.“ Podľa tohto : „Kto verejne

prejavuje sympatie k fašizmu alebo k inému podobnému hnutiu uvedenému v § 260,

potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“

78. Hanobenie z druhej dvojice súčasných skutkových podstát má svojho predchodcu

v z roku 1961, podľa ktorého kto verejne a pohoršujúcim

spôsobom hanobí a) niektorý národ, jeho jazyk alebo niektorú rasu, alebo b) skupinu

obyvateľov republiky preto, že sú stúpencami socialistického spoločenského a štátneho

zriadenia, pre ich vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potresce sa odňatím slobody až

na jeden rok alebo nápravným opatrením. V roku 1974 bol v Zbierke zákonov (pod č.

95/1974) uverejnený Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie (tzv. CERD), ktorý v čl. 4 zaväzuje zmluvné štáty vyhlásiť za činy trestné

podľa zákona – akékoľvek rozširovanie ideí založených na rasovej nadradenosti alebo

nenávisti, akékoľvek podnecovanie k rasovej diskriminácii, ako aj všetky násilné činy alebo

podnecovanie k takým činom proti ktorejkoľvek skupine osôb inej farby pleti alebo

etnického pôvodu, ako aj poskytovanie akejkoľvek podpory rasistickej činnosti vrátane

jej financovania a vyhlásiť za nezákonné organizácie a tiež aj organizovanú a akúkoľvek inú

propagandistickú činnosť podporujúcu a povzbudzujúcu rasovú diskrimináciu a vyhlásiť

účasť v takých organizáciách alebo na takej činnosti za trestnú podľa zákona. Medzinárodný

pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v Zbierke ;

tiež ICCPR) neobsahuje len výpočet ľudských slobôd, ale v čl. 22 ods. 2 ustanovuje,

že akákoľvek národná, rasová alebo náboženská nenávisť, ktorá predstavuje podnecovanie

k diskriminácii, nepriateľstvu alebo násiliu, musí byť zakázaná zákonom. Vtedajšie

ustanovenia , a z roku 1961 boli považované tiež za

vykonanie uvedených medzinárodných záväzkov.

79. Novelou () bola po ústavných zmenách zavedená nová

skutková podstata trestného činu podľa (podnecovanie

k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) – kto verejne podnecuje k nenávisti

k niektorému národu alebo rase, alebo etnickej skupine alebo k obmedzovaniu práv a slobôd

ich príslušníkov, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo peňažným trestom.

Uvedená skutková podstata je tiež považovaná za implementáciu čl. 4 Medzinárodného

dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie.

Zákaz podpory a propagácie podľa z roku 1961 bol novelou

() spresnený v tom smere, že takýmito hnutiami môžu byť

fašizmus aj komunizmus [„Kto podporuje alebo propaguje hnutie, ktoré preukázateľne

smeruje k potlačeniu práv a slobôd občanov alebo hlása národnostnú, rasovú, triednu alebo

náboženskú zášť (ako napríklad fašizmus alebo komunizmus), potresce sa odňatím slobody

na jeden rok až päť rokov.“]. V parlamentnej rozprave vzbudzovala rozruch a veľké

pochybnosti explicitná zmienka o komunizme ako o nelegálnej ideológii, pretože tým bola

spochybňovaná legalita komunistickej strany a jej vtedajší poslanci. Ústavný súd Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky nálezom sp. zn. zrušil v zátvorke uvedenú

vetu (ako napríklad fašizmus alebo komunizmus) s odôvodnením, že nie je z textu skutkovej

podstaty zreteľné, či sa vo vzťahu k týmto ideológiám musí ešte osobitne preukazovať,

či smerujú k potlačeniu práv a slobôd.

80. Úlohou ústavného súdu je ďalej podrobne preskúmať legislatívny vývoj

dotknutých skutkových podstát v aktuálne platnom z roku 2005.

Z hľadiska vplyvov na podobu týchto skutkových podstát je nutné uviesť, že v roku 2008

bolo ešte vo vtedajšom režime tretieho piliera prijaté Radou Európskej únie rámcové

rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 (ďalej len „rámcové rozhodnutie“)

o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného

práva. Podľa čl. 1 rámcového rozhodnutia (trestné činy súvisiace s rasizmom a xenofóbiou):

1. Každý členský štát prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa považovali

za trestné tieto úmyselné skutky: a) verejné podnecovanie k násiliu alebo nenávisti voči

skupine osôb alebo členovi takejto skupiny vymedzenej podľa rasy, farby pleti,

náboženského vyznania, rodového pôvodu či národného alebo etnického pôvodu;

b) spáchanie skutku uvedeného v písmene a) prostredníctvom verejného rozširovania alebo

distribúcie písomností, obrázkov alebo iných materiálov... 2. Na účely odseku 1 sa môže

každý členský štát rozhodnúť trestať iba skutky vykonané buď tak, že pravdepodobne

narušia verejný poriadok, alebo ak je skutok hrozbou, urážkou alebo hanobením.

81. Z hľadiska uvažovania o predmetnej veci je potrebné vnímať jednak (i) výpočet

diskriminačných charakteristík a (ii) taktiež odsek 2 čl. 1 rámcového rozhodnutia, ktoré

sa týka komponentu násilia, pretože dáva možnosť členským štátom obmedziť takúto

kriminalizáciu len na prípady, kde existuje riziko ujmy verejnému poriadku alebo určenej

osobe, resp. skupine („may choose to punish only conduct which is either carried out

in a manner likely to disturb public order or which is threatening, abusive or insulting“).

82. Ešte pred novelou z roku 2016, ktorá vniesla do preskúmavané

časti ustanovení štyroch skutkových podstát prijala národná rada v roku 2009 skoršiu

a rozsiahlejšiu protiextrémistickú novelu, a to Novela zaviedla

koncepčné zmeny týkajúce sa extrémizmu. Zmeny a doplnenia touto

novelou zahŕňali definíciu extrémistickej skupiny ( ),

extrémistického materiálu ( a ), osobitného extrémistického

motívu [ a ], definíciu trestných činov extrémizmu ich

výpočtom a súvislosťou s extrémistickým motívom ( ), úpravy

v skutkových podstatách trestného činu násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359

a výtržníctva podľa a v dotknutých skutkových

podstatách dvanástej hlavy osobitnej časti ( až ) a prijatie

nových skutkových podstát v tejto hlave – až a .

83. Novela z roku 2009 transponovala do jednak rámcové

rozhodnutie a taktiež Dodatkový protokol k Dohovoru o počítačovej kriminalite s tým, že

prevzatie týchto noriem sa prelína – konkrétny text ustanovenia preberá dve normy zároveň.

Diskriminačné kvalifikačné kritériá sú však zhodou okolností v oboch uvedených

dokumentoch zhodné. Tieto kvalifikačné kritériá boli prenesené do skutkových podstát

podľa a , teda do druhej dvojice napadnutých ustanovení.

Novela z roku 2016 niektoré pôvodné koncepčné zmeny z roku 2009, napríklad

extrémistický materiál a osobitný motív, zmenila. Taktiež zaviedla do skutkovej podstaty

podľa a diskriminačné kvalifikačné kritériá, ale rozdielne

ako tie podľa novely z roku 2009.

– podpora a propagácia

83.1 V pôvodnom znení nového z roku 2005 neobsahovala

skutková podstata podporu a propagáciu takých skupín, ktoré hlásajú diskriminačnú

nenávisť, ale na druhej strane obsahovala kritérium násilia. Podľa vtedajšieho znenia § 421

kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb, ktorá násilím, hrozbou

násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb,

potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

Aktuálne znenie, ktorého súčasťou je napadnutá časť ustanovenia, bolo novelou

z roku 2016 rozšírené o kritérium skupín hlásajúcich rasovú, etnickú, národnostnú alebo

náboženskú nenávisť, avšak už bez kritéria násilia, taktiež bolo rozšírené o návrhom

namietanú nenávisť voči inej skupine osôb. Podľa kto založí,

podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá smeruje k potlačeniu

základných práv a slobôd osôb, alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo

náboženskú nenávisť alebo nenávisť voči inej skupine osôb, alebo kto propaguje skupinu,

hnutie alebo ideológiu, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd

osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

83.2 Typickým príkladom rozhodnutia všeobecného súdu na základe tejto skutkovej

podstaty je rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. :

„Obvinený A. A., nar. XX. mája XXXX v D., trvale bytom D. číslo XXX, na slobode,

je vinný, že od presne nezisteného obdobia v roku 2010 do 16. februára 2012

cez internetovú stránku www.facebook.com <http://www.facebook.com> na svojom verejne

prístupnom osobnom profile s názvom A. A. zverejňoval a zdieľal odkazy na obrazovo-

zvukové záznamy hudobných skupín, ktoré prejavujú verejne sympatiu k hnutiam, ktoré

násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy, smerujú k potlačeniu základných

práv a slobôd, konkrétne išlo minimálne o hudobné skupiny Biely Odpor, Conflict 88,

Krátky proces, Rýchly nápor, Divízió 88 a Dr. Martens Skinheads, ktoré podľa znaleckého

posudku č. 6/2012 pribratého znalca od hoc s potrebnými odbornými a občianskymi

predpokladmi majú priamy alebo sprostredkovaný súvis s pravicovým extrémizmom

a neonacizmom, ďalej na tomto svojom verejne prístupnom osobnom profile zverejňoval

obrazové záznamy, na ktorých má oblečené tričko, na ktorom je vyobrazený symbol

rovnoramenného keltského kríža na červenom podklade so zdvojeným kruhopisom

WHITE POWER (biela sila), pričom podľa znaleckého posudku číslo 6/2012 pribratého

znalca ad hoc s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi takto spojený symbol

a heslo možno jednoznačne považovať za pravicovo-extrémistické a rasistické vyobrazenie,

ktoré má priamy, súvis s ideológiou nadradenosti, pravicovým extrémizmom

a neonacizmom, pričom tieto obrazové záznamy vznikli 2. júla 2011 v obci Kameničná, kde

mal predmetné tričko oblečené tak, že bolo pred viac ako dvoma súčasne prítomnými

osobami voľne viditeľné,

teda

- podporoval alebo propagoval skupinu osôb alebo hnutie, ktoré násilím, hrozbou

násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd a čin

spáchal verejne,

- zadovažoval a sprístupňoval extrémistické materiály a čin spáchal verejne,

čím spáchal

- zločin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv

a slobôd podľa ustanovenia §-u 421 odsek 1, odsek 2 písmeno a)

v jednočinnom súbehu so zločinom rozširovania extrémistických materiálov podľa

ustanovenia §-u 422b odsek 1, odsek 2 písmeno b) .

Za to sa odsudzuje

podľa ustanovenia §-u 421 odsek 2 s použitím ustanovenia §-u 41

odsek 1, §-u 36 písmeno j), písmeno l), ustanovenia §-u 37 písmeno h), ustanovenia §-u 38

odsek 2, odsek 3 a ustanovenia §-u 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4

na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 32 (tridsaťdva) mesiacov.

Podľa ustanovenia §-u 51 odsek 1 súd výkon uloženého trestu

podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad správaním obvineného

v skúšobnej dobe.

Podľa ustanovenia §-u 51 odsek 2 súd ustanovuje skúšobnú

dobu 32 (tridsaťdva) mesiacov...“

Podobné rozhodnutia pochádzajú z internetového prostredia, páchateľa odsudzujú

na podmienečné odsúdenie a odsúdení nevyužívajú opravné prostriedky.

– prejavovanie sympatií

84. V pôvodnom znení nového z roku 2005 bola druhá skutková

podstata tiež koncipovaná stručnejšie. Podľa z roku 2005

kto verejne, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat a hesiel, prejavuje sympatie

k hnutiam, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú

k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov

až tri roky.

Aktuálne znenie, ktorého súčasťou je napadnutá časť ustanovenia, bolo novelou

z roku 2016 rozšírené o kritérium skupín hlásajúcich rasovú, etnickú, národnostnú alebo

náboženskú nenávisť, avšak už bez kritéria násilia a taktiež bolo rozšírené o návrhom

namietanú nenávisť voči inej skupine osôb. Podľa z roku

2005 kto verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, najmä používaním zástav,

odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii,

ktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb,

alebo ktorá hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť alebo nenávisť voči

inej skupine osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

– hanobenie

85. Pôvodné znenie ustanovenia [„Kto verejne hanobí

a) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu alebo b) skupinu osôb pre

jeho vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potrestá sa odňatím slobody až na jeden

rok.“] bolo rozšírené o nové, resp. reformulované explicitné diskriminačné dôvody.

Tie potom boli doplnené napadnutou novelou o politické presvedčenie. Možno doplniť, že

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien

navrhoval doplniť diskriminačné dôvody o sexuálnu orientáciu, ale tento návrh

Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ako výbor gestorský neschválil.

Podľa aktuálneho znenia tak platí, že kto verejne hanobí

a) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, alebo b) skupinu osôb

alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu,

národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, politické

presvedčenie, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania. „Antipríkladom“

aplikácie tejto skutkovej podstaty je rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý zo spisovnosti

slova „cigán“ odvodil, že nemôže byť nadávkou (porov. uznesenie sp. zn. ).

– podnecovanie

86. Štvrtá skutková podstata prekonala zložité zmeny. Podľa

pôvodného znenia kto verejne a) sa vyhráža jednotlivcovi

alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorému národu, národnosti, rase alebo etnickej

skupine alebo pre ich farbu pleti, obmedzovaním ich práv a slobôd alebo kto takéto

obmedzenie vykonal, alebo b) podnecuje k obmedzovaniu práv a slobôd niektorého národa,

národnosti, rasy alebo etnickej skupiny, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

Na tomto mieste možno upozorniť, že doslovné znenie, a tak ho vykladal aj najvyšší súd

(R 30/2018), zakotvilo v druhej časti vlastne obmedzovanie práv kolektívnych entít ako

takých – národa, národnosti, rasy alebo etnickej skupiny, čo túto časť skutkovej podstaty

robilo prakticky neaplikovateľnou. Protiextrémistická novela – –

taktiež implementovala do Dodatkového protokolu

k Dohovoru o počítačovej kriminalite, aj keď Slovenská republika tento dodatkový protokol

zatiaľ nepodpísala a neratifikovala (samotný Dohovor Rady Európy o počítačovej

kriminalite Slovenská republika ratifikovala). Článok 4 ustanovuje povinnosť zaviesť ako

trestný čin aj neverejné, teda počítačové podnecovanie na spáchanie závažného trestného

činu voči jednotlivcovi alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu,

národnosti, farby pleti, etnickej skupine, pôvodu, rodu, pre ich farbu pleti alebo

pre náboženské vyznanie. Bolo preto potrebné vypustiť pri takomto vyhrážaní pojmový

znak verejne a ustanoviť v ňom aj rodový pôvod a náboženstvo. Z uvedeného vyplýva, že

na istý čas vypadlo zo skutkovej podstaty kritérium verejnosti. To však bolo novelou z roku

2016 „vrátené“ a diskriminačné kritériá, pôvodne z čl. 4 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o počítačovej kriminalite, boli doplnené o napadnuté kritérium politického

presvedčenia. Aktuálne znie takto: Kto verejne podnecuje

k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo

domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný

alebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie, náboženské

vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, alebo verejne podnecuje k obmedzovaniu ich práv

a slobôd, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

87. Vývoj právnej úpravy preskúmavaných trestných činov možno rozdeliť na tri

etapy. (i) Do novely z roku 2009 obsahovali nenávistné skutkové podstaty takpovediac

klasické (trestnoprávne) diskriminačné dôvody, a to rasu, resp. farbu pleti, národnosť

a náboženstvo, ktoré majú prazáklad už v prvej Československej republike. Tieto dôvody sú

zároveň naplnením medzinárodnoprávnych záväzkov podľa CERD a ICCPR (porov.

bod 78). (ii) V medzičase od novely z roku 2009 do novely z roku 2016 sa typy

diskriminácií nemenili. Zaviedlo sa však koncepčné poňatie extrémistických trestných činov

s tým, že všetky štyri skutkové podstaty sú medzi ne explicitne zahrnuté. Prvok násilia bol

odstránený z a , ale na druhej strane sa dostal do

. (iii) V tretej etape úprav sa skomplikovala situácia s diskriminačnými

dôvodmi tým, že do sa dostalo kritérium sexuálnej orientácie

a politického presvedčenia a do kritérium politického presvedčenia.

Do všeobecného protiextrémistického sa dostalo kritérium

sexuálnej orientácie, ale z definície extrémistického materiálu v

bolo odstránené násilie. Z prehľadu vyplýva, že v ňom nie je ľahké nájsť jednotiacu ideu

z hľadiska prvku násilia, ako aj diskriminačných dôvodov.

88. Ústavný súd považuje ďalej za užitočné predstaviť jednotlivé druhy „nenávistí“

v ich hierarchickom usporiadaní. (i) Najnižšie si možno predstaviť bežnú zaujatosť

či predsudok voči niekomu, pričom takéto skutky sú mimoprávne alebo nanajvýš

sankcionovateľné prostredníctvom práva na ochranu osobnosti vyvažovaného slobodou

prejavu. Tu je ideálne spomenúť notoricky známu judikatúru ESĽP, že aj šokujúce poznatky

sú pod ochranou slobody prejavu. (ii) Na druhej priečke v stupnici závažnosti možno

vnímať akty preskúmateľné antidiskriminačným zákonom, pričom tieto akty už môžu mať

nenávistnú povahu. (iii) Na vyššej priečke si možno predstaviť skutky už povzbudzujúce

či smerujúce k fyzickému násiliu proti dotknutým skupinám. Tieto skutky sú už postihované

trestným právom. (iv) Ešte nebezpečnejšie sú už priamo násilné akty (hate crimes)

a na vrchole (v) stojí trestný čin genocídy. Preskúmavané skutkové podstaty sú kdesi

v polohe povzbudzovania k násiliu, resp. tesne pod ním. Sú takmer násilné, ale nie sú

násilím. Podľa teórie a judikatúry slobody prejavu, fyzické násilie nepatrí do rozsahu

(scope) slobody prejavu. Nemožno niekoho udrieť a argumentovať, že tým bol vyjadrený

nejaký názor. Delikátnosť dotknutých skutkových podstát spočíva v tom, že priamo násilím

nie sú, takže spadajú pod ochranu slobody prejavu, ale k násiliu môžu vyústiť.

89. Ústavný súd už uviedol, že právna úprava a judikatúra slobody prejavu reflektujú

samotný charakter ústavného práva jednotlivých krajín. V náleze sp. zn.

(bod 21) tak ústavný súd uviedol, že prípady týkajúce sa slobody prejavu, prípadne v užšom

zmysle prípady týkajúce sa vzťahu slobody prejavu a ochrany osobnosti, patria

do „výkladnej skrine“ judikatúry ústavných súdov a súdov ústavného typu a nemenej

významné miesto im patrí v učebniciach ústavného práva. V tejto súvislosti sú značne

známe napríklad rozhodnutia ESĽP Handyside v. UK, von Hannover v. Nemecko (sťažnosť

č. 9320/00, rozsudok z 24. 6. 2004), Feldek v. Slovensko či Hrico v. Slovensko; rozhodnutia

Spolkového ústavného súdu Nemecko Lüth (7 Bverf GE 198) či Lebach (35 Bverf GE 202)

alebo nález Ústavného súdu Českej republiky Rejžek v. Vondráčková ().

Uvedené nie je žiadnou náhodou, pretože sloboda prejavu má v liberálno-demokratickom

štáte nenahraditeľný význam. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o tak významnú slobodu

a slobodu limitovateľnú, ktorú je nutné vyvažovať inými základnými právami,

je rozhodovanie o slobode prejavu veľmi zložité a náročné. Uvedené prípady vyvažovania

ochrany osobnosti a slobody prejavu a v prípade, ak ide o verejnú záležitosť, tak prenesene

vlastne vyvažovania pravdy a demokracie sú určite neľahké, ale prípady nenávistných

prejavov sú podstatne väčšou dilemou, a to, či nechať násilnícke myšlienky tak, alebo byť

mocensky „násilný“ voči „myšlienkam“. Z toho dôvodu sú ústavné otázky hate speech ešte

náročnejšie a zároveň charakterizujúce pre jednotlivé jurisdikcie. Téma nenávistného

prejavu súvisí s konceptom militantnej demokracie.

90. Pre Európana vrátane konštitucionalistov môže byť prekvapujúce, že podľa

judikatúry Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických je pochod neonacistov

cez židovskú štvrť legálny [National Socialist Party of America v. Village of Skokie, 432

U.S. 43 (1977)]. Z hľadiska hate speech je základným rozhodnutím Najvyššieho súdu

Spojených štátov amerických prípad Brandenburg v. Ohio 395 U.S. 444 (1969).

Podnecovateľ nenávisti, pravicový extrémista, mohol hlásať tieto podnecujúce myšlienky,

pretože nevyzýval priamo k immitent lawless action – okamžitému nezákonnému konaniu.

Základné kanadské rozhodnutie je R (Kráľovná) v Keegstra, [1990] 3 S.C.R. 697. Tamojší

najvyšší súd najtesnejšiou väčšinou 5:4 rozhodol, že skutková podstata trestného činu

verejného podnecovania k nenávisti podľa kanadského

(„Every one who, by communicating statements in any public place, incites hatred against

any identifiable group where such incitement is likely to lead to a breach of the peace is

guilty of...“) je v súlade so slobodou prejavu. Odsúdený učiteľ James Keegstra vyjadroval

pred žiakmi antisemitské a konšpiračné myšlienky. Kontrast s americkým prípadom, tesná

väčšina a disenty v rozhodnutí R. v. Keegstra jasne ilustrujú, že Kanada stojí na pomedzí

medzi americkou a európskou koncepciou nenávistného prejavu z hľadiska prítomnosti

násilia.

91. Naše trestné právo je založené na nemeckojazyčnej tradícii a taktiež nemecká

konštitucionalistika ovplyvňuje naše ústavnoprávne myslenie. Nenávistný prejav je

v Nemecku regulovaný v : „(1) Wer in einer Weise, [A] die

geeignet ist, den öffentlichen Frieden zu stören, 1. gegen eine nationale, rassische, religiöse

oder durch ihre ethnische Herkunft bestimmte Grupp [RRCDO], [B] gegen Teile der

Bevölkerung oder gegen einen Einzelnen wegen seiner Zugehörigkeit zu einer

vorbezeichneten Gruppe oder zu einem Teil der Bevölkerung [C] zum Hass aufstachelt,

zu Gewalt- oder Willkürmaßnahmen auffordert oder

2. die Menschenwürde anderer dadurch angreift, dass er eine vorbezeichnete

Gruppe, Teile der Bevölkerung oder einen Einzelnen wegen seiner Zugehörigkeit zu einer

vorbezeichneten Gruppe oder zu einem Teil der Bevölkerung beschimpft, böswillig

verächtlich macht oder verleumdet,

wird mit Freiheitsstrafe von drei Monaten bis zu fünf Jahren bestraft.“

(1) Ktokoľvek, kto spôsobom, ktorý môže narušiť verejný mier,

1. podnecuje nenávisť proti národnej, rasovej, náboženskej skupine alebo etnickej

skupine, proti skupine obyvateľov alebo jednotlivcom, pretože patria k niektorej

z uvedených skupín, alebo časti obyvateľstva alebo volá po násilných alebo svojvoľných

opatreniach proti nim, alebo

2. napáda ľudskú dôstojnosť iných urážaním, zlomyseľným hanobením uvedených

skupín, skupín obyvateľov alebo jednotlivcov, pretože patria k niektorej z uvedených

skupín, alebo časti obyvateľstva alebo ohovára časť obyvateľstva, potresce sa trestom

odňatia slobody od troch mesiacov až do piatich rokov.

92. Nemecká súvisiaca skutková podstata postihuje aj nenásilné nenávistné prejavy,

ale znakom skutkovej podstaty je narušenie verejného mieru, čo zvyšuje prah naplnenia

znakov skutkovej podstaty. Z hľadiska problému ústavnosti „inej skupiny osôb“, ktorá

je predmetom konania, je potrebné uviesť, že tento znak je dosť široko koncipovaný.

Judikatúra tu naozaj zaradila rôzne kohorty od robotníkov cez odborárov a komunistov

(napr. ). Trestné právo a ústavnosť sú v Nemecku veľmi previazané,

o čom svedčí skutočnosť, že podľa tamojšej judikatúry ústavnokonformný výklad

a posúdenie dopadu na slobodu prejavu musí byť súčasťou výkladu kvalifikačných znakov

(). Rakúsky () má uzavretý, ale široký výpočet dotknutých

skupín (rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo alebo ideológia, národnosť, pôvod, národný

alebo etnický pôvod, pohlavie, postihnutie, vek, sexuálna orientácia), pričom sa vyžaduje

ohrozenie verejného poriadku a podnecovanie k násiliu. Poľský, taliansky a anglický trestný

zákon majú výpočet uzavretý [porov. ARTICLE 19, „Responding to ‘hate speech’:

Comparative overview of six EU countries“ (2018)].

93. Trestné právo hmotné je nielen právnym odvetvím, ale priam špecifickou

právnou „subkultúrou“ žijúcou na pôdoryse predpisu kódexového typu. Trestné právo

hmotné, resp. mali tradične solídny filozofický základ. Zmyslom týchto

vysokých nárokov na právnu konzistenciu je maximalizácia právnej bezpečnosti

obžalovaných vzhľadom na veľmi závažné dôsledky odsúdenia v trestnom konaní

a z hľadiska ústavnoprávneho tak naplnenie požiadaviek hlavne a

. Medzi skutkovými podstatami sú zložité vzťahy, pri ich formuláciách je potrebné

mať premyslené súbehy. Najvyšší súd Českej republiky sa pri zjednocovaní (stanovisko

sp. zn. Tpnj 302/2005) zaoberal pojmom „hnutia“ v z roku 1961,

a tým ustaľoval vzťah medzi skutkovými podstatami podľa

na jednej strane a podľa a z roku 1961 na strane druhej.

Ak sa skutok týka podpory existujúceho hnutia, tak spadá pod § 260, ak neexistujúceho

hnutia, teda ideológie, tak ide o skutok podľa , resp. z roku

1961 alebo o pokus o skutok podľa § 260.

93.1 z roku 2005 je postavený na koncepcii formálne chápaného

trestného činu, čo je v súlade s moderným trestným právom demokratických krajín.

Podľa trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené

v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Formálne chápanie je vo vzťahu

k prečinom modifikované v : Nejde o prečin, ak vzhľadom

na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru

zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

93.2 Ustanovenie je mostom k zákonu Slovenskej

národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o priestupkoch“), ktorý je budovaný na princípe materiálneho chápania deliktu.

Z hľadiska chráneného objektu, resp. vzťahu k prerokúvaným skutkovým podstatám

prichádza do úvahy aplikácia § 47a zákona o priestupkoch („Priestupky extrémizmu“):

(1) Priestupku extrémizmu sa dopustí ten, kto

a) použije na verejnosti písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-

zvukové vyhotovenie textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov skupín

alebo hnutí a ich programov alebo ideológií, ktoré smerujú k potláčaniu základných

ľudských práv a slobôd,

b) použije na verejnosti písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-

zvukové vyhotovenie obhajujúce, podporujúce alebo podnecujúce nenávisť, násilie alebo

neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich

príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu

alebo pre ich náboženské vyznanie,

c) dopustí sa priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a), b) a d) alebo priestupku proti

majetku podľa § 50 úmyselným zničením alebo poškodením veci z dôvodu národnostnej,

etnickej alebo rasovej nenávisti alebo nenávisti z dôvodu farby pleti, pôvodu rodu alebo

z dôvodu náboženského vyznania.

(2) Za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 500 eur.

94. Na tomto mieste treba uviesť, že aplikácia takpovediac uzavretého predpisu,

akým je , je veľmi analytická, postavená na význame každého jedného slova.

Pre preskúmavanú vec je potrebné vnímať ešte dve tendencie vývoja nášho trestného práva,

ktoré súvisia s demokratickou komunikáciou medzi mocou a občianskou spoločnosťou:

(i) V hmotnom práve je trendom reagovať na aktuálne spoločenské problémy vytvorením

takpovediac parciálnych skutkových podstát. Podobné je to s transponovaním európskych

a medzinárodných noriem. Poznáme podvod, ďalej podvod úverový, poisťovací, kapitálový

a subvenčný. Pri trestnom čine vraždy sa nehovorí o vražde nožom, puškou či zaškrtením.

Nemáme trestný čin uškrtenia, pretože máme trestný čin vraždy – úmyselného usmrtenia,

ale máme trestný čin poisťovacieho podvodu. Definíciou ohraničený všeobecnejší skutok

definujeme v parciálnejších skutkových podstatách ešte podrobnejšie vo vnútri tohto

ohraničenia. Ak je trendom takto špecifikovať znaky, tak musíme byť veľmi opatrní, aby

sme nemali vágne hranice vonkajšieho ohraničenia definície skutku. Ak máme podvody

a „pod-podvody“, tak musíme byť opatrní, aby sme nemali konanie podobné podvodu.

(ii) Druhou črtou aktuálneho trestného práva je jeho relatívne vysoká prísnosť spočívajúca

nielen vo výške trestov (koncepcia trikrát a dosť, asperačná zásada), ale aj v ich neskorších

sociálnych následkoch, napríklad vyžadovaním odpisov z výpisov trestov. Natoľko prísne

trestné právo vyžaduje dokonalé inštitucionálne a procesné zázemie, čo nebýva jednoduché

zabezpečiť.

95. Po vytvorení adekvátneho informačného poľa môže ústavný súd pristúpiť

k detailnému preskúmaniu ústavnej súladnosti jednotlivých ustanovení. Ústavný súd najprv

prízvukuje, že myšlienky, dva myšlienkové koncepty J. S. Milla uvedené v bode 74,

sú vlastne filozofickým predobrazom neskorších limitačných klauzúl a princípu

proporcionality (porov.: SUMNER, L. W. Criminalizing expression: hate speech and

obscenity. In: DEIGH, J. & DOLINKO, D. (eds.) The Oxford Handbook of the Philosophy

of the Criminal Law. Oxford University Press, 2011.).

Skôr, než by ústavný súd pristúpil k testu proporcionality, musí akcentovať osobitný

význam princípu legality v predmetnej veci. Podstatou právneho štátu je požiadavka, že

súkromnoprávne úkony, ako aj verejnoprávne zásahy musia mať oporu v zákone – právny

titul. Vždy je nutné znova a znova sa pýtať, aký právny základ má každý zásah, aký právny

základ má preskúmavaný akt, a napokon sa tiež pýtať, aký právny základ má rozhodnutie

ústavného súdu.

96. Ak je zásah do základných práv a slobôd bez právneho základu alebo je v tomto

zmysle svojvoľný, arbitrárny, tak ide o porušenie obmedzovaného základného práva

a už nemá žiaden význam ďalšie vyvažovanie (pomerovanie) v rámci princípu

proporcionality. Zmyslom podmienky zákonnosti zásahu je zabrániť verejnej moci

v arbitrárnom, prípadne diskriminačnom konaní a umožniť jednotlivcom, aby mali riadnu

možnosť vedieť, čo je zakázané. Z uvedeného vyplýva požiadavka, aby zákony

obmedzujúce základné práva a slobody boli prístupné a dostatočne presné a predvídateľné

[Sunday Times v. The United Kingdom (No. 1), sťažnosť č. 6538/74, rozsudok

z 26. 4. 1979, bod 46 a nasl.]. Náš ústavný text na viacerých miestach explicitne vyžaduje

zákonnú oporu pre zásahy do zákonných slobôd ( ). Trestné právo je

natoľko citlivé z hľadiska ľudskoprávneho, že pre neho nestačia všeobecnejšie ústavné

požiadavky na legalitu, ale stanovuje ešte raz a osobitne v čl. 49 zásadu nullum crimen sine

lege.

97. Štát prostredníctvom dotknutých skutkových podstát reguluje a trestá niektoré

prejavy. Sloboda prejavu je veľmi širokou, ale obmedziteľnou slobodou, a preto je potrebné

prostredníctvom testu proporcionality vyplývajúceho z a preskúmať,

či rozšírenie skutkových podstát je akceptovateľné z hľadiska referenčných kritérií, a teda

pripadá do úvahy:

(1) Posúdenie, či preskúmavaná norma, konanie spadá pod rozsah (scope, ambit)

základného práva, s ktorým je namietaný jej nesúlad.

(2) Posúdenie, či namietaným ustanovením dochádza k zásahu (interference)

do daného základného práva.

(3) Posúdenie, či je daný zásah v súlade so zákonom (lawfullnes) – test legality.

(4) Ak sú v danom poradí splnené predchádzajúce kroky, nasleduje ďalej posúdenie

princípom proporcionality, ktorý je klasicky založený na troch krokoch (zjednodušene –

vhodnosť, nevyhnutnosť a vyvažovanie/pomerovanie základného práva a hodnoty cieľa).

98. (1) Pri uvažovaní o rozsahu je potrebné znovu pripomenúť, že samotné násilie

by slobodou prejavu nebolo chránené, ale s násilím súvisiace prejavy § 421 až § 424

sú slobodou prejavu preskúmateľné. Tu treba tiež spomenúť

dohovoru, ale ten je konštruovaný na individuálne zásahy a sťažnosti.

(2) Pretože za prejavy zakázané podľa až hrozí trestné

stíhanie a odsúdenie, skutkové podstaty aj ich rozšírenie, ktoré ústavný súd preskúmava,

sú zásahom do slobody prejavu. Nepriamejším zásahom je aj efekt na samotnú spoločnosť,

ktorý môže internalizovať autocenzúru a obmedziť tak diskusiu. Judikatúra k nenávistným

prejavom je navyše profilovou témou slobody prejavu a vyspelej konštitucionalistiky vôbec.

(3) Test legality zahŕňa (i) overenie právnej sily aktu, ktorý zasahuje do základného

práva, a (ii) overenie právnej kvality aktu. (i) Všetky posudzované časti ustanovení majú

silu zákona, boli riadne uverejnené. (ii) Testovanie kvality legality v skutkových podstatách

trestných činov je osobitné tým, že je tu kritérium legality sprísnené trestnoprávnym

štandardom nullum crimen sine lege. Okrem toho preskúmanie princípu legality má

v abstraktnej kontrole isté špecifiká (, bod 71). Európsky súd pre ľudské práva

má v tomto smere odlišnú pozíciu, pretože vykonáva test legality v individuálnej veci, test

legality sa spravidla týka zákonnej normy s nadväzujúcou judikatúrou, nielen izolovaného

textu zákona a napokon ESĽP na vec hľadí z perspektívy medzinárodného súdneho orgánu.

Ústavný súd však môže označiť za „nezákonnú“ (v zmysle absencie právneho základu)

právnu úpravu, ktorá je formálne označená ako zákon (i). Ústavný súd je veľmi obozretný

pri teste legality vzhľadom na otvorenosť pojmov „presnosť“ a „predvídateľnosť“ zákona.

Prirodzene, ako už ústavný súd v bode 94 naznačil, skutkové podstaty nemusia byť upäto

doslovné. Práve vo vzťahu k z roku 1961 to výstižne vyjadruje

nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , kde sťažovatelia okrem

iného namietali predvídateľnosť danej skutkovej podstaty ako celku. V bode 33 tohto

rozhodnutia sa uvádza, že pre naplnenie ústavnej zásady nullum crimen sine lege nie je

nutná predvídateľnosť založená na absolútnej a jednoduchej (až primitívnej) istote možného

trestného postihu. To podľa Ústavného súdu Českej republiky platí najmä v prípadoch,

v ktorých je neurčitosť právnej úpravy daná oblasťou, ktorej sa dotýka a ktorá sa pritom

neustále premieňa; treba tu byť opatrnejší ako v inej jeho oblasti práva – i hmotné právo

trestné musí byť schopné pružne a efektívne reagovať na tieto zmeny. Ústavný súd Českej

republiky v citovanom náleze tiež explicitne uviedol, že „inými slovami, ani uvedená

zdôrazňovaná ústavná zásada sama o sebe nezapovedá, aby trestnoprávna úprava

operovala s pojmami, ku ktorých riadnemu uchopeniu je - ako v prejednávanej veci -

nevyhnutná i netriviálna interpretácia. Krajnou medzou ústavnej konformity je v tomto

ohľade taká formulácia skutkovej podstaty trestného činu, ktorá u bežného (priemerného)

adresáta nevyvoláva pochybnosť o tom, čo je už zakázané pod sankciou trestného postihu.“,

pričom v bode 64 nálezu sú Rómovia, Židia a homosexuáli označení ako chránené skupiny,

s čím ústavný súd jednoznačne súhlasí. Ústavný súd sa v prerokúvanej veci sústredí

na presnosť, ale hlavne na rozsah, ohraničenosť skutkových podstát a v tomto zmysle

určitosť a legalitu napadnutých častí skutkových podstát.

- test legality časti ustanovenia „inej skupiny osôb“ v § 421 a § 422 Trestného

zákona

99. Navrhovatelia tvrdia, že klauzula iná skupina je vágna, neumožňujúca vytvoriť si

predstavu o dovolenom a nedovolenom správaní. Zo štyroch vymenovaných charakteristík

skupiny (rasa, etnikum, národnosť, náboženstvo) nemožno jasne odvodiť charakteristiku

piatu, resp. ďalšie. Tým je oslabený zmysel ako uzavretého katalógu

štátom najprísnejšie zapovedaných skutkov.

100. Vláda (bod 41) oponuje tým, že charakteristiky skupín, proti ktorým môže

smerovať nenávistný prejav, sú v podstate konštantné, dajú sa predvídať na základe

vertikálneho a horizontálneho antidiskriminačného zákonodarstva. Vláda argumentuje, že

pri ochrane skupín nejde len o otázku nediskriminovania v prístupe k právam, ale o otázku

nediskriminovania ako takú – o všeobecnejší pojem rovnosti. V tom zmysle ide aj o ochranu

širšie chápanej dôstojnosti. Nejde len o konkrétne poškodenie (harm) spôsobené

jednotlivcovi alebo skupine v prístupe k právu ako pri akcesorickej diskriminácii, ale aj

o širšie (nie presne merateľné a preukázateľné) poškodenie spoločenskej atmosféry a cez to

spoločnosti. V tom zmysle je to napríklad nielen ochrana pred „podceňovaním“

nenávistným prejavom od druhých, ale aj ochrana pre seba-podceňovaním kvôli hate

speech. Vláda tak akcentuje expresívnu funkciu práva – teda poňatie, že právo pôsobí aj

tým, čo a ako „hovorí“, nielen tým, čo „robí“ (porov.: PROCHÁZKA, R. Všetkým telám

rovnako. In: BOBEK, M. – MOLEK, P. – ŠIMÍČEK, V. (eds.) Komunistické právo

v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno : Mezinárodní politologický ústav,

Masarykova univerzita, 2009, s. 94. Dostupné na internete:

http://www.komunistickepravo.cz). Z pravidelných zakázaných dôvodov antidiskriminácie

jednotlivcov v spojení s ochranou dôstojnosti skupín je podľa vlády zreteľné, že je zakázaný

nenávistný prejav proti zdravotne postihnutým, ale nie proti fajčiarom či obyvateľom Košíc.

101. Ústavný súd zvažoval rôzne prístupy k otvorenosti klauzuly. Pri úvahách

o otvorenosti klauzuly možno uvažovať tak (i), že výpočet chránených skupín je v podstate

uzavretý v tom zmysle, že je všeobecne zakázaný prejav proti skupinám na základe ich

osobitných charakteristík. Príklad takejto skutkovej podstaty by

znel takto: „Kto založí, podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktoré

smerujú k potlačeniu základných práv a slobôd osôb alebo ktoré hlásajú voči skupinám osôb

nenávisť pre ich identitu, alebo kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktoré

v minulosti smerovali k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím

slobody na jeden rok až päť rokov.“ Alebo ešte ďalej možno na otvorenosť klauzuly nazerať

i tak, že (ii) odstránila diskriminujúci komponent, ktorý tu bol predtým, lebo poskytla

ochranu trestným právom v zásade i skupinám, ktoré teraz ešte zákonodarca nevie

identifikovať a potreba ochrany ktorých je rovnocenná s ochranou skupín osôb

pod nálepkou, s ktorou tu už máme skúsenosť a s ktorou už vieme pracovať. A napokon

možno uvažovať aj tak, že zákonodarca z opatrnosti, aby mu neušiel (iiia) spoločenský

vývoj, nechal klauzulu uzavretú v zmysle podstaty, ale pootvorenú v zmysle vývoja. Teda

ak by sa našiel nový spôsob krádeží, stále sú trestané na základe skutkovej podstaty krádeže.

Ak časť spoločnosti začne nenávidieť novú skupinu na základe jej hlbokej identity, tak je to

kryté bez zmeny skutkovej podstaty. (iiib) Prípadne zákonodarca ostáva opatrný, aby

explicitne označil nepopulárne skupiny, a dôveruje súdom, že rozlíšia medzi tými, ktoré sú

hodné ochrany, a tými, kde by ochrana vyznela neadekvátne (nenávisť pre rasu oproti

nenávisti voči Košičanom). Argument eiusdem iuris (porov. tiež bod 34 nálezu sp. zn.

) by v daných okolnostiach bol plne aplikovateľný.

102. Ústavný súd zvážil uvedené alternatívy, pretože by boli mysliteľné v podobných

demokratických a právnych štátoch, akým je Slovenská republika, a tak ústavne udržateľné,

ako dokazuje prípad Nemecka. Ústavný súd teda zvažoval záväzný ústavno-konformný

výklad. Ústavný súd však nateraz túto otvorenosť nemôže akceptovať z viacerých dôvodov

a rozhodol sa kvôli špecifikám trestného práva a nenávistných trestných činov, že bude

opatrnejší, aj keď je to v napätí s prioritou ústavnokonformného výkladu ().

(i) Ústavný súd naše právo kultivuje, ale zároveň ho musí vnímať aj také, aké je, ako je

prakticky aplikované, ako živé právo. Stredobodom ústavného práva je jednotlivec

a ústavný súd nemôže nechať práve právnu úpravu trestného práva hmotného – verbálnych

trestných činov testovať praxou, teda tým, či judikatúra bude správne vykladať otvorenú

klauzulu. Hlavne policajné autority, ale aj ostatné orgány činné v trestnom konaní potrebujú

mať pri tomto type trestnej činnosti zreteľné kontúry pravidiel. Na tomto mieste je potrebné

uviesť, že zatiaľ sa zo strany sťažovateľov ani ústavného súdu nevytvorila rozvinutá tradícia

interpretácie skutkových podstát prostredníctvom inštitútu ústavnej sťažnosti. Trestné právo

prirodzene pracuje s pojmami, ktoré vyžadujú interpretáciu (napr. čo je vlastne hanobenie

v , čo je obzvlášť zavrhnutiahodná pohnútka v Trestného

zákona, čo je záhaľčivý a nemravný život v , ktoré sú iné

patologické sexuálne praktiky v atď.), ale tu už interpretácia hraničí

s dotváraním vzhľadom na „názorový” charakter skutkovej podstaty. (ii) Zákonodarca je

povolaný spolu s exekutívou čítať naliehavé spoločenské problémy a prevziať

zodpovednosť nielen za explicitné stanovenie parametrov chránených skupín, ale aj

za konzistentnosť týchto parametrov medzi skutkovými podstatami navzájom, ako aj medzi

a zákonom o priestupkoch (porov. bod 93.2 nálezu). Ak je jedným

z hlavných a rozumných zmyslov týchto skutkových podstát aj symbolické vyjadrenie

odporu zákonodarcu k nenávisti voči skupinám, tak stojí za to tie skupiny riadne označiť.

(iii) Ústavný súd preskúmal diskriminačnú časť v kontexte ako celku

v aktuálnom znení, ako aj z hľadiska vývoja novelizácií. Z týchto prehľadov vyplýva, že

vo výpočtoch diskriminačných kritérií nemožno nájsť jednotiacu ideu či konzistenciu

pri všetkom rešpekte k demokratickej legitimite zákonodarcu. Ak sú už tie dôvody, ktoré sú

explicitne stanovené, koncepčne nečitateľné, tak to citeľne oslabuje predvídateľnosť

aplikácie otvorenej klauzuly, berúc do úvahy aj otázky inštitucionálneho zázemia. Okrem

toho v celom , ako aj v zákone o priestupkoch sú tieto výpočty uzavreté,

len v a sú otvorené. V iných právnych odvetviach by táto

otvorenosť mohla obstáť, napríklad tam, kde to je v prospech diskriminovaného, ale tu ide

o právo trestné. (iv) Z komparatívneho prehľadu je zrejmé, že nenávistné skutkové podstaty

bývajú z dobrých dôvodov vybavené znakom porušenia verejného poriadku alebo kritériom

násilia. Tým, že a tento komponent neobsahujú, je potrebné

ich ako celok, ale zvlášť ich napadnutú časť, vykladať reštriktívnejšie, a to aj pri prieskume

súladu. (v) Napokon uzavretosť a formálne chápanie trestného činu

podporujú opatrnosť vo vzťahu k otvoreným klauzulám.

103. Z vymenovaných argumentov v súčte vyplýva, že napadnuté ustanovenie

nateraz neobstojí z hľadiska princípu legality, pretože prináša do skutkovej podstaty viac

otázok, než unesú ústavné kritériá na . Z týchto dôvodov je napadnutá časť

ustanovení a nesúladná pre svoju otvorenosť s princípom

legality, pretože sloboda prejavu nemôže byť obmedzená tak neurčito a trestný čin nemôže

byť formulovaný tak otvorene a štát musí mať riadny titul na zásahy do slobôd a občan musí

mať jasne stanovené povinnosti. Ide teda o nedodržanie princípu legality, a to z perspektívy

slobody prejavu ( ), z perspektívy trestného práva ( )

a napokon z perspektívy právneho štátu ( ), pretože legalita je oporným

bodom právneho štátu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to

je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

103.1 Článok 7 dohovoru sa vzťahuje predovšetkým na časovú pôsobnosť a prísnosť

a dohovoru je aplikovaný najmä na individuálne vzťahy, preto

ústavný súd už nepovažoval za potrebné uvádzať ďalšie právne dôvody a posudzovať ďalšie

námietky navrhovateľov smerujúce k vysloveniu uvedených častí zákona s označenými

článkami dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu voči týmto referenčným

normám (bod 3 výroku nálezu).

104. K argumentu podľa skutkových podstát Českej republiky

(bod 48) treba uviesť, že tamojší komentár k z roku 1961 kritizoval

ustanovenie „jiné skupiny osob“: „Vycházeje z argumentace, že Listina zaručuje základní

práva a svobody všem bez rozdílu pohlaví, rasy, barvy pleti, jazyka, víry a náboženství,

politického či jiného smýšlení, národního nebo sociálního původu, příslušnosti

k národnostní nebo etnické menšině, majetku, rodu nebo jiného postavení rozšířil

zákonodárce ochranu poskytovanou tímto ustanovením před podporou nebo propagací hnutí

hlásajícího zášť vůči jakékoliv jiné blíže nespecifikované skupině osob (např. vůči

homosexuálům). Je však třeba dodat, že pojem jiná skupina osob je příliš neurčitý

a umožňuje širokou interpretaci. Jeho obsah bude naplňován až judikaturou soudů“

(RIZMAN, S. § 260 [Podpora a propagace]. In: ŠÁMAL, P., PÚRY, F., RIZMAN, S.

Trestní zákon. 6. vydání. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2004, s. 1604. ISBN 80-7179-

896-7.). Komentár k súčasnému zákonu vymenúva napríklad práve také skupiny, ktoré

zjavne nie sú hodné ochrany z hľadiska hate speech: „Jinou skupinou osob je zde míněna

v návaznosti na konkrétně v tomto ustanovení vymezené skupiny osob, spojené sociálními

nebo kulturními vztahy [na rozdíl od termínu „skupina obyvatelů“ ve smyslu § 352 odst. 2 –

srov. marg. č. 4 a 7 k § 352, a skupinou osob podle § 355 odst. 1 písm. b), viz marg. č. 4

k § 355]. Vzhledem k různorodosti takových skupin, které sahají od příslušnosti k širší

rodině přes příslušnost k sportovnímu klubu (včetně fanoušků, např. klubů Sparty nebo

Slavie) až po příslušnost k politické straně či stavovské skupině (např. dané šlechtickým

původem), je obtížné vymezit obecnou definici skupiny osob. U každé takové skupiny však

musí být minimálně zjištěno, že: a) určitý člověk je navázán na určitý okruh jiných lidí,

s nimiž ho pojí určité zájmy, vazby, vztahy atd. (společenské spojení), b) tato skutečnost

ovlivňuje jeho jednání vůči nim, jako příslušníkům takové skupiny, a c) odlišuje ho

od všech ostatních lidí (nikoli jen dalších skupin). Ochrana je zde poskytována všem

takovým skupinám, bez ohledu na to, zda jsou založeny na členském nebo referenčním

systému, kdy se člen orientuje na příslušnost k takové skupině jen svými hodnotami a svým

jednáním, zda vztahy jsou založeny na formálním či neformálním vymezení pozic členů

skupiny apod.“ (ŠÁMAL, P., ŠÁMALOVÁ, M. § 356 [Podněcování k nenávisti vůči

skupině osob nebo k omezování jejich práv a svobod]. In: ŠÁMAL, a kol. Trestní zákoník

(EVK). 2.vydání. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2012, s. 3306. ISBN 978-80-7400-428-

5.). Starší komentár teda správne identifikoval skupinu homosexuálov ako typickú inú

skupinu rovnako, ako aj už v bode 98 zmieňovaný nález českého ústavného súdu sp. zn.

, ale nový komentár už nie. Skutočnosť, že aj renomovaný komentár

identifikuje skupiny sporným spôsobom, potvrdzuje aktuálnu riskantnosť otvorenosti

klauzuly.

105. Ústavný súd ešte zvažoval, či s osobitnou starostlivosťou nepodriadiť napadnutú

časť testu naliehavej spoločenskej potreby (pressing social need) ako komponentu testu

nevyhnutnosti, pretože mal v tomto smere pochybnosti. Tento bod testu je veľmi citlivý

z hľadiska rešpektu k demokratickému zákonodarcovi, pretože ústavný súd zisťuje,

či spoločnosť aspoň minimálne potrebuje takéto rozšírenie kriminalizácie. Pretože

napadnuté ustanovenie neobstálo už pri treťom kroku legality, odpoveď ponecháva ústavný

súd na opätovné zváženie zákonodarcovi.

- kritérium politického presvedčenia

106. Z hľadiska historických dôvodov by kritérium politického presvedčenia mohlo

na prvý pohľad ústavnoprávne obstáť, pretože mnohí boli adresátmi nenávisti pre svoje

ideologické pozície. Nemožno však zabúdať, že impulz k tomuto druhu nenávisti vychádzal

tradične zo strany moci. Navrhovatelia vo vyjadrení nepredkladajú mnoho právnych

argumentov, skôr špekulujú s možnými príkladmi nenávisti zo straníckych dôvodov. Tieto

námietky by sa dali prekonať ústavnokonformným výkladom, ktorý by akcentoval, že musí

ísť o politické presvedčenie ideologického typu, ktoré sa blíži náboženskému vyznaniu.

107. Ústavný súd hľadal záchytné body k spresneniu pojmu politické presvedčenie.

Právny poriadok okrem aplikuje politické presvedčenie v zákonoch, ktoré upravujú

vzťah našich autorít k osobám, ktoré sú v moci našich úradov a rozhoduje sa o ich nútenom

odchode do zahraničia. Priamo v zakazuje udeliť trest vyhostenia

páchateľovi, ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho osobná sloboda

z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie. Podobne o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 81 (prekážky

administratívneho vyhostenia) zakazuje administratívne vyhostenie cudzinca do štátu,

v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,

príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie.

Osobitnú pozornosť si zaslúži o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“). Podľa § 19a

ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania

vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo

presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politikách alebo postupoch bez

ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.

V danom prípade ide o trasponovanú smernicu. Podľa čl. 10 ods. 1 písm. e) smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych

príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie

medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených

na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany pojem politického názoru bude

zahŕňať najmä zastávanie určitého názoru, filozofie alebo náboženského presvedčenia

v záležitosti spojenej s prípadnými aktérmi prenasledovania uvedenými v čl. 6 a ich

politikami alebo metódami bez ohľadu na to, či tento žiadateľ uplatňoval tento názor,

filozofiu alebo náboženské presvedčenie. V literatúre [porov. DAUVERGNE, C. Toward

a New Framework for Understanding Political Opinion, 37 Mich. J. Int'l L. 243 (2016).]

sa uvádza, že pozadie konceptu a výkladu politického názoru leží v bipolárnom svete, teda

v napätí medzi pluralitou a totalitou. Z poznatkov z utečeneckého a azylového práva teda

vyplýva, že politické presvedčenie (jednotlivca) sa spravidla chráni pred štátom, resp. pred

aktérmi spriaznenými s mocou, a to spravidla voči krajinám s autoritatívnym politickým

usporiadaním. Ide teda o politické, resp. akékoľvek svetonázorové pozície, kde dochádza

k štrukturálnemu napätiu medzi jednotlivcom a mocou. Z uvedeného vyplýva, že politické

presvedčenie v klasickom zmysle je aktivované voči krajine, kde je sporné fungovanie

demokratického a právneho štátu. Je tak na zákonodarcovi, aby zvážil, či je u nás potrebná

takáto ochrana aj na vnútroštátnej úrovni. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že práve moc môže

aplikovať tieto skutkové podstaty proti oponentom (Stomakhin v. Rusko, sťažnosť

č. 52273/07, rozsudok z 9. 5. 2018)

- test legality ustanovenia

108. Skutková podstata podnecovania prekonala najkomplikovanejší vývoj. Ako už

bolo uvedené, po novele z roku 2009 bolo na základe snahy o elimináciu kyberkriminality

(porov. SMIEŠKO, I. Internet a trestné činy extrémizmu. Plzeň : Aleš Čeněk, 2017.) z jej

„návetia“ odstránené kritérium verejnosti, pričom len z dôvodovej správy sa mohlo odvodiť,

že zmyslom novely je vojsť do kyberpriestoru. Následne v roku 2016 boli diskriminačné

dôvody rozšírené o sexuálnu orientáciu a politické presvedčenie, avšak s návratom kritéria

verejnosti. Nie je jasné, čo má byť výsledkom novely, či sa vrátiť späť z kyberpriestoru,

pre ktorý boli pôvodne rozšírené niektoré diskriminačné kritériá, alebo nie.

109. Navyše aj pre túto skutkovú podstatu platí všetko, čo bolo uvedené vo vzťahu

k skutkových podstatám a . Preskúmavaná podstata jediná

pozná aj kritérium násilia. Ústavný súd zvažoval ponechať kritérium politického

presvedčenia, ale len vo vzťahu k podnecovaniu k násiliu, ale vzhľadom na výrokovú

kultúru to nie je možné a pre trestné právo by to nebolo účelné.

- test legality ustanovenia

110. Trestný čin hanobenia je najklasickejší z preskúmavanej skupiny. Aj pre

posúdenie jeho rozšírenia o politické presvedčenie platí koncepčná neujasnenosť. Ďalej tu

vzniká obava o demotiváciu k politickej diskusii z hľadiska , zvlášť ak tu nie je

náznak prítomnosti tendencie k porušovaniu verejného poriadku či násiliu. Nanovo

je potrebné ju premyslieť vzhľadom na to, že aj dnes prichádzajú impulzy k uvažovaniu

„my - oni“ z verejného priestoru. Z tohto dôvodu je aj tu dôvod na vyhovenie návrhu.

Z týchto dôvodov je napadnutá časť ustanovenia a nesúladná

s princípom legality, ktorého súčasťou je aj kvalita právnej normy v zmysle stability

trestnoprávnych noriem a nechaotického vzťahu medzi medzinárodnými trestnoprávnymi

záväzkami a vnútroštátnou trestnou politikou.

111. Napadnutá časť ustanovenia a teda nespĺňa

požiadavky na kvalitu zákona obmedzujúceho slobodu prejavu ( ),

čo zároveň znamená nesplnenie štandardov právneho štátu platných pre férovú normotvorbu

( ). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

112. Ako to už bolo uvedené, čl. 10 dohovoru je aplikovaný najmä na individuálne

vzťahy, preto ústavný súd už nepovažoval za potrebné uvádzať ďalšie právne dôvody

a posudzovať ďalšie námietky navrhovateľov smerujúce k vysloveniu uvedených častí

zákona s označenými článkami dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu

voči tejto referenčnej norme (bod 3 výroku nálezu). Bod 3 výroku taktiež absorbuje

procesné návrhy skupiny poslancov podané v priebehu konania.

113. Ústavný súd vníma pozitívnu snahu národnej rady a vlády reagovať na prejavy

nenávisti, a to vrátane symbolickej funkcie práva. Musí však opäť pripomenúť, že

preskúmaval len súčasti skutkových podstát. Na druhej strane sa nemohol vyhnúť úvahám

o podstate posudzovania ústavnosti nenávistných prejavov. Posolstvom nálezu môže byť

nutnosť koncepčnej práce pri novelách a zdržanlivosť k trestnoprávnej

represii. Nález naznačuje, že je potrebné uvažovať aj o subtílnejších formách reakcie

na nenávisť. V niektorých krajinách sú tieto skutky v režime súkromnožalobných deliktov

s účasťou občianskych združení. Ústavný súd je v prípade podaných ústavných sťažností

pripravený kultivovať skutkové podstaty nenávistných trestných činov. Pri výklade

ustanovení , , a je vo vzťahu k

potrebné zohľadniť, či skutky narušujú verejný poriadok alebo smerujú

k vzbudzovaniu násilia.

Účinky nálezu

114. Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,

že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,

ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia, účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy

vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť

ich do súladu s , ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo

ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2

a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie

ústavného súdu je všeobecne záväzné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019