Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 5/2017
PDF · 966.92 KB
No categories available
PL. ÚS 5/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 5/2017-117
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 9. januára 2019 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany Laššákovej, Mojmíra
Mamojku, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), Marianny Mochnáčovej,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Lipšicom a advokátom
JUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, na vyslovenie nesúladu ustanovenia
§ 421 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči
inej skupine osôb“ a ustanovenia § 422 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016
Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“, ustanovenia § 423 ods. 1 písm. b)
Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „politické presvedčenie“
a ustanovenia § 424 ods. 1 Trestného zákona v časti „politické presvedčenie“ s čl. 1 ods. 1,
čl. 26 ods. 1 a 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 7 a čl. 10 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných a slobôd takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 421 ods. 1 Trestného zákona v časti „alebo nenávisť voči inej
skupine osôb“ a ustanovenie § 422 ods. 1 Trestného zákona v časti „alebo nenávisť voči inej
skupine osôb“ n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Ustanovenie § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v časti „politické
presvedčenie“ a ustanovenie § 424 ods. 1 Trestného zákona v časti „politické presvedčenie“
n i e j e v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. decembra
2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj
„skupina poslancov“ alebo „navrhovatelia“) podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 421 ods. 1 Trestného
zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. (ďalej aj „Trestný zákon“) v časti „alebo nenávisť
voči inej skupine osôb“ a ustanovenia § 422 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona
č. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine osôb“ s čl. 1 ods. 1, čl. 26 ods. 1
a 4 a čl. 49 ústavy, ako aj s čl. 7 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 423 ods. 1
písm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „politické presvedčenie“
a ustanovenia § 424 ods. 1 Trestného zákona v časti „politické presvedčenie“ s čl. 26 ods. 1
a 4 ústavy, ako aj s čl. 10 dohovoru.
1.1 V uvedenom návrhu skupina poslancov v podstate namieta (i) ústavný nesúlad
časti „protiextrémistickej“ novely Trestného zákona, ktorou sa kriminalizuje nielen
nenávistný prejav proti rasovej, etnickej, národnostnej a náboženskej skupine, ale aj
nenávistný prejav proti „inej“ bližšie nedefinovanej podobnej skupine, a to so slobodou
prejavu a so zásadou nullum crimen sine lege s tým, že jedným z hlavných argumentov je
neurčitosť a vágnosť týchto ustanovení. Zároveň navrhovatelia namietajú, (ii) že politické
presvedčenie ako dôvod na trestný čin hanobenia presvedčenia a podnecovania k nenávisti
je ústavne nesúladný so slobodou prejavu.
2. Skupina poslancov argumentuje vo svojom návrhu štrukturálne, a to najprv
všeobecne k slobode prejavu (body 3 – 12), ďalej špecificky k § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1
Trestného zákona (body 13 – 14) a potom špecificky k § 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1
Trestného zákona (body 15 – 18). V ďalšej časti návrhu obdobne najprv argumentujú
všeobecne k určitosti trestnoprávnych predpisov (body 19 – 21) a napokon špecificky
k určitosti § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného zákona (body 22 – 28).
3. Navrhovatelia uvádzajú argumentáciu k nesúladu so slobodou prejavu výpočtom
troch podmienok obmedziteľnosti slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 4 ústavy,
a to a) podmienky zákonnej formy, b) podmienky sledovania jedného z legitímnych cieľov,
ktoré sú taxatívne v tomto článku uvedené, teda ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti
štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti, a c) podmienky
nevyhnutnosti. Tieto tri podmienky, ako navrhovatelia uvádzajú, sú na účely napadnutých
predpisov identické s podmienkami podľa čl. 10 dohovoru a ich naplnenie je štandardným
testom v konaní pred ústavným súdom (napr. PL. ÚS 15/98, III. ÚS 520/2016), ako aj pred
Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).
Prvá podmienka obmedzenia slobody slova „zákonom“ v sebe zahŕňa dve
požiadavky. Prvou je požiadavka dostupnosti právneho predpisu, aby mohol mať
jednotlivec predstavu o aplikácii právnej normy na konkrétny prípad. Druhou požiadavkou
je požiadavka určitosti. Zákon musí byť „formulovaný s dostatočnou mierou určitosti, aby
tak umožnil jeho adresátovi regulovať svoje správanie: jednotlivec musí byť schopný –
v prípade potreby s primeranou odbornou pomocou – predvídať v miere, ktorá je primeraná
okolnostiam, následky, ktoré sú s istým konaním spojené“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Blake
v. Spojené kráľovstvo, 25. 10. 2005, sťažnosť č. 68890/01, § 138). Citované rozhodnutie
ESĽP len potvrdzuje ustálenú súdnu prax vo vzťahu k tejto podmienke formulovanú
v rozsudku ESĽP vo veci Sunday Times v. Spojené kráľovstvo [č. 1 (rozsudok
z 26. 4. 1979, séria A, č. 30, § 47 a § 49)]. Rozhodnutie, ktoré obmedzilo slobodu prejavu
na základe správania contra bonos mores, preto napríklad nespĺňalo požiadavku určitosti
zákona podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci Hashman a Harrup v. Spojené
kráľovstvo, 25. 11. 1999, sťažnosť č. 25594/94, § 36 – § 43).
4. Druhá podmienka obmedzenia slobody prejavu je existencia ústavou vymedzeného
legitímneho cieľa. V prípade napadnutých predpisov je ním pravdepodobne „ochrana práv
a slobôd iných“ (v zmysle čl. 10 dohovoru je to „ochrana povesti alebo práv iných“).
Ak niekto ohovorí fyzickú osobu, je porušené jej právo na zachovanie osobnej cti a dobrej
povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy. Rovnako nikto nemá právo realizovať svoju slobodu
prejavu v dome alebo na záhrade niekoho, kto s tým nesúhlasí. V takom prípade by išlo
o zásah do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy alebo do vlastníckeho práva
5. Navrhovatelia pokračujú vo svojom návrhu tým, že problém ústavnoprávnej
analýzy pri verbálnych deliktoch všeobecne spočíva v identifikácii ústavného práva, ktoré
má byť porušené hanobiacim alebo nenávistným prejavom proti určitej spoločenskej
skupine. Je samozrejmé, že hanobiaci alebo nenávistný prejav môže v jednotlivcoch, ktorí
sa identifikujú s určitou skupinou, spôsobiť emocionálnu bolesť. Je však podľa nich sporné,
či samotná táto skutočnosť je dostatočným dôvodom na obmedzenie slobody prejavu,
keďže veľká časť prejavov, či už v politike, alebo v iných oblastiach spoločenského života,
spôsobuje emocionálnu bolesť. Ak by sa však pripustil trestnoprávny postih za akýkoľvek
výrok, ktorý je určitej spoločenskej skupine spôsobilý vyvolať emocionálnu bolesť, stala by
sa sloboda prejavu závislá na vôli momentálnej parlamentnej (jednoduchej) väčšiny.
Navrhovatelia navyše zdôrazňujú, že ak by sa priznala možnosť obmedziť slobodu prejavu
aj na základe práv nepriznaných ústavou, ale zákonom, mohli by sme čl. 26 z ústavy
vyškrtnúť. Základným cieľom tohto ústavného článku je totiž zabrániť zákonodarcovi
obmedziť slobodu prejavu nad rozsah, ktorý explicitne pripúšťa ústavná úprava.
6. Tretia podmienka – kritérium nevyhnutnosti – vyžaduje, aby obmedzenie slobody
prejavu malo proporcionálny charakter k legitímnemu cieľu, teda opatrenie obmedzujúce
slobodu prejavu musí ospravedlňovať „existencia naliehavej spoločenskej potreby
a primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j.
musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality“ (III. ÚS 520/2016).
Prívlastok „nevyhnutný“ v zmysle čl. 10 dohovoru rovnako implikuje existenciu „naliehavej
spoločenskej potreby“ (napr. rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Perná v. Taliansko,
6. 5. 2003, sťažnosť č. 48898/99, § 39). Európsky súd pre ľudské práva opakovane
zdôraznil, že aj keď sloboda prejavu môže byť za výnimočných okolností obmedzená, tieto
okolnosti musia byť „interpretované reštriktívne“ a „potreba akýchkoľvek obmedzení musí
byť presvedčivo preukázaná“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian v.
Spojené kráľovstvo, 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88, § 59). Inými slovami, vzťah medzi
použitými prostriedkami a sledovanými cieľmi musí byť pomerne úzky. Metaforou
navrhovateľov s preneseným významom do oblasti módy – nesmie ísť o voľný plážový štýl,
ale o úzky športový strih.
7. Cieľom potlačenia hanobiacich a urážajúcich výrokov, ako navrhovatelia
pokračujú, je zachovať spoločenskú harmóniu medzi rôznymi skupinami v štáte
a nespôsobovať emocionálnu bolesť takto chráneným skupinám. Hrozba trestného stíhania
by mala viesť k posilneniu miery tolerancie v spoločnosti. Ako navrhovatelia uvádzajú,
tento argument je teda založený na premise, že ľudia konfrontovaní s hanobiacimi výrokmi
sú natoľko nevzdelaní, že sa s týmito výrokmi budú identifikovať. A keďže tolerancia ešte
ani v našej spoločnosti nie je samozrejmosťou, je potrebné opačný trend – teda možný
nárast intolerancie a extrémizmu – potlačiť aj hrozbou trestnej sankcie. Právomoc obmedziť
slobodu prejavu na základe argumentu, že pravda ešte neprevládla, má však vážny
nedostatok – implikuje právomoc vysloviť, kde sa pravda nachádza. Tento argument je
navyše v rozpore so základným predpokladom slobody prejavu – dospelí ľudia by mali mať
právo dospieť k akýmkoľvek názorom, o ktorých môžu byť presvedčení v slobodnej
diskusii.
8. Navrhovatelia ďalej pripomínajú, ako ESĽP opakovane zdôraznil, že „právo
na slobodu prejavu nezahŕňa len informácie a myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané alebo
považované za neurážlivé alebo indiferentné, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú alebo
znepokojujú; také sú požiadavky pluralizmu, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých
neexistuje demokratická spoločnosť“ (napr. rozsudky ESĽP vo veci Open Door a Dublin
Well Woman v. Írsko, 29. 10.1992, séria A, č. 246, § 71 alebo vo veci Vogt v. Nemecko,
26. 9. 1995, séria A, č. 323, § 52). Predstava, že výkon akéhokoľvek ústavného práva môže
byť len dobrý a chvályhodný, je podľa navrhovateľov predstavou mylnou. Inými slovami,
jednotlivec môže vykonávať právo na slobodu prejavu (alebo aj iné ústavné právo), a pritom
ho môže vykonávať spôsobom, ktorý je morálne odsúdeniahodný – práve preto, že zraňuje,
uráža alebo dehonestuje. Ako povedal Winston Churchill „sloboda prejavu so sebou prináša
aj zlo v podobe všetkých hlúpych, nepríjemných a jedovatých vecí, ktoré sa povedia“
(prejav v Snemovni obcí, 15. 7. 1952, In: The Essential Churchill, Collected works,
speeches and sayings of Sir Winston Churchill. Duckworth Overlook 2012, s. 25).
9. Trestný proces a sankcie s ním spojené predstavujú jeden z najväčších zásahov
štátu do slobody jednotlivca. Trestnoprávne sankcie majú povahu kategorických zákazov
a ak sa štát rozhodne používať trestné právo, tak nechce len finančne demotivovať určité
správanie, ale chce ho úplne potlačiť. Tak extrémny zásah do osobnej slobody spĺňa len
výnimočne kritérium proporcionality vo vzťahu ku škodlivému následku, ktorým môže byť
násilie spôsobené hanobiacimi prejavmi. Príčinná súvislosť medzi zákazom tohto druhu
výrokov a rozsahom násilných deliktov motivovaných takýmito výrokmi nebola
podľa navrhovateľov navyše nikdy preukázaná. Navrhovatelia poukázali i na to, že vláda
Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) nijako neodôvodnila potrebu rozšíriť napadnuté
skutkové podstaty trestných činov.
10. Navrhovatelia uznávajú, že niektoré krajiny vrátane Slovenskej republiky
tradične kriminalizujú nenávistné prejavy (hate speech), ale skupiny, ktoré sú pred takýmto
prejavom chránené, sú definované na základe nemenných (alebo aspoň pomerne trvalých)
znakov, ako je rasa, etnický a národnostný pôvod alebo sexuálna orientácia. Samozrejme, aj
tento prístup vytvára nebezpečenstvo arbitrárnosti vo vzťahu k selekcii skupín, ktoré
pred nenávistným prejavom chránené sú, a skupín, ktoré môžu byť hanobené ad libitum.
Ale nemennosť (trvalosť) definičnej charakteristiky skupiny je istým, aj keď nie
absolútnym, limitujúcim kritériom. Napriek tomu, že podľa navrhovateľov judikatúra ESĽP
v tejto oblasti nie je krištáľovo čistá, niektoré rozhodnutia, berúc do úvahy špecifické
okolnosti jednotlivého prípadu, nekonštatovali porušenie čl. 10 dohovoru pri nenávistných
prejavoch proti takto definovaným skupinám – napríklad pokiaľ takýto prejav bol vyslovený
vo vzťahu k neplnoletým osobám, ktoré sa nachádzajú v „ľahko ovplyvniteľnom
a senzitívnom veku“ (rozsudok ESĽP vo veci Vejdelan a ostatní v. Švédsko, 9. 2. 2012,
sťažnosť č. 1813/07, § 56).
11. Navrhovatelia ďalej poukazujú na to, že v kontexte hanobiacich a urážlivých
výrokov (hate speech) vo vzťahu k politickému prejavu je však judikatúra ESĽP pomerne
jednoznačná. Vo veci Vajnai v. Maďarsko (rozsudok z 8. 7. 2008, sťažnosť č. 33629/06)
posudzoval ESĽP problematiku trestného postihu za verejné používanie totalitných
symbolov – konkrétne za nosenie červenej komunistickej hviezdy na verejnom zhromaždení
(obdoba § 422 Trestného zákona). Európsky súd pre ľudské práva posudzoval daný prípad
z pohľadu dvoch legitímnych cieľov pre obmedzenie slobody prejavu, a to predchádzania
nepokojom a ochrany práv iných (§ 55 – § 57 citovaného rozsudku). Vo vzťahu
k predchádzaniu nepokojom ESĽP uviedol, že nenašiel žiaden dôkaz, že nosenie
komunistického symbolu môže viesť „k okamžitému alebo aj vzdialenému nebezpečenstvu
nepokojov“ a „samotné hypotetické nebezpečenstvo ako preventívne opatrenie na ochranu
demokracie sa nemôže považovať za nevyhnutnú spoločenskú potrebu“ (§ 55 citovaného
rozsudku). Vo vzťahu k druhému legitímnemu cieľu obmedzenia slobody prejavu – teda
k ochrane práv iných – ESĽP uviedol (§ 57 citovaného rozsudku): „[Súd] pripúšťa, že
vystavenie symbolu, ktorý bol všadeprítomný počas nadvlády [komunistických] režimov,
môže vyvolať znepokojenie obetí a ich blízkych, ktorí oprávnene považujú takéto
vystavenie za urážlivé. Napriek tomu tieto emócie, akokoľvek pochopiteľné, nemôžu samy
osebe stanoviť limity slobody prejavu... Podľa názoru súdu právny systém, ktorý aplikuje
obmedzenia na ľudské práva v záujme uspokojiť požiadavky verejných pocitov (skutočných
alebo domnelých), nemôže byť považovaný za napĺňajúci naliehavú spoločenskú potrebu
uznanú v demokratickej spoločnosti.“
12. Rovnako je podľa navrhovateľov potrebné podotknúť, že judikatúra ESĽP
interpretuje čoraz reštriktívnejšie čl. 10 dohovoru, ktorý umožňuje obmedziť právo
na slobodu prejavu v prípade jeho zneužitia. V kauze Lehideux and Isorni v. Francúzsko
Veľká komora ESĽP konštatovala porušenie práva na slobodu prejavu sťažovateľov, ktorí
uverejnili článok obhajujúci maršala Pétaina, za čo boli trestnoprávne postihnutí (pre trestný
čin ospravedlňovania zločinov kolaborácie s nepriateľom). Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že udalosti uvádzané v publikovanom článku sa odohrali viac ako štyridsať
rokov pred jeho uverejnením a „aj keď výroky podobné zverejneným svojou povahou stále
v obyvateľoch oživujú kontroverzie a utrpenie, časový odstup spôsobuje, že by nebolo
vhodné sa na ne pozerať s rovnakou prísnosťou ako o desať alebo dvadsať rokov skôr“
(rozsudok Veľkej komory ESĽP, 23. 9. 1998, sťažnosť č. 55/1997/839/1045, § 55). V tejto
súvislosti je vo vzťahu k súdnej moci podľa navrhovateľov veľmi presvedčivý názor sudcu
ESĽP Andrása Sajóa, ktorý vo svojom odlišnom stanovisku (ku ktorému sa pripojili
sudcovia V. Zagrebelsky a N. Tsotsoria) vo veci Féret v. Belgicko (rozsudok ESĽP,
16. 7. 2009, sťažnosť č. 15615/07) zdôraznil: «Regulácia obsahu a obsahovo definované
obmedzenia slobody prejavu vychádzajú z premisy, že niektoré vyjadrenia idú „proti
duchu“ dohovoru. Ale „duch“ neponúka jasné štandardy a jeho aplikácia je ľahko
zneužiteľná. Ľudia vrátane sudcov majú náchylnosť označiť tie názory, s ktorými
nesúhlasia, ako jednoznačne neakceptovateľné, a teda mimo hraníc chráneného prejavu.
Avšak práve vtedy, keď sme konfrontovaní s názormi, ktoré nás znechucujú alebo
pohoršujú, musíme byť veľmi opatrní s naším úsudkom, pretože naše osobné presvedčenie
môže ovplyvniť naše názory na to, čo je v skutočnosti nebezpečné.»
13. Špecificky k nesúladu častí ustanovení § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného
zákona so slobodou prejavu navrhovatelia uviedli, že novelizované ustanovenia trestného
činu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv
a slobôd doplnili pôvodné skutkové podstaty inter alia o založenie, podporu, propagáciu
alebo prejavovanie sympatie ku skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá hlása „nenávisť
voči inej skupine osôb“. Ostatné skupiny, ktoré sú danými skutkovými podstatami chránené
pred nenávistným prejavom, sú pomerne jednoznačne definované – ide o skupiny
definované na základe rasy, etnického pôvodu, národnosti alebo náboženstva.
14. Doplnenie objektívnych stránok skutkových podstát aj o ochranu nijako
nedefinovaných „iných skupín osôb“ nenapĺňa podľa navrhovateľov požiadavku určitosti
zákona, ktorá je prvou podmienkou právnej úpravy obmedzujúcej slobodu prejavu. Samotné
znenie skutkových podstát v inkriminovanej časti nedáva žiadnu odpoveď na otázku, o aké
iné skupiny osôb by mohlo ísť. Principiálny výklad tohto textu evokuje, že môže ísť
o akúkoľvek inú skupinu osôb, ktorá je definovaná na základe jedného spoločného kritéria.
Mohlo by ísť teda o skupinu fajčiarov, veteránov, recidivistov, prokurátorov, smetiarov
či pedofilov. Tak vágny a neurčitý pojem celkom jednoznačne nenapĺňa ústavné požiadavky
na určitosť zákonnej úpravy obmedzenia slobody prejavu. Ako uviedol ústavný súd
v kontexte slobody prejavu vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 15/98: „Ak zákonodarca prijme
právnu normu, ktorej formulácia nie je jednoznačná, nastoľuje stav právnej neistoty.“ Ako
sa bude ďalej v súvislosti s čl. 49 ústavy konštatovať, tento stav právnej neistoty je obzvlášť
neprijateľný v oblasti trestného práva.
15. Špecificky k nesúladu častí ustanovení § 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1
Trestného zákona so slobodou prejavu navrhovatelia uviedli, že novelizované ustanovenia
trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona
a trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424
Trestného zákona doplnili do týchto skutkových podstát ochranu skupiny alebo jednotlivca
na základe ich/jeho politického presvedčenia. Znenie skutkových podstát citovaných
trestných činov sa pritom netýka len prejavu, ktorý podnecuje k násilnému alebo inému
nezákonnému konaniu. Týka sa najmä verejného hanobenia (§ 423 Trestného zákona)
a podnecovania k nenávisti (§ 424 Trestného zákona). Najdôležitejšou politickou slobodou
v ústavnom systéme každého demokratického štátu je sloboda prejavu. Bez slobody prejavu
nie je diskusia a bez diskusie nie je demokracia. Aj z uvedeného dôvodu požíva politický
prejav zvýšenú mieru ochrany. V zmysle konštantnej judikatúry ESĽP sa najcitlivejšie
posudzuje obmedzenie slobody prejavu v oblasti politiky a verejného záujmu (rozsudok
Veľkej komory ESĽP vo veci Sűrek v. Turecko, 8. 7. 1999, č. 26682/95, § 61). V tejto
súvislosti je podľa navrhovateľov nevyhnutné zdôrazniť, že ústavný súd vo svojej
zaužívanej rozhodovacej praxi zdôrazňuje materiálny aspekt ochrany základných práv.
V praxi sa táto inklinácia k materiálnej koncepcii zhmotnila do tejto tézy: „Ústava, podobne
ako dohovor, nechráni práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné
a efektívne.“ (napr. I. ÚS 255/2010, I. ÚS 5/02, I. ÚS 350/08).
16. Skupina poslancov tiež poukazuje na to, že z doterajšej judikatúry ústavného
súdu taktiež vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda
aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide
o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá
niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej
potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami
a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou
proporcionality (napr. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). Kriminalizácia verbálnych
deliktov spočívajúcich v hanobiacich či nenávistných prejavoch proti skupinám
a jednotlivcom definovaným na základe politického presvedčenia nie je kompatibilná
s kritériami, ktoré stanovuje test proporcionality, a to predovšetkým na úrovni
nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti. V zmysle konštantnej judikatúry
ESĽP, ak sa „sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú
ospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba“
(rozsudok ESĽP vo veci Observer a Guardian v. Spojené kráľovstvo, 26. 11. 1991, sťažnosť
č. 13585/88). Zákonodarca podľa navrhovateľov nepreukázal žiadnu jasnú, naliehavú
a presnú spoločenskú potrebu na kriminalizáciu politického prejavu.
17. Aplikácia týchto ustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré podliehajú
výkonnej moci, je pritom podľa navrhovateľov obzvlášť náchylná na zneužitie. Verbálny
prejav „špinavý Smer-ák“ by mohol byť posudzovaný odlišne ako „zdegenerovaný SaS-
kár“. Keďže pri daných skutkových podstatách ide o prečiny, aplikácia pomerne
flexibilného materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného poriadku by mohla
viesť až k svojvoľnému konaniu orgánov činných v trestnom konaní. Ingerencia
všeobecných súdov by samozrejme v merite veci prišla do úvahy až po podaní obžaloby.
18. Napriek tomu, že aj politická diskusia by mala rešpektovať hranice slušnosti
a etiky, riešením v slobodnej a demokratickej spoločnosti podľa navrhovateľov nie je
a nemôže byť trestnoprávny postih neslušných či vulgárnych výrokov. Je pritom zrejmé,
že sloboda prejavu chráni nielen obsahovú (kognitívnu), ale aj formálnu (emotívnu) zložku
prejavu. Inými slovami, ak je v slobodnej spoločnosti chránený prejav „Nesúhlasím s touto
vládou, bolo by dobré, keby bola vymenená.“, tak je chránený aj prejav, ktorý danú
myšlienku formuluje menej elegantne. Ako uviedla Veľká komora ESĽP v už citovanom
rozsudku vo veci Perná v. Taliansko: „článok 10 neposkytuje ochranu iba podstate
prejavených myšlienok a informácií, ale aj forme, v ktorej sa vyjadria navonok“ (§ 39
citovaného rozsudku).
19. Všeobecne k určitosti (trestnoprávnych) predpisov navrhovatelia vo vzťahu
k čl. 1 ods. 1 ústavy uviedli, že ústavný súd opakovane rozhodol, že zákonodarca
je obmedzený pri používaní neurčitých právnych pojmov so zreteľom na princíp právnej
istoty. Podľa ústavného súdu: „Z hľadiska skutkových predpokladov a obsahu príslušnej
právnej úpravy musí zákonodarca koncipovať a formulovať zákon a v ňom obsiahnuté
právne normy tak, aby zodpovedali požiadavkám jasnosti, prehľadnosti a justiciability.“
(PL. ÚS 29/05). Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu teda vyžaduje, „aby zákony
v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň
predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu... vytvára
stav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy.“ (PL. ÚS 19/98).
20. Článok 49 ústavy zakotvuje princíp nullum crimen sine lege, pričom v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy kladie nároky aj na obsahovú kvalitu trestnej legislatívy. Ak je vágnosť
právnej normy v rozpore s princípom právnej istoty, potom to podľa navrhovateľov
a fortiori musí platiť pri formulácii skutkových podstát trestných činov, keďže trestné
sankcie predstavujú najzávažnejší zásah do základných práv a slobôd jednotlivcov.
Štrasburská judikatúra vymedzila základné princípy aplikácie čl. 7 dohovoru vo veci
Kokkinakis v. Grécko (rozsudok ESĽP, 25. 5. 1993, Séria A č. 260). Podľa ESĽP
predmetný článok dohovoru obsahuje tri hlavné zásady: zákonnosť trestných činov
a trestov, zákaz retroaktívnej aplikácie práva v neprospech obžalovaného, zákaz aplikácie
trestného zákona extenzívnym spôsobom v neprospech obžalovaného, najmä použitím
analógie.
21. Vo vzťahu k prvej zásade (zákonnosti trestných činov) je podľa navrhovateľov
kľúčová obsahová podstata právnej úpravy, a to najmä z hľadiska jej jasnosti,
predvídateľnosti a dostupnosti. K jasnosti právnej úpravy definujúcej trestnosť konania
ESĽP vo veci Kokkinakis v. Grécko uviedol: „Súd zdôrazňuje, že článok 7 ods. 1 dohovoru
sa neobmedzuje na zákaz retroaktívneho použitia trestného práva v neprospech
obžalovaného. Rovnako zahŕňa, viac všeobecne, princíp, že len zákon môže definovať
trestný čin a trest (nullum crimen, nulla poena sine lege), a princíp, že trestné právo nesmie
byť interpretované extenzívne v neprospech obžalovaného, napríklad formou analógie;
z tohto vyplýva požiadavka, aby bol trestný čin jasne definovaný v zákone. Táto podmienka
je splnená v prípade, ak jednotlivec môže zo znenia relevantných ustanovení vedieť –
v prípade potreby doplnených ich súdnym výkladom – za ktoré konania alebo opomenutia
bude niesť zodpovednosť“ (§ 52 citovaného rozsudku).
22. Špecificky k určitosti § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného zákona navrhovatelia
uviedli, že novelizované ustanovenia trestného činu založenia, podpory a propagácie hnutia
smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd doplnili pôvodné skutkové podstaty
inter alia o založenie, podporu, propagáciu alebo prejavovanie sympatie ku skupine, hnutiu
alebo ideológii, ktorá hlása „nenávisť voči inej skupine osôb“.
23. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov
a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov „ak sa pri tvorbe právneho predpisu používa pojem, ktorý právny
poriadok nepozná, vymedzí sa jeho presný význam definíciou; to neplatí, ak ide o pojem,
ktorého význam je všeobecne známy alebo dostatočne zrejmý vzhľadom na bežné
používanie.“. Slovné spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ v časti „inej skupine osôb“
používa podľa argumentácie navrhovateľov tri neurčité pojmy: iná, skupina a osôb.
Navrhovatelia sa pýtajú, čo znamená slovo „iná“. Iná čím, kvalitou alebo kvantitou?
To podľa nich platí aj pre slovo „skupina“. Čo charakterizuje skupinu? Slovo „iná“ na to nie
je spôsobilé, lebo absentuje porovnávacie kritérium. Osobami sa mienia len ľudské bytosti
alebo aj právnické osoby? Alebo obidve skupiny?
24. Iná skupina osôb teda podľa navrhovateľov nie je v napadnutých predpisoch
nijakým spôsobom definovaná. Zo znenia tohto ustanovenia si adresáti týchto právnych
noriem nemôžu urobiť ani len všeobecnú predstavu, ktoré ich konanie bude alebo nebude
podliehať trestnej zodpovednosti. Už bývalý Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky práve v kontexte posudzovania skutkových podstát trestných činov vyslovil tézu,
že z princípov právneho štátu „vyplýva aj princíp právnej istoty. Obidva princípy požadujú,
aby príkazy a zákazy boli v zákone upravené tak, aby nevznikali pochybnosti o základnom
obsahu právnej normy.“ (nález Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
sp. zn. Pl. ÚS 5/92).
25. Jasná definícia skutkových podstát trestných činov je podľa navrhovateľov
kľúčová pre existenciu právneho štátu. Jednotlivec musí mať adekvátnu a jasnú výstrahu,
aké jeho konanie alebo opomenutie bude sankcionované ako trestný čin. Pri takto
definovaných skutkových podstatách to žiaden jednotlivec nebude a nemôže vedieť.
Negatívny právny omyl v našom trestnom práve nezbavuje páchateľa trestného činu trestnej
zodpovednosti. Právny omyl pritom spočíva v neznalosti alebo v mylnom výklade noriem
trestného práva, ktoré sú relevantné pre vyvodzovanie trestnej zodpovednosti (R 60/1993).
Páchateľ sa teda mýli, resp. má nesprávnu predstavu o tom, či jeho konanie je, alebo nie je
protiprávne v zmysle Trestného zákona. Vágnosť pojmu „iná skupina osôb“ podľa
navrhovateľov neumožňuje jednotlivcovi vytvoriť si ani len približnú predstavu o tom,
za ktorý prejav už bude niesť trestnú zodpovednosť.
26. Účelom (časti) právneho predpisu, kde je použité slovné spojenie „inej skupiny
osôb“, je vymedziť jednoznačným a nezameniteľným spôsobom základy trestnej
zodpovednosti, medziiným aj určiť presne predmet útoku, ktorý by mal byť chránený
prostriedkami trestného práva. Predmet útoku je v tomto prípade „iná skupina osôb“. Takéto
vymedzenie predmetu útoku podľa navrhovateľov nielenže nie je potrebné na dosiahnutie
účelu napadnutého predpisu, ale v skutočnosti bráni jeho dosiahnutiu. Jeho obsah je neurčitý
do tej miery, ktorá sa nedá preklenúť žiadnymi výkladovými metódami, mohol by viesť
k svojvôli a k neproporcionálnemu rozšíreniu trestnej zodpovednosti.
27. Vágnosť a neurčitosť uvedeného pojmu, ktorý je súčasťou objektívnych stránok
skutkových podstát citovaných trestných činov, nie je podľa navrhovateľov možné napraviť
ani snahou o ústavne konformný výklad zákonov. Jediné interpretačné pravidlo, ktoré by
mohlo byť použité je pravidlo ejusdem generis (rovnakého druhu) – teda interpretačné
pravidlo, pri ktorom všeobecné slová nasledujúce po dvoch alebo viacerých špecifických
pojmoch sa aplikujú na osoby alebo veci rovnakého druhu. Problémom možnosti aplikácie
tohto interpretačného pravidla je, že nie je vôbec zrejmé, na aké druhovo príbuzné skupiny
(nad rámec rasových, etnických, národnostných a náboženských skupín) by sa mala
trestnoprávna ochrana vzťahovať. Inými slovami, pravidlo ejusdem generis nie je
aplikovateľné v prípade, ak sú špecifické pojmy uvedené v právnej norme tak heterogénne,
že nemajú žiaden spoločný základ (k tomu SCALIA, A. – GARNER, B. Reading Law: the
interpretation of legal texts. St. Paul : Thomson/West, 2012, s. 199 – 2013.). Obzvlášť
v prípade trestného práva je takýto stav podľa skupiny poslancov v rozpore s požiadavkou
určitosti právnej normy, ktorá vyplýva z čl. 1 ods. 1, čl. 49 ústavy a z čl. 7 dohovoru.
28. Z uvedených dôvodov slovné spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ podľa
názoru navrhovateľov nenapĺňa parametre materiálnej kvality zákona kriminalizujúceho
určité konanie, a to z dôvodu svojej nejasnosti a vágnosti, ktorú nie je možné prekonať
obmedzenými interpretačnými nástrojmi aplikovateľnými v trestnom práve hmotnom.
29. Na základe uvedenej argumentácie skupina poslancov navrhuje, aby ústavný súd
o ich návrhu nálezom takto rozhodol:
«Ustanovenie § 421 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z. v časti
„alebo nenávisť voči inej skupine“ a ustanovenie § 422 ods. 1 Trestného zákona v znení
zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „alebo nenávisť voči inej skupine“ nie je v súlade s čl. 1
ods. 1, čl. 26 ods. 1, ods. 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 7 a čl. 10 Dohovoru
o ochrane základných práv a slobôd.
Ustanovenie § 423 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 316/2016 Z. z.
v časti „politické presvedčenie“ a ustanovenie § 424 ods. 1 Trestného zákona v znení
zákona č. 316/2016 Z. z. v časti „politické presvedčenie“ nie je v súlade s čl. 26 ods. 1,
ods. 4 ústavy a čl. 10 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.»
Priebeh konania
30. Ústavný súd návrh skupiny poslancov predbežne prerokoval a uznesením
č. k. PL. ÚS 5/2017-20 z 22. marca 2017 ho prijal na ďalšie konanie. Návrh na pozastavenie
účinnosti napadnutých ustanovení bol procesne zamietnutý.
Vyjadrenie Národnej rady Slovenskej republiky
31. Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) svoje vyjadrenie
otvára tým, že novela (zákon č. 316/2016 Z. z.), ktorá vniesla do Trestného zákona
napadnuté ustanovenia, mala smerovať k vyjasneniu vzťahov medzi nenávistnými
skutkovými podstatami. Pokračuje tým, že vstupnou interpretačnou pozíciou je tu jazykové
znenie, ktoré však môže byť dopĺňané výkladom podľa účelu. Po tomto úvode národná rada
tvrdí, že napadnutý pojem „iná skupina“ je potrebné vykladať jednak podľa numerickej
definície skupiny osôb v § 129 ods. 1 Trestného zákona (Skupinou osôb sa na účely tohto
zákona rozumejú najmenej tri osoby.), ako aj podľa rôznych typov skupín osôb
definovaných v § 129 ods. 2 až 5 Trestného zákona. Národná rada ďalej pokračuje tým, že
v skutkovej podstate podľa § 422 ods. 1 Trestného zákona ide o natoľko závažné konanie,
že nie je rozhodujúce, proti presne akej skupine smeruje. Na pôdoryse Rady Európy vznikla
rozhodnutím Rady ministrov Európska komisia proti rasizmu a intolerancii (ECRI), ktorá
vydáva odporúčania a monitoruje situáciu v jednotlivých krajinách Rady Európy. Národná
rada sa odvoláva na jej odporúčanie č. 15 o boji proti nenávistným prejavom, pretože
odporúčanie taktiež taxatívne neuzatvára cieľovú skupinu nenávistných prejavov (na účely
tohto všeobecného politického odporúčania by sa za nenávistný prejav malo bez ohľadu
na jeho formu považovať obhajovanie, podpora alebo podnecovanie znevažovania,
nenávisti alebo hanobenia osoby alebo skupiny osôb, ako aj akékoľvek obťažovanie,
urážanie, vytváranie negatívnych stereotypov, stigmatizácia alebo vyhrážanie sa takejto
osobe alebo skupine osôb, ako aj odôvodňovanie všetkých uvedených foriem prejavu
„rasou“, farbou pleti, rodinným pôvodom, národnostným alebo etnickým pôvodom, vekom,
zdravotným postihnutím, jazykom, náboženstvom alebo vierou, pohlavím, rodom,
pohlavnou identitou, sexuálnou orientáciou a inými osobnými charakteristikami alebo
postavením).
32. Vo vzťahu k § 423 Trestného zákona národná rada tiež zdôrazňuje, že hanobenie
je závažné protispoločenské konanie. Obeťou nemusí byť iba politik alebo iná verejne činná
osoba, ale ktokoľvek, o kom bude známe jeho politické presvedčenie. Pri podnecovaní
podľa § 424 Trestného zákona ide navyše o verejné podnecovanie k násiliu. Národná rada je
presvedčená, že úprava je dostatočne určitá. Norma nemôže byť dokonale jasná,
aj trestnoprávna norma potrebuje výklad, a to vrátane ústavne konformného výkladu.
33. Národná rada dokončuje argumentáciu tým, že napadnutá úprava je
proporcionálna, pretože štát musí zabezpečiť bezpečnosť svojim občanov bez rozdielu.
Aj samotná história našej spoločnosti ukázala, do akých extrémov môže spoločnosť dôjsť,
ak nenávistným prejavom proti iným skupinám ľudí (pre ich rasu, národnosť, príslušnosť)
nechá voľný priebeh alebo ich dokonca podporuje a propaguje. V tejto súvislosti odkazuje
na právnu vetu federálneho nálezu Pl. ÚS 5/92: „Bezpečnosť štátu a bezpečnosť občanov
(verejná bezpečnosť) si vyžadujú zabrániť podpore a propagácii hnutí, ktoré bezpečnosť
štátu a občanov ohrozujú. Hnutia, ktoré preukázateľne smerujú k potlačeniu občianskych
práv alebo k hlásaniu vymedzenej zášte, nech sú akokoľvek pomenované a zdôvodňované
akýmikoľvek ideálmi alebo cieľmi, sú hnutiami, ktoré demokratický štát, jeho bezpečnosť
a bezpečnosť jeho občanov ohrozujú. Ich postih je preto v plnom súlade s obmedzeniami,
ktoré čl. 17 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) pripúšťa.
Ustanovenia čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 a 2 listiny spolu s druhým odsekom preambuly
vyjadrujú princípy právneho štátu. Z nich vyplýva aj princíp právnej istoty. Obidva princípy
požadujú, aby príkazy a zákazy boli v zákone upravené tak, aby nevznikali pochybnosti
o základnom obsahu právnej normy.“ Napokon sa národná rada odvoláva aj na ESĽP, ktorý
neposkytuje ochranu nenávistnému prejavu násilia.
Vyjadrenie vlády Slovenskej republiky
34. Vláda Slovenskej republiky na návrh zareagovala rozsiahlym a nemechanickým
vyjadrením:
Vo všeobecných východiskách stanoviska uvádza, že každá vláda v širšom zmysle
slova stojí pred otázkou vyvažovania ústavných princípov vrátane základných práv
a slobôd, a to nie abstraktne, ale na pozadí historických skúseností konkrétnej krajiny
a v kontexte aktuálneho diania. Navrhovaná a prijatá právna úprava tak samozrejme
reflektuje (i) politickú orientáciu vlády a mieru jej afinity k jednotlivým ústavným
hodnotám, (ii) predošlú právnu úpravu a jej fungovanie v praxi a (iii) aktuálne dianie
v spoločnosti. I napadnutá právna úprava je tak výsledkom spolupôsobenia spomenutých
faktorov. Zákonodarca tak volí istú koncepciu, získal totiž na jej voľbu legitimitu. Voľba
koncepcie je vo svojej podstate rozhodnutím politickej otázky a ústavné súdy sa už tradične
sebaobmedzujú tak, aby tento typ otázok nerozhodovali za zákonodarcu, ale „iba“ zisťovali,
či zvolená koncepcia vyhovuje ústavným parametrom (napr. aj PL. ÚS 102/2011). Debaty
o vhodnej koncepcii vzťahu medzi slobodou prejavu a nenávistnými prejavmi (v širšom
zmysle slova) prebiehajú na akademickej i praktickej normotvornej úrovni, existencia
protiargumentov voči zákonodarcom zvolenej koncepcii však priamo nevplýva na jej
kompatibilitu s ústavou.
35. Navrhovatelia v návrhu argumentujú čiastočne proti obmedzovaniu tzv. hate
speech ako takej a čiastočne proti napadnutým častiam právnej úpravy. Keďže obmedzenie
hate speech aj v rozsahu napadnutých častí právnej úpravy súvisí s odôvodnením jej
obmedzovania ako takým, stanovisko sa v tejto časti zameriava na celkovú justifikáciu
regulácie hate speech, ktorá bola upravená ostatnou novelou Trestného zákona. Ďalšia časť
sa následne konkrétnejšie zameria na výhrady navrhovateľov k úprave v napadnutej časti.
36. Odôvodnenie obmedzení tzv. hate speech totiž nesúvisí len s potrebou ochrany
jednotlivcov pred emocionálnou ujmou. Koncepcia, ku ktorej sa prikláňa vláda, spočíva
predovšetkým v potrebe ochrany prostredia v spoločnosti, ktoré podporuje rešpekt
k jednotlivým skupinám osôb a ich príslušníkom a príslušníčkam vrátane nepopulárnych
menšín, a teda aj v potrebe ochrany pred podkopávaním ich dôstojnosti – postavenia
jednotlivcov ako príslušníkov komunity, ktorá tvorí štát. Spomenutá ochrana je
z praktického hľadiska na dosiahnutie základnej sociálnej súdržnosti odôvodniteľná
v pluralitnej demokratickej spoločnosti, kde popri sebe existujú jednotlivci a skupiny
s rôznymi identitami. Tento typ odôvodnenia obmedzení hate speech presadzuje časť
akadémie, napríklad Jeremy Waldron, a možno ho vyčítať aj z odôvodnení rozhodnutí
ESĽP.
37. Waldron konštatuje dvojakosť cieľa právnej regulácie hate speech. Jednak ide
o ochranu reputácie skupiny pred stereotypizáciou, stigmatizáciou či dehumanizáciou a tým,
aby sa nenávisť nestala trvalou súčasťou prostredia. V hre je tak atmosféra v spoločnosti
vrátane inkluzívnosti či pocitu bezpečnosti nepopulárnych skupín ako verejného dobra.
Zároveň ide o ochranu statusu jednotlivcov ako úctyhodných členov spoločnosti, a to nielen
v očiach príslušníkov iných skupín, ale aj v ich vlastných. Waldron tiež konštatuje, že už
uvedené sa môže zakryť práve používaním termínu „hate speech“, preto odkazuje skôr
na starší, resp. viac európsky termín „group libel“ (WALDRON, J. The Harm in Hate
Speech. Harvard University Press, 2012, najmä s. 5 – 6, s. 47 a nasl., s. 58, s. 81 a nasl.,
s. 103 – 104, s. 105 a nasl., s. 149.). Dané zároveň odôvodňuje použitie prostriedkov
trestného práva.
38. V reakcii na požadovanie dôkazu o jasnom a aktuálnom kauzálnom vplyve hate
speech na atmosféru v spoločnosti Waldron používa prirovnanie spoločenského prostredia
k životnému prostrediu. Táto analógia je podľa názoru vlády použiteľná aj na ilustráciu
toho, že hate speech je škodlivá aj v prípade, ak priamo nevedú ku konkrétnemu násilnému
skutku. Ďalej sa v argumentácii pokračuje, že je potrebné si predstaviť, že akt hate speech je
ako emisia vo výfukovom plyne auta. Vieme, že emisie škodia životnému prostrediu,
rovnako ako vieme, že hate speech škodí prostrediu spoločenskému. Toto znečistenie
prostredia však nie je vytvorené jediným konkrétnym autom, ale všetkými autami
s emisiami. Regulujeme však emisie v každom jednom aute. Podobne, ak by sme
požadovali dôkaz priamej škody z emisií jedného auta pre nejakú súčasť životného
prostredia, napríklad pre zdravie konkrétneho človeka, neuspeli by sme. Totiž
problematický efekt na prostredie nemá jediné auto, ale ich množstvo, rozumné je však
regulovať emisie vo všetkých autách.
39. Európsky súd pre ľudské práva zas podľa typu prejavu, resp. podľa hodnôt
či princípov, ktoré prejav obmedzuje alebo popiera, rozlišuje medzi neposkytnutím žiadnej
ochrany prejavu kvôli zneužitiu práva na slobodu prejavu podľa čl. 17 dohovoru a medzi
poskytnutím ochrany, keď prejav spadá pod rozsah čl. 10 dohovoru (vtedy ESĽP následne
vykonáva test proporcionality). Prvá situácia nastáva najmä vtedy, keď prejav neguje
hodnoty, na ktorých je dohovor postavený, napríklad hodnoty tolerancie, spoločenského
zmieru a nediskriminácie (napr. Ivanov proti Rusku, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti
z 20. 2. 2007, sťažnosť č. 35222/04). Aj pri druhej situácii nejde predovšetkým o ochranu
emócií tých, proti ktorým prejav smeruje, ale napríklad o ochranu dôstojnosti osôb, ktoré sú
prejavom dotknuté (i ak sú už po smrti), či ochranu pred narušením verejného poriadku
a pod. (napr. Leroy proti Francúzsku, rozhodnutie z 2. 10. 2008, sťažnosť č. 36109/03).
40. Regulácia hate speech je prepojená s problematikou zákazu diskriminácie,
a to už len z toho dôvodu, že nepopulárne či zraniteľné minority sú častejšie objektom
nenávistných prejavov (porovnaj napr. EGGEBØ, H. – STUBBERUND, E. Hate speech,
report 2 – Research on Hate and discrimination. Oslo : Norwegian Institute for social
research, 2016.). Aj Ronald Dworkin, vo všeobecnosti odporca obmedzovania hate speech,
pripúšťa súvislosť akoby „po prúde“, kde nenávistný prejav je bližšie k prameňu (angl.
upstream) a diskriminačné konanie je nižšie po prameni (angl. downstream). Podľa neho
regulácia hate speech delegitimizuje antidiskriminačnú legislatívu (DWORKIN, R.
Foreword. In: HARE, I. – WEINSTEIN, J. (eds.) Extreme Speech and Democracy. Oxford
University Press, 2009, s. V – IX.). Toto Dworkinove tvrdenie má ale viacero kritikov
vrátane už spomenutého J. Waldrona (pozri aj kritiku: BROWN, A. Hate Speech Law:
A Philosophical Examination. Routledge, 2015, najmä s. 204 a nasl.). Regulovať hate
speech v istej forme sa navyše Slovenská republika zaviazala v medzinárodných
dohovoroch, napríklad podľa čl. 4 písm. a) a b) Medzinárodného dohovoru o odstránení
všetkých foriem rasovej diskriminácie (pozri aj HARE, I. Extreme Speech Under
International and Regional Human Rights Standards. In: HARE, I. – WEINSTEIN, J. (eds.)
Extreme Speech and Democracy. Oxford University Press, 2009, s. 76 a nasl.). Obmedzenie
hate speech je tak aj vrstvou obmedzovania diskriminácie, posilňuje rovnoprávnosť, lebo
vytvára priaznivé prostredie.
41. Je preto len prirodzené, že dôvody nenávistnej reči, ktoré sú zakázané,
sú obdobné dôvodom, na základe ktorých je zakázaná diskriminácia. Tak je to prakticky
v každej krajine regulujúcej hate speech. Zároveň zákonodarca napadnutou novelou
reagoval na súčasné dianie v spoločnosti – rasová, etnická, národnostná a náboženská
príslušnosť ako dôvod zakázaného hlásania nenávisti súvisí s tzv. migračnou krízou,
súčasným (v istom zmysle novým) terorizmom či vzostupom extrémistických hnutí takmer
v celej Európe vrátane Slovenskej republiky. Právna úprava v tomto vymenovaní plní
aj expresívnu funkciu (porovnaj aj dôvody uvedenia statusov zákazu diskriminácie
v otvorených výpočtoch antidiskriminačných klauzúl: SADURSKI, W. Rights before
courts. A study of Constitutional Courts in Postcommunist states of Central and Eastern
Europe. Springer, 2005, s. 197.). To však neznamená, že otvorenosť výpočtu cez
sankcionovanie hlásania nenávisti „k inej skupine“ z neho robí arbitrárny či neprípustne
neurčitý výpočet. Narácia o skupinách je v rámci hate speech úplne bežná, lebo je s ňou
spojený dôvod zákazu hate speech ako group libel (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Kanady vo veci R v Keegstra [1990] 3 SCR 697, v ktorom súd z ústavného hľadiska odobril
trestné sankcionovanie šírenia nenávisti). Z už uvedeného je tiež zjavné, že také doplnenie
identifikátora iných skupín nastáva v prípade aktivizácie dôvodov zákazu hate speech –
neproblematicky pôjde o všetky antidiskriminačné statusy (porovnaj dopĺňanie výpočtu
antidiskriminačnej klauzuly: FREDMAN, S. Antidiskriminační právo. Praha : Multikulturní
Centrum Praha a Poradna pro občanství/občanská a lidská práva, 2007, s. 17.). Preto je
interpretačný postup ejusdem generis prakticky súvisiaci aj s teleologickým výkladom tiež
možný, nie naopak. Zároveň z už popísaných dôvodov obmedzenia hate speech je tiež
zrejmé, že dôvod obmedzenia je širší ako zákaz akcesorickej diskriminácie. Ak má ísť
o spoločenský mier, možnosť spolužitia, nedehumanizáciu, atmosféru atď., je opäť
legitímne, aby nenávistné prejavy nesmerovali k fajčiarom, prokurátorom či sudcom.
Trestný sudca má navyše k dispozícii materiálny korektív. Nenávistný prejav totiž nie je
akoukoľvek kritikou ani akoukoľvek expresívnejšou kritikou – táto možnosť kritiky
a diskusie tak ostáva plne zachovaná – a dôvody dôležitosti slobody prejavu ako politickej
slobody, napr. participácia na diskusii atď., tak ostávajú nenarušené.
- argumentácia vlády k § 421 ods. 1 a § 422 ods. 1 Trestného zákona
42. Navrhovatelia namietajú splnenie prvej podmienky, a to prijatie obmedzenia
slobody prejavu vo forme zákona, keďže formulácia zákonného ustanovenia je podľa nich
nejasná a neposkytuje osobám reálny obraz o tom, ktoré správanie je sankcionovateľné
zo strany štátu. S uvedeným názorom navrhovateľov nie je možné stotožniť sa, ako to už
vyplýva zo všeobecnej časti tohto stanoviska, keďže vláda už odôvodnila, že hate speech
a diskriminácia sú prepojené, hoci nie totožné, a že odkaz na iné skupiny je rozumný
a legitímny a súvisí s podstatou zákazu hate speech. Na tomto mieste je potrebné len
zopakovať, že zákonodarca chránené skupiny osôb vymedzil tak, že príkladom uviedol
niektoré konkrétne diskriminačné dôvody, akými sú rasa, príslušnosť k etnickej skupine
a náboženstvo, aj z dôvodu aktuálnosti, aj z dôvodu expresivity, pričom na prvý pohľad je
nepochybné, že zákonodarca menuje práve diskriminačné dôvody (čl. 12 ods. 2 ústavy:
,,Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu
na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie,
národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod
alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
znevýhodňovať.“). Dôvodov, pre ktoré je zakázaná diskriminácia osôb, je viac ako tých,
ktoré uviedol zákonodarca na charakteristiku skupín osôb chránených napadnutými
ustanoveniami. Ani výpočet diskriminačných dôvodov uvedených v ústave nie je konečný,
ale otvorený. Pojem „iné postavenie“ je ústavným splnomocnením na rozšírenie ochrany
pred diskrimináciou nad rámec exemplifikatívneho výpočtu. Navrhovatelia uvádzajú, že
vágnosť a neurčitosť pojmu ,,iná skupina osôb“ sa nedá preklenúť ani výkladovými
pravidlami. Vzhľadom na skutočnosť, že zákonodarca vymenúva diskriminačné dôvody
takým spôsobom, ako už bolo uvedené, vláda sa domnieva, že je reálne možné, ale aj
zrejmé, aké skupiny osôb mal zákonodarca na mysli. Výpočet diskriminačných dôvodov nie
je niečo, čo by bolo v právnom poriadku Slovenskej republiky niečím novým, neznámym
alebo neurčitým. Ide o dôvody, s ktorými právny poriadok pracuje v rôznych oblastiach
okrem iného aj v trestnoprávnej úprave. Nie je preto pravdou, že by zákonodarca neumožnil
jednotlivcovi vytvoriť si ani len približnú predstavu, ktorý prejav bude niesť trestnú
zodpovednosť. Podľa názoru vlády tak práve samotná ústava prostredníctvom svojho čl. 12
v spojení s čl. 152 ods. 4 dáva jasnú predstavu o tom, ktoré charakteristiky majú byť
predmetom ochrany.
43. Zároveň, keďže skutková podstata trestného činu hovorí o nenávisti voči skupine
osôb, je možné využiť aj právnu teóriu v spojení s trestnými činmi z nenávisti všeobecne.
O trestné činy z nenávisti pôjde okrem iného vtedy, ak si páchateľ vybral objekt trestného
činu na základe jeho skutočnej alebo domnelej príslušnosti, alebo spojenia s určitou
sociálnou skupinou, resp. tzv. chránenou charakteristikou: „Za chránené charakteristiky sa
pritom považujú základné, kľúčové charakteristiky, ktoré sú buď vrodené alebo je ich zmena
zásadným zásahom do identity človeka. Najčastejšie uvádzanými chránenými
charakteristikami – v súvislosti v trestnými činmi z nenávisti – sú: pohlavie, rasa, etnická
príslušnosť, národnosť, jazyk, vierovyznanie, sexuálna orientácia a telesné či mentálne
postihnutie.“
44. Navrhovatelia zároveň argumentujú tvrdením, že na to, aby si potenciálny
páchateľ mohol urobiť aspoň predstavu o tom, ktoré jeho konanie už bude napĺňať znaky
skutkovej podstaty, je potrebné, aby zákonodarca presne a jednoznačne vymedzil predmet
útoku.
45. Vláda sa domnieva, že každý človek si môže urobiť dostatočne jasnú predstavu
o tom, že v prípade založenia, podpory alebo propagácie skupiny, hnutia alebo ideológie,
ktorá hlása nenávisť voči skupine osôb, resp. v prípade prejavu sympatií (najmä používaním
zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel) ku skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá hlása
nenávisť voči skupine osôb verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, sa môže dopustiť
trestného činu.
46. Navrhovatelia taktiež vyčítajú zákonodarcovi, že nešpecifikoval, o aké osoby ide,
či sa nimi myslia iba fyzické osoby, alebo aj právnické osoby. Vláda poukazuje na to, že aj
v iných prípadoch, ktoré navrhovatelia nenamietajú, Trestný zákon pracuje s pojmom
skupina osôb, pričom nerozlišuje fyzické osoby a právnické osoby (napr. § 130, § 140,
§ 140a Trestného zákona), preto považuje ich kritiku aj v danej časti za neopodstatnenú.
47. Navyše základom výkladu práva v právnom štáte by mal byť predovšetkým
zdravý rozum. Nezlučiteľné s princípom právneho štátu sú na Slovensku často
frekventované výklady o medzerách v práve a rôzne iné účelovo konštruované výklady,
ktoré v rozpore so zdravým rozumom vytvárajú varianty právnej úpravy v konečnom
dôsledku smerujúce k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť právnu normu. Nejednoznačnosť
právnej normy v rozumných medziach predstavuje nevyhnutný následok primeranej miery
všeobecnosti právnej úpravy.
48. Aj keď princíp právneho štátu zahŕňa princíp právnej istoty, v rámci ktorého je
požiadavka používať jednoznačný a zrozumiteľný jazyk legitímna, absencia legálneho
výkladu pojmu sama osebe nemôže znamenať porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy. Za zmienku
stojí aj skutočnosť, že právna úprava v iných demokratických štátoch predovšetkým v rámci
Európskej únie je obdobná, dokonca v prípade Českej republiky totožná. V zmysle § 356 (1)
zákona Českej republiky č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov:
,,Podněcování k nenávisti vůči skupině osob nebo k omezování jejich práv a svobod. Kdo
veřejně podněcuje k nenávisti k některému národu, rase, etnické skupině, náboženství, třídě
nebo jiné skupině osob nebo k omezování práv a svobod jejich příslušníků, bude potrestán
odnětím svobody až na dvě léta.“ V zmysle ustanovenia § 403 (1) zákona Českej republiky
č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov: ,,Založení, podpora
a propagace hnutí směřujícího k potlačení práv a svobod člověka. Kdo založí, podporuje
nebo propaguje hnutí, které prokazatelně směřuje k potlačení práv a svobod člověka, nebo
hlásá rasovou, etnickou, národnostní, náboženskou či třídní zášť nebo zášť vůči jiné skupině
osob, bude potrestán odnětím svobody na jeden rok až pět let.“ V zmysle ustanovenia § 404
zákona Českej republiky č. 40/2009 Sb. trestní zákoník v znení neskorších predpisov:
,,Projev sympatií k hnutí směřujícímu k potlačení práv a svobod člověka. Kdo veřejně
projevuje sympatie k hnutí uvedenému v § 403 odst. 1, bude potrestán odnětím svobody
na šest měsíců až tři léta.“
49. Toto súčasné znenie trestného zákona Českej republiky bolo prevzaté
z predchádzajúcej právnej úpravy v zákone č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov, do ktorého bol pojem „jiné skupině osob“ pridaný novelou
č. 405/2000 Sb. účinnou od 1. decembra 2000. Tento pojem bol do novely trestného zákona
Českej republiky zapracovaný na základe rozpravy a bol odôvodnený tým, že na základe
listiny sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby
pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického a iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, príslušnosti k národu alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného
postavenia, a ak má byť tento princíp skutočne garantovaný, je nutné, aby bol tiež
trestnoprávne vymáhateľný. Ďalšie krajiny taktiež kriminalizujú konanie namierené proti
iným skupinám osôb, ktoré nie sú definované konkrétnou charakteristikou, ale otvoreným
výpočtom dôvodov (napr. Fínsko v oddiele 10 Trestného zákona, Chorvátsko v § 325
Trestného zákona). Je preto zrejmé, že takáto úprava nie je ojedinelá či výnimočná.
50. Druhou podmienkou potrebnou pre legitímne obmedzenie slobody prejavu
je zákonom predpísaný účel takéhoto obmedzenia. Ochrana slobody prejavu musí ustúpiť
v prípade ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany
verejného zdravia a mravnosti. Navrhovatelia tvrdia, že v tomto prípade išlo zákonodarcovi
asi o ochranu práv a slobôd iných, pričom aj v tomto prípade spochybňujú, či samotná
skutočnosť, že hanobiaci alebo nenávistný prejav vyvoláva emocionálnu bolesť,
je dostatočným dôvodom na obmedzenie slobody prejavu. Východiská napadnutej právnej
úpravy sú uvedené vo všeobecnej časti stanoviska a na tomto mieste na nich možno
odkázať. To, že navrhovatelia, ako sa javí, zastávajú v istom zmysle liberálnu koncepciu
obmedzenia hate speech, neznamená, že len táto koncepcia je konformná s ústavou.
51. In concreto v novele sa okrem iného zákonodarca snažil reflektovať potrebu
posilnenia boja s extrémistickými prejavmi v spoločnosti. Z tohto dôvodu boli nanovo
definované trestné činy extrémizmu, medzi ktoré patria aj trestný čin založenia, podpory
a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd upravený v § 421
Trestného zákona a trestný čin prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu
základných práv a slobôd upravený v § 422 Trestného zákona. Novelizované napadnuté
ustanovenia (§ 421 a § 422 Trestného zákona) postihujú aktivity skupiny osôb, ktorými je
rozširovaná nenávisť voči iným skupinám osôb. Tieto aktivity možno charakterizovať ako
nenávistné prejavy (z angl. hate speech). Nenávistný prejav je chápaný ako verejný
písomný, verbálny, grafický, zvukový alebo audiovizuálny prejav, ktorý podnecuje,
rozširuje, propaguje, ospravedlňuje nenávisť voči jednotlivcom alebo skupinám osôb pre ich
pohlavie, národnosť, jazyk, náboženstvo, rasu, etnickú príslušnosť, farbu pleti, pôvod,
sexuálnu orientáciu, telesné postihnutie či inú obdobnú charakteristiku. Najčastejšie má
formu: (i) hanobenia – verejného šírenia výrokov, obrázkov či videí s urážlivým, hrubo
osočujúcim obsahom voči skupine osôb, (ii) podnecovania k nenávisti – verejného šírenia
výrokov, obrázkov, videí, výziev vzbudzujúcich nenávisť a podnecujúcich násilie voči
určitým skupinám osôb.
52. Na rozdiel od navrhovateľov zastáva vláda názor, že ESĽP sa jednoznačne
vo svojej judikatúre vyslovuje za dôležitosť boja proti diskriminácii vo všetkých jej formách
a prejavoch. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že «tolerancia a rešpektovanie
dôstojnosti všetkých ľudských bytostí predstavuje základ demokratickej a pluralistickej
spoločnosti. Napriek tomu možno v princípe považovať za nevyhnutné v niektorých
demokratických spoločnostiach sankcionovať, či dokonca predchádzať všetkým formám
prejavu, ktoré šíria, podnecujú, propagujú alebo ospravedlňujú nenávisť založenú
na netolerancii... za predpokladu, že akékoľvek uložené „formality“, „podmienky“,
„obmedzenia“ alebo sankcie sú primerané sledovanému legitímnemu cieľu.» (Erbakan
v. Turkey , rozhodnutie ESĽP zo 6. 7. 2006, § 56). Európsky súd pre ľudské práva
pri hodnotení skutočnosti, či ide o nenávistný prejav, nie je viazaný klasifikáciou
vnútroštátnych súdov. Môže preto za nenávistný prejav posudzovať nielen podnecovanie
k rasovej, etnickej či náboženskej nenávisti, ale napríklad aj homofóbne prejavy
a podnecovanie všetkých foriem nenávisti založenej na netolerancii (JUDr. Ivetta
Macejková, PhD.: Príspevok z konferencie na tému Rúhanie a iné obmedzenia slobody
prejavu v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, prijatý Európskou komisiou pre
demokraciu prostredníctvom práva na 14. zasadnutí Spoločnej rady pre ústavné súdnictvo,
Bukurešť, 12. júna 2015.).
53. Veľmi vhodným príkladom postoja ESĽP v súvislosti s obmedzením slobody
prejavu je aj navrhovateľmi spomínaný prípad Féret proti Belgicku (sťažnosť č. 15615/07).
Navrhovatelia považujú za presvedčivý názor vyjadrený v znení odlišného stanoviska sudcu
Andrása Sajóa. Dôležité však v tomto prípade je to, že aj napriek odlišnému stanovisku sa
väčšina sudcov ESĽP priklonila k názoru, v zmysle ktorého bolo odsúdenie politika
za nenávistné prejavy rozširované letákmi v rámci volebnej kampane svojej strany
oprávnené. Európskemu súdu pre ľudské práva stačila na poskytnutie ochrany práv iných
osôb existencia výrokov, ktoré viedli verejnosť nevyhnutne k pocitu odmietania, neúcty
a nenávisti (v tomto prípade voči cudzincom). Európsky súd pre ľudské práva dal za pravdu
vnútroštátnemu súdu, že hoci takéto výroky nepodnecovali priamo násilie, minimálne
podnecovali diskrimináciu, segregáciu alebo nenávisť voči skupine, komunite alebo jej
členom na základe diskriminačného dôvodu, akým je rasa, farba pleti, národnosť alebo
etnický pôvod. Nemožno však nespomenúť, že v mnohom kľúčovým pre odlišné stanovisko
bolo to, že prejav sa, ako už bolo spomenuté, odohral v rámci predvolebnej kampane (pozri
otázku „Kedy?“ podľa sp. zn. II. ÚS 152/08) a zo strany politika (pozri otázku „Kto?“ podľa
sp. zn. II. ÚS 152/08). Tento kontext však nie je typický pre ochranu poskytovanú
napadnutou právnou úpravou. Zároveň ak disentujúci sudcovia považovali za dôležité, že
žiadny priamy incident sa na základe prejavov poslanca Féreta neuskutočnil, oponovať
možno už uvedenou analógiou s obmedzením emisií vo výfukových plynoch áut. Ak by sme
vždy požadovali priamy dôkaz konkrétneho poškodenia životného prostredia v dôsledku
emisií z auta A, nenašli by sme ho a nemali by sme tak legitimitu zákonom regulovať
emisie. Navyše v trestnom práve často nejde o priame narušenie Trestným zákonom
chráneného záujmu, ale o spôsobilosť skutku zákonom chránený záujem narušiť.
54. Podnecovanie k nenávisti preto nevyžaduje nevyhnutne výzvu na násilie.
Ohrozovanie osôb prostredníctvom urážania, zosmiešnenia alebo hanobenia časti
obyvateľstva a jeho skupín alebo podnecovanie diskriminácie je postačujúcim dôvodom
na to, aby bol boj proti nenávistným prejavom uprednostnený pred slobodou prejavu, ktorá
je v takomto prípade vykonávaná nezodpovedným spôsobom a ohrozuje dôstojnosť,
prípadne aj bezpečnosť skupín obyvateľstva. Nenávistné prejavy, ktoré podnecujú nenávisť
založenú na akýchkoľvek náboženských, etnických alebo kultúrnych predsudkoch, ohrozujú
spoločenský mier a politickú stabilitu v demokratických štátoch. V dôsledku uvedených
argumentov ESĽP zároveň skonštatoval aj naplnenie tretej podmienky pre obmedzenie
slobody prejavu, ktorou je skutočnosť, že takýto zásah do slobody prejavu je
v demokratickej spoločnosti nevyhnutný.
55. Existuje relatívne rozsiahly katalóg rozhodnutí ESĽP, v ktorých ESĽP neposkytol
ochranu slobode prejavu, ale dal prednosť právam iných (napr. Vejdeland a spol. proti
Švédsku, Soulas proti Francúzsku a ďalšie). Z týchto, ako aj ďalších rozhodnutí
je jednoznačne zrejmé, že ESĽP veľmi obmedzene poskytuje ochranu slobode prejavu
v prípade prejavov podnecujúcich akékoľvek formy netolerancie. Pri preskúmavaní
sťažností ESĽP je samozrejme potrebné prihliadať na čl. 10 ods. 2 dohovoru, ako aj
na potrebu ochrany iných práv priznaných dohovorom s cieľom zabrániť zneužitiu práv
v zmysle čl. 17 dohovoru. Pozitívny záväzok spočíva v povinnosti štátov zabezpečiť účinný
rešpekt právam, čo môže vyžadovať prijatie pozitívnych opatrení dokonca aj v oblasti
vzťahov medzi jednotlivcami. Takýto cieľ práve plní formulácia v napadnutých
ustanoveniach, ktorá má okrem skupín osôb vymedzených rasou, národnosťou,
príslušnosťou k etnickej skupine či náboženským vyznaním poskytovať ochranu proti
hlásaniu nenávisti aj k iným skupinám osôb v súlade s ústavným princípom zákazu
diskriminácie.
- argumentácia vlády k § 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1 Trestného zákona
56. Navrhovatelia v podanom návrhu tvrdia nesúlad § 423 ods. 1 písm. b) a § 424
ods. 1 Trestného zákona zhodne v časti „politické presvedčenie“, pričom tento odôvodňujú
tým, že uvedená právna úprava obmedzuje slobodu prejavu bez naliehavej a presnej
spoločenskej potreby kriminalizácie politických prejavov. Konkrétne v prípade § 423 ods. 1
písm. b) Trestného zákona navrhovatelia považujú za zásah do slobody prejavu
sankcionovanie konania, ktoré spočíva vo verejnom hanobení skupiny osôb alebo
jednotlivcov pre ich skutočné alebo domnelé politické presvedčenie, a v prípade § 424
ods. 1 Trestného zákona za zásah do slobody prejavu považujú zákaz verejne podnecovať
k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočné alebo
domnelé politické presvedčenie.
57. Na úvod tejto časti argumentácie vláda poznamenáva, že aj „politické
presvedčenie“ je chráneným antidiskriminačným statusom v zmysle ústavy, a tak sa na túto
časť primerane vzťahujú predošlé časti stanoviska. Uvedené ustanovenia síce zasahujú
do práva na slobodu prejavu, avšak, ako bolo rozvedené v predošlej časti, vláda poukazuje
na to, že sloboda prejavu nie je absolútnym právom. Ústava, ako aj dohovor predpokladajú
jej obmedzenie za splnenia už spomenutých podmienok, a preto takýto zásah nemusí
znamenať jeho rozpor s ústavou, resp. dohovorom. Predovšetkým je potrebné uvedomiť si,
že konanie, ktoré má byť postihnuté uvedenou právnou úpravou, musí dosahovať intenzitu
verejného hanobenia, resp. podnecovania k nenávisti. Nejde teda o kriminalizáciu
akéhokoľvek prejavu namiereného proti politickému presvedčeniu osôb, nejde teda bez
ďalšieho o sankcionovanie politického prejavu.
58. Hanobením sa rozumie subjektívny hrubo urážlivý prejav smerujúci k hrubému
zneváženiu niektorej skupiny osôb, pričom urážlivosť môže vyplývať z obsahu prejavu,
prednesu alebo zo spôsobu vykonania, resp. iných okolností. Podnecovaním sa rozumie
prejav, ktorým páchateľ zamýšľa vzbudiť u iných osôb nenávisť voči skupine osôb alebo
podnietiť konanie ďalších osôb, ktoré bude viesť k obmedzovaniu práv a slobôd ich
príslušníkov, pričom na forme prejavu nezáleží.
59. Podľa názoru vlády je teda zrejmé, že cieľom uvedených ustanovení nie je
postihovať akýkoľvek prejav namierený proti politickému presvedčeniu, ale iba taký, ktorý
by predstavoval vážny zásah do práv iných osôb. Ochrana politického presvedčenia sa
v ústave vyskytuje vo viacerých formách. V prvom rade slobodné zastávanie názorov
(aj tých politických) je chránené v rámci slobody myslenia zakotvenej v čl. 24 ústavy.
Rovnako je sloboda myslenia predmetom ochrany v rámci čl. 9 dohovoru. Európsky súd pre
ľudské práva neustále pripomína, že sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania
je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, ktorá je založená na pluralizme. Násilná
jednostrannosť imputovaných názorov môže negatívne ovplyvniť samotné konanie človeka,
ktorý sa stane ľahko ovládateľným a manipulovateľným.
60. Ústavný súd judikoval, že práva vyjadrené v čl. 24 ústavy (sloboda myslenia,
svedomia, náboženského vyznania) majú absolútny charakter v tom smere, že nikoho
nemožno nútiť na zaujatie alebo zmenu náboženského presvedčenia alebo viery
(PL. ÚS 18/95). Logicky potom rovnako nikoho nemožno nútiť na zaujatie alebo zmenu
politického presvedčenia. Nikto si nemôže privlastňovať právo rozhodovať o vnútornom
svete človeka a zasahovať doň bez jeho dovolenia. Právo vyjadrovať svoje politické
presvedčenie je chránené aj samotným ustanovením čl. 26 ústavy upravujúcim slobodu
prejavu, ktoré deklaruje právo každého vyjadrovať a šíriť svoje názory. Napokon je
politické presvedčenie chránené aj čl. 31 ústavy, v zmysle ktorého: „Zákonná úprava
všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať
a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“ Hanobenie,
resp. podnecovanie k nenávisti pre určité politické presvedčenie osôb môže nepochybne
viesť osoby k tomu, aby svoje politické presvedčenie zmenili alebo navonok neprejavovali
zo strachu pred nenávistnými prejavmi, ktoré môžu vyústiť až do násilných prejavov,
čo je v rozpore s čl. 24 a čl. 26 ústavy a v konečnom dôsledku aj s čl. 31 ústavy.
61. Vláda ďalej argumentovala, že rovnako, ako bolo spomenuté v predchádzajúcej
časti tohto stanoviska, ak by štát síce deklaroval právo na slobodu myslenia bez toho, aby
prijal opatrenia na jej skutočné zabezpečenie, išlo by iba o formálnu garanciu práva.
Bez ochrany politického presvedčenia voči závažným zásahom (hanobením, resp.
podnecovaním k nenávisti) zostáva právo zastávať politické presvedčenie iba
v deklaratórnej rovine. Ak má byť právo na politické presvedčenie reálne garantované, musí
zákonodarca prijať opatrenia, ktoré budú chrániť osoby pred správaním, ktorého cieľom má
byť nanútená zmena politického presvedčenia inej osoby, resp. vynútená absencia jeho
prejavu navonok. Nie je preto pravdou, že neexistuje naliehavá a presná spoločenská
potreba kriminalizácie nenávistných prejavov namierených proti politickému presvedčeniu.
Tak, ako je nepochybne potrebné chrániť osoby pred nenávistnými prejavmi z dôvodu ich
príslušnosti k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo
domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, náboženské vyznanie alebo preto, že sú
bez vyznania, je potrebné takúto ochranu pred nenávistnými prejavmi poskytnúť osobám aj
z dôvodu ich politického presvedčenia.
62. Navrhovatelia v podanom návrhu vychádzajú z obavy, že pri aplikácii
napadnutých ustanovení [§ 423 ods. 1 písm. b) a § 424 ods. 1 Trestného zákona] orgánmi
činnými v trestnom konaní v spojení s možnosťou využitia materiálneho korektívu môže
dochádzať k svojvoľnému konaniu orgánov činných v trestnom konaní, a tak k zneužívaniu
tejto zákonnej úpravy. Medzi orgány činné v trestnom konaní patrí okrem Policajného zboru
aj prokuratúra, ktorá je v zmysle zákona samostatnou hierarchicky usporiadanou jednotnou
sústavou štátnych orgánov. Prístup k spravodlivosti má taktiež zabezpečovať nezávislosť
a nestrannosť súdov. Argumentácia predpokladom, že dôjde k zneužívaniu zákonných
ustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní nie je prijateľná. Tento predpoklad stojí
na ďalšom predpoklade, a to na predpoklade zlomyseľnosti zákonodarcu a celkovo štátnej
moci ako takej. V istom zmysle teda predpokladá nefunkčnosť existujúcich ústavných
mechanizmov deľby moci, a to bez akejkoľvek evidencie. Právnu úpravu tak nemožno
prijímať, resp. jej prijatie odmietať iba na základe domnienky alebo predpokladu, že bude
zneužívaná orgánmi pod vedením aktuálnej politickej moci. Orgány činné v trestnom
konaní by mali viesť vyšetrovanie všetkých trestných činov bez ohľadu na páchateľa
a bez ohľadu na to, či je niekto podporovateľom nejakej politickej strany či hnutia.
Na právnu normu je potrebné nazerať ako na princíp, ktorý má platiť pre všetkých
bez ohľadu na aktuálne vládnuce politické sily. Argumentom o možnom zneužití právnej
úpravy by sme mohli odmietať akúkoľvek právnu úpravu, ktorá sankcionuje osoby
za protispoločenské správanie, pretože teoreticky je každá takáto úprava zneužiteľná.
To, aby nedošlo k zneužívaniu právnych noriem orgánmi činnými v trestnom konaní,
by však malo byť zabezpečené v demokratickom a právnom štáte inými opatreniami.
Replika navrhovateľov
63. Navrhovatelia vo svojej replike zotrvávajú na svojom názore, že spojenie
„iná skupina osôb“ je nepresné a nejasné. Zásada in dubio pro reo robí dotknuté
ustanovenie neaplikovateľným, resp. naopak, je zneužiteľné vždy aktuálnou štátnou mocou.
Tento stav potvrdzuje aj argumentácia národnej rady ustanovením § 129 ods. 1 Trestného
zákona, ktorá je podľa navrhovateľov nezmyselná, pretože § 129 ods. 1 Trestného zákona
má úplne inú rolu než interpretovať spojenie „iná skupina osôb“.
64. K argumentom vlády ďalej navrhovatelia oponujú, že nepopulárne menšiny,
ktoré majú byť podľa vlády chránené, sú veľmi premenlivou kategóriou. K Waldronovej
metafore uvádzajú, že porovnáva neporovnateľné. Podľa navrhovateľov neexistuje žiaden
spoločný menovateľ, ktorý spája „inú skupinu osôb“ s tými vymenovanými. Akceptujú, že
ide o ochranu identity, ale identita má byť reflektovaná textom zákona.
65. K politickému presvedčeniu navrhovatelia uvádzajú, že dané skutkové podstaty
môžu obmedzovať aj nie-nepradivé výroky. V politickom zápase ide predovšetkým
o hodnotiace úsudky. Poukazujú na paradox, že môže dôjsť aj k ochrane nedemokratických
ideológii, ktoré sú tiež politickým presvedčením. Napokon tvrdia, že skutkové podstaty
doplnené „politickým presvedčením“ sa týkajú nenásilného prejavu. Politický prejav je
jadrom slobody prejavu. Navrhovatelia upozorňujú aj na selektívnu aplikáciu verbálnych
trestných činov orgánmi činnými v trestnom konaní.
Verejné ústne pojednávanie
66. Skupina poslancov prostredníctvom svojich právnych zástupcov vo svojom
písomnom vyjadrení z 29. decembra 2017 „k stanoviskám účastníka a vedľajšieho
účastníka konania“ uviedla: „nesúhlasíme s upustením od ústneho pojednávania.“ Vo veci
sa preto 9. januára 2019 uskutočnilo verejné ústne pojednávanie, na ktorom navrhovatelia
zotrvali na svojom návrhu a vyjadreniach, ktoré podrobne rozviedli a zvýraznili.
II.
Relevantné právne normy
67. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
68. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
69. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo
opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo
medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký
bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
Podľa čl. 7 ods. 2 dohovoru tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby
za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa
všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým
spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti
alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
70. Napadnuté ustanovenia Trestného zákona sú podrobne uvedené v bodoch 81
až 84 nálezu.
Východiská a závery ústavného súdu
71. V širšom zmysle je podstatou veci posúdiť, či na jednej strane mohla národná
rada ústavne súladne prostredníctvom napadnutých ustanovení Trestného zákona
demokraticky demonštrovať snahu o potieranie nenávistného prejavu s tým, že na druhej
strane to znamená rozšírenie kriminalizácie a zásah do slobody prejavu.
71.1 Účelom nenávistných prejavov je znevážiť osoby patriace k určitým skupinám
a urobiť ich zodpovednými za sociálne problémy všetkého druhu, ako sú nezamestnanosť,
zločinnosť, spoločenská morálka, oslabenie národnej identity a pod. Štát môže
na nenávistné prejavy reagovať dvoma spôsobmi. Môže akcentovať slobodu prejavu,
pretože pri regulácii je vždy riziko, že sa zájde príliš ďaleko a vznikne útlm výmeny
myšlienok. Druhý prístup, ktorý má aj Slovenská republika, spočíva v ochrannej legislatíve,
a to nielen kvôli ochrane skupín samotných, ale pre dobro spoločnosti ako celku. Tým, že
máme skutkovú podstatu, ktorá napríklad zakazuje hanobiacu reč, právny poriadok
komunikuje aj to, že obete týchto útokov sú plnohodnotnými členmi spoločnosti (expresívna
funkcia práva). Prekrývajú sa tu hodnoty rovnosti, dôstojnosti a slobody [porov. ERRERA,
R. Freedom of speech in Europe. In: NOLTE, G. (Ed.) European and US Constitutionalism.
Cambridge : Cambridge University Press, 2005, p. 23 – 48.].
71.2 Rozhodovanie o verbálnych nenávistných trestných činoch je veľmi delikátne.
Pri krádeži je vec jasná. V podstate nie je čo ústavne vyvažovať. Ale pri nenávistných
trestných činoch sú v hre tak vysoké hodnoty ako sloboda prejavu na jednej strane
a spoločenská kohézia, resp. spoločenskosť štátu vôbec. Nenávistné trestné činy sú jediné
právne normy, v ktorých môže byť trestaný názor často nezmyselný, ba hlúpy, ale názor
(porov.: MAREK, T. Delikty na cti podle současného práva. In: Acta Iuridica Olomucensia.
2013, Vol. 8, Supplementum na tému: Ochrana cti – aspekty teoretické, praktické
a historické, s. 137.). Celú aktuálnu situáciu ešte komplikuje špecifické prostredie internetu.
Akékoľvek rozhodnutie ústavného súdu nemôže byť spoločensky ideálne, pretože oslabuje
jednu z cenných ústavných hodnôt.
72. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že navrhovatelia nenapadli celé
skutkové podstaty napadnutých ustanovení Trestného zákona, ale len ich rozšírenie, a takto
vymedzeným predmetom konania je ústavný súd viazaný. Na druhej strane uvažovať
o predmete konania a posúdiť ho nemožno bez uvažovania o nenávistnom prejave ako
takom, o čom svedčí samotný návrh, ako aj vyjadrenia k tomuto návrhu a napokon aj tento
nález.
73. Pre posúdenie napadnutých ustanovení je nutné vrátiť sa k (i) vývoju predpisov
trestajúcich nenávistnú reč a k (ii) vývoju myslenia o limitácii slobody prejavu. Násilie
druhej svetovej vojny a iné násilia 20. storočia boli natoľko metafyzické, že každému je
hrozné na nich vôbec pomyslieť. A aby nikto nepomýšľal – nevyjadroval myšlienky, ktoré
by mohli viesť k metafyzickému násiliu, začali štáty z vlastnej či medzinárodnej iniciatívy
prijímať normy trestajúce nenávistné prejavy. Tieto metafyzické násilia násilí a ich
ideológie sú súčasťou európskych dejín rovnako, ako je súčasťou európskych dejín sloboda
a ochrana slobody prejavu. Otázka, (i) či a v akom rozsahu trestať toxické prejavy, ktoré
môžu byť súčiastkou deja, na konci ktorého môže byť fyzická bolesť mnohých, a zároveň sa
vystaviť riziku autocenzúry alebo (ii) veriť spoločnosti, že zvládne aj takýto typ diskusie,
je tak dilemou našej kultúry. Násilia násilí boli natoľko metafyzické, že sa posunul samotný
význam slov. Niektoré slová je už ťažko povedať tak, aby zneli neutrálne (porov.:
KERTÉSZ, I. Vyhnaný jazyk. Bratislava : Kalligram, 2002.).
74. Východiskovým bodom západnej spoločenskej filozofie týkajúcej sa vzťahu
nenávisti, slova a moci je text J. S. Milla O slobode z roku 1859 (MILL, J. S. O slobode.
Bratislava : Kalligram, 2001.). Mill sa explicitne o nenávistnom prejave nevyjadril. Text
O slobode však obsahuje dve myšlienkové koncepcie, ktoré nám aj v súčasnosti umožňujú
podrobne preskúmať uvedený vzťah. (i) Verejná moc môže byť voči jednotlivcovi legitímne
použitá len vtedy, ak zabráni jednotlivcovi škodiť inému jednotlivcovi (harm principle –
princíp poškodenia). Vlastné dobro jednotlivca nie je dôvodom na mocenskú intervenciu.
Štát nemá jednotlivca nútiť byť dobrým k sebe samému, nemá ho vychovávať. (ii) V záujme
hľadania pravdy by moc do slobody slova nemala vôbec zasahovať. Ale čo so slovom, ktoré
ani tak nesmeruje k hľadaniu pravdy, ale k poškodeniu druhého. Teória zo súčtu týchto
dvoch Millových pozícií odvodzuje, že moc môže intervenovať do prejavu len vtedy, keď
ide o (bezprostrednejšiu) ochranu jednotlivcov. S dilemou regulácie nenávistného prejavu
súvisí aj iná známa dilema medzi Hartom a Devlinom, či môže moc vnucovať jednotlivcom
morálne štandardy do ich súkromného života.
75. Predmetom konania sú časti štyroch skutkových podstát Trestného zákona. Tieto
skutkové podstaty možno rozdeliť do dvoch dvojíc. (i) Trestná činnosť z prvej dvojice
skutkových podstát (§ 421 Trestného zákona – založenie, podpora a propagácia hnutia
smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, § 422 Trestného zákona – prejav
sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd) nesmeruje priamo
proti identite chránených osôb, ale spočíva v podpore myšlienok, ktoré proti takejto identite
smerujú. V tejto dvojici namietajú navrhovatelia rozšírenie explicitne vymenovaných skupín
osôb, proti ktorým má smerovať ideológia „závadového“ hnutia, o skupiny, ktoré nie sú
doslovne definované. (ii) V druhej dvojici skutkových podstát (§ 423 Trestného zákona –
hanobenie národa, rasy a presvedčenia, § 424 Trestného zákona – podnecovanie
k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) ide o trestnosť činov smerujúcich priamo proti
vymenovaným skupinám. V tejto dvojici navrhovatelia namietajú tú skutočnosť, že skupiny
chránené pred nenávisťou boli rozšírené o osoby definované ich politickým presvedčením.
Porozumenie vývoju chránených skupín; komponent násilia
76. Nenávisť voči národu, jazyku, rase a presvedčeniu upravoval v § 14 ods. 2 až 4
(„Rušení obecného míru“) už prvorepublikový zákon č. 50/1923 Sb. na ochranu republiky
v znení neskorších predpisov („2. Kdo veřejně popuzuje k násilnostem nebo jiným
nepřátelským činům proti jednotlivým skupinám obyvatelů pro jejich národnost, jazyk, rasu
nebo náboženství nebo proto, že jsou bez vyznání, trestá se za přečin tuhým vězením
od jednoho měsíce do jednoho roku. 3. Kdo veřejně popuzuje k zášti proti jednotlivým
skupinám obyvatelů pro jejich národnost, jazyk, rasu nebo náboženství nebo proto, že jsou
bez vyznání, trestá se za přečin vězením od čtrnácti dnů do šesti měsíců. 4. Kdo veřejně
popuzuje k násilnostem nebo jiným nepřátelským činům proti jednotlivci pro jeho
národnost, jazyk, rasu nebo náboženství nebo proto, že je bez vyznání, trestá se za přečin
vězením od osmi dnů do tří měsíců.“).
77. Prvá dvojica súčasných skutkových podstát má svojich predchodcov v § 260
a § 261 Trestného zákona z roku 1961. Podľa § 260 tohto Trestného zákona („Podpora
a propagácia fašizmu a podobného hnutia“): „(1) Kto podporuje alebo propaguje fašizmus
alebo iné podobné hnutie, ktoré smeruje k potlačovaniu práv a slobôd pracujúceho ľudu
alebo ktoré hlása národnostnú, rasovú alebo náboženskú nenávisť, potresce sa odňatím
slobody na jeden rok až päť rokov.“ Podľa § 261 tohto Trestného zákona: „Kto verejne
prejavuje sympatie k fašizmu alebo k inému podobnému hnutiu uvedenému v § 260,
potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“
78. Hanobenie z druhej dvojice súčasných skutkových podstát má svojho predchodcu
v § 198 Trestného zákona z roku 1961, podľa ktorého kto verejne a pohoršujúcim
spôsobom hanobí a) niektorý národ, jeho jazyk alebo niektorú rasu, alebo b) skupinu
obyvateľov republiky preto, že sú stúpencami socialistického spoločenského a štátneho
zriadenia, pre ich vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potresce sa odňatím slobody až
na jeden rok alebo nápravným opatrením. V roku 1974 bol v Zbierke zákonov (pod č.
95/1974) uverejnený Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie (tzv. CERD), ktorý v čl. 4 zaväzuje zmluvné štáty vyhlásiť za činy trestné
podľa zákona – akékoľvek rozširovanie ideí založených na rasovej nadradenosti alebo
nenávisti, akékoľvek podnecovanie k rasovej diskriminácii, ako aj všetky násilné činy alebo
podnecovanie k takým činom proti ktorejkoľvek skupine osôb inej farby pleti alebo
etnického pôvodu, ako aj poskytovanie akejkoľvek podpory rasistickej činnosti vrátane
jej financovania a vyhlásiť za nezákonné organizácie a tiež aj organizovanú a akúkoľvek inú
propagandistickú činnosť podporujúcu a povzbudzujúcu rasovú diskrimináciu a vyhlásiť
účasť v takých organizáciách alebo na takej činnosti za trestnú podľa zákona. Medzinárodný
pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 120/1976;
tiež ICCPR) neobsahuje len výpočet ľudských slobôd, ale v čl. 22 ods. 2 ustanovuje,
že akákoľvek národná, rasová alebo náboženská nenávisť, ktorá predstavuje podnecovanie
k diskriminácii, nepriateľstvu alebo násiliu, musí byť zakázaná zákonom. Vtedajšie
ustanovenia § 198, § 260 a § 261 Trestného zákona z roku 1961 boli považované tiež za
vykonanie uvedených medzinárodných záväzkov.
79. Novelou (zákonom č. 557/1991 Zb.) bola po ústavných zmenách zavedená nová
skutková podstata trestného činu podľa § 198a Trestného zákona (podnecovanie
k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti) – kto verejne podnecuje k nenávisti
k niektorému národu alebo rase, alebo etnickej skupine alebo k obmedzovaniu práv a slobôd
ich príslušníkov, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo peňažným trestom.
Uvedená skutková podstata je tiež považovaná za implementáciu čl. 4 Medzinárodného
dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie.
Zákaz podpory a propagácie podľa § 260 Trestného zákona z roku 1961 bol novelou
(zákonom č. 557/1991 Zb.) spresnený v tom smere, že takýmito hnutiami môžu byť
fašizmus aj komunizmus [„Kto podporuje alebo propaguje hnutie, ktoré preukázateľne
smeruje k potlačeniu práv a slobôd občanov alebo hlása národnostnú, rasovú, triednu alebo
náboženskú zášť (ako napríklad fašizmus alebo komunizmus), potresce sa odňatím slobody
na jeden rok až päť rokov.“]. V parlamentnej rozprave vzbudzovala rozruch a veľké
pochybnosti explicitná zmienka o komunizme ako o nelegálnej ideológii, pretože tým bola
spochybňovaná legalita komunistickej strany a jej vtedajší poslanci. Ústavný súd Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky nálezom sp. zn. Pl. ÚS 5/92 zrušil v zátvorke uvedenú
vetu (ako napríklad fašizmus alebo komunizmus) s odôvodnením, že nie je z textu skutkovej
podstaty zreteľné, či sa vo vzťahu k týmto ideológiám musí ešte osobitne preukazovať,
či smerujú k potlačeniu práv a slobôd.
80. Úlohou ústavného súdu je ďalej podrobne preskúmať legislatívny vývoj
dotknutých skutkových podstát v aktuálne platnom Trestnom zákone z roku 2005.
Z hľadiska vplyvov na podobu týchto skutkových podstát je nutné uviesť, že v roku 2008
bolo ešte vo vtedajšom režime tretieho piliera prijaté Radou Európskej únie rámcové
rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 (ďalej len „rámcové rozhodnutie“)
o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného
práva. Podľa čl. 1 rámcového rozhodnutia (trestné činy súvisiace s rasizmom a xenofóbiou):
1. Každý členský štát prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa považovali
za trestné tieto úmyselné skutky: a) verejné podnecovanie k násiliu alebo nenávisti voči
skupine osôb alebo členovi takejto skupiny vymedzenej podľa rasy, farby pleti,
náboženského vyznania, rodového pôvodu či národného alebo etnického pôvodu;
b) spáchanie skutku uvedeného v písmene a) prostredníctvom verejného rozširovania alebo
distribúcie písomností, obrázkov alebo iných materiálov... 2. Na účely odseku 1 sa môže
každý členský štát rozhodnúť trestať iba skutky vykonané buď tak, že pravdepodobne
narušia verejný poriadok, alebo ak je skutok hrozbou, urážkou alebo hanobením.
81. Z hľadiska uvažovania o predmetnej veci je potrebné vnímať jednak (i) výpočet
diskriminačných charakteristík a (ii) taktiež odsek 2 čl. 1 rámcového rozhodnutia, ktoré
sa týka komponentu násilia, pretože dáva možnosť členským štátom obmedziť takúto
kriminalizáciu len na prípady, kde existuje riziko ujmy verejnému poriadku alebo určenej
osobe, resp. skupine („may choose to punish only conduct which is either carried out
in a manner likely to disturb public order or which is threatening, abusive or insulting“).
82. Ešte pred novelou z roku 2016, ktorá vniesla do Trestného zákona preskúmavané
časti ustanovení štyroch skutkových podstát prijala národná rada v roku 2009 skoršiu
a rozsiahlejšiu protiextrémistickú novelu, a to zákon č. 257/2009 Z. z. Novela zaviedla
koncepčné zmeny týkajúce sa extrémizmu. Zmeny a doplnenia Trestného zákona touto
novelou zahŕňali definíciu extrémistickej skupiny (§ 129 ods. 2 Trestného zákona),
extrémistického materiálu (§ 130 ods. 8 a 9 Trestného zákona), osobitného extrémistického
motívu [§ 140 písm. d) a f) Trestného zákona], definíciu trestných činov extrémizmu ich
výpočtom a súvislosťou s extrémistickým motívom (§ 140a Trestného zákona), úpravy
v skutkových podstatách trestného činu násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359
Trestného zákona a výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona a v dotknutých skutkových
podstatách dvanástej hlavy osobitnej časti (§ 421 až § 424 Trestného zákona) a prijatie
nových skutkových podstát v tejto hlave – § 422a až § 422c a § 424a Trestného zákona.
83. Novela z roku 2009 transponovala do Trestného zákona jednak rámcové
rozhodnutie a taktiež Dodatkový protokol k Dohovoru o počítačovej kriminalite s tým, že
prevzatie týchto noriem sa prelína – konkrétny text ustanovenia preberá dve normy zároveň.
Diskriminačné kvalifikačné kritériá sú však zhodou okolností v oboch uvedených
dokumentoch zhodné. Tieto kvalifikačné kritériá boli prenesené do skutkových podstát
podľa § 423 a § 424 Trestného zákona, teda do druhej dvojice napadnutých ustanovení.
Novela z roku 2016 niektoré pôvodné koncepčné zmeny z roku 2009, napríklad
extrémistický materiál a osobitný motív, zmenila. Taktiež zaviedla do skutkovej podstaty
podľa § 421 a § 422 Trestného zákona diskriminačné kvalifikačné kritériá, ale rozdielne
ako tie podľa novely z roku 2009.
§ 421 Trestného zákona – podpora a propagácia
83.1 V pôvodnom znení nového Trestného zákona z roku 2005 neobsahovala
skutková podstata podporu a propagáciu takých skupín, ktoré hlásajú diskriminačnú
nenávisť, ale na druhej strane obsahovala kritérium násilia. Podľa vtedajšieho znenia § 421
Trestného zákona kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb, ktorá násilím, hrozbou
násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb,
potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
Aktuálne znenie, ktorého súčasťou je napadnutá časť ustanovenia, bolo novelou
z roku 2016 rozšírené o kritérium skupín hlásajúcich rasovú, etnickú, národnostnú alebo
náboženskú nenávisť, avšak už bez kritéria násilia, taktiež bolo rozšírené o návrhom
namietanú nenávisť voči inej skupine osôb. Podľa § 421 ods. 1 Trestného zákona kto založí,
podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá smeruje k potlačeniu
základných práv a slobôd osôb, alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo
náboženskú nenávisť alebo nenávisť voči inej skupine osôb, alebo kto propaguje skupinu,
hnutie alebo ideológiu, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd
osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
83.2 Typickým príkladom rozhodnutia všeobecného súdu na základe tejto skutkovej
podstaty je rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 11 T 62/2013:
„Obvinený A. A., nar. XX. mája XXXX v D., trvale bytom D. číslo XXX, na slobode,
je vinný, že od presne nezisteného obdobia v roku 2010 do 16. februára 2012
cez internetovú stránku www.facebook.com <http://www.facebook.com> na svojom verejne
prístupnom osobnom profile s názvom A. A. zverejňoval a zdieľal odkazy na obrazovo-
zvukové záznamy hudobných skupín, ktoré prejavujú verejne sympatiu k hnutiam, ktoré
násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy, smerujú k potlačeniu základných
práv a slobôd, konkrétne išlo minimálne o hudobné skupiny Biely Odpor, Conflict 88,
Krátky proces, Rýchly nápor, Divízió 88 a Dr. Martens Skinheads, ktoré podľa znaleckého
posudku č. 6/2012 pribratého znalca od hoc s potrebnými odbornými a občianskymi
predpokladmi majú priamy alebo sprostredkovaný súvis s pravicovým extrémizmom
a neonacizmom, ďalej na tomto svojom verejne prístupnom osobnom profile zverejňoval
obrazové záznamy, na ktorých má oblečené tričko, na ktorom je vyobrazený symbol
rovnoramenného keltského kríža na červenom podklade so zdvojeným kruhopisom
WHITE POWER (biela sila), pričom podľa znaleckého posudku číslo 6/2012 pribratého
znalca ad hoc s potrebnými odbornými a občianskymi predpokladmi takto spojený symbol
a heslo možno jednoznačne považovať za pravicovo-extrémistické a rasistické vyobrazenie,
ktoré má priamy, súvis s ideológiou nadradenosti, pravicovým extrémizmom
a neonacizmom, pričom tieto obrazové záznamy vznikli 2. júla 2011 v obci Kameničná, kde
mal predmetné tričko oblečené tak, že bolo pred viac ako dvoma súčasne prítomnými
osobami voľne viditeľné,
teda
- podporoval alebo propagoval skupinu osôb alebo hnutie, ktoré násilím, hrozbou
násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd a čin
spáchal verejne,
- zadovažoval a sprístupňoval extrémistické materiály a čin spáchal verejne,
čím spáchal
- zločin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv
a slobôd podľa ustanovenia §-u 421 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu so zločinom rozširovania extrémistických materiálov podľa
ustanovenia §-u 422b odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona.
Za to sa odsudzuje
podľa ustanovenia §-u 421 odsek 2 Trestného zákona s použitím ustanovenia §-u 41
odsek 1, §-u 36 písmeno j), písmeno l), ustanovenia §-u 37 písmeno h), ustanovenia §-u 38
odsek 2, odsek 3 Trestného zákona a ustanovenia §-u 39 odsek 2 písmeno d), odsek 4
Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 32 (tridsaťdva) mesiacov.
Podľa ustanovenia §-u 51 odsek 1 Trestného zákona súd výkon uloženého trestu
podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad správaním obvineného
v skúšobnej dobe.
Podľa ustanovenia §-u 51 odsek 2 Trestného zákona súd ustanovuje skúšobnú
dobu 32 (tridsaťdva) mesiacov...“
Podobné rozhodnutia pochádzajú z internetového prostredia, páchateľa odsudzujú
na podmienečné odsúdenie a odsúdení nevyužívajú opravné prostriedky.
§ 422 Trestného zákona – prejavovanie sympatií
84. V pôvodnom znení nového Trestného zákona z roku 2005 bola druhá skutková
podstata tiež koncipovaná stručnejšie. Podľa § 422 ods. 1 Trestného zákona z roku 2005
kto verejne, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat a hesiel, prejavuje sympatie
k hnutiam, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú
k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov
až tri roky.
Aktuálne znenie, ktorého súčasťou je napadnutá časť ustanovenia, bolo novelou
z roku 2016 rozšírené o kritérium skupín hlásajúcich rasovú, etnickú, národnostnú alebo
náboženskú nenávisť, avšak už bez kritéria násilia a taktiež bolo rozšírené o návrhom
namietanú nenávisť voči inej skupine osôb. Podľa § 422 ods. 1 Trestného zákona z roku
2005 kto verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, najmä používaním zástav,
odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii,
ktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb,
alebo ktorá hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť alebo nenávisť voči
inej skupine osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
§ 423 Trestného zákona – hanobenie
85. Pôvodné znenie ustanovenia § 423 ods. 1 Trestného zákona [„Kto verejne hanobí
a) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu alebo b) skupinu osôb pre
jeho vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potrestá sa odňatím slobody až na jeden
rok.“] bolo rozšírené o nové, resp. reformulované explicitné diskriminačné dôvody.
Tie potom boli doplnené napadnutou novelou o politické presvedčenie. Možno doplniť, že
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien
navrhoval doplniť diskriminačné dôvody o sexuálnu orientáciu, ale tento návrh
Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ako výbor gestorský neschválil.
Podľa aktuálneho znenia § 423 ods. 1 Trestného zákona tak platí, že kto verejne hanobí
a) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, alebo b) skupinu osôb
alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu,
národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, politické
presvedčenie, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania. „Antipríkladom“
aplikácie tejto skutkovej podstaty je rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý zo spisovnosti
slova „cigán“ odvodil, že nemôže byť nadávkou (porov. uznesenie sp. zn. 4 Tdo 49/2012).
§ 424 Trestného zákona – podnecovanie
86. Štvrtá skutková podstata § 424 Trestného zákona prekonala zložité zmeny. Podľa
pôvodného znenia § 424 ods. 1 Trestného zákona kto verejne a) sa vyhráža jednotlivcovi
alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorému národu, národnosti, rase alebo etnickej
skupine alebo pre ich farbu pleti, obmedzovaním ich práv a slobôd alebo kto takéto
obmedzenie vykonal, alebo b) podnecuje k obmedzovaniu práv a slobôd niektorého národa,
národnosti, rasy alebo etnickej skupiny, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
Na tomto mieste možno upozorniť, že doslovné znenie, a tak ho vykladal aj najvyšší súd
(R 30/2018), zakotvilo v druhej časti vlastne obmedzovanie práv kolektívnych entít ako
takých – národa, národnosti, rasy alebo etnickej skupiny, čo túto časť skutkovej podstaty
robilo prakticky neaplikovateľnou. Protiextrémistická novela – zákon č. 257/2009 Z. z. –
taktiež implementovala do § 424 Trestného zákona čl. 4 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o počítačovej kriminalite, aj keď Slovenská republika tento dodatkový protokol
zatiaľ nepodpísala a neratifikovala (samotný Dohovor Rady Európy o počítačovej
kriminalite Slovenská republika ratifikovala). Článok 4 ustanovuje povinnosť zaviesť ako
trestný čin aj neverejné, teda počítačové podnecovanie na spáchanie závažného trestného
činu voči jednotlivcovi alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu,
národnosti, farby pleti, etnickej skupine, pôvodu, rodu, pre ich farbu pleti alebo
pre náboženské vyznanie. Bolo preto potrebné vypustiť pri takomto vyhrážaní pojmový
znak verejne a ustanoviť v ňom aj rodový pôvod a náboženstvo. Z uvedeného vyplýva, že
na istý čas vypadlo zo skutkovej podstaty kritérium verejnosti. To však bolo novelou z roku
2016 „vrátené“ a diskriminačné kritériá, pôvodne z čl. 4 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o počítačovej kriminalite, boli doplnené o napadnuté kritérium politického
presvedčenia. Aktuálne § 424 ods. 1 Trestného zákona znie takto: Kto verejne podnecuje
k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo
domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný
alebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie, náboženské
vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, alebo verejne podnecuje k obmedzovaniu ich práv
a slobôd, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
87. Vývoj právnej úpravy preskúmavaných trestných činov možno rozdeliť na tri
etapy. (i) Do novely z roku 2009 obsahovali nenávistné skutkové podstaty takpovediac
klasické (trestnoprávne) diskriminačné dôvody, a to rasu, resp. farbu pleti, národnosť
a náboženstvo, ktoré majú prazáklad už v prvej Československej republike. Tieto dôvody sú
zároveň naplnením medzinárodnoprávnych záväzkov podľa CERD a ICCPR (porov.
bod 78). (ii) V medzičase od novely z roku 2009 do novely z roku 2016 sa typy
diskriminácií nemenili. Zaviedlo sa však koncepčné poňatie extrémistických trestných činov
s tým, že všetky štyri skutkové podstaty sú medzi ne explicitne zahrnuté. Prvok násilia bol
odstránený z § 421 a § 422 Trestného zákona, ale na druhej strane sa dostal do § 130
Trestného zákona. (iii) V tretej etape úprav sa skomplikovala situácia s diskriminačnými
dôvodmi tým, že do § 424 Trestného zákona sa dostalo kritérium sexuálnej orientácie
a politického presvedčenia a do § 423 Trestného zákona kritérium politického presvedčenia.
Do všeobecného protiextrémistického § 140 Trestného zákona sa dostalo kritérium
sexuálnej orientácie, ale z definície extrémistického materiálu v § 130 Trestného zákona
bolo odstránené násilie. Z prehľadu vyplýva, že v ňom nie je ľahké nájsť jednotiacu ideu
z hľadiska prvku násilia, ako aj diskriminačných dôvodov.
88. Ústavný súd považuje ďalej za užitočné predstaviť jednotlivé druhy „nenávistí“
v ich hierarchickom usporiadaní. (i) Najnižšie si možno predstaviť bežnú zaujatosť
či predsudok voči niekomu, pričom takéto skutky sú mimoprávne alebo nanajvýš
sankcionovateľné prostredníctvom práva na ochranu osobnosti vyvažovaného slobodou
prejavu. Tu je ideálne spomenúť notoricky známu judikatúru ESĽP, že aj šokujúce poznatky
sú pod ochranou slobody prejavu. (ii) Na druhej priečke v stupnici závažnosti možno
vnímať akty preskúmateľné antidiskriminačným zákonom, pričom tieto akty už môžu mať
nenávistnú povahu. (iii) Na vyššej priečke si možno predstaviť skutky už povzbudzujúce
či smerujúce k fyzickému násiliu proti dotknutým skupinám. Tieto skutky sú už postihované
trestným právom. (iv) Ešte nebezpečnejšie sú už priamo násilné akty (hate crimes)
a na vrchole (v) stojí trestný čin genocídy. Preskúmavané skutkové podstaty sú kdesi
v polohe povzbudzovania k násiliu, resp. tesne pod ním. Sú takmer násilné, ale nie sú
násilím. Podľa teórie a judikatúry slobody prejavu, fyzické násilie nepatrí do rozsahu
(scope) slobody prejavu. Nemožno niekoho udrieť a argumentovať, že tým bol vyjadrený
nejaký názor. Delikátnosť dotknutých skutkových podstát spočíva v tom, že priamo násilím
nie sú, takže spadajú pod ochranu slobody prejavu, ale k násiliu môžu vyústiť.
89. Ústavný súd už uviedol, že právna úprava a judikatúra slobody prejavu reflektujú
samotný charakter ústavného práva jednotlivých krajín. V náleze sp. zn. II. ÚS 152/08
(bod 21) tak ústavný súd uviedol, že prípady týkajúce sa slobody prejavu, prípadne v užšom
zmysle prípady týkajúce sa vzťahu slobody prejavu a ochrany osobnosti, patria
do „výkladnej skrine“ judikatúry ústavných súdov a súdov ústavného typu a nemenej
významné miesto im patrí v učebniciach ústavného práva. V tejto súvislosti sú značne
známe napríklad rozhodnutia ESĽP Handyside v. UK, von Hannover v. Nemecko (sťažnosť
č. 9320/00, rozsudok z 24. 6. 2004), Feldek v. Slovensko či Hrico v. Slovensko; rozhodnutia
Spolkového ústavného súdu Nemecko Lüth (7 Bverf GE 198) či Lebach (35 Bverf GE 202)
alebo nález Ústavného súdu Českej republiky Rejžek v. Vondráčková (I. ÚS 367/03).
Uvedené nie je žiadnou náhodou, pretože sloboda prejavu má v liberálno-demokratickom
štáte nenahraditeľný význam. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o tak významnú slobodu
a slobodu limitovateľnú, ktorú je nutné vyvažovať inými základnými právami,
je rozhodovanie o slobode prejavu veľmi zložité a náročné. Uvedené prípady vyvažovania
ochrany osobnosti a slobody prejavu a v prípade, ak ide o verejnú záležitosť, tak prenesene
vlastne vyvažovania pravdy a demokracie sú určite neľahké, ale prípady nenávistných
prejavov sú podstatne väčšou dilemou, a to, či nechať násilnícke myšlienky tak, alebo byť
mocensky „násilný“ voči „myšlienkam“. Z toho dôvodu sú ústavné otázky hate speech ešte
náročnejšie a zároveň charakterizujúce pre jednotlivé jurisdikcie. Téma nenávistného
prejavu súvisí s konceptom militantnej demokracie.
90. Pre Európana vrátane konštitucionalistov môže byť prekvapujúce, že podľa
judikatúry Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických je pochod neonacistov
cez židovskú štvrť legálny [National Socialist Party of America v. Village of Skokie, 432
U.S. 43 (1977)]. Z hľadiska hate speech je základným rozhodnutím Najvyššieho súdu
Spojených štátov amerických prípad Brandenburg v. Ohio 395 U.S. 444 (1969).
Podnecovateľ nenávisti, pravicový extrémista, mohol hlásať tieto podnecujúce myšlienky,
pretože nevyzýval priamo k immitent lawless action – okamžitému nezákonnému konaniu.
Základné kanadské rozhodnutie je R (Kráľovná) v Keegstra, [1990] 3 S.C.R. 697. Tamojší
najvyšší súd najtesnejšiou väčšinou 5:4 rozhodol, že skutková podstata trestného činu
verejného podnecovania k nenávisti podľa § 319 ods. 2 kanadského trestného zákona
(„Every one who, by communicating statements in any public place, incites hatred against
any identifiable group where such incitement is likely to lead to a breach of the peace is
guilty of...“) je v súlade so slobodou prejavu. Odsúdený učiteľ James Keegstra vyjadroval
pred žiakmi antisemitské a konšpiračné myšlienky. Kontrast s americkým prípadom, tesná
väčšina a disenty v rozhodnutí R. v. Keegstra jasne ilustrujú, že Kanada stojí na pomedzí
medzi americkou a európskou koncepciou nenávistného prejavu z hľadiska prítomnosti
násilia.
91. Naše trestné právo je založené na nemeckojazyčnej tradícii a taktiež nemecká
konštitucionalistika ovplyvňuje naše ústavnoprávne myslenie. Nenávistný prejav je
v Nemecku regulovaný v § 130 Trestného zákona: „(1) Wer in einer Weise, [A] die
geeignet ist, den öffentlichen Frieden zu stören, 1. gegen eine nationale, rassische, religiöse
oder durch ihre ethnische Herkunft bestimmte Grupp [RRCDO], [B] gegen Teile der
Bevölkerung oder gegen einen Einzelnen wegen seiner Zugehörigkeit zu einer
vorbezeichneten Gruppe oder zu einem Teil der Bevölkerung [C] zum Hass aufstachelt,
zu Gewalt- oder Willkürmaßnahmen auffordert oder
2. die Menschenwürde anderer dadurch angreift, dass er eine vorbezeichnete
Gruppe, Teile der Bevölkerung oder einen Einzelnen wegen seiner Zugehörigkeit zu einer
vorbezeichneten Gruppe oder zu einem Teil der Bevölkerung beschimpft, böswillig
verächtlich macht oder verleumdet,
wird mit Freiheitsstrafe von drei Monaten bis zu fünf Jahren bestraft.“
(1) Ktokoľvek, kto spôsobom, ktorý môže narušiť verejný mier,
1. podnecuje nenávisť proti národnej, rasovej, náboženskej skupine alebo etnickej
skupine, proti skupine obyvateľov alebo jednotlivcom, pretože patria k niektorej
z uvedených skupín, alebo časti obyvateľstva alebo volá po násilných alebo svojvoľných
opatreniach proti nim, alebo
2. napáda ľudskú dôstojnosť iných urážaním, zlomyseľným hanobením uvedených
skupín, skupín obyvateľov alebo jednotlivcov, pretože patria k niektorej z uvedených
skupín, alebo časti obyvateľstva alebo ohovára časť obyvateľstva, potresce sa trestom
odňatia slobody od troch mesiacov až do piatich rokov.
92. Nemecká súvisiaca skutková podstata postihuje aj nenásilné nenávistné prejavy,
ale znakom skutkovej podstaty je narušenie verejného mieru, čo zvyšuje prah naplnenia
znakov skutkovej podstaty. Z hľadiska problému ústavnosti „inej skupiny osôb“, ktorá
je predmetom konania, je potrebné uviesť, že tento znak je dosť široko koncipovaný.
Judikatúra tu naozaj zaradila rôzne kohorty od robotníkov cez odborárov a komunistov
(napr. 3 StR 394/07). Trestné právo a ústavnosť sú v Nemecku veľmi previazané,
o čom svedčí skutočnosť, že podľa tamojšej judikatúry ústavnokonformný výklad
a posúdenie dopadu na slobodu prejavu musí byť súčasťou výkladu kvalifikačných znakov
(1 BvR 369/04). Rakúsky (§ 283) trestný zákon má uzavretý, ale široký výpočet dotknutých
skupín (rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo alebo ideológia, národnosť, pôvod, národný
alebo etnický pôvod, pohlavie, postihnutie, vek, sexuálna orientácia), pričom sa vyžaduje
ohrozenie verejného poriadku a podnecovanie k násiliu. Poľský, taliansky a anglický trestný
zákon majú výpočet uzavretý [porov. ARTICLE 19, „Responding to ‘hate speech’:
Comparative overview of six EU countries“ (2018)].
93. Trestné právo hmotné je nielen právnym odvetvím, ale priam špecifickou
právnou „subkultúrou“ žijúcou na pôdoryse predpisu kódexového typu. Trestné právo
hmotné, resp. Trestný zákon mali tradične solídny filozofický základ. Zmyslom týchto
vysokých nárokov na právnu konzistenciu je maximalizácia právnej bezpečnosti
obžalovaných vzhľadom na veľmi závažné dôsledky odsúdenia v trestnom konaní
a z hľadiska ústavnoprávneho tak naplnenie požiadaviek hlavne čl. 49 ústavy a čl. 17
ústavy. Medzi skutkovými podstatami sú zložité vzťahy, pri ich formuláciách je potrebné
mať premyslené súbehy. Najvyšší súd Českej republiky sa pri zjednocovaní (stanovisko
sp. zn. Tpnj 302/2005) zaoberal pojmom „hnutia“ v § 260 Trestného zákona z roku 1961,
a tým ustaľoval vzťah medzi skutkovými podstatami podľa § 260 Trestného zákona
na jednej strane a podľa § 198 a § 198a Trestného zákona z roku 1961 na strane druhej.
Ak sa skutok týka podpory existujúceho hnutia, tak spadá pod § 260, ak neexistujúceho
hnutia, teda ideológie, tak ide o skutok podľa § 198, resp. § 198a Trestného zákona z roku
1961 alebo o pokus o skutok podľa § 260.
93.1 Trestný zákon z roku 2005 je postavený na koncepcii formálne chápaného
trestného činu, čo je v súlade s moderným trestným právom demokratických krajín.
Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené
v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Formálne chápanie je vo vzťahu
k prečinom modifikované v § 10 ods. 2 Trestného zákona: Nejde o prečin, ak vzhľadom
na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
93.2 Ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona je mostom k zákonu Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o priestupkoch“), ktorý je budovaný na princípe materiálneho chápania deliktu.
Z hľadiska chráneného objektu, resp. vzťahu k prerokúvaným skutkovým podstatám
prichádza do úvahy aplikácia § 47a zákona o priestupkoch („Priestupky extrémizmu“):
(1) Priestupku extrémizmu sa dopustí ten, kto
a) použije na verejnosti písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-
zvukové vyhotovenie textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov skupín
alebo hnutí a ich programov alebo ideológií, ktoré smerujú k potláčaniu základných
ľudských práv a slobôd,
b) použije na verejnosti písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-
zvukové vyhotovenie obhajujúce, podporujúce alebo podnecujúce nenávisť, násilie alebo
neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich
príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu
alebo pre ich náboženské vyznanie,
c) dopustí sa priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a), b) a d) alebo priestupku proti
majetku podľa § 50 úmyselným zničením alebo poškodením veci z dôvodu národnostnej,
etnickej alebo rasovej nenávisti alebo nenávisti z dôvodu farby pleti, pôvodu rodu alebo
z dôvodu náboženského vyznania.
(2) Za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 500 eur.
94. Na tomto mieste treba uviesť, že aplikácia takpovediac uzavretého predpisu,
akým je Trestný zákon, je veľmi analytická, postavená na význame každého jedného slova.
Pre preskúmavanú vec je potrebné vnímať ešte dve tendencie vývoja nášho trestného práva,
ktoré súvisia s demokratickou komunikáciou medzi mocou a občianskou spoločnosťou:
(i) V hmotnom práve je trendom reagovať na aktuálne spoločenské problémy vytvorením
takpovediac parciálnych skutkových podstát. Podobné je to s transponovaním európskych
a medzinárodných noriem. Poznáme podvod, ďalej podvod úverový, poisťovací, kapitálový
a subvenčný. Pri trestnom čine vraždy sa nehovorí o vražde nožom, puškou či zaškrtením.
Nemáme trestný čin uškrtenia, pretože máme trestný čin vraždy – úmyselného usmrtenia,
ale máme trestný čin poisťovacieho podvodu. Definíciou ohraničený všeobecnejší skutok
definujeme v parciálnejších skutkových podstatách ešte podrobnejšie vo vnútri tohto
ohraničenia. Ak je trendom takto špecifikovať znaky, tak musíme byť veľmi opatrní, aby
sme nemali vágne hranice vonkajšieho ohraničenia definície skutku. Ak máme podvody
a „pod-podvody“, tak musíme byť opatrní, aby sme nemali konanie podobné podvodu.
(ii) Druhou črtou aktuálneho trestného práva je jeho relatívne vysoká prísnosť spočívajúca
nielen vo výške trestov (koncepcia trikrát a dosť, asperačná zásada), ale aj v ich neskorších
sociálnych následkoch, napríklad vyžadovaním odpisov z výpisov trestov. Natoľko prísne
trestné právo vyžaduje dokonalé inštitucionálne a procesné zázemie, čo nebýva jednoduché
zabezpečiť.
95. Po vytvorení adekvátneho informačného poľa môže ústavný súd pristúpiť
k detailnému preskúmaniu ústavnej súladnosti jednotlivých ustanovení. Ústavný súd najprv
prízvukuje, že myšlienky, dva myšlienkové koncepty J. S. Milla uvedené v bode 74,
sú vlastne filozofickým predobrazom neskorších limitačných klauzúl a princípu
proporcionality (porov.: SUMNER, L. W. Criminalizing expression: hate speech and
obscenity. In: DEIGH, J. & DOLINKO, D. (eds.) The Oxford Handbook of the Philosophy
of the Criminal Law. Oxford University Press, 2011.).
Skôr, než by ústavný súd pristúpil k testu proporcionality, musí akcentovať osobitný
význam princípu legality v predmetnej veci. Podstatou právneho štátu je požiadavka, že
súkromnoprávne úkony, ako aj verejnoprávne zásahy musia mať oporu v zákone – právny
titul. Vždy je nutné znova a znova sa pýtať, aký právny základ má každý zásah, aký právny
základ má preskúmavaný akt, a napokon sa tiež pýtať, aký právny základ má rozhodnutie
ústavného súdu.
96. Ak je zásah do základných práv a slobôd bez právneho základu alebo je v tomto
zmysle svojvoľný, arbitrárny, tak ide o porušenie obmedzovaného základného práva
a už nemá žiaden význam ďalšie vyvažovanie (pomerovanie) v rámci princípu
proporcionality. Zmyslom podmienky zákonnosti zásahu je zabrániť verejnej moci
v arbitrárnom, prípadne diskriminačnom konaní a umožniť jednotlivcom, aby mali riadnu
možnosť vedieť, čo je zakázané. Z uvedeného vyplýva požiadavka, aby zákony
obmedzujúce základné práva a slobody boli prístupné a dostatočne presné a predvídateľné
[Sunday Times v. The United Kingdom (No. 1), sťažnosť č. 6538/74, rozsudok
z 26. 4. 1979, bod 46 a nasl.]. Náš ústavný text na viacerých miestach explicitne vyžaduje
zákonnú oporu pre zásahy do zákonných slobôd (čl. 13 ods. 2 ústavy). Trestné právo je
natoľko citlivé z hľadiska ľudskoprávneho, že pre neho nestačia všeobecnejšie ústavné
požiadavky na legalitu, ale stanovuje ešte raz a osobitne v čl. 49 zásadu nullum crimen sine
lege.
97. Štát prostredníctvom dotknutých skutkových podstát reguluje a trestá niektoré
prejavy. Sloboda prejavu je veľmi širokou, ale obmedziteľnou slobodou, a preto je potrebné
prostredníctvom testu proporcionality vyplývajúceho z čl. 13 a čl. 26 ústavy preskúmať,
či rozšírenie skutkových podstát je akceptovateľné z hľadiska referenčných kritérií, a teda
pripadá do úvahy:
(1) Posúdenie, či preskúmavaná norma, konanie spadá pod rozsah (scope, ambit)
základného práva, s ktorým je namietaný jej nesúlad.
(2) Posúdenie, či namietaným ustanovením dochádza k zásahu (interference)
do daného základného práva.
(3) Posúdenie, či je daný zásah v súlade so zákonom (lawfullnes) – test legality.
(4) Ak sú v danom poradí splnené predchádzajúce kroky, nasleduje ďalej posúdenie
princípom proporcionality, ktorý je klasicky založený na troch krokoch (zjednodušene –
vhodnosť, nevyhnutnosť a vyvažovanie/pomerovanie základného práva a hodnoty cieľa).
98. (1) Pri uvažovaní o rozsahu je potrebné znovu pripomenúť, že samotné násilie
by slobodou prejavu nebolo chránené, ale s násilím súvisiace prejavy § 421 až § 424
Trestného zákona sú slobodou prejavu preskúmateľné. Tu treba tiež spomenúť čl. 17
dohovoru, ale ten je konštruovaný na individuálne zásahy a sťažnosti.
(2) Pretože za prejavy zakázané podľa § 421 až § 424 Trestného zákona hrozí trestné
stíhanie a odsúdenie, skutkové podstaty aj ich rozšírenie, ktoré ústavný súd preskúmava,
sú zásahom do slobody prejavu. Nepriamejším zásahom je aj efekt na samotnú spoločnosť,
ktorý môže internalizovať autocenzúru a obmedziť tak diskusiu. Judikatúra k nenávistným
prejavom je navyše profilovou témou slobody prejavu a vyspelej konštitucionalistiky vôbec.
(3) Test legality zahŕňa (i) overenie právnej sily aktu, ktorý zasahuje do základného
práva, a (ii) overenie právnej kvality aktu. (i) Všetky posudzované časti ustanovení majú
silu zákona, boli riadne uverejnené. (ii) Testovanie kvality legality v skutkových podstatách
trestných činov je osobitné tým, že je tu kritérium legality sprísnené trestnoprávnym
štandardom nullum crimen sine lege. Okrem toho preskúmanie princípu legality má
v abstraktnej kontrole isté špecifiká (PL. ÚS 19/09, bod 71). Európsky súd pre ľudské práva
má v tomto smere odlišnú pozíciu, pretože vykonáva test legality v individuálnej veci, test
legality sa spravidla týka zákonnej normy s nadväzujúcou judikatúrou, nielen izolovaného
textu zákona a napokon ESĽP na vec hľadí z perspektívy medzinárodného súdneho orgánu.
Ústavný súd však môže označiť za „nezákonnú“ (v zmysle absencie právneho základu)
právnu úpravu, ktorá je formálne označená ako zákon (i). Ústavný súd je veľmi obozretný
pri teste legality vzhľadom na otvorenosť pojmov „presnosť“ a „predvídateľnosť“ zákona.
Prirodzene, ako už ústavný súd v bode 94 naznačil, skutkové podstaty nemusia byť upäto
doslovné. Práve vo vzťahu k § 260 Trestného zákona z roku 1961 to výstižne vyjadruje
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2011/10, kde sťažovatelia okrem
iného namietali predvídateľnosť danej skutkovej podstaty ako celku. V bode 33 tohto
rozhodnutia sa uvádza, že pre naplnenie ústavnej zásady nullum crimen sine lege nie je
nutná predvídateľnosť založená na absolútnej a jednoduchej (až primitívnej) istote možného
trestného postihu. To podľa Ústavného súdu Českej republiky platí najmä v prípadoch,
v ktorých je neurčitosť právnej úpravy daná oblasťou, ktorej sa dotýka a ktorá sa pritom
neustále premieňa; treba tu byť opatrnejší ako v inej jeho oblasti práva – i hmotné právo
trestné musí byť schopné pružne a efektívne reagovať na tieto zmeny. Ústavný súd Českej
republiky v citovanom náleze tiež explicitne uviedol, že „inými slovami, ani uvedená
zdôrazňovaná ústavná zásada sama o sebe nezapovedá, aby trestnoprávna úprava
operovala s pojmami, ku ktorých riadnemu uchopeniu je - ako v prejednávanej veci -
nevyhnutná i netriviálna interpretácia. Krajnou medzou ústavnej konformity je v tomto
ohľade taká formulácia skutkovej podstaty trestného činu, ktorá u bežného (priemerného)
adresáta nevyvoláva pochybnosť o tom, čo je už zakázané pod sankciou trestného postihu.“,
pričom v bode 64 nálezu sú Rómovia, Židia a homosexuáli označení ako chránené skupiny,
s čím ústavný súd jednoznačne súhlasí. Ústavný súd sa v prerokúvanej veci sústredí
na presnosť, ale hlavne na rozsah, ohraničenosť skutkových podstát a v tomto zmysle
určitosť a legalitu napadnutých častí skutkových podstát.
- test legality časti ustanovenia „inej skupiny osôb“ v § 421 a § 422 Trestného
zákona
99. Navrhovatelia tvrdia, že klauzula iná skupina je vágna, neumožňujúca vytvoriť si
predstavu o dovolenom a nedovolenom správaní. Zo štyroch vymenovaných charakteristík
skupiny (rasa, etnikum, národnosť, náboženstvo) nemožno jasne odvodiť charakteristiku
piatu, resp. ďalšie. Tým je oslabený zmysel Trestného zákona ako uzavretého katalógu
štátom najprísnejšie zapovedaných skutkov.
100. Vláda (bod 41) oponuje tým, že charakteristiky skupín, proti ktorým môže
smerovať nenávistný prejav, sú v podstate konštantné, dajú sa predvídať na základe
vertikálneho a horizontálneho antidiskriminačného zákonodarstva. Vláda argumentuje, že
pri ochrane skupín nejde len o otázku nediskriminovania v prístupe k právam, ale o otázku
nediskriminovania ako takú – o všeobecnejší pojem rovnosti. V tom zmysle ide aj o ochranu
širšie chápanej dôstojnosti. Nejde len o konkrétne poškodenie (harm) spôsobené
jednotlivcovi alebo skupine v prístupe k právu ako pri akcesorickej diskriminácii, ale aj
o širšie (nie presne merateľné a preukázateľné) poškodenie spoločenskej atmosféry a cez to
spoločnosti. V tom zmysle je to napríklad nielen ochrana pred „podceňovaním“
nenávistným prejavom od druhých, ale aj ochrana pre seba-podceňovaním kvôli hate
speech. Vláda tak akcentuje expresívnu funkciu práva – teda poňatie, že právo pôsobí aj
tým, čo a ako „hovorí“, nielen tým, čo „robí“ (porov.: PROCHÁZKA, R. Všetkým telám
rovnako. In: BOBEK, M. – MOLEK, P. – ŠIMÍČEK, V. (eds.) Komunistické právo
v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví. Brno : Mezinárodní politologický ústav,
Masarykova univerzita, 2009, s. 94. Dostupné na internete:
http://www.komunistickepravo.cz). Z pravidelných zakázaných dôvodov antidiskriminácie
jednotlivcov v spojení s ochranou dôstojnosti skupín je podľa vlády zreteľné, že je zakázaný
nenávistný prejav proti zdravotne postihnutým, ale nie proti fajčiarom či obyvateľom Košíc.
101. Ústavný súd zvažoval rôzne prístupy k otvorenosti klauzuly. Pri úvahách
o otvorenosti klauzuly možno uvažovať tak (i), že výpočet chránených skupín je v podstate
uzavretý v tom zmysle, že je všeobecne zakázaný prejav proti skupinám na základe ich
osobitných charakteristík. Príklad takejto skutkovej podstaty § 421 Trestného zákona by
znel takto: „Kto založí, podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktoré
smerujú k potlačeniu základných práv a slobôd osôb alebo ktoré hlásajú voči skupinám osôb
nenávisť pre ich identitu, alebo kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktoré
v minulosti smerovali k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím
slobody na jeden rok až päť rokov.“ Alebo ešte ďalej možno na otvorenosť klauzuly nazerať
i tak, že (ii) odstránila diskriminujúci komponent, ktorý tu bol predtým, lebo poskytla
ochranu trestným právom v zásade i skupinám, ktoré teraz ešte zákonodarca nevie
identifikovať a potreba ochrany ktorých je rovnocenná s ochranou skupín osôb
pod nálepkou, s ktorou tu už máme skúsenosť a s ktorou už vieme pracovať. A napokon
možno uvažovať aj tak, že zákonodarca z opatrnosti, aby mu neušiel (iiia) spoločenský
vývoj, nechal klauzulu uzavretú v zmysle podstaty, ale pootvorenú v zmysle vývoja. Teda
ak by sa našiel nový spôsob krádeží, stále sú trestané na základe skutkovej podstaty krádeže.
Ak časť spoločnosti začne nenávidieť novú skupinu na základe jej hlbokej identity, tak je to
kryté bez zmeny skutkovej podstaty. (iiib) Prípadne zákonodarca ostáva opatrný, aby
explicitne označil nepopulárne skupiny, a dôveruje súdom, že rozlíšia medzi tými, ktoré sú
hodné ochrany, a tými, kde by ochrana vyznela neadekvátne (nenávisť pre rasu oproti
nenávisti voči Košičanom). Argument eiusdem iuris (porov. tiež bod 34 nálezu sp. zn.
II. ÚS 16/2011) by v daných okolnostiach bol plne aplikovateľný.
102. Ústavný súd zvážil uvedené alternatívy, pretože by boli mysliteľné v podobných
demokratických a právnych štátoch, akým je Slovenská republika, a tak ústavne udržateľné,
ako dokazuje prípad Nemecka. Ústavný súd teda zvažoval záväzný ústavno-konformný
výklad. Ústavný súd však nateraz túto otvorenosť nemôže akceptovať z viacerých dôvodov
a rozhodol sa kvôli špecifikám trestného práva a nenávistných trestných činov, že bude
opatrnejší, aj keď je to v napätí s prioritou ústavnokonformného výkladu (PL. ÚS 15/98).
(i) Ústavný súd naše právo kultivuje, ale zároveň ho musí vnímať aj také, aké je, ako je
prakticky aplikované, ako živé právo. Stredobodom ústavného práva je jednotlivec
a ústavný súd nemôže nechať práve právnu úpravu trestného práva hmotného – verbálnych
trestných činov testovať praxou, teda tým, či judikatúra bude správne vykladať otvorenú
klauzulu. Hlavne policajné autority, ale aj ostatné orgány činné v trestnom konaní potrebujú
mať pri tomto type trestnej činnosti zreteľné kontúry pravidiel. Na tomto mieste je potrebné
uviesť, že zatiaľ sa zo strany sťažovateľov ani ústavného súdu nevytvorila rozvinutá tradícia
interpretácie skutkových podstát prostredníctvom inštitútu ústavnej sťažnosti. Trestné právo
prirodzene pracuje s pojmami, ktoré vyžadujú interpretáciu (napr. čo je vlastne hanobenie
v § 423 Trestného zákona, čo je obzvlášť zavrhnutiahodná pohnútka v § 37 Trestného
zákona, čo je záhaľčivý a nemravný život v § 211 Trestného zákona, ktoré sú iné
patologické sexuálne praktiky v § 364 Trestného zákona atď.), ale tu už interpretácia hraničí
s dotváraním vzhľadom na „názorový” charakter skutkovej podstaty. (ii) Zákonodarca je
povolaný spolu s exekutívou čítať naliehavé spoločenské problémy a prevziať
zodpovednosť nielen za explicitné stanovenie parametrov chránených skupín, ale aj
za konzistentnosť týchto parametrov medzi skutkovými podstatami navzájom, ako aj medzi
Trestným zákonom a zákonom o priestupkoch (porov. bod 93.2 nálezu). Ak je jedným
z hlavných a rozumných zmyslov týchto skutkových podstát aj symbolické vyjadrenie
odporu zákonodarcu k nenávisti voči skupinám, tak stojí za to tie skupiny riadne označiť.
(iii) Ústavný súd preskúmal diskriminačnú časť v kontexte Trestného zákona ako celku
v aktuálnom znení, ako aj z hľadiska vývoja novelizácií. Z týchto prehľadov vyplýva, že
vo výpočtoch diskriminačných kritérií nemožno nájsť jednotiacu ideu či konzistenciu
pri všetkom rešpekte k demokratickej legitimite zákonodarcu. Ak sú už tie dôvody, ktoré sú
explicitne stanovené, koncepčne nečitateľné, tak to citeľne oslabuje predvídateľnosť
aplikácie otvorenej klauzuly, berúc do úvahy aj otázky inštitucionálneho zázemia. Okrem
toho v celom Trestnom zákone, ako aj v zákone o priestupkoch sú tieto výpočty uzavreté,
len v § 421 a § 422 Trestného zákona sú otvorené. V iných právnych odvetviach by táto
otvorenosť mohla obstáť, napríklad tam, kde to je v prospech diskriminovaného, ale tu ide
o právo trestné. (iv) Z komparatívneho prehľadu je zrejmé, že nenávistné skutkové podstaty
bývajú z dobrých dôvodov vybavené znakom porušenia verejného poriadku alebo kritériom
násilia. Tým, že § 421 a § 422 Trestného zákona tento komponent neobsahujú, je potrebné
ich ako celok, ale zvlášť ich napadnutú časť, vykladať reštriktívnejšie, a to aj pri prieskume
súladu. (v) Napokon uzavretosť Trestného zákona a formálne chápanie trestného činu
podporujú opatrnosť vo vzťahu k otvoreným klauzulám.
103. Z vymenovaných argumentov v súčte vyplýva, že napadnuté ustanovenie
nateraz neobstojí z hľadiska princípu legality, pretože prináša do skutkovej podstaty viac
otázok, než unesú ústavné kritériá na Trestný zákon. Z týchto dôvodov je napadnutá časť
ustanovení § 421 a § 422 Trestného zákona nesúladná pre svoju otvorenosť s princípom
legality, pretože sloboda prejavu nemôže byť obmedzená tak neurčito a trestný čin nemôže
byť formulovaný tak otvorene a štát musí mať riadny titul na zásahy do slobôd a občan musí
mať jasne stanovené povinnosti. Ide teda o nedodržanie princípu legality, a to z perspektívy
slobody prejavu (čl. 26 ods. 4 ústavy), z perspektívy trestného práva (čl. 49 ústavy)
a napokon z perspektívy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), pretože legalita je oporným
bodom právneho štátu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to
je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
103.1 Článok 7 dohovoru sa vzťahuje predovšetkým na časovú pôsobnosť a prísnosť
Trestného zákona a čl. 10 dohovoru je aplikovaný najmä na individuálne vzťahy, preto
ústavný súd už nepovažoval za potrebné uvádzať ďalšie právne dôvody a posudzovať ďalšie
námietky navrhovateľov smerujúce k vysloveniu uvedených častí zákona s označenými
článkami dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu voči týmto referenčným
normám (bod 3 výroku nálezu).
104. K argumentu podľa skutkových podstát Trestného zákona Českej republiky
(bod 48) treba uviesť, že tamojší komentár k Trestnému zákonu z roku 1961 kritizoval
ustanovenie „jiné skupiny osob“: „Vycházeje z argumentace, že Listina zaručuje základní
práva a svobody všem bez rozdílu pohlaví, rasy, barvy pleti, jazyka, víry a náboženství,
politického či jiného smýšlení, národního nebo sociálního původu, příslušnosti
k národnostní nebo etnické menšině, majetku, rodu nebo jiného postavení rozšířil
zákonodárce ochranu poskytovanou tímto ustanovením před podporou nebo propagací hnutí
hlásajícího zášť vůči jakékoliv jiné blíže nespecifikované skupině osob (např. vůči
homosexuálům). Je však třeba dodat, že pojem jiná skupina osob je příliš neurčitý
a umožňuje širokou interpretaci. Jeho obsah bude naplňován až judikaturou soudů“
(RIZMAN, S. § 260 [Podpora a propagace]. In: ŠÁMAL, P., PÚRY, F., RIZMAN, S.
Trestní zákon. 6. vydání. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2004, s. 1604. ISBN 80-7179-
896-7.). Komentár k súčasnému zákonu vymenúva napríklad práve také skupiny, ktoré
zjavne nie sú hodné ochrany z hľadiska hate speech: „Jinou skupinou osob je zde míněna
v návaznosti na konkrétně v tomto ustanovení vymezené skupiny osob, spojené sociálními
nebo kulturními vztahy [na rozdíl od termínu „skupina obyvatelů“ ve smyslu § 352 odst. 2 –
srov. marg. č. 4 a 7 k § 352, a skupinou osob podle § 355 odst. 1 písm. b), viz marg. č. 4
k § 355]. Vzhledem k různorodosti takových skupin, které sahají od příslušnosti k širší
rodině přes příslušnost k sportovnímu klubu (včetně fanoušků, např. klubů Sparty nebo
Slavie) až po příslušnost k politické straně či stavovské skupině (např. dané šlechtickým
původem), je obtížné vymezit obecnou definici skupiny osob. U každé takové skupiny však
musí být minimálně zjištěno, že: a) určitý člověk je navázán na určitý okruh jiných lidí,
s nimiž ho pojí určité zájmy, vazby, vztahy atd. (společenské spojení), b) tato skutečnost
ovlivňuje jeho jednání vůči nim, jako příslušníkům takové skupiny, a c) odlišuje ho
od všech ostatních lidí (nikoli jen dalších skupin). Ochrana je zde poskytována všem
takovým skupinám, bez ohledu na to, zda jsou založeny na členském nebo referenčním
systému, kdy se člen orientuje na příslušnost k takové skupině jen svými hodnotami a svým
jednáním, zda vztahy jsou založeny na formálním či neformálním vymezení pozic členů
skupiny apod.“ (ŠÁMAL, P., ŠÁMALOVÁ, M. § 356 [Podněcování k nenávisti vůči
skupině osob nebo k omezování jejich práv a svobod]. In: ŠÁMAL, a kol. Trestní zákoník
(EVK). 2.vydání. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2012, s. 3306. ISBN 978-80-7400-428-
5.). Starší komentár teda správne identifikoval skupinu homosexuálov ako typickú inú
skupinu rovnako, ako aj už v bode 98 zmieňovaný nález českého ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 2011/10, ale nový komentár už nie. Skutočnosť, že aj renomovaný komentár
identifikuje skupiny sporným spôsobom, potvrdzuje aktuálnu riskantnosť otvorenosti
klauzuly.
105. Ústavný súd ešte zvažoval, či s osobitnou starostlivosťou nepodriadiť napadnutú
časť testu naliehavej spoločenskej potreby (pressing social need) ako komponentu testu
nevyhnutnosti, pretože mal v tomto smere pochybnosti. Tento bod testu je veľmi citlivý
z hľadiska rešpektu k demokratickému zákonodarcovi, pretože ústavný súd zisťuje,
či spoločnosť aspoň minimálne potrebuje takéto rozšírenie kriminalizácie. Pretože
napadnuté ustanovenie neobstálo už pri treťom kroku legality, odpoveď ponecháva ústavný
súd na opätovné zváženie zákonodarcovi.
- kritérium politického presvedčenia
106. Z hľadiska historických dôvodov by kritérium politického presvedčenia mohlo
na prvý pohľad ústavnoprávne obstáť, pretože mnohí boli adresátmi nenávisti pre svoje
ideologické pozície. Nemožno však zabúdať, že impulz k tomuto druhu nenávisti vychádzal
tradične zo strany moci. Navrhovatelia vo vyjadrení nepredkladajú mnoho právnych
argumentov, skôr špekulujú s možnými príkladmi nenávisti zo straníckych dôvodov. Tieto
námietky by sa dali prekonať ústavnokonformným výkladom, ktorý by akcentoval, že musí
ísť o politické presvedčenie ideologického typu, ktoré sa blíži náboženskému vyznaniu.
107. Ústavný súd hľadal záchytné body k spresneniu pojmu politické presvedčenie.
Právny poriadok okrem ústavy aplikuje politické presvedčenie v zákonoch, ktoré upravujú
vzťah našich autorít k osobám, ktoré sú v moci našich úradov a rozhoduje sa o ich nútenom
odchode do zahraničia. Priamo Trestný zákon v § 65 zakazuje udeliť trest vyhostenia
páchateľovi, ak má byť vyhostený do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho osobná sloboda
z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
pre politické presvedčenie. Podobne zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v ustanovení § 81 (prekážky
administratívneho vyhostenia) zakazuje administratívne vyhostenie cudzinca do štátu,
v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva,
príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie.
Osobitnú pozornosť si zaslúži zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“). Podľa § 19a
ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo
presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politikách alebo postupoch bez
ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.
V danom prípade ide o trasponovanú smernicu. Podľa čl. 10 ods. 1 písm. e) smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych
príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie
medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených
na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany pojem politického názoru bude
zahŕňať najmä zastávanie určitého názoru, filozofie alebo náboženského presvedčenia
v záležitosti spojenej s prípadnými aktérmi prenasledovania uvedenými v čl. 6 a ich
politikami alebo metódami bez ohľadu na to, či tento žiadateľ uplatňoval tento názor,
filozofiu alebo náboženské presvedčenie. V literatúre [porov. DAUVERGNE, C. Toward
a New Framework for Understanding Political Opinion, 37 Mich. J. Int'l L. 243 (2016).]
sa uvádza, že pozadie konceptu a výkladu politického názoru leží v bipolárnom svete, teda
v napätí medzi pluralitou a totalitou. Z poznatkov z utečeneckého a azylového práva teda
vyplýva, že politické presvedčenie (jednotlivca) sa spravidla chráni pred štátom, resp. pred
aktérmi spriaznenými s mocou, a to spravidla voči krajinám s autoritatívnym politickým
usporiadaním. Ide teda o politické, resp. akékoľvek svetonázorové pozície, kde dochádza
k štrukturálnemu napätiu medzi jednotlivcom a mocou. Z uvedeného vyplýva, že politické
presvedčenie v klasickom zmysle je aktivované voči krajine, kde je sporné fungovanie
demokratického a právneho štátu. Je tak na zákonodarcovi, aby zvážil, či je u nás potrebná
takáto ochrana aj na vnútroštátnej úrovni. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že práve moc môže
aplikovať tieto skutkové podstaty proti oponentom (Stomakhin v. Rusko, sťažnosť
č. 52273/07, rozsudok z 9. 5. 2018)
- test legality ustanovenia § 424 Trestného zákona
108. Skutková podstata podnecovania prekonala najkomplikovanejší vývoj. Ako už
bolo uvedené, po novele z roku 2009 bolo na základe snahy o elimináciu kyberkriminality
(porov. SMIEŠKO, I. Internet a trestné činy extrémizmu. Plzeň : Aleš Čeněk, 2017.) z jej
„návetia“ odstránené kritérium verejnosti, pričom len z dôvodovej správy sa mohlo odvodiť,
že zmyslom novely je vojsť do kyberpriestoru. Následne v roku 2016 boli diskriminačné
dôvody rozšírené o sexuálnu orientáciu a politické presvedčenie, avšak s návratom kritéria
verejnosti. Nie je jasné, čo má byť výsledkom novely, či sa vrátiť späť z kyberpriestoru,
pre ktorý boli pôvodne rozšírené niektoré diskriminačné kritériá, alebo nie.
109. Navyše aj pre túto skutkovú podstatu platí všetko, čo bolo uvedené vo vzťahu
k skutkových podstatám § 421 a § 422 Trestného zákona. Preskúmavaná podstata jediná
pozná aj kritérium násilia. Ústavný súd zvažoval ponechať kritérium politického
presvedčenia, ale len vo vzťahu k podnecovaniu k násiliu, ale vzhľadom na výrokovú
kultúru to nie je možné a pre trestné právo by to nebolo účelné.
- test legality ustanovenia § 423 Trestného zákona
110. Trestný čin hanobenia je najklasickejší z preskúmavanej skupiny. Aj pre
posúdenie jeho rozšírenia o politické presvedčenie platí koncepčná neujasnenosť. Ďalej tu
vzniká obava o demotiváciu k politickej diskusii z hľadiska čl. 31 ústavy, zvlášť ak tu nie je
náznak prítomnosti tendencie k porušovaniu verejného poriadku či násiliu. Nanovo
je potrebné ju premyslieť vzhľadom na to, že aj dnes prichádzajú impulzy k uvažovaniu
„my - oni“ z verejného priestoru. Z tohto dôvodu je aj tu dôvod na vyhovenie návrhu.
Z týchto dôvodov je napadnutá časť ustanovenia § 423 a § 424 Trestného zákona nesúladná
s princípom legality, ktorého súčasťou je aj kvalita právnej normy v zmysle stability
trestnoprávnych noriem a nechaotického vzťahu medzi medzinárodnými trestnoprávnymi
záväzkami a vnútroštátnou trestnou politikou.
111. Napadnutá časť ustanovenia § 423 a § 424 Trestného zákona teda nespĺňa
požiadavky na kvalitu zákona obmedzujúceho slobodu prejavu (čl. 26 ods. 4 ústavy),
čo zároveň znamená nesplnenie štandardov právneho štátu platných pre férovú normotvorbu
(čl. 1 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
112. Ako to už bolo uvedené, čl. 10 dohovoru je aplikovaný najmä na individuálne
vzťahy, preto ústavný súd už nepovažoval za potrebné uvádzať ďalšie právne dôvody
a posudzovať ďalšie námietky navrhovateľov smerujúce k vysloveniu uvedených častí
zákona s označenými článkami dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu
voči tejto referenčnej norme (bod 3 výroku nálezu). Bod 3 výroku taktiež absorbuje
procesné návrhy skupiny poslancov podané v priebehu konania.
113. Ústavný súd vníma pozitívnu snahu národnej rady a vlády reagovať na prejavy
nenávisti, a to vrátane symbolickej funkcie práva. Musí však opäť pripomenúť, že
preskúmaval len súčasti skutkových podstát. Na druhej strane sa nemohol vyhnúť úvahám
o podstate posudzovania ústavnosti nenávistných prejavov. Posolstvom nálezu môže byť
nutnosť koncepčnej práce pri novelách Trestného zákona a zdržanlivosť k trestnoprávnej
represii. Nález naznačuje, že je potrebné uvažovať aj o subtílnejších formách reakcie
na nenávisť. V niektorých krajinách sú tieto skutky v režime súkromnožalobných deliktov
s účasťou občianskych združení. Ústavný súd je v prípade podaných ústavných sťažností
pripravený kultivovať skutkové podstaty nenávistných trestných činov. Pri výklade
ustanovení § 421, § 422, § 423 a § 424 Trestného zákona je vo vzťahu k § 10 ods. 2
Trestného zákona potrebné zohľadniť, či skutky narušujú verejný poriadok alebo smerujú
k vzbudzovaniu násilia.
Účinky nálezu
114. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví,
že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy,
ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia, účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy
vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť
ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo
ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2
a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie
ústavného súdu je všeobecne záväzné.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019