Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 12/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť a ,

, zastúpených obchodnou spoločnosťou Capitol Legal Group, advokátska

kancelária s. r. o., Digital Park III, Einsteinova 19, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Rastislav Hanulák, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 13 ods. 1

písm. a) a , 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -38 z 28. júla 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna

2018 doručená sťažnosť a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj namietaného porušenia a , 3 a 4

listiny uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-38 z 28. júla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. februára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplývajú nasledujúce skutočnosti:

«Sťažovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parc.č. , o výmere

3256 m², druh pozemku: trvalé trávne porasty, register „C“, nachádzajúceho sa v okrese

, obci a evidovaného Okresným úradom Žiar

nad Hronom, katastrálnym odborom na (ďalej len „dotknutý

pozemok"). Sťažovatelia majú v blízkosti tejto parcely postavenú budovu určenú

na rekreačné účely...

Dňa 20.3.2016 Sťažovatelia osobne zistili, že na území dotknutej parcely sa

nachádza výkop v hĺbke cca 1 m a v dĺžke cca 50 m. Sťažovatelia následne zistili, že výkop

vykonala spoločnosť . so sídlom:

, , ktorú zastupuje spoločnosť ,

so sídlom , (ďalej len „stavebník“).

Stavebník uskutočnil výkop na základe stavebného povolenia č.j.

zo dňa 14.1.2014, ktoré vydalo obec (ďalej len ako „Stavebné

povolenie“) ako príslušný stavebný úrad podľa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej len ako „stavebný

zákon“) a ktorým stavebný úrad rozhodol o povolení stavby pod názvom „

v katastrálnom území .

Stavba bola umiestnená územným rozhodnutím č.j. zo dňa

23.8.2013 (ďalej len ako „Územné rozhodnutie“)...

Sťažovatelia ako vlastníci dotknutého pozemku, na ktorom sa uskutočňuje Stavba,

však neboli ako účastníci konania uvedení v Územnom rozhodnutí, rovnako ako ani

v Stavebnom povolení, a to aj napriek tomu, že niektorí z účastníkov boli uvedení ako

účastníci konania v závere napadnutého Územného rozhodnutia, a to označením mena,

priezviska (resp. obchodného mena) a adresou trvalého pobytu (sídla). Výsledkom tohto

postupu stavebného úradu - obce je, že stavebný úrad bez bližšieho

odôvodnenia niektorým účastníkom konania doručoval Územné rozhodnutie do vlastných

rúk, sťažovatelia však medzi nimi neboli.

Žalobou zo dňa 04.04.2016 podanou na Krajský súd v Banskej Bystrici sa preto

Sťažovatelia ako žalobcovia domáhali zrušenia Stavebného povolenia ako aj Územného

rozhodnutia (ďalej spolu ako „Administratívne rozhodnutia"), a zároveň vrátenia veci na

ďalšie konanie žalovanému - obci , a to z dôvodu nezákonnosti oboch

Administratívnych rozhodnutí a zároveň aj nezákonnosti postupu, ktorý ich vydaniu

predchádzal. Sťažovatelia videli a vidia v procese rozhodovania stavebného úradu

pri vydávaní Administratívnych rozhodnutí nasledovné dôvody nezákonnosti:

a) Sťažovatelia boli opomenutí ako účastníci územného konania, ako aj

nadväzujúceho stavebného konania;

b) pochybenia pri doručovaní oznámenia o začatí stavebného konania formou

verejnej vyhlášky,

c) neodôvodnenie doručovania formou verejnej vyhlášky,

d) povaha zásahu do vlastníckeho práva Sťažovateľov a absencia odôvodnenia

verejného záujmu,

e) nepreskúmateľnosť Administratívnych rozhodnutí pre absenciu ich riadneho

odôvodnenia vo všeobecnosti,

f) porušenie základných práv a slobôd Sťažovateľov.»

3. Napadnutým uznesením krajského súdu boli spojené na spoločné konanie veci č. j.

zo 14. januára 2014 zapísané do registra pod sp. zn.

a č. j. z 23. augusta 2013 zapísané do registra pod sp. zn.

. Žaloby žalobcov boli odmietnuté a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že

žiaden z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu. Podľa krajského súdu v danom

prípade išlo o líniovú stavbu, a teda v zmysle o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný

zákon“) sa oznámenie územného rozhodnutia, ako aj oznámenie stavebného povolenia robí

verejnou vyhláškou. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdeniami sťažovateľov, že u nich ide

o opomenutých účastníkov, a preto ich žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona

č. v znení neskorších predpisov odmietol, pretože

podľa jeho názoru žaloby podali neoprávnené osoby.

4. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti odmietnutia žalôb a náhrady

trov konania sťažovatelia podali kasačnú sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola kasačná sťažnosť zamietnutá.

5. V kontexte záverov uvádzaných v napadnutom uznesení krajského súdu, ako aj

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sťažovatelia poukazujú predovšetkým na tú

skutočnosť, že žalobu podali ako opomenutí účastníci administratívneho konania z dôvodu,

že v územnom ani v stavebnom konaní s nimi nebolo konané ako s účastníkmi konania, hoci

sa s nimi konať malo.

6. Svoju argumentáciu opierajú aj o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

, v ktorom sa uvádza: „Účastníctvo v stavebnom konaní však nemá iba

imaginárny (iluzórny) význam, resp. pojem účastník konania nie je iba akási bianko

(t.j. bezobsažná) veličina bez konkrétneho obsahu, práve naopak, s účastníctvom v konaní

(v danom prípade v stavebnom konaní, pozn.) je spätý celý rad práv a povinností, a to

nielen hmotnoprávneho, ale aj procesného charakteru, ktorých využívanie (v prípade práv)

a plnenie (v prípade povinností) musí mať reálny základ a odraz v samotnom konaní. Inými

slovami, aby účastník konania (v danom prípade stavebného konania, pozn.) mohol jemu

zákonom priznané práva a povinnosti aj realizovať, musí mať vedomosť, že má postavenie

účastníka konania, resp. že je s ním konané ako s účastníkom konania. Účastník konania tak

musí byť identifikovateľný aspoň menom a priezviskom, aby vôbec vedel, že je účastníkom

nejakého konania a mohol tak zákonom vymedzeným spôsobom obhajovať svoje práva

a oprávnené záujmy, pričom túto aspoň minimálnu identifikáciu účastníka konania nemožno

oklieštiť iba na to, že sa bude od fyzickej osoby očakávať, že sama, napr. na základe

označenia stavebných parciel, bude iba dedukovať alebo predpokladať svoje účastníctvo

v konaní.“

7. Sťažovatelia poukazujú aj na uznesenie krajského súdu č. k. -87

z 24. apríla 2018, ktorý v obdobnej právnej veci rozhodol diametrálne odlišným spôsobom,

žalobu žalobkyne neodmietol a vo vzťahu k účastníctvu a doručovaniu v správnom konaní

na s. 7 svojho rozhodnutia uviedol: „Podľa vyššie citovaného § 139 stavebného zákona je

podzemné a nadzemné vedenie rozvodov elektriny líniovou stavbou. Z toho vyplýva, že

rozhodnutia stavebného úrodu, tak územné rozhodnutie ako aj stavebné povolenie sa

účastníkom konania o preskúmanej veci oznamujú verejnou vyhláškou... Tak územné

rozhodnutie ako aj stavebné povolenie sú rozhodnutia, ktoré sa oznamujú účastníkom

konania. To znamená, že účinky takéhoto oznámenia môžu nadobudnúť len vtedy, keď

obsahujú povinnú náležitosť, ktorou je označenie účastníkov konania tak, ako je to uvedené

vo vyššie citovanom a vyhlášky č. , ktorá určením

povinnej náležitosti rozhodnutia a to označenia účastníkov konania korešponduje s vyššie

citovaným § 47 ods. 5 Správneho poriadku. Pokiaľ rozhodnutia orgánu verejnej správy

neobsahujú túto povinnú náležitosť, nie je zrejmé, komu sú rozhodnutia adresované, a teda

komu sú oznámené. Inak povedané, ak v rozhodnutí nie je uvedené komu sa oznamuje, t.j.

kto je jeho adresátom, nemožno logickým spôsobom uvažovania dospieť k tomu, že

rozhodnutie bolo oznámené konkrétne v ňom neuvedenej osobe. Z toho plynie záver, že ani

jedno z napadnutých rozhodnutí dosiaľ nebolo žalobkyni doručené.“ Sťažovatelia uviedli,

že v ich prípade je situácia rovnaká, keďže rovnako neboli v stavebnom povolení ani

v územnom rozhodnutí uvedení ako adresáti rozhodnutí riadne menom a priezviskom,

príp. adresou.

8. Podľa názoru sťažovateľov práve v konaní o správnej žalobe mal súd skúmať

prípustnosť a správnosť doručovania administratívnych rozhodnutí verejnou vyhláškou, čo

sa z dôvodu odmietnutia žalôb nestalo. Administratívne rozhodnutia tak nemôžu byť

vylúčené z preskúmania súdom, čo však krajský súd nerešpektoval tým, že žaloby

sťažovateľov nezákonne odmietol. Krajský súd sa navyše nijakým spôsobom nevysporiadal

s ich námietkou, že ani v jednom z administratívnych rozhodnutí sa nenachádza

odôvodnenie doručovania administratívnych rozhodnutí formou verejnej vyhlášky, z čoho

podľa nich vyplýva nepreskúmateľnosť oboch administratívnych rozhodnutí. Sťažovatelia

vidia v odmietnutí žalôb napadnutým uznesením krajského súdu tiež nesprávny procesný

postup, ktorým krajský súd znemožnil sťažovateľom uskutočniť im patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň najvyšší súd

rozhodnutie krajského súdu považoval za správne, kasačnú sťažnosť sťažovateľov ako

nedôvodnú zamietol a týmto postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

sa im podľa ich názoru okrem iného preukázateľne odňala možnosť riadne konať

pred súdom.

9. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Sťažovateľov na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa

článku 13 ods. 1 písm. a) a podľa článku 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny

základných práv a slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.

, zo dňa 28.02.2018 porušené bolo.

2. Základné právo Sťažovateľov na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa

článku 13 ods. 1 písm. a) a podľa článku 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny

základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn.

23S/43/2016-38,6016200358, zo dňa 28.07.2016 p o r u š e n é bolo.

3. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. ,

zo dňa 28.02.2018 porušené bolo.

4. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. -38,

6016200358, zo dňa 28.07.2016 porušené bolo.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky spis. zn. , zo dňa 28.02.2018 a Uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici spis. zn. -38, 6016200358, zo dňa 28.07.2016 zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľom finančné zadosťučinenie

v sume 10.000,- €, ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej

Bystrici povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Sťažovateľom do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní

zaplatiť spoločne a nerozdielne Sťažovateľom k rukám právneho zástupcu Sťažovateľov

do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania v sume 389,30 €.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. 1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu

12. V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity.

13. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

14. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak

o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že

nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu, keďže ho už preskúmal

na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľov najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

II. 2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

16. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd v tejto časti

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

17. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

19. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

20. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd vo svojom uznesení poukázal na obsah odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu:

«4. Krajský súd ďalej citoval ustanovenie , ak správnu žalobu podá

niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej

správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo

konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť tohto tvrdenia

a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako

3 roky a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je

povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.

Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že pri správnej žalobe opomenutého účastníka je

prvoradou povinnosťou správneho súdu skúmať, či žaloba bola podaná v lehote a či

žalobca, resp. žalobcovia sú skutočne opomenutými účastníkmi konania.

5. Z pripojeného správneho spisu mal súd preukázané, že stavebné povolenie č. j.

bolo vydané dňa 14.01.2014 a územné rozhodnutie č. j.

bolo vydané dňa 23.08.2013. Z uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutia boli

vydané v zákonnej trojročnej lehote, preto v ďalšom konaní správny súd skúmal, či

v prípade žalobcov ide o opomenutých účastníkov konania.

6. Z napadnutého stavebného povolenia, ako aj napadnutého územného rozhodnutia

je nesporné, že sa v danom prípade jednalo o líniovú stavbu „

“

7. Z , (Stavebný zákon) v platnom znení, územné

rozhodnutie sa účastníkom oznamuje doručením písomného vyhotovenia. Verejnou

vyhláškou sa oznámi územné rozhodnutie o umiestnení líniovej stavby.

8. Podľa § 61 ods. 4 Stavebného zákona, pri líniových stavbách alebo

v odôvodnených prípadoch aj pri zvlášť rozsiahlych stavbách s veľkým počtom účastníkov

konania, stavebný úrad upovedomí účastníkov o začatí stavebného konania verejnou

vyhláškou najmenej 15 dní pred konaním miestneho zisťovania, prípadne ústneho

pojednávania, a ak sa nekoná ústne pojednávanie, pred uplynutím lehoty určenej podľa

ods. 3.

9. Podľa § 69 ods. 1 Stavebného zákona, stavebné povolenie a rozhodnutie

o predĺžení jeho platnosti sa oznámi rovnakým spôsobom ako začatie stavebného konania

a upovedomenia o ústnom pojednávaní.

10. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že pokiaľ ide o líniové stavby,

oznámenie územného rozhodnutia, ako aj oznámenie stavebného povolenia pri líniových

stavbách, sa robí verejnou vyhláškou. Líniová stavba je jednoznačne definovaná, nejedná

sa o neurčitý pojem, ktorý by dával možnosť rôzneho výkladu alebo možnosť na správnu

úvahu pre správny orgán. Žalobcovia mali v rámci odvolacích lehôt možnosť podať

opravné prostriedky proti územnému rozhodnutiu, aj proti stavebnému povoleniu,

žalobcovia túto možnosť nevyužili, a preto sa územné rozhodnutie, ako aj stavebné

povolenie stalo právoplatným.

11. Súd pri preverovaní tvrdenia žalobcov, že sa u nich jednalo o opomenutých

účastníkov, sa s týmito tvrdeniami nestotožnil, a preto žaloby žalobcov podľa § 98 ods. 1

písm. e) odmietol, pretože žaloby podali neoprávnené osoby. Vzhľadom k tomu, že

došlo k odmietnutiu žalôb žalobcov, súd nepovažoval za potrebné v ďalšom sa zaoberať

vecnou stránkou žalôb.»

21. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol:

„21. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v preskúmavanej veci bolo uznesenie

krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa žaloby žalobcov vo veci preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. j. zo dňa 14.01.2014 a rozhodnutia

žalovaného č. j. zo dňa 23.08.2013 odmietol.

22. Ako vyplynulo z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu

žalobcovia v žalobách navrhovali zrušiť stavebné povolenie č. j.

Zo dňa 14.01.2014 ako aj územné rozhodnutie č. j. zo dňa 23.08.2013.

Obidve žaloby boli odôvodnené tým, že žalobcovia boli opomenutí účastníci územného

konania, ako aj nadväzujúceho stavebného konania, pričom žalobcovia sú bezpodielovými

spoluvlastníkmi dotknutej parcely.

23. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že pri správnej žalobe

opomenutého účastníka je prvoradou povinnosťou správneho súdu skúmať, či žaloba bola

podaná v lehote, a či žalobca resp. žalobcovia sú skutočne opomenutými účastníkmi

konania. V tejto súvislosti sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje s názorom krajského

súdu uvedeným v odôvodnení jeho uznesenia, že rozhodnutia žalovaného boli vydané

v zákonnej trojročnej lehote. Správne krajský súd následne skúmal, či v danom prípade ide

skutočne o opomenutých účastníkov konania, a teda, či žalobcovia majú aktívnu legitimáciu

na podanie žaloby.

24. Kasačný súd zdôrazňuje, že zákonným predpokladom podania správnej žaloby

v správnom súdnictve je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím, ktoré je nezákonné. Správny súd musí preukázanie ukrátenia práv žalobcu

nezákonným rozhodnutím skúmať ex offo. Kasačný súd má za to, že žalobcovia nepreukázali

ukrátenie na svojich právach, ktoré im vzniklo vydaním územného rozhodnutia a

stavebného povolenia. Je nesporné, že žalobcovia boli účastníkmi územného ako i

stavebného konania ako i to, že predmetná stavba bola jednoznačne líniovou stavbou. V

danom prípade, vychádzajúc z vyššie uvedeného, oznámenie územného rozhodnutia ako i

oznámenie stavebného povolenia sa uskutočnilo v súlade so Stavebným zákonom verejnou

vyhláškou.

25. Kasačný súd zhodne s názorom krajského súdu udáva, že žalobcovia mali v rámci

odvolacích lehôt podať opravné prostriedky proti územnému rozhodnutiu a stavebnému

povoleniu. Uvedené rozhodnutia sa tak stali právoplatnými.

26. Preto ak krajský súd dospel k záveru, že žaloby podali neoprávnené osoby a

preto ich odmietol, bolo potrebné rozhodnutie krajského súdu považovať za správne.

Námietky sťažovateľov uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako

neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutí. Z uvedeného

dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.“

22. Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v napadnutom uznesení

zdôvodnené riadne a presvedčivo, uznesenie nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani

arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľov, ktoré by boli

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

23. Pokiaľ sťažovatelia vo svojej argumentácii poukázali na rozhodnutie ústavného

súdu sp. zn. v už citovanej časti, ústavný súd k tomu uvádza, že

v predmetnej veci išlo síce o doručovanie stavebného povolenia verejnou vyhláškou, avšak

z dôvodu údajne veľkého počtu účastníkov konania, pričom vo veci sťažovateľov išlo

o doručovanie územného rozhodnutia a stavebného povolenia verejnou vyhláškou z dôvodu,

že ide o líniovú stavbu. Z príslušných ustanovení stavebného zákona (§ 42 ods. 2, § 61

ods. 4, § 69 ods. 1) vyplýva, že pokiaľ ide o líniové stavby, oznámenie územného

rozhodnutia, ako aj oznámenie stavebného povolenia sa robí verejnou vyhláškou a nejde

o zisťovanie možného veľkého počtu účastníkov konania, ako to vyplýva z okolností

a argumentácie uvedených v rozhodnutí sp. zn. . Vzhľadom na uvedené

v okolnostiach veci týkajúcej sa sťažovateľov je predmetné rozhodnutie neaplikovateľné.

24. Pokiaľ sťažovatelia poukázali na uznesenie krajského súdu č. k. -87

z 24. apríla 2018, ktorým v obdobnej právnej veci bolo rozhodnuté diametrálne odlišným

spôsobom, ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ,

). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný

súd v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej

neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľov

za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne

neakceptovateľné a neudržateľné.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , ), ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II. 3. K namietanému porušeniu a , 3 a 4

listiny napadnutým uznesením krajského súdu a najvyššieho súdu

26. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov podľa

a , 3 a 4 listiny ústavný súd uvádza, že tieto články a listiny sú vstupnou

bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecných

ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné

samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. , m. m. ).

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých

uznesení, priznanie finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov právneho

zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019