Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 12/2019
PDF · 271.57 KB
No categories available
III. ÚS 12/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených obchodnou spoločnosťou Capitol Legal Group, advokátska
kancelária s. r. o., Digital Park III, Einsteinova 19, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Rastislav Hanulák, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 13 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 43/2016-38 z 28. júla 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžk 14/2016 z 28. februára
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna
2018 doručená sťažnosť a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 4 ods. 1, 3 a 4
listiny uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
23 S 43/2016-38 z 28. júla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
10 Sžk 14/2016 z 28. februára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplývajú nasledujúce skutočnosti:
«Sťažovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parc.č. , o výmere
3256 m², druh pozemku: trvalé trávne porasty, register „C“, nachádzajúceho sa v okrese
, obci a evidovaného Okresným úradom Žiar
nad Hronom, katastrálnym odborom na (ďalej len „dotknutý
pozemok"). Sťažovatelia majú v blízkosti tejto parcely postavenú budovu určenú
na rekreačné účely...
Dňa 20.3.2016 Sťažovatelia osobne zistili, že na území dotknutej parcely sa
nachádza výkop v hĺbke cca 1 m a v dĺžke cca 50 m. Sťažovatelia následne zistili, že výkop
vykonala spoločnosť . so sídlom:
, , ktorú zastupuje spoločnosť ,
so sídlom , (ďalej len „stavebník“).
Stavebník uskutočnil výkop na základe stavebného povolenia č.j.
zo dňa 14.1.2014, ktoré vydalo obec (ďalej len ako „Stavebné
povolenie“) ako príslušný stavebný úrad podľa § 119 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej len ako „stavebný
zákon“) a ktorým stavebný úrad rozhodol o povolení stavby pod názvom „
v katastrálnom území .
Stavba bola umiestnená územným rozhodnutím č.j. zo dňa
23.8.2013 (ďalej len ako „Územné rozhodnutie“)...
Sťažovatelia ako vlastníci dotknutého pozemku, na ktorom sa uskutočňuje Stavba,
však neboli ako účastníci konania uvedení v Územnom rozhodnutí, rovnako ako ani
v Stavebnom povolení, a to aj napriek tomu, že niektorí z účastníkov boli uvedení ako
účastníci konania v závere napadnutého Územného rozhodnutia, a to označením mena,
priezviska (resp. obchodného mena) a adresou trvalého pobytu (sídla). Výsledkom tohto
postupu stavebného úradu - obce je, že stavebný úrad bez bližšieho
odôvodnenia niektorým účastníkom konania doručoval Územné rozhodnutie do vlastných
rúk, sťažovatelia však medzi nimi neboli.
Žalobou zo dňa 04.04.2016 podanou na Krajský súd v Banskej Bystrici sa preto
Sťažovatelia ako žalobcovia domáhali zrušenia Stavebného povolenia ako aj Územného
rozhodnutia (ďalej spolu ako „Administratívne rozhodnutia"), a zároveň vrátenia veci na
ďalšie konanie žalovanému - obci , a to z dôvodu nezákonnosti oboch
Administratívnych rozhodnutí a zároveň aj nezákonnosti postupu, ktorý ich vydaniu
predchádzal. Sťažovatelia videli a vidia v procese rozhodovania stavebného úradu
pri vydávaní Administratívnych rozhodnutí nasledovné dôvody nezákonnosti:
a) Sťažovatelia boli opomenutí ako účastníci územného konania, ako aj
nadväzujúceho stavebného konania;
b) pochybenia pri doručovaní oznámenia o začatí stavebného konania formou
verejnej vyhlášky,
c) neodôvodnenie doručovania formou verejnej vyhlášky,
d) povaha zásahu do vlastníckeho práva Sťažovateľov a absencia odôvodnenia
verejného záujmu,
e) nepreskúmateľnosť Administratívnych rozhodnutí pre absenciu ich riadneho
odôvodnenia vo všeobecnosti,
f) porušenie základných práv a slobôd Sťažovateľov.»
3. Napadnutým uznesením krajského súdu boli spojené na spoločné konanie veci č. j.
zo 14. januára 2014 zapísané do registra pod sp. zn. 23 S 43/2016
a č. j. z 23. augusta 2013 zapísané do registra pod sp. zn.
23S/53/2016. Žaloby žalobcov boli odmietnuté a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že
žiaden z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu. Podľa krajského súdu v danom
prípade išlo o líniovú stavbu, a teda v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný
zákon“) sa oznámenie územného rozhodnutia, ako aj oznámenie stavebného povolenia robí
verejnou vyhláškou. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdeniami sťažovateľov, že u nich ide
o opomenutých účastníkov, a preto ich žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov odmietol, pretože
podľa jeho názoru žaloby podali neoprávnené osoby.
4. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v časti odmietnutia žalôb a náhrady
trov konania sťažovatelia podali kasačnú sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola kasačná sťažnosť zamietnutá.
5. V kontexte záverov uvádzaných v napadnutom uznesení krajského súdu, ako aj
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sťažovatelia poukazujú predovšetkým na tú
skutočnosť, že žalobu podali ako opomenutí účastníci administratívneho konania z dôvodu,
že v územnom ani v stavebnom konaní s nimi nebolo konané ako s účastníkmi konania, hoci
sa s nimi konať malo.
6. Svoju argumentáciu opierajú aj o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 69/2011, v ktorom sa uvádza: „Účastníctvo v stavebnom konaní však nemá iba
imaginárny (iluzórny) význam, resp. pojem účastník konania nie je iba akási bianko
(t.j. bezobsažná) veličina bez konkrétneho obsahu, práve naopak, s účastníctvom v konaní
(v danom prípade v stavebnom konaní, pozn.) je spätý celý rad práv a povinností, a to
nielen hmotnoprávneho, ale aj procesného charakteru, ktorých využívanie (v prípade práv)
a plnenie (v prípade povinností) musí mať reálny základ a odraz v samotnom konaní. Inými
slovami, aby účastník konania (v danom prípade stavebného konania, pozn.) mohol jemu
zákonom priznané práva a povinnosti aj realizovať, musí mať vedomosť, že má postavenie
účastníka konania, resp. že je s ním konané ako s účastníkom konania. Účastník konania tak
musí byť identifikovateľný aspoň menom a priezviskom, aby vôbec vedel, že je účastníkom
nejakého konania a mohol tak zákonom vymedzeným spôsobom obhajovať svoje práva
a oprávnené záujmy, pričom túto aspoň minimálnu identifikáciu účastníka konania nemožno
oklieštiť iba na to, že sa bude od fyzickej osoby očakávať, že sama, napr. na základe
označenia stavebných parciel, bude iba dedukovať alebo predpokladať svoje účastníctvo
v konaní.“
7. Sťažovatelia poukazujú aj na uznesenie krajského súdu č. k. 24 S 78/2017-87
z 24. apríla 2018, ktorý v obdobnej právnej veci rozhodol diametrálne odlišným spôsobom,
žalobu žalobkyne neodmietol a vo vzťahu k účastníctvu a doručovaniu v správnom konaní
na s. 7 svojho rozhodnutia uviedol: „Podľa vyššie citovaného § 139 stavebného zákona je
podzemné a nadzemné vedenie rozvodov elektriny líniovou stavbou. Z toho vyplýva, že
rozhodnutia stavebného úrodu, tak územné rozhodnutie ako aj stavebné povolenie sa
účastníkom konania o preskúmanej veci oznamujú verejnou vyhláškou... Tak územné
rozhodnutie ako aj stavebné povolenie sú rozhodnutia, ktoré sa oznamujú účastníkom
konania. To znamená, že účinky takéhoto oznámenia môžu nadobudnúť len vtedy, keď
obsahujú povinnú náležitosť, ktorou je označenie účastníkov konania tak, ako je to uvedené
vo vyššie citovanom § 4 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 453/2000 Z. z., ktorá určením
povinnej náležitosti rozhodnutia a to označenia účastníkov konania korešponduje s vyššie
citovaným § 47 ods. 5 Správneho poriadku. Pokiaľ rozhodnutia orgánu verejnej správy
neobsahujú túto povinnú náležitosť, nie je zrejmé, komu sú rozhodnutia adresované, a teda
komu sú oznámené. Inak povedané, ak v rozhodnutí nie je uvedené komu sa oznamuje, t.j.
kto je jeho adresátom, nemožno logickým spôsobom uvažovania dospieť k tomu, že
rozhodnutie bolo oznámené konkrétne v ňom neuvedenej osobe. Z toho plynie záver, že ani
jedno z napadnutých rozhodnutí dosiaľ nebolo žalobkyni doručené.“ Sťažovatelia uviedli,
že v ich prípade je situácia rovnaká, keďže rovnako neboli v stavebnom povolení ani
v územnom rozhodnutí uvedení ako adresáti rozhodnutí riadne menom a priezviskom,
príp. adresou.
8. Podľa názoru sťažovateľov práve v konaní o správnej žalobe mal súd skúmať
prípustnosť a správnosť doručovania administratívnych rozhodnutí verejnou vyhláškou, čo
sa z dôvodu odmietnutia žalôb nestalo. Administratívne rozhodnutia tak nemôžu byť
vylúčené z preskúmania súdom, čo však krajský súd nerešpektoval tým, že žaloby
sťažovateľov nezákonne odmietol. Krajský súd sa navyše nijakým spôsobom nevysporiadal
s ich námietkou, že ani v jednom z administratívnych rozhodnutí sa nenachádza
odôvodnenie doručovania administratívnych rozhodnutí formou verejnej vyhlášky, z čoho
podľa nich vyplýva nepreskúmateľnosť oboch administratívnych rozhodnutí. Sťažovatelia
vidia v odmietnutí žalôb napadnutým uznesením krajského súdu tiež nesprávny procesný
postup, ktorým krajský súd znemožnil sťažovateľom uskutočniť im patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň najvyšší súd
rozhodnutie krajského súdu považoval za správne, kasačnú sťažnosť sťažovateľov ako
nedôvodnú zamietol a týmto postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
sa im podľa ich názoru okrem iného preukázateľne odňala možnosť riadne konať
pred súdom.
9. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo Sťažovateľov na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa
článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny
základných práv a slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.
10Sžk/14/2016, zo dňa 28.02.2018 porušené bolo.
2. Základné právo Sťažovateľov na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa
článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny
základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn.
23S/43/2016-38,6016200358, zo dňa 28.07.2016 p o r u š e n é bolo.
3. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 10Sžk/14/2016,
zo dňa 28.02.2018 porušené bolo.
4. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici spis. zn. 23S/43/2016-38,
6016200358, zo dňa 28.07.2016 porušené bolo.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spis. zn. 10Sžk/14/2016, zo dňa 28.02.2018 a Uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici spis. zn. 23S/43/2016-38, 6016200358, zo dňa 28.07.2016 zrušuje a vec vracia
Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľom finančné zadosťučinenie
v sume 10.000,- €, ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej
Bystrici povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Sťažovateľom do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní
zaplatiť spoločne a nerozdielne Sťažovateľom k rukám právneho zástupcu Sťažovateľov
do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania v sume 389,30 €.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II. 1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu
12. V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity.
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
14. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak
o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že
nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu, keďže ho už preskúmal
na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľov najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
II. 2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
16. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd v tejto časti
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
17. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
19. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
20. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd vo svojom uznesení poukázal na obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu:
«4. Krajský súd ďalej citoval ustanovenie § 179 ods.1 SSP, ak správnu žalobu podá
niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej
správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo
konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť tohto tvrdenia
a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako
3 roky a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je
povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.
Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že pri správnej žalobe opomenutého účastníka je
prvoradou povinnosťou správneho súdu skúmať, či žaloba bola podaná v lehote a či
žalobca, resp. žalobcovia sú skutočne opomenutými účastníkmi konania.
5. Z pripojeného správneho spisu mal súd preukázané, že stavebné povolenie č. j.
bolo vydané dňa 14.01.2014 a územné rozhodnutie č. j.
bolo vydané dňa 23.08.2013. Z uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutia boli
vydané v zákonnej trojročnej lehote, preto v ďalšom konaní správny súd skúmal, či
v prípade žalobcov ide o opomenutých účastníkov konania.
6. Z napadnutého stavebného povolenia, ako aj napadnutého územného rozhodnutia
je nesporné, že sa v danom prípade jednalo o líniovú stavbu „
“
7. Z § 42 ods.1, 2 zákona č. 50/1976 Zb. (Stavebný zákon) v platnom znení, územné
rozhodnutie sa účastníkom oznamuje doručením písomného vyhotovenia. Verejnou
vyhláškou sa oznámi územné rozhodnutie o umiestnení líniovej stavby.
8. Podľa § 61 ods. 4 Stavebného zákona, pri líniových stavbách alebo
v odôvodnených prípadoch aj pri zvlášť rozsiahlych stavbách s veľkým počtom účastníkov
konania, stavebný úrad upovedomí účastníkov o začatí stavebného konania verejnou
vyhláškou najmenej 15 dní pred konaním miestneho zisťovania, prípadne ústneho
pojednávania, a ak sa nekoná ústne pojednávanie, pred uplynutím lehoty určenej podľa
ods. 3.
9. Podľa § 69 ods. 1 Stavebného zákona, stavebné povolenie a rozhodnutie
o predĺžení jeho platnosti sa oznámi rovnakým spôsobom ako začatie stavebného konania
a upovedomenia o ústnom pojednávaní.
10. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že pokiaľ ide o líniové stavby,
oznámenie územného rozhodnutia, ako aj oznámenie stavebného povolenia pri líniových
stavbách, sa robí verejnou vyhláškou. Líniová stavba je jednoznačne definovaná, nejedná
sa o neurčitý pojem, ktorý by dával možnosť rôzneho výkladu alebo možnosť na správnu
úvahu pre správny orgán. Žalobcovia mali v rámci odvolacích lehôt možnosť podať
opravné prostriedky proti územnému rozhodnutiu, aj proti stavebnému povoleniu,
žalobcovia túto možnosť nevyužili, a preto sa územné rozhodnutie, ako aj stavebné
povolenie stalo právoplatným.
11. Súd pri preverovaní tvrdenia žalobcov, že sa u nich jednalo o opomenutých
účastníkov, sa s týmito tvrdeniami nestotožnil, a preto žaloby žalobcov podľa § 98 ods. 1
písm. e) SSP odmietol, pretože žaloby podali neoprávnené osoby. Vzhľadom k tomu, že
došlo k odmietnutiu žalôb žalobcov, súd nepovažoval za potrebné v ďalšom sa zaoberať
vecnou stránkou žalôb.»
21. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol:
„21. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v preskúmavanej veci bolo uznesenie
krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa žaloby žalobcov vo veci preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. j. zo dňa 14.01.2014 a rozhodnutia
žalovaného č. j. zo dňa 23.08.2013 odmietol.
22. Ako vyplynulo z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu
žalobcovia v žalobách navrhovali zrušiť stavebné povolenie č. j.
Zo dňa 14.01.2014 ako aj územné rozhodnutie č. j. zo dňa 23.08.2013.
Obidve žaloby boli odôvodnené tým, že žalobcovia boli opomenutí účastníci územného
konania, ako aj nadväzujúceho stavebného konania, pričom žalobcovia sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi dotknutej parcely.
23. Z vyššie citovaného ustanovenia § 179 ods.1 SSP vyplýva, že pri správnej žalobe
opomenutého účastníka je prvoradou povinnosťou správneho súdu skúmať, či žaloba bola
podaná v lehote, a či žalobca resp. žalobcovia sú skutočne opomenutými účastníkmi
konania. V tejto súvislosti sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje s názorom krajského
súdu uvedeným v odôvodnení jeho uznesenia, že rozhodnutia žalovaného boli vydané
v zákonnej trojročnej lehote. Správne krajský súd následne skúmal, či v danom prípade ide
skutočne o opomenutých účastníkov konania, a teda, či žalobcovia majú aktívnu legitimáciu
na podanie žaloby.
24. Kasačný súd zdôrazňuje, že zákonným predpokladom podania správnej žaloby
v správnom súdnictve je skutočnosť, že žalobca bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím, ktoré je nezákonné. Správny súd musí preukázanie ukrátenia práv žalobcu
nezákonným rozhodnutím skúmať ex offo. Kasačný súd má za to, že žalobcovia nepreukázali
ukrátenie na svojich právach, ktoré im vzniklo vydaním územného rozhodnutia a
stavebného povolenia. Je nesporné, že žalobcovia boli účastníkmi územného ako i
stavebného konania ako i to, že predmetná stavba bola jednoznačne líniovou stavbou. V
danom prípade, vychádzajúc z vyššie uvedeného, oznámenie územného rozhodnutia ako i
oznámenie stavebného povolenia sa uskutočnilo v súlade so Stavebným zákonom verejnou
vyhláškou.
25. Kasačný súd zhodne s názorom krajského súdu udáva, že žalobcovia mali v rámci
odvolacích lehôt podať opravné prostriedky proti územnému rozhodnutiu a stavebnému
povoleniu. Uvedené rozhodnutia sa tak stali právoplatnými.
26. Preto ak krajský súd dospel k záveru, že žaloby podali neoprávnené osoby a
preto ich odmietol, bolo potrebné rozhodnutie krajského súdu považovať za správne.
Námietky sťažovateľov uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako
neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutí. Z uvedeného
dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“
22. Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v napadnutom uznesení
zdôvodnené riadne a presvedčivo, uznesenie nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani
arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľov, ktoré by boli
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
23. Pokiaľ sťažovatelia vo svojej argumentácii poukázali na rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 69/2011 v už citovanej časti, ústavný súd k tomu uvádza, že
v predmetnej veci išlo síce o doručovanie stavebného povolenia verejnou vyhláškou, avšak
z dôvodu údajne veľkého počtu účastníkov konania, pričom vo veci sťažovateľov išlo
o doručovanie územného rozhodnutia a stavebného povolenia verejnou vyhláškou z dôvodu,
že ide o líniovú stavbu. Z príslušných ustanovení stavebného zákona (§ 42 ods. 2, § 61
ods. 4, § 69 ods. 1) vyplýva, že pokiaľ ide o líniové stavby, oznámenie územného
rozhodnutia, ako aj oznámenie stavebného povolenia sa robí verejnou vyhláškou a nejde
o zisťovanie možného veľkého počtu účastníkov konania, ako to vyplýva z okolností
a argumentácie uvedených v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 69/2011. Vzhľadom na uvedené
v okolnostiach veci týkajúcej sa sťažovateľov je predmetné rozhodnutie neaplikovateľné.
24. Pokiaľ sťažovatelia poukázali na uznesenie krajského súdu č. k. 24 S 78/2017-87
z 24. apríla 2018, ktorým v obdobnej právnej veci bolo rozhodnuté diametrálne odlišným
spôsobom, ústavný súd považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,
IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný
súd v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej
neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľov
za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne
neakceptovateľné a neudržateľné.
25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II. 3. K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 4 ods. 1, 3 a 4
listiny napadnutým uznesením krajského súdu a najvyššieho súdu
26. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
a čl. 4 ods. 1, 3 a 4 listiny ústavný súd uvádza, že tieto články ústavy a listiny sú vstupnou
bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecných
ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného
súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné
samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010, m. m. I. ÚS 518/2013).
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých
uznesení, priznanie finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov právneho
zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019