Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 69/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-79

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. októbra 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta

o prijatej sťažnosti spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. J., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivú súdnu ochranu zaručeného

v a v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok

zaručeného v a v Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 23. apríla 2010 takto

rozhodol:

Základné právo a právo spoločnosti T., a. s., na spravodlivú súdnu ochranu zaručené

v a v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo a právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok

zaručené v a v Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy zaručené

v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 23. apríla 2010 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-27 z 10. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej aj

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivú

súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len „“)

a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručeného

v a v Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 23. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

sa žalobou podanou 12. novembra 2009 Mgr. J. B. (ďalej len „žalobkyňa“)

domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia mesta N., Mestského úradu v N., oddelenia

stavebného poriadku (ďalej len „stavebný úrad“), č. SP 15544/2006-007-Ing.Ki

z 12. januára 2007 (ďalej len „sporné stavebné povolenie“), ako aj preskúmania zákonnosti

postupu stavebného úradu, ktorý vydaniu sporného stavebného povolenia predchádzal.

Podanou žalobou žalobkyňa spochybnila sporné stavebné povolenie, ktorým bolo

stavebníkovi – spoločnosti T., a. s. (sťažovateľke), povolené postaviť stavbu (obchodné

priestory) na pozemkoch, na ktoré si žalobkyňa mala včas uplatniť reštitučný nárok, a preto

mal podľa nej stavebný úrad s ňou konať ako s účastníčkou stavebného konania, a teda

okrem doručovania sporného stavebného povolenia verejnou vyhláškou jej mal toto sporné

stavebné povolenie doručiť aj osobne, čo však podľa žalobkyne stavebný úrad neurobil,

takže kvôli uvedenému pochybeniu toto sporné stavebné povolenie podľa žalobkyne ani

nemohlo nadobudnúť právoplatnosť.

Sťažovateľka sa stala účastníčkou predmetného súdneho konania na základe

uznesenia č. k. -61 z 19. februára 2010, ktorým ju krajský súd pribral

do konania ako žalovanú v 2. rade popri stavebnom úrade ako žalovanom v 1. rade,

a to s odôvodnením, že žalobou napádané sporné stavebné povolenie sa sťažovateľky

bezprostredne dotýka, keďže v dôsledku jeho doručovania verejnou vyhláškou toto sporné

stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť 15. februára 2007, a na tom základe

sťažovateľka postavila stavby, ktoré na základe právoplatného kolaudačného povolenia

aj užívala.

Napádaným uznesením sp. zn. z 23. apríla 2010 krajský súd podľa

(ďalej aj „OSP“) uložil stavebnému úradu

doručiť žalobkyni sporné stavebné povolenie, ktoré bolo jej právnemu zástupcovi 7. mája

2010 aj doručené, a následne 19. mája 2010 žalobkyňa proti spornému stavebnému

povoleniu podala odvolanie, takže z tohto dôvodu bol 9. júna 2010 spis stavebného úradu

č. SP 15544/2006 postúpený spolu s odvolaním žalobkyne nadriadenému krajskému

stavebnému úradu.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie

svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie a v jeho spojitosti

aj základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok a práva na účinný

prostriedok nápravy. Porušenie práv na spravodlivé súdne konanie (bod 1) sťažovateľka

vzhliada zo štyroch dôvodov. Prvým dôvodom je, že krajský súd napádané uznesenie,

ktorým uložil stavebnému úradu doručiť žalobkyni sporné stavebné povolenie, riadne

neodôvodnil, resp. sa v ňom podľa nej nevysporiadal s tým, kvôli čomu nepostačilo

v danom prípade doručenie verejnou vyhláškou, preto sťažovateľka toto uznesenie

krajského súdu považuje za arbitrárne (bod 1.1). Ďalším dôvodom je podľa sťažovateľky

skutočnosť, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol bez tohto, aby jej umožnil

sa k veci relevantne vyjadriť, a to konkrétne k otázke vlastníctva parciel, na ktorých boli

ňou na základe sporného stavebného povolenia postavené stavby, čím malo dôjsť

k porušeniu princípu kontradiktórnosti (bod 1.2). Tretím dôvodom namietaného porušenia

práv na spravodlivé súdne konanie je tvrdenie sťažovateľky, že napádaným uznesením

krajský súd preskúmaval také rozhodnutie (sporné stavebné povolenie), ktoré podľa nej

nemôže byť predmetom prieskumu na základe žaloby podľa V. časti druhej hlavy

, s čím sa krajský súd v napádanom uznesení podľa

sťažovateľky vôbec nevysporiadal (bod 1.3). Napokon, posledným dôvodom sťažovateľkou

tvrdenej arbitrárnosti uznesenia krajského súdu je nepripustenie odvolania proti nemu (bod

1.4), čím bolo zabránené, aby toto rozhodnutie bolo preskúmané súdom vyššej inštancie,

a tak bolo v konečnom dôsledku podľa sťažovateľky na základe nepreskúmateľnej svojvôle

krajského súdu oživené už raz právoplatne skončené stavebné konanie z dôvodu, že proti

už raz právoplatnému spornému stavebnému povoleniu podala žalobkyňa odvolanie, čím

malo v konečnom dôsledku dôjsť k zásahu do vlastníckych práv sťažovateľky (bod 2), ktorá

toto sporné stavebné povolenie už konzumovala, a tiež jej tým bolo odňaté právo na účinný

prostriedok nápravy (bod 3).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Rozhodnutím Krajského súdu bolo porušené právo Sťažovateľa na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, keď krajský súd nariadil opätovne doručiť Stavebné povolenie

už doručené verejnou vyhláškou a nijako sa nevysporiadal s otázkou predchádzajúceho

riadneho doručenia. Rozhodnutie Krajského súdu je preto arbitrárne. ...

Inými slovami, Sťažovateľ namietal, že rozhodnutie Mesta N. použiť inštitút

doručovania verejnou vyhláškou bolo v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy, bolo plne

v medziach stanovených právnymi predpismi a ustálenou praxou a v žiadnom prípade z nich

nevybočilo, preto platí, že Stavebné povolenie bolo doručené bližšie neurčenému počtu

osôb, vrátane pani B. a pani B. sa preto nemôže domáhať, aby jej Stavebné povolenie bolo

doručované opätovne. ...

Rozhodnutím Krajského súdu bol porušený princíp kontradiktórnosti, keď Krajský

súd (i) rozhodol na základe dôkazov, ktoré nie sú v súdnom spise a neumožnil sťažovateľovi

sa k nim vyjadriť; a (ii) nedoručil sťažovateľovi písomné vyjadrenie pani B. z 25. februára

2010, takže sťažovateľ sa k nemu nemal možnosť vyjadriť. ...

Sťažovateľ pri nahliadaní do spisu dňa 28. júna 2010 zistil, že v spise sa nachádza

dokument s názvom „Stanovisko k vyjadreniam žalovaného“ z 25. februára 2010, v ktorom

pani B. reagovala na Vyjadrenie Mesta N. Krajský súd Sťažovateľovi tento dokument nikdy

nedoručil. Sťažovateľ teda nemal možnosť k predmetnému vyjadreniu zaujať akékoľvek

stanovisko alebo naň reagovať predtým, ako Krajský súd vo veci rozhodol. ...

Rozhodnutie Krajského súdu je arbitrárne, pretože súd preskúmaval rozhodnutie,

ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti, druhej hlavy .

S touto skutočnosťou sa Krajský súd napriek argumentom sťažovateľa a Mesta N. nijakým

spôsobom v odôvodnení nevysporiadal. ...

Z obsahu Rozhodnutia Krajského súdu vyplýva, že Krajský súd sa vôbec nezaoberal

argumentáciou uvedenou vo Vyjadrení Mesta N. a vo Vyjadrení Sťažovateľa, pričom

z oboch vyjadrení vyplýva, že Stavebné povolenie nie je v zmysle

rozhodnutím, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti, druhej

hlavy .

Vyššie uvedený argument a súvisiace skutkové tvrdenia Sťažovateľa a Mesta N.

možno bezo sporu považovať za právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré majú pre vec

podstatný význam, pretože tento argument by mohol byť dôvodom na zastavenie konania

o žalobe podľa a naopak pani B. by nemohla mať úspech vo veci

samej. ...

Nariadením doručenia Stavebného povolenia bez možnosti preskúmania takéhoto

nariadenia v konaní o opravnom prostriedku je v rozpore s požiadavkou dvojinštančnosti

ako základným princípom spravodlivého procesu. ...

Krajský súd v Rozhodnutí Krajského súdu vyššie uvedené princípy nerešpektoval,

keď Mestu N. uložil, aby pani B. doručilo Stavebné povolenie, pričom vylúčil

preskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku. ...

Porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, princípu kontradiktórnosti,

nedodržanie zásady dvojinštančnosti, a práva na účinný prostriedok nápravy v konaní pred

Krajským súdom, tak ako sú popísané vyššie, je potrebné považovať za zbavenie

Sťažovateľa garancií procesnej povahy, prostredníctvom ktorých by Sťažovateľ mohol

realizovať svoje právo na ochranu majetku. Takýmto postupom Krajského súdu bolo

porušené právo Sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle článku 20 a právo na pokojné

užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu. ...

Rozhodnutím Krajského súdu, ktoré nepripúšťa vlastnú preskúmateľnosť bolo

porušené právo Sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru

v spojení s článkom 6 Dohovoru.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa

článku 20 a právo pokojne užívať majetok podľa článku 1

Dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. apríla 2010, sp. zn. porušené

bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. apríla 2010, sp. zn.

, a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr 378/11 zo 6. apríla 2011

a právny zástupca sťažovateľky listom z 10. októbra 2011.

2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k jednotlivým námietkam

sťažovateľky uviedol:

«K bodu 1/ podľa názoru Krajského súdu v Nitre sa sťažovateľ mylne domnieva,

že inštitút doručovania verejnou vyhláškou v zmysle

sa použije v prípade, ak sú splnené podmienky podľa § 61 ods. 4 a § 69 ods. 1, 2 citovaného

zákona a ide o doručovanie voči bližšie neurčitému počtu osôb, pričom všetkým takto bližšie

neurčeným osobám z takéhoto doručovania vznikli práva a povinnosti. Inštitút doručovania

verejnou vyhláškou sa totiž neaplikuje voči neurčitým osobám, ale voči účastníkom

stavebného konania, ktorí sú vymedzení v ustanovení § 59 ods. 1 citovaného zákona. Teda

ak správny orgán tvrdí, že Mgr. B. nemohla byť a nie je účastníkom stavebného konania,

nemôže sa na ňu vzťahovať ani správnym orgánom stanovený spôsob doručovania, v danom

prípade verejnou vyhláškou.

Účastník stavebného konania, v danom prípade fyzická osoba, musí byť v konaní

jasne identifikovaný, minimálne menom a priezviskom, aby vôbec vedel, že je účastníkom

nejakého konania a mohol tak zákonom vymedzeným spôsobom obhajovať svoje práva

a oprávnené záujmy. Nemožno od účastníka stavebného konania požadovať, aby svoje

účastníctvo vydedukoval z údajov uvedených v stavebnom povolení (napr. čísla parciel

a pod.).

Krajský súd v Nitre v napadnutom uznesení č. k. -84 zo dňa 23. apríla

2010 rozviedol dôvody, prečo sa domnieva, že Mgr. B. mala byť účastníkom stavebného

konania. Keďže ani zo samotného „Stavebného povolenia č. SP 15544/2006-007-Ing.Ki“

zo dňa 12. januára 2007 nevyplýva, ktorým účastníkom stavebného konania sa malo

doručovať verejnou vyhláškou, rozhodol súd o povinnosti žalovaného v 1. rade doručiť

takéto stavebné povolenie aj Mgr. B., vychádzajúc z ustanovenia § 59 ods. 1 zákona

č.

K bodu 2/ Krajský súd v Nitre uvádza, že po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu

sp. zn. zistil, že konajúci sudca pri odôvodnení rozhodnutia vychádzal

zo spisov Krajského súdu v Nitre sp. zn. , , o ktorých sa zmieňuje

vo svojom rozhodnutí a tieto spisy boli k základnému spisu pripojené, čo vyplýva

z prílohovej obálky č. 1. 52, podľa ktorej boli uvedené spisy pripojené do spisu dňa

12. februára 2010 a vylúčené dňa 08. marca 2010, resp. 27. apríla 2010.

Z ustanovenia vyplýva pre súd povinnosť doručiť žalovanému rovnopis

žaloby s tým, že súd môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril, čo súd

dodržal a rešpektoval. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva súdu povinnosť doručovať

žalovanému aj vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného, obzvlášť v prípadoch, keď

obsahom takéhoto vyjadrenia sú v prevažnej miere citácie nálezov Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ustanovení Stavebného zákona a Správneho poriadku.

K bodu 3/ Krajský súd v Nitre uvádza, že z obsahu sťažnosti mu nie je zrejmé, v čom

vidí pochybenie súdu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že stavebné povolenie ako také

nebolo predmetom súdneho prieskumu. Podmienky na preskúmanie rozhodnutia podľa

, splnené neboli, čo napokon konštatuje aj Krajský súd v Nitre v uznesení

č. k. -93 zo dňa 30. júna 2010, ktorým bolo konanie o nezákonný postup

správneho orgánu (preskúmanie stavebného povolenia) zastavené. V danom prípade bol

súdom využitý postup upravený v ustanovení , ktorého logickým

vyústením po tom, ako bolo účastníkom stavebného konania podané odvolanie, bolo

zastavenie konania v zmysle .

Krajský súd v Nitre konanie zastavil aj z dôvodov, na ktoré poukazuje sťažovateľ

vo svojej sťažnosti, preto aj v tejto časti považuje sťažnosť za nedôvodnú.

K bodu 4/ ani s namietanou nemožnosťou preskúmania rozhodnutia Krajského súdu

v Nitre nemožno súhlasiť. Krajský súd v Nitre nemohol pripustiť možnosť podať proti

svojmu uzneseniu opravný prostriedok, nakoľko mu takýto

postup neumožňuje ( v spojení s ustanovením ),

čo napokon konštatuje správne aj sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Napokon

je potrebné uviesť, že Krajský súd v Nitre nemal na základe akého ustanovenia pripustiť

proti svojmu rozhodnutiu odvolanie. Táto okolnosť navyše nevylučuje, aby bolo posúdenie

prípadného účastníctva v stavebnom konaní riešené v základnom konaní pred správnym

orgánom.

Krajský súd v Nitre ako subjekt označený sťažovateľom za porušovateľa jeho

základných práv navrhuje, aby ústavný súd podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov rozhodol tak, že sťažnosti sťažovateľa sa nevyhovuje, lebo neboli

porušené ním uvádzané základné práva a slobody.

Krajský súd v Nitre zároveň súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.»

2.2 Právny zástupca sťažovateľky potom, čo listom z 12. júla 2011 žiadal

o prerušenie konania vedeného ústavným súdom z dôvodu na Najvyššom súde Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedeného odvolacieho konania proti rozhodnutiu

krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2010, ktorým krajský súd konanie o žalobe

žalobkyne zastavil, napokon v liste z 10. októbra 2011 zaujal k vyjadreniu krajského súdu

toto stanovisko:

«Krajský súd tvrdí, že inštitút doručovania verejnou vyhláškou sa neaplikuje voči

neurčitým osobám, ale voči účastníkom stavebného konania zmysle § 59 ods. 1 Stavebného

zákona. Ak platí, že sa doručuje verejnou vyhláškou, tak subjektívny názor Mesta N.

o účastníctve, nemôže vylúčiť absolútne účinky doručenia verejnou vyhláškou všetkým

účastníkom konania. Krajský súd overil tvrdenie pani B. v konaní o jej Žalobe proti Mestu

N., prišiel k záveru, že mala byť účastníkom konania výsledkom ktorého bolo vydanie

Stavebného povolenia a vo svojom uznesení uložil Mestu N. povinnosť doručiť pani B.

Stavebné povolenie. V prípade použitia argumentácie a contrario proti vyššie uvedenému

tvrdeniu Krajského súdu teda platí, že keďže pani B. (podľa názoru Krajského súdu)

účastníčkou konania bola a verejnou vyhláškou sa doručuje účastníkom stavebného

konania vymedzeným § 59 ods. 1 Stavebného zákona, bolo pani B. Stavebné povolenie

doručené. V konaní o Žalobe mal teda Krajský súd toto konanie podľa § 250d ods. 3

zastaviť.

Krajský súd v svojom stanovisku k časti 4.1 (A) Sťažnosti taktiež uvádza, že „účastník

stavebného konania, v danom prípade fyzická osoba, musí byť v konaní jasne

identifikovaný, minimálne menom a priezviskom.“ S takýmto právnym názorom nie je v

žiadnom prípade možné súhlasiť, pretože pri jeho aplikácii by doručovanie verejnou

vyhláškou v stavebnom konaní stratilo zmysel. Je prakticky veľmi ťažko realizovateľné, aby

v stavebných konaniach týkajúcich sa stavieb s veľkým počtom účastníkov konania alebo pri

líniových stavbách a zvlášť rozsiahlych stavbách boli identifikované všetky osoby (menom a

priezviskom), ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane

susediacich pozemkov a stavieb, a ktorých vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a

stavbám by mohli byť stavebným povolením priamo dotknuté napr. prachom alebo hlukom.

Nota bene keď Krajský súd pokladá za iné právo k pozemkom a stavbám podľa § 59 ods. 1

písm. a) aj reštitučný nárok. Stavený zákon práve pre takéto prípady umožňuje za účelom

zjednodušenia stavebných konaní a uľahčenia práce stavebných úradov doručovanie

verejnou vyhláškou. Dovoľujeme si tiež poznamenať, že v prípade aplikácie vyššie

uvedeného právneho názoru Krajského súdu v praxi, by došlo k paralyzovaniu stavebných

konaní na celom Slovensku.

... Písomné vyhotovenie Stavebného povolenia obsahuje priamo pod nadpisom

„Stavebné povolenie“ zreteľný nápis „verejná vyhláška“. Preto je nepochopiteľné, že podľa

Krajského súdu zo Stavebného povolenia nevyplýva, ktorým účastníkom sa malo doručovať

verejnou vyhláškou.

Dovoľujeme si Vám týmto tiež oznámiť, že nesúhlasíme s tým, aby... Ústavný súd

Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o Sťažnosti, pretože podľa nášho

názoru je možné od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.»

3. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa vec

prerokoval na ústnom pojednávaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a v dohovoru,

práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a základného práva

vlastniť majetok zaručeného v a práva pokojne užívať svoj majetok

zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.

z 23. apríla 2010, ktorým krajský súd podľa uložil stavebnému úradu

doručiť žalobkyni sporné stavebné povolenie.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením ňou označených základných

práv a práv zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom ústavný súd

v prvom rade poznamenáva, že sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu je iba

procesným rozhodnutím, a preto posúdenie podmienok na uloženie povinnosti doručiť

rozhodnutie správneho orgánu je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ),

kvôli tomu ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti zásadne nezasahuje

do procesných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho

ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (napr. ). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných

procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k ich zrušeniu pristupuje len

za celkom výnimočných okolností iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

Aj pri postupe o návrhu na vydanie procesného rozhodnutia v zmysle ustanovenia

zákona v rámci konania o žalobe podľa ustanovení V. časti druhej hlavy

totiž musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky

zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu

ochranu. Aj rozhodnutie o tomto návrhu musí mať predovšetkým rovnako ako aj iné

rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť

prejavom svojvôle, teda musí byť odôvodnené.

1. K namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v a v dohovoru

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva a práva

na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť tým, že krajský súd v napadnutom uznesení podľa

sťažovateľky neodôvodnil, resp. sa nevysporiadal s tým, že sporné stavebné povolenie,

ktoré nariadil doručiť žalobkyni, jej už raz bolo doručené verejnou vyhláškou (bod 1.1),

ďalej tým, že podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd napádaným uznesením rozhodol bez

toho, aby jej umožnil vyjadriť sa, a to osobitne k stanovisku žalobkyne z 25. februára 2010

(bod 1.2), tiež tým, že krajský súd podľa sťažovateľky v rámci výkonu správneho súdnictva

preskúmaval rozhodnutie (sporné stavebné povolenie), ktoré nemôže byť predmetom

prieskumu súdom (bod 1.3), a napokon aj tým, že krajský súd proti napádanému uzneseniu

nepripustil opravný prostriedok (bod 1.4).

1.1 Ústavný súd v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky o ňou tvrdenej

arbitrárnosti napádaného uznesenia krajského súdu v prvom rade poukazuje na skutočnosť,

že zásadne nie je oprávnený zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti, pričom táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať

aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je

v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, , ).

Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto:

«Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 12. 11. 2009 domáhala preskúmania a zrušenia

stavebného povolenia k stavbe „H. - Dostavba obchodnej zóny“ ..., N., ktoré vydal žalovaný

dňa 12. 1. 2007. V žalobe uviedla, že predmetné rozhodnutie jej nebolo doručené napriek

tomu, že prostredníctvom včas podaného návrhu sa domáha svojich reštitučných nárokov

na pozemky po nebohom A. A. v katastrálnom území N... a stavebník spoločnosť T.,

ako i žalovaný mali vedomosť o jej uplatnenom reštitučnom nároku. Jej reštitučný nárok je

evidentný a možno ho považovať za iné právo k pozemkom podľa § 59 ods. 1, písm. b/

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Napriek tomu nebola účastníčkou stavebného

konania, v dôsledku čoho bola výrazne obmedzená jej možnosť domáhať sa svojich nárokov

v reštitučnom konaní, ktoré sa vedie od roku 1992. Postavenie stavby na predmetných

pozemkoch bude znamenať výrazné znemožnenie výkonu jej vlastníckych práv k pozemkom,

na ktoré má nespochybniteľný nárok. Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala, aby súd

žalovanému uložil povinnosť doručiť jej rozhodnutie č. SP15544/2006-007-Ing.Ki zo dňa

12. 1. 2007.

Podľa , ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,

súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi

správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu

je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu

na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu

na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov platnom v čase vydania rozhodnutia

žalovaného, účastníkmi stavebného konania sú:

b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich

vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto

pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté,

c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitných predpisov.

Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona, stavebné povolenie a rozhodnutie o predĺžení

jeho platnosti sa oznámi rovnakým spôsobom ako začatie stavebného konania

a upovedomenie o ústnom pojednávaní; tieto rozhodnutia týkajúce sa jednoduchých

a drobných stavieb sa oznámia aj orgánom štátnej správy, ktoré si vyhradili posúdenie

dokumentácie.

Podľa § 140 citovaného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na

konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa o správnom konaní v znení neskorších

predpisov dôležité písomnosti najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi

alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.

Z obsahu rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. 1. 2007 vyplýva, že toto bolo doručené

na označeným účastníkom konania ako i dotknutým orgánom a nebolo doručené žalobkyni.

Podľa stavebného povolenia stavba bola povolená na parc. č. 7991/1, 7991/2, 7991/3

k. ú. N., ku ktorým mal stavebník vlastnícke právo, čo vyplýva i listu vlastníctva č. 2740

pre katastrálne územie N. a nadobudol ho na základe kúpnych zmlúv.

V obdobnej právnej veci účastníkov konania riešenej tunajším súdom, vedenej pod

sp. zn. súd mal zistené, že A. A. a E. A. si na príslušnom správnom orgáne dňa

23. 9. 1992 uplatnili reštitučný nárok okrem iného i k pozemkom pôvodne zapísaným

v pozemno-knižnej vložke č. 1378 ako parc. č. 3391 a 3390. Žalobkyňa je právnou

nástupkyňou po pôvodnom vlastníkovi A. A. v neskončenom reštitučnom konaní. Stavebník

o uplatnených reštitučných nárokoch k pôvodným pozemkom zapísaným ako parc. č. 3391

a 3390 vedel, o čom svedčí i podanie jeho právnej zástupkyne zo dňa 6. 10. 2003 (spis

Okresného súdu Nitra zn. č. l. 226), kde je výslovne uvedené, že stavebník

je podľa LV č. 2740 výlučným vlastníkom okrem iného i parc. č. 7991/5 (teda parcely,

na ktorej sa v stavebnom konaní povoľuje stavba) a podľa geodetickej identifikácie

zodpovedajú časti pozemkov T. pôvodným parcelám č. 3390 a 3391, ktoré sú v identifikácii

pozemno-knižného stavu zo dňa 4. 9. 2003 uvedené ako dotknuté parcely. Túto skutočnosť

preukazuje i identifikácia parciel zo dňa 18. 12. 1995 v reštitučnom spise vedenom

na Obvodnom pozemkovom úrade pod sp. zn. Súdne konanie vedené pod sp. zn.

nie je právoplatne ukončené.

Stavebník T., a. s. podal žiadosť o vydanie stavebného povolenia žalovanému dňa

12. 1. 2007, teda v čase, keď vedel, že k pôvodným parcelám č. 3390 a 3391 bol uplatnený

reštitučný nárok a jeho vlastníctvo je spochybnené. S poukazom na uvedené je súd toho

názoru, že žalobkyňa, resp. jej právny predchodca mal byť účastníkom stavebného konania

a bolo im potrebné vydanie stavebného povolenia oznámiť doručením jeho písomného

vyhotovenia postupom podľa § 24 ods. 1, resp. podľa § 25 ods. 5 (v prípade, ak mal

právneho zástupcu) o správnom konaní v znení neskorších predpisov.

V prípade zistenia, že žalovaný nedoručil žalobkyni alebo jej právnemu predchodcovi

ako účastníkovi stavebného konania rozhodnutie, súd môže postupovať len podľa

ustanovenia (zrejmá chyba v písaní, v danom prípade má byť správne

uvedené „ “, pozn.) a správnemu orgánu uložiť, aby účastníkovi konania

toto rozhodnutie doručil.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.»

V súvislosti s preskúmaním citovaného rozhodnutia krajského súdu je podľa

ústavného súdu potrebné v prvom rade poukázať na predmet konania vedeného krajským

súdom pod sp. zn. , tak ako ho vymedzila žalobkyňa v žalobnom petite.

Zo žaloby žalobkyne podanej podľa V. časti druhej hlavy

(správne súdnictvo) vyplýva, že sa ňou domáhala preskúmania zákonnosti sporného

stavebného povolenia a jeho následného zrušenia, a to z dôvodu, že zo spisu stavebného

úradu malo podľa nej vyplynúť, že ten nezisťoval, či v danom prípade, t. j. v prípade

vydania sporného stavebného povolenia, je vo veci skutočne veľký počet účastníkov

konania, a teda či bol splnený predpoklad podľa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „stavebný zákon“), podľa ktorého stavebný úrad postupoval a sporné stavebné

povolenie z dôvodu veľkého počtu účastníkov konania doručoval verejnou vyhláškou.

Žalobkyňa podanou žalobou tiež poukázala na skutočnosť, že v dotknutom stavebnom

konaní bolo vydané aj stavebné povolenie č. k. .Dá z 21. septembra

2006, pričom toto stavebné povolenie sa týkalo identických účastníkov a parciel ako sporné

stavebné povolenie a bolo priamo doručované 17 účastníkom konania. Podľa žalobkyne

je „teda v rozpore s právnym poriadkom ak jedno stavebné povolenie sa doručuje 17tim

účastníkom a druhé stavebné povolenie zasahujúce totožné parcely sa doručuje verejnou

vyhláškou z dôvodu veľkého počtu účastníkov“. Žalobkyňa v žalobe tiež poukázala

na rozhodnutie „Krajského stavebného úradu zo dňa 22. 09. 2009 o odvolaní proti

stavebnému povoleniu, ktoré sa opäť týkalo identických parciel (dostavba obchodnej zóny

pri h.), kde je počet účastníkov a stavebného konania ustálený na 18tich vrátane

žalobkyne.“. Vzhľadom na uvedené tak podľa žalobkyne „tvrdenie správneho orgánu

o veľkom počte účastníkov preto v žiadnom prípade neobstojí“, preto žiadala, aby jej pred

preskúmaním sporného stavebného povolenia bolo toto krajským súdom doručené, resp. aby

túto povinnosť krajský súd uložil žalovanému stavebnému úradu.

V zmysle ustanovenia ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu

rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konať

malo, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto

účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť.

Ústavný súd vychádzajúc zo základnej charakteristiky a podstaty správneho konania

uvádza, že každý správny orgán, ktorý má konať a rozhodovať v správnom konaní,

je orgánom poskytujúcim inú právnu ochranu v zmysle . Právo byť

účastníkom správneho konania je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa

a domáhať sa ho možno za splnenia zákonom stanovených

predpokladov.

Ústavný súd poukazuje na to, že práve účelom ustanovenia (ktoré

aplikoval aj krajský súd, pozn.) je garantovať naplnenie základného práva domáhať

sa účastníctva v správnom konaní, a to takým spôsobom, že každý, kto sa o sebe domnieva,

že by mal byť účastníkom správneho konania, z ktorého vzišlo rozhodnutie, má právo

domáhať sa toho, aby mu bolo toto rozhodnutie doručené.

Napádaným uznesením krajský súd vyhovel žiadosti žalobkyne, aby jej bolo

doručené sporné stavebné povolenie, a to z dôvodu, že mala byť účastníčkou stavebného

konania, v ktorom toto sporné stavebné povolenie bolo vydané. Závery o tom, že žalobkyňa

mala byť účastníčkou dotknutého stavebného konania, mal krajský súd za osvedčené

aj v súvislosti s iným konaním vedeným na tamojšom súde, navyše tou istou predsedníčkou

senátu, pod sp. zn. (na ktoré krajský súd napádaným uznesením aj poukázal,

pozn.), z ktorého zreteľne vyplynulo, že v inom stavebnom konaní [(č. SP 9196/06), ktoré

sa začalo tiež v roku 2006, t. j. rovnako ako dotknuté stavebné konanie (č. SP 15544/06),

avšak o niečo skôr (pozri spisové značky týchto stavebných konaní, pozn.), a ktoré sa týkalo

identického stavebníka (sťažovateľky), ako aj identických parciel] bola sťažovateľka

považovaná za účastníčku tohto (skoršieho) stavebného konania, pretože si preukázateľne

ešte pred začatím stavebného konania uplatnila na dotknuté parcely reštitučný nárok, o čom

mal stavebník (sťažovateľka) vedomosť, a napokon to ani nepoprel. Nie zanedbateľnou

skutočnosťou je aj to, že sťažovateľka ako stavebník aj v tomto skoršom stavebnom konaní,

o ktorom krajský súd konal (v už zmienenom konaní vedenom pod sp. zn. ),

sa nedomáhala preskúmania uznesenia krajského súdu č. k. -156, ktorým krajský

súd ešte 28. novembra 2008 (t. j. ešte pred vydaním napádaného uznesenia, pozn.)

konštatoval účastníctvo žalobkyne v stavebnom konaní, ktoré sa uskutočnilo v rovnakom

čase za identických skutkových okolností, za akých sa uskutočnilo aj dotknuté stavebné

konanie, z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, ktoré krajský súd nariadil doručiť

žalovanej citovaným uznesením č. k. -84 z 23. apríla 2010.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd mal pred vydaním napádaného uznesenia

č. k. -84 z 23. apríla 2010 za preukázanú otázku účastníctva žalovanej

v dotknutom stavebnom konaní, a preto jej sporné stavebné povolenie nariadil doručiť.

Napokon, ani samotná sťažovateľka nepopiera, že žalovaná mala byť účastníčkou

dotknutého stavebného konania, z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, namieta však,

že sporné stavebné povolenie jej nemalo byť opakovane doručované, pretože jej už ako

účastníčke konania bolo doručené v minulosti verejnou vyhláškou, s čím sa podľa

sťažovateľky krajský súd nevysporiadal.

Podľa § 61 ods. 4 stavebného zákona (v znení účinnom v čase doručovania sporného

stavebného povolenia) pri líniových stavbách alebo v odôvodnených prípadoch, aj pri zvlášť

rozsiahlych stavbách a stavbách s veľkým počtom účastníkov konania stavebný úrad

upovedomí účastníkov o začatí stavebného konania verejnou vyhláškou najmenej 15 dní

pred konaním miestneho zisťovania, prípadne ústneho pojednávania, a ak sa nekoná ústne

pojednávanie, pred uplynutím lehoty určenej podľa odseku 3.

Podľa § 69 ods. 1 stavebného zákona (v znení účinnom v čase doručovania sporného

stavebného povolenia) stavebné povolenie a rozhodnutie o predĺžení jeho platnosti

sa oznámi rovnakým spôsobom ako začatie stavebného konania a upovedomenie o ústnom

pojednávaní; tieto rozhodnutia týkajúce sa jednoduchých a drobných stavieb sa oznámia

aj orgánom štátnej správy, ktoré si vyhradili posúdenie dokumentácie.

Na tomto mieste je však podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné podotknúť,

že doručovanie stavebného povolenia verejnou vyhláškou je v zmysle citovaných

ustanovení stavebného zákona viazané na účastníctvo v stavebnom konaní, resp. na veľký

počet účastníkov stavebného konania. Účastníctvo v stavebnom konaní však nemá

iba imaginárny (iluzórny) význam, resp. pojem účastník konania nie je iba akási bianko

(t. j. bezobsažná) veličina bez konkrétneho obsahu, práve naopak, s účastníctvom v konaní

(v danom prípade v stavebnom konaní, pozn.) je spätý celý rad práv a povinností, a to nielen

hmotnoprávneho, ale aj procesného charakteru, ktorých využívanie (v prípade práv)

a plnenie (v prípade povinností) musí mať reálny základ a odraz v samotnom konaní. Inými

slovami, aby účastník konania (v danom prípade stavebného konania, pozn.) mohol jemu

zákonom priznané práva a povinnosti aj realizovať, musí mať vedomosť, že má postavenie

účastníka konania, resp. že je s ním konané ako s účastníkom konania.

Vzhľadom na uvedené tak podľa ústavného súdu plne obstojí obranná argumentácia

krajského súdu, podľa ktorej účastník stavebného konania v zmysle § 59 ods. 1 stavebného

zákona musí byť identifikovateľný aspoň menom a priezviskom, aby „... vôbec vedel, že je

účastníkom nejakého konania a mohol tak zákonom vymedzeným spôsobom obhajovať svoje

práva a oprávnené záujmy“, pričom túto aspoň minimálnu identifikáciu účastníka

stavebného konania nemožno oklieštiť iba na to, že sa bude od fyzickej osoby očakávať,

že sama, napr. na základe označenia stavebných parciel, bude iba dedukovať alebo

predpokladať svoje účastníctvo v stavebnom konaní.

Vzhľadom na reálny význam a obsah pojmu účastník stavebného konania je tak

bezpochyby dôvodná aj požiadavka jeho identifikácie a až v prípade zistenia, že takýmto

spôsobom identifikovaných účastníkov stavebného konania je veľké množstvo, prichádza

do úvahy aplikácia zákonného ustanovenia o doručovaní stavebného povolenia verejnou

vyhláškou.

Keďže v danom prípade zo sporného stavebného povolenia č. 15544/2006-007-

Ing.Ki z 12. januára 2007 nevyplýva (tak ako to vo svojej obrannej argumentácii uviedol

aj krajský súd, pozn.), že by sa stavebný úrad zaoberal, resp. že by zisťoval, aký je okruh

účastníkov stavebného konania, logicky ani nemohol dospieť k záveru, že týchto účastníkov

konania je veľké množstvo, a teda že z dôvodu vhodnosti a úspornosti je možné doručovať

im sporné stavebné povolenie verejnou vyhláškou. A contrario stavebný úrad ani nezisťoval

konkrétnych účastníkov dotknutého stavebného konania, tak ako to bolo v iných skutkovo

identických stavebných konaniach, ale len na základe domnienky, že týchto účastníkov

konania by mohlo byť veľké množstvo, resp. že sporné stavebné povolenie sa môže dotknúť

práv a oprávnených záujmov veľkého množstva bližšie neurčitých subjektov, doručoval

sporné stavebné povolenie verejnou vyhláškou. Inými slovami, zo sporného stavebného

povolenia nie je známy okruh účastníkov dotknutého stavebného konania, ktorým

by v prípade, že by ich nebolo veľké množstvo, bolo potrebné sporné stavebné povolenie

doručovať priamo.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov, v zmysle ktorých je pri spôsobe doručovania

stavebného povolenia podstatnou a primárnou najmä otázka konkrétnych (identifikovaných)

účastníkov konania a ich množstva, sa krajský súd v napádanom uznesení v prvom rade

vysporadúval s tým, či žalovaná bola alebo nebola účastníčkou stavebného konania,

z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, resp. či sa s ňou ako s účastníčkou konania

konalo alebo malo konať. Keďže krajský súd zistil, že v dotknutom stavebnom konaní

sa na rozdiel od iných skutkovo identických stavebných konaní so žalovanou nekonalo ako

s účastníčkou konania, pretože stavebný úrad ju ako účastníčku tohto stavebného konania

v spornom stavebnom povolení ani neidentifikoval ako subjekt, ktorému je potrebné toto

povolenie doručovať či už priamo (v prípade, že by celkový počet takto identifikovaných

účastníkov konania nebol veľký), alebo verejnou vyhláškou (v prípade, že by celkový počet

takto identifikovaných účastníkov konania bol veľký), preto dospel k záveru, že toto sporné

stavebné povolenie ešte žalobkyni nebolo doručené, hoci malo byť, pretože sa s ňou

nekonalo ako s účastníčkou stavebného konania, hoci sa tak konať malo.

Vzhľadom na to, že uvedenými závermi krajský súd v podstate vo vzťahu

k žalobkyni vylúčil účinky doručovania sporného stavebného povolenia verejnou

vyhláškou, t. j. nepriamo konštatoval, že jej ako účastníčke dotknutého stavebného konania

(ktorou sa stala až konštatovaním krajského súdu) toto stavebné povolenie ešte nebolo

doručené, krajský súd nebol ani povinný špeciálne sa v napádanom uznesení vysporadúvať

s tým, prečo (ako to tvrdí sťažovateľka) v prípade žalovanej krajský súd akceptoval duálne

doručovanie sporného stavebného povolenia tak verejnou vyhláškou, ako aj jeho priame

doručenie, pretože v danom prípade o takýto prípad nešlo a žalovanej bolo sporné stavebné

povolenie doručené iba raz, a to až na základe rozhodnutia krajského súdu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že aj napriek tomu, že ustanovenie

§ 61 ods. 4 v spojení s § 69 ods. 1 a 2 stavebného zákona v znení účinnom v rozhodnom

období vytvára „priestor“ na to, aby stavebné povolenie bolo doručované verejnou

vyhláškou, ak ide o veľký počet „účastníkov stavebného konania“, pričom rozhodnutie

o tom, že v konkrétnom prípade ide skutočne o „veľký počet účastníkov stavebného

konania“, a teda že sa stavebné povolenie bude doručovať verejnou vyhláškou, je vecou

úvahy správneho orgánu, ani v tomto smere nemôže byť táto voľná úvahu svojvoľná, resp.

neodôvodnená a nepodložená. V tomto smere sa nemožno stotožniť s argumentáciou

sťažovateľky, podľa ktorej doručovanie verejnou vyhláškou možno realizovať aj v prípade

väčšieho množstva bližšie neurčitého počtu osôb, ktorých práva a oprávnené záujmy

by eventuálne mohli byť stavebným konaním dotknuté. Podľa ústavného súdu vzhľadom

na reálny obsah pojmu účastník stavebného konania, ako aj v záujme vytvorenia reálneho

priestoru na konzumáciu účastníkovi konania priznaných práv a povinností, nemožno

z ústavného hľadiska akceptovať, aby pri voľnej úvahe o počte účastníkov stavebného

konania bola táto založená iba na domnienke, resp. na predpoklade o výskyte síce veľkého

množstva, avšak anonymných adresátov, ktorým by mohlo byť stavebné povolenie

adresované, pretože by sa mohlo eventuálne dotknúť ich práv a oprávnených záujmov.

V prípade takéhoto chápania pojmu účastník stavebného konania by išlo iba o imaginárny

subjekt bez možného reálneho vplyvu na priebeh a výsledok stavebného konania.

Okrem tohto ústavný súd na margo tiež podotýka, že zo sporného stavebného

povolenia tiež vyplýva, že toto bolo okrem doručovania verejnou vyhláškou z dôvodu

veľkého počtu účastníkov konania duálne doručované aj priamo tam uvedeným (celkom

devätnástim, pozn.) dotknutým orgánom a organizáciám (obchodným spoločnostiam,

pozn.), pričom aj vzhľadom na skutočnosť, že predmetné sporné stavebné povolenie bolo

priamo doručené aj sťažovateľke ako účastníčke stavebného konania (jej zástupca

ho prevzal osobne 16. januára 2007, pozn.), ústavný súd jej tvrdenie o tom, že žalobkyni by

malo byť toto stavebné povolenie účinne doručené iba verejnou vyhláškou, nepovažuje

v ústavno-právnej rovine za udržateľné. Ak by sa totiž v danom prípade prisvedčilo

argumentácii o prípustnosti dvojakého spôsobu doručovania sporného stavebného povolenia

iba vo vzťahu k známym účastníkom stavebného konania, tak vzhľadom na skutočnosť,

že sťažovateľka už v priebehu dotknutého stavebného konania mala preukázateľne

vedomosť o reštitučných nárokoch žalobkyne k dotknutým stavebným parcelám (pozri vetu

odôvodnenia napadnutého uznesenia: „Stavebník o uplatnených reštitučných nárokoch

k pôvodným pozemkom zapísaným ako parc. č. 3391 a 3390 vedel...“), predstavovalo

by to porušenie všeobecného ústavnoprávneho princípu rovnosti pred zákonom.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu

v napádanom uznesení za ústavne udržateľnú a akceptovateľnú, pričom jej nemožno

vytknúť svojvoľnosť pri výklade a uplatňovaní aplikovaných právnych noriem spôsobom,

ktorý by arbitrárne popieral ich obsah a zmysel.

Keďže ústavný súd z uvedeného dôvodu nezistil príčinnú súvislosť medzi

napádaným uznesením krajského súdu a namietaným porušením a

ods. 1 dohovoru, medzi ktorými nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, nebolo možné

konštatovať porušenie označených práv.

1.2 Ďalšou skutočnosťou, ktorou sťažovateľka odôvodňuje porušenie základného

práva a práva na spravodlivé súdne konanie, je aj postup krajského súdu, ktorý podľa nej

napádaným uznesením rozhodol bez toho, aby jej umožnil vyjadriť sa, a to osobitne

k stanovisku žalobkyne z 25. februára 2010, a tiež, že rozhodol na základe dôkazov, ktoré sa

nenachádzali v spise, pričom poukázala na obsah spisu týkajúceho sa obdobnej právnej veci

účastníkov konania vedenej krajským súdom pod sp. zn. , ako aj na obsah spisu

vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. , ku ktorým sa sťažovateľka

nemala možnosť vyjadriť.

Ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na skutočnosť, že sťažovateľka bola

pribratá do konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. až uznesením

z 19. februára 2010, a to popri stavebnom úrade ako žalovaná v 2. rade, pričom

jej účastníctvo v konaní podľa V. časti druhej hlavy je

sporné, pretože ide o konanie, v ktorom sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu

verejnej správy, kde je okruh účastníkov konania na žalovanej strane vymedzený v § 250

ods. 4 , podľa ktorého pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je

žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Napokon na tento problém

v danom prípade poukázal aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 22. júna 2011, ktorým potvrdil konečné rozhodnutie krajského súdu o zastavení

predmetného konania. Avšak aj napriek uvedeným pochybnostiam je zrejmé, že krajský súd

v čase vydania napadnutého uznesenia so sťažovateľkou konal ako s účastníčkou konania,

preto ústavný súd preskúmal postup krajského súdu aj v rozsahu tejto námietky

sťažovateľky.

Keďže sťažnosťou napadnuté uznesenie sp. zn. z 23. apríla 2010, ktorým

krajský súd uložil žalovanému v 1. rade (t. j. mestu ako stavebnému úradu, pozn.) nič menej

a ani nič viac ako doručiť žalobkyni stavebné povolenie, je iba predbežným procesným

rozhodnutím, a nie rozhodnutím o žalobe ako takej, krajský súd na vydanie tohto uznesenia

nemusel nariaďovať pojednávanie.

Z ustanovenia , na základe ktorého krajský súd rozhodol, vyplýva,

že „súd overí správnosť tohto tvrdenia“, t. j. správnosť tvrdenia toho, kto tvrdí, že mu

rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania

malo konať, a po tomto overení súd uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi

správne rozhodnutie, z čoho vyplýva, že súd si tvrdenia žalobcu osvojí zakaždým, keď tieto

tvrdenia nie sú zjavne neopodstatnené, svojvoľné a zároveň nevzbudzujú závažné

pochybnosti o ich správnosti.

Vzhľadom na charakter konania (predbežnej povahy bez nutnosti nariadiť

pojednávanie, pozn.), v ktorom bolo napádané uznesenie krajského súdu vydané, námietka

sťažovateľky spočívajúca v tom, že jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa a uviesť, že časti

dotknutých stavebných pozemkov, ktoré sú predmetom reštitučného konania žalobkyne,

sťažovateľka odčlenila od pôvodných parciel geometrickým plánom č. 21/2006 už v roku

2006, v dôsledku čoho sporným stavebným povolením povolené stavby nijako nemôžu

zasiahnuť do vlastníckeho práva žalobkyne, ktorá z tohto dôvodu podľa sťažovateľky

nemôže byť účastníkom stavebného konania, v kontexte namietaného porušenia označených

práv nemá žiadnu ústavnoprávnu relevanciu, pretože tieto skutočnosti si vyžadujú

vykonanie dokazovania v rozsahu, aký výrazne presahuje dôvodnosť výroku sťažnosťou

napadnutého uznesenia a v neposlednom rade aj jeho účel.

Vzhľadom na uvedené sa aj uvedená námietka sťažovateľky javí ako zjavne

neopodstatnená a ani z tohto dôvodu nemohlo byť porušené jej základné právo a právo

na spravodlivé súdne konanie.

1.3 V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej namieta,

že napádaným uznesením krajský súd preskúmaval správne rozhodnutie (sporné stavebné

povolenie), ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa V. časti druhej hlavy

, ústavný súd konštatuje nedostatok príčinnej súvislosti

tejto námietky vo vzťahu k napádanému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 23. apríla 2010, pretože týmto uznesením krajský súd meritórne nerozhodoval o žalobe

žalobkyne, t. j. nevyslovoval sa k zákonnosti, resp. nezákonnosti sporného stavebného

povolenia, ako to tvrdí sťažovateľka.

Krajský súd výrokom sťažnosťou napadnutého uznesenia vyhovel žalobe žalobkyne

iba v tej časti, ktorou sa s odvolaním na to, že napriek tomu, že mala byť účastníčkou

stavebného konania, mesto ako stavebný úrad s ňou ako s účastníkom nekonalo a toto

sporné stavebné povolenie jej nedoručilo, domáhala jeho doručenia. Práve uloženie

povinnosti stavebnému úradu doručiť stavebné povolenie žalobkyni predstavuje právnu

záruku na to, aby sa žalobkyňa s formulovaním svojich argumentov a označením dôkazov

mohla domáhať svojho základného práva byť účastníkom stavebného konania, v rámci

ktorého sa bude toto sporné stavebné povolenie preskúmavať.

Napokon krajský súd z uvedených dôvodov, t. j. z dôvodu, že po doručení sporného

stavebného povolenia žalobkyni, ktorá proti nemu podala odvolanie, na základe čoho

v súčasnosti stále prebieha odvolacie konanie na príslušnom krajskom stavebnom úrade,

ktorý aj vecne preskúmava sporné stavebné povolenie, konanie vedené pod sp. zn.

krajský súd zastavil, pretože odpadol predmet prieskumu, ktorý preskúmava

príslušný krajský stavebný úrad, pričom najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 22. júna 2011 toto rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdil (konanie

o žalobe tak bolo právoplatne zastavené 1. júla 2011).

Z uvedených dôvodov sa aj táto námietka sťažovateľky javí ako zjavne

neopodstatnená a ani z tohto dôvodu nemohlo byť porušené základné právo a právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

1.4 Napokon v súvislosti s poslednou námietkou sťažovateľky vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré

mali byť porušené tým, že krajský súd proti napádanému uzneseniu sp. zn.

z 23. apríla 2010 nepripustil opravný prostriedok, ústavný súd poznamenáva, že zavedeniu

zásady dvojinštančného konania do správneho súdnictva, ktorého výkon je upravený

ustanoveniami V. časti , nemožno rozumieť ako právu

podávať proti každému rozhodnutiu správneho súdu bez zreteľa na jeho povahu a význam –

odvolanie ako riadny opravný prostriedok.

V danom prípade sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu je procesným

rozhodnutím predbežnej povahy, ktorým krajský súd uložil stavebnému úradu (mestu)

doručiť sporné stavebné povolenie žalobkyni, ktorá sa o sebe domnievala, že mala byť

účastníčkou stavebného konania. Príslušný stavebný úrad je pritom viazaný výrokom tohto

uznesenia krajského súdu, iba čo sa týka povinnosti sporné stavebné povolenie žalobkyni

doručiť, avšak krajský súd ním neukladá žiadnu povinnosť v tom smere, ako má stavebný

úrad alebo príslušný odvolací správny orgán prípadný riadny alebo mimoriadny opravný

prostriedok podaný žalobkyňou po doručení sporného stavebného povolenia vybaviť.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia v spojení s

je zrejmé, že proti sťažnosťou napadnutému uzneseniu krajského súdu podanie odvolania

ako riadneho opravného prostriedku nie je prípustné.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že z dôvodu ani jednej

zo sťažovateľkou uvedených námietok nemohlo objektívne dôjsť k porušeniu jej

základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. K namietanému porušeniu základného práva a práva vlastniť a pokojne

užívať svoj majetok zaručeného v a v dodatkového protokolu

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného

práva a práva na ochranu vlastníckeho práva v spojitosti s porušením práva na spravodlivé

súdne konanie, porušenie ktorého ústavný súd nezistil, v tejto súvislosti tak nemohlo dôjsť

ani k porušeniu práv garantujúcich ochranu jej vlastníctva.

3. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru

Námietka sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

v čl. 13 dohovoru sa týkala skutočnosti, že krajský súd proti napadnutému uzneseniu sp. zn.

z 23. apríla 2010 nepripustil opravný prostriedok. S touto námietkou

sťažovateľky sa ústavný súd vysporiadal už v bode 1.4 tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na všetky uvedené argumenty ústavný súd dospel k záveru, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 23. apríla 2010 nebolo porušené základné právo

a právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené v a v

dohovoru, základné právo a právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručené v čl. 20

a v dodatkového protokolu a ani právo na účinný prostriedok nápravy zaručené

v čl. 13 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd v uvedenom prípade nezistil porušenie sťažovateľkou

označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a dodatkovom

protokole, o sťažovateľkou uplatnenom nároku na úhradu trov konania už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012