Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 40 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (53)II. ÚS 69/2011
PDF · 367.31 KB
No categories available
II. ÚS 69/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. októbra 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta
o prijatej sťažnosti spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. J., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivú súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok
zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 takto
rozhodol:
Základné právo a právo spoločnosti T., a. s., na spravodlivú súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základné právo a právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok
zaručené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy zaručené
v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 69/2011-27 z 10. marca 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej aj
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivú
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručeného
v čl. 20 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na účinný prostriedok
nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
11 S 134/09 sa žalobou podanou 12. novembra 2009 Mgr. J. B. (ďalej len „žalobkyňa“)
domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia mesta N., Mestského úradu v N., oddelenia
stavebného poriadku (ďalej len „stavebný úrad“), č. SP 15544/2006-007-Ing.Ki
z 12. januára 2007 (ďalej len „sporné stavebné povolenie“), ako aj preskúmania zákonnosti
postupu stavebného úradu, ktorý vydaniu sporného stavebného povolenia predchádzal.
Podanou žalobou žalobkyňa spochybnila sporné stavebné povolenie, ktorým bolo
stavebníkovi – spoločnosti T., a. s. (sťažovateľke), povolené postaviť stavbu (obchodné
priestory) na pozemkoch, na ktoré si žalobkyňa mala včas uplatniť reštitučný nárok, a preto
mal podľa nej stavebný úrad s ňou konať ako s účastníčkou stavebného konania, a teda
okrem doručovania sporného stavebného povolenia verejnou vyhláškou jej mal toto sporné
stavebné povolenie doručiť aj osobne, čo však podľa žalobkyne stavebný úrad neurobil,
takže kvôli uvedenému pochybeniu toto sporné stavebné povolenie podľa žalobkyne ani
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť.
Sťažovateľka sa stala účastníčkou predmetného súdneho konania na základe
uznesenia č. k. 11 S 134/09-61 z 19. februára 2010, ktorým ju krajský súd pribral
do konania ako žalovanú v 2. rade popri stavebnom úrade ako žalovanom v 1. rade,
a to s odôvodnením, že žalobou napádané sporné stavebné povolenie sa sťažovateľky
bezprostredne dotýka, keďže v dôsledku jeho doručovania verejnou vyhláškou toto sporné
stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť 15. februára 2007, a na tom základe
sťažovateľka postavila stavby, ktoré na základe právoplatného kolaudačného povolenia
aj užívala.
Napádaným uznesením sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 krajský súd podľa
§ 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uložil stavebnému úradu
doručiť žalobkyni sporné stavebné povolenie, ktoré bolo jej právnemu zástupcovi 7. mája
2010 aj doručené, a následne 19. mája 2010 žalobkyňa proti spornému stavebnému
povoleniu podala odvolanie, takže z tohto dôvodu bol 9. júna 2010 spis stavebného úradu
č. SP 15544/2006 postúpený spolu s odvolaním žalobkyne nadriadenému krajskému
stavebnému úradu.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie
svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie a v jeho spojitosti
aj základného práva a práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok a práva na účinný
prostriedok nápravy. Porušenie práv na spravodlivé súdne konanie (bod 1) sťažovateľka
vzhliada zo štyroch dôvodov. Prvým dôvodom je, že krajský súd napádané uznesenie,
ktorým uložil stavebnému úradu doručiť žalobkyni sporné stavebné povolenie, riadne
neodôvodnil, resp. sa v ňom podľa nej nevysporiadal s tým, kvôli čomu nepostačilo
v danom prípade doručenie verejnou vyhláškou, preto sťažovateľka toto uznesenie
krajského súdu považuje za arbitrárne (bod 1.1). Ďalším dôvodom je podľa sťažovateľky
skutočnosť, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodol bez tohto, aby jej umožnil
sa k veci relevantne vyjadriť, a to konkrétne k otázke vlastníctva parciel, na ktorých boli
ňou na základe sporného stavebného povolenia postavené stavby, čím malo dôjsť
k porušeniu princípu kontradiktórnosti (bod 1.2). Tretím dôvodom namietaného porušenia
práv na spravodlivé súdne konanie je tvrdenie sťažovateľky, že napádaným uznesením
krajský súd preskúmaval také rozhodnutie (sporné stavebné povolenie), ktoré podľa nej
nemôže byť predmetom prieskumu na základe žaloby podľa V. časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, s čím sa krajský súd v napádanom uznesení podľa
sťažovateľky vôbec nevysporiadal (bod 1.3). Napokon, posledným dôvodom sťažovateľkou
tvrdenej arbitrárnosti uznesenia krajského súdu je nepripustenie odvolania proti nemu (bod
1.4), čím bolo zabránené, aby toto rozhodnutie bolo preskúmané súdom vyššej inštancie,
a tak bolo v konečnom dôsledku podľa sťažovateľky na základe nepreskúmateľnej svojvôle
krajského súdu oživené už raz právoplatne skončené stavebné konanie z dôvodu, že proti
už raz právoplatnému spornému stavebnému povoleniu podala žalobkyňa odvolanie, čím
malo v konečnom dôsledku dôjsť k zásahu do vlastníckych práv sťažovateľky (bod 2), ktorá
toto sporné stavebné povolenie už konzumovala, a tiež jej tým bolo odňaté právo na účinný
prostriedok nápravy (bod 3).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Rozhodnutím Krajského súdu bolo porušené právo Sťažovateľa na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, keď krajský súd nariadil opätovne doručiť Stavebné povolenie
už doručené verejnou vyhláškou a nijako sa nevysporiadal s otázkou predchádzajúceho
riadneho doručenia. Rozhodnutie Krajského súdu je preto arbitrárne. ...
Inými slovami, Sťažovateľ namietal, že rozhodnutie Mesta N. použiť inštitút
doručovania verejnou vyhláškou bolo v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy, bolo plne
v medziach stanovených právnymi predpismi a ustálenou praxou a v žiadnom prípade z nich
nevybočilo, preto platí, že Stavebné povolenie bolo doručené bližšie neurčenému počtu
osôb, vrátane pani B. a pani B. sa preto nemôže domáhať, aby jej Stavebné povolenie bolo
doručované opätovne. ...
Rozhodnutím Krajského súdu bol porušený princíp kontradiktórnosti, keď Krajský
súd (i) rozhodol na základe dôkazov, ktoré nie sú v súdnom spise a neumožnil sťažovateľovi
sa k nim vyjadriť; a (ii) nedoručil sťažovateľovi písomné vyjadrenie pani B. z 25. februára
2010, takže sťažovateľ sa k nemu nemal možnosť vyjadriť. ...
Sťažovateľ pri nahliadaní do spisu dňa 28. júna 2010 zistil, že v spise sa nachádza
dokument s názvom „Stanovisko k vyjadreniam žalovaného“ z 25. februára 2010, v ktorom
pani B. reagovala na Vyjadrenie Mesta N. Krajský súd Sťažovateľovi tento dokument nikdy
nedoručil. Sťažovateľ teda nemal možnosť k predmetnému vyjadreniu zaujať akékoľvek
stanovisko alebo naň reagovať predtým, ako Krajský súd vo veci rozhodol. ...
Rozhodnutie Krajského súdu je arbitrárne, pretože súd preskúmaval rozhodnutie,
ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti, druhej hlavy OSP.
S touto skutočnosťou sa Krajský súd napriek argumentom sťažovateľa a Mesta N. nijakým
spôsobom v odôvodnení nevysporiadal. ...
Z obsahu Rozhodnutia Krajského súdu vyplýva, že Krajský súd sa vôbec nezaoberal
argumentáciou uvedenou vo Vyjadrení Mesta N. a vo Vyjadrení Sťažovateľa, pričom
z oboch vyjadrení vyplýva, že Stavebné povolenie nie je v zmysle § 247 ods. 2 OSP
rozhodnutím, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti, druhej
hlavy OSP.
Vyššie uvedený argument a súvisiace skutkové tvrdenia Sťažovateľa a Mesta N.
možno bezo sporu považovať za právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré majú pre vec
podstatný význam, pretože tento argument by mohol byť dôvodom na zastavenie konania
o žalobe podľa § 250d ods. 3 OSP a naopak pani B. by nemohla mať úspech vo veci
samej. ...
Nariadením doručenia Stavebného povolenia bez možnosti preskúmania takéhoto
nariadenia v konaní o opravnom prostriedku je v rozpore s požiadavkou dvojinštančnosti
ako základným princípom spravodlivého procesu. ...
Krajský súd v Rozhodnutí Krajského súdu vyššie uvedené princípy nerešpektoval,
keď Mestu N. uložil, aby pani B. doručilo Stavebné povolenie, pričom vylúčil
preskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku. ...
Porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, princípu kontradiktórnosti,
nedodržanie zásady dvojinštančnosti, a práva na účinný prostriedok nápravy v konaní pred
Krajským súdom, tak ako sú popísané vyššie, je potrebné považovať za zbavenie
Sťažovateľa garancií procesnej povahy, prostredníctvom ktorých by Sťažovateľ mohol
realizovať svoje právo na ochranu majetku. Takýmto postupom Krajského súdu bolo
porušené právo Sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle článku 20 Ústavy a právo na pokojné
užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu. ...
Rozhodnutím Krajského súdu, ktoré nepripúšťa vlastnú preskúmateľnosť bolo
porušené právo Sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru
v spojení s článkom 6 Dohovoru.»
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa
článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa článku 1
Dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. apríla 2010, sp. zn. 11 S/134/2009 porušené
bolo.
2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. apríla 2010, sp. zn.
11 S/134/2009, a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za krajský súd jeho podpredseda listom sp. zn. Spr 378/11 zo 6. apríla 2011
a právny zástupca sťažovateľky listom z 10. októbra 2011.
2.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k jednotlivým námietkam
sťažovateľky uviedol:
«K bodu 1/ podľa názoru Krajského súdu v Nitre sa sťažovateľ mylne domnieva,
že inštitút doručovania verejnou vyhláškou v zmysle § 61 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb.
sa použije v prípade, ak sú splnené podmienky podľa § 61 ods. 4 a § 69 ods. 1, 2 citovaného
zákona a ide o doručovanie voči bližšie neurčitému počtu osôb, pričom všetkým takto bližšie
neurčeným osobám z takéhoto doručovania vznikli práva a povinnosti. Inštitút doručovania
verejnou vyhláškou sa totiž neaplikuje voči neurčitým osobám, ale voči účastníkom
stavebného konania, ktorí sú vymedzení v ustanovení § 59 ods. 1 citovaného zákona. Teda
ak správny orgán tvrdí, že Mgr. B. nemohla byť a nie je účastníkom stavebného konania,
nemôže sa na ňu vzťahovať ani správnym orgánom stanovený spôsob doručovania, v danom
prípade verejnou vyhláškou.
Účastník stavebného konania, v danom prípade fyzická osoba, musí byť v konaní
jasne identifikovaný, minimálne menom a priezviskom, aby vôbec vedel, že je účastníkom
nejakého konania a mohol tak zákonom vymedzeným spôsobom obhajovať svoje práva
a oprávnené záujmy. Nemožno od účastníka stavebného konania požadovať, aby svoje
účastníctvo vydedukoval z údajov uvedených v stavebnom povolení (napr. čísla parciel
a pod.).
Krajský súd v Nitre v napadnutom uznesení č. k. 11 S/134/2009-84 zo dňa 23. apríla
2010 rozviedol dôvody, prečo sa domnieva, že Mgr. B. mala byť účastníkom stavebného
konania. Keďže ani zo samotného „Stavebného povolenia č. SP 15544/2006-007-Ing.Ki“
zo dňa 12. januára 2007 nevyplýva, ktorým účastníkom stavebného konania sa malo
doručovať verejnou vyhláškou, rozhodol súd o povinnosti žalovaného v 1. rade doručiť
takéto stavebné povolenie aj Mgr. B., vychádzajúc z ustanovenia § 59 ods. 1 zákona
č. 50/1976 Zb.
K bodu 2/ Krajský súd v Nitre uvádza, že po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu
sp. zn. 11 S/134/2009 zistil, že konajúci sudca pri odôvodnení rozhodnutia vychádzal
zo spisov Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23 Sp/14/2004, 29 S/39/2006, o ktorých sa zmieňuje
vo svojom rozhodnutí a tieto spisy boli k základnému spisu pripojené, čo vyplýva
z prílohovej obálky č. 1. 52, podľa ktorej boli uvedené spisy pripojené do spisu dňa
12. februára 2010 a vylúčené dňa 08. marca 2010, resp. 27. apríla 2010.
Z ustanovenia § 250e OSP vyplýva pre súd povinnosť doručiť žalovanému rovnopis
žaloby s tým, že súd môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril, čo súd
dodržal a rešpektoval. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva súdu povinnosť doručovať
žalovanému aj vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného, obzvlášť v prípadoch, keď
obsahom takéhoto vyjadrenia sú v prevažnej miere citácie nálezov Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ustanovení Stavebného zákona a Správneho poriadku.
K bodu 3/ Krajský súd v Nitre uvádza, že z obsahu sťažnosti mu nie je zrejmé, v čom
vidí pochybenie súdu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že stavebné povolenie ako také
nebolo predmetom súdneho prieskumu. Podmienky na preskúmanie rozhodnutia podľa
§ 247 ods. 1, 2 OSP splnené neboli, čo napokon konštatuje aj Krajský súd v Nitre v uznesení
č. k. 11 S/134/2009-93 zo dňa 30. júna 2010, ktorým bolo konanie o nezákonný postup
správneho orgánu (preskúmanie stavebného povolenia) zastavené. V danom prípade bol
súdom využitý postup upravený v ustanovení § 250b ods. 2 OSP, ktorého logickým
vyústením po tom, ako bolo účastníkom stavebného konania podané odvolanie, bolo
zastavenie konania v zmysle § 250d ods. 3 OSP.
Krajský súd v Nitre konanie zastavil aj z dôvodov, na ktoré poukazuje sťažovateľ
vo svojej sťažnosti, preto aj v tejto časti považuje sťažnosť za nedôvodnú.
K bodu 4/ ani s namietanou nemožnosťou preskúmania rozhodnutia Krajského súdu
v Nitre nemožno súhlasiť. Krajský súd v Nitre nemohol pripustiť možnosť podať proti
svojmu uzneseniu opravný prostriedok, nakoľko Občiansky súdny poriadok mu takýto
postup neumožňuje (§ 246c ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 250b ods. 2 OSP),
čo napokon konštatuje správne aj sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Napokon
je potrebné uviesť, že Krajský súd v Nitre nemal na základe akého ustanovenia pripustiť
proti svojmu rozhodnutiu odvolanie. Táto okolnosť navyše nevylučuje, aby bolo posúdenie
prípadného účastníctva v stavebnom konaní riešené v základnom konaní pred správnym
orgánom.
Krajský súd v Nitre ako subjekt označený sťažovateľom za porušovateľa jeho
základných práv navrhuje, aby ústavný súd podľa zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov rozhodol tak, že sťažnosti sťažovateľa sa nevyhovuje, lebo neboli
porušené ním uvádzané základné práva a slobody.
Krajský súd v Nitre zároveň súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.»
2.2 Právny zástupca sťažovateľky potom, čo listom z 12. júla 2011 žiadal
o prerušenie konania vedeného ústavným súdom z dôvodu na Najvyššom súde Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedeného odvolacieho konania proti rozhodnutiu
krajského súdu sp. zn. 11 S 134/09 z 30. júna 2010, ktorým krajský súd konanie o žalobe
žalobkyne zastavil, napokon v liste z 10. októbra 2011 zaujal k vyjadreniu krajského súdu
toto stanovisko:
«Krajský súd tvrdí, že inštitút doručovania verejnou vyhláškou sa neaplikuje voči
neurčitým osobám, ale voči účastníkom stavebného konania zmysle § 59 ods. 1 Stavebného
zákona. Ak platí, že sa doručuje verejnou vyhláškou, tak subjektívny názor Mesta N.
o účastníctve, nemôže vylúčiť absolútne účinky doručenia verejnou vyhláškou všetkým
účastníkom konania. Krajský súd overil tvrdenie pani B. v konaní o jej Žalobe proti Mestu
N., prišiel k záveru, že mala byť účastníkom konania výsledkom ktorého bolo vydanie
Stavebného povolenia a vo svojom uznesení uložil Mestu N. povinnosť doručiť pani B.
Stavebné povolenie. V prípade použitia argumentácie a contrario proti vyššie uvedenému
tvrdeniu Krajského súdu teda platí, že keďže pani B. (podľa názoru Krajského súdu)
účastníčkou konania bola a verejnou vyhláškou sa doručuje účastníkom stavebného
konania vymedzeným § 59 ods. 1 Stavebného zákona, bolo pani B. Stavebné povolenie
doručené. V konaní o Žalobe mal teda Krajský súd toto konanie podľa § 250d ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku zastaviť.
Krajský súd v svojom stanovisku k časti 4.1 (A) Sťažnosti taktiež uvádza, že „účastník
stavebného konania, v danom prípade fyzická osoba, musí byť v konaní jasne
identifikovaný, minimálne menom a priezviskom.“ S takýmto právnym názorom nie je v
žiadnom prípade možné súhlasiť, pretože pri jeho aplikácii by doručovanie verejnou
vyhláškou v stavebnom konaní stratilo zmysel. Je prakticky veľmi ťažko realizovateľné, aby
v stavebných konaniach týkajúcich sa stavieb s veľkým počtom účastníkov konania alebo pri
líniových stavbách a zvlášť rozsiahlych stavbách boli identifikované všetky osoby (menom a
priezviskom), ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane
susediacich pozemkov a stavieb, a ktorých vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a
stavbám by mohli byť stavebným povolením priamo dotknuté napr. prachom alebo hlukom.
Nota bene keď Krajský súd pokladá za iné právo k pozemkom a stavbám podľa § 59 ods. 1
písm. a) aj reštitučný nárok. Stavený zákon práve pre takéto prípady umožňuje za účelom
zjednodušenia stavebných konaní a uľahčenia práce stavebných úradov doručovanie
verejnou vyhláškou. Dovoľujeme si tiež poznamenať, že v prípade aplikácie vyššie
uvedeného právneho názoru Krajského súdu v praxi, by došlo k paralyzovaniu stavebných
konaní na celom Slovensku.
... Písomné vyhotovenie Stavebného povolenia obsahuje priamo pod nadpisom
„Stavebné povolenie“ zreteľný nápis „verejná vyhláška“. Preto je nepochopiteľné, že podľa
Krajského súdu zo Stavebného povolenia nevyplýva, ktorým účastníkom sa malo doručovať
verejnou vyhláškou.
Dovoľujeme si Vám týmto tiež oznámiť, že nesúhlasíme s tým, aby... Ústavný súd
Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o Sťažnosti, pretože podľa nášho
názoru je možné od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.»
3. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde vec
prerokoval na ústnom pojednávaní.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok
zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 11 S 134/09
z 23. apríla 2010, ktorým krajský súd podľa § 250b ods. 2 OSP uložil stavebnému úradu
doručiť žalobkyni sporné stavebné povolenie.
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením ňou označených základných
práv a práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom ústavný súd
v prvom rade poznamenáva, že sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu je iba
procesným rozhodnutím, a preto posúdenie podmienok na uloženie povinnosti doručiť
rozhodnutie správneho orgánu je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy),
kvôli tomu ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti zásadne nezasahuje
do procesných rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho
ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (napr. IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných
procesných rozhodnutí zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k ich zrušeniu pristupuje len
za celkom výnimočných okolností iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
Aj pri postupe o návrhu na vydanie procesného rozhodnutia v zmysle ustanovenia
§ 250b ods. 2 zákona OSP v rámci konania o žalobe podľa ustanovení V. časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku totiž musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky
zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu
ochranu. Aj rozhodnutie o tomto návrhu musí mať predovšetkým rovnako ako aj iné
rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť
prejavom svojvôle, teda musí byť odôvodnené.
1. K namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva a práva
na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť tým, že krajský súd v napadnutom uznesení podľa
sťažovateľky neodôvodnil, resp. sa nevysporiadal s tým, že sporné stavebné povolenie,
ktoré nariadil doručiť žalobkyni, jej už raz bolo doručené verejnou vyhláškou (bod 1.1),
ďalej tým, že podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd napádaným uznesením rozhodol bez
toho, aby jej umožnil vyjadriť sa, a to osobitne k stanovisku žalobkyne z 25. februára 2010
(bod 1.2), tiež tým, že krajský súd podľa sťažovateľky v rámci výkonu správneho súdnictva
preskúmaval rozhodnutie (sporné stavebné povolenie), ktoré nemôže byť predmetom
prieskumu súdom (bod 1.3), a napokon aj tým, že krajský súd proti napádanému uzneseniu
nepripustil opravný prostriedok (bod 1.4).
1.1 Ústavný súd v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky o ňou tvrdenej
arbitrárnosti napádaného uznesenia krajského súdu v prvom rade poukazuje na skutočnosť,
že zásadne nie je oprávnený zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti, pričom táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať
aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je
v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).
Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto:
«Žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 12. 11. 2009 domáhala preskúmania a zrušenia
stavebného povolenia k stavbe „H. - Dostavba obchodnej zóny“ ..., N., ktoré vydal žalovaný
dňa 12. 1. 2007. V žalobe uviedla, že predmetné rozhodnutie jej nebolo doručené napriek
tomu, že prostredníctvom včas podaného návrhu sa domáha svojich reštitučných nárokov
na pozemky po nebohom A. A. v katastrálnom území N... a stavebník spoločnosť T.,
ako i žalovaný mali vedomosť o jej uplatnenom reštitučnom nároku. Jej reštitučný nárok je
evidentný a možno ho považovať za iné právo k pozemkom podľa § 59 ods. 1, písm. b/
zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Napriek tomu nebola účastníčkou stavebného
konania, v dôsledku čoho bola výrazne obmedzená jej možnosť domáhať sa svojich nárokov
v reštitučnom konaní, ktoré sa vedie od roku 1992. Postavenie stavby na predmetných
pozemkoch bude znamenať výrazné znemožnenie výkonu jej vlastníckych práv k pozemkom,
na ktoré má nespochybniteľný nárok. Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala, aby súd
žalovanému uložil povinnosť doručiť jej rozhodnutie č. SP15544/2006-007-Ing.Ki zo dňa
12. 1. 2007.
Podľa § 250b ods. 2 OSP, ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie
správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,
súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi
správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu
je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu
na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu
na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán
o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov platnom v čase vydania rozhodnutia
žalovaného, účastníkmi stavebného konania sú:
b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich
vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmto
pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté,
c) ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitných predpisov.
Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona, stavebné povolenie a rozhodnutie o predĺžení
jeho platnosti sa oznámi rovnakým spôsobom ako začatie stavebného konania
a upovedomenie o ústnom pojednávaní; tieto rozhodnutia týkajúce sa jednoduchých
a drobných stavieb sa oznámia aj orgánom štátnej správy, ktoré si vyhradili posúdenie
dokumentácie.
Podľa § 140 citovaného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov dôležité písomnosti najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi
alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.
Z obsahu rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. 1. 2007 vyplýva, že toto bolo doručené
na označeným účastníkom konania ako i dotknutým orgánom a nebolo doručené žalobkyni.
Podľa stavebného povolenia stavba bola povolená na parc. č. 7991/1, 7991/2, 7991/3
k. ú. N., ku ktorým mal stavebník vlastnícke právo, čo vyplýva i listu vlastníctva č. 2740
pre katastrálne územie N. a nadobudol ho na základe kúpnych zmlúv.
V obdobnej právnej veci účastníkov konania riešenej tunajším súdom, vedenej pod
sp. zn. 29 S/39/2006 súd mal zistené, že A. A. a E. A. si na príslušnom správnom orgáne dňa
23. 9. 1992 uplatnili reštitučný nárok okrem iného i k pozemkom pôvodne zapísaným
v pozemno-knižnej vložke č. 1378 ako parc. č. 3391 a 3390. Žalobkyňa je právnou
nástupkyňou po pôvodnom vlastníkovi A. A. v neskončenom reštitučnom konaní. Stavebník
o uplatnených reštitučných nárokoch k pôvodným pozemkom zapísaným ako parc. č. 3391
a 3390 vedel, o čom svedčí i podanie jeho právnej zástupkyne zo dňa 6. 10. 2003 (spis
Okresného súdu Nitra zn. 19 C/54/2006 č. l. 226), kde je výslovne uvedené, že stavebník
je podľa LV č. 2740 výlučným vlastníkom okrem iného i parc. č. 7991/5 (teda parcely,
na ktorej sa v stavebnom konaní povoľuje stavba) a podľa geodetickej identifikácie
zodpovedajú časti pozemkov T. pôvodným parcelám č. 3390 a 3391, ktoré sú v identifikácii
pozemno-knižného stavu zo dňa 4. 9. 2003 uvedené ako dotknuté parcely. Túto skutočnosť
preukazuje i identifikácia parciel zo dňa 18. 12. 1995 v reštitučnom spise vedenom
na Obvodnom pozemkovom úrade pod sp. zn. 72/91-R. Súdne konanie vedené pod sp. zn.
29 S/39/2006 nie je právoplatne ukončené.
Stavebník T., a. s. podal žiadosť o vydanie stavebného povolenia žalovanému dňa
12. 1. 2007, teda v čase, keď vedel, že k pôvodným parcelám č. 3390 a 3391 bol uplatnený
reštitučný nárok a jeho vlastníctvo je spochybnené. S poukazom na uvedené je súd toho
názoru, že žalobkyňa, resp. jej právny predchodca mal byť účastníkom stavebného konania
a bolo im potrebné vydanie stavebného povolenia oznámiť doručením jeho písomného
vyhotovenia postupom podľa § 24 ods. 1, resp. podľa § 25 ods. 5 (v prípade, ak mal
právneho zástupcu) zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov.
V prípade zistenia, že žalovaný nedoručil žalobkyni alebo jej právnemu predchodcovi
ako účastníkovi stavebného konania rozhodnutie, súd môže postupovať len podľa
ustanovenia § 250d ods. 2 OSP (zrejmá chyba v písaní, v danom prípade má byť správne
uvedené „§ 250b ods. 2 OSP“, pozn.) a správnemu orgánu uložiť, aby účastníkovi konania
toto rozhodnutie doručil.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.»
V súvislosti s preskúmaním citovaného rozhodnutia krajského súdu je podľa
ústavného súdu potrebné v prvom rade poukázať na predmet konania vedeného krajským
súdom pod sp. zn. 11 S 134/09, tak ako ho vymedzila žalobkyňa v žalobnom petite.
Zo žaloby žalobkyne podanej podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
(správne súdnictvo) vyplýva, že sa ňou domáhala preskúmania zákonnosti sporného
stavebného povolenia a jeho následného zrušenia, a to z dôvodu, že zo spisu stavebného
úradu malo podľa nej vyplynúť, že ten nezisťoval, či v danom prípade, t. j. v prípade
vydania sporného stavebného povolenia, je vo veci skutočne veľký počet účastníkov
konania, a teda či bol splnený predpoklad podľa § 61 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „stavebný zákon“), podľa ktorého stavebný úrad postupoval a sporné stavebné
povolenie z dôvodu veľkého počtu účastníkov konania doručoval verejnou vyhláškou.
Žalobkyňa podanou žalobou tiež poukázala na skutočnosť, že v dotknutom stavebnom
konaní bolo vydané aj stavebné povolenie č. k. 14821/2006-005-Ing.Dá z 21. septembra
2006, pričom toto stavebné povolenie sa týkalo identických účastníkov a parciel ako sporné
stavebné povolenie a bolo priamo doručované 17 účastníkom konania. Podľa žalobkyne
je „teda v rozpore s právnym poriadkom ak jedno stavebné povolenie sa doručuje 17tim
účastníkom a druhé stavebné povolenie zasahujúce totožné parcely sa doručuje verejnou
vyhláškou z dôvodu veľkého počtu účastníkov“. Žalobkyňa v žalobe tiež poukázala
na rozhodnutie „Krajského stavebného úradu zo dňa 22. 09. 2009 o odvolaní proti
stavebnému povoleniu, ktoré sa opäť týkalo identických parciel (dostavba obchodnej zóny
pri h.), kde je počet účastníkov a stavebného konania ustálený na 18tich vrátane
žalobkyne.“. Vzhľadom na uvedené tak podľa žalobkyne „tvrdenie správneho orgánu
o veľkom počte účastníkov preto v žiadnom prípade neobstojí“, preto žiadala, aby jej pred
preskúmaním sporného stavebného povolenia bolo toto krajským súdom doručené, resp. aby
túto povinnosť krajský súd uložil žalovanému stavebnému úradu.
V zmysle ustanovenia § 250b ods. 2 OSP ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu
rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konať
malo, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto
účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť.
Ústavný súd vychádzajúc zo základnej charakteristiky a podstaty správneho konania
uvádza, že každý správny orgán, ktorý má konať a rozhodovať v správnom konaní,
je orgánom poskytujúcim inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Právo byť
účastníkom správneho konania je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a domáhať sa ho možno za splnenia zákonom stanovených
predpokladov.
Ústavný súd poukazuje na to, že práve účelom ustanovenia § 250b ods. 2 OSP (ktoré
aplikoval aj krajský súd, pozn.) je garantovať naplnenie základného práva domáhať
sa účastníctva v správnom konaní, a to takým spôsobom, že každý, kto sa o sebe domnieva,
že by mal byť účastníkom správneho konania, z ktorého vzišlo rozhodnutie, má právo
domáhať sa toho, aby mu bolo toto rozhodnutie doručené.
Napádaným uznesením krajský súd vyhovel žiadosti žalobkyne, aby jej bolo
doručené sporné stavebné povolenie, a to z dôvodu, že mala byť účastníčkou stavebného
konania, v ktorom toto sporné stavebné povolenie bolo vydané. Závery o tom, že žalobkyňa
mala byť účastníčkou dotknutého stavebného konania, mal krajský súd za osvedčené
aj v súvislosti s iným konaním vedeným na tamojšom súde, navyše tou istou predsedníčkou
senátu, pod sp. zn. 29 S 39/06 (na ktoré krajský súd napádaným uznesením aj poukázal,
pozn.), z ktorého zreteľne vyplynulo, že v inom stavebnom konaní [(č. SP 9196/06), ktoré
sa začalo tiež v roku 2006, t. j. rovnako ako dotknuté stavebné konanie (č. SP 15544/06),
avšak o niečo skôr (pozri spisové značky týchto stavebných konaní, pozn.), a ktoré sa týkalo
identického stavebníka (sťažovateľky), ako aj identických parciel] bola sťažovateľka
považovaná za účastníčku tohto (skoršieho) stavebného konania, pretože si preukázateľne
ešte pred začatím stavebného konania uplatnila na dotknuté parcely reštitučný nárok, o čom
mal stavebník (sťažovateľka) vedomosť, a napokon to ani nepoprel. Nie zanedbateľnou
skutočnosťou je aj to, že sťažovateľka ako stavebník aj v tomto skoršom stavebnom konaní,
o ktorom krajský súd konal (v už zmienenom konaní vedenom pod sp. zn. 29 S 39/06),
sa nedomáhala preskúmania uznesenia krajského súdu č. k. 29 S 39/06-156, ktorým krajský
súd ešte 28. novembra 2008 (t. j. ešte pred vydaním napádaného uznesenia, pozn.)
konštatoval účastníctvo žalobkyne v stavebnom konaní, ktoré sa uskutočnilo v rovnakom
čase za identických skutkových okolností, za akých sa uskutočnilo aj dotknuté stavebné
konanie, z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, ktoré krajský súd nariadil doručiť
žalovanej citovaným uznesením č. k. 11 S 134/09-84 z 23. apríla 2010.
Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd mal pred vydaním napádaného uznesenia
č. k. 11 S 134/09-84 z 23. apríla 2010 za preukázanú otázku účastníctva žalovanej
v dotknutom stavebnom konaní, a preto jej sporné stavebné povolenie nariadil doručiť.
Napokon, ani samotná sťažovateľka nepopiera, že žalovaná mala byť účastníčkou
dotknutého stavebného konania, z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, namieta však,
že sporné stavebné povolenie jej nemalo byť opakovane doručované, pretože jej už ako
účastníčke konania bolo doručené v minulosti verejnou vyhláškou, s čím sa podľa
sťažovateľky krajský súd nevysporiadal.
Podľa § 61 ods. 4 stavebného zákona (v znení účinnom v čase doručovania sporného
stavebného povolenia) pri líniových stavbách alebo v odôvodnených prípadoch, aj pri zvlášť
rozsiahlych stavbách a stavbách s veľkým počtom účastníkov konania stavebný úrad
upovedomí účastníkov o začatí stavebného konania verejnou vyhláškou najmenej 15 dní
pred konaním miestneho zisťovania, prípadne ústneho pojednávania, a ak sa nekoná ústne
pojednávanie, pred uplynutím lehoty určenej podľa odseku 3.
Podľa § 69 ods. 1 stavebného zákona (v znení účinnom v čase doručovania sporného
stavebného povolenia) stavebné povolenie a rozhodnutie o predĺžení jeho platnosti
sa oznámi rovnakým spôsobom ako začatie stavebného konania a upovedomenie o ústnom
pojednávaní; tieto rozhodnutia týkajúce sa jednoduchých a drobných stavieb sa oznámia
aj orgánom štátnej správy, ktoré si vyhradili posúdenie dokumentácie.
Na tomto mieste je však podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné podotknúť,
že doručovanie stavebného povolenia verejnou vyhláškou je v zmysle citovaných
ustanovení stavebného zákona viazané na účastníctvo v stavebnom konaní, resp. na veľký
počet účastníkov stavebného konania. Účastníctvo v stavebnom konaní však nemá
iba imaginárny (iluzórny) význam, resp. pojem účastník konania nie je iba akási bianko
(t. j. bezobsažná) veličina bez konkrétneho obsahu, práve naopak, s účastníctvom v konaní
(v danom prípade v stavebnom konaní, pozn.) je spätý celý rad práv a povinností, a to nielen
hmotnoprávneho, ale aj procesného charakteru, ktorých využívanie (v prípade práv)
a plnenie (v prípade povinností) musí mať reálny základ a odraz v samotnom konaní. Inými
slovami, aby účastník konania (v danom prípade stavebného konania, pozn.) mohol jemu
zákonom priznané práva a povinnosti aj realizovať, musí mať vedomosť, že má postavenie
účastníka konania, resp. že je s ním konané ako s účastníkom konania.
Vzhľadom na uvedené tak podľa ústavného súdu plne obstojí obranná argumentácia
krajského súdu, podľa ktorej účastník stavebného konania v zmysle § 59 ods. 1 stavebného
zákona musí byť identifikovateľný aspoň menom a priezviskom, aby „... vôbec vedel, že je
účastníkom nejakého konania a mohol tak zákonom vymedzeným spôsobom obhajovať svoje
práva a oprávnené záujmy“, pričom túto aspoň minimálnu identifikáciu účastníka
stavebného konania nemožno oklieštiť iba na to, že sa bude od fyzickej osoby očakávať,
že sama, napr. na základe označenia stavebných parciel, bude iba dedukovať alebo
predpokladať svoje účastníctvo v stavebnom konaní.
Vzhľadom na reálny význam a obsah pojmu účastník stavebného konania je tak
bezpochyby dôvodná aj požiadavka jeho identifikácie a až v prípade zistenia, že takýmto
spôsobom identifikovaných účastníkov stavebného konania je veľké množstvo, prichádza
do úvahy aplikácia zákonného ustanovenia o doručovaní stavebného povolenia verejnou
vyhláškou.
Keďže v danom prípade zo sporného stavebného povolenia č. 15544/2006-007-
Ing.Ki z 12. januára 2007 nevyplýva (tak ako to vo svojej obrannej argumentácii uviedol
aj krajský súd, pozn.), že by sa stavebný úrad zaoberal, resp. že by zisťoval, aký je okruh
účastníkov stavebného konania, logicky ani nemohol dospieť k záveru, že týchto účastníkov
konania je veľké množstvo, a teda že z dôvodu vhodnosti a úspornosti je možné doručovať
im sporné stavebné povolenie verejnou vyhláškou. A contrario stavebný úrad ani nezisťoval
konkrétnych účastníkov dotknutého stavebného konania, tak ako to bolo v iných skutkovo
identických stavebných konaniach, ale len na základe domnienky, že týchto účastníkov
konania by mohlo byť veľké množstvo, resp. že sporné stavebné povolenie sa môže dotknúť
práv a oprávnených záujmov veľkého množstva bližšie neurčitých subjektov, doručoval
sporné stavebné povolenie verejnou vyhláškou. Inými slovami, zo sporného stavebného
povolenia nie je známy okruh účastníkov dotknutého stavebného konania, ktorým
by v prípade, že by ich nebolo veľké množstvo, bolo potrebné sporné stavebné povolenie
doručovať priamo.
Vychádzajúc z uvedených dôvodov, v zmysle ktorých je pri spôsobe doručovania
stavebného povolenia podstatnou a primárnou najmä otázka konkrétnych (identifikovaných)
účastníkov konania a ich množstva, sa krajský súd v napádanom uznesení v prvom rade
vysporadúval s tým, či žalovaná bola alebo nebola účastníčkou stavebného konania,
z ktorého vzišlo sporné stavebné povolenie, resp. či sa s ňou ako s účastníčkou konania
konalo alebo malo konať. Keďže krajský súd zistil, že v dotknutom stavebnom konaní
sa na rozdiel od iných skutkovo identických stavebných konaní so žalovanou nekonalo ako
s účastníčkou konania, pretože stavebný úrad ju ako účastníčku tohto stavebného konania
v spornom stavebnom povolení ani neidentifikoval ako subjekt, ktorému je potrebné toto
povolenie doručovať či už priamo (v prípade, že by celkový počet takto identifikovaných
účastníkov konania nebol veľký), alebo verejnou vyhláškou (v prípade, že by celkový počet
takto identifikovaných účastníkov konania bol veľký), preto dospel k záveru, že toto sporné
stavebné povolenie ešte žalobkyni nebolo doručené, hoci malo byť, pretože sa s ňou
nekonalo ako s účastníčkou stavebného konania, hoci sa tak konať malo.
Vzhľadom na to, že uvedenými závermi krajský súd v podstate vo vzťahu
k žalobkyni vylúčil účinky doručovania sporného stavebného povolenia verejnou
vyhláškou, t. j. nepriamo konštatoval, že jej ako účastníčke dotknutého stavebného konania
(ktorou sa stala až konštatovaním krajského súdu) toto stavebné povolenie ešte nebolo
doručené, krajský súd nebol ani povinný špeciálne sa v napádanom uznesení vysporadúvať
s tým, prečo (ako to tvrdí sťažovateľka) v prípade žalovanej krajský súd akceptoval duálne
doručovanie sporného stavebného povolenia tak verejnou vyhláškou, ako aj jeho priame
doručenie, pretože v danom prípade o takýto prípad nešlo a žalovanej bolo sporné stavebné
povolenie doručené iba raz, a to až na základe rozhodnutia krajského súdu.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že aj napriek tomu, že ustanovenie
§ 61 ods. 4 v spojení s § 69 ods. 1 a 2 stavebného zákona v znení účinnom v rozhodnom
období vytvára „priestor“ na to, aby stavebné povolenie bolo doručované verejnou
vyhláškou, ak ide o veľký počet „účastníkov stavebného konania“, pričom rozhodnutie
o tom, že v konkrétnom prípade ide skutočne o „veľký počet účastníkov stavebného
konania“, a teda že sa stavebné povolenie bude doručovať verejnou vyhláškou, je vecou
úvahy správneho orgánu, ani v tomto smere nemôže byť táto voľná úvahu svojvoľná, resp.
neodôvodnená a nepodložená. V tomto smere sa nemožno stotožniť s argumentáciou
sťažovateľky, podľa ktorej doručovanie verejnou vyhláškou možno realizovať aj v prípade
väčšieho množstva bližšie neurčitého počtu osôb, ktorých práva a oprávnené záujmy
by eventuálne mohli byť stavebným konaním dotknuté. Podľa ústavného súdu vzhľadom
na reálny obsah pojmu účastník stavebného konania, ako aj v záujme vytvorenia reálneho
priestoru na konzumáciu účastníkovi konania priznaných práv a povinností, nemožno
z ústavného hľadiska akceptovať, aby pri voľnej úvahe o počte účastníkov stavebného
konania bola táto založená iba na domnienke, resp. na predpoklade o výskyte síce veľkého
množstva, avšak anonymných adresátov, ktorým by mohlo byť stavebné povolenie
adresované, pretože by sa mohlo eventuálne dotknúť ich práv a oprávnených záujmov.
V prípade takéhoto chápania pojmu účastník stavebného konania by išlo iba o imaginárny
subjekt bez možného reálneho vplyvu na priebeh a výsledok stavebného konania.
Okrem tohto ústavný súd na margo tiež podotýka, že zo sporného stavebného
povolenia tiež vyplýva, že toto bolo okrem doručovania verejnou vyhláškou z dôvodu
veľkého počtu účastníkov konania duálne doručované aj priamo tam uvedeným (celkom
devätnástim, pozn.) dotknutým orgánom a organizáciám (obchodným spoločnostiam,
pozn.), pričom aj vzhľadom na skutočnosť, že predmetné sporné stavebné povolenie bolo
priamo doručené aj sťažovateľke ako účastníčke stavebného konania (jej zástupca
ho prevzal osobne 16. januára 2007, pozn.), ústavný súd jej tvrdenie o tom, že žalobkyni by
malo byť toto stavebné povolenie účinne doručené iba verejnou vyhláškou, nepovažuje
v ústavno-právnej rovine za udržateľné. Ak by sa totiž v danom prípade prisvedčilo
argumentácii o prípustnosti dvojakého spôsobu doručovania sporného stavebného povolenia
iba vo vzťahu k známym účastníkom stavebného konania, tak vzhľadom na skutočnosť,
že sťažovateľka už v priebehu dotknutého stavebného konania mala preukázateľne
vedomosť o reštitučných nárokoch žalobkyne k dotknutým stavebným parcelám (pozri vetu
odôvodnenia napadnutého uznesenia: „Stavebník o uplatnených reštitučných nárokoch
k pôvodným pozemkom zapísaným ako parc. č. 3391 a 3390 vedel...“), predstavovalo
by to porušenie všeobecného ústavnoprávneho princípu rovnosti pred zákonom.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu
v napádanom uznesení za ústavne udržateľnú a akceptovateľnú, pričom jej nemožno
vytknúť svojvoľnosť pri výklade a uplatňovaní aplikovaných právnych noriem spôsobom,
ktorý by arbitrárne popieral ich obsah a zmysel.
Keďže ústavný súd z uvedeného dôvodu nezistil príčinnú súvislosť medzi
napádaným uznesením krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, medzi ktorými nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, nebolo možné
konštatovať porušenie označených práv.
1.2 Ďalšou skutočnosťou, ktorou sťažovateľka odôvodňuje porušenie základného
práva a práva na spravodlivé súdne konanie, je aj postup krajského súdu, ktorý podľa nej
napádaným uznesením rozhodol bez toho, aby jej umožnil vyjadriť sa, a to osobitne
k stanovisku žalobkyne z 25. februára 2010, a tiež, že rozhodol na základe dôkazov, ktoré sa
nenachádzali v spise, pričom poukázala na obsah spisu týkajúceho sa obdobnej právnej veci
účastníkov konania vedenej krajským súdom pod sp. zn. 29 S 39/06, ako aj na obsah spisu
vedeného Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 19 C 54/2006, ku ktorým sa sťažovateľka
nemala možnosť vyjadriť.
Ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na skutočnosť, že sťažovateľka bola
pribratá do konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 11 S 134/09 až uznesením
z 19. februára 2010, a to popri stavebnom úrade ako žalovaná v 2. rade, pričom
jej účastníctvo v konaní podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je
sporné, pretože ide o konanie, v ktorom sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu
verejnej správy, kde je okruh účastníkov konania na žalovanej strane vymedzený v § 250
ods. 4 OSP, podľa ktorého pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Napokon na tento problém
v danom prípade poukázal aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 8 Sžo 215/2010
z 22. júna 2011, ktorým potvrdil konečné rozhodnutie krajského súdu o zastavení
predmetného konania. Avšak aj napriek uvedeným pochybnostiam je zrejmé, že krajský súd
v čase vydania napadnutého uznesenia so sťažovateľkou konal ako s účastníčkou konania,
preto ústavný súd preskúmal postup krajského súdu aj v rozsahu tejto námietky
sťažovateľky.
Keďže sťažnosťou napadnuté uznesenie sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010, ktorým
krajský súd uložil žalovanému v 1. rade (t. j. mestu ako stavebnému úradu, pozn.) nič menej
a ani nič viac ako doručiť žalobkyni stavebné povolenie, je iba predbežným procesným
rozhodnutím, a nie rozhodnutím o žalobe ako takej, krajský súd na vydanie tohto uznesenia
nemusel nariaďovať pojednávanie.
Z ustanovenia § 250b ods. 2 OSP, na základe ktorého krajský súd rozhodol, vyplýva,
že „súd overí správnosť tohto tvrdenia“, t. j. správnosť tvrdenia toho, kto tvrdí, že mu
rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania
malo konať, a po tomto overení súd uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi
správne rozhodnutie, z čoho vyplýva, že súd si tvrdenia žalobcu osvojí zakaždým, keď tieto
tvrdenia nie sú zjavne neopodstatnené, svojvoľné a zároveň nevzbudzujú závažné
pochybnosti o ich správnosti.
Vzhľadom na charakter konania (predbežnej povahy bez nutnosti nariadiť
pojednávanie, pozn.), v ktorom bolo napádané uznesenie krajského súdu vydané, námietka
sťažovateľky spočívajúca v tom, že jej bola odňatá možnosť vyjadriť sa a uviesť, že časti
dotknutých stavebných pozemkov, ktoré sú predmetom reštitučného konania žalobkyne,
sťažovateľka odčlenila od pôvodných parciel geometrickým plánom č. 21/2006 už v roku
2006, v dôsledku čoho sporným stavebným povolením povolené stavby nijako nemôžu
zasiahnuť do vlastníckeho práva žalobkyne, ktorá z tohto dôvodu podľa sťažovateľky
nemôže byť účastníkom stavebného konania, v kontexte namietaného porušenia označených
práv nemá žiadnu ústavnoprávnu relevanciu, pretože tieto skutočnosti si vyžadujú
vykonanie dokazovania v rozsahu, aký výrazne presahuje dôvodnosť výroku sťažnosťou
napadnutého uznesenia a v neposlednom rade aj jeho účel.
Vzhľadom na uvedené sa aj uvedená námietka sťažovateľky javí ako zjavne
neopodstatnená a ani z tohto dôvodu nemohlo byť porušené jej základné právo a právo
na spravodlivé súdne konanie.
1.3 V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej namieta,
že napádaným uznesením krajský súd preskúmaval správne rozhodnutie (sporné stavebné
povolenie), ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa V. časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd konštatuje nedostatok príčinnej súvislosti
tejto námietky vo vzťahu k napádanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 11 S 134/09
z 23. apríla 2010, pretože týmto uznesením krajský súd meritórne nerozhodoval o žalobe
žalobkyne, t. j. nevyslovoval sa k zákonnosti, resp. nezákonnosti sporného stavebného
povolenia, ako to tvrdí sťažovateľka.
Krajský súd výrokom sťažnosťou napadnutého uznesenia vyhovel žalobe žalobkyne
iba v tej časti, ktorou sa s odvolaním na to, že napriek tomu, že mala byť účastníčkou
stavebného konania, mesto ako stavebný úrad s ňou ako s účastníkom nekonalo a toto
sporné stavebné povolenie jej nedoručilo, domáhala jeho doručenia. Práve uloženie
povinnosti stavebnému úradu doručiť stavebné povolenie žalobkyni predstavuje právnu
záruku na to, aby sa žalobkyňa s formulovaním svojich argumentov a označením dôkazov
mohla domáhať svojho základného práva byť účastníkom stavebného konania, v rámci
ktorého sa bude toto sporné stavebné povolenie preskúmavať.
Napokon krajský súd z uvedených dôvodov, t. j. z dôvodu, že po doručení sporného
stavebného povolenia žalobkyni, ktorá proti nemu podala odvolanie, na základe čoho
v súčasnosti stále prebieha odvolacie konanie na príslušnom krajskom stavebnom úrade,
ktorý aj vecne preskúmava sporné stavebné povolenie, konanie vedené pod sp. zn.
11 S 134/09 krajský súd zastavil, pretože odpadol predmet prieskumu, ktorý preskúmava
príslušný krajský stavebný úrad, pričom najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 215/2010
z 22. júna 2011 toto rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne potvrdil (konanie
o žalobe tak bolo právoplatne zastavené 1. júla 2011).
Z uvedených dôvodov sa aj táto námietka sťažovateľky javí ako zjavne
neopodstatnená a ani z tohto dôvodu nemohlo byť porušené základné právo a právo
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.
1.4 Napokon v súvislosti s poslednou námietkou sťažovateľky vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré
mali byť porušené tým, že krajský súd proti napádanému uzneseniu sp. zn. 11 S 134/09
z 23. apríla 2010 nepripustil opravný prostriedok, ústavný súd poznamenáva, že zavedeniu
zásady dvojinštančného konania do správneho súdnictva, ktorého výkon je upravený
ustanoveniami V. časti Občianskeho súdneho poriadku, nemožno rozumieť ako právu
podávať proti každému rozhodnutiu správneho súdu bez zreteľa na jeho povahu a význam –
odvolanie ako riadny opravný prostriedok.
V danom prípade sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu je procesným
rozhodnutím predbežnej povahy, ktorým krajský súd uložil stavebnému úradu (mestu)
doručiť sporné stavebné povolenie žalobkyni, ktorá sa o sebe domnievala, že mala byť
účastníčkou stavebného konania. Príslušný stavebný úrad je pritom viazaný výrokom tohto
uznesenia krajského súdu, iba čo sa týka povinnosti sporné stavebné povolenie žalobkyni
doručiť, avšak krajský súd ním neukladá žiadnu povinnosť v tom smere, ako má stavebný
úrad alebo príslušný odvolací správny orgán prípadný riadny alebo mimoriadny opravný
prostriedok podaný žalobkyňou po doručení sporného stavebného povolenia vybaviť.
Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 250b ods. 2 OSP
je zrejmé, že proti sťažnosťou napadnutému uzneseniu krajského súdu podanie odvolania
ako riadneho opravného prostriedku nie je prípustné.
Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že z dôvodu ani jednej
zo sťažovateľkou uvedených námietok nemohlo objektívne dôjsť k porušeniu jej
základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
2. K namietanému porušeniu základného práva a práva vlastniť a pokojne
užívať svoj majetok zaručeného v čl. 20 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného
práva a práva na ochranu vlastníckeho práva v spojitosti s porušením práva na spravodlivé
súdne konanie, porušenie ktorého ústavný súd nezistil, v tejto súvislosti tak nemohlo dôjsť
ani k porušeniu práv garantujúcich ochranu jej vlastníctva.
3. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru
Námietka sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného
v čl. 13 dohovoru sa týkala skutočnosti, že krajský súd proti napadnutému uzneseniu sp. zn.
11 S 134/09 z 23. apríla 2010 nepripustil opravný prostriedok. S touto námietkou
sťažovateľky sa ústavný súd vysporiadal už v bode 1.4 tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na všetky uvedené argumenty ústavný súd dospel k záveru, že uznesením
krajského súdu sp. zn. 11 S 134/09 z 23. apríla 2010 nebolo porušené základné právo
a právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1
dohovoru, základné právo a právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručené v čl. 20
ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu a ani právo na účinný prostriedok nápravy zaručené
v čl. 13 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Keďže ústavný súd v uvedenom prípade nezistil porušenie sťažovateľkou
označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a dodatkovom
protokole, o sťažovateľkou uplatnenom nároku na úhradu trov konania už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2012