Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 20/2019
PDF · 244.07 KB
No categories available
III. ÚS 20/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Ďurajovou, Nám. 1. mája 11, Rožňava,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Rožňava č. k.
5 Cpr 2/2013-49 z 28. marca 2014, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
5 CoPr 1/2016-157 zo 14. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 5/2017 z 31. októbra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. februára
2018 sa , (ďalej
len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
jej v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Rožňava
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 Cpr 2/2013-49 z 28. marca 2014, rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoPr 1/2016-157 zo 14. júna 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 5/2017 z 31. októbra 2017 a ktorým by napadnuté rozhodnutia týchto súdov zrušil
a vec im vrátil na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
podanou na okresnom súde domáhala na žalovanej obci Ochtiná (ďalej len „žalovaná“)
vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a priznania náhrady trov konania.
Žalobu odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy z 5. septembra 2012 bola prijatá
do pracovného pomeru u žalovanej na druh práce – učiteľka 1. stupňa základnej školy.
V pracovnej zmluve bolo uvedené, že sťažovateľka sa prijíma do pracovného pomeru
na dobu určitú – dobu poverenia. Žiadna listina o poverení nebola súčasťou pracovnej
zmluvy, a preto nebolo zrejmé, na akú dobu bola doba určitá dohodnutá. Listom
z 2. septembra 2013 žalovaná oznámila sťažovateľke, že jej pracovný pomer končí
31. augusta 2013, a to uplynutím dohodnutej doby. Sťažovateľka listom z 10. septembra
2013 písomne oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Žalovaná so žalobou žalobkyne nesúhlasila. Uviedla, že z obsahu pracovnej zmluvy
vyplýva, že pracovné miesto sťažovateľky bolo podmienené poverením, ktoré bolo
vypracované 29. augusta 2012 ako neoddeliteľná súčasť pracovnej zmluvy. Na základe
tohto písomného poverenia bola sťažovateľka poverená vedením Základnej školy
v Ochtinej, a to najdlhšie na 6 mesiacov, ktorá bola následne písomným poverením
z 1. marca 2013 predĺžená na dobu ďalších 6 mesiacov, t. j. do 11. augusta 2013.
Dňa 21. augusta 2013 sa uskutočnilo nové výberové konanie na miesto riaditeľa základnej
školy, v ktorom sa sťažovateľka umiestnila na druhom mieste, čo jej bolo písomne
oznámené listom z 22. augusta 2013. Pracovné zaradenie sťažovateľky bolo kumulatívne,
t. j. na základe organizačnej štruktúry žalovanej je funkcia riaditeľa základnej školy
kumulovaná s funkciou učiteľa a o tejto skutočnosti mala sťažovateľka od počiatku
vedomosť. Písomné poverenia z 29. augusta 2012 a 1. marca 2013 sťažovateľka osobne
prevzala v sídle žalovanej a mala o nich vedomosť. Obsah dohodnutej práce (učiteľka
základnej škody a zároveň jej riaditeľka) potvrdzuje aj príplatok za riadenie, obsiahnutý
v oznámeniach o výške a zložení funkčného platu z 29. augusta 2012 a 1. marca 2013.
3. Na základe týchto skutkových zistení okresný súd rozsudkom č. k. 5 Cpr 2/2013-
49 z 28. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.
V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaná uzavrela so sťažovateľkou
pracovný pomer na dobu určitú a sťažovateľka bola doň prijatá na funkciu učiteľky
základnej školy a zároveň bola poverená aj funkciou riaditeľky. Napriek tomu,
že sťažovateľka prevzatie poverenia nepotvrdila svojím podpisom, pracovná zmluva, dekrét
o plate, ako aj poverenie jej boli doručené spolu. Prevzatie poverenia potvrdila aj vypočutá
svedkyňa . Okresný súd tiež dospel na základe vykonaného dokazovania
k záveru, že sťažovateľka si bola vedomá, že jej funkcia učiteľky je kumulovaná s funkciou
riaditeľky školy, pretože to vyplývalo z organizačného poriadku. Prihliadajúc na § 71 ods. 1
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník
práce“), uzavrel, že pracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím doby – skončením jej
poverenia na výkon funkcie riaditeľky. Okrem toho poukázal na § 77 Zákonníka práce,
v zmysle ktorého možno uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru iba v tých
prípadoch, ak ku skončeniu pracovného pomeru došlo niektorým zo spôsobov uvedených
v § 59 ods. 1 Zákonníka práce, t. j. právnym úkonom. Podľa jeho názoru ak nedošlo
ku skončeniu pracovného pomeru niektorým z týchto spôsobov, nemožno sa domáhať
ochrany práv podľa § 77 Zákonníka práce, ale iba určovacou žalobou podľa § 80 písm. c)
v tom čase účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“), pokiaľ sa preukáže existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Vzhľadom na to, že sťažovateľka nielenže nepreukázala, ale ani
netvrdila, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo niektorým zo spôsobov uvedených
v § 77 Zákonníka práce, nemohla sa žalobou domáhať určenia jeho neplatnosti podľa tohto
ustanovenia, a keďže sa nedomáhala ochrany svojich práv určovacou žalobou podľa § 80
písm. c) OSP, okresný súd jej žalobu zamietol.
4. Proti tomuto rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd
rozsudkom č. k. 2 CoPr 4/2014-85 z 2. októbra 2014 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Tento rozsudok bol však na základe jej dovolania uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
7 Cdo 120/2015 z 21. októbra 2015 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Dôvodom zrušenia rozhodnutia bolo odňatie možnosti sťažovateľky konať pred súdom,
pretože krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku načrtol možnosť iného právneho
posúdenia predmetnej veci [§ 80 písm. c) OSP]. Najvyšší súd rozhodnutiu krajského súdu
vytkol, že neuviedol, prečo by mala sťažovateľka podľa uvedeného ustanovenia postupovať
a aký je rozdiel v porovnaní s domáhaním sa ochrany práv podľa § 77 Zákonníka práce.
5. Krajský súd aj v poradí druhým rozsudkom č. k. 5 CoPr 1/2016-157 zo 14. júna
2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie okresného súdu potvrdil. V rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia vyjadril svoj názor k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 21 Cdo 487/1999 z 30. júna 1999, na ktorý vo svojom rozhodnutí odkázal
najvyšší súd a ktorý podľa názoru krajského súdu nemal súvislosť z hľadiska skutkového
stavu s aktuálnym pracovnoprávnym sporom sťažovateľky. Ďalej poznamenal, že najvyšší
súd ho inštruoval tak, ako keby iný, tretí subjekt mal rozviazať pracovný pomer
so sťažovateľkou, tento subjekt, ak nebol účastníkom tohto právneho vzťahu a nebol
účastníkom konania, mohol žalobou žiadať o určenie, že rozviazanie pracovného pomeru
je neplatné. Zároveň krajský súd potvrdil správnosť záveru okresného súdu, pretože
sťažovateľka mala vedomosť o tom, že s funkciou učiteľky je spojená funkcia riaditeľky
školy, ktorou bola poverená, a že pracovný pomer bude trvať do skončenia poverenia
na výkon funkcie riaditeľky.
6. Dovolanie sťažovateľky namierené proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Cdo 5/2017 z 31. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“) odmietol ako procesne neprípustné. V rámci vysporadúvania sa s dovolacími
dôvodmi sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že „Obsah spisu v ničom neopodstatňuje
tvrdenie dovolateľky, že súdy svoje rozhodnutie odôvodnili spôsobom priečiacim sa zákonu.
Súd prvej inštancie detailne popísal obsah všetkých dôkazov vykonaných v konaní,
a následne ich jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach podrobil komplexnému hodnoteniu.
V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval
a z ktorých vyvodil svoje právne závery; zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním
a rozsudkom prvoinštančného súdu, nemožno považovať za neodôvodnený.“.
7. Sťažovateľka, nespokojná s celkovým výsledkom konania, nasmerovala svoju
sťažnosť proti všetkým rozhodnutiam všeobecných súdov. Ich skutkové a právne závery
sústredené do napadnutých rozhodnutí považuje za zjavne nedôvodné a arbitrárne. Okrem
toho, krajský súd podľa jej názoru porušil právo na verejné prerokovanie veci,
keď rozhodnutie preskúmaval bez jej účasti, hoci v danom prípade bolo dodržanie zásady
ústnosti nevyhnutné, pretože vec sa týkala obce Ochtiná, kde „verejný záujem a rozpočet
obce sa týka všetkých občanov“. Sťažovateľke nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom
predpokladanej kvalite a zo strany súdov neboli správne aplikované zákonné predpisy tak,
aby boli v súlade s účelom tohto práva. V odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov
absentujú odpovede na také argumenty sťažovateľky, ktoré sú z hľadiska merita veci
rozhodujúcimi pre posúdenie konkrétneho nároku. Súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu je pritom aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.
Nedostatok odôvodnenia krajského súdu mal najvyšší súd zohľadniť ako dôvod prípustnosti
dovolania. Tým, že odmietol dovolanie sťažovateľky, hoci na to neboli splnené podmienky,
odňal sťažovateľke prístup k súdu a porušil tým aj jej práva.
8. Na tomto základe sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46,
odst.1, Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6, odst.1, Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli rozsudkom Okresného súdu v Rožňave
sp.zn. 5Cpr/2/2013-49 zo dňa 28.03.2014 a rozsudkom Krajského súdu Košice sp.zn.
5CoPr/1/2016 zo dňa 14.06.2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Bratislava zo dňa 31.10.2017 bolo porušené.
Rozsudok Okresného súdu v Rožňave sp.zn. 5Cpr/2/2013-49 zo dňa 28.03.2014,
rozsudok Krajského sudu Košice sp.zn. 5CoPr/1/2016 zo dňa 14.06.2016 a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Bratislava zo dňa 31.10.2017 zrušuje a vec vracia
na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000 €...
Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania...“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
II.1 K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu č. k. 5 Cpr 2/2013-49 z 28. marca 2014
16. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
18. Napadnutým rozhodnutím je (okrem iného aj) rozsudok okresného súdu č. k.
5 Cpr 2/2013-49 z 28. marca 2014. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje
právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý v prípade zistenia zásahu súdu prvej inštancie
do základných práv alebo slobôd sťažovateľky (či už svojím postupom alebo rozhodnutím)
bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu.
19. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoPr 1/2016 zo 14. júna 2016
20. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal v zmysle rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne
neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde považoval v jej prípade za zachovanú.
21. Ústavný súd v prvom rade opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej
judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). K takému záveru však
vo veci sťažovateľky nedospel.
22. So zreteľom na medze možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého
rozsudku krajského súdu (bod 5) dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie (bod 3),
pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci
(kompetencie) v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov
[v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku a Zákonníka práce], ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu.
23. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
24. Všeobecnú argumentáciu sťažovateľky (bod 7) ústavný súd nepovažuje
za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov napadnutého rozsudku krajského
súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy strany sporu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu
akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/2017 z 31. októbra 2017
26. Sťažovateľka napokon ústavnou sťažnosťou napáda aj uznesenie najvyššieho
súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie ako procesne neprípustné. Vyčíta mu najmä
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že do obsahu práva
na súdnu ochranu patrí nepochybne aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje
v dovolacom konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho
konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti
a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (účinného
do 30. júna 2016), resp. Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré
v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva
na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť
k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší
súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom
namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť,
či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec
boli naplnené.
27. Inými slovami, posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok)
prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
28. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať
opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského súdu,
jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania
nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného opravného
prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu v súčasnosti účinný procesný kódex
(Civilný sporový poriadok) prostredníctvom § 447 písm. c) a f) vyslovene umožňuje
(bod 6), rešpektujúc pritom nielen vlastnú judikatúru a stanoviská publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
ale aj relevantnú judikatúru ústavného súdu, na ktorú v podrobnostiach odkázal.
29. Na námietku sťažovateľky, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez toho,
aby vo veci nariadil pojednávanie, dal odpoveď už najvyšší súd, keď s poukazom na § 214
ods. 1 OSP (účinného v čase rozhodovania krajského súdu), uviedol, že krajský súd bol
povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak bola daná aspoň jedna z podmienok uvedených
pod písm. a) až d) citovaného ustanovenia a zároveň by išlo o odvolanie proti rozhodnutiu
vo veci samej. V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že nie je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, a nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadovalo dôležitý
verejný záujem. Nebolo povinnosťou krajského súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie
odvolania a postupom krajského súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, preto nemohlo dôjsť
k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.
30. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, v ktorej
sťažovateľka napádala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto
uznesením.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019