Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 20/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Ďurajovou, Nám. 1. mája 11, Rožňava,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Rožňava č. k.

-49 z 28. marca 2014, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-157 zo 14. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. februára

2018 sa , (ďalej

len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

jej v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Rožňava

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -49 z 28. marca 2014, rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -157 zo 14. júna 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. októbra 2017 a ktorým by napadnuté rozhodnutia týchto súdov zrušil

a vec im vrátil na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

podanou na okresnom súde domáhala na žalovanej obci Ochtiná (ďalej len „žalovaná“)

vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a priznania náhrady trov konania.

Žalobu odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy z 5. septembra 2012 bola prijatá

do pracovného pomeru u žalovanej na druh práce – učiteľka 1. stupňa základnej školy.

V pracovnej zmluve bolo uvedené, že sťažovateľka sa prijíma do pracovného pomeru

na dobu určitú – dobu poverenia. Žiadna listina o poverení nebola súčasťou pracovnej

zmluvy, a preto nebolo zrejmé, na akú dobu bola doba určitá dohodnutá. Listom

z 2. septembra 2013 žalovaná oznámila sťažovateľke, že jej pracovný pomer končí

31. augusta 2013, a to uplynutím dohodnutej doby. Sťažovateľka listom z 10. septembra

2013 písomne oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

Žalovaná so žalobou žalobkyne nesúhlasila. Uviedla, že z obsahu pracovnej zmluvy

vyplýva, že pracovné miesto sťažovateľky bolo podmienené poverením, ktoré bolo

vypracované 29. augusta 2012 ako neoddeliteľná súčasť pracovnej zmluvy. Na základe

tohto písomného poverenia bola sťažovateľka poverená vedením Základnej školy

v Ochtinej, a to najdlhšie na 6 mesiacov, ktorá bola následne písomným poverením

z 1. marca 2013 predĺžená na dobu ďalších 6 mesiacov, t. j. do 11. augusta 2013.

Dňa 21. augusta 2013 sa uskutočnilo nové výberové konanie na miesto riaditeľa základnej

školy, v ktorom sa sťažovateľka umiestnila na druhom mieste, čo jej bolo písomne

oznámené listom z 22. augusta 2013. Pracovné zaradenie sťažovateľky bolo kumulatívne,

t. j. na základe organizačnej štruktúry žalovanej je funkcia riaditeľa základnej školy

kumulovaná s funkciou učiteľa a o tejto skutočnosti mala sťažovateľka od počiatku

vedomosť. Písomné poverenia z 29. augusta 2012 a 1. marca 2013 sťažovateľka osobne

prevzala v sídle žalovanej a mala o nich vedomosť. Obsah dohodnutej práce (učiteľka

základnej škody a zároveň jej riaditeľka) potvrdzuje aj príplatok za riadenie, obsiahnutý

v oznámeniach o výške a zložení funkčného platu z 29. augusta 2012 a 1. marca 2013.

3. Na základe týchto skutkových zistení okresný súd rozsudkom č. k. 5 Cpr 2/2013-

49 z 28. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.

V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaná uzavrela so sťažovateľkou

pracovný pomer na dobu určitú a sťažovateľka bola doň prijatá na funkciu učiteľky

základnej školy a zároveň bola poverená aj funkciou riaditeľky. Napriek tomu,

že sťažovateľka prevzatie poverenia nepotvrdila svojím podpisom, pracovná zmluva, dekrét

o plate, ako aj poverenie jej boli doručené spolu. Prevzatie poverenia potvrdila aj vypočutá

svedkyňa . Okresný súd tiež dospel na základe vykonaného dokazovania

k záveru, že sťažovateľka si bola vedomá, že jej funkcia učiteľky je kumulovaná s funkciou

riaditeľky školy, pretože to vyplývalo z organizačného poriadku. Prihliadajúc na § 71 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník

práce“), uzavrel, že pracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím doby – skončením jej

poverenia na výkon funkcie riaditeľky. Okrem toho poukázal na ,

v zmysle ktorého možno uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru iba v tých

prípadoch, ak ku skončeniu pracovného pomeru došlo niektorým zo spôsobov uvedených

v , t. j. právnym úkonom. Podľa jeho názoru ak nedošlo

ku skončeniu pracovného pomeru niektorým z týchto spôsobov, nemožno sa domáhať

ochrany práv podľa , ale iba určovacou žalobou podľa

v tom čase účinného v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), pokiaľ sa preukáže existencia naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení. Vzhľadom na to, že sťažovateľka nielenže nepreukázala, ale ani

netvrdila, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo niektorým zo spôsobov uvedených

v , nemohla sa žalobou domáhať určenia jeho neplatnosti podľa tohto

ustanovenia, a keďže sa nedomáhala ochrany svojich práv určovacou žalobou podľa § 80

písm. c) , okresný súd jej žalobu zamietol.

4. Proti tomuto rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd

rozsudkom č. k. -85 z 2. októbra 2014 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Tento rozsudok bol však na základe jej dovolania uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. októbra 2015 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Dôvodom zrušenia rozhodnutia bolo odňatie možnosti sťažovateľky konať pred súdom,

pretože krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku načrtol možnosť iného právneho

posúdenia predmetnej veci [ ]. Najvyšší súd rozhodnutiu krajského súdu

vytkol, že neuviedol, prečo by mala sťažovateľka podľa uvedeného ustanovenia postupovať

a aký je rozdiel v porovnaní s domáhaním sa ochrany práv podľa .

5. Krajský súd aj v poradí druhým rozsudkom č. k. -157 zo 14. júna

2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie okresného súdu potvrdil. V rámci

odôvodnenia svojho rozhodnutia vyjadril svoj názor k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 30. júna 1999, na ktorý vo svojom rozhodnutí odkázal

najvyšší súd a ktorý podľa názoru krajského súdu nemal súvislosť z hľadiska skutkového

stavu s aktuálnym pracovnoprávnym sporom sťažovateľky. Ďalej poznamenal, že najvyšší

súd ho inštruoval tak, ako keby iný, tretí subjekt mal rozviazať pracovný pomer

so sťažovateľkou, tento subjekt, ak nebol účastníkom tohto právneho vzťahu a nebol

účastníkom konania, mohol žalobou žiadať o určenie, že rozviazanie pracovného pomeru

je neplatné. Zároveň krajský súd potvrdil správnosť záveru okresného súdu, pretože

sťažovateľka mala vedomosť o tom, že s funkciou učiteľky je spojená funkcia riaditeľky

školy, ktorou bola poverená, a že pracovný pomer bude trvať do skončenia poverenia

na výkon funkcie riaditeľky.

6. Dovolanie sťažovateľky namierené proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 31. októbra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“) odmietol ako procesne neprípustné. V rámci vysporadúvania sa s dovolacími

dôvodmi sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že „Obsah spisu v ničom neopodstatňuje

tvrdenie dovolateľky, že súdy svoje rozhodnutie odôvodnili spôsobom priečiacim sa zákonu.

Súd prvej inštancie detailne popísal obsah všetkých dôkazov vykonaných v konaní,

a následne ich jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach podrobil komplexnému hodnoteniu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval

a z ktorých vyvodil svoje právne závery; zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním

a rozsudkom prvoinštančného súdu, nemožno považovať za neodôvodnený.“.

7. Sťažovateľka, nespokojná s celkovým výsledkom konania, nasmerovala svoju

sťažnosť proti všetkým rozhodnutiam všeobecných súdov. Ich skutkové a právne závery

sústredené do napadnutých rozhodnutí považuje za zjavne nedôvodné a arbitrárne. Okrem

toho, krajský súd podľa jej názoru porušil právo na verejné prerokovanie veci,

keď rozhodnutie preskúmaval bez jej účasti, hoci v danom prípade bolo dodržanie zásady

ústnosti nevyhnutné, pretože vec sa týkala obce Ochtiná, kde „verejný záujem a rozpočet

obce sa týka všetkých občanov“. Sťažovateľke nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom

predpokladanej kvalite a zo strany súdov neboli správne aplikované zákonné predpisy tak,

aby boli v súlade s účelom tohto práva. V odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov

absentujú odpovede na také argumenty sťažovateľky, ktoré sú z hľadiska merita veci

rozhodujúcimi pre posúdenie konkrétneho nároku. Súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu je pritom aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky.

Nedostatok odôvodnenia krajského súdu mal najvyšší súd zohľadniť ako dôvod prípustnosti

dovolania. Tým, že odmietol dovolanie sťažovateľky, hoci na to neboli splnené podmienky,

odňal sťažovateľke prístup k súdu a porušil tým aj jej práva.

8. Na tomto základe sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46,

odst.1, a právo podľa , odst.1, Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli rozsudkom Okresného súdu v Rožňave

sp.zn. -49 zo dňa 28.03.2014 a rozsudkom Krajského súdu Košice sp.zn.

zo dňa 14.06.2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Bratislava zo dňa 31.10.2017 bolo porušené.

Rozsudok Okresného súdu v Rožňave sp.zn. -49 zo dňa 28.03.2014,

rozsudok Krajského sudu Košice sp.zn. zo dňa 14.06.2016 a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Bratislava zo dňa 31.10.2017 zrušuje a vec vracia

na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000 €...

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania...“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

11. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

12. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

II.1 K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu č. k. -49 z 28. marca 2014

16. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

17. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(, ).

18. Napadnutým rozhodnutím je (okrem iného aj) rozsudok okresného súdu č. k.

-49 z 28. marca 2014. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje

právo podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd, ktorý v prípade zistenia zásahu súdu prvej inštancie

do základných práv alebo slobôd sťažovateľky (či už svojím postupom alebo rozhodnutím)

bol zároveň povinný týmto právam alebo slobodám poskytnúť ochranu.

19. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. júna 2016

20. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne

neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde považoval v jej prípade za zachovanú.

21. Ústavný súd v prvom rade opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej

judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ). K takému záveru však

vo veci sťažovateľky nedospel.

22. So zreteľom na medze možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého

rozsudku krajského súdu (bod 5) dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie (bod 3),

pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci

(kompetencie) v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov

[v tom čase účinného a ], ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu.

23. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

24. Všeobecnú argumentáciu sťažovateľky (bod 7) ústavný súd nepovažuje

za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov napadnutého rozsudku krajského

súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy strany sporu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu (, , , , ).

25. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. októbra 2017

26. Sťažovateľka napokon ústavnou sťažnosťou napáda aj uznesenie najvyššieho

súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie ako procesne neprípustné. Vyčíta mu najmä

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že do obsahu práva

na súdnu ochranu patrí nepochybne aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje

v dovolacom konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho

konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti

a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami (účinného

do 30. júna 2016), resp. (účinného od 1. júla 2016), ktoré

v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva

na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší

súd ani nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom

namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu

podľa preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V opačnom prípade by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť,

či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec

boli naplnené.

27. Inými slovami, posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok)

prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú

(mutatis mutandis ).

28. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského súdu,

jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného opravného

prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu v súčasnosti účinný procesný kódex

() prostredníctvom a vyslovene umožňuje

(bod 6), rešpektujúc pritom nielen vlastnú judikatúru a stanoviská publikované v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,

ale aj relevantnú judikatúru ústavného súdu, na ktorú v podrobnostiach odkázal.

29. Na námietku sťažovateľky, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní bez toho,

aby vo veci nariadil pojednávanie, dal odpoveď už najvyšší súd, keď s poukazom na § 214

ods. 1 (účinného v čase rozhodovania krajského súdu), uviedol, že krajský súd bol

povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak bola daná aspoň jedna z podmienok uvedených

pod písm. a) až d) citovaného ustanovenia a zároveň by išlo o odvolanie proti rozhodnutiu

vo veci samej. V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že nie je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, a nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadovalo dôležitý

verejný záujem. Nebolo povinnosťou krajského súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie

odvolania a postupom krajského súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, preto nemohlo dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.

30. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa aj tú časť sťažnosti, v ktorej

sťažovateľka napádala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru týmto

uznesením.

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2019