Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 320/2018
PDF · 245.59 KB
No categories available
I. ÚS 320/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana
Ľalíka o sťažnosti , , zastúpeného advokátom
JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 3192/13, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 492/1995 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 440/2016 v období
po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 288/09
zo 4. februára 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 492/1995
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 440/2016
v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 288/09
zo 4. februára 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 440/2016
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Arendackého do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 320/2018-12 z 19. septembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 492/1995
(ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 440/2016 (ďalej len
„napadnuté konanie krajského súdu“) v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 288/09 zo 4. februára 2010 (ďalej len „predmetný nález ústavného súdu).
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «dňa 4. februára 2010 Ústavný
súd SR pod sp.zn. II. ÚS 288/09-45 vydal nález, ktorým rozhodol, že moje - sťažovateľove
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn.
8C 492/1995 porušené bolo a súčasne Ústavný súd prikázal konať vo veci (pracovnoprávny
spor - neplatnosť výpovede danej v roku 1995) bez zbytočných prieťahov.
Okresný súd Bratislava III dňa 15.06.2016 vydal v predmetnej veci, ktorou je
pracovnoprávny spor o neplatnosť výpovede danej v roku 1995, rozsudok, ktorým žalobu
zamietol. Dňa 08.08.2016 bolo voči tomuto rozhodnutiu podané odvolanie z dôvodu, že
okresný súd neustálil ani platné znenie Zákonníka práce účinné v čase doručenia výpovede,
nie to ešte skutkový stav (súbežné pracovné pomery).
Podľa informácie poskytnutej infocentrom Krajského súdu v Bratislave dňa
27.7.2018, stav veci od 21.11.2016 (kedy vec došla krajskému súdu) je nezmenený, t.j. spis
je pridelený, termín pojednávania nevytýčený, iný úkon alebo pokyn zatiaľ nebol daný a
spis „čaká v poradí“. Na otázku, kedy možno očakávať prejednanie veci, infocentrum
nevedelo uviesť ani približný termín.
Sťažovateľ na základe týchto skutočností má za to, že porušovanie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn.
8C 492/1995 a Krajského súdu Bratislava pod sp.zn. 14Co/440/2016 napriek nálezu
Ústavného súdu II. ÚS 288/09-45 zo dňa 4.2.2010 naďalej pretrváva, pretože ani 8 rokov
od vydania príkazu Ústavným súdom na urýchlené prejednanie veci a 23 rokov od začatia
konania na Okresnom súdu Bratislava III (žaloba podaná dňa 16.11.1995) vec nie je
právoplatne skončená (i nespravodlivo, teda v rozpore so zákonom) a stav právnej neistoty
naďalej pretrváva a dnes dosahuje intenzitu odmietnutia spravodlivosti.».
3. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv postupom okresného
súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach v období po vydaní predmetného nálezu
ústavného súdu a zároveň prikáže krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Okrem
toho sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a náhrady trov
konania v sume 390,50 €.
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa okresný súd prostredníctvom zákonnej
sudkyne vyjadril k priebehu konania podaním sp. zn. Spr. 451/2018 z 2. novembra 2018
doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2018.
Zákonná sudkyňa okrem jednotlivých úkonov vykonaných v napadnutom konaní od
augusta 2012 do augusta 2016 vo vyjadrení uviedla:
„Ako zákonná sudkyňa vo veci, ktorá mi bola pridelená generátorom dňa 28.11.
2014 (teda v čase, keď sa spis nachádzal na najvyššom súde z dôvodu dovolania žalobcu)
som po vrátení spisu s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania žalobcu
dňa 17.06.2015, postupovala vo veci plynule a bez prieťahov a preto pokiaľ žalobca
poukazuje na prieťahy v konaní, v tomto bode je podanie žalobcu vo vzťahu k môjmu
procesnému postupu vo veci nedôvodné.
Pokiaľ ide o názor žalobcu, že rozhodnutie vo veci je svojvoľné a v rozpore s
právom, neprináleží mi vyjadrovať sa k nemu. Vzhľadom na odvolanie žalobcu voči
rozsudku súdu prvého stupňa vec bude postúpená odvolaciemu súdu, ktorý sa bude
zaoberať jeho odvolacími námietkami, takže jeho podnet na vyvodenie disciplinárnej
zodpovednosti voči mne ako zákonnej sudkyni je minimálne predčasný.“
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa krajský súd prostredníctvom svojho predsedu
vyjadril k priebehu konania podaním sp. zn. 1 SprV/502/2018 zo 16. októbra 2018.
Predseda krajského súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 20. novembra 2018
uviedol:
„Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 14Co/440/2016 napadla na
tunajší odvolací súd dňa 21.11.2016 sudkyni JUDr. Edite Szabovej. Novým rozvrhom práce
Krajského súdu v Bratislave na rok 2017 bola vec pridelená JUDr. Darine Kuchtovej.
V senáte 14Co je počet nevybavených vecí k septembru 2018 celkom 490, z toho
u referujúcej sudkyni 152 vecí, a preto vzhľadom na vysokú zaťaženosť senátu 14Co nie je
objektívne možné vybavovať veci plynule bez zbytočných prieťahov. Predsedníčka senátu
uviedla, že ako sudca spravodajca je v senáte 14Co od 01.01.2017 a v prvom rade
vybavovala veci, ktoré napadli na odvolací súd v rokoch 2012, 2013, 2014 a v súčasnosti
vybavuje veci z roku 2015. Vzhľadom na to, že ide o vec, v ktorej sa riešia pracovné nároky,
uviedla, že vec bude naštudovaná v najbližšom období, po rozhodnutí o vznesenej námietke
nesprávneho zápisu predmetnej veci do senátu 14Co.
Lustráciou v evidencií sťažností tunajšieho súdu som zistil, že sťažovateľ doposiaľ
nepodal sťažnosť na prieťahy podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a teda pred podaním ústavnej sťažnosti
nepodnikol kroky smerujúce k odstráneniu jeho stavu právnej neistoty spôsobenej ním
namietanými zbytočnými prieťahmi, čím si zmaril možnosť docieliť sledovanie predmetnej
právnej veci predsedom tunajšieho súdu v pravidelných časových intervaloch z hľadiska
plynulosti odvolacieho konania sp. zn. 14Co/440/2016. Zároveň s prihliadnutím na
vyjadrenie predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej konštatujem, že výskyt prípadných
prieťahov v predmetnom odvolacom konaní nie je zapríčinený subjektívnymi dôvodmi, ale
objektívne daným počtom vecí v súdnom oddelení 14Co a súvisiace.“
6. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 10. decembra 2018, ktorým reagoval
na vyjadrenie predsedu krajského súdu, uviedol, že „vo vzťahu k vyjadreniu Krajského súdu
v Bratislave k podanej sťažnosti dáva sťažovateľ pozornosti Ústavného súdu, že
v predmetnej veci bola už dňa 4.2.2010 konštatovaná existencia zbytočných prieťahov
v konaní a ňou spôsobené porušenie základného práva sťažovateľa, nálezom č.k.
II. ÚS 288/09-45. Uvedeným nálezom Ústavný sú SR zároveň prikázal všeobecným súdom
konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ má za to, že za danej situácie je
nadbytočné požadovať, aby sťažovateľ podával sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu, keď
ani autorita skoršieho rozhodnutia Ústavného súdu SR nedokázala zabezpečiť
bezprieťahovosť v postupe súdov.“.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
práv uvedených v bode 1.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
12. Základnou povinnosťou súdu a zákonného sudcu je preto zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu
a sudcu vychádzala z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom
prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana
ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa
konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca bol podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť
vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie
dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplývala z § 119 ods. 1 OSP, podľa
ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
bol súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny
poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania. Podľa § 157
ods. 1 CSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (obdobne § 100 ods. 1 OSP).
13. Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého konania je pracovnoprávny
spor. Je to teda vec, ktorej povaha si vyžaduje zvýšenú starostlivosť všeobecného súdu
o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má
povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba
obrátila o žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 19/00, I. ÚS 145/03,
I. ÚS 142/03, I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
15. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že pracovnoprávne spory tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.
Zákonná sudkyňa okresného súdu ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení
nepoukázali na právnu a skutkovú zložitosť veci. Ústavný súd v tejto súvislosti však
zdôrazňuje, že prípadná právna a skutková zložitosť veci nemôže žiadnym spôsobom
ospravedlniť doterajšiu extrémnu dĺžku rozhodovania všeobecných súdov vo veci samej,
ktorá nie je právoplatne skončená ani po viac ako 8 rokoch po právoplatnosti predmetného
nálezu ústavného súdu, resp. ani po viac ako 23 rokoch od podania žaloby.
16. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto
súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom doterajšiu dĺžku konania vo veci samej
nemalo podstatný význam vyhodnocovať správanie sťažovateľa v tejto veci. Zákonná
sudkyňa okresného súdu ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení zároveň
nenamietali správanie sťažovateľa v predmetnej veci.
17. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného
základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu
nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).
Ústavný súd opätovne poukazuje na to, že konanie vo veci samej nie je právoplatne
skončené ani po viac ako 8 rokoch po právoplatnosti predmetného nálezu ústavného súdu,
resp. ani po viac ako 23 rokoch od podania žaloby. Je zrejmé, že všeobecné súdy nezvolili
také procesný postup v súdnom konaní smerujúci k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľ nachádzal.
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho
právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe
dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevymedzoval prípadné
konkrétne úseky nečinnosti všeobecných súdov, resp. ich neefektívnu/nesústredenú činnosť
v období po vydaní predmetného nálezu ústavného súdu.
Negatívny dopad postupu všeobecných súdov v takej citlivej veci pre sťažovateľa je
podľa názoru ústavného súdu zvýraznený aj povahou predmetu samotného konania a s ňou
súvisiacim významom konania pre sťažovateľa. Je zrejmé, že len rýchla ochrana
subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen
účastníkov konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne či
stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.
V tejto súvislosti ešte ústavný súd poznamenáva, že o odvolaní sťažovateľa proti
rozsudku okresného súdu z 15. júna 2016 nie je krajským súdom rozhodnuté ani po viac ako
2 rokoch, čo nie je akceptovateľné vzhľadom na dĺžku celého konania. Konanie krajského
súdu teda nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, čo je
základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02).
18. Vo vzťahu k argumentácii predsedu krajského súdu, ktorý vo svojom vyjadrení
k sťažnosti poukazoval na vysokú zaťaženosť senátu 14 Co a neexistenciu „subjektívnych
dôvodov prieťahov“ (spôsobených dôvodmi na strane konkrétneho sudcu, resp.
zamestnanca súdu) v napadnutom konaní krajského súdu, ústavný súd uvádza, že
v podobných súvislostiach už viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03), že nedostatočné
personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne
konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak
sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.
Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby
prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti
bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych
okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno
systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov
súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri
napr. I. ÚS 119/03).
Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní toho, či bolo
porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje
postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom
konkrétneho sudcu (resp. zamestnanca súdu) vybavujúceho danú vec. Aj za konanie
konkrétneho sudcu, resp. zamestnanca súdu totiž (v kontexte požiadavky reálneho naplnenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) nesie v konečnom dôsledku zodpovednosť
príslušný súd ako orgán verejnej moci, ktorého povinnosťou bolo poskytnúť účastníkom
(stranám) konania účinnú súdnu ochranu. V tomto zmysle preto pri posudzovaní
odôvodnenosti sťažnosti, ktorou sú namietané zbytočné prieťahy v súdnom konaní, v zásade
nemožno robiť rozdiel medzi tzv. objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov
(m. m. I. ÚS 6/06).
19. Predseda krajského súdu poukázal aj na fakt, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na
prieťahy v napadnutom konaní krajského súdu. Ústavný súd berúc do úvahy celkovú
extrémnu dĺžku konania vo veci samej nemohol akceptovať dôvodnosť tejto obrany
odporcu.
20. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku konania v období po vydaní predmetného nálezu
ústavného súdu (berúc do úvahy aj celkovú extrémnu dĺžku konania vo veci samej),
predmet sporu a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho
doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe ústavný súd
rozhodol, že postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach v období
po vydaní predmetného nálezu ústavného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu).
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
22. Vzhľadom na skutočnosť, že o odvolaní sťažovateľa proti predmetnému rozsudku
okresného súdu nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu rozhodnuté krajským súdom,
ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal krajskému súdu, aby konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
23. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
24. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
25. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
26. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €
z dôvodu, že „dĺžka trvania súdneho konania dosiahla 23 rokov napriek nálezu Ústavného
súdu z 4.2.2010, ktorým je daná priorita prejednania veci (po veciach v starostlivosti
o maloletých) a že vec nie je komplikovaná a že neexistuje iný sankčný postih za už faktické
odmietnutie spravodlivosti, pretože sťažovateľ je už za vekovou hranicou priemernej dĺžky
života, pričom právoplatnosť je v nedohľadne i vzhľadom na nový Civilný sporový
poriadok, s poukazom na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva...“.
27. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
28. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania krajského súdu, povahu
zisteného porušenia a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu považoval ústavný súd
priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku
nálezu). Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ nežiadal v petite svojej sťažnosti,
aby ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nerozhodoval o priznaní finančného zadosťučinenia
sťažovateľovi vo vzťahu k okresnému súdu, keďže v sťažnosti je oddelený petit od jej
ostatných častí a ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie
nad ústavným súdom priznanú sumu 1 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto
časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.
29. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľovi ústavný súd vychádzal
z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom v celkovej sume 390,50 € vrátane
DPH, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH (2 úkony právnej pomoci
po 153,50 € zvýšené o 20 % DPH, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom a písomné podanie sťažnosti na ústavnom súde, 2x paušálna náhrada hotových
výdavkov po 9,21 € zvýšené o 20 % DPH). Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.
31. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona
o ústavnom súde).
32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;
to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 16. januára 2019