Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 320/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana

Ľalíka o sťažnosti , , zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 3192/13, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. februára 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. februára 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov)

na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Arendackého do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 19. septembra 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie krajského súdu“) v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.

zo 4. februára 2010 (ďalej len „predmetný nález ústavného súdu).

2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «dňa 4. februára 2010 Ústavný

súd SR pod sp.zn. -45 vydal nález, ktorým rozhodol, že moje - sťažovateľove

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v SR

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn.

porušené bolo a súčasne Ústavný súd prikázal konať vo veci (pracovnoprávny

spor - neplatnosť výpovede danej v roku 1995) bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Bratislava III dňa 15.06.2016 vydal v predmetnej veci, ktorou je

pracovnoprávny spor o neplatnosť výpovede danej v roku 1995, rozsudok, ktorým žalobu

zamietol. Dňa 08.08.2016 bolo voči tomuto rozhodnutiu podané odvolanie z dôvodu, že

okresný súd neustálil ani platné znenie účinné v čase doručenia výpovede,

nie to ešte skutkový stav (súbežné pracovné pomery).

Podľa informácie poskytnutej infocentrom Krajského súdu v Bratislave dňa

27.7.2018, stav veci od 21.11.2016 (kedy vec došla krajskému súdu) je nezmenený, t.j. spis

je pridelený, termín pojednávania nevytýčený, iný úkon alebo pokyn zatiaľ nebol daný a

spis „čaká v poradí“. Na otázku, kedy možno očakávať prejednanie veci, infocentrum

nevedelo uviesť ani približný termín.

Sťažovateľ na základe týchto skutočností má za to, že porušovanie jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v SR

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods.1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn.

a Krajského súdu Bratislava pod sp.zn. napriek nálezu

Ústavného súdu -45 zo dňa 4.2.2010 naďalej pretrváva, pretože ani 8 rokov

od vydania príkazu Ústavným súdom na urýchlené prejednanie veci a 23 rokov od začatia

konania na Okresnom súdu Bratislava III (žaloba podaná dňa 16.11.1995) vec nie je

právoplatne skončená (i nespravodlivo, teda v rozpore so zákonom) a stav právnej neistoty

naďalej pretrváva a dnes dosahuje intenzitu odmietnutia spravodlivosti.».

3. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv postupom okresného

súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach v období po vydaní predmetného nálezu

ústavného súdu a zároveň prikáže krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Okrem

toho sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a náhrady trov

konania v sume 390,50 €.

4. Na základe výzvy ústavného súdu sa okresný súd prostredníctvom zákonnej

sudkyne vyjadril k priebehu konania podaním sp. zn. Spr. 451/2018 z 2. novembra 2018

doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2018.

Zákonná sudkyňa okrem jednotlivých úkonov vykonaných v napadnutom konaní od

augusta 2012 do augusta 2016 vo vyjadrení uviedla:

„Ako zákonná sudkyňa vo veci, ktorá mi bola pridelená generátorom dňa 28.11.

2014 (teda v čase, keď sa spis nachádzal na najvyššom súde z dôvodu dovolania žalobcu)

som po vrátení spisu s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania žalobcu

dňa 17.06.2015, postupovala vo veci plynule a bez prieťahov a preto pokiaľ žalobca

poukazuje na prieťahy v konaní, v tomto bode je podanie žalobcu vo vzťahu k môjmu

procesnému postupu vo veci nedôvodné.

Pokiaľ ide o názor žalobcu, že rozhodnutie vo veci je svojvoľné a v rozpore s

právom, neprináleží mi vyjadrovať sa k nemu. Vzhľadom na odvolanie žalobcu voči

rozsudku súdu prvého stupňa vec bude postúpená odvolaciemu súdu, ktorý sa bude

zaoberať jeho odvolacími námietkami, takže jeho podnet na vyvodenie disciplinárnej

zodpovednosti voči mne ako zákonnej sudkyni je minimálne predčasný.“

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa krajský súd prostredníctvom svojho predsedu

vyjadril k priebehu konania podaním sp. zn. zo 16. októbra 2018.

Predseda krajského súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 20. novembra 2018

uviedol:

„Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. napadla na

tunajší odvolací súd dňa 21.11.2016 sudkyni JUDr. Edite Szabovej. Novým rozvrhom práce

Krajského súdu v Bratislave na rok 2017 bola vec pridelená JUDr. Darine Kuchtovej.

V senáte 14Co je počet nevybavených vecí k septembru 2018 celkom 490, z toho

u referujúcej sudkyni 152 vecí, a preto vzhľadom na vysokú zaťaženosť senátu 14Co nie je

objektívne možné vybavovať veci plynule bez zbytočných prieťahov. Predsedníčka senátu

uviedla, že ako sudca spravodajca je v senáte 14Co od 01.01.2017 a v prvom rade

vybavovala veci, ktoré napadli na odvolací súd v rokoch 2012, 2013, 2014 a v súčasnosti

vybavuje veci z roku 2015. Vzhľadom na to, že ide o vec, v ktorej sa riešia pracovné nároky,

uviedla, že vec bude naštudovaná v najbližšom období, po rozhodnutí o vznesenej námietke

nesprávneho zápisu predmetnej veci do senátu 14Co.

Lustráciou v evidencií sťažností tunajšieho súdu som zistil, že sťažovateľ doposiaľ

nepodal sťažnosť na prieťahy podľa ust. a nasl. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a teda pred podaním ústavnej sťažnosti

nepodnikol kroky smerujúce k odstráneniu jeho stavu právnej neistoty spôsobenej ním

namietanými zbytočnými prieťahmi, čím si zmaril možnosť docieliť sledovanie predmetnej

právnej veci predsedom tunajšieho súdu v pravidelných časových intervaloch z hľadiska

plynulosti odvolacieho konania sp. zn. . Zároveň s prihliadnutím na

vyjadrenie predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej konštatujem, že výskyt prípadných

prieťahov v predmetnom odvolacom konaní nie je zapríčinený subjektívnymi dôvodmi, ale

objektívne daným počtom vecí v súdnom oddelení 14Co a súvisiace.“

6. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 10. decembra 2018, ktorým reagoval

na vyjadrenie predsedu krajského súdu, uviedol, že „vo vzťahu k vyjadreniu Krajského súdu

v Bratislave k podanej sťažnosti dáva sťažovateľ pozornosti Ústavného súdu, že

v predmetnej veci bola už dňa 4.2.2010 konštatovaná existencia zbytočných prieťahov

v konaní a ňou spôsobené porušenie základného práva sťažovateľa, nálezom č.k.

-45. Uvedeným nálezom Ústavný sú SR zároveň prikázal všeobecným súdom

konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ má za to, že za danej situácie je

nadbytočné požadovať, aby sťažovateľ podával sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu, keď

ani autorita skoršieho rozhodnutia Ústavného súdu SR nedokázala zabezpečiť

bezprieťahovosť v postupe súdov.“.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

práv uvedených v bode 1.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

zaručeného , ako aj práva zaručeného dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním

veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu

právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu (, ).

12. Základnou povinnosťou súdu a zákonného sudcu je preto zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu

a sudcu vychádzala z (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom

prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana

ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca bol podľa povinný robiť

vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie

dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplývala z , podľa

ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

bol súd prvého stupňa podľa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny

poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania. Podľa § 157

ods. 1 len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (obdobne ).

13. Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého konania je pracovnoprávny

spor. Je to teda vec, ktorej povaha si vyžaduje zvýšenú starostlivosť všeobecného súdu

o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má

povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a skončená a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba

obrátila o žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis , ,

, , , ).

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

15. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,

že pracovnoprávne spory tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

Zákonná sudkyňa okresného súdu ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení

nepoukázali na právnu a skutkovú zložitosť veci. Ústavný súd v tejto súvislosti však

zdôrazňuje, že prípadná právna a skutková zložitosť veci nemôže žiadnym spôsobom

ospravedlniť doterajšiu extrémnu dĺžku rozhodovania všeobecných súdov vo veci samej,

ktorá nie je právoplatne skončená ani po viac ako 8 rokoch po právoplatnosti predmetného

nálezu ústavného súdu, resp. ani po viac ako 23 rokoch od podania žaloby.

16. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . V tejto

súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom doterajšiu dĺžku konania vo veci samej

nemalo podstatný význam vyhodnocovať správanie sťažovateľa v tejto veci. Zákonná

sudkyňa okresného súdu ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení zároveň

nenamietali správanie sťažovateľa v predmetnej veci.

17. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného

základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu

nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (, ).

Ústavný súd opätovne poukazuje na to, že konanie vo veci samej nie je právoplatne

skončené ani po viac ako 8 rokoch po právoplatnosti predmetného nálezu ústavného súdu,

resp. ani po viac ako 23 rokoch od podania žaloby. Je zrejmé, že všeobecné súdy nezvolili

také procesný postup v súdnom konaní smerujúci k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty,

v ktorej sa sťažovateľ nachádzal.

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho

právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe

dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2

a dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevymedzoval prípadné

konkrétne úseky nečinnosti všeobecných súdov, resp. ich neefektívnu/nesústredenú činnosť

v období po vydaní predmetného nálezu ústavného súdu.

Negatívny dopad postupu všeobecných súdov v takej citlivej veci pre sťažovateľa je

podľa názoru ústavného súdu zvýraznený aj povahou predmetu samotného konania a s ňou

súvisiacim významom konania pre sťažovateľa. Je zrejmé, že len rýchla ochrana

subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen

účastníkov konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-výchovne či

stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.

V tejto súvislosti ešte ústavný súd poznamenáva, že o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu z 15. júna 2016 nie je krajským súdom rozhodnuté ani po viac ako

2 rokoch, čo nie je akceptovateľné vzhľadom na dĺžku celého konania. Konanie krajského

súdu teda nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, čo je

základným účelom práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr. ).

18. Vo vzťahu k argumentácii predsedu krajského súdu, ktorý vo svojom vyjadrení

k sťažnosti poukazoval na vysokú zaťaženosť senátu 14 Co a neexistenciu „subjektívnych

dôvodov prieťahov“ (spôsobených dôvodmi na strane konkrétneho sudcu, resp.

zamestnanca súdu) v napadnutom konaní krajského súdu, ústavný súd uvádza, že

v podobných súvislostiach už viackrát vyslovil (pozri napr. ), že nedostatočné

personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne

konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak

sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.

v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby

prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti

bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych

okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno

systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov

súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v

oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri

napr. ).

Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní toho, či bolo

porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje

postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom

konkrétneho sudcu (resp. zamestnanca súdu) vybavujúceho danú vec. Aj za konanie

konkrétneho sudcu, resp. zamestnanca súdu totiž (v kontexte požiadavky reálneho naplnenia

základného práva podľa ) nesie v konečnom dôsledku zodpovednosť

príslušný súd ako orgán verejnej moci, ktorého povinnosťou bolo poskytnúť účastníkom

(stranám) konania účinnú súdnu ochranu. V tomto zmysle preto pri posudzovaní

odôvodnenosti sťažnosti, ktorou sú namietané zbytočné prieťahy v súdnom konaní, v zásade

nemožno robiť rozdiel medzi tzv. objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov

(m. m. ).

19. Predseda krajského súdu poukázal aj na fakt, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na

prieťahy v napadnutom konaní krajského súdu. Ústavný súd berúc do úvahy celkovú

extrémnu dĺžku konania vo veci samej nemohol akceptovať dôvodnosť tejto obrany

odporcu.

20. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku konania v období po vydaní predmetného nálezu

ústavného súdu (berúc do úvahy aj celkovú extrémnu dĺžku konania vo veci samej),

predmet sporu a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho

doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe ústavný súd

rozhodol, že postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach v období

po vydaní predmetného nálezu ústavného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa

podľa a jeho právo podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu).

21. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

22. Vzhľadom na skutočnosť, že o odvolaní sťažovateľa proti predmetnému rozsudku

okresného súdu nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu rozhodnuté krajským súdom,

ústavný súd podľa prikázal krajskému súdu, aby konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

23. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

24. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

25. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

26. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €

z dôvodu, že „dĺžka trvania súdneho konania dosiahla 23 rokov napriek nálezu Ústavného

súdu z 4.2.2010, ktorým je daná priorita prejednania veci (po veciach v starostlivosti

o maloletých) a že vec nie je komplikovaná a že neexistuje iný sankčný postih za už faktické

odmietnutie spravodlivosti, pretože sťažovateľ je už za vekovou hranicou priemernej dĺžky

života, pričom právoplatnosť je v nedohľadne i vzhľadom na nový Civilný sporový

poriadok, s poukazom na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu ako aj Európskeho súdu pre

ľudské práva...“.

27. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

28. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania krajského súdu, povahu

zisteného porušenia a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu považoval ústavný súd

priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku

nálezu). Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ nežiadal v petite svojej sťažnosti,

aby ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd nerozhodoval o priznaní finančného zadosťučinenia

sťažovateľovi vo vzťahu k okresnému súdu, keďže v sťažnosti je oddelený petit od jej

ostatných častí a ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s a zákona

o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie

nad ústavným súdom priznanú sumu 1 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto

časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

29. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

30. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľovi ústavný súd vychádzal

z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( )

náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom v celkovej sume 390,50 € vrátane

DPH, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH (2 úkony právnej pomoci

po 153,50 € zvýšené o 20 % DPH, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom a písomné podanie sťažnosti na ústavnom súde, 2x paušálna náhrada hotových

výdavkov po 9,21 € zvýšené o 20 % DPH). Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

31. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ( zákona

o ústavnom súde).

32. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;

to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu ( ).

V Košiciach 16. januára 2019