Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 40/2019
PDF · 173.57 KB
No categories available
III. ÚS 40/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Martinom Olosom, advokátska kancelária, Karola Kašjaka 81/1, Rajecké Teplice,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 6 C
181/2014 z 10. februára 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 274/2017
z 30. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. marca 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 181/2014 z 10. februára 2017 (ďalej len
„rozsudok súdu prvej inštancie“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 8 Co 274/2017 z 30. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu
v konaní o zaplatenie sumy 739,67 € s príslušenstvom. Okresný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 181/2014 rozhodol o návrhu rozsudkom súdu prvej inštancie tak, že návrhu
v časti príslušenstva vyhovel a v časti istiny žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku
súdu prvej inštancie sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním
potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že žalovaný ako prevádzkovateľ stávkových hier
podľa zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov mu odmietol vyplatiť výhru v rozpore s právom
a logikou. Je nesporné, že on ako sťažovateľ uhádol výsledok tipovaných stávkových
udalostí, preto mal nárok na vyplatenie výhry. Právne závery okresného súdu a krajského
súdu sú podľa jeho názoru v „zjavnom nesúlade s obsahom spisu a nesvedčia skutkovým
záverom“, preto ich považuje za neobhájiteľné a neudržateľné. K stornovaniu stávkových
príležitostí malo dôjsť po odohraní samotných zápasov žalovaným, ktorý tvrdil, že stávkové
udalosti boli ním vypísané so zjavnou a podstatnou chybou, čím mal byť sťažovateľ
uvedený do omylu. S takouto argumentáciou sťažovateľ nesúhlasí, pretože podľa svojich
tvrdení on do omylu uvedený nebol a platí právna zásada, že „dovolávať sa (údajného)
omylu nemôže ten, kto sám omyl spôsobil“. Ďalej argumentuje aj tým, že za podstatnú
chybu možno považovať takú, že „výsledok logicky nemôže nastať resp. kombinácia
výsledku logicky vylučuje, aby nastala možnosť tipovaného výsledku“.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho označených práv
rozsudkom súdu prvej inštancie a napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvedené
rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie
a prizná náhradu trov konania.
2
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
10. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie,
keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený
a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
11. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
rozsudku súdu prvej inštancie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
12. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu predovšetkým
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
4
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého
rozsudku, ktorý nezohľadnil skutkové okolnosti danej veci a rozhodol protiprávne.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97). Vzhľadom na identické znenie
čl. 36 ods. 1 listiny so znením čl. 46 ods. 1 ústavy uvedené platí aj pre čl. 36 ods. 1 listiny.
16. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
17. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená
v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu
nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby
ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ
majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí.
Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
18. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
19. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o návrhu na zaplatenie
žalovanej sumy, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade návrhu nevyhovel. Stotožnil sa s právnym
posúdením súdu prvej inštancie, že v okolnostiach posudzovaného prípadu išlo zo strany
žalovaného o zjavnú a podstatnú chybu, keď uviedol, že pri sporných stávkových
príležitostiach došlo k nesprávnemu označeniu spočívajúcemu v tom, že malo ísť o kurzy
o počet gólov tímu 2 a nie tímu 1, teda išlo o rozpoznateľný omyl, pretože v ďalších
kurzoch na iné stávkové príležitosti toho istého zápasu s tým istým výherným tímom boli
kurzy podstatne iné. Vychádzajúc z uvedeného, dospel k záveru, že „nešlo o nekalú
a nepoctivú praktiku, ale o zjavnú a podstatnú chybu pri vypísaní sporných stávkových
príležitostí, ktoré žalovaný bol oprávnený v zmysle čl. 15 bod 15.15 písm. a) HP (herný
plán, pozn.) zneplatniť a vyhodnotiť kurzom 1“ .
20. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
21. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom
označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp.
I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, považujúc ho za arbitrárny, odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
22. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu bez toho, aby
6
porušenie tohto základného práva odôvodnil. Z obsahu celej sťažnosti nie je zrejmé, v čom
malo spočívať porušenie tohto práva.
23. Ústavný súd v súvislosti s chýbajúcim odôvodnením sťažnosti poukazuje
na svoju stabilnú judikatúru podľa ktorej, absencia zmysluplného, ústavnoprávneho
relevantného odôvodnenia ako východiskového rámca sťažnosti spôsobuje nedostatok
podstatnej zákonom predpísanej náležitosti ustanovenej v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde (m. m. III. ÚS 241/2013, III. ÚS 313/2016).
24. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
25. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesné
dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,
z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem
opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania
ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich
v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd
rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou
konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej
samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje,
pričom samotný subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným
dôvodom pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne
okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť v tejto časti
pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
27. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
28. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
29. Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce
relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti, ústavný súd aj so zreteľom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
8
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2019