Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 38/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť Ally Syzonovej, Varšavská 11, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Hopferova, s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná

konateľka JUDr. Martina Hopferová, advokátka, pre namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresnej prokuratúry Košice I č. k. -6 z 18. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ally Syzonovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2017

doručená sťažnosť Ally Syzonovej, Varšavská 11, Košice (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -6

z 18. mája 2017 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala trestné oznámenie

pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Trestné oznámenie bolo podané z dôvodu, že „jej úmyselným konaním

, ktorým ju uviedol do omylu, bola spôsobená škoda.

S na základe predchádzajúcej ústnej dohody spoločne investovali

peňažné prostriedky vo výške 32.000 € na kúpu bytu č. na poschodí bytovému domu

na adrese . Sťažovateľka investovala sumu 16.000 € ako aj

. Byt sa mal zhodnotiť a výťažok z bytu rozdeliť, pričom sťažovateľke

mala byť poukázaná vyššia suma, keďže tá sa o byt starala a zabezpečila aj jeho

rekonštrukciu, investovala prostriedky aj nad rámec sumy 16.000 €. Následne

nechcel dodržať uzavretú dohodu a začal sa sťažovateľke vyhrážať, že

zostane bez bytu aj bez peňazí. Byt bol kúpený na meno synovca -

a následne prevedený na spoločnosť , ktorej jediným

konateľom a spoločníkom je práve . Po predaji bytu na kupujúcu

za sumu 49.990 € sťažovateľke neboli vyplatené žiadne finančné

prostriedky zo strany , čím sťažovateľke spôsobil škodu vo výške

27.990 €.“.

4. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru

kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľ Policajného zboru“) uznesením ČVS: ORP-

102/4-VYS-KE-2017 z 23. marca 2017 podľa § 215 ods. 1 písm. b) a ods. 4 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) trestné stíhanie, ktoré bolo začaté uznesením z 21. januára 2017, zastavil

z dôvodu, že podľa jeho názoru skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie

veci.

5. Sťažovateľka proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: ORP-102/4-

VYS-KE-2017 z 23. marca 2017 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru“)

podala v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor okresnej prokuratúry

namietaným rozhodnutím tak, že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

6. Sťažovateľka tvrdí, že „konaním a postupom Okresnej prokuratúry Košice I došlo

predovšetkým k porušeniu jej základného práva ustanoveného v SR a

Dohovoru. Sťažovateľke bolo odňaté právo na spravodlivý proces a tiež možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. Z dôvodu

nesprávnej aplikácie právneho predpisu konajúcim orgánom /porušovateľom základného

práva/ a ústavne neakceptovateľným hodnotením dôkazu. Právo na spravodlivý proces

sťažovateľky bolo porušené aj nedostatočným odôvodnením rozhodnutia - napádaného

uznesenia. Okresná prokuratúra Košice 1 ako porušovateľ základného práva sa riadne

nevysporiadala s jej argumentmi a námietkami uvedenými v sťažnosti zo dňa 31.03.2017

a sťažnosti zo dňa 21.04.2017, a preto rozhodnutie zo dňa 18.05.2017, sp. zn. 2 Pv

43/17/8802-6 je nezákonné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Okresná prokuratúra Košice 1

neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých prijala záver o nedôvodnosti

podanej sťažnosti. Len konštatuje, že rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní

považuje za správne, odôvodnené a zákonné, reálne sa nevysporiadala vôbec s námietkami

sťažovateľky.“.

7. Sťažovateľka sa nestotožňuje so záverom orgánov činných v trestnom konaní, že

v danom prípade nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty prečinu podvodu

podľa , keďže tvrdí, že na jej majetku „vznikla škoda v priamej

príčinnej súvislosti s úmyselným konaním zo strany , ktorý ju

uviedol do omylu ohľadne okolností týkajúcich sa kúpy a následného predaja predmetného

bytu. K vyvolanou omylu sama neprispela a sa obohatil na škodu jej

majetku.“.

8. Sťažovateľka namietané porušenie označených práv vidí aj v tom, že «orgán činný

v trestnom konaní tvrdí, že sa jedná výlučne o občiansko-právny spor. Je neprípustné, aby

s poukazom na princíp „ultima ratio“ boli vylúčené prostriedky trestnej represie, ak sú

splnené všetky predpoklady vzniku trestnej zodpovednosti, len z dôvodu, že určité konanie

má súkromnoprávny základ a teda by prichádzalo do úvahy jeho súbežné uplatnenie

pomocou súkromnoprávnych prostriedkov. Sťažovateľka nemôže súhlasiť s takýmto

spôsobom a striktným uplatňovaním princípu „ultima ratio“ a jeho všeobecným

a konkrétnymi okolnosťami neodôvodneným aplikovaním. Argumentácia o nemožnosti

trestného riešenia v prípadoch, ktoré vykazujú súkromnoprávny základ, teda tam, kde

prichádza do úvahy simultánne vyvodenie občianskoprávnej, prípadne inej

súkromnoprávnej zodpovednosti, nekorešponduje a je popretím preventívnej a represívnej

funkcie trestného práva. So zreteľom na uvedené ustanovenie možno

preto vysloviť, že v prípade, ak skutok, napĺňa všetky zákonné znaky prečinu po formálnej

i materiálnej stránke, treba pristúpiť k použitiu prostriedkov trestného práva. Extenzívne

uplatňovanie princípu „ultima ratio“ spôsobuje obsolentnosť prevažnej väčšiny skutkových

podstát trestných činov a to najmä majetkovo-právnej povahy, väčšina práve týchto

trestných činov má základ v súkromnoprávnych vzťahoch.».

9. Vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu sťažovateľka napokon uvádza, že je

nedostatočne odôvodnené, a preto nepreskúmateľné.

10. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka formulovala sťažnostný petit, v ktorom

navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že okresná prokuratúra namietaným rozhodnutím

„porušila základné práva sťažovateľky podľa SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd“. Navrhla, aby ústavný súd namietané rozhodnutie

okresnej prokuratúry zrušil a vec vrátil okresnej prokuratúre na nové konanie. Navrhla tiež

priznať jej náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, ako aj

primerané zadosťučinenie v sume 13 990 €.

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

14. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

15. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (porov. medzi mnohými napr. , , ,

, ).

16. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresnej

prokuratúry, ktorým ako nedôvodnú zamietla jej sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa

Policajného zboru o zastavení trestného stíhania vedeného na základe trestného oznámenia

podaného sťažovateľkou.

17. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že

v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu

verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej

moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

).

18. Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je

suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym

poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

19. Okresná prokuratúra v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia

uviedla:

„Vyšetrovateľ PZ v rámci vykonaného vyšetrovania zabezpečil pre svoje rozhodnutie

výsluch svedka a to , , ,

, listinné dôkazy a to rozhodnutie Okresného úradu Košice - katastrálny

odbor, kúpna zmluva o predaji bytu č. na ul. v Klošiciach pre kupujúcu

, výpis z katastra nehnuteľností, výpis z obchodného registra, doklady

o vrátení pôžičky vo výške 16.000,- Eur poškodenej .

Vyššie uvedené dôkazy vyšetrovateľ PZ vyhodnotil z pohľadu skutkovej podstaty

citovaného prečinu, najmä pokiaľ ide o objektívnu stránku v tom, či páchateľ v čase

uzatvárania zmluvy mal úmysel uviesť poškodenú do omylu, a takto sa neoprávnene

obohatiť. Zároveň skúmal jeho subjektívnu stránku konania, t.j. úmysel spočívajúci

vo vytvorení takej situácie, ktorá by svojím obsahom nebola odrazom skutočnej reality.

Na základe týchto skutočností dospel k právnemu záveru, že výsledky vykonaného

vyšetrovania nepotvrdili takú dôkaznú situáciu, ktorá by oprávňovala vo veci konať voči

konkrétnej osobe v zmysle . Preto skutkový stav vyhodnotil

tak, že daný skutok nie je trestným činom, nie je dôvod na postúpenie veci a trestné konanie

zastavil z dôvodov podľa , .

Vyšetrovateľ PZ vo svojom odôvodnení uviedol konkrétne okolnosti, ktoré považoval

za právne relevantné, poukázal na právne úvahy súvisiace s tým, že čo sa vyžaduje

pre naplnenie objektívnej stránky, t.j. v čom musí spočívať podvodné konanie a že páchateľ

si musí byť vedomý toho, že v čase konania má zámer uviesť niekoho do omylu a takto sa

neoprávnene obohatiť. V konečnom dôsledku dospel k tomu, že v danom prípade sa jedná

o občiansko-súdny spor.

Po zhodnotení všetkých okolností, ktoré som preskúmal a vyhodnotil z pohľadu

naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty citovaného prečinu, považujem

napadnuté uznesenie vyšetrovateľa PZ za vecne správne, dostatočne odôvodnené vzhľadom

na zistený a dôkazmi preukázaný skutkový stav a jeho vydanie bolo v súlade so zákonom.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti som rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vykonané vyšetrovanie nepotvrdilo to, že by sa páchateľ dopustil

trestného činu podvodu v zmysle , .“

20. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania oboznámil aj

so súvisiacim odôvodnením uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru, ktoré bolo

na základe sťažnosti sťažovateľky predmetom prieskumu zo strany okresnej prokuratúry

a dospel k záveru, že vyšetrovateľ Policajného zboru a v nadväznosti na to aj okresná

prokuratúra reagovali na podané trestné oznámenie sťažovateľky v rámci postupu

upraveného a 21. januára 2017 bolo na základe jej trestného

oznámenia vo veci podľa začaté trestné stíhanie pre prečin

podvodu podľa a .

21. Z obsahu sťažnosti, obsahu uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru, ako aj

z citovaného obsahu namietaného uznesenia okresnej prokuratúry vyplýva, že v priebehu

trestného stíhania vyšetrovateľ Policajného zboru vykonal viacero procesných úkonov

smerujúcich k zisteniu skutkového stavu a k prevereniu tvrdení sťažovateľky obsiahnutých

v jej trestnom oznámení. Ide najmä o listinné dôkazy a výsluchy svedkov uvedených

v odôvodnení namietaného uznesenia. Na základe vyhodnotenia zistených skutočností došlo

vyšetrovateľom Policajného zboru k vydaniu uznesenia o zastavení trestného stíhania,

s ktorým sa následne stotožnil aj dozorujúci prokurátor, čo sa premietlo aj do namietaného

rozhodnutia.

22. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia okresnej prokuratúry vo väzbe

na uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru vyplýva skutočnosť, že orgány činné

v trestnom konaní sa trestným oznámením sťažovateľky náležite zaoberali, toto neodmietli,

ale vykonali potrebné procesné úkony v rozsahu nevyhnutnom pre posúdenie skutkového

stavu, ako aj pre právne hodnotenie veci z hľadiska naplnenia alebo nenaplnenia znakov

skutkovej podstaty prečinu podvodu podľa .

23. Okresná prokuratúra v nadväznosti na predchádzajúci postup vyšetrovateľa

Policajného zboru teda riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce z relevantných

zákonných noriem, pričom orgány činné v trestnom konaní vydali rozhodnutia (vrátane

napadnutého uznesenia), ktoré spĺňajú náležitosti predpokladané ,

v ktorých bol sumarizovaný zistený skutkový stav, ako aj zrozumiteľným spôsobom

vyjadrený a odôvodnený právny názor na zistený skutkový stav. Je potrebné sťažovateľke

prisvedčiť, že spôsob a rozsah odôvodnenia namietaného uznesenia okresnej prokuratúry

vo vzťahu k jej sťažnosti sú takpovediac „na hrane“ akceptovateľnosti, avšak spolu

s obsahom uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru, s ktorým sa prokurátor v celom

rozsahu stotožnil, poskytujú dostatok informácii o právnom posúdení veci, ako aj

o skutkových zisteniach, z ktorých toto posúdenie vychádza.

24. Námietky sťažovateľky, ktoré tvoria obsah jej ústavnej sťažnosti (a v zásade sa

v tomto smere kryjú s námietkami uvedenými v jej sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa

Policajného zboru), smerujú popri tvrdení o nedostatočnom odôvodnení namietaného

rozhodnutia aj ku kritike spôsobu hodnotenia dôkazov a z neho vyplývajúcemu záveru

o nutnosti uplatnenia princípu „ultima ratio“. V tomto smere ústavný súd poukazuje

na svoje závery vyslovené v obdobných prípadoch (napr. , ),

z ktorých vyplýva, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je

vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich

orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný

a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi

páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana

individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu. Právo na začatie

trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí

medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy , a ani ho nemožno odvodiť

z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov. , ,

, ). Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu

ochranu podľa nie je ani právo jednotlivca, aby na základe jeho

trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označenej osobe.

Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v (porov.

, , , ). Inak povedané, právo

na spravodlivý proces podľa nie je možné vykladať tak, že by

garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá

predstavám sťažovateľa.

25. Orgány činné v trestnom konaní sú teda v zmysle už uvedených záverov

ústavného súdu povinné trestné oznámenia oznamovateľa trestného činu riadne prešetriť

a rozhodnúť o nich (, ), čo sa podľa názoru ústavného súdu

v danom prípade aj stalo. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo

na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť

základného práva sťažovateľky podľa , resp. dohovoru, preto

k porušeniu týchto práv postupom a napadnutým uznesením okresnej prokuratúry nemohlo

dôjsť (obdobne napr. ).

26. Keďže napadnuté uznesenie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a postup okresnej prokuratúry a právne závery ňou vyslovené v napadnutom

uznesení je nutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený zasahovať (obdobne napr. ,

), ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

28. Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2019