Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 68/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , zastúpenej

advokátom JUDr. Ľubomírom Kubošom, Bernolákova 18, Trstená, pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Námestovo č. k. -93 z 13. októbra 2016, rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. k. -177 z 25. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2019 elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená 21. januára 2019 pre namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -93 z 13. októbra 2016, rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -177 z 25. apríla 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. júla 2018.

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom

súde pod sp. zn. sa sťažovateľka v postavení žalobkyne domáhala proti

žalovaným ̶(ďalej aj „žalovaný v 1. rade“),

(ďalej aj „žalovaná v 2. rade“) a [(ďalej aj „žalovaná v 3. rade“); spoločne

so žalovaným v 1. a 2. rade aj ako „žalovaní“], určenia, že je výlučnou vlastníčkou

nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej v jej žalobe i namietaných rozhodnutiach (ďalej len

„nehnuteľnosť“). Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že ako predávajúca uzatvorila

5. novembra 2010 so žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi kúpnu zmluvu, predmetom

ktorej bol prevod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Túto zmluvu však považovala

za absolútne neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka, a to vzhľadom na neprimerane nízku kúpnu cenu. Uzavretiu kúpnej zmluvy

predchádzalo to, že v októbri 2009 navštívila geodetickú kanceláriu žalovaného v 1. rade,

pretože si chcela dať zamerať pozemok. Žalovaný v 1. rade jej ale navrhoval, aby mu les

odpredala, pričom zneužil jej nevedomosť a nehnuteľnosť získal za nízku cenu (približne

400 000 Sk). V tom čase bola v kancelárii i žalovaná v 2. rade, ktorá ju rovnako požiadala

o predaj nehnuteľnosti. Za rozpornú s dobrými mravmi považuje sťažovateľka nielen nízku

kúpnu cenu, ale aj konanie žalovaných v 1. a 2. rade, keďže od nej kúpili nehnuteľnosť

do podielového spoluvlastníctva na účel stavby, ktorá mala neporovnateľne vyššiu hodnotu.

Keďže nedošlo k platnému prevodu vlastníckeho práva zo sťažovateľky na žalovaných

v 1. a 2. rade, nedošlo podľa jej názoru ani k platnému prevodu spoluvlastníckeho podielu

k nehnuteľnosti zo žalovanej v 2. rade na žalovanú v 3. rade na základe kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi nimi 9. mája 2013, a to v zmysle zásady „nemo plus iuris ad alium

transferre potest quam ipse habet“.

3. Okresný súd o návrhu sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. -93

z 13. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu zamietol

a rozhodol o trovách konania. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najskôr

vysporiadal so zásadou zmluvnej voľnosti uplatňovanej v súkromnom práve, ako aj

s kúpnou cenou, ktorú zákon nelimituje. V tejto súvislosti uviedol, že v zmysle § 589

je potrebné cenu dojednať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, ktorými sa rozumie najmä zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o cenách v znení neskorších predpisov. Porušenie citovaného ustanovenia

«zákon síce nesankcionuje neplatnosťou, avšak ide o relatívnu

neplatnosť právneho úkonu podľa , nie o absolútnu neplatnosť.

Z.z. však v zásade neupravuje dohadovanie výšky ceny v súkromnoprávnych vzťahoch

týkajúcich sa prevodu nehnuteľnosti. Platné právo teda v zásade nezakazuje uzavrieť takú

kúpnu zmluvu, kde kúpna cena medzi zmluvnými stranami je dohodnutá vo výške, ktorá

nereflektuje reálnu trhovú hodnotu nehnuteľnosti bez ohľadu na to, či je kúpna cena

dohodnutá nižšia, alebo aj vyššia ako je hodnota nehnuteľnosti. Samotný predaj veci pod

cenu nerobí kúpnu zmluvu neplatnou... Samotná skutočnosť, že bola dohodnutá nízka cena,

pokiaľ táto bola výsledkom zmluvného jednania účastníkov konania, sa neprieči dobrým

mravom, pokiaľ na uzatvorenie zmluvy nemá vplyv i okolnosť, v dôsledku ktorej by sa takéto

konanie priečilo dobrým mravom, alebo sa takýmto postupom, sledoval nemravný cieľ.“

Z vykonaného dokazovania okresnému súdu vyplynulo, že „žalobkyňa k uzavretiu kúpnej

zmluvy pristúpila slobodne, mala dostatok času na rozhodnutie či kúpnu zmluvu vôbec

uzavrie. Taktiež medzi nimi prebehli rokovania ohľadom kúpnej ceny. Pokiaľ žalobkyňa

tvrdí, že žalovaní vedeli z titulu výkonu svojho povolania o cene pozemkov, táto skutočnosť

preukázaná nebola. Žalovaný 1/ je geodetom a žalovaná 2/ bola, zamestnankyňou

geodetickej kancelárie, teda ani jeden nie je znalcom z odboru oceňovania nehnuteľností

a preto nebol dôvod, aby vedeli o skutočnej trhovej hodnote kupovaných nehnuteľností.

Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že žalovaný 1/ jej navrhol cenu, za ktorú by od nej odkúpil

predmetnú nehnuteľnosť. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa mala možnosť pred

uzavretím zmluvy si preveriť hodnotu nehnuteľnosti, či už prostredníctvom obce, urbáru,

resp. realitnej kancelárie. Taktiež z výpovede žalobkyne vyplynulo, že v čase uzatvárania

zmluvy nemala finančné problémy, pre ktoré by bola nútená nehnuteľnosti predať.“

S poukazom na tieto skutočnosti dospel okresný súd k záveru, že „v konaní nebolo

preukázané, že by uzavretá kúpna zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/, ktorou

došlo k prevodu sporných nehnuteľností bola v rozpore s dobrými mravmi a teda nebolo

preukázané, že by v danom prípade išlo o absolútne neplatný právny úkon v zmysle .

Iný dôvod absolútnej neplatnosti žalobkyňou tvrdený nebol a súd ani iný dôvod absolútnej

neplatnosti nezistil...».

4. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu rozsudkom č. k. -177 z 25. apríla

2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“) potvrdil ako vecne správne.

5. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odôvodnené dovolacími

dôvodmi podľa a najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 11. júla 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol ako

procesne neprípustné.

6. Sťažovateľka nasmerovala svoju ústavnú sťažnosť proti všetkým už uvedeným

rozhodnutiam všeobecných súdov. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu namieta absenciu

dôvodov, prečo nepovažoval okresný súd okolnosti, za ktorých bola kúpna zmluva

uzatváraná, a to najmä využitie neskúsenosti sťažovateľky a jej nevedomosti týkajúcej sa

skutočnej všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a zámer žalovaného v 1. a 2. rade predať túto

nehnuteľnosť tretej osobe, za také, ktoré by spolu s veľmi nízkou a vysoko podhodnotenou

kúpnou cenou spôsobovali absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Sťažovateľka sa

nestotožnila ani s rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Jeho odôvodneniu vyčíta rovnaký nedostatok, a vidí v ňom porušenie svojich práv. Ani

najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky neriešil ňou označenú právnu otázku, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, t. j. „či existenciu

trestuhodného alebo opovrhnutia hodného zámeru alebo účelu predpokladá nízka alebo

vysoko podhodnotená kúpna cena pozemku a tento trestuhodný alebo opovrhnutiahodný

zámer alebo účel je ďalšou okolnosťou, za ktorej bola uzatvorená kúpna zmluva a spolu

s veľmi nízkou alebo vysoko podhodnotenou kúpnou cenou spôsobujú absolútnu neplatnosť

kúpnej zmluvy podľa pre rozpor s dobrými mravmi“.

Všeobecné súdy preto podľa názoru sťažovateľky svoje rozhodnutia presvedčivo

neodôvodnili, a tým zasiahli do jej procesných práv, keďže jej neposkytli odpoveď na ňou

nastolenú otázku. Zároveň, rovnako ako v podanom dovolaní, uvádza nasledujúcu

argumentáciu, že „... v zmysle nemeckého právneho poriadku právne úkony, u ktorých je

nápadný nepomer medzi plnením a protiplnením sú považované podľa § 138 ods. 1 BGB za

neplatné právne úkony, ak k nepomeru pristúpia ďalšie okolnosti, ako napr. trestuhodný

alebo opovrhnutia hodný zámer alebo účel, pričom existenciu takéhoto trestuhodného alebo

opovrhnutia hodného zámeru alebo účelu predpokladá situácia, keď sú pozemky alebo

vysokohodnotné predmety predávané za polovicu alebo ešte menej ich hodnoty“, čo bol

podľa jej názoru aj jej prípad.

7. V závere sťažovateľka poukazuje na to, že konštatovanie porušenia jej práv nie je

dostatočným zadosťučinením, pretože zdĺhavý, neefektívny a nesprávny postup

všeobecných súdov a vady ich rozhodnutí negatívne ovplyvnili jej život. Sťažovateľka

pociťuje krivdu, poníženie a stratu dôvery v základné zásady súdneho konania, súdny

systém, spravodlivosť a vymožiteľnosť ochrany porušených práv, a preto žiada priznať

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.

8. Na tomto základe sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo... na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky na

spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod č. k.

a rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. k. -93 zo dňa 13.10.2016, postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod č. k. a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. k. -177 zo dňa 25.04.2017 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 11.07.2018, bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Námestovo

č. k. -93 zo dňa 13.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.

-177 zo dňa 25.04.2017 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 11.07.2018 a vec vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie

konanie.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-

eur... ktoré sú Okresný súd Námestovo, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej

republiky spoločne a nerozdielne povinné vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume

346.26,- eur... ktorú je Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky povinná vyplatiť na

účet jej právnemu zástupcovi...“.

II.

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I. § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

12. Podľa je tento viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu

na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže

domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Ústavný súd vo vzťahu k , resp. k listiny a

ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

() a ich prípadné porušenie možno posudzovať spoločne.

K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

18. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

19. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol

sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

20. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok okresného súdu

bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe podaného

odvolania sťažovateľky. Odvolacie konanie bolo skončené namietaným rozsudkom

krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených

práv postupom okresného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje

. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou

prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľky namietaným rozsudkom

okresného súdu, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2

písm. a) pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

21. Ústavný súd sa musel v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti podania ako

jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. Vychádzal pritom v zmysle

rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), ako

aj ustanovenia z právoplatnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu (19. november 2018), ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako

procesne neprípustné. Keďže podľa štvrtej vety ak bol

vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté,

začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, ústavný súd

považoval dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti v danej veci za zachovanú.

22. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka od ústavného súdu

očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospeli všeobecné súdy v jej veci, a v súvislosti

s tým namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, z čoho vyvodzuje

porušenie jej práv.

23. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov. V zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

K takému záveru však ústavný súd vo veci sťažovateľky nedospel.

24. Sťažovateľka bola presvedčená o zámere žalovaných v 1. a 2. rade využiť jej

neskúsenosť alebo nevedomosť pri dojednaní kúpnej zmluvy, t. j. že sledovali nemravný

cieľ, a z preukaznosti tohto zámeru vychádzala. Túto premisu spolu s nízkou kúpnou cenou

považovala za podstatné okolnosti spôsobujúce absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy.

Okresný súd a v nadväznosti naň i krajský súd zámer žalovaných v 1. a 2. rade využiť jej

neskúsenosť alebo nevedomosť pri dojednaní kúpnej zmluvy nezistili, a preto v nadväznosti

na to skonštatoval, že „Samotná skutočnosť, že bola dohodnutá nízka cena, pokiaľ táto bola

výsledkom zmluvného jednania účastníkov konania tak, ako to bolo v preskúmavanej veci,

sa neprieči dobrým mravom, pokiaľ na uzatvorenie zmluvy nemá vplyv i okolnosť,

v dôsledku ktorej by sa takéto konanie priečilo dobrým mravom alebo sa takýmto postupom

sledoval nemravný cieľ, čo ale v predmetnom konaní zistené nebolo.“. So zreteľom

na medze možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu dospel

k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich

a nadväzujúcich na rozhodnutie súdu prvej inštancie (bod 3), krajský súd dostatočne jasne

vysvetlil svoj postoj k spornej otázke a ústavný súd nezistil, že by tento záver krajského

súdu bol svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho ani taká aplikácia

príslušných ustanovení , ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu.

25. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy strany sporu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu,

vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj strán sporu zásadne nemôže

bez dokazovania preukazujúceho ich tvrdenia implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať ich návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa

nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom,

a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (m. m.

, , , , ). Tomuto

postupu učinil podľa názoru ústavného súdu krajský súd zadosť.

26. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil námietku sťažovateľky vzťahujúcu sa

k rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú a podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde sťažnosť v uvedenej časti z tohto dôvodu odmietol.

K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

27. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta napokon aj uznesenie najvyššieho

súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie ako procesne neprípustné. Aj tomuto

rozhodnutiu vyčíta najmä nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k ňou nastolenej právnej

otázke, ktorú najvyšší súd v doterajšej svojej praxi neriešil a nevyriešil ju ani v jej veci. Táto

právna otázka sa stala nosným argumentom nielen podaného dovolania sťažovateľky, ale aj

samotnej ústavnej sťažnosti, z čoho vyplýva, že aj od ústavného súdu očakáva jej

zodpovedanie.

28. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí

nepochybne aj ochrana, ktorá sa strane sporu poskytuje v dovolacom konaní. Sťažovateľka

odôvodnila dovolanie nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom s poukazom

na a . Najvyšší súd najskôr predostrel logiku dovolacích

dôvodov v tom zmysle, že „pokiaľ procesná strana v dovolaní tvrdí, že daná právna otázka

ešte nebola dovolacím súdom vôbec riešená ( ), nemôže zároveň

tvrdiť, že dovolacími senátmi najvyššieho súdu je rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1

písm. c/ ). Dovolací súd totiž nemôže rozhodovať rozdielne za súčasnej existencie stavu,

keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.“. Pokiaľ ide o samotné

posúdenie dovolacích dôvodov, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka nevymedzila dovolací

dôvod podľa spôsobom vyplývajúcim z , teda

neuviedla konkrétne, ktorú právnu otázku riešil krajský súd nesprávne a v čom táto

nesprávnosť spočíva, ale podstatou jej námietok bolo „nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi

v základnom konaní, tvrdiac, že v konaní bol preukázaný opovrhnutiahodný zámer

žalovaných 1/ a 2/ využiť jej neskúsenosť a nevedomosť pri dojednávaní kúpnej zmluvy

a odvolací súd ho nepovažoval za ďalšie okolnosti, ktoré spolu s nízkou cenou spôsobujú

absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Namietala teda skutkové závery, ktoré nie je dovolací

súd oprávnený preskúmavať, pretože v zmysle je viazaný skutkovým stavom,

z ktorého vychádzal odvolací súd. V nadväznosti na uvedené považuje dovolací súd za

potrebné zdôrazniť, že na to, aby určitá otázka mohla byť z hľadiska ustanovenia § 421

ods. 1 relevantná, musí mať zreteľné charakteristické znaky v tom zmysle, že je to

otázka právna a nie skutková a musí byť vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným

spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť a následne dôvodnosť dovolania, čo

v danom prípade vzhľadom na obsah dovolania splnené nebolo.“. Sťažovateľka však podľa

názoru najvyššieho súdu spochybňovala nastolenou „právnou otázkou“ skutkové závery, nie

právne posúdenie veci. Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu si najvyšší súd

ozrejmil, že krajský súd „nepovažoval za preukázanú okolnosť, v dôsledku ktorej by sa

konanie strán zmluvy priečilo dobrým mravom alebo by sa ním sledoval nemravný cieľ.

Dovolateľka však túto okolnosť považuje za preukázanú, z nej vyvodzuje neplatnosť zmluvy

a s poukazom na túto premisu i formuluje právnu otázku.“. Nadväzne najvyšší súd uzavrel,

že „... Súd pri právnom posúdení veci... rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno

dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením

skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych

otázok.“.

29. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) sťažovateľka vymedzila v podstate

totožnou právnou otázkou, ktorá mala byť najvyšším súdom rozhodovaná rozdielne.

Poukázala na jediné rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. z 29. septembra

2015, ktoré označila nesprávne, pozn.) a odkázala na nemecký právny poriadok. Najvyšší

súd nevzhliadol prípustnosť dovolania ani v tejto časti, pretože sťažovateľka neoznačila

rozhodnutia, v ktorých mal najvyšší súd rozdielne riešiť ňou nastolenú právnu otázku

a „nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktoré

rozhodnutia mala dovolateľka na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť

neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ“.

30. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 sa v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky

procesné podmienky, za splnenia ktorých všeobecný súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá civilného konania, vrátane dovolacích konaní. Samotná

otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia

otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu

ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľky.

31. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd neodmietol zaoberať dovolaním

sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského súdu, jej dovolanie riadne preskúmal,

keďže však prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z ,

ani z , následne sformuloval svoj záver o neprípustnosti podaného

opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. c) a f) vyslovene umožňuje. Ústavný súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch.

Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania

s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ).

32. Na podklade týchto skutočností ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

aj túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2019