Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 68/2019
PDF · 503.37 KB
No categories available
I. ÚS 68/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Ľubomírom Kubošom, Bernolákova 18, Trstená, pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Námestovo č. k. 4 C 10/2014-93 z 13. októbra 2016, rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 5 Co 76/2017-177 z 25. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 22/2018 z 11. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2019 elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená 21. januára 2019 pre namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 4 C 10/2014-93 z 13. októbra 2016, rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 76/2017-177 z 25. apríla 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 22/2018
z 11. júla 2018.
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 4 C 10/2014 sa sťažovateľka v postavení žalobkyne domáhala proti
žalovaným ̶(ďalej aj „žalovaný v 1. rade“),
(ďalej aj „žalovaná v 2. rade“) a [(ďalej aj „žalovaná v 3. rade“); spoločne
so žalovaným v 1. a 2. rade aj ako „žalovaní“], určenia, že je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej v jej žalobe i namietaných rozhodnutiach (ďalej len
„nehnuteľnosť“). Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že ako predávajúca uzatvorila
5. novembra 2010 so žalovanými v 1. a 2. rade ako kupujúcimi kúpnu zmluvu, predmetom
ktorej bol prevod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Túto zmluvu však považovala
za absolútne neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka, a to vzhľadom na neprimerane nízku kúpnu cenu. Uzavretiu kúpnej zmluvy
predchádzalo to, že v októbri 2009 navštívila geodetickú kanceláriu žalovaného v 1. rade,
pretože si chcela dať zamerať pozemok. Žalovaný v 1. rade jej ale navrhoval, aby mu les
odpredala, pričom zneužil jej nevedomosť a nehnuteľnosť získal za nízku cenu (približne
400 000 Sk). V tom čase bola v kancelárii i žalovaná v 2. rade, ktorá ju rovnako požiadala
o predaj nehnuteľnosti. Za rozpornú s dobrými mravmi považuje sťažovateľka nielen nízku
kúpnu cenu, ale aj konanie žalovaných v 1. a 2. rade, keďže od nej kúpili nehnuteľnosť
do podielového spoluvlastníctva na účel stavby, ktorá mala neporovnateľne vyššiu hodnotu.
Keďže nedošlo k platnému prevodu vlastníckeho práva zo sťažovateľky na žalovaných
v 1. a 2. rade, nedošlo podľa jej názoru ani k platnému prevodu spoluvlastníckeho podielu
k nehnuteľnosti zo žalovanej v 2. rade na žalovanú v 3. rade na základe kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi nimi 9. mája 2013, a to v zmysle zásady „nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet“.
3. Okresný súd o návrhu sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 10/2014-93
z 13. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým žalobu zamietol
a rozhodol o trovách konania. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa najskôr
vysporiadal so zásadou zmluvnej voľnosti uplatňovanej v súkromnom práve, ako aj
s kúpnou cenou, ktorú zákon nelimituje. V tejto súvislosti uviedol, že v zmysle § 589
Občianskeho zákonníka je potrebné cenu dojednať v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, ktorými sa rozumie najmä zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov. Porušenie citovaného ustanovenia
Občianskeho zákonníka «zákon síce nesankcionuje neplatnosťou, avšak ide o relatívnu
neplatnosť právneho úkonu podľa § 42a OZ, nie o absolútnu neplatnosť. Zákon č. 18/1996
Z.z. však v zásade neupravuje dohadovanie výšky ceny v súkromnoprávnych vzťahoch
týkajúcich sa prevodu nehnuteľnosti. Platné právo teda v zásade nezakazuje uzavrieť takú
kúpnu zmluvu, kde kúpna cena medzi zmluvnými stranami je dohodnutá vo výške, ktorá
nereflektuje reálnu trhovú hodnotu nehnuteľnosti bez ohľadu na to, či je kúpna cena
dohodnutá nižšia, alebo aj vyššia ako je hodnota nehnuteľnosti. Samotný predaj veci pod
cenu nerobí kúpnu zmluvu neplatnou... Samotná skutočnosť, že bola dohodnutá nízka cena,
pokiaľ táto bola výsledkom zmluvného jednania účastníkov konania, sa neprieči dobrým
mravom, pokiaľ na uzatvorenie zmluvy nemá vplyv i okolnosť, v dôsledku ktorej by sa takéto
konanie priečilo dobrým mravom, alebo sa takýmto postupom, sledoval nemravný cieľ.“
Z vykonaného dokazovania okresnému súdu vyplynulo, že „žalobkyňa k uzavretiu kúpnej
zmluvy pristúpila slobodne, mala dostatok času na rozhodnutie či kúpnu zmluvu vôbec
uzavrie. Taktiež medzi nimi prebehli rokovania ohľadom kúpnej ceny. Pokiaľ žalobkyňa
tvrdí, že žalovaní vedeli z titulu výkonu svojho povolania o cene pozemkov, táto skutočnosť
preukázaná nebola. Žalovaný 1/ je geodetom a žalovaná 2/ bola, zamestnankyňou
geodetickej kancelárie, teda ani jeden nie je znalcom z odboru oceňovania nehnuteľností
a preto nebol dôvod, aby vedeli o skutočnej trhovej hodnote kupovaných nehnuteľností.
Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že žalovaný 1/ jej navrhol cenu, za ktorú by od nej odkúpil
predmetnú nehnuteľnosť. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa mala možnosť pred
uzavretím zmluvy si preveriť hodnotu nehnuteľnosti, či už prostredníctvom obce, urbáru,
resp. realitnej kancelárie. Taktiež z výpovede žalobkyne vyplynulo, že v čase uzatvárania
zmluvy nemala finančné problémy, pre ktoré by bola nútená nehnuteľnosti predať.“
S poukazom na tieto skutočnosti dospel okresný súd k záveru, že „v konaní nebolo
preukázané, že by uzavretá kúpna zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/, ktorou
došlo k prevodu sporných nehnuteľností bola v rozpore s dobrými mravmi a teda nebolo
preukázané, že by v danom prípade išlo o absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ.
Iný dôvod absolútnej neplatnosti žalobkyňou tvrdený nebol a súd ani iný dôvod absolútnej
neplatnosti nezistil...».
4. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu rozsudkom č. k. 5 Co 76/2017-177 z 25. apríla
2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) potvrdil ako vecne správne.
5. Dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odôvodnené dovolacími
dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP najvyšší súd uznesením sp. zn.
7 Cdo 22/2018 z 11. júla 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol ako
procesne neprípustné.
6. Sťažovateľka nasmerovala svoju ústavnú sťažnosť proti všetkým už uvedeným
rozhodnutiam všeobecných súdov. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu namieta absenciu
dôvodov, prečo nepovažoval okresný súd okolnosti, za ktorých bola kúpna zmluva
uzatváraná, a to najmä využitie neskúsenosti sťažovateľky a jej nevedomosti týkajúcej sa
skutočnej všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a zámer žalovaného v 1. a 2. rade predať túto
nehnuteľnosť tretej osobe, za také, ktoré by spolu s veľmi nízkou a vysoko podhodnotenou
kúpnou cenou spôsobovali absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Sťažovateľka sa
nestotožnila ani s rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil.
Jeho odôvodneniu vyčíta rovnaký nedostatok, a vidí v ňom porušenie svojich práv. Ani
najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky neriešil ňou označenú právnu otázku, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, t. j. „či existenciu
trestuhodného alebo opovrhnutia hodného zámeru alebo účelu predpokladá nízka alebo
vysoko podhodnotená kúpna cena pozemku a tento trestuhodný alebo opovrhnutiahodný
zámer alebo účel je ďalšou okolnosťou, za ktorej bola uzatvorená kúpna zmluva a spolu
s veľmi nízkou alebo vysoko podhodnotenou kúpnou cenou spôsobujú absolútnu neplatnosť
kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi“.
Všeobecné súdy preto podľa názoru sťažovateľky svoje rozhodnutia presvedčivo
neodôvodnili, a tým zasiahli do jej procesných práv, keďže jej neposkytli odpoveď na ňou
nastolenú otázku. Zároveň, rovnako ako v podanom dovolaní, uvádza nasledujúcu
argumentáciu, že „... v zmysle nemeckého právneho poriadku právne úkony, u ktorých je
nápadný nepomer medzi plnením a protiplnením sú považované podľa § 138 ods. 1 BGB za
neplatné právne úkony, ak k nepomeru pristúpia ďalšie okolnosti, ako napr. trestuhodný
alebo opovrhnutia hodný zámer alebo účel, pričom existenciu takéhoto trestuhodného alebo
opovrhnutia hodného zámeru alebo účelu predpokladá situácia, keď sú pozemky alebo
vysokohodnotné predmety predávané za polovicu alebo ešte menej ich hodnoty“, čo bol
podľa jej názoru aj jej prípad.
7. V závere sťažovateľka poukazuje na to, že konštatovanie porušenia jej práv nie je
dostatočným zadosťučinením, pretože zdĺhavý, neefektívny a nesprávny postup
všeobecných súdov a vady ich rozhodnutí negatívne ovplyvnili jej život. Sťažovateľka
pociťuje krivdu, poníženie a stratu dôvery v základné zásady súdneho konania, súdny
systém, spravodlivosť a vymožiteľnosť ochrany porušených práv, a preto žiada priznať
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.
8. Na tomto základe sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo sťažovateľky na
spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod č. k. 4C/10/2014
a rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. k. 4C/10/2014-93 zo dňa 13.10.2016, postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod č. k. 5Co/76/2017 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 5Co/76/2017-177 zo dňa 25.04.2017 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 7 Cdo 22/2018 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. k. 7 Cdo 22/2018 zo dňa 11.07.2018, bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Námestovo
č. k. 4C/10/2014-93 zo dňa 13.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
5Co/76/2017-177 zo dňa 25.04.2017 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 7 Cdo 22/2018 zo dňa 11.07.2018 a vec vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie
konanie.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,-
eur... ktoré sú Okresný súd Námestovo, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd Slovenskej
republiky spoločne a nerozdielne povinné vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume
346.26,- eur... ktorú je Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky povinná vyplatiť na
účet jej právnemu zástupcovi...“.
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I. § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
12. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je tento viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. k čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(IV. ÚS 195/07) a ich prípadné porušenie možno posudzovať spoločne.
K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
18. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
19. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie ktorých namieta, sa mohol
sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,
20. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok okresného súdu
bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe podaného
odvolania sťažovateľky. Odvolacie konanie bolo skončené namietaným rozsudkom
krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených
práv postupom okresného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje
čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou
prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľky namietaným rozsudkom
okresného súdu, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
21. Ústavný súd sa musel v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti podania ako
jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. Vychádzal pritom v zmysle
rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), ako
aj ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde z právoplatnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu (19. november 2018), ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako
procesne neprípustné. Keďže podľa § 124 štvrtej vety zákona o ústavnom súde ak bol
vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti
vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté,
začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, ústavný súd
považoval dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti v danej veci za zachovanú.
22. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka od ústavného súdu
očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospeli všeobecné súdy v jej veci, a v súvislosti
s tým namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, z čoho vyvodzuje
porušenie jej práv.
23. Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že nie je súdom
vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných
súdov. V zmysle svojej konštantnej judikatúry nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
K takému záveru však ústavný súd vo veci sťažovateľky nedospel.
24. Sťažovateľka bola presvedčená o zámere žalovaných v 1. a 2. rade využiť jej
neskúsenosť alebo nevedomosť pri dojednaní kúpnej zmluvy, t. j. že sledovali nemravný
cieľ, a z preukaznosti tohto zámeru vychádzala. Túto premisu spolu s nízkou kúpnou cenou
považovala za podstatné okolnosti spôsobujúce absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy.
Okresný súd a v nadväznosti naň i krajský súd zámer žalovaných v 1. a 2. rade využiť jej
neskúsenosť alebo nevedomosť pri dojednaní kúpnej zmluvy nezistili, a preto v nadväznosti
na to skonštatoval, že „Samotná skutočnosť, že bola dohodnutá nízka cena, pokiaľ táto bola
výsledkom zmluvného jednania účastníkov konania tak, ako to bolo v preskúmavanej veci,
sa neprieči dobrým mravom, pokiaľ na uzatvorenie zmluvy nemá vplyv i okolnosť,
v dôsledku ktorej by sa takéto konanie priečilo dobrým mravom alebo sa takýmto postupom
sledoval nemravný cieľ, čo ale v predmetnom konaní zistené nebolo.“. So zreteľom
na medze možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu dospel
k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich
a nadväzujúcich na rozhodnutie súdu prvej inštancie (bod 3), krajský súd dostatočne jasne
vysvetlil svoj postoj k spornej otázke a ústavný súd nezistil, že by tento záver krajského
súdu bol svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a nevyplýva z neho ani taká aplikácia
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu.
25. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy strany sporu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu,
vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj strán sporu zásadne nemôže
bez dokazovania preukazujúceho ich tvrdenia implikovať povinnosť všeobecného súdu
akceptovať ich návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa
nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom,
a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (m. m.
IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010). Tomuto
postupu učinil podľa názoru ústavného súdu krajský súd zadosť.
26. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil námietku sťažovateľky vzťahujúcu sa
k rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú a podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde sťažnosť v uvedenej časti z tohto dôvodu odmietol.
K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
27. Sťažovateľka ústavnou sťažnosťou namieta napokon aj uznesenie najvyššieho
súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie ako procesne neprípustné. Aj tomuto
rozhodnutiu vyčíta najmä nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k ňou nastolenej právnej
otázke, ktorú najvyšší súd v doterajšej svojej praxi neriešil a nevyriešil ju ani v jej veci. Táto
právna otázka sa stala nosným argumentom nielen podaného dovolania sťažovateľky, ale aj
samotnej ústavnej sťažnosti, z čoho vyplýva, že aj od ústavného súdu očakáva jej
zodpovedanie.
28. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí
nepochybne aj ochrana, ktorá sa strane sporu poskytuje v dovolacom konaní. Sťažovateľka
odôvodnila dovolanie nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom s poukazom
na § 421 ods. 1 písm. b) a c) CSP. Najvyšší súd najskôr predostrel logiku dovolacích
dôvodov v tom zmysle, že „pokiaľ procesná strana v dovolaní tvrdí, že daná právna otázka
ešte nebola dovolacím súdom vôbec riešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), nemôže zároveň
tvrdiť, že dovolacími senátmi najvyššieho súdu je rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1
písm. c/ CSP). Dovolací súd totiž nemôže rozhodovať rozdielne za súčasnej existencie stavu,
keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.“. Pokiaľ ide o samotné
posúdenie dovolacích dôvodov, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka nevymedzila dovolací
dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP spôsobom vyplývajúcim z § 432 ods. 2 CSP, teda
neuviedla konkrétne, ktorú právnu otázku riešil krajský súd nesprávne a v čom táto
nesprávnosť spočíva, ale podstatou jej námietok bolo „nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi
v základnom konaní, tvrdiac, že v konaní bol preukázaný opovrhnutiahodný zámer
žalovaných 1/ a 2/ využiť jej neskúsenosť a nevedomosť pri dojednávaní kúpnej zmluvy
a odvolací súd ho nepovažoval za ďalšie okolnosti, ktoré spolu s nízkou cenou spôsobujú
absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Namietala teda skutkové závery, ktoré nie je dovolací
súd oprávnený preskúmavať, pretože v zmysle § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom,
z ktorého vychádzal odvolací súd. V nadväznosti na uvedené považuje dovolací súd za
potrebné zdôrazniť, že na to, aby určitá otázka mohla byť z hľadiska ustanovenia § 421
ods. 1 CSP relevantná, musí mať zreteľné charakteristické znaky v tom zmysle, že je to
otázka právna a nie skutková a musí byť vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť a následne dôvodnosť dovolania, čo
v danom prípade vzhľadom na obsah dovolania splnené nebolo.“. Sťažovateľka však podľa
názoru najvyššieho súdu spochybňovala nastolenou „právnou otázkou“ skutkové závery, nie
právne posúdenie veci. Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu si najvyšší súd
ozrejmil, že krajský súd „nepovažoval za preukázanú okolnosť, v dôsledku ktorej by sa
konanie strán zmluvy priečilo dobrým mravom alebo by sa ním sledoval nemravný cieľ.
Dovolateľka však túto okolnosť považuje za preukázanú, z nej vyvodzuje neplatnosť zmluvy
a s poukazom na túto premisu i formuluje právnu otázku.“. Nadväzne najvyšší súd uzavrel,
že „... Súd pri právnom posúdení veci... rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno
dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením
skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych
otázok.“.
29. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) sťažovateľka vymedzila v podstate
totožnou právnou otázkou, ktorá mala byť najvyšším súdom rozhodovaná rozdielne.
Poukázala na jediné rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 2 MCdo 9/2014 z 29. septembra
2015, ktoré označila nesprávne, pozn.) a odkázala na nemecký právny poriadok. Najvyšší
súd nevzhliadol prípustnosť dovolania ani v tejto časti, pretože sťažovateľka neoznačila
rozhodnutia, v ktorých mal najvyšší súd rozdielne riešiť ňou nastolenú právnu otázku
a „nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktoré
rozhodnutia mala dovolateľka na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť
neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ“.
30. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sa v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky
procesné podmienky, za splnenia ktorých všeobecný súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá civilného konania, vrátane dovolacích konaní. Samotná
otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia
otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016), ktoré v zmysle
čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu
ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľky.
31. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd neodmietol zaoberať dovolaním
sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok krajského súdu, jej dovolanie riadne preskúmal,
keďže však prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
ani z § 421 ods. 1 písm. c) CSP, následne sformuloval svoj záver o neprípustnosti podaného
opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok
prostredníctvom § 447 písm. c) a f) vyslovene umožňuje. Ústavný súd nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch.
Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania
s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
32. Na podklade týchto skutočností ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde aj túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2019