Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 583/2020
PDF · 227.02 KB
No categories available
II. ÚS 583/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
zastúpeného
advokátom JUDr. Matejom Marhavým, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 200/2019 z 30. júla 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Cdo 200/2019 z 30. júla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
žalovaného v konaní vedenom Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)
o zaplatenie sumy 24 500 € s príslušenstvom a sumy 10 500 € s príslušenstvom. Žalobcovia
sa v konaní domáhali zaplatenia uvedených súm z titulu uzatvorenej dohody o doplatení
ceny nehnuteľnosti z 25. októbra 2010 (ďalej len „dohoda o doplatení“). Podstatou dohody
o doplatení bolo, že pokiaľ sťažovateľ v rámci dobrovoľnej dražby získa nehnuteľnosť
draženú žalobcami, doplatí im rozdiel medzi vydraženou sumou a sumou 115 000 € v dvoch
častiach (70 % rozdielu do 30 dní od udelenia príklepu a 30 % rozdielu po uvoľnení
a odovzdaní nehnuteľnosti). Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že „Súdy nižšej
inštancie sa pri rozhodovaní o žalobe v zmysle vyššie uvedeného museli prejudiciálne
zaoberať platnosťou Dohody o doplatení ceny, čo bola počas celého konania jediná sporná
otázka.“.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti stručne popísal priebeh konania, z ktorého
vyplýva, že okresný súd vo veci najprv rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 41/2011
zo 16. apríla 2012 (ďalej len „prvý rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobe vyhovel
v plnom rozsahu. Po podanom odvolaní však Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 5 Co 257/2012 z 10. septembra 2012 (ďalej len „prvý rozsudok krajského
súdu“) rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Následne po podaní dovolania
najvyšší súd prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Po vrátení
krajský súd zrušil prvý rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Nasledujúci priebeh konania sa dá zhrnúť tak, že okresný súd ešte dvakrát (teda celkom
trikrát) žalobe vyhovel, krajský súd rozhodol o zrušení a vrátení veci až napokon v poradí
štvrtým uznesením sp. zn. 5 Co 248/2017 z 27. marca 2018 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) prvoinštančný rozsudok potvrdil, pričom oznámil prehodnotenie svojho právneho
názoru a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením okresného súdu.
4. Sťažovateľ proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu podal dovolanie,
o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie ako neprípustné
odmietol. Sťažovateľ uviedol, že dovolanie uplatnil podľa § 420 písm. f) Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom ho odôvodnil tým, že „Súdy nižšej inštancie
neposkytli žalovanému vôbec žiadne vysvetlenie, prečo sporná dohoda o doplatení... nemá
byť neplatná z dôvodu svojho rozporu s ust. § 29 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách“.
V tejto súvislosti ako nesprávny postup krajského súdu sťažovateľ uviedol strohé
konštatovanie krajského súdu o stotožnení sa s odôvodnením okresného súdu, pričom
okresný súd na danú otázku neposkytol odpoveď. V nadväznosti na uvedené tvrdenie
porušenie práv najvyšším súdom sťažovateľ vníma vo vyhodnotení tejto dovolacej
námietky.
Za nepreskúmateľné a arbitrárne považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, pretože „... sa žalovaný prvý krát dozvedel až z odôvodnenia uznesenia
dovolacieho súdu, že ním nastolená námietka rozporu právneho úkonu so zákonom [§ 29
ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), pozn.] údajne nie je
rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, pričom aj tento záver dovolacieho súdu nie je
žiadnym spôsobom bližšie zdôvodnený.“.
5. Sťažovateľ zároveň uviedol, že dovolanie odôvodnil aj v zmysle § 421 ods. 1
písm. a) CSP a za odklon krajského súdu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu označil
právnu otázku týkajúcu sa rozporu dohody o doplatení s dobrými mravmi. Sťažovateľ
kritizoval rozhodnutie okresného súdu, na ktoré sa krajský súd odvolal tým, že spornú
dohodu o doplatení a rozpor s dobrými mravmi posudzoval výlučne vo vzťahu
ku skutkovým otázkam prípadu riešeného v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/2010
z 8. decembra 2010, a nie k všetkým skutkovým okolnostiam sťažovateľovho prípadu.
V tejto súvislosti sťažovateľ označil ďalšie okolnosti prípadu, ktoré odôvodňovali
podľa jeho názoru rozpor dohody o doplatení s dobrými mravmi a ktoré okresný súd
nezobral pri hodnotení vôbec do úvahy.
6. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol odložiť vykonateľnosť rozsudku
krajského súdu. Návrh na odklad vykonateľnosti sťažovateľ odôvodnil intenzitou zásahu
do jeho práv, ako aj zložitou sociálnou a finančnou situáciou zapríčinenou zlým zdravotným
stavom.
Zároveň požiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré
odôvodnil nepriaznivou životnou situáciou, do ktorej sa dostal v dôsledku dlhotrvajúceho
súdneho sporu.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom:
„Základne právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 200/2019 zo dňa 30.07.2020 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 200/2019
zo dňa 30.07.2020 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Odkladá sa vykonateľnosť právoplatného rozsudku Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 5Co/248/2017 zo dňa 27.03.2018.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi priznané
finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR...
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy...“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Sťažovateľ porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
odôvodnil v podstate tým, že najvyšší súd odmietnutím jeho dovolania rezignoval
na poskytnutie súdnej ochrany sťažovateľovi zo strany krajského súdu, ktorého rozsudok
považuje za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený.
16. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
17. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. I. ÚS 593/2017, II. ÚS 423/2018).
18. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
19. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09).
20. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa.
III.1 K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP
21. Ako prvé sťažovateľ napadol uznesenie najvyššieho súdu, keď namietal
nesprávne tvrdenie o neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, ako aj v dovolaní tvrdil, že rozsudok krajského súdu
v spojení s rozsudkom okresného súdu je nedostatočne odôvodnený z hľadiska uplatnenej
námietky o rozpore dohody o doplatení s § 29 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách.
Dá sa konštatovať, že optikou dovolacieho rozhodnutia sa sťažovateľ pokúšal spochybniť
závery okresného súdu a ústavnú sťažnosť koncipoval ako „ďalšie odvolanie“. V záujme
zachovania právnej istoty a preskúmania, či sťažovateľovo tvrdenie o neposkytnutí
odpovede, resp. o oneskorenom poskytnutí odpovede na zásadnú otázku je z hľadiska
ústavného prieskumu relevantné, ústavný súd dohľadal prostredníctvom portálu
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu.
22. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikuje, že rozhodnutia krajského súdu
ako odvolacieho súdu, argumentáciu v ňom uvedenú a rozhodnutia prvoinštančného súdu
vrátane jeho argumentácie nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie, ako aj odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
23. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia je
jednak porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 327/2010,
II. ÚS 433/2012, II. ÚS 409/2013, IV. ÚS 341/2012), a zároveň uvedené vyplýva aj
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c. Španielsko; Georgiadis
c. Grécko ; H. proti Belgicku, bod 53; Suominen proti Fínsku, bod 36; Helle proti Fínsku,
bod 60), ktorú by § 420 písm. f) CSP mal rovnako reflektovať.
24. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k tvrdeniu
o neplatnosti dohody o doplatení z dôvodu rozporu s § 29 ods. 2 zákona o dobrovoľných
dražbách uviedol, že „... uvedená námietka nie je dôvodná, pretože súdy túto otázku
neriešili, nebola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, na ktorej by založili svoje
rozhodnutie“.
25. Sťažovateľ s uvedeným vyhodnotením nesúhlasil a trval na tom, že šlo
o podstatnú otázku, na ktorej založil krajský súd zrušujúce uznesenie sp. zn. 5 Co 66/2016
z 30. júna 2016 (išlo o tretie odvolacie rozhodnutie), pričom po vrátení veci sa okresný súd
týmto právnym názorom neriadil (žalobe opäť vyhovel) a následne ani krajský súd
vo svojom poslednom, potvrdzujúcom rozsudku nevysvetlil odklon svojho právneho
názoru.
26. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu objasnilo skutkový a právny základ
rozhodnutia, a preto ústavný súd konštatuje, že je plne realizované právo na súdnu ochranu
(m. m. I. ÚS 450/2017). Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zhrňujúc
uviedol: „... pri posudzovaní dôvodnosti namietaného porušenia procesných práv
dovolateľa nezistil nedostatky v postupe súdov nižších inštancií... a nevyplýva z nich taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu.“
Zároveň, pokiaľ ide o nerešpektovanie právneho názoru okresným súdom v otázke
platnosti dohody o doplatení, je nutné odkázať na rozsudok okresného súdu, ktorý sa
otázkou platnosti dohody o doplatení rozsiahlym a vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal.
Napokon konštatoval, že „ani žalovaná strana nepreukázala, že by výslovne takáto úprava
vzťahov medzi účastníkmi zmluvy akú dojednala bola nejakým právnym predpisom
zakázaná“.
Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že v okolnostiach danej veci išlo o spor
o zaplatenie konkrétnej sumy, na ktorú sa sťažovateľ zaviazal uzatvorením dohody
o doplatení.
III.2 K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
27. Vo vzťahu k dôvodnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, teda
odklonu krajského súdu od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v otázke posúdenia
platnosti dohody o doplatení z hľadiska dobrých mravov, najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol: „Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ nesúhlasí
s úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových
okolností; konkrétne v súvislosti s nastolenou otázkou dobrých mravov uviedol, že súd prvej
inštancie nebral do úvahy osobitné aspekty prejednávaného sporu, ako je zrejmá vedomosť
žalobcov o existencii ďalších exekučných záložných práv na nehnuteľnosti, neochota
žalobcov vypratať nehnuteľnosť a podobne. Z uvedeného vyplýva, že dovolateľ de facto
namieta nesprávnosť skutkových zistení; touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.“
28. Ústavný súd nad rámec uvedeného hodnotenia prípustnosti dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP odkazuje na rozsudok okresného súdu, ktorý sa otázkou
dobrých mravov v nadväznosti na platnosť dohody o doplatení zaberal v bodoch 31 a 32
rozsudku, kde komplexne zhodnotil osobné, ako aj majetkové pomery v okolnostiach
procesu uzatvárania dohody o doplatení medzi stranami sporu a vyvodil z nich záver o tom,
že dohoda o doplatení v tomto konkrétnom prípade dobrým mravom neodporuje.
29. V okolnostiach danej veci s prihliadnutím na citované časti odôvodnenia
napadnutého uznesenia, ale aj poukazujúc na rozsudok okresného súdu, najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal
s dovolacími dôvodmi sťažovateľa.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu napriek jeho stručnosti nemožno považovať
za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní
aplikovaných ustanovení Civilného sporového poriadku (upravujúcich prípustnosť
dovolania a dovolacie dôvody v občianskoprávnych veciach).
30. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť konajúceho súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž konajúce súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch
31. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
najvyššieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.) nemajúci oporu
v procesných kódexoch. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok)
prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení
označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú
(m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 68/2019).
32. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených
práv a odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
(odloženie vykonateľnosti, finančné zadosťučinenie) sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu