Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 94/2019
PDF · 503.66 KB
No categories available
I. ÚS 94/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32,
Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 4 C 1/2017-29 z 18. mája 2017
a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 350/2017-45 zo 4. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 24. októbra
2018 sa (ďalej len „sťažovateľ“),
domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví
označených práv rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 4 C 1/2017-29 z 18. mája 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 17 Co 350/2017-45 zo 4. júla 2018 a ktorým by napadnutý rozsudok
okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a okresnému súdu prikázal
vo veci konať. Sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov
konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom
na základe žaloby sťažovateľa (žalobcu), ktorým sa v civilnoprávnej veci domáhal
proti (žalovanej) zaplatenia sumy 4 061,28 € z titulu bezdôvodného obohatenia –
„zaplateného výživného na , ktoré platil vo výške 150 Eur za obdobie
od 2. 3.2015 do 29. 5. 2015 a od 13. 6. 2015 do konca mesiaca február 2017 a vrátenia
rodinných prídavkov, ktoré poberala žalovaná na vo výške 23,52 Eur
mesačne, rovnako v zhora uvedenom období t. j. za čas, kedy sa maloletý fakticky nachádzal
v starostlivosti žalobcu“, okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu
zamietol ako nedôvodnú. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že „záväzkový
vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne, ak sa naplnia všetky zákonom stanovené
predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto na úkor iného bezdôvodne obohatí). Právny vzťah
bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne
v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu, alebo na základe určitej právnej skutočnosti.
Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor
iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet
bezdôvodného obohatenia získaný... Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. 1. 2012
č. k. 4 C 1141/2008-258 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 12. 6.
2012 č. k. 5 Co 216/2012-287 bol zverený do osobnej starostlivosti matky a otec
bol zaviazaný prispievať na jeho výživu výživným vo výške 150 Eur mesačne, ktorú
vyživovaciu povinnosť si preukázateľné plnil. Zhora uvedený rozsudok bol zmenený
až rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 2. 2017, sp. zn. 17 CoP/5/2016-709,
právoplatným 15. 2. 2017... Vychádzajúc z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že otec si plnil
svoju vyživovaciu povinnosť voči v rozhodnom období od 2. 3. 2015
do 29. 5. 2015 a od 13. 6. 2015 do konca mesiaca február 2017 na základe právoplatného
rozhodnutia súdu... a teda na základe existujúceho právneho dôvodu. Z rovnakého dôvodu
boli matke vyplácané aj rodinné prídavky. Platením výživného na základe právoplatného
rozsudku a prijatím rodinných prídavkov teda nemohlo dôjsť na strane žalovanej
k bezdôvodnému obohateniu, t. j. k majetkovému prospechu, ktorý by musela žalobcovi
vydať. Pokiaľ žalobca poukazuje na skutočnosť, že maloletý sa v období, kedy matke
poukazoval výživné a boli jej poukazované rodinné prídavky nachádzal v jeho faktickej
starostlivosti, táto skutočnosť nie je rozhodujúca pre právne posúdenie uplatneného nároku
žalobcu, pretože dieťa sa v starostlivosti otca (žalobcu) nenachádzalo na základe
rozhodnutia súdu alebo dohody rodičov, medzi rodičmi ohľadom jeho starostlivosti boli
vážne nezhody, a pokiaľ teda otec si napriek tomu vyživovaciu povinnosť plnil, na strane
žalovanej nevznikla povinnosť prijaté výživné a rodinné prídavky žalobcovi vrátiť ako
bezdôvodné obohatenie. Ani skutočnosť že si žalobca plnil vyživovaciu povinnosť len preto,
aby sa vyhol prípadnej exekúcii, nemá za následok povinnosť žalovanej výživného a rodinné
prídavky žalobcovi vydať. K zmene rozhodnutia súdu ohľadom zverenia
a výživného došlo až rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 2. 2017, sp. zn.
17 CoP/5/2016-709, právoplatným 15. 2. 2017 a teda až od právoplatnosti tohto
rozhodnutia, pokiaľ by otec naďalej výživné k rukám žalovanej poukazoval a žalovaná
naďalej poberala rodinné prídavky, by na jej starne došlo k bezdôvodnému obohateniu,
ktoré by bola povinná žalobcovi vydať.“.
3. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže „syn sa
v uvedenom období u matky nenachádzal. Neposkytovala pre syna žiadne finančné
prostriedky a ani sa nepodieľala žiadnou čiastkou na výžive . Žiadnou čiastkou
neprispievala na jeho školskú alebo mimoškolskú činnosť, neprispievala na žiadne jeho
aktivity, neposkytla mu žiadne vecné ani finančné plnenie, nepodieľala sa žiadnym
spôsobom, či už finančne alebo osobne na jeho výchove, výžive a starostlivosti.“.
Sťažovateľ „v danom prípade nepokladal výživné za spotrebované v prospech maloletého
dieťaťa, výživné ktoré platil a patrilo dieťaťu, spotrebovala výlučne matka, ktorá ho
nepoužila na dieťa, ktoré v uvedenom období nebolo fyzicky v jej starostlivosti a opatere.
Teda výživné nebolo spotrebované, a tým sa bezdôvodne obohatila.“.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku potvrdil. V relevantnej časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom konštatoval, že „skutková podstata bezdôvodného
obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady,
keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne,
v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom
odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút
bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie
bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný
prospech vrátiť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 MCdo 17/2009)... Faktom
zostáva, že maloletý bol súdnym rozhodnutím zverený matke (žalovanej), pričom správne
zdôraznil súd prvej inštancie, že maloletý sa nenachádzal v starostlivosti otca na základe
rozhodnutia súdu alebo dohody rodičov. Bolo preto plne v súlade s rozhodnutím súdu, že za
tento čas, kedy maloletý bol vo faktickej starostlivosti žalobcu, žalovaná neposkytovala
žalobcovi na maloletého výživné, nakoľko by vznikol stav odporujúci súdnemu rozhodnutiu
o osobnej starostlivosti a výživnom ohľadom maloletého, pričom netreba opomínať fakt, že
výživné rodičov k deťom sa určuje vždy individuálne s prihliadnutím na rodičove možnosti,
schopnosti a majetkové pomery, a preto by nebolo vylúčené, že výživné zo strany matky
vtom čase by bolo rozdielne oproti stanovenému výživnému otca... Rovnako podporujúci
názor, že nedošlo zo strany žalovanej k bezdôvodnému obohateniu, je ten, že nezákonný
stav, teda taký, že maloletý sa nachádzal u otca proti vôli matky a i v rozpore so súdnym
rozhodnutím, sa nemôže odzrkadliť v tom, aby matka, v ktorej starostlivosti sa dieťa
nenachádzalo, hoci malo, mala poukazovať výživné otcovi, ktorý nerešpektuje stav založený
súdnym rozhodnutím – na to nie je nijaký zákonný podklad. Navyše, určenie, v koho
starostlivosti bude dieťa, malo svoj racionálny základ, a preto nemožno akceptovať názor
žalobcu, že žalovaná sa za čas, kedy dieťa nemala v osobnej starostlivosti, hoci ho mať mala
v zmysle súdneho rozhodnutia, bezdôvodne obohatila.“.
5. S uvedenými závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí
a v ústavnej sťažnosti namieta, že „rozhodnutia obidvoch súdov sú absurdné, vnútorne
protirečivé, nesúce znaky arbitrárnosti, a teda... nie sú v súlade so všeobecnou ideou
spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi... Súd musí nielen
rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.
Rozhodnutia obidvoch súdov nezohľadňujú faktické pomery, ale za rozhodujúce pre
posúdenie uplatneného nároku považujú pomery upravené dotknutými súdnymi
rozhodnutiami.“. Podľa názoru sťažovateľa „odôvodnenie odvolacieho súdu je založené
jednak na osvojení si odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a jednak na vlastných
úvahách o vyživovacej povinnosti matky, ktorých výsledkom je, že matka nebola povinná
za daných skutkových a právnych okolností v rozhodnom období plniť vyživovaciu
povinnosť voči synovi. Takýto názor odporuje ust. § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine, podľa ktorého plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. V zmysle
cit. ust. povinnosť matky plniť vyživovaciu povinnosť voči mal. synovi je daná zákonom
bez ohľadu na to, či sa dieťa nachádza v jej starostlivosti alebo v starostlivosti otca.
Mechanizmus vyživovacích povinností založený na rodinnoprávnych vzťahoch sleduje stav,
aby žiadna osoba nezostala bez prostriedkov na výživu, pokiaľ je v možnostiach
a schopnostiach blízkych príbuzných túto osobu živiť. Podstata vyživovacej povinnosti
rodičov k deťom spočíva v konkrétnych prejavoch rodičovskej povinnosti, a to
vo vyživovacej povinnosti a jej zodpovedajúcemu právu dieťaťa prijímať plnenie.
má v zmysle zákona právo na výživné od matky v rozhodnom období, ktorému
korešponduje povinnosť matky platiť výživné. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že si
žalovaná túto povinnosť v rozhodnom období neplnila. Vzhľadom na to, že bol
odo dňa 2. 3. 2015 (resp. 3. 3. 2015) do 29. 5. 2015 a od 13.6 . 2015 do konca mesiaca
február 2017 v mojej faktickej starostlivosti, ide o dobu, za ktorú jednak žalovaná prijímala
odo mňa súdom stanovené výživné, aj keď faktickú starostlivosť o mal. syna nevykonávala
a jednak si vyživovaciu povinnosť voči , o ktorého som sa osobne
v rozhodnom období staral, neplnila vôbec. Naviac v uvedenom období poberala aj rodinné
prídavky, ktoré si ponechala... Konanie o určenie práv a povinností k mal. dieťaťu,
predmetom ktorého je určenie vyživovacej povinnosti matky, nemá nič spoločné s konaním
o vydanie bezdôvodného obohatenia, predmetom ktorého je vrátenie nespotrebovaného
výživného podľa § 78 ods. 2 Zákona o rodine. Ani jeden súd nezohľadnil fakt, že o zmenu
zverenia do mojej starostlivosti som sa domáhal návrhom z roku 2014,
ktorému bolo vyhovené až Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoP/5/2016-
709 zo dňa 15. februára 2017. Právoplatnosťou tohto rozsudku bola matka zaviazaná platiť
výživné na sumou 70 eur mesačne k mojím rukám... Súdy sa nevyporiadali
s podstatou problému, ktorou je posúdenie hmotnoprávnej podmienky pre vrátenie
nespotrebovaného výživného. Teda ide o to, že moja povinnosť platiť výživné zanikla
výkonom faktickej starostlivosti o syna i napriek existujúcim súdnym rozhodnutiam,
zmeny ktorých som sa domáhal. Z tohto dôvodu rozhodnutia všeobecných súdov neobsahujú
ani riadne odôvodnenie, ktoré by dalo odpovede na všetky rozhodujúce otázky, čo má za
následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania je
sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,...
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 1/2017-29
z 18. mája 2017 (bod 2) a rozsudkom krajského súdu č. k. 17 Co 350/2017-45 zo 4. júla
2018 (bod 4).
12. Úlohou ústavného súdu pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I.ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04). Zásada subsidiarity
reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných
súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na
preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd
ako súd druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto
pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
14. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti ústavnej sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
tvrdiac, že je arbitrárny a zjavne neodôvodnený (bod 5), ústavný súd dospel k názoru,
že ústavná sťažnosť nie je opodstatnená.
15. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré
sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa
musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
16. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu
(body 2 a 4) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych
záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by
tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
17. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
18. O taký prípad tu však nejde.
19. Ústavný súd sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku taktiež presvedčil,
že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
20. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
21. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
22. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej
spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
23. A keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 20. marca 2019