Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 94/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou, Lachova 32,

Bratislava, pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -29 z 18. mája 2017

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -45 zo 4. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 24. októbra

2018 sa (ďalej len „sťažovateľ“),

domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví

označených práv rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -29 z 18. mája 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -45 zo 4. júla 2018 a ktorým by napadnutý rozsudok

okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a okresnému súdu prikázal

vo veci konať. Sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov

konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby sťažovateľa (žalobcu), ktorým sa v civilnoprávnej veci domáhal

proti (žalovanej) zaplatenia sumy 4 061,28 € z titulu bezdôvodného obohatenia –

„zaplateného výživného na , ktoré platil vo výške 150 Eur za obdobie

od 2. 3.2015 do 29. 5. 2015 a od 13. 6. 2015 do konca mesiaca február 2017 a vrátenia

rodinných prídavkov, ktoré poberala žalovaná na vo výške 23,52 Eur

mesačne, rovnako v zhora uvedenom období t. j. za čas, kedy sa maloletý fakticky nachádzal

v starostlivosti žalobcu“, okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu

zamietol ako nedôvodnú. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že „záväzkový

vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne, ak sa naplnia všetky zákonom stanovené

predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto na úkor iného bezdôvodne obohatí). Právny vzťah

bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne

v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu, alebo na základe určitej právnej skutočnosti.

Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor

iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet

bezdôvodného obohatenia získaný... Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. 1. 2012

č. k. -258 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 12. 6.

2012 č. k. -287 bol zverený do osobnej starostlivosti matky a otec

bol zaviazaný prispievať na jeho výživu výživným vo výške 150 Eur mesačne, ktorú

vyživovaciu povinnosť si preukázateľné plnil. Zhora uvedený rozsudok bol zmenený

až rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 2. 2017, sp. zn. -709,

právoplatným 15. 2. 2017... Vychádzajúc z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že otec si plnil

svoju vyživovaciu povinnosť voči v rozhodnom období od 2. 3. 2015

do 29. 5. 2015 a od 13. 6. 2015 do konca mesiaca február 2017 na základe právoplatného

rozhodnutia súdu... a teda na základe existujúceho právneho dôvodu. Z rovnakého dôvodu

boli matke vyplácané aj rodinné prídavky. Platením výživného na základe právoplatného

rozsudku a prijatím rodinných prídavkov teda nemohlo dôjsť na strane žalovanej

k bezdôvodnému obohateniu, t. j. k majetkovému prospechu, ktorý by musela žalobcovi

vydať. Pokiaľ žalobca poukazuje na skutočnosť, že maloletý sa v období, kedy matke

poukazoval výživné a boli jej poukazované rodinné prídavky nachádzal v jeho faktickej

starostlivosti, táto skutočnosť nie je rozhodujúca pre právne posúdenie uplatneného nároku

žalobcu, pretože dieťa sa v starostlivosti otca (žalobcu) nenachádzalo na základe

rozhodnutia súdu alebo dohody rodičov, medzi rodičmi ohľadom jeho starostlivosti boli

vážne nezhody, a pokiaľ teda otec si napriek tomu vyživovaciu povinnosť plnil, na strane

žalovanej nevznikla povinnosť prijaté výživné a rodinné prídavky žalobcovi vrátiť ako

bezdôvodné obohatenie. Ani skutočnosť že si žalobca plnil vyživovaciu povinnosť len preto,

aby sa vyhol prípadnej exekúcii, nemá za následok povinnosť žalovanej výživného a rodinné

prídavky žalobcovi vydať. K zmene rozhodnutia súdu ohľadom zverenia

a výživného došlo až rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 2. 2017, sp. zn.

-709, právoplatným 15. 2. 2017 a teda až od právoplatnosti tohto

rozhodnutia, pokiaľ by otec naďalej výživné k rukám žalovanej poukazoval a žalovaná

naďalej poberala rodinné prídavky, by na jej starne došlo k bezdôvodnému obohateniu,

ktoré by bola povinná žalobcovi vydať.“.

3. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže „syn sa

v uvedenom období u matky nenachádzal. Neposkytovala pre syna žiadne finančné

prostriedky a ani sa nepodieľala žiadnou čiastkou na výžive . Žiadnou čiastkou

neprispievala na jeho školskú alebo mimoškolskú činnosť, neprispievala na žiadne jeho

aktivity, neposkytla mu žiadne vecné ani finančné plnenie, nepodieľala sa žiadnym

spôsobom, či už finančne alebo osobne na jeho výchove, výžive a starostlivosti.“.

Sťažovateľ „v danom prípade nepokladal výživné za spotrebované v prospech maloletého

dieťaťa, výživné ktoré platil a patrilo dieťaťu, spotrebovala výlučne matka, ktorá ho

nepoužila na dieťa, ktoré v uvedenom období nebolo fyzicky v jej starostlivosti a opatere.

Teda výživné nebolo spotrebované, a tým sa bezdôvodne obohatila.“.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa a potvrdil. V relevantnej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom konštatoval, že „skutková podstata bezdôvodného

obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady,

keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne,

v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne účinky (odpadol). Okamžikom

odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Inštitút

bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie

bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný

prospech vrátiť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. )... Faktom

zostáva, že maloletý bol súdnym rozhodnutím zverený matke (žalovanej), pričom správne

zdôraznil súd prvej inštancie, že maloletý sa nenachádzal v starostlivosti otca na základe

rozhodnutia súdu alebo dohody rodičov. Bolo preto plne v súlade s rozhodnutím súdu, že za

tento čas, kedy maloletý bol vo faktickej starostlivosti žalobcu, žalovaná neposkytovala

žalobcovi na maloletého výživné, nakoľko by vznikol stav odporujúci súdnemu rozhodnutiu

o osobnej starostlivosti a výživnom ohľadom maloletého, pričom netreba opomínať fakt, že

výživné rodičov k deťom sa určuje vždy individuálne s prihliadnutím na rodičove možnosti,

schopnosti a majetkové pomery, a preto by nebolo vylúčené, že výživné zo strany matky

vtom čase by bolo rozdielne oproti stanovenému výživnému otca... Rovnako podporujúci

názor, že nedošlo zo strany žalovanej k bezdôvodnému obohateniu, je ten, že nezákonný

stav, teda taký, že maloletý sa nachádzal u otca proti vôli matky a i v rozpore so súdnym

rozhodnutím, sa nemôže odzrkadliť v tom, aby matka, v ktorej starostlivosti sa dieťa

nenachádzalo, hoci malo, mala poukazovať výživné otcovi, ktorý nerešpektuje stav založený

súdnym rozhodnutím – na to nie je nijaký zákonný podklad. Navyše, určenie, v koho

starostlivosti bude dieťa, malo svoj racionálny základ, a preto nemožno akceptovať názor

žalobcu, že žalovaná sa za čas, kedy dieťa nemala v osobnej starostlivosti, hoci ho mať mala

v zmysle súdneho rozhodnutia, bezdôvodne obohatila.“.

5. S uvedenými závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí

a v ústavnej sťažnosti namieta, že „rozhodnutia obidvoch súdov sú absurdné, vnútorne

protirečivé, nesúce znaky arbitrárnosti, a teda... nie sú v súlade so všeobecnou ideou

spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi... Súd musí nielen

rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.

Rozhodnutia obidvoch súdov nezohľadňujú faktické pomery, ale za rozhodujúce pre

posúdenie uplatneného nároku považujú pomery upravené dotknutými súdnymi

rozhodnutiami.“. Podľa názoru sťažovateľa „odôvodnenie odvolacieho súdu je založené

jednak na osvojení si odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a jednak na vlastných

úvahách o vyživovacej povinnosti matky, ktorých výsledkom je, že matka nebola povinná

za daných skutkových a právnych okolností v rozhodnom období plniť vyživovaciu

povinnosť voči synovi. Takýto názor odporuje ust.

o rodine, podľa ktorého plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná

povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. V zmysle

cit. ust. povinnosť matky plniť vyživovaciu povinnosť voči mal. synovi je daná zákonom

bez ohľadu na to, či sa dieťa nachádza v jej starostlivosti alebo v starostlivosti otca.

Mechanizmus vyživovacích povinností založený na rodinnoprávnych vzťahoch sleduje stav,

aby žiadna osoba nezostala bez prostriedkov na výživu, pokiaľ je v možnostiach

a schopnostiach blízkych príbuzných túto osobu živiť. Podstata vyživovacej povinnosti

rodičov k deťom spočíva v konkrétnych prejavoch rodičovskej povinnosti, a to

vo vyživovacej povinnosti a jej zodpovedajúcemu právu dieťaťa prijímať plnenie.

má v zmysle zákona právo na výživné od matky v rozhodnom období, ktorému

korešponduje povinnosť matky platiť výživné. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že si

žalovaná túto povinnosť v rozhodnom období neplnila. Vzhľadom na to, že bol

odo dňa 2. 3. 2015 (resp. 3. 3. 2015) do 29. 5. 2015 a od 13.6 . 2015 do konca mesiaca

február 2017 v mojej faktickej starostlivosti, ide o dobu, za ktorú jednak žalovaná prijímala

odo mňa súdom stanovené výživné, aj keď faktickú starostlivosť o mal. syna nevykonávala

a jednak si vyživovaciu povinnosť voči , o ktorého som sa osobne

v rozhodnom období staral, neplnila vôbec. Naviac v uvedenom období poberala aj rodinné

prídavky, ktoré si ponechala... Konanie o určenie práv a povinností k mal. dieťaťu,

predmetom ktorého je určenie vyživovacej povinnosti matky, nemá nič spoločné s konaním

o vydanie bezdôvodného obohatenia, predmetom ktorého je vrátenie nespotrebovaného

výživného podľa § 78 ods. 2 Zákona o rodine. Ani jeden súd nezohľadnil fakt, že o zmenu

zverenia do mojej starostlivosti som sa domáhal návrhom z roku 2014,

ktorému bolo vyhovené až Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

709 zo dňa 15. februára 2017. Právoplatnosťou tohto rozsudku bola matka zaviazaná platiť

výživné na sumou 70 eur mesačne k mojím rukám... Súdy sa nevyporiadali

s podstatou problému, ktorou je posúdenie hmotnoprávnej podmienky pre vrátenie

nespotrebovaného výživného. Teda ide o to, že moja povinnosť platiť výživné zanikla

výkonom faktickej starostlivosti o syna i napriek existujúcim súdnym rozhodnutiam,

zmeny ktorých som sa domáhal. Z tohto dôvodu rozhodnutia všeobecných súdov neobsahujú

ani riadne odôvodnenie, ktoré by dalo odpovede na všetky rozhodujúce otázky, čo má za

následok porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

8. Podľa návrhom na začatie konania je

sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,...

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom okresného súdu č. k. -29

z 18. mája 2017 (bod 2) a rozsudkom krajského súdu č. k. -45 zo 4. júla

2018 (bod 4).

12. Úlohou ústavného súdu pri uplatňovaní právomoci podľa

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ). Zásada subsidiarity

reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných

súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na

preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd

ako súd druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto

pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu

odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

14. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti ústavnej sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

tvrdiac, že je arbitrárny a zjavne neodôvodnený (bod 5), ústavný súd dospel k názoru,

že ústavná sťažnosť nie je opodstatnená.

15. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré

sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa

musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

16. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu

(body 2 a 4) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych

záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by

tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

17. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

18. O taký prípad tu však nejde.

19. Ústavný súd sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku taktiež presvedčil,

že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

20. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

21. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej

spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

23. A keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol

podľa ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 20. marca 2019