Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 143/2019
PDF · 335.65 KB
No categories available
I. ÚS 143/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom Mgr. Petrom
Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane a ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoPno 1/2018, 6 CoP 1/2018 zo 6. februára
2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 92/2018 zo 4. júla
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoPno 1/2018, 6 CoP 1/2018 zo 6. februára 2018 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 92/2018 zo 4. júla 2018 (ďalej
len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej
len „okresný súd“) rozsudkom z 13. októbra 2017 rozhodol o návrhu na úpravu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu (ďalej aj „maloletá“ alebo „maloletá
dcéra“) sťažovateľa tak, že maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorá
je oprávnená a povinná maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, sťažovateľa
zaviazal na úhradu bežného výživného v sume 700 € mesačne, dlžného výživného v sume
200 € spolu s bežným výživným v októbri 2017 a tvorbu úspor vo výške 300 € mesačne na
určený účet, v prevyšujúcej časti návrh matky a návrh sťažovateľa zamietol a matku
a sťažovateľa zaviazal povinnosťou uhradiť trovy konania, a to každého vo výške 50 %.
Okresný súd zároveň upravil styk sťažovateľa s maloletou, a to tak, že je oprávnený
stretávať sa s maloletou
- počas prvých 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku každý párny týždeň v piatok
od 16.00 h do 18.00 h, a to tak, že od 16.00 h do 17.00 h v prítomnosti matky, od 17.00 h
do 18.00 h bez prítomnosti matky, každý párny týždeň v roku v sobotu od 09.00 h do 11.00
h v prítomnosti matky a od 11.00 h do 18.00 h bez prítomnosti matky, v nedeľu od 09.00 h
do 11.00 h v prítomnosti matky a od 11.00 h do 18.00 h bez prítomnosti matky,
- počas ďalších 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku je otec oprávnený stretávať
sa s maloletou dcérou každý párny týždeň v roku od piatka od 16.00 h do 18.00 h, v sobotu
od 09.00 h do 18.00 h a v nedeľu od 09.00 h do 18.00 h v neprítomnosti matky,
- počas ďalšieho mesiaca, teda 7. mesiaca od právoplatnosti rozsudku, je otec
oprávnený stretávať sa s maloletou dcérou každý párny týždeň v piatok od 16.00 h do 18.00
h v neprítomnosti matky a od soboty od 09.00 h do nedele do 18.00 h v neprítomnosti
matky,
- následne počnúc 8. mesiacom od právoplatnosti rozsudku je otec oprávnený
stretávať sa s maloletou dcérou každý párny týždeň v mesiaci striedavo od piatku od 08.00 h
do pondelka do 16.00 h a od piatka od 16.00 h do nedele do 18.00 h v neprítomnosti matky,
- počas sviatkov každý párny rok počnúc 8. mesiacom od právoplatnosti rozsudku,
počas veľkonočných sviatkov od Veľkého piatka od 09.00 h do Bielej soboty do 18.00 h
a počas vianočných sviatkov od 26. 12. od 09.00 h do 28. 12 do 18.00 h,
- každý nepárny rok počnúc 8. mesiacom od právoplatnosti rozsudku počas
veľkonočných sviatkov od Veľkonočnej nedele od 09.00 h do Veľkonočného pondelka
do 18.00 h a počas vianočných sviatkov od 23. 12 od 09.00 h do 25. 12. do 18.00 h,
- počas letných prázdnin počnúc letnými prázdninami v roku 2018 každý prvý
a štvrtý týždeň v júli a každý prvý a štvrtý týždeň v auguste vždy od pondelka daného
týždňa od 08.00 h do nedele do 19.00 h.
3. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol napadnutým
rozsudkom krajský súd tak, že rozsudok potvrdil vo výroku o zverení maloletej do osobnej
starostlivosti matky, o zastupovaní a spravovaní majetku maloletej, vo výrokoch
o výživnom s výnimkou platobného miesta pre tvorbu úspor a v zamietavých výrokoch.
Rozsudok vo výroku o platobnom mieste pre tvorbu úspor zmenil tak, že sťažovateľ
je povinný poukazovať prostriedky na tvorbu úspor pre maloletú na účet určený matkou.
Krajský súd zároveň zmenil rozsudok vo výroku o styku sťažovateľa s maloletou tak,
že sťažovateľ je oprávnený sa s maloletou stretávať
- počas prvých 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku každý párny týždeň v roku
v piatok od 16.00 h do 18.00 h, a to tak, že od 16.00 h do 17.00 h v prítomnosti matky,
od 17.00 h do 18.00 h bez prítomnosti matky, v sobotu od 09.00 h do 11.00 h v prítomnosti
matky a od 11.00 h do 18.00 h bez prítomnosti matky, v nedeľu od 09.00 h do 11.00 h
v prítomnosti matky a od 11.00 h do 18.00 h bez prítomnosti matky,
- počas ďalších 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku je sťažovateľ oprávnený
stretávať sa s maloletou dcérou každý párny týždeň v roku od piatku od 16.00 h do 18.00 h,
v sobotu od 09.00 h do 18.00 h a v nedeľu od 09.00 h do 18.00 h v neprítomnosti matky,
- počas ďalšieho mesiaca, teda 5. mesiaca od právoplatnosti rozsudku, je sťažovateľ
oprávnený stretávať sa s maloletou dcérou každý párny týždeň v roku v piatok od 16.00 h
do 18.00 h v neprítomnosti matky a od soboty od 09.00 h do nedele do 18.00 h
v neprítomnosti matky, pokiaľ ďalej nie je počas sviatkov a prázdnin uvedené inak,
- následne počnúc 6. mesiacom od právoplatnosti rozsudku je sťažovateľ oprávnený
stretávať sa s maloletou dcérou každý párny týždeň v roku striedavo od piatku od 08.00 h
do pondelka do 16.00 h a od piatku od 16.00 h do nedele do 18.00 h v neprítomnosti matky,
pokiaľ ďalej nie je počas sviatkov a prázdnin uvedené inak,
- počas sviatkov každý párny rok počnúc 8. mesiacom od právoplatnosti rozsudku,
počas veľkonočných sviatkov od Veľkého piatku od 09.00 h do Bielej soboty do 18.00 h
a počas vianočných sviatkov od 26. 12. od 09.00 h do 28. 12 do 18.00 h,
- každý nepárny rok počnúc 8. mesiacom od právoplatnosti rozsudku počas
veľkonočných sviatkov od Veľkonočnej nedele od 09.00 h do Veľkonočného pondelka
do 18.00 h a počas vianočných sviatkov od 23. 12 od 09.00 h do 25. 12. do 18.00 h,
- počas letných prázdnin v roku 2018 od 8. augusta 2018 od 9.00 h do 14. augusta
2018 do 18.00 h,
- počas letných prázdnin počnúc letnými prázdninami v roku 2019 od 1. júla od 9.00
h do 7. júla do 18.00 h, od 25. júla od 9.00 h do 7. augusta do 18.00 h, od 25. augusta
od 9.00 h do 31. augusta do 18.00 h.
Matka bola zároveň napadnutým rozsudkom krajského súdu zaviazaná povinnosťou
maloletú na styk s otcom riadne pripraviť a sťažovateľ povinnosťou maloletú prevziať
v mieste bydliska matky a po ukončení styku odovzdať v mieste bydliska matky. Návrh otca
na zmenu neodkladného opatrenia krajský súd zamietol a matku maloletej a sťažovateľa
zaviazal nahradiť trovy štátu každého vo výške 44,50 €, pričom žiaden z účastníkov konania
nemá právo na náhradu trov konania.
4. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, ktoré najvyšší súd
napadnutým uznesením zo 4. júla 2018 odmietol ako neprípustné.
5. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je neodôvodnený,
nepreskúmateľný, zjavne svojvoľný a arbitrárny, pretože hrubo nerešpektuje platnú právnu
úpravu a rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu v otázke rozsahu a kvality
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom sťažovateľ rozsiahlou citáciou v ústavnej
sťažnosti poukazuje na predmetnú judikatúru.
6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa napadnutého
rozsudku krajského súdu rozložil do troch častí, a to (i) argumentáciu k potvrdenému
výroku o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, k zmenenému výroku o úprave
styku otca s maloletou, ako i k výroku, ktorým bol návrh otca v prevyšujúcej časti
zamietnutý, (ii) argumentáciu k potvrdenému výroku o tom, že zastupovať maloletú
a spravovať jej majetok bude matka, a (iii) argumentáciu k potvrdeným výrokom
o výživnom a k zmenenému výroku o platobnom mieste pre tvorbu úspor.
7. Vo svojej argumentácii k potvrdenému výroku o zverení maloletej do osobnej
starostlivosti matky, k zmenenému výroku o úprave styku otca s maloletou, ako i k výroku,
ktorým bol návrh otca v prevyšujúcej časti zamietnutý, poukazuje na to, že „aj keď sa síce
Krajský súd v Prešove v bodoch 15. až 17. odôvodnenia zaoberá otázkou najvhodnejšieho
modelu úpravy starostlivosti o mal. považuje sťažovateľ za nevyhnutné zdôrazniť, že sa
tak zjavne nedeje v kontexte (a so zohľadnením podmienok) s ust. § 25 ods. 4 zákona
o rodine, pretože z bodu 12. odôvodnenia je zrejmé, že sa tak deje výlučne v kontexte s ust.
§ 36 ods. 1 zákone o rodine, ktoré upravuje situáciu, že ak sa rodičia mal. dieťaťa, ktorí
spolu nežijú, nevedia dohodnúť na úprave výkonu rodičovských práv a povinností, tak túto
úpravu môže vykonať súd.
Z napadnutého rozsudku Krajského súdu v Prešove a jeho odôvodnenia,
bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že Krajský súd v Prešove sa v žiadnom smere
nezaoberal závažnou odvolacou námietkou spočívajúcou v potrebe aplikácie ust. § 25 ods.
4 zákona o rodine a tým na ňu nedal relevantnú odpoveď, čo preukazuje najmä to, že
nedošlo ani len k hodnoteniu konania matky v súvislosti s opakovaným bezdôvodným a
zámerným neumožňovaním realizácie styku sťažovateľa s mal. , ktorá za toto konanie
bola sankcionovaná v rámci konania o výkon rozhodnutia vedenom na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 27Em/1/2017, pričom taktiež je s poukazom na upovedomenie Krajskej
prokuratúry v Prešove sp. zn. 1 Kn 366/17/7700 zo dňa 11.12.2017 očakávať aj vyvodenie
trestnoprávnej sankcie voči matke, pričom tieto okolnosti a ďalšie známe okolnosti
nepochybne odôvodňujú povinnosť Krajského súdu v Prešove v odôvodnení napadnutého
rozsudku dôsledne sa vysporiadať s potrebou aplikácie ust. § 25 ods. 4 zákona o rodine
na rozhodovanú (posudzovanú) vec.“.
8. V časti týkajúcej sa argumentácie k potvrdenému výroku o tom, že zastupovať
maloletú a spravovať jej majetok bude matka, sťažovateľ uvádza, že «aj keď síce Krajský
súd v Prešove v bode 16. odôvodnenia (tretej vete) uvádza, že ,,Odvolací súd nepopiera
existenciu práva oboch rodičov zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok, nateraz však
nepovažuje za potrebné upraviť tieto oprávnenia odchylne od rozhodnutia súdu prvej
inštancie.", považuje sťažovateľ za nevyhnutné zdôrazniť, že takéto konštatovanie Krajského
súdu v Prešove nemožno za žiadnych okolností považovať za riadne odôvodnenie, pretože
nemá žiaden vzťah k ním vznesenej odvolacej námietke už len preto, že neexistuje taká
právna úprava v ust. § 28 zákona o rodine alebo inom ustanovení právneho predpisu
platného v Slovenskej republike, ktorá by súdu umožňovala v rámci konania o úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu zvažovať, či je (alebo nie je) potrebné
upraviť oprávnenie zastupovať mal. dieťaťa a spravovať jeho majetok odchylne od zákona
(ust. § 28 ods. 1 zákona o rodine), ak neexistuje rozhodnutie súdu o obmedzení takéhoto
oprávnenia vydané v rámci samostatného konania podľa ust. § 28 ods. 3 zákona o rodine.
Z napadnutého rozsudku Krajského súdu v Prešove a jeho odôvodnenia,
bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že Krajský súd v Prešove sa v žiadnom smere
nezaoberal závažnou odvolacou námietkou spočívajúcou v neexistencii a nepreukázaní
dôvodu pre obmedzenie, resp. vylúčenie otca zo zastupovania mal. a správy jej majetku,
a tým na ňu nedal relevantnú odpoveď, čo preukazuje najmä to, že v napadnutom rozsudku
nie je uvedené (označené) rozhodnutie súdu o obmedzení takéhoto oprávnenia, ktoré
by bolo vydané v rámci samostatného konania podľa ust. § 28 ods. 3 zákona o rodine.».
9. Treťou časťou, ktorú sťažovateľ napáda, pokiaľ ide o napadnutý rozsudok
krajského súdu, je odôvodnenie potvrdzujúceho výroku o výživnom a zmeneného výroku
o platobnom mieste pre tvorbu úspor, pretože «v odvolaní zo dňa 10.11.2017... sťažovateľ...
uviedol odvolaciu námietku spočívajúcu v tom, že takto určené výživné je neprimerane
vysoké, pretože značne prevyšuje odôvodnené potreby mal. (vo veku 3 rokov), čím sú
z tohto výživného uspokojované potreby aj iných osôb ako mal. , a to potreby matky
a jej rodinných príslušníkov, v dôsledku čoho sa potom absolútne popiera spotrebný
charakter (bežného) výživného.
... Krajský súd v Prešove v rámci napadnutého rozsudku na žiadnom mieste jeho
odôvodnenia sa touto závažnou odvolacou námietkou (spotrebný charakter bežného
výživného a jeho neprimeraná výška) nezaoberá a žiadnym spôsobom na ňu nereaguje.
... konštatovanie Krajského súdu v Prešove nemožno za žiadnych okolností
považovať za riadne odôvodnenie, pretože nemá žiaden vzťah k ním vznesenej odvolacej
námietke už len preto, že kritérium životnej úrovne povinného rodiča v zmysle platnej
právnej úpravy a konštantnej rozhodovacej praxe odvolacích súdov nie je prvoradé a ani
rozhodujúce pre určenie (bežného) výživného, keďže (bežné) výživné má spotrebný
charakter (čiže by malo byť v takej výške, aké sú odôvodnené potreby mal. dieťaťa
prepočítané na jeden mesiac) a nadštandardná životná úroveň povinného rodiča, inak
povedané nadštandardné majetkové pomery, v ust. § 63 ods. 3 zákona o rodine právne
vyjadrené spojením „Ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú“, je zákonným
dôvodom pre priznanie výživného na tvorbu úspor, teda ide o plnenie nad rámec
odôvodnených potrieb mal. dieťaťa, a tým spotreby, resp. nad rámec spotrebného
charakteru (bežného) výživného.».
10. V závere svojej ústavnej sťažnosti namieta sťažovateľ porušenie ním už
označených práv najvyšším súdom v tom, že jeho dovolanie odmietol ako neprípustné,
napriek tomu, že opísané (napádané) nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského súdu boli
spôsobilé podľa názoru sťažovateľa založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov,
poukazujúc a citujúc pritom právne závery odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 397/2017 z 12. decembra 2017.
11. V podaní z 21. februára 2019 označenom ako „Podanie vo veci sp. zn. Rvp
1777/2018“ doručenom ústavnému súdu tým istým dňom sťažovateľ doplnil odôvodnenie
ústavnej sťažnosti o konštatovanie, že „znalecký posudok č. 25/2017, ktorý vypracovala
znalkyňa , nie je v konaní pred súdom zákonným a použiteľným
dôkazom, pretože nemá so zreteľom na vymedzenie odvetvia klinická
psychológia detí a odvetvia klinická psychológia dospelých oprávnenie zodpovedať otázky,
ktoré jej položil vo svojom uznesení súd prvej inštancie, kde išlo o otázky zamerané
na zistenie vzťahu mal. k sťažovateľovi ako otcovi (a aj matke), spôsobilosti sťažovateľa
ako otca vychovávať mal. a iné. Oprávnenie na podanie znaleckého posudku
na zodpovedanie otázok, ktoré znalkyni položil vo svojom uznesení súd prvej inštancie
(kde išlo o otázky zamerané na zistenie vzťahu mal. k sťažovateľovi ako otcovi a aj
matke, spôsobilosti sťažovateľa ako otca vychovávať mal. a iné) má len znalec zapísaný
v odvetví poradenská psychológia.“.
12. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho
ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu zo 6. februára 2018
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 4. júla 2018, predmetné rozhodnutia zruší,
vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.
II.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
18. Predmetom ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva z jej petitu, je namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu zo 6. februára 2018 a uznesením najvyššieho súdu zo 4. júla 2018.
K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
19. Pred posúdením zásadných námietok sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie
ním označených práv garantovaných ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ústavný súd dáva do pozornosti, že podľa § 124 poslednej vety zákona
o ústavnom súde ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
20. Zachovanie tejto lehoty vyplýva aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu
vychádzajúcej z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54),
keď v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne
ako neprípustný, je zákonná lehota na podanie sťažnosti v zásade zachovaná aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.
IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010), t. j. vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu.
21. V posudzovanom prípade sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol
ako neprípustné. Následne sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej namietal
porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj napadnutým
rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že citované zákonné ustanovenie
a uvedená judikatúra o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti proti predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu je aplikovateľná aj na vec sťažovateľa.
22. Ústavný súd po preskúmaní obsahu ústavnej sťažnosti a súvisiacich príloh zistil
tieto pre jej posúdenie relevantné skutočnosti:
Krajský súd v napadnutom rozsudku potvrdený výrok o zverení maloletej do osobnej
starostlivosti matky, zmenený výrok o úprave styku otca s maloletou, ako i výrok, ktorým
bol návrh otca v prevyšujúcej časti zamietnutý, odôvodnil takto:
«15. Ako už bolo konštatované súdom prvej inštancie, v zmysle znaleckého posudku
podaného v rámci trestného konania... možno s pravdepodobnosťou
blížiacou sa k istote konštatovať, že maloletá nebola sexuálne zneužitá. Výsledky trestného
konania vyvracajú záver o sexuálnom zneužití maloletej jej otcom. Trestné stíhanie bolo
v konečnom dôsledku právoplatne zastavené z dôvodu, že skutok sa nestal... Skutočnosti,
z ktorých matka vyvodzovala podozrenie zo sexuálneho zneužitia maloletej boli prešetrené
a vyhodnotené orgánmi činnými v trestnom konaní a odvolací súd nevidí dôvod
spochybňovať závery tohto trestného konania. Ako vyplýva zo znaleckého posudku
maloletá má vybudovaný citový vzťah k obom rodičom a je v jej najlepšom
záujme obnoviť pravidelný kontakt s otcom. Ambivalenciu na strane maloletej vo vzťahu
k otcovi podľa odvolacieho súdu možno pripísať dlhšiemu odlúčeniu od otca a negatívnemu,
odmietavému postoju matky k otcovi, ktorý dcéra vníma. Na druhej strane maloletá má
k otcovi vytvorené puto (aj keď v súčasnosti oslabené v dôsledku obmedzeného kontaktu).
Daná situácia je pochopiteľne spôsobilá vyvolať vnútorný konflikt, zmätenosť v emočnej
rovine maloletej vo vzťahu k otcovi. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že v konaní
nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by odôvodňovali najprísnejší zásah do rodičovských práv
otca v podobe zákazu styku rodiča s dieťaťom.
16. Maloletá má u matky vytvorené vhodné prostredie na vývoj a výchovu, je na
matku silne citovo naviazaná, matka vykonáva riadnu starostlivosť o maloletú. Zverenie
maloletej do osobnej starostlivosti matky je preto opodstatnené. Odvolací súd nepopiera
existenciu práva oboch rodičov zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok, nateraz však
nepovažuje za potrebné upraviť tieto oprávnenia odchylne od rozhodnutia súdu prvej
inštancie.
17. Zverenie maloletej do striedavej starostlivosti resp. do osobnej starostlivosti otca
by vzhľadom na vek maloletej, jej naviazanosť na matku nebolo v najlepšom záujme
dieťaťa. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
podľa ktorého by náhle dlhodobejšie odlúčenie od matky mohlo pôsobiť na maloletú
traumatizujúco. Maloletú nemožno vytrhnúť z prostredia, na ktoré je zvyknutá. V súčasnosti
je potrebné, aby sa jej vzťah k otcovi obnovil, prehĺbil, a to postupnou, nenásilnou formou
tak, aby jej bolo umožnené nadobudnúť vo vzťahu k otcovi plnú dôveru a cítila sa v jeho
prítomnosti rovnako prirodzene a uvoľnene ako u matky, začala ho vnímať ako osobu
rovnocennú matke. Striedavá starostlivosť je za daných okolností, s ohľadom na vážne
narušené vzťahy medzi rodičmi (narušená komunikácia, podávanie trestných oznámení),
neschopnosť komunikácie medzi rodičmi pre maloletú nevhodná. Odvolací súd v tomto
smere apeluje na matku, aby pri komunikácii s otcom mala na zreteli najlepší záujem
maloletej. Maloletej nemožno upierať právo na plnohodnotný, pravidelný kontakt s druhým
rodičom, ktorý prejavuje úprimnú snahu participovať na výchove maloletej. Otec je
rovnocenným rodičom maloletej ako matka a v živote dieťaťa zohráva nezastupiteľnú úlohu.
Pre zdravý psychický vývoj dieťaťa je nevyhnutná participácia oboch rodičov na jeho
výchove. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, matka rolu otca v živote maloletej v
súčasnosti podhodnocuje. Zdá sa, že na strane matky niet úprimného prístupu k
vysvetľovaniu významu otca. Bude dôležité odstrániť pochybnosti o pasivite, ktorá nie je o
nič menej nebezpečná ako výslovné kroky proti druhému rodičovi. Nepodložené obvinenia,
nachádzanie dôvodov, aby k styku nedošlo, žiadne proaktívne vysvetľovanie významu otca,
to všetko vyvoláva otázniky nad vhodnosťou matky zabezpečiť zdravý vývoj dieťaťa a môže
mať vo vyššom veku dieťaťa relevanciu. Je preto nevyhnuté, aby matka začala dcéru v
kontakte s otcom podporovať, aby v prítomnosti maloletej potlačila do úzadia akékoľvek
negatívne prejavy emócií vo vzťahu k otcovi. Príprava na styk má prebehnúť najmä po
psychickej stránke dieťaťa, je potrebné vyzdvihovať dôležitosť druhého rodiča ako súčasti
života maloletej, otvorene sa rozprávať o vzťahoch v rodine a veku primeraným spôsobom
maloletej vysvetliť aktuálnu situáciu usporiadania vzťahov. Maloletá nie je zodpovedná za
konflikty rodičov a preto je potrebné urobiť všetko preto, aby nimi netrpela.
18. Pokiaľ matka namieta, že nemožno prezumovať, ako maloletá bude zvládať
rozširovanie styku s otcom a či je adaptačná fáza dostatočne dlhá, k tomuto odvolací súd
uvádza, že pokiaľ matka bude otcovi riadne umožňovať styk v súdom stanovených termínoch
a rozsahu a v prípade nemožnosti realizácie styku poskytne náhradný termín styku,
pri zachovaní jeho rozsahu, niet dôvodu už aj s poukazom na závery znalkyne
spochybňovať schopnosť maloletej zvládnuť postupnú adaptáciu na rozšírený
styk. Z obsahu spisu nevyplýva, že by maloletá pri realizácii styku, ktorý bol doposiaľ
upravený neodkladným opatrením reagovala na otca negatívne, odmietala s ním tráviť čas.
Otec sa snaží využívať čas trávený s dcérou plnohodnotne, rešpektujúc jej potreby. Súd
prvej inštancie pri úprave styku v maximálnej miere zohľadnil rozhodujúce okolnosti,
a to vek maloletej, ochladnuté väzby maloletej vo vzťahu k otcovi v dôsledku absentujúceho
kontaktu. Úprava styku zároveň rešpektuje právo otca na styk s maloletou a sleduje cieľ
dosiahnuť jeho rozšírenie. Odvolací súd má za to, že náhla zmena v spôsobe a rozsahu
styku by mohla na vzťah otca a dcéry pôsobiť nepriaznivo, retrográdne. Primárne je
momentálne potrebné zabezpečiť obnovenie citových väzieb maloletej k otcovi. Odvolací
súd s ohľadom na skutočnosť, že v čase od vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie do
rozhodovania odvolacieho súdu dochádzalo k realizácii styku otca s maloletou v rozsahu
určenom neodkladným opatrením, skrátil adaptačné fázy oproti úprave stanovenej súdom
prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Zároveň upravil
styk počas letných prázdnin 2018 s cieľom zabezpečiť maloletej a otcovi možnosť stráviť
spolu nepretržite dlhšie obdobie než len predĺžený víkend (ako je tomu počas bežného roka).
Odvolací súd tiež korigoval formuláciu termínov styku tak, aby nedochádzalo k prípadným
výkladovým problémom.
19. Vzhľadom na skutočnosť, že otec je plnohodnotným rodičom maloletej, niet
dôvodu upierať mu možnosť telefonického kontaktu s dcérou. Rodič má tiež právo
na informácie o dieťati (§ 24 ods. 5 ZoR). Odvolací súd nepoňal do výroku rozsudku úpravu
povinnosti matky informovať otca o okolnostiach možnosti realizácie styku, stave maloletej,
o povinnosti umožniť telefonický kontakt s maloletou, o povinnosti informovať otca o stave
sporiaceho účtu maloletej. Rodičia maloletej sú vzdelanými, plnoletými osobami, plne
spôsobilými riadne vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti. Úlohou súdu nie je
v podrobnostiach direktívne upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností. Je na
rodičoch, aby zvládli vzájomnú komunikáciu a vyšli si v ústrety sledujúc najlepší záujem
maloletej, v prípade potreby aj za odbornej pomoci (psychológ, mediátor a pod.).“
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu vo výroku o výživnom a platobnom mieste
pre tvorbu úspor pre maloletú je nasledovné:
„20. Je zrejmé, že otcova finančná, majetková situácia je mimoriadne priaznivá
a je schopný plniť si vyživovaciu povinnosť vo výške 1000 Eur mesačne (700 Eur bežné
výživné, 300 Eur tvorba úspor). Už aj v minulosti si plnil vyživovaciu povinnosť vo výške
1000 Eur mesačne. Niet pochýb o tom, že súdom stanovené výživné je nadštandardné, plne
však zodpovedá právu maloletej podieľať sa na životnej úrovni rodiča.
21. Otec v odvolaní poukázal na skutočnosť, že číslo účtu, na ktoré má
v zmysle prvoinštančného rozsudku poukazovať prostriedky na tvorbu úspor nie je správne.
Z e- mailovej komunikácie medzi rodičmi vyplýva, že správne číslo účtu určeného na tvorbu
úspor pre maloletú je SK.... Odvolací súd s cieľom vyhnúť sa v budúcnosti nutnosti zmeny
rozhodnutia v prípade zmeny čísla sporiaceho účtu formuloval rozhodnutie tak, že číslo
účtu, teda aj jeho prípadnú zmenu matka oznámi otcovi.»
23. Krajský súd o uplatnenom odvolaní sťažovateľa (v podstate totožnom
s argumentáciou prezentovanou v ústavnej sťažnosti) proti rozsudku súdu prvej inštancie
rozhodol tak, že niektoré odvolacie námietky sťažovateľa vzal do úvahy, a teda v časti
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vo zvyšnej časti stotožniac sa so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie rozsudok potvrdil.
K výhradám sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal jeho odvolacou námietkou
spočívajúcou v potrebe aplikácie § 25 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),
a tým na ňu nedal relevantnú odpoveď, krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, že zverenie
maloletej do striedavej starostlivosti, resp. osobnej starostlivosti otca by vzhľadom na vek
maloletej, jej naviazanosť na matku nebolo v najlepšom záujme dieťaťa. Zároveň krajský
súd upravil styk, rešpektujúc právo otca na styk s maloletou a sledujúc cieľ dosiahnuť jeho
rozšírenie, a to tak, že skrátil adaptačné fázy oproti úprave stanovenej súdom prvej
inštancie. Odvolací súd vo svojom odôvodnení taktiež apeloval na matku maloletej,
aby umožnila sťažovateľovi plnohodnotne participovať pri starostlivosti o maloletú a pri jej
výchove, majúc na zreteli zdravý psychický vývoj dieťaťa.
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že mu krajský súd nedostatočne odôvodnil jeho
obmedzenie, resp. vylúčenie zo zastupovania maloletej a správy jej majetku, krajský súd
uviedol, že nepopiera existenciu práva oboch rodičov zastupovať dieťa a spravovať jeho
majetok, nateraz však považoval ich úpravu súdom prvej inštancie za dostatočnú.
Krajský súd odpovedal aj na námietky sťažovateľa, ktorý bol toho názoru, že určené
výživné je neprimerane vysoké, keďže značne prevyšuje odôvodnené potreby maloletej.
Krajský súd dôvodil, že otcova finančná, majetková situácia je mimoriadne priaznivá,
výživné je nadštandardné, plne však zodpovedá právu maloletej podieľať sa na životnej
úrovni rodiča.
24. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim
mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach veci sťažovateľa ani
neprislúchalo posudzovať, či boli jednotlivé čiastkové rozhodnutia týkajúce sa úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu vecne správne. Ústavný súd
však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti
spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiež
požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
25. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
26. Vychádzajúc z už uvedeného, názor sťažovateľa, že by výklad, resp. aplikácia
príslušných ustanovení zákona o rodine, Civilného mimosporového poriadku, ako aj
Civilného sporového poriadku v danom prípade bola zo strany všeobecných súdov
svojvoľná a z ústavného hľadiska neprijateľná, nemožno akceptovať. Iba námietky
sťažovateľa v sťažnosti a podľa názoru sťažovateľa nedanie priamych a vyčerpávajúcich
odpovedí na jeho argumenty prednesené v odvolaní ešte samy osebe v kontexte ostatných
súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavný súd nemá v tejto situácii žiadny
relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu, pretože nie je ani štvrtou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Navyše, obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania, ale jeho podstatou je najmä umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), čo bolo vo veci sťažovateľa aj naplnené.
27. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd jednak náležite interpretoval dotknutú
právnu úpravu, ktorá bola aplikovaná na skutkový stav posudzovanej veci, a súčasne
odôvodnenie rozsudku obsahovalo náležitú špecifikáciu postupu, ktorým konajúce súdy
dospeli k záverom o zodpovedajúcej výške vyživovacej povinnosti (vrátane tvorby úspor)
a o zodpovedajúcej úprave styku sťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom.
28. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu
ako konformný s obsahom garancií označených článkov ústavy a dohovoru a ústavnú
sťažnosť v tejto časti kvalifikoval podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
29. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd nedostatky uvedené sťažovateľom v dovolaní
nevyhodnotil ako spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.
30. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
31. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
32. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone.
33. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:
„V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd
svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f/ CSP; v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval
ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za procesnú vadu
konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
16. Z obsahu dovolania otca vyplývajú aj výhrady k právnym záverom odvolacieho
súdu a polemikou s nimi spája svoje presvedčenie, že súdy zasiahli do jeho práva
na spravodlivý súdny proces. Z hľadiska obsahového (viď § 124 ods. 1 CSP) ale otec
v tomto smere nenamieta procesné chyby (nesprávnosti procedúry vedenia konania), ale to,
že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.“
34. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
35. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom
sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľa.
36. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľa.
37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
38. Ústavný súd k argumentácii sťažovateľa, že „sťažnosťou napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov vychádzajú z nezákonného a nepoužiteľného znaleckého posudku...,
ktorý vypracovala znalkyňa , kde táto znalkyňa nemala oprávnenie
na zodpovedanie otázok položených v uznesení súdu prvej inštancie“, uvádza, že táto
argumentácia by mohla byť posúdená ako neprípustná, keďže sťažovateľ tvrdený
nedostatok nenamietal ani raz v priebehu celého súdneho konania, pričom tak mohol urobiť
či už podaním odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie alebo podaním dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Sťažovateľ tak neurobil, čo vyplýva aj z odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu: „otec v tomto smere nenamieta procesné chyby
(nesprávnosti procedúry vedenia konania), ale to, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci.“ Pozornosti ústavného súdu zároveň neušlo,
že predmetnú námietku vzniesol sťažovateľ v rámci „doplnenia ústavnej sťažnosti“, a to až
po uplynutí lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, a teda aj po uplynutí lehoty
na jej doplnenie.
39. S ohľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2019