Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 438/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Mojmíra

Mamojku a Miroslava Duriša vo veci ústavnej sťažnosti

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o.

Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Alexander Bröstl,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. júla 2018 takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením č. k. -11 z 28. novembra 2018 Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), podanú

17. októbra 2018, ktorou sa sťažovateľ podľa

(ďalej len „ústava“) domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného , základného práva

na zákonného sudcu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. júla 2018 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého uznesenia nevyhovel.

2. Vec bola prijatá na ďalšie konanie podľa v tom čase platného rozvrhu práce, a to

III. senátom ústavného súdu v zložení Rudolf Tkáčik (predseda senátu) a Jana Baricová

(sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír Mamojka ako členovia senátu. V súlade s čl. II bodom 3

písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce

pri predkladaní veci do senátu Janou Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa) pracuje prvý senát

ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír

Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci tejto ústavnej

sťažnosti v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

3. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

podanou 9. októbra 2014 na Okresnom súde Žilina (ďalej aj „okresný súd“) domáhal, aby

spoločnosť Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951 (ďalej len

„žalovaný“), bola zaviazaná vydať mu bezdôvodné obohatenie vo výške 1 416,53 €

s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,25 % p. a. od 2. augusta 2014 z titulu

jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby zo strany žalovaného v súvislosti s úverom

poskytnutým sťažovateľovi na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi

29. decembra 2008 a jej dodatkov, ku ktorému malo dôjsť aplikovaním neprijateľnej

podmienky v spotrebiteľskej úverovej zmluve zo strany žalovaného.

4. Sťažovateľ sťažnosť odôvodňoval tým, že v žalobe namietal bod 14.4 úverovej

zmluvy, obsahujúci rozhodcovskú doložku, podľa textu ktorej by vzájomné spory medzi

zmluvnými stranami mal riešiť výlučne rozhodcovský súd. Túto doložku sťažovateľ

považoval za neplatnú, pretože v zmysle

(v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy) sa za neprijateľnú

podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje ustanovenie, ktoré v rámci

dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní.

5. Z obsahu ústavnej sťažnosti ďalej vyplynulo, že žalovaný v konaní pred okresným

súdom v rámci svojho písomného vyjadrenia namietol nedostatok právomoci súdu práve

s poukazom na doložku a žiadal, aby okresný súd konanie zastavil.

5.1 Sťažovateľ v replike na toto vyjadrenie podrobne zdôvodnil neprijateľnosť

a neplatnosť doložky, okrem iného poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. januára 2013, v ktorom súd vyslovil právny názor, podľa ktorého

v zmysle o bankách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov má banka povinnosť predložiť spotrebiteľovi návrh

na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že

povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných

sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli

poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov

v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala,

resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu

na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako

prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.

Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami

a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená.

5.2 Okresný súd Žilina, považujúc rozhodcovskú doložku za neplatnú, rozhodol

medzitýmnym rozsudkom č. k. -132 z 11. novembra 2015 (ďalej len

„medzitýmny rozsudok okresného súdu“) tak, že základ nároku sťažovateľa na vydanie

bezdôvodného obohatenia od žalovaného je daný. Žalovaný podal proti medzitýmnemu

rozsudku odvolanie a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. novembra 2016 bol medzitýmny rozsudok potvrdený.

6. Na základe dovolania žalovaného odôvodneného tým, že v danej veci bolo

rozhodnuté o veci nepatriacej do právomoci súdov, najvyšší súd ako súd dovolací

uznesením sp. zn. z 26. júla 2018 rozsudky súdov oboch nižších inštancií

zrušil a konanie zastavil.

7. Sťažovateľ, citujúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

namietal porušenie svojich ústavných práv najmä v dôsledku arbitrárnosti,

nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti napádaného uznesenia, keďže podľa jeho názoru

odôvodnenie napádaného uznesenia je strohým konštatovaním obsahu textu doložky

a súčasne bližšie nezdôvodneného názoru súdu, že doložka nenapĺňa znaky neprijateľných

podmienok v zmysle , avšak dôvody, pre ktoré nenapĺňa znaky

neprijateľných podmienok, už súd v odôvodnení napádaného uznesenia neuvádza a rovnako

neuvádza ani konkrétne právne normy, ktoré na vec aplikoval a ako ich pri tejto aplikácii

vykladal. Poukazoval i na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a podľa neho relevantné

právne názory (k tomu podrobne uznesenie ústavného súdu č. k. -11

z 28. novembra 2018 bod 12).

8. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ustálenú

rozhodovaciu prax ústavného súdu, sťažovateľ tvrdil, že „všeobecný súd musí dať jasnú

a zreteľnú odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec

podstatný význam a rovnako ESĽP vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že ak sa

vnútroštátny súd nevyrovnal s argumentom alebo návrhom predloženým účastníkom

konania, nie je možné zistiť, či súd jednoducho opomenul zaoberať sa touto otázkou alebo či

ho zamýšľal zamietnuť, a ak to bolo jeho úmyslom, aké boli dôvody pre takéto rozhodnutie“.

9. Druhým dôvodom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva

na zákonného sudcu, ku ktorému došlo tým, že senát dovolacieho súdu nepostúpil vec

na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.

9.1 K tomuto dôvodu sťažovateľ poukázal na

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), pričom

pod pojmom „právny názor“ v zmysle možno podľa sťažovateľa chápať

de facto všetky rozpoznateľné závery urobené najvyšším súdom v rozhodnutí, pričom

podľa neho «... porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej § 48 ods. 1 nie je

iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na prvá veta

SR aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho

nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako z jedného z princípov právneho štátu

vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo

svojich dôsledkoch porušenie SR. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že

Porušovateľ dospel ohľadne predpokladov posúdenia rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve k odlišnému právnemu názoru, ako bol

vyjadrený v rozhodnutiach iných senátov dovolacieho súdu (sp. zn.

zo 16. januára 2013 a sp. zn. z 20. decembra 2012), avšak napriek tomu vec

nepostúpil veľkému senátu, čím porušil základné právo sťažovateľa vyplývajúce mu z čl. 48

ods.1 .».

10. Na základe výzvy ústavného súdu z 18. decembra 2018 sa k sťažnosti

sťažovateľa vyjadril najvyšší súd a vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

1. marca 2019 uviedol, že sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského

súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a konanie zastavil podľa § 449 ods. 1 a 2, § 450 a § 6

ods. 1 , keďže z obsahu spisu zistil, že žalovaný námietku nedostatku právomoci súdu

uplatnil v súlade s . Najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení v podstate stotožnil

s dôvodmi napadnutého uznesenia a zdôraznil, že pri posudzovaní, či rozhodcovská doložka

napĺňa alebo nenapĺňa znaky neprijateľných podmienok v zmysle § 53 Občianskeho

zákonníka, dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nemá znaky neprijateľnej podmienky.

Rozhodcovská doložka nevyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania (stranami

sporu), nie je spôsobilá viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z procesných strán.

Podľa najvyššieho súdu sťažovateľovi ako žalobcovi bola daná možnosť výberu medzi tým,

či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd

alebo všeobecný súd, žalobca však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu

v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu

na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh

rozhodcovskej zmluvy prijal.

10.1 Pokiaľ sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na zákonného sudcu,

ku ktorému došlo tým, že senát dovolacieho súdu nepostúpil vec na prejednanie

a rozhodnutie veľkému senátu, a bol toho názoru, že najvyšší súd dospel, čo sa týka

predpokladov posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve k odlišnému právnemu názoru, ako bol vyjadrený v rozhodnutiach

iných senátov najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2013 a sp. zn.

z 20. decembra 2012, avšak napriek tomu vec nepostúpil veľkému senátu,

najvyšší súd upriamil pozornosť na to, že «Sťažovateľom uvedené rozhodnutia však nie sú

odlišným právnym názorom posúdenia rozhodcovskej doložky, pretože v rozhodnutí

zo 16. januára 2013 súd prvej inštancie konštatoval, že: „medzi

oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným bola dohodnutá rozhodcovská

doložka umožňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne v rozhodcovskom konaní pred

rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka bola súčasťou obchodných podmienok

formulárovej zmluvy o úvere bez možnosti povinného - spotrebiteľa - ovplyvniť jej obsah,

a teda nebola dohodnutá individuálne. Vyslovil záver, že takáto rozhodcovská doložka bola

v neprospech povinného, preto bola neprijateľná. Povinný totiž mohol buď len odmietnuť

zmluvu ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru, to znamená aj

rozhodcovskému konaniu (ak vznikne spor), bez možnosti uplatniť svoje právo žalobou na

všeobecnom súde.“. V rozhodnutí sp. zn. z 20. decembra 2012 súd prvej

inštancie konštatoval, že: „Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil

z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa

ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike, pretože rozhodcovská doložka nebola

dojednaná so spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory

s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za hrubú nerovnováhu v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinný

nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej

súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť

ako celok.».

10.2 Podľa najvyššieho súdu „... v sťažnosťou napadnutej veci sťažovateľ nebol

v skutkových okolnostiach v rovnakom postavení ako spotrebitelia vo vyššie citovaných

rozhodnutiach. V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyšší súd vychádzal pri posúdení

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve z iných

skutkových zistení.“.

10.3. V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd vyslovil názor, že „namietané

rozhodnutie najvyššieho súdu je súladné z ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho

súdu, preto ho nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za

také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie, na súdnu ochranu

a ktoré by bolo porušením jeho práva na zákonného sudcu“.

11. Na výzvu ústavného súdu zo 16. januára 2019 sa podaním došlým ústavnému

súdu 18. februára 2019 vyjadril i žalovaný v civilnom súdnom konaní ako upovedomená

osoba [

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov – od 1. marca 2019 zúčastnená osoba podľa § 126

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“)], ktorý poukázal na to, že

«Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v napadnutom rozhodnutí nedopustil porušenia práv

sťažovateľa. Stručne a jasne vysvetlil, z akého dôvodu považoval rozhodcovskú doložku za

platnú a nespĺňajúcu znaky neprijateľných podmienok. S poukazom na relevantné

ustanovenia napadnuté rozhodnutia zrušil a konanie zastavil. Sťažovateľom vytýkané ďalšie

vady , pre ktoré má byť rozhodnutie arbitrárne, neobstoja ani pri ich vecnom zhodnotení

pretože prvoinštančný a odvolací súd sa nestotožnili s argumentáciou sťažovateľa, keďže

tieto súdy vznesenú námietku nedostatku právomoci svojvoľne ignorovali a namietaným

nedostatkom právomoci sa vo svojich rozhodnutiach nezaoberali. S argumentáciou

sťažovateľa, prezentovanou len pred súdom prvej inštancie bol povinný sa vysporiadať

prvoinštančný resp. odvolací súd. Dovolací súd by mal túto povinnosť len vtedy, ak by

polemizoval s ich názormi (k čomu nedošlo), alebo ak by mu táto argumentácia bola

sťažovateľom opakovane prezentovaná. Všeobecné súdy boli povinné vyhodnotiť námietku

nedostatku právomoci podľa ustanovení resp. . neupravuje

konanie pred všeobecným súdom, ale spotrebiteľské rozhodcovské konanie. Okrem toho nie

je bez relevancie, že tento zákon nadobudol účinnosť až 1.1.2015; preto v čase podania

žaloby ešte sťažovateľ nemohol využiť svoje právo podľa

Tento predpis nebolo možné použiť ani pri vyhodnotení náležitostí rozhodcovskej doložky,

keďže na tú sa v zmysle Z.z vzťahujú len právne predpisy

účinné v čase jej uzavretia. Dovolací súd sa neodklonil od predchádzajúcich odlišných

právnych názorov dovolacieho súdu, keďže neprijateľnosť rozhodcovskej doložky,

používanej pôvodným žalovaným v tomto znení, nikdy predtým nebola predmetom

posudzovania dovolacím súdom. Sťažovateľ namieta odňatie veci zákonnému sudcovi

z dôvodu, že senát dovolacieho súdu 3Cdo, ktorý mal údajne dospieť k odlišnému názoru

ako iné senáty najvyššieho súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému

senátu podľa . Zákonným „sudcom“ v danom prípade nie je trojčlenný

senát dovolacieho súdu ( ), ale veľký senát v zmysle ; čím

malo byť porušené právo sťažovateľa podľa SR.».

11.1 Zúčastnená osoba – žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že „sťažovateľ

tvrdí, že senát dovolacieho súdu sa odchýlil od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.1.2013 sp. zn. a v rozhodnutí zo dňa

20.12.2012 sp. zn. . Obidve namietané rozhodnutia sa týkajú rozhodcovskej

doložky v spotrebiteľskej zmluve, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. V žiadnom

zo spomínaných prípadov však dovolací súd neposudzoval neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky v takom individuálnom znení aké bolo namietané voči pôvodnému žalovanému.

Účelom činnosti veľkého senátu podľa je zjednocovanie rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu v skutkovo a právne porovnateľných veciach. Aj keď veľký senát

pôsobí v len od 1.7.2016, na vyhodnotenie povinnosti senátu dovolacieho súdu predložiť vec

veľkému senátu možno aplikovať aj predošlú judikatúru ústavného súdu.“.

11.2 Poukázal na to, že «ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach apeloval na

dodržiavanie princípu právnej istoty, ktorá je zabezpečená vtedy, keď sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.

, a , ). Pritom musí ísť o rozhodovanie

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pretože

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ). Spôsob, ktorým sa za účinnosti zabezpečuje

právna istota pri rozhodnutiach dovolacieho súdu o tej istej právnej otázke, spočíva práve

v povinnosti postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu podľa . Ak však

dovolací súd vyhodnotí posudzovaný prípad z hľadiska relevantných kritérií ako odlišný

a (zatiaľ) ojedinelý, povinnosť postúpiť vec veľkému senátu v zmysle nemá.

V namietaných prípadoch došlo síce k posudzovaniu neprijateľnosti rozhodcovských

doložiek, závery dovolacieho súdu však možno aplikovať len na rozhodovanie v rovnakých

alebo analogických skutkových situáciách. Ak dovolací súd vyhodnotí situáciu ako skutkovo

odlišnú, ani inštitút veľkého senátu mu nebráni v tom, aby o dovolaní rozhodol

„samostatne“. V prípade rozhodcovských doložiek existuje množstvo rozdielnych

skutkových situácií, ktoré vylučujú aplikáciu predošlých záverov dovolacieho súdu na

posudzovanú vec. Medzi ne patria najmä: posúdenie totožnosti subjektov rozhodcovskej

doložky a ich vzájomného postavenia, vyhodnotenie kto a z akého dôvodu inicioval

uzavretie rozhodcovskej doložky, výklad vôle vrátane posúdenia či a akým spôsobom sa pri

uzavretí rozhodcovskej doložky realizovali „práva spotrebiteľa rozhodnúť sa“,

a predovšetkým samotné znenie rozhodcovskej doložky.».

11.3 Zúčastnená osoba – žalovaný zdôraznil, že „Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 16.1.2013 a sp. zn. zo dňa 20.12.2012

posudzovali iné rozhodcovské doložky, v inom znení, medzi inými subjektmi. Nejde ani

o analogickú skutkovú situáciu. Až do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.7.2018

sp. zn. žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu neposudzovalo rozhodcovskú

doložku pôvodného žalovaného v rovnakom znení a s rovnakou možnosťou spotrebiteľa

rozhodnúť sa, či rozhodcovskú doložku príjme alebo nie. Z tohto dôvodu neexistovalo také

odlišné posúdenie rovnakej právnej otázky za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,

v dôsledku ktorého by bol senát dovolacieho súdu povinný postúpiť vec veľkému senátu.

Nedošlo preto ani k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle

.“.

12. Sťažovateľ podal 25. marca 2019 repliku k vyjadreniu najvyššieho súdu

a zúčastnenej osoby, v ktorej uviedol, že „... vo vyjadrení je argumentované odlišnosťou

skutkových okolností v sťažnosťou napadnutej veci a tých sporov, v ktorých boli vydané

sťažovateľom uvádzané skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu. Uvedené platí obzvlášť za

situácie, kedy v konaní zastavenom napádaným uznesením neboli skutkové okolnosti

uzatvorenia predmetnej rozhodcovskej doložky vôbec zisťované a skúmané a to ani na súde

prvej inštancie či odvolacom súde. Pritom ani v napádanom uznesení, ani v konaní tomuto

rozhodnutiu predchádzajúcom, sa najvyšší súd vôbec nezaoberal okolnosťami uzatvorenia

predmetnej rozhodcovskej doložky (okrem jej holého textu), teda vôbec neskúmal, či

žalovaný (banka) vysvetlil sťažovateľovi ako spotrebiteľovi obsah a dôsledky rozhodcovskej

doložky a tieto skutočnosti preukázal vykonanými dôkazmi (napr. výsluchom spotrebiteľov,

zamestnancov žalovaného, listinnými poučeniami a pod.), nezaoberal sa formuláciou

doložky (predformulovaný súhlas spotrebiteľa a uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy

nekonaním) a ani umiestnením doložky do spleti záverečných ustanovení bez akéhokoľvek

upozornenia resp. označenia. Pokiaľ ide o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. decembra 2012, i samotný najvyšší súd vo svojom vyjadrení

k sťažnosti uvádza, že v uvedenej veci videli konajúce súdy nekalú povahu rozhodcovskej

doložky v obmedzení práva spotrebiteľa ako slabšej strany domáhať sa ochrany na

všeobecnom súde v Slovenskej republike, ak rozhodcovská doložka nebola individuálne

dojednaná a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní. V sťažovateľovej veci zastavenej napádaným uznesením pritom

súdy všetkých inštancií vôbec neskúmali individuálne dojednanie predmetnej rozhodcovskej

doložky (žalovaný ho ani netvrdil a ničím nepreukazoval a naopak, Zmluva o poskytnutí

úveru č. 02/742/08 zo dňa 29. decembra 2008 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou

zmluvou, ktorej obsah sťažovateľ nemohol ovplyvniť a to vrátane obsahu zmluvnej

podmienky predstavujúcej predmetnú rozhodcovskú doložku - aj túto mohol sťažovateľ iba

ako celok buď prijať alebo odmietnuť. Súčasne táto rozhodcovská doložka bráni

sťažovateľovi domáhať sa ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike (čo vyplýva

aj zo samotného zastavenia konania napádaným uznesením).“.

13. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľ uviedol, že «nie je pravdou, že by

sťažovateľ napádal sťažnosťou uznesenie z dôvodu, že by sa nestotožňoval s právnym

názorom najvyššieho súdu, sťažovateľ napáda uznesenie z dôvodu absencie presvedčivého

a preskúmateľného odôvodnenia, okrem iného vo vzťahu k názoru dovolacieho súdu

vysloveného v jeho rozhodnutí, podľa ktorého predmetná rozhodcovská doložka nenapĺňa

znaky neprijateľnej podmienky; pričom toto uznesenie je v tomto smere v rozpore

s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Napádané uznesenie je

i v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, keďže dovolací súd opomenul vysporiadať

sa s relevantnou zákonnou úpravou, jej výkladom a aplikáciou na skutkový stav

prejednávanej veci, opomenul sa vysporiadať so skoršími odlišnými právnym názormi

dovolacieho súdu na riešenie právnych otázok týkajúcich sa rozhodcovských doložiek

predkladaných bankami svojim klientom v postavení spotrebiteľa, ktoré mali všeobecný

charakter a neboli viazané na žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by v prejednávanej

veci neboli naplnené. Taktiež bolo napadnuté rozhodnutie síce vydané na základe námietky

nedostatku právomoci súdu vznesenej žalovaným, avšak za úplného opomenutia

vysporiadania sa s argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k tejto námietke, a to najmä pokiaľ

ide o jeho vyjadrenie zo dňa 9. júla 2015.Nie je pravdou, že všeobecné súdy boli povinné

vyhodnotiť námietku nedostatku právomoci izolovane podľa ustanovení resp. , bez

toho, aby súčasne aplikovali o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSRK“). Ako správne uvádza

zúčastnená osoba (pôvodný žalovaný) vo svojom vyjadrení, ZoSRK nadobudol účinnosť dňa

1. januára 2015 a to vrátane § 3 ods. 6 ZoSRK, podľa ktorého sa spotrebiteľ napriek

uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve môže domáhať svojho práva podaním žaloby

na súd a dodávateľ ani jeho právny nástupca sa nemôžu účinne dovolávať nedostatku

právomoci súdu podľa osobitného predpisu, pričom podľa príslušnej poznámky pod čiarou

odkazovalo toto ustanovenie ZoSRK na resp. neskôr

na až 8 .».

13.1 Sťažovateľ opätovne poukázal na to „že v konaní zastavenom napádaným

uznesením neboli skutkové okolnosti uzatvorenia predmetnej rozhodcovskej doložky vôbec

zisťované a skúmané a to ani na súde prvej inštancie či odvolacom súde, a preto je nemožné

porovnávať skutkové okolnosti, ktoré nie sú známe resp. v prejednávanej veci náležité

zistené. K uvedenému sa však žiada dodať, že ak vo vzťahu k poučovacej povinnosti banky

pri predkladaní rozhodcovskej doložky v zmysle o bankách,

výkladu tohto zákonného ustanovenia a vplyvu riadneho nesplnenia tejto povinnosti banky

na (ne)platnosť takejto rozhodcovskej doložky, pre aplikovateľnosť týchto právnych názorov

sú pritom podstatné iba skutkové okolnosti, ktoré nie sú medzi stranami sporné, a síce, že

v danom prípade ide o záväzkový vzťah medzi bankou (žalovaným) a spotrebiteľom

(sťažovateľom) ako klientom banky. Žiadne iné skutkové okolnosti nemajú vplyv na právne

názory najvyššieho súdu, na ktoré poukázal sťažovateľ, a preto je irelevantné, že

sťažovateľom uvádzané skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu posudzovali iné rozhodcovské

doložky, v inom znení a medzi inými subjektmi.

Sťažovateľ preto nesúhlasí s názorom prezentovaným zúčastnenou osobou

(žalovaným), že neexistuje posúdenie rovnakej právnej otázky za rovnakej alebo analogickej

skutkovej situácie. Skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ

vyjadrujú právne názory najvyššieho súdu k výkladu relevantnej právnej úpravy vo vzťahu

k rozhodcovským doložkám vo všeobecnej rovine bez podmieňovania takými skutkovými

okolnosťami, ktoré by neboli splnené i v danom prípade , preto sú tieto právne názory

najvyššieho súdu prinajmenšom rovnako relevantné pre posúdenie rozhodcovskej doložky

v prejednávanej veci.“.

II.

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 . V zmysle a zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

17. Ústavný súd s výslovným súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť

prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

22. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu (m. m. ,

, ), uprednostňujúcej výklad zákona e ratione legis

(argumentácia zmyslom, rozumom, účelom) pred doslovným gramatickým (jazykovým)

výkladom, prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Arbitrárnosť a zjavná

neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich

právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami

formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ). Uvedené

nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť

spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v .

24. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

25. Vzhľadom na uvedené bolo predmetom skúmania ústavného súdu, či

napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv

sťažovateľa.

26. Treba zdôrazniť, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení primárne zaoberal

otázkou právomoci ako základnou procesnou podmienkou konania a i keď konanie

pred všeobecným súdom bolo začaté za účinnosti Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), najvyšší súd v zmysle § 470

ods. 1 posudzoval otázku právomoci súdu v danom spore podľa predpisov platných

v čase podania dovolania, t. j. podľa ustanovení , a z obsahu

spisu zistil, že žalovaný námietku nedostatku právomoci súdu uplatnil v súlade s ,

podľa ktorého na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone,

ktorý mu patrí, súd skúma, či sa spor nemá prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní.

27. Podľa ak súd na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr

pri prvom procesnom úkone zistí, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom

konaní, konanie zastaví [do 30. júna 2016 upravoval túto alternatívnu zúženú právomoc

všeobecných súdov , pričom dikcia oboch ustanovení sa zásadne nelíši (pozn.)].

28. Základnou podmienkou právomoci rozhodcovského súdu v spore konať

a rozhodovať je platnosť rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami (§ 52

a nasl. ), že spory z daného právneho vzťahu bude prejednávať

a rozhodovať rozhodcovský súd.

29. V danom prípade bolo obsahom spisového materiálu nesporne preukázané, že

zmluvou o poskytnutí úveru č. 02/742/08 z 29. decembra 2008 bol žalobcovi poskytnutý

úver do výšky 2 000 000 Sk (66 387,84 €) na budúcu kúpu nehnuteľnosti. Súčasťou bodu

14.4 uvedenej zmluvy je vyhlásenie sťažovateľa, že prijíma návrh rozhodcovskej zmluvy,

podľa ktorej vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti

s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní Stály

rozhodcovský súd Asociácie bánk, a zároveň bola sťažovateľovi daná možnosť vyznačením

označeného políčka vyjadriť nesúhlas s uvedeným návrhom rozhodcovskej zmluvy, keď by

vzájomné spory v súvislosti s úverovou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť

všeobecný súd. Sťažovateľ nesúhlas s návrhom rozhodcovskej zmluvy v označenom

políčku nevyznačil.

30. Pre účely overenia opodstatnenosti námietok vznesených sťažovateľom sa

ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší súd,

tak ako je už podrobnejšie uvedené nielen v sťažnosti, ale aj v bode 10 tohto nálezu,

považoval rozhodcovskú doložku za platnú a nespĺňajúcu znaky neprijateľných podmienok

a nevyvolávajúcu nerovnováhu medzi stranami sporu, a teda nespôsobilú viesť k značnej

procesnej nevýhode jednej z procesných strán. Tiež zdôraznil sťažovateľovu možnosť

výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať

rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, ktorú sťažovateľ nevyužil. K tomuto záveru

najvyššieho súdu ústavný súd považuje za potrebné dodať, že nie je rozhodujúce, či tak

sťažovateľ urobil vedome alebo z nepozornosti.

31. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov

pre zrušenie rozhodnutí súdov prvej i druhej inštancie a zastavenie konania, pričom nezistil,

že by tieto závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú

dostatočne a presvedčivo odôvodnené. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by bol

sťažovateľovi odopretý prístup k súdu.

32. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neprebiehalo, resp. neskončilo

podľa predstáv sťažovateľa a že súd nerozhodol v súlade s jeho názorom, nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základných práv a slobôd sťažnosťou podanou

ústavnému súdu. Ani skutočnosť, že sťažovateľ trvá na porušení svojich práv ako

spotrebiteľ a s názorom najvyššieho súdu sa nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.

33. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo

sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. ,

), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (,

, , ).

34. Ústavný súd preto nenachádza takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a ani právom na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcim z dohovoru, na

základe ktorej by reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

35. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť ustanoví zákon.

36. Materiálny právny štát je postavený (okrem iného) na dôvere občanov v právo

a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je aj dostatočná miera právnej istoty

občanov. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty (čl. 1

ods. 1 ), ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci

s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované v zmysle

predvídateľnosti práva. Súdy majú v rovnakých podmienkach aplikovať právnu normu

rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v skutkovo

totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho

štátu neakceptovateľné. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný v praxi súdov, a to

najmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“.

Vychádzajúc z premisy, že úloha najvyššieho súdu pri aplikácii princípu právnej istoty je

absolútne kľúčová, ukázala sa potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu s cieľom

zabezpečenia jednoty rozhodovania najmä v zmysle jednoty judikatúry a jej akceptovania

súdmi nižších inštancií. Veľký senát predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu

právnej istoty vyjadreného v . Podľa časti vety pred bodkočiarkou

právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

37. Podľa ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje

k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený

v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie

veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

38. Otázkou postúpenia veci veľkému senátu sa už zaoberal aj najvyšší súd, ktorý

v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky 3/2017 pod č. 17 judikoval, že «výskyt rozdielnych rozhodnutí

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď

m. m. nález ústavného súdu sp. zn. ). Aj v rozhodovacej praxi senátov

najvyššieho súdu môže byť niekedy riešenie interpretačných a aplikačných problémov

(odstraňovanie nejednotností) spojené s procesom postupného zjednocovania názorov,

v počiatočných fázach ktorého nie je vylúčená možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na

odlišných alebo až protichodných názoroch. Postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48

ods. 1 nie je na voľnej úvahe trojčlenného senátu. Na druhej strane to ale neznamená,

že trojčlenný senát musí postúpiť vec veľkému senátu najvyššieho súdu pri každom

nestotožnení sa s názorom vyjadreným už skôr v inom rozhodnutí niektorého trojčlenného

senátu. I keď by doslovné znenie tohto ustanovenia mohlo zvádzať a viesť k záveru, že

postúpenie veci veľkému senátu je v takom prípade bezpodmienečnou povinnosťou

trojčlenného senátu (viď slovo „postúpi“, teda nie „môže postúpiť“), nie je to tak. Právnou

úpravou, ktorá je obsiahnutá v , sa sledoval cieľ pokryť v praxi prípady,

v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že je dôvod na zmenu (na

odklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania). Senát, ktorý dospeje k tomuto záveru, je

povinný postúpiť vec veľkému senátu. Na druhej strane ale účelom tohto ustanovenia

bezpochyby nie je to, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť názoru trojčlenného

senátu, podľa ktorého nie je dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov

a rozhodovacej praxe ustálenej v minulosti prijatím judikátu (alebo stanoviska)

publikovaného v Zbierke. Trojčlenný senát, ktorý zastáva tento názor, nie je povinný

postúpiť vec veľkému senátu. Samozrejme, pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo

k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané

rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát

najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odkloniť od skoršieho rozhodnutia iného senátu

najvyššieho súdu.».

39. Možno prisvedčiť názoru sťažovateľa, že porušenie povinnosti predložiť vec

veľkému senátu danej nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia,

ale vzhľadom na prvú vetu aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny

rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako

jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má

byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie

(obdobne sa vyslovil aj ústavný súd v rozhodnutí ).

40. Ak však sťažovateľ ďalej uvádza, že „... je zrejmé, že najvyšší súd dospel

ohľadne predpokladov posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve k odlišnému právnemu názoru, ako bol vyjadrený v rozhodnutiach

iných senátov najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2013 a sp. zn.

z 20. decembra 20121, avšak napriek tomu vec nepostúpil veľkému senátu,

čím porušil základné právo sťažovateľa vyplývajúce mu z “, s týmto

názorom sa nemožno stotožniť.

41. V prípade rozhodcovských doložiek existuje množstvo rozdielnych skutkových

situácií, ktoré vylučujú aplikáciu predošlých záverov dovolacieho súdu na posudzovanú vec.

Medzi ne patria najmä: posúdenie totožnosti subjektov rozhodcovskej doložky a ich

vzájomného postavenia, vyhodnotenie, kto a z akého dôvodu inicioval uzavretie

rozhodcovskej doložky, výklad vôle vrátane posúdenia, či a akým spôsobom sa pri uzavretí

rozhodcovskej doložky realizovali práva spotrebiteľa rozhodnúť sa, a predovšetkým

samotné znenie rozhodcovskej doložky.

42. Ústavný súd v súlade s názorom najvyššieho súdu, ako aj s vyjadrením

zúčastnenej osoby je toho názoru, že sťažovateľom uvedené rozhodnutia nie sú odlišným

právnym názorom posúdenia rozhodcovskej doložky. Sťažovateľ nebol v skutkových

okolnostiach v rovnakom postavení ako spotrebitelia v už citovaných rozhodnutiach,

pretože v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd vychádzal pri posúdení rozhodcovskej

doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve z iných skutkových zistení.

43. V rozhodnutí sp. zn. zo 16. januára 2013 súd prvej inštancie

konštatoval, že „medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným bola

dohodnutá rozhodcovská doložka umožňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne

v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka bola súčasťou

obchodných podmienok formulárovej zmluvy o úvere bez možnosti povinného - spotrebiteľa

- ovplyvniť jej obsah, a teda nebola dohodnutá individuálne. Vyslovil záver, že takáto

rozhodcovská doložka bola v neprospech povinného, preto bola neprijateľná. Povinný totiž

mohol buď len odmietnuť zmluvu ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam

poskytnutia úveru, to znamená aj rozhodcovskému konaniu (ak vznikne spor), bez možnosti

uplatniť svoje právo žalobou na všeobecnom súde.“.

44. V rozhodnutí sp. zn. z 20. decembra 2012 súd prvej inštancie

konštatoval, že «Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil z „obmedzenia“ práva

spotrebiteľa (povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom

súde v Slovenskej republike, pretože rozhodcovská doložka nebola dojednaná

so spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní. Za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinný nemal možnosť

podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj

všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť ako celok.».

45. V sťažnosťou napadnutom uznesení najvyšší súd dôvodil tým, že žalobcovi

(sťažovateľovi) bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej

zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca

(sťažovateľ) však túto možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu

v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu

na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh

rozhodcovskej zmluvy prijal.

46. Vzhľadom na odlišnosť posúdenia skutkových okolností uzavretia rozhodcovskej

doložky, keď v danej veci ani nešlo o rozhodcovskú doložku, ktorá by od spotrebiteľa

vyžadovala, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nemožno

hovoriť o odklone od prechádzajúcich rozhodnutí najvyššieho súdu, a tým ani o porušení

základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu, ktoré malo spočívať v nesplnení si

povinnosti konajúceho senátu najvyššieho súdu predložiť vec podľa

veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie.

III.

47. Námietky sťažovateľa týkajúce sa uzavretia úverovej zmluvy vrátane

rozhodcovskej doložky nebolo možné v danej veci považovať za spôsobilé spochybniť

ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, a to i s ohľadom na výšku

poskytnutého úveru (2 000 000 Sk, resp. 66 387,84 €) na účel kúpy nehnuteľnosti, keď

možno predpokladať, že sťažovateľ ako každá priemerne spôsobilá fyzická osoba je natoľko

rozumovo schopný vnímať a posúdiť v styku s bankovým subjektom zmysel a účel úverovej

zmluvy, ako aj jej jazykové vyjadrenie, keď navyše, ako vyplynulo z medzitýmneho

rozsudku okresného súdu, bol do 30. decembra 2009 zamestnancom zúčastnenej osoby,

avšak túto skutočnosť vo svojej sťažnosti neuviedol.

48. Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že z medzitýmneho rozsudku okresného

súdu tiež jednoznačne vyplynulo, že sťažovateľ až do 31. decembra 2010 požíval výhody

pri určovaní úrokovej sadzby podľa vnútrobankového predpisu o zamestnaneckých

výhodách a až od 1. januára 2011 sa účastníci úverovej zmluvy dohodli (dodatok č. 5

nesprávne označený ako dodatok č. 4), že úroky budú pre sťažovateľa určené

bez zamestnaneckých výhod, z čoho je nesporne zrejmé, že zmena úrokovej sadzby platná

od 1. januára 2011 nastala v súvislosti so skončením pracovného pomeru sťažovateľa

u zúčastnenej osoby. Takto potom ťažko prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že „v konaní

žalovaného badať evidentne zneužitie neskúsenosti slabšej zmluvnej strany (spotrebiteľa)“.

49. Na správnosti záveru napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemôže nič

zmeniť ani prijatie , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o riešení krízových situácií na finančnom trhu a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,

ktorým došlo aj k zmene o rozhodcovskom konaní v znení zákona

č. , , a

Z. z., o. i. v tom zmysle, že „rozhodcovská zmluva (§ 4 ods. 1), na základe ktorej bola

založená právomoc stáleho rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi jej účastníkmi

a na základe ktorej sa nezačalo žiadne rozhodcovské konanie pred zrušením tohto stáleho

rozhodcovského súdu, stráca platnosť dňom zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského

súdu podľa § 12 ods. 2 písm. b)“ a že Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej

asociácie bol zrušený k 1. januáru 2019, pretože sťažovateľ od doručenia uznesenia

najvyššieho súdu mal ešte dostatočný časový priestor, aby sa so svojím nárokom obrátil

na rozhodcovský súd.

50. Keďže v okolnostiach daného prípadu neboli naplnené podmienky na vyslovenie

porušenia sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019