Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 117 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (133)III. ÚS 438/2018
PDF · 643.13 KB
No categories available
III. ÚS 438/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Mojmíra
Mamojku a Miroslava Duriša vo veci ústavnej sťažnosti
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o.
Rázusova 1, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Alexander Bröstl,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 80/2017 z 26. júla 2018 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením č. k. III. ÚS 438/2018-11 z 28. novembra 2018 Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), podanú
17. októbra 2018, ktorou sa sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 80/2017 z 26. júla 2018 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Návrhu na odklad vykonateľnosti
napadnutého uznesenia nevyhovel.
2. Vec bola prijatá na ďalšie konanie podľa v tom čase platného rozvrhu práce, a to
III. senátom ústavného súdu v zložení Rudolf Tkáčik (predseda senátu) a Jana Baricová
(sudkyňa spravodajkyňa) a Mojmír Mamojka ako členovia senátu. V súlade s čl. II bodom 3
písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce
pri predkladaní veci do senátu Janou Baricovou (sudkyňa spravodajkyňa) pracuje prvý senát
ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš a Mojmír
Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci tejto ústavnej
sťažnosti v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
3. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
podanou 9. októbra 2014 na Okresnom súde Žilina (ďalej aj „okresný súd“) domáhal, aby
spoločnosť Prima banka Slovensko, a. s., Hodžova 11, Žilina, IČO 31 575 951 (ďalej len
„žalovaný“), bola zaviazaná vydať mu bezdôvodné obohatenie vo výške 1 416,53 €
s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,25 % p. a. od 2. augusta 2014 z titulu
jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby zo strany žalovaného v súvislosti s úverom
poskytnutým sťažovateľovi na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi
29. decembra 2008 a jej dodatkov, ku ktorému malo dôjsť aplikovaním neprijateľnej
podmienky v spotrebiteľskej úverovej zmluve zo strany žalovaného.
4. Sťažovateľ sťažnosť odôvodňoval tým, že v žalobe namietal bod 14.4 úverovej
zmluvy, obsahujúci rozhodcovskú doložku, podľa textu ktorej by vzájomné spory medzi
zmluvnými stranami mal riešiť výlučne rozhodcovský súd. Túto doložku sťažovateľ
považoval za neplatnú, pretože v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
(v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy) sa za neprijateľnú
podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje ustanovenie, ktoré v rámci
dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní.
5. Z obsahu ústavnej sťažnosti ďalej vyplynulo, že žalovaný v konaní pred okresným
súdom v rámci svojho písomného vyjadrenia namietol nedostatok právomoci súdu práve
s poukazom na doložku a žiadal, aby okresný súd konanie zastavil.
5.1 Sťažovateľ v replike na toto vyjadrenie podrobne zdôvodnil neprijateľnosť
a neplatnosť doložky, okrem iného poukázal aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, v ktorom súd vyslovil právny názor, podľa ktorého
v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov má banka povinnosť predložiť spotrebiteľovi návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že
povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných
sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli
poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala,
resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu
na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky.
Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.
Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami
a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená.
5.2 Okresný súd Žilina, považujúc rozhodcovskú doložku za neplatnú, rozhodol
medzitýmnym rozsudkom č. k. 27 C 303/2014-132 z 11. novembra 2015 (ďalej len
„medzitýmny rozsudok okresného súdu“) tak, že základ nároku sťažovateľa na vydanie
bezdôvodného obohatenia od žalovaného je daný. Žalovaný podal proti medzitýmnemu
rozsudku odvolanie a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 Co 170/2016 z 9. novembra 2016 bol medzitýmny rozsudok potvrdený.
6. Na základe dovolania žalovaného odôvodneného tým, že v danej veci bolo
rozhodnuté o veci nepatriacej do právomoci súdov, najvyšší súd ako súd dovolací
uznesením sp. zn. 3 Cdo 80/2017 z 26. júla 2018 rozsudky súdov oboch nižších inštancií
zrušil a konanie zastavil.
7. Sťažovateľ, citujúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,
namietal porušenie svojich ústavných práv najmä v dôsledku arbitrárnosti,
nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti napádaného uznesenia, keďže podľa jeho názoru
odôvodnenie napádaného uznesenia je strohým konštatovaním obsahu textu doložky
a súčasne bližšie nezdôvodneného názoru súdu, že doložka nenapĺňa znaky neprijateľných
podmienok v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, avšak dôvody, pre ktoré nenapĺňa znaky
neprijateľných podmienok, už súd v odôvodnení napádaného uznesenia neuvádza a rovnako
neuvádza ani konkrétne právne normy, ktoré na vec aplikoval a ako ich pri tejto aplikácii
vykladal. Poukazoval i na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a podľa neho relevantné
právne názory (k tomu podrobne uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 438/2018-11
z 28. novembra 2018 bod 12).
8. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ustálenú
rozhodovaciu prax ústavného súdu, sťažovateľ tvrdil, že „všeobecný súd musí dať jasnú
a zreteľnú odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec
podstatný význam a rovnako ESĽP vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že ak sa
vnútroštátny súd nevyrovnal s argumentom alebo návrhom predloženým účastníkom
konania, nie je možné zistiť, či súd jednoducho opomenul zaoberať sa touto otázkou alebo či
ho zamýšľal zamietnuť, a ak to bolo jeho úmyslom, aké boli dôvody pre takéto rozhodnutie“.
9. Druhým dôvodom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva
na zákonného sudcu, ku ktorému došlo tým, že senát dovolacieho súdu nepostúpil vec
na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu.
9.1 K tomuto dôvodu sťažovateľ poukázal na § 48 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), pričom
pod pojmom „právny názor“ v zmysle § 48 ods. 1 CSP možno podľa sťažovateľa chápať
de facto všetky rozpoznateľné závery urobené najvyšším súdom v rozhodnutí, pričom
podľa neho «... porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej § 48 ods. 1 nie je
iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy
SR aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho
nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako z jedného z princípov právneho štátu
vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo
svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že
Porušovateľ dospel ohľadne predpokladov posúdenia rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve k odlišnému právnemu názoru, ako bol
vyjadrený v rozhodnutiach iných senátov dovolacieho súdu (sp. zn. 6 M Cdo 9/2012
zo 16. januára 2013 a sp. zn. 4Cdo 210/2012 z 20. decembra 2012), avšak napriek tomu vec
nepostúpil veľkému senátu, čím porušil základné právo sťažovateľa vyplývajúce mu z čl. 48
ods.1 Ústavy Slovenskej republiky.».
10. Na základe výzvy ústavného súdu z 18. decembra 2018 sa k sťažnosti
sťažovateľa vyjadril najvyšší súd a vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu
1. marca 2019 uviedol, že sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského
súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a konanie zastavil podľa § 449 ods. 1 a 2, § 450 a § 6
ods. 1 CSP, keďže z obsahu spisu zistil, že žalovaný námietku nedostatku právomoci súdu
uplatnil v súlade s § 5 CSP. Najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení v podstate stotožnil
s dôvodmi napadnutého uznesenia a zdôraznil, že pri posudzovaní, či rozhodcovská doložka
napĺňa alebo nenapĺňa znaky neprijateľných podmienok v zmysle § 53 Občianskeho
zákonníka, dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nemá znaky neprijateľnej podmienky.
Rozhodcovská doložka nevyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania (stranami
sporu), nie je spôsobilá viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z procesných strán.
Podľa najvyššieho súdu sťažovateľovi ako žalobcovi bola daná možnosť výberu medzi tým,
či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd
alebo všeobecný súd, žalobca však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu
v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu
na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh
rozhodcovskej zmluvy prijal.
10.1 Pokiaľ sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na zákonného sudcu,
ku ktorému došlo tým, že senát dovolacieho súdu nepostúpil vec na prejednanie
a rozhodnutie veľkému senátu, a bol toho názoru, že najvyšší súd dospel, čo sa týka
predpokladov posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve k odlišnému právnemu názoru, ako bol vyjadrený v rozhodnutiach
iných senátov najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo 16. januára 2013 a sp. zn.
4 Cdo 210/2012 z 20. decembra 2012, avšak napriek tomu vec nepostúpil veľkému senátu,
najvyšší súd upriamil pozornosť na to, že «Sťažovateľom uvedené rozhodnutia však nie sú
odlišným právnym názorom posúdenia rozhodcovskej doložky, pretože v rozhodnutí
6 MCdo 9/2012 zo 16. januára 2013 súd prvej inštancie konštatoval, že: „medzi
oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným bola dohodnutá rozhodcovská
doložka umožňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne v rozhodcovskom konaní pred
rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka bola súčasťou obchodných podmienok
formulárovej zmluvy o úvere bez možnosti povinného - spotrebiteľa - ovplyvniť jej obsah,
a teda nebola dohodnutá individuálne. Vyslovil záver, že takáto rozhodcovská doložka bola
v neprospech povinného, preto bola neprijateľná. Povinný totiž mohol buď len odmietnuť
zmluvu ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam poskytnutia úveru, to znamená aj
rozhodcovskému konaniu (ak vznikne spor), bez možnosti uplatniť svoje právo žalobou na
všeobecnom súde.“. V rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 210/2012 z 20. decembra 2012 súd prvej
inštancie konštatoval, že: „Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil
z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa
ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike, pretože rozhodcovská doložka nebola
dojednaná so spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinný
nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej
súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť
ako celok.».
10.2 Podľa najvyššieho súdu „... v sťažnosťou napadnutej veci sťažovateľ nebol
v skutkových okolnostiach v rovnakom postavení ako spotrebitelia vo vyššie citovaných
rozhodnutiach. V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí najvyšší súd vychádzal pri posúdení
rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve z iných
skutkových zistení.“.
10.3. V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd vyslovil názor, že „namietané
rozhodnutie najvyššieho súdu je súladné z ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu, preto ho nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za
také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie, na súdnu ochranu
a ktoré by bolo porušením jeho práva na zákonného sudcu“.
11. Na výzvu ústavného súdu zo 16. januára 2019 sa podaním došlým ústavnému
súdu 18. februára 2019 vyjadril i žalovaný v civilnom súdnom konaní ako upovedomená
osoba [§ 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov – od 1. marca 2019 zúčastnená osoba podľa § 126
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)], ktorý poukázal na to, že
«Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v napadnutom rozhodnutí nedopustil porušenia práv
sťažovateľa. Stručne a jasne vysvetlil, z akého dôvodu považoval rozhodcovskú doložku za
platnú a nespĺňajúcu znaky neprijateľných podmienok. S poukazom na relevantné
ustanovenia napadnuté rozhodnutia zrušil a konanie zastavil. Sťažovateľom vytýkané ďalšie
vady , pre ktoré má byť rozhodnutie arbitrárne, neobstoja ani pri ich vecnom zhodnotení
pretože prvoinštančný a odvolací súd sa nestotožnili s argumentáciou sťažovateľa, keďže
tieto súdy vznesenú námietku nedostatku právomoci svojvoľne ignorovali a namietaným
nedostatkom právomoci sa vo svojich rozhodnutiach nezaoberali. S argumentáciou
sťažovateľa, prezentovanou len pred súdom prvej inštancie bol povinný sa vysporiadať
prvoinštančný resp. odvolací súd. Dovolací súd by mal túto povinnosť len vtedy, ak by
polemizoval s ich názormi (k čomu nedošlo), alebo ak by mu táto argumentácia bola
sťažovateľom opakovane prezentovaná. Všeobecné súdy boli povinné vyhodnotiť námietku
nedostatku právomoci podľa ustanovení OSP resp. CSP. Zákon č. 335/2014 Z. z. neupravuje
konanie pred všeobecným súdom, ale spotrebiteľské rozhodcovské konanie. Okrem toho nie
je bez relevancie, že tento zákon nadobudol účinnosť až 1.1.2015; preto v čase podania
žaloby ešte sťažovateľ nemohol využiť svoje právo podľa § 3 ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z.
Tento predpis nebolo možné použiť ani pri vyhodnotení náležitostí rozhodcovskej doložky,
keďže na tú sa v zmysle § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z vzťahujú len právne predpisy
účinné v čase jej uzavretia. Dovolací súd sa neodklonil od predchádzajúcich odlišných
právnych názorov dovolacieho súdu, keďže neprijateľnosť rozhodcovskej doložky,
používanej pôvodným žalovaným v tomto znení, nikdy predtým nebola predmetom
posudzovania dovolacím súdom. Sťažovateľ namieta odňatie veci zákonnému sudcovi
z dôvodu, že senát dovolacieho súdu 3Cdo, ktorý mal údajne dospieť k odlišnému názoru
ako iné senáty najvyššieho súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému
senátu podľa § 48 ods. 1 CSP. Zákonným „sudcom“ v danom prípade nie je trojčlenný
senát dovolacieho súdu (§ 46 ods. 1 CSP), ale veľký senát v zmysle § 48 ods. 2 CSP; čím
malo byť porušené právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.».
11.1 Zúčastnená osoba – žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že „sťažovateľ
tvrdí, že senát dovolacieho súdu sa odchýlil od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.1.2013 sp. zn. 6MCdo 9/2012 a v rozhodnutí zo dňa
20.12.2012 sp. zn. 4Cdo 210/2012. Obidve namietané rozhodnutia sa týkajú rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. V žiadnom
zo spomínaných prípadov však dovolací súd neposudzoval neprijateľnosť rozhodcovskej
doložky v takom individuálnom znení aké bolo namietané voči pôvodnému žalovanému.
Účelom činnosti veľkého senátu podľa § 48 CSP je zjednocovanie rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v skutkovo a právne porovnateľných veciach. Aj keď veľký senát
pôsobí v len od 1.7.2016, na vyhodnotenie povinnosti senátu dovolacieho súdu predložiť vec
veľkému senátu možno aplikovať aj predošlú judikatúru ústavného súdu.“.
11.2 Poukázal na to, že «ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach apeloval na
dodržiavanie princípu právnej istoty, ktorá je zabezpečená vtedy, keď sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.
I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Pritom musí ísť o rozhodovanie
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pretože
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Spôsob, ktorým sa za účinnosti CSP zabezpečuje
právna istota pri rozhodnutiach dovolacieho súdu o tej istej právnej otázke, spočíva práve
v povinnosti postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP. Ak však
dovolací súd vyhodnotí posudzovaný prípad z hľadiska relevantných kritérií ako odlišný
a (zatiaľ) ojedinelý, povinnosť postúpiť vec veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP nemá.
V namietaných prípadoch došlo síce k posudzovaniu neprijateľnosti rozhodcovských
doložiek, závery dovolacieho súdu však možno aplikovať len na rozhodovanie v rovnakých
alebo analogických skutkových situáciách. Ak dovolací súd vyhodnotí situáciu ako skutkovo
odlišnú, ani inštitút veľkého senátu mu nebráni v tom, aby o dovolaní rozhodol
„samostatne“. V prípade rozhodcovských doložiek existuje množstvo rozdielnych
skutkových situácií, ktoré vylučujú aplikáciu predošlých záverov dovolacieho súdu na
posudzovanú vec. Medzi ne patria najmä: posúdenie totožnosti subjektov rozhodcovskej
doložky a ich vzájomného postavenia, vyhodnotenie kto a z akého dôvodu inicioval
uzavretie rozhodcovskej doložky, výklad vôle vrátane posúdenia či a akým spôsobom sa pri
uzavretí rozhodcovskej doložky realizovali „práva spotrebiteľa rozhodnúť sa“,
a predovšetkým samotné znenie rozhodcovskej doložky.».
11.3 Zúčastnená osoba – žalovaný zdôraznil, že „Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013 a sp. zn. 4 Cdo 210/2012 zo dňa 20.12.2012
posudzovali iné rozhodcovské doložky, v inom znení, medzi inými subjektmi. Nejde ani
o analogickú skutkovú situáciu. Až do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.7.2018
sp. zn. 3 Cdo 80/2017 žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu neposudzovalo rozhodcovskú
doložku pôvodného žalovaného v rovnakom znení a s rovnakou možnosťou spotrebiteľa
rozhodnúť sa, či rozhodcovskú doložku príjme alebo nie. Z tohto dôvodu neexistovalo také
odlišné posúdenie rovnakej právnej otázky za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
v dôsledku ktorého by bol senát dovolacieho súdu povinný postúpiť vec veľkému senátu.
Nedošlo preto ani k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle
12. Sťažovateľ podal 25. marca 2019 repliku k vyjadreniu najvyššieho súdu
a zúčastnenej osoby, v ktorej uviedol, že „... vo vyjadrení je argumentované odlišnosťou
skutkových okolností v sťažnosťou napadnutej veci a tých sporov, v ktorých boli vydané
sťažovateľom uvádzané skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu. Uvedené platí obzvlášť za
situácie, kedy v konaní zastavenom napádaným uznesením neboli skutkové okolnosti
uzatvorenia predmetnej rozhodcovskej doložky vôbec zisťované a skúmané a to ani na súde
prvej inštancie či odvolacom súde. Pritom ani v napádanom uznesení, ani v konaní tomuto
rozhodnutiu predchádzajúcom, sa najvyšší súd vôbec nezaoberal okolnosťami uzatvorenia
predmetnej rozhodcovskej doložky (okrem jej holého textu), teda vôbec neskúmal, či
žalovaný (banka) vysvetlil sťažovateľovi ako spotrebiteľovi obsah a dôsledky rozhodcovskej
doložky a tieto skutočnosti preukázal vykonanými dôkazmi (napr. výsluchom spotrebiteľov,
zamestnancov žalovaného, listinnými poučeniami a pod.), nezaoberal sa formuláciou
doložky (predformulovaný súhlas spotrebiteľa a uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
nekonaním) a ani umiestnením doložky do spleti záverečných ustanovení bez akéhokoľvek
upozornenia resp. označenia. Pokiaľ ide o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
4Cdo 210/2012 z 20. decembra 2012, i samotný najvyšší súd vo svojom vyjadrení
k sťažnosti uvádza, že v uvedenej veci videli konajúce súdy nekalú povahu rozhodcovskej
doložky v obmedzení práva spotrebiteľa ako slabšej strany domáhať sa ochrany na
všeobecnom súde v Slovenskej republike, ak rozhodcovská doložka nebola individuálne
dojednaná a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. V sťažovateľovej veci zastavenej napádaným uznesením pritom
súdy všetkých inštancií vôbec neskúmali individuálne dojednanie predmetnej rozhodcovskej
doložky (žalovaný ho ani netvrdil a ničím nepreukazoval a naopak, Zmluva o poskytnutí
úveru č. 02/742/08 zo dňa 29. decembra 2008 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou
zmluvou, ktorej obsah sťažovateľ nemohol ovplyvniť a to vrátane obsahu zmluvnej
podmienky predstavujúcej predmetnú rozhodcovskú doložku - aj túto mohol sťažovateľ iba
ako celok buď prijať alebo odmietnuť. Súčasne táto rozhodcovská doložka bráni
sťažovateľovi domáhať sa ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike (čo vyplýva
aj zo samotného zastavenia konania napádaným uznesením).“.
13. K vyjadreniu zúčastnenej osoby sťažovateľ uviedol, že «nie je pravdou, že by
sťažovateľ napádal sťažnosťou uznesenie z dôvodu, že by sa nestotožňoval s právnym
názorom najvyššieho súdu, sťažovateľ napáda uznesenie z dôvodu absencie presvedčivého
a preskúmateľného odôvodnenia, okrem iného vo vzťahu k názoru dovolacieho súdu
vysloveného v jeho rozhodnutí, podľa ktorého predmetná rozhodcovská doložka nenapĺňa
znaky neprijateľnej podmienky; pričom toto uznesenie je v tomto smere v rozpore
s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Napádané uznesenie je
i v príkrom rozpore s princípom právnej istoty, keďže dovolací súd opomenul vysporiadať
sa s relevantnou zákonnou úpravou, jej výkladom a aplikáciou na skutkový stav
prejednávanej veci, opomenul sa vysporiadať so skoršími odlišnými právnym názormi
dovolacieho súdu na riešenie právnych otázok týkajúcich sa rozhodcovských doložiek
predkladaných bankami svojim klientom v postavení spotrebiteľa, ktoré mali všeobecný
charakter a neboli viazané na žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by v prejednávanej
veci neboli naplnené. Taktiež bolo napadnuté rozhodnutie síce vydané na základe námietky
nedostatku právomoci súdu vznesenej žalovaným, avšak za úplného opomenutia
vysporiadania sa s argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k tejto námietke, a to najmä pokiaľ
ide o jeho vyjadrenie zo dňa 9. júla 2015.Nie je pravdou, že všeobecné súdy boli povinné
vyhodnotiť námietku nedostatku právomoci izolovane podľa ustanovení OSP resp. CSP, bez
toho, aby súčasne aplikovali zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSRK“). Ako správne uvádza
zúčastnená osoba (pôvodný žalovaný) vo svojom vyjadrení, ZoSRK nadobudol účinnosť dňa
1. januára 2015 a to vrátane § 3 ods. 6 ZoSRK, podľa ktorého sa spotrebiteľ napriek
uzavretej spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluve môže domáhať svojho práva podaním žaloby
na súd a dodávateľ ani jeho právny nástupca sa nemôžu účinne dovolávať nedostatku
právomoci súdu podľa osobitného predpisu, pričom podľa príslušnej poznámky pod čiarou
odkazovalo toto ustanovenie ZoSRK na § 106 Občianskeho súdneho poriadku resp. neskôr
na § 5 až 8 Civilného sporového poriadku.».
13.1 Sťažovateľ opätovne poukázal na to „že v konaní zastavenom napádaným
uznesením neboli skutkové okolnosti uzatvorenia predmetnej rozhodcovskej doložky vôbec
zisťované a skúmané a to ani na súde prvej inštancie či odvolacom súde, a preto je nemožné
porovnávať skutkové okolnosti, ktoré nie sú známe resp. v prejednávanej veci náležité
zistené. K uvedenému sa však žiada dodať, že ak vo vzťahu k poučovacej povinnosti banky
pri predkladaní rozhodcovskej doložky v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách,
výkladu tohto zákonného ustanovenia a vplyvu riadneho nesplnenia tejto povinnosti banky
na (ne)platnosť takejto rozhodcovskej doložky, pre aplikovateľnosť týchto právnych názorov
sú pritom podstatné iba skutkové okolnosti, ktoré nie sú medzi stranami sporné, a síce, že
v danom prípade ide o záväzkový vzťah medzi bankou (žalovaným) a spotrebiteľom
(sťažovateľom) ako klientom banky. Žiadne iné skutkové okolnosti nemajú vplyv na právne
názory najvyššieho súdu, na ktoré poukázal sťažovateľ, a preto je irelevantné, že
sťažovateľom uvádzané skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu posudzovali iné rozhodcovské
doložky, v inom znení a medzi inými subjektmi.
Sťažovateľ preto nesúhlasí s názorom prezentovaným zúčastnenou osobou
(žalovaným), že neexistuje posúdenie rovnakej právnej otázky za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie. Skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ
vyjadrujú právne názory najvyššieho súdu k výkladu relevantnej právnej úpravy vo vzťahu
k rozhodcovským doložkám vo všeobecnej rovine bez podmieňovania takými skutkovými
okolnosťami, ktoré by neboli splnené i v danom prípade , preto sú tieto právne názory
najvyššieho súdu prinajmenšom rovnako relevantné pre posúdenie rozhodcovskej doložky
v prejednávanej veci.“.
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
17. Ústavný súd s výslovným súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť
prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
22. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu (m. m. III. ÚS 341/07,
I. ÚS 155/2017, III. ÚS 342/2017), uprednostňujúcej výklad zákona e ratione legis
(argumentácia zmyslom, rozumom, účelom) pred doslovným gramatickým (jazykovým)
výkladom, prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
23. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Arbitrárnosť a zjavná
neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené
nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť
spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
24. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
25. Vzhľadom na uvedené bolo predmetom skúmania ústavného súdu, či
napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv
sťažovateľa.
26. Treba zdôrazniť, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení primárne zaoberal
otázkou právomoci ako základnou procesnou podmienkou konania a i keď konanie
pred všeobecným súdom bolo začaté za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), najvyšší súd v zmysle § 470
ods. 1 CSP posudzoval otázku právomoci súdu v danom spore podľa predpisov platných
v čase podania dovolania, t. j. podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, a z obsahu
spisu zistil, že žalovaný námietku nedostatku právomoci súdu uplatnil v súlade s § 5 CSP,
podľa ktorého na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone,
ktorý mu patrí, súd skúma, či sa spor nemá prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní.
27. Podľa § 6 ods. 1 CSP ak súd na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr
pri prvom procesnom úkone zistí, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom
konaní, konanie zastaví [do 30. júna 2016 upravoval túto alternatívnu zúženú právomoc
všeobecných súdov § 106 OSP, pričom dikcia oboch ustanovení sa zásadne nelíši (pozn.)].
28. Základnou podmienkou právomoci rozhodcovského súdu v spore konať
a rozhodovať je platnosť rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka), že spory z daného právneho vzťahu bude prejednávať
a rozhodovať rozhodcovský súd.
29. V danom prípade bolo obsahom spisového materiálu nesporne preukázané, že
zmluvou o poskytnutí úveru č. 02/742/08 z 29. decembra 2008 bol žalobcovi poskytnutý
úver do výšky 2 000 000 Sk (66 387,84 €) na budúcu kúpu nehnuteľnosti. Súčasťou bodu
14.4 uvedenej zmluvy je vyhlásenie sťažovateľa, že prijíma návrh rozhodcovskej zmluvy,
podľa ktorej vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti
s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní Stály
rozhodcovský súd Asociácie bánk, a zároveň bola sťažovateľovi daná možnosť vyznačením
označeného políčka vyjadriť nesúhlas s uvedeným návrhom rozhodcovskej zmluvy, keď by
vzájomné spory v súvislosti s úverovou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť
všeobecný súd. Sťažovateľ nesúhlas s návrhom rozhodcovskej zmluvy v označenom
políčku nevyznačil.
30. Pre účely overenia opodstatnenosti námietok vznesených sťažovateľom sa
ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší súd,
tak ako je už podrobnejšie uvedené nielen v sťažnosti, ale aj v bode 10 tohto nálezu,
považoval rozhodcovskú doložku za platnú a nespĺňajúcu znaky neprijateľných podmienok
a nevyvolávajúcu nerovnováhu medzi stranami sporu, a teda nespôsobilú viesť k značnej
procesnej nevýhode jednej z procesných strán. Tiež zdôraznil sťažovateľovu možnosť
výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať
rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, ktorú sťažovateľ nevyužil. K tomuto záveru
najvyššieho súdu ústavný súd považuje za potrebné dodať, že nie je rozhodujúce, či tak
sťažovateľ urobil vedome alebo z nepozornosti.
31. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov
pre zrušenie rozhodnutí súdov prvej i druhej inštancie a zastavenie konania, pričom nezistil,
že by tieto závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú
dostatočne a presvedčivo odôvodnené. V danom prípade nič nenasvedčuje tomu, že by bol
sťažovateľovi odopretý prístup k súdu.
32. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neprebiehalo, resp. neskončilo
podľa predstáv sťažovateľa a že súd nerozhodol v súlade s jeho názorom, nie je právnym
základom pre namietnutie porušenia základných práv a slobôd sťažnosťou podanou
ústavnému súdu. Ani skutočnosť, že sťažovateľ trvá na porušení svojich práv ako
spotrebiteľ a s názorom najvyššieho súdu sa nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok.
33. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo
sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. II. ÚS 218/02,
I. ÚS 3/97), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
34. Ústavný súd preto nenachádza takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ani právom na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, na
základe ktorej by reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
35. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť ustanoví zákon.
36. Materiálny právny štát je postavený (okrem iného) na dôvere občanov v právo
a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je aj dostatočná miera právnej istoty
občanov. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty (čl. 1
ods. 1 ústavy), ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci
s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované v zmysle
predvídateľnosti práva. Súdy majú v rovnakých podmienkach aplikovať právnu normu
rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v skutkovo
totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho
štátu neakceptovateľné. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný v praxi súdov, a to
najmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“.
Vychádzajúc z premisy, že úloha najvyššieho súdu pri aplikácii princípu právnej istoty je
absolútne kľúčová, ukázala sa potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu s cieľom
zabezpečenia jednoty rozhodovania najmä v zmysle jednoty judikatúry a jej akceptovania
súdmi nižších inštancií. Veľký senát predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu
právnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP. Podľa čl. 2 ods. 2 časti vety pred bodkočiarkou CSP
právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
37. Podľa § 48 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje
k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený
v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.
38. Otázkou postúpenia veci veľkému senátu sa už zaoberal aj najvyšší súd, ktorý
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky 3/2017 pod č. 17 judikoval, že «výskyt rozdielnych rozhodnutí
v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď
m. m. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2014). Aj v rozhodovacej praxi senátov
najvyššieho súdu môže byť niekedy riešenie interpretačných a aplikačných problémov
(odstraňovanie nejednotností) spojené s procesom postupného zjednocovania názorov,
v počiatočných fázach ktorého nie je vylúčená možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na
odlišných alebo až protichodných názoroch. Postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48
ods. 1 CSP nie je na voľnej úvahe trojčlenného senátu. Na druhej strane to ale neznamená,
že trojčlenný senát musí postúpiť vec veľkému senátu najvyššieho súdu pri každom
nestotožnení sa s názorom vyjadreným už skôr v inom rozhodnutí niektorého trojčlenného
senátu. I keď by doslovné znenie tohto ustanovenia mohlo zvádzať a viesť k záveru, že
postúpenie veci veľkému senátu je v takom prípade bezpodmienečnou povinnosťou
trojčlenného senátu (viď slovo „postúpi“, teda nie „môže postúpiť“), nie je to tak. Právnou
úpravou, ktorá je obsiahnutá v § 48 ods. 1 CSP, sa sledoval cieľ pokryť v praxi prípady,
v ktorých (trojčlenný) senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že je dôvod na zmenu (na
odklonenie sa od konštantnej línie rozhodovania). Senát, ktorý dospeje k tomuto záveru, je
povinný postúpiť vec veľkému senátu. Na druhej strane ale účelom tohto ustanovenia
bezpochyby nie je to, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť názoru trojčlenného
senátu, podľa ktorého nie je dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov
a rozhodovacej praxe ustálenej v minulosti prijatím judikátu (alebo stanoviska)
publikovaného v Zbierke. Trojčlenný senát, ktorý zastáva tento názor, nie je povinný
postúpiť vec veľkému senátu. Samozrejme, pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo
k prijatiu (publikovaniu) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané
rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát
najvyššieho súdu, ktorý sa mieni názorovo odkloniť od skoršieho rozhodnutia iného senátu
najvyššieho súdu.».
39. Možno prisvedčiť názoru sťažovateľa, že porušenie povinnosti predložiť vec
veľkému senátu danej § 48 ods. 1 CSP nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia,
ale vzhľadom na čl. 48 ods. 1 prvú vetu ústavy aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny
rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako
jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má
byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy
(obdobne sa vyslovil aj ústavný súd v rozhodnutí II. ÚS 332/2018).
40. Ak však sťažovateľ ďalej uvádza, že „... je zrejmé, že najvyšší súd dospel
ohľadne predpokladov posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve k odlišnému právnemu názoru, ako bol vyjadrený v rozhodnutiach
iných senátov najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013 a sp. zn.
4Cdo 210/2012 z 20. decembra 20121, avšak napriek tomu vec nepostúpil veľkému senátu,
čím porušil základné právo sťažovateľa vyplývajúce mu z čl. 48 ods.1 ústavy“, s týmto
názorom sa nemožno stotožniť.
41. V prípade rozhodcovských doložiek existuje množstvo rozdielnych skutkových
situácií, ktoré vylučujú aplikáciu predošlých záverov dovolacieho súdu na posudzovanú vec.
Medzi ne patria najmä: posúdenie totožnosti subjektov rozhodcovskej doložky a ich
vzájomného postavenia, vyhodnotenie, kto a z akého dôvodu inicioval uzavretie
rozhodcovskej doložky, výklad vôle vrátane posúdenia, či a akým spôsobom sa pri uzavretí
rozhodcovskej doložky realizovali práva spotrebiteľa rozhodnúť sa, a predovšetkým
samotné znenie rozhodcovskej doložky.
42. Ústavný súd v súlade s názorom najvyššieho súdu, ako aj s vyjadrením
zúčastnenej osoby je toho názoru, že sťažovateľom uvedené rozhodnutia nie sú odlišným
právnym názorom posúdenia rozhodcovskej doložky. Sťažovateľ nebol v skutkových
okolnostiach v rovnakom postavení ako spotrebitelia v už citovaných rozhodnutiach,
pretože v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd vychádzal pri posúdení rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve z iných skutkových zistení.
43. V rozhodnutí sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo 16. januára 2013 súd prvej inštancie
konštatoval, že „medzi oprávnenou (resp. jej právnou predchodkyňou) a povinným bola
dohodnutá rozhodcovská doložka umožňujúca riešiť spory z tejto zmluvy výlučne
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka bola súčasťou
obchodných podmienok formulárovej zmluvy o úvere bez možnosti povinného - spotrebiteľa
- ovplyvniť jej obsah, a teda nebola dohodnutá individuálne. Vyslovil záver, že takáto
rozhodcovská doložka bola v neprospech povinného, preto bola neprijateľná. Povinný totiž
mohol buď len odmietnuť zmluvu ako celok, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam
poskytnutia úveru, to znamená aj rozhodcovskému konaniu (ak vznikne spor), bez možnosti
uplatniť svoje právo žalobou na všeobecnom súde.“.
44. V rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 210/2012 z 20. decembra 2012 súd prvej inštancie
konštatoval, že «Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd vyvodil z „obmedzenia“ práva
spotrebiteľa (povinného) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom
súde v Slovenskej republike, pretože rozhodcovská doložka nebola dojednaná
so spotrebiteľom individuálne a od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Za hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom súd považoval skutočnosť, že povinný nemal možnosť
podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, keďže jej súčasťou sú aj
všeobecné obchodné podmienky, zmluvu mohol buď prijať, alebo odmietnuť ako celok.».
45. V sťažnosťou napadnutom uznesení najvyšší súd dôvodil tým, že žalobcovi
(sťažovateľovi) bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej
zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca
(sťažovateľ) však túto možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu
v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu
na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh
rozhodcovskej zmluvy prijal.
46. Vzhľadom na odlišnosť posúdenia skutkových okolností uzavretia rozhodcovskej
doložky, keď v danej veci ani nešlo o rozhodcovskú doložku, ktorá by od spotrebiteľa
vyžadovala, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nemožno
hovoriť o odklone od prechádzajúcich rozhodnutí najvyššieho súdu, a tým ani o porušení
základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu, ktoré malo spočívať v nesplnení si
povinnosti konajúceho senátu najvyššieho súdu predložiť vec podľa § 48 ods. 1 CSP
veľkému senátu najvyššieho súdu na rozhodnutie.
III.
47. Námietky sťažovateľa týkajúce sa uzavretia úverovej zmluvy vrátane
rozhodcovskej doložky nebolo možné v danej veci považovať za spôsobilé spochybniť
ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, a to i s ohľadom na výšku
poskytnutého úveru (2 000 000 Sk, resp. 66 387,84 €) na účel kúpy nehnuteľnosti, keď
možno predpokladať, že sťažovateľ ako každá priemerne spôsobilá fyzická osoba je natoľko
rozumovo schopný vnímať a posúdiť v styku s bankovým subjektom zmysel a účel úverovej
zmluvy, ako aj jej jazykové vyjadrenie, keď navyše, ako vyplynulo z medzitýmneho
rozsudku okresného súdu, bol do 30. decembra 2009 zamestnancom zúčastnenej osoby,
avšak túto skutočnosť vo svojej sťažnosti neuviedol.
48. Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že z medzitýmneho rozsudku okresného
súdu tiež jednoznačne vyplynulo, že sťažovateľ až do 31. decembra 2010 požíval výhody
pri určovaní úrokovej sadzby podľa vnútrobankového predpisu o zamestnaneckých
výhodách a až od 1. januára 2011 sa účastníci úverovej zmluvy dohodli (dodatok č. 5
nesprávne označený ako dodatok č. 4), že úroky budú pre sťažovateľa určené
bez zamestnaneckých výhod, z čoho je nesporne zrejmé, že zmena úrokovej sadzby platná
od 1. januára 2011 nastala v súvislosti so skončením pracovného pomeru sťažovateľa
u zúčastnenej osoby. Takto potom ťažko prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že „v konaní
žalovaného badať evidentne zneužitie neskúsenosti slabšej zmluvnej strany (spotrebiteľa)“.
49. Na správnosti záveru napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nemôže nič
zmeniť ani prijatie zákona č. 373/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2014
Z. z. o riešení krízových situácií na finančnom trhu a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony,
ktorým došlo aj k zmene zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení zákona
č. 521/2005 Z. z., zákona č. 71/2009 Z. z., zákona č. 336/2014 Z. z. a zákona č. 125/2016
Z. z., o. i. v tom zmysle, že „rozhodcovská zmluva (§ 4 ods. 1), na základe ktorej bola
založená právomoc stáleho rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi jej účastníkmi
a na základe ktorej sa nezačalo žiadne rozhodcovské konanie pred zrušením tohto stáleho
rozhodcovského súdu, stráca platnosť dňom zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského
súdu podľa § 12 ods. 2 písm. b)“ a že Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej
asociácie bol zrušený k 1. januáru 2019, pretože sťažovateľ od doručenia uznesenia
najvyššieho súdu mal ešte dostatočný časový priestor, aby sa so svojím nárokom obrátil
na rozhodcovský súd.
50. Keďže v okolnostiach daného prípadu neboli naplnené podmienky na vyslovenie
porušenia sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ústavný súd sťažnosti nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019