Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 290/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , a ,

, , zastúpených advokátom JUDr. Jánom Šofrankom,

Hraničná 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Košice II sp. zn. z 11. januára 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej aj

„sťažovateľ“), a , , (ďalej aj

„sťažovateľka“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl.

6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -167 z 11. januára

2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

II.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľov

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Všeobecného

Rozhodcovského súdu SR v Chorvátskom Grobe (ďalej len „rozhodcovský súd“)

č. k. zo 4. decembra 2014 boli sťažovatelia zaviazaní na zaplatenie sumy

vo výške 70 910,82 € s príslušenstvom. Na podklade tohto rozsudku rozhodcovského súdu

ako exekučného titulu podal oprávnený (ďalej aj „oprávnený“ alebo

„žalobca“) návrh na vykonanie exekúcie.

3. Okresný súd uznesením č. k. -51 z 25. marca 2015 rozhodol tak,

že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Na základe odvolania oprávneného

rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -94 z 26. augusta 2015 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením č. k. -104

z 15. marca 2016 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnený podal proti

uvedenému uzneseniu odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením

č. k. -160 z 30. septembra 2016 opätovne zrušil uznesenie okresného súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd napadnutým uznesením z 11. januára 2017

zamietol námietky sťažovateľov proti exekúcii (I. výrok), návrh sťažovateľov na zastavenie

exekúcie (II. výrok) a tiež ich návrh na odklad exekúcie (III. výrok). Proti uzneseniu

okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -861 zo 7. februára 2018 tak, že uznesenie okresného súdu, ktorým

zamietol návrh sťažovateľov na zastavenie exekúcie (II. výrok), potvrdil. Proti uvedenému

uzneseniu krajského súdu zo 7. februára 2018 podali sťažovatelia dovolanie, o ktorom

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 28. marca 2019 tak, že dovolanie odmietol.

4. Sťažovatelia v prvom rade namietajú, že rozhodcovský rozsudok je nezákonný,

pretože rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať z dôvodu, že medzi účastníkmi

nedošlo k podpísaniu rozhodcovskej zmluvy podľa a nasl.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“). Žalobca podal žalobu 18. novembra 2014 a „súd bez splnenia podmienok na

konanie vydal dňa 19. 11. 2014 predbežné opatrenie, ktoré nikdy nebolo doručené

žalovaným.“. Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že bez dodržania lehôt na doručovanie

podľa § 25 zákona o rozhodcovskom konaní, „kedy si žalovaní nepreberali zásielky nie je

technicky možné aby celé konanie prebehlo aj s vydaním právoplatného a vykonateľného

rozsudku za 16 kalendárnych dní. Pri dodržaní lehôt doručovania nie je možné uskutočniť

zákonné konanie podľa vyššie uvedených platných právnych predpisov SR...

Žalovaným nikdy nebolo doručené vydané predbežné opatrenie, výzva na žalobnú

odpoveď a ani dokonca samotný rozsudok rozhodcovského súdu.“.

Sťažovatelia argumentujú, že žaloba a rozhodcovský rozsudok im mali byť doručené

do vlastných rúk.

Rozhodcovský súd podľa sťažovateľov v rozhodcovskom rozsudku nešpecifikoval,

ako dospel k sume 9 000 € ako trovám rozhodcovského konania, obdobne žalobca nikdy

nepreukázal, že zaplatil súdny poplatok za konanie pred rozhodcovským súdom.

5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti podrobne uvádzajú aj skutkové námietky, podľa

ktorých

- namietajú záver, že ústnu zmluvu o dielo mali uzavrieť obaja, hoci žalobca

ako konateľ zhotoviteľa – obchodnej spoločnosti DALKON, s. r. o. (ďalej len „zhotoviteľ“),

nepreukázal, že sťažovateľka urobila prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy – je pritom

potrebné zohľadniť, že sťažovateľka má so sťažovateľom zrušené bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov;

- sťažovateľ za práce, ktoré zhotoviteľ riadne vykonal, a za dodaný materiál zaplatil

sumu 35 000 €, zvyšná cena diela mala byť vyplatená po podpise preberacieho protokolu

a vystavení faktúry, k čomu ale nedošlo;

- žalobca nikdy nevydal sťažovateľovi písomné vyhotovenie zmluvy o dielo

a obdobne mu nevydal písomné potvrdenie o prevzatí objednávky podľa § 632 Občianskeho

zákonníka a ani ďalšie dokumenty (krycí list rozpočtu pred vykonávaním diela, certifikáty

a oprávnenia na stavebnú činnosť a pod.) a neviedol si stavebný denník;

- zhotoviteľ nemal v predmete podnikania špecifikované činnosti.

Podľa sťažovateľov bez týchto písomných dokumentov nebolo možné vo veci

rozhodnúť, preto aj z tohto dôvodu je rozhodcovský rozsudok nezákonný, nemôže byť

exekučným titulom, na podklade ktorého by bolo možné vykonať exekúciu.

6. Sťažovatelia argumentujú, že okresný súd nemal súdnemu exekútorovi vydať

poverenie na vykonanie exekúcie. Okresný súd vo svojom uznesení z 15. marca 2016

uviedol, že oprávnený a povinní (sťažovatelia) neuzavreli rozhodcovskú zmluvu. Rovnako

tak okresný súd dvakrát rozhodol, že exekúcia je neprípustná, a exekúciu zastavil.

7. Sťažovatelia poukazujú na to, že krajský súd vo svojich uzneseniach

„z nepochopiteľných dôvodov vždy poukazoval na spôsob doručovania listín súvisiacich

s rozhodcovským konaním a zrušoval rozhodnutia súdu prvého stupňa, no po preukázaní

skutočnosti, že nikdy neexistovala rozhodcovská zmluva ani rozhodcovská doložka mal

jednoznačne Uznesenie Okresného súdu Košice II. zo dňa 15. 3. 2016 potvrdiť, pretože

z objektívneho hľadiska rozsudok Rozhodcovského súdu nikdy neexistoval, takže súdy nikdy

nemali ani riešiť v rámci námietkového konania akým spôsobom a ako sa doručovala pošta

v rozhodcovskom konaní...

Tiež súd druhého stupňa poukazoval, že povinní v 1. a 2. rade zmeškali zákonnú

lehotu na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinný v 1. a 2. rade sa

reálne prvýkrát dozvedeli o nejakom rozhodcovskom rozsudku až keď si prebrali

upovedomenie o začatí exekúcie a to dňa 3. 2. 2015, čiže ani nemohli podať žiadnu žalobu,

pretože sa o tejto skutočnosti dozvedeli až po uplynutí lehoty na podanie žaloby. Tiež je

veľmi čudné, prečo exekútor čakal takú dlhú dobu na zaslanie upovedomenia o začatí

exekúcie povinným v 1. a 2. rade, keď poverenie mal už 31. 12. 2014. Týmto konaním

evidentne exekútor znemožnil povinným v 1. a 2. rade domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na orgáne Slovenskej republiky upravenom v SR

a na spravodlivý proces obsiahnutom v č. 48 SR.“.

8. Sťažovatelia ďalej namietajú, že napadnuté uznesenie okresného súdu nie je riadne

odôvodnené, čím sa stáva nepreskúmateľným. Rovnako poukazujú na skutočnosť, že ich

okresný súd nesprávne poučil o nemožnosti podať odvolanie proti prvému a tretiemu

výroku napadnutého uznesenia. Napadnuté uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského

súdu zo 7. februára 2018 podľa sťažovateľov vychádzajú „z nesprávneho právneho

posúdenia veci samej a porušenia práva na spravodlivé súdne konanie.“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... a podľa čl. 36 Listiny...

porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Košice II. pod spis. značkou č. zo dňa

11. 1. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice II. na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice II. je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 326,50

EUR na účet advokáta... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom (a aj

sa tejto ochrany domáhal), musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

14. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

19. Článok 46 ods. 1 je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, avšak v súlade s čl. 152 ods. 4

musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c ods. 1

majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom,

ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

20. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) je ústavný súd

viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

21. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. Sťažovatelia v odôvodnení ústavnej sťažnosti uvádzajú, že ju podávajú proti

«porušeniu základného práva sťažovateľa na (i) súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1. a a nasl. Listiny... (ii) práva sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa

Dohovoru... a (iv) práva na súdnu ochranu podľa rozhodnutiami -

Uznesenie Najvyššieho súdu SR pod spis. značkou č. zo dňa 28. 3. 2019...

Uznesenie Krajského súdu Košice pod spis. značkou č. zo dňa 7. 2. 2018,

Uznesenie Krajského súdu Košice pod spis. značkou č. zo dňa 30. 9.

2016, Uznesenie Krajského súdu Košice pod spis. značkou č. zo dňa 26.

8. 2015 a Uznesenie Okresného súdu Košice II. pod spis. značkou č.

zo dňa 11. 1. 2017 (ďalej len „Napadnuté rozhodnutia“).» bez toho, aby uvedené

rozhodnutia zahrnuli do petitu ústavnej sťažnosti.

25. V samotnom petite ústavnej sťažnosti (bod 9 tohto odôvodnenia) sťažovatelia

žiadajú zrušiť len napadnuté uznesenie okresného súdu z 11. januára 2017 a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň žiadajú, aby ústavný súd uložil okresnému

súdu povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia. Ďalšie rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu alebo najvyššieho súdu uvedené v texte ústavnej sťažnosti (body 3 – 7 tohto

odôvodnenia) nie sú v petite ústavnej sťažnosti uvedené a vo vzťahu k nim sťažovatelia

neformulujú žiadne návrhy smerujúce k ich posúdeniu ústavným súdom.

25.1 Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov, na jednoznačnú

formuláciu petitu ústavnej sťažnosti a na znenie odôvodnenia ústavnej sťažnosti ústavný súd

neprihliadol na namietané porušenie označených práv špecifikovanými rozhodnutiami

uvedenými v texte ústavnej sťažnosti, vychádzajúc zo svojej judikatúry, v ktorej stabilne

konštatuje, že text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti,

ktorý nemôže doplniť petit (, , , ,

, , ).

V.

Záver

26. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali proti druhému výroku

napadnutého uznesenia okresného súdu z 11. januára 2017 odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením zo 7. februára 2018. Uplatnenie právomoci krajského súdu vylučuje,

aby v uvedenej veci rozhodoval ústavný súd. Podľa názoru ústavného súdu v už uvedených

súvislostiach je bez právneho významu skutočnosť, že sťažovatelia nepodali odvolanie

aj proti prvému a tretiemu výroku napadnutého uznesenia okresného súdu, spravujúc sa

podľa nich nesprávnym poučením o možnosti podať odvolanie. Túto skutočnosť mohli

sťažovatelia namietať v odvolaní a tiež podať odvolanie aj proti prvému a tretiemu výroku

napadnutého uznesenia okresného súdu [porovnaj

v znení neskorších predpisov v spojení s zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov].

26.1 Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru (len)

uznesením okresného súdu č. k. -167 z 11. januára 2017, odmietol podľa

a podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

27. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2019