Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 250/2019
PDF · 276.95 KB
No categories available
II. ÚS 250/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
, advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice
sp. zn. 14 C 249/2011 z 24. februára 2016, uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 5 Co 285/2016 z 28. apríla 2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 136/2018 z 28. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Levice (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 249/2011 z 24. februára 2016 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 285/2016 z 28. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 136/2018
z 28. marca 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ako aj z vlastného zistenia ústavného súdu
vyplynulo, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 42/2003 z 28. marca 2008 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľovi a jeho manželke
povinnosť zaplatiť Okresnému stavebnému bytovému družstvu Levice, Ku Bratke 3,
Levice, sumu 29 735,50 Sk, t. j. sumu 987,04 € (z titulu neuhradených nákladov spojených
s vlastníctvom a užívaním ich bytu za obdobie od 1. augusta 2002 do 31. decembra 2004,
pozn.), spolu s úrokom z omeškania, a to zo sumy 5 824,30 Sk vo výške 13 % ročne
od 1. januára 2003 až do zaplatenia a zo sumy 23 911,20 Sk vo výške 8 % ročne
od 1. januára 2005 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.
Tento rozsudok okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 151/2008 zo 14. januára 2009 nadobudol právoplatnosť 4. mája 2009.
3. Sťažovateľ sa návrhom (žalobou) na obnovu konania doručeným okresnému súdu
14. decembra 2011 domáhal obnovy konania vedeného na okresnom súde pôvodne
pod sp. zn. 7 C 42/2003, ktorý (podľa udania v ústavnej sťažnosti, pozn.) odôvodnil okrem
iného tým, že „... V 4. bode sťažovateľ žiada obnovu konania z dôvodu, že žalobca nemôže
požadovať zaplatenie preddavkových platieb okamihom vyúčtovania celoročných nákladov,
pretože preddavkové platby neodrážajú skutočnú výšku vynaložených nákladov spojených
s užívaním bytu. V 9. bode sťažovateľ žiada obnovu konania z dôvodu, že Zmluva o výkone
správy nebola nikdy s vlastníkmi prerokovaná a odsúhlasená, pretože pred podpisom musí
byť schválená nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov bytov. Sťažovateľ poukazoval
na to, že táto Zmluva musí byť schválená na schôdzi vlastníkov a nemôže byť o nej písomné
hlasovanie. Sťažovateľ má za to, že Zmluva o výkone správy nie je vlastníkmi právoplatne
odsúhlasená...“. V právnej veci návrhu na obnovu konania bolo na okresnom súde konanie
vedené pod sp. zn. 14 C 249/2011.
4. Uznesením okresného súdu bol však návrh na obnovu konania pre oneskorenosť,
t. j. pre zmeškanie zákonnej (subjektívnej) lehoty na jeho podanie, zamietnutý.
5. Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal riadne a včas odvolanie – riadny
opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu tak, že krajský
súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Uznesenie okresného súdu
v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 10. augusta 2017.
6. Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu riadne a včas
aj dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok. Uznesením najvyššieho súdu však bolo
dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného
súdu nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2019.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa , , trvale bytom
, štátny občan SR na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 24.02.2016,
č. k. 14C/249/2011-72, uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.04.2017
č. k. 5Co/285/2016-92 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.03.2019 sp. zn. 5 Cdo 136/2018 porušené boli.
2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.03.2019 sp. zn. 5 Cdo 136/2018.
3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.04.2017
č. k. 5Co/285/2016-92.
4. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Levice zo dňa 24.02.2016,
č. k. 14C/249/2011-72 a vec vracia Okresnému súdu Levice na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 346,26 Eur (slovom tristoštyridsaťšesť eur, dvadsaťšesť centov) na účet jeho
právneho zástupcu , so sídlom ,
IČO... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
13. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, uznesením krajského
súdu a tiež uznesením najvyššieho súdu.
14. Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením okresného súdu
a uznesením krajského súdu odôvodňuje tým, že
- okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili začiatok plynutia,
a tým aj uplynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania,
dôsledkom čoho dospeli k nesprávnemu záveru o tom, že návrh bol podaný oneskorene,
- so sťažovateľom uplatneným dôvodom na obnovu konania (uvedeným v bode 9
návrhu na obnovu, pozn.), podľa ktorého zmluva o výkone správy nebola vlastníkmi bytov
a nebytových priestorov bytového domu na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových
priestorov prerokovaná a schválená, sa nijako nevysporiadali,
- o návrhu na obnovu konania na okresnom súde konal a rozhodol nezákonný sudca,
- okresný súd, ako aj krajský súd sa riadne nevysporiadali ani s ďalšími podstatnými
námietkami sťažovateľa, dôsledkom čoho sú ich rozhodnutia pre nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia nepreskúmateľné.
15. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol aj napriek tomu, že
- okresný súd na prejednanie návrhu na obnovu konania nenariadil pojednávanie,
hoci podľa jeho názoru nariadiť pojednávanie mal,
- okresný súd a následne aj krajský súd nesprávne posúdili začiatok plynutia, a tým
aj uplynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania,
- rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu trpia nedostatkom riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím malo byť sťažovateľovi znemožnené uskutočňovať
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
K uzneseniu okresného súdu
18. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
19. Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou sťažnosťou
napadnutého uznesenia okresného sudu využitím riadneho opravného prostriedku,
a to odvolania, ktoré napokon pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne
využil. O tomto jeho odvolaní bolo pritom rozhodnuté uznesením krajského súdu.
20. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu
k uzneseniu okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
K uzneseniu krajského súdu
21. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
[ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota
na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval
lehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v tomto prípade za zachovanú aj proti
označenému uzneseniu krajského súdu. Tento princíp sa premietol aj do § 124 poslednej
vety zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo
mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
22. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju
stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a druhostupňového (odvolacieho) súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
23. Na citovaný právny názor nadväzuje § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
24. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť
odôvodnenia uznesenia okresného súdu:
„... súd dospel k záveru, že v danom prípade nebola splnená subjektívna lehota.
Vychádzal pritom z prvého podania zo dňa 12. 12. 2011, v rámci ktorého navrhovateľ
poukazoval na rozsudok vydaný pod sp. zn. 9C/108/2006 a jeho potvrdenie Krajským súdom
v Nitre. Preskúmaním predmetných rozsudkov súd zistil, že v rozsudkoch bolo konštatované,
že nedoplatky na zálohových platbách možno vo všeobecnosti vymáhať len do doby, kým
nie je vykonané vyúčtovanie za príslušný rok. Ak sa teda žalobca domáhal nedoplatkov
na zálohových platbách za obdobie od 01.09.2005 do 28.02.2006, po vyúčtovaní
za príslušný rok 2005 a 2006 už nebolo možné vymáhať samostatne nezaplatené zálohové
platby, ale len v rámci celkového nedoplatku v zmysle vyúčtovania za rok 2005 a 2006.
Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol
právoplatnosť dňa 05. 02. 2009, teda najneskôr v tento deň navrhovateľ vedel o tom, že
nedoplatky na zálohových platbách možno vymáhať len do doby, kým nie je vykonané
vyúčtovanie za príslušný rok. S poukazom na uvedené neobstojí tvrdenie navrhovateľa,
uvedené v podaní zo dňa 07.08.2014, v rámci ktorého tvrdil, že v reportáži dňa 01. 12. 2011
sa dozvedel, že zálohové platby možno vymáhať len do doby, pokiaľ nedôjde k celkovému
vyúčtovaniu nákladov spojených s užívaním bytu za príslušný rok. Naviac, je potrebné
prihliadnuť na skutočnosť, že k tomuto tvrdeniu prišlo až na druhú výzvu súdu, pričom
v podaní zo dňa 26. 04. 2013 uviedol, že špecifikáciu dodržania subjektívnej lehoty uvedie
na nariadenom pojednávaní. Čo sa týkalo objektívnej lehoty, súd sa stotožňuje s tvrdením
navrhovateľa, že objektívna lehota uplynula až dňa 04. 05. 2012, nakoľko zo spisu vedeného
pod sp. zn. 7C/42/2003 (v elektronickej podobe) bolo zistené, že rozsudok súdu prvého
stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 04. 05. 2009,
a od tohto okamihu začala plynúť objektívna lehota. V kontexte s obsahom spisu
a vyjadreniami odporcu, ktorý vo svojom vyjadrení namietal nesplnenie podmienok
na obnovu konania, jednou z nich aj subjektívnu lehotu, súd hodnotil vyjadrenie
navrhovateľa zo dňa 07. 08. 2014 za špekulatívne. Navyše navrhovateľ svoje tvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal, a preto súd vychádzal najmä zo skutočností uvedených
v pôvodnom návrhu, a z nich ustálil, že návrh na obnovu konania je oneskorený, a preto ani
nenariaďoval pojednávanie, ako ani sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v
konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo skutkového stavu a zákonných
ustanovení dospel súd k záveru, že v danej veci bol návrh na obnovu konania podaný
oneskorene, preto návrh na obnovu konania zamietol...“
25. V uznesení krajského súdu, ktorým bolo uznesenie okresného súdu ako vecne
správne potvrdené, krajský súd okrem iného argumentoval takto:
„... Súd prvej inštancie správne ustálil, že s poukazom na obsah spisu a vyjadrenia
strán sporu je nad mieru všetkých pochybností preukázané, že žaloba na obnovu konania
bola podaná oneskorene. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom
súdu prvej inštancie a opätovne poukazuje na to, že sám žalobca jednoznačne uviedol, že sa
skutočnosti odôvodňujúce podanie žaloby vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Levice
vedeného v konaní vedenom pod sp zn. 9C/108/2006, ktorého vecná správnosť bola
potvrdená aj odvolacím súdom... Akékoľvek ďalšie tvrdenia žalobcu, že sa skutočnosti
odôvodňujúce podanie žaloby dozvedel z reportáži v televízii až dňa 01. 12. 2011 odvolací
súd nepovažoval za relevantné pre posúdenie plynutia subjektívnej lehoty na podanie
žaloby, pretože tieto dôvody boli jasne vymedzené v prvotnom procesnom úkone žalobcu.
... Pokiaľ ide o plynutie objektívnej lehoty na podanie žaloby, táto začala plynúť
právoplatnosťou rozsudku vo veci vedenej Okresným súdom Levice pod sp. zn. 7C/42/2003
obnovy ktorej sa žalobca domáha, teda 04. 05. 2009. Objektívna lehota uplynula po troch
rokoch od právoplatnosti rozsudku, a teda 04. 05. 2012. Žalobca v podanej žalobe uviedol
všetky potrebné skutočnosti k tomu, aby súd vedel posúdiť dôvodnosť podanej žaloby
a rozhodnúť, či obnovu konania vedeného pred súdom prevej inštancie pod sp. zn.
7C/42/2003 povolení, alebo žalobu zamietne...
... Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že žaloba
na obnovu konania podaná žalobcom bola preukázateľne podaná oneskorene, a to
po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty, keď táto lehota žalobcovi uplynula dňa
04. 05. 2009 a žalobca žalobu podal osobne na súde prvej inštancie až dňa 14. 12. 2011,
poukazujúc na rozhodnutie Okresného súdu Levice č. k. 9C/108/2006 zo dňa 05. 09. 2008,
právoplatné dňa 05. 02. 2009, ktorého vecná správnosť bola potvrdená aj odvolacím
súdom, a to rozsudkom č. k. 7C/249/2008-112 zo dňa 18. 12. 2008. Vzhľadom k tomu,
že žalobca v žalobe jednoznačne špecifikoval, od akých okolností, resp. od akého
rozhodnutia, odvodzuje dôvodnosť podania svojej žaloby, odvolací súd nemá pochybnosti
o správnosti záveru súdu prvej inštancie, keď žalobu na obnovu konania zamietol,
v dôsledku uplynutia subjektívnej lehoty na jej podanie.
... Odvolací súd stotožňujúc sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu a napadnuté uznesenie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP...“
26. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd rozhodujúci o jeho riadnom
opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu náležite nevysporiadal s jeho
podstatnými odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský súd, reagujúc na podstatné námietky
sťažovateľa, uviedol na zdôraznenie správnosti uznesenia okresného súdu aj ďalšie dôvody,
ktoré ho viedli k potvrdeniu uznesenia okresného súdu. Ústavný súd preto nevidí žiadny
relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov rozhodnutí všeobecných súdov. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
27. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti s poukazom na časť textu odôvodnenia
uznesenia krajského súdu, podľa ktorého návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene,
a to po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty „dňa 04.05.2009“ (pozri bod 26
odôvodnenia uznesenia krajského súdu), namieta jeho rozpor so záverom okresného súdu,
ústavný súd uvádza, že z ostatnej časti inak pomerne rozsiahleho odôvodnenia uznesenia
krajského súdu je nepochybné, že ide iba o zrejmú nesprávnosť v písaní dátumu
a že aj krajský súd zhodne s okresným súdom za začiatok plynutia trojmesačnej subjektívnej
lehoty na podanie návrhu na obnovu konania považoval 5. február 2009, a teda lehota
uplynula 5. mája 2009. Aj táto sťažovateľova námietka je teda z hľadiska namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie irelevantná.
28. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K uzneseniu najvyššieho súdu
29. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že základné právo na súdnu ochranu,
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručujú
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
30. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
31. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
32. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone.
33. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
«... Z ustanovenia § 234 ods. 2 prvá veta O. s. p. platného a účinného v dobe
rozhodovania prvoinštančného súdu vyplývalo, že ak súd zamieta návrh na obnovu konania
preto, že nie je prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo
preto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie. Keďže v prejednávanom
prípade dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba žalobcu na obnovu konania bola
podaná oneskorene, prvoinštančný súd postupoval v súlade citovaným ustanovením
procesné správne, keď predmetnú žalobu žalobcu na obnovu konania zamietol
bez nariadenia pojednávania. Pri žalobe na obnovu konania súd (i) z hľadiska
hospodárnosti a efektívnosti konania primáme skúma existenciu základnej objektívnej
podmienky prípustnosti tejto žaloby, ktorou je zachovanie zákonných lehôt, teda objektívnej
i subjektívnej lehoty. Ak dospeje k záveru, že táto základná objektívna podmienka
prípustnosti žaloby na obnovu konania nie je daná, žalobu bez nariadenia pojednávania
zamietne a už neskúma ďalšie eventuálne uplatňované dôvody obnovy konania. Z tohto
dôvodu nebolo povinnosťou prvoinštančného súdu zaoberal sa argumentáciu žalobcu
uvedenou v žalobe, že žalobu na obnovu konania podal i z dôvodu vyplývajúceho
z ustanovenia § 228 ods. 1 písm. b/ O. s. p...
... Z uvedeného je zrejmé, že zo strany prvoinštančného súdu tým, že žalobu žalobcu
na obnovu konania zamietol bez pojednávania nedošlo k porušeniu práva žalobcu
na spravodlivý proces, a preto odvolací súd na základe odvolania žalobcu nemal z tohto
titulu dôvod na zrušenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a na vrátenie veci na ďalšie
konanie. Ak za tohto skutkového a právneho stavu odvolací súd dovolaním napadnutým
rozhodnutím rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil, nedošlo z jeho strany
k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
... Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím
dôvodom de facto namietal i nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu.
... V súvislosti s uvedenou dovolacou námietkou žalobcu dovolací súd uvádza,
že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania;
nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality)
rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok
nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku),
ktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá
(len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku“,
zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého smie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré
nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska (rovnako
ako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov) nedotkli, preto ho treba považovať
aj naďalej za aktuálne.
... V danom prípade odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad
pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú
výnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad
ide napríklad vtedy, keď dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“
(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že sa svojou povahou, intenzitou, významom
a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať ako „justičný
omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh proti
Rusku, rozsudok z roku 2003)...
... Neobstojí preto námietka, že odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým
odôvodnením rozhodnutia žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces... Pre úplnosť
dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/
CSP, správnosť právnych záverov (v prejednávanom prípade konkrétne namietané ustálenie
lehôt), ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadne nesprávne právne
posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá...
Z uvedeného dôvodu preto dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP
odmietol...»
34. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
35. Právny názor najvyššieho súdu je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený
vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší
súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa
odmietnuť.
36. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva,
že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
návrhmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2019