Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 250/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

, advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice

sp. zn. z 24. februára 2016, uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 28. apríla 2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Levice (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 24. februára 2016 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. marca 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh, ako aj z vlastného zistenia ústavného súdu

vyplynulo, že okresný súd rozsudkom sp. zn. z 28. marca 2008 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľovi a jeho manželke

povinnosť zaplatiť Okresnému stavebnému bytovému družstvu Levice, Ku Bratke 3,

Levice, sumu 29 735,50 Sk, t. j. sumu 987,04 € (z titulu neuhradených nákladov spojených

s vlastníctvom a užívaním ich bytu za obdobie od 1. augusta 2002 do 31. decembra 2004,

pozn.), spolu s úrokom z omeškania, a to zo sumy 5 824,30 Sk vo výške 13 % ročne

od 1. januára 2003 až do zaplatenia a zo sumy 23 911,20 Sk vo výške 8 % ročne

od 1. januára 2005 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.

Tento rozsudok okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 14. januára 2009 nadobudol právoplatnosť 4. mája 2009.

3. Sťažovateľ sa návrhom (žalobou) na obnovu konania doručeným okresnému súdu

14. decembra 2011 domáhal obnovy konania vedeného na okresnom súde pôvodne

pod sp. zn. , ktorý (podľa udania v ústavnej sťažnosti, pozn.) odôvodnil okrem

iného tým, že „... V 4. bode sťažovateľ žiada obnovu konania z dôvodu, že žalobca nemôže

požadovať zaplatenie preddavkových platieb okamihom vyúčtovania celoročných nákladov,

pretože preddavkové platby neodrážajú skutočnú výšku vynaložených nákladov spojených

s užívaním bytu. V 9. bode sťažovateľ žiada obnovu konania z dôvodu, že Zmluva o výkone

správy nebola nikdy s vlastníkmi prerokovaná a odsúhlasená, pretože pred podpisom musí

byť schválená nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov bytov. Sťažovateľ poukazoval

na to, že táto Zmluva musí byť schválená na schôdzi vlastníkov a nemôže byť o nej písomné

hlasovanie. Sťažovateľ má za to, že Zmluva o výkone správy nie je vlastníkmi právoplatne

odsúhlasená...“. V právnej veci návrhu na obnovu konania bolo na okresnom súde konanie

vedené pod sp. zn. .

4. Uznesením okresného súdu bol však návrh na obnovu konania pre oneskorenosť,

t. j. pre zmeškanie zákonnej (subjektívnej) lehoty na jeho podanie, zamietnutý.

5. Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal riadne a včas odvolanie – riadny

opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu tak, že krajský

súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Uznesenie okresného súdu

v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 10. augusta 2017.

6. Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu riadne a včas

aj dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok. Uznesením najvyššieho súdu však bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného

súdu nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2019.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , , trvale bytom

, štátny občan SR na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 24.02.2016,

č. k. -72, uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.04.2017

č. k. -92 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28.03.2019 sp. zn. porušené boli.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28.03.2019 sp. zn. .

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.04.2017

č. k. -92.

4. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Levice zo dňa 24.02.2016,

č. k. -72 a vec vracia Okresnému súdu Levice na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 346,26 Eur (slovom tristoštyridsaťšesť eur, dvadsaťšesť centov) na účet jeho

právneho zástupcu , so sídlom ,

IČO... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

13. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, uznesením krajského

súdu a tiež uznesením najvyššieho súdu.

14. Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením okresného súdu

a uznesením krajského súdu odôvodňuje tým, že

- okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne právne posúdili začiatok plynutia,

a tým aj uplynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania,

dôsledkom čoho dospeli k nesprávnemu záveru o tom, že návrh bol podaný oneskorene,

- so sťažovateľom uplatneným dôvodom na obnovu konania (uvedeným v bode 9

návrhu na obnovu, pozn.), podľa ktorého zmluva o výkone správy nebola vlastníkmi bytov

a nebytových priestorov bytového domu na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových

priestorov prerokovaná a schválená, sa nijako nevysporiadali,

- o návrhu na obnovu konania na okresnom súde konal a rozhodol nezákonný sudca,

- okresný súd, ako aj krajský súd sa riadne nevysporiadali ani s ďalšími podstatnými

námietkami sťažovateľa, dôsledkom čoho sú ich rozhodnutia pre nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia nepreskúmateľné.

15. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol aj napriek tomu, že

- okresný súd na prejednanie návrhu na obnovu konania nenariadil pojednávanie,

hoci podľa jeho názoru nariadiť pojednávanie mal,

- okresný súd a následne aj krajský súd nesprávne posúdili začiatok plynutia, a tým

aj uplynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania,

- rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu trpia nedostatkom riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia, čím malo byť sťažovateľovi znemožnené uskutočňovať

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

K uzneseniu okresného súdu

18. Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

19. Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou sťažnosťou

napadnutého uznesenia okresného sudu využitím riadneho opravného prostriedku,

a to odvolania, ktoré napokon pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj účinne

využil. O tomto jeho odvolaní bolo pritom rozhodnuté uznesením krajského súdu.

20. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu

k uzneseniu okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie podľa .

K uzneseniu krajského súdu

21. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

[ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota

na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval

lehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v tomto prípade za zachovanú aj proti

označenému uzneseniu krajského súdu. Tento princíp sa premietol aj do § 124 poslednej

vety , podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo

mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

22. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a druhostupňového (odvolacieho) súdu nemožno posudzovať izolovane (),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

23. Na citovaný právny názor nadväzuje

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

24. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť

odôvodnenia uznesenia okresného súdu:

„... súd dospel k záveru, že v danom prípade nebola splnená subjektívna lehota.

Vychádzal pritom z prvého podania zo dňa 12. 12. 2011, v rámci ktorého navrhovateľ

poukazoval na rozsudok vydaný pod sp. zn. a jeho potvrdenie Krajským súdom

v Nitre. Preskúmaním predmetných rozsudkov súd zistil, že v rozsudkoch bolo konštatované,

že nedoplatky na zálohových platbách možno vo všeobecnosti vymáhať len do doby, kým

nie je vykonané vyúčtovanie za príslušný rok. Ak sa teda žalobca domáhal nedoplatkov

na zálohových platbách za obdobie od 01.09.2005 do 28.02.2006, po vyúčtovaní

za príslušný rok 2005 a 2006 už nebolo možné vymáhať samostatne nezaplatené zálohové

platby, ale len v rámci celkového nedoplatku v zmysle vyúčtovania za rok 2005 a 2006.

Rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol

právoplatnosť dňa 05. 02. 2009, teda najneskôr v tento deň navrhovateľ vedel o tom, že

nedoplatky na zálohových platbách možno vymáhať len do doby, kým nie je vykonané

vyúčtovanie za príslušný rok. S poukazom na uvedené neobstojí tvrdenie navrhovateľa,

uvedené v podaní zo dňa 07.08.2014, v rámci ktorého tvrdil, že v reportáži dňa 01. 12. 2011

sa dozvedel, že zálohové platby možno vymáhať len do doby, pokiaľ nedôjde k celkovému

vyúčtovaniu nákladov spojených s užívaním bytu za príslušný rok. Naviac, je potrebné

prihliadnuť na skutočnosť, že k tomuto tvrdeniu prišlo až na druhú výzvu súdu, pričom

v podaní zo dňa 26. 04. 2013 uviedol, že špecifikáciu dodržania subjektívnej lehoty uvedie

na nariadenom pojednávaní. Čo sa týkalo objektívnej lehoty, súd sa stotožňuje s tvrdením

navrhovateľa, že objektívna lehota uplynula až dňa 04. 05. 2012, nakoľko zo spisu vedeného

pod sp. zn. (v elektronickej podobe) bolo zistené, že rozsudok súdu prvého

stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 04. 05. 2009,

a od tohto okamihu začala plynúť objektívna lehota. V kontexte s obsahom spisu

a vyjadreniami odporcu, ktorý vo svojom vyjadrení namietal nesplnenie podmienok

na obnovu konania, jednou z nich aj subjektívnu lehotu, súd hodnotil vyjadrenie

navrhovateľa zo dňa 07. 08. 2014 za špekulatívne. Navyše navrhovateľ svoje tvrdenie

žiadnym spôsobom nepreukázal, a preto súd vychádzal najmä zo skutočností uvedených

v pôvodnom návrhu, a z nich ustálil, že návrh na obnovu konania je oneskorený, a preto ani

nenariaďoval pojednávanie, ako ani sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v

konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo skutkového stavu a zákonných

ustanovení dospel súd k záveru, že v danej veci bol návrh na obnovu konania podaný

oneskorene, preto návrh na obnovu konania zamietol...“

25. V uznesení krajského súdu, ktorým bolo uznesenie okresného súdu ako vecne

správne potvrdené, krajský súd okrem iného argumentoval takto:

„... Súd prvej inštancie správne ustálil, že s poukazom na obsah spisu a vyjadrenia

strán sporu je nad mieru všetkých pochybností preukázané, že žaloba na obnovu konania

bola podaná oneskorene. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom

súdu prvej inštancie a opätovne poukazuje na to, že sám žalobca jednoznačne uviedol, že sa

skutočnosti odôvodňujúce podanie žaloby vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Levice

vedeného v konaní vedenom pod sp zn. , ktorého vecná správnosť bola

potvrdená aj odvolacím súdom... Akékoľvek ďalšie tvrdenia žalobcu, že sa skutočnosti

odôvodňujúce podanie žaloby dozvedel z reportáži v televízii až dňa 01. 12. 2011 odvolací

súd nepovažoval za relevantné pre posúdenie plynutia subjektívnej lehoty na podanie

žaloby, pretože tieto dôvody boli jasne vymedzené v prvotnom procesnom úkone žalobcu.

... Pokiaľ ide o plynutie objektívnej lehoty na podanie žaloby, táto začala plynúť

právoplatnosťou rozsudku vo veci vedenej Okresným súdom Levice pod sp. zn.

obnovy ktorej sa žalobca domáha, teda 04. 05. 2009. Objektívna lehota uplynula po troch

rokoch od právoplatnosti rozsudku, a teda 04. 05. 2012. Žalobca v podanej žalobe uviedol

všetky potrebné skutočnosti k tomu, aby súd vedel posúdiť dôvodnosť podanej žaloby

a rozhodnúť, či obnovu konania vedeného pred súdom prevej inštancie pod sp. zn.

povolení, alebo žalobu zamietne...

... Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že žaloba

na obnovu konania podaná žalobcom bola preukázateľne podaná oneskorene, a to

po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty, keď táto lehota žalobcovi uplynula dňa

04. 05. 2009 a žalobca žalobu podal osobne na súde prvej inštancie až dňa 14. 12. 2011,

poukazujúc na rozhodnutie Okresného súdu Levice č. k. zo dňa 05. 09. 2008,

právoplatné dňa 05. 02. 2009, ktorého vecná správnosť bola potvrdená aj odvolacím

súdom, a to rozsudkom č. k. -112 zo dňa 18. 12. 2008. Vzhľadom k tomu,

že žalobca v žalobe jednoznačne špecifikoval, od akých okolností, resp. od akého

rozhodnutia, odvodzuje dôvodnosť podania svojej žaloby, odvolací súd nemá pochybnosti

o správnosti záveru súdu prvej inštancie, keď žalobu na obnovu konania zamietol,

v dôsledku uplynutia subjektívnej lehoty na jej podanie.

... Odvolací súd stotožňujúc sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu a napadnuté uznesenie súdu

prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa ...“

26. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd rozhodujúci o jeho riadnom

opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu náležite nevysporiadal s jeho

podstatnými odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú

udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský súd, reagujúc na podstatné námietky

sťažovateľa, uviedol na zdôraznenie správnosti uznesenia okresného súdu aj ďalšie dôvody,

ktoré ho viedli k potvrdeniu uznesenia okresného súdu. Ústavný súd preto nevidí žiadny

relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov rozhodnutí všeobecných súdov. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti s poukazom na časť textu odôvodnenia

uznesenia krajského súdu, podľa ktorého návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene,

a to po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty „dňa 04.05.2009“ (pozri bod 26

odôvodnenia uznesenia krajského súdu), namieta jeho rozpor so záverom okresného súdu,

ústavný súd uvádza, že z ostatnej časti inak pomerne rozsiahleho odôvodnenia uznesenia

krajského súdu je nepochybné, že ide iba o zrejmú nesprávnosť v písaní dátumu

a že aj krajský súd zhodne s okresným súdom za začiatok plynutia trojmesačnej subjektívnej

lehoty na podanie návrhu na obnovu konania považoval 5. február 2009, a teda lehota

uplynula 5. mája 2009. Aj táto sťažovateľova námietka je teda z hľadiska namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie irelevantná.

28. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K uzneseniu najvyššieho súdu

29. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že základné právo na súdnu ochranu,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručujú

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.

30. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

31. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

32. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone.

33. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

«... Z ustanovenia prvá veta platného a účinného v dobe

rozhodovania prvoinštančného súdu vyplývalo, že ak súd zamieta návrh na obnovu konania

preto, že nie je prípustný, alebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo

preto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie. Keďže v prejednávanom

prípade dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba žalobcu na obnovu konania bola

podaná oneskorene, prvoinštančný súd postupoval v súlade citovaným ustanovením

procesné správne, keď predmetnú žalobu žalobcu na obnovu konania zamietol

bez nariadenia pojednávania. Pri žalobe na obnovu konania súd (i) z hľadiska

hospodárnosti a efektívnosti konania primáme skúma existenciu základnej objektívnej

podmienky prípustnosti tejto žaloby, ktorou je zachovanie zákonných lehôt, teda objektívnej

i subjektívnej lehoty. Ak dospeje k záveru, že táto základná objektívna podmienka

prípustnosti žaloby na obnovu konania nie je daná, žalobu bez nariadenia pojednávania

zamietne a už neskúma ďalšie eventuálne uplatňované dôvody obnovy konania. Z tohto

dôvodu nebolo povinnosťou prvoinštančného súdu zaoberal sa argumentáciu žalobcu

uvedenou v žalobe, že žalobu na obnovu konania podal i z dôvodu vyplývajúceho

z ustanovenia ..

... Z uvedeného je zrejmé, že zo strany prvoinštančného súdu tým, že žalobu žalobcu

na obnovu konania zamietol bez pojednávania nedošlo k porušeniu práva žalobcu

na spravodlivý proces, a preto odvolací súd na základe odvolania žalobcu nemal z tohto

titulu dôvod na zrušenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a na vrátenie veci na ďalšie

konanie. Ak za tohto skutkového a právneho stavu odvolací súd dovolaním napadnutým

rozhodnutím rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil, nedošlo z jeho strany

k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval

jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

... Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím

dôvodom de facto namietal i nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu.

... V súvislosti s uvedenou dovolacou námietkou žalobcu dovolací súd uvádza,

že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania;

nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality)

rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok

nesprávne rozhodnutie veci (viď ),

ktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (pozri rozhodnutia sp. zn. , ,

a ). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá

(len) „inú vadu konania v zmysle “,

zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého smie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré

nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska (rovnako

ako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov) nedotkli, preto ho treba považovať

aj naďalej za aktuálne.

... V danom prípade odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad

pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú

výnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad

ide napríklad vtedy, keď dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“

(pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že sa svojou povahou, intenzitou, významom

a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať ako „justičný

omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh proti

Rusku, rozsudok z roku 2003)...

... Neobstojí preto námietka, že odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým

odôvodnením rozhodnutia žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces... Pre úplnosť

dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne

odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/

, správnosť právnych záverov (v prejednávanom prípade konkrétne namietané ustálenie

lehôt), ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadne nesprávne právne

posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia nezakladá...

Z uvedeného dôvodu preto dovolanie žalobcu podľa ustanovenia

odmietol...»

34. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ).

35. Právny názor najvyššieho súdu je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený

vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší

súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa

odmietnuť.

36. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd dodáva,

že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

38. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími

návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2019