Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 292/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa), zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú

sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 6. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. marca 2019 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie/uznesenie“). Ústavná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 5. augusta 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré si

ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. marca 2016 uznaný za vinného

zo spáchania trestného činu útoku na verejného činiteľa na skutkovom základe,

že 29. novembra 2004 fyzicky napadol starostu obce (ďalej len „poškodený“), a to

po tom, ako poškodený začal fotograficky dokumentovať nelegálne realizované stavby

rodinných domov v obci. Za to bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere

dvoch rokov s podmienečným odložením na skúšobnú dobu vo výmere dvoch rokov

a zároveň uložená povinnosť nahradiť poškodenému spôsobenú škodu.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 1. februára 2017

zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov, že zásadným

spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu a že rozhodnutie krajského súdu je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia. V dovolaní sťažovateľ predovšetkým namietal,

že nebola naplnená objektívna stránka trestného činu útoku na verejného činiteľa, pretože

všeobecné súdy považovali poškodeného za verejného činiteľa a z vykonaného dokazovania

nebolo zrejmé, či status verejného činiteľa poškodeného sa odvodzoval od jeho funkcie

starostu alebo od toho, že mal údajne vykonávať činnosť stavebného dohľadu.

Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol

ako nedôvodné.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že podstata trestného činu, ktorý spáchal,

bola založená na tom, že na osobu poškodeného sa hľadelo ako na osobu verejného činiteľa.

Počas celého trestného konania, ako aj v rámci dovolacieho konania sťažovateľ

argumentoval tým spôsobom, že osoba poškodeného nemala v čase skutku status verejného

činiteľa: „Nebolo sporné, že poškodený bol síce starostom obce. Z vykonaného dokazovania

bolo ozrejmené to, že poškodený mal byť údajne poverený za účelom vykonania činnosti

stavebného dozoru, konkrétne za účelom vyhotovenia fotodokumentácie, s čím sa ja však

nestotožňujem.“

Najvyšší súd zastával názor, že keďže starosta obce vydával rozhodnutia

ako stavebný úrad, mohol vykonávať činnosti stavebného dohľadu, a teda byť verejným

činiteľom v tejto súvislosti. Podľa sťažovateľa skutočnosť, že starosta obce vydával

rozhodnutia súvisiace so stavebným konaním, ešte neznamená, že bol oprávnený vykonávať

činnosti orgánu stavebného dohľadu. Z jeho funkcie mu vyplývalo oprávnenie konať

za obec ako za príslušný stavebný úrad. Sťažovateľ uvádza: „Preto považujem uvedený

záver, ktorý prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom uznesení, za nesprávny

a ničím nepodložený záver.

Opätovne, ani v rámci dovolacieho konania však nebol nijako vzatý do úvahy listinný

dôkaz, ktorý bol riadne vykonaný v rámci prvostupňového trestného konania. Ide práve

o stanovisko Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 18.09.2006, č. KSUNR - 2006 -

736 - 002. Práve z uvedeného stanoviska veľmi jasne vyplýva záver o tom, že poškodený,

ako starosta, nemohol vykonávať štátny stavebný dohľad, nakoľko nie je pracovníkom

(zamestnancom) obce. Obmedzujúcim faktorom je v tomto prípade aj odborná spôsobilosť,

ktorú by mal mať ako osoba vykonávajúca štátny stavebný dohľad, ktorú predpokladám,

že nemal, i keď táto skutočnosť nebola vôbec predmetom dokazovania počas trestného

konania.

Uvedený záver orgánu, ktorý mal kompetenciu vyjadriť sa k predmetnej záležitosti

a mal najviac čo povedať k tomu, či mohol byť poškodený v pozícii verejného činiteľa, nebol

vôbec akceptovaný. Záver prijatý Krajským stavebným úradom v Nitre je v priamom

rozpore s tým, čo uvádzali jednak okresný a krajský súd v rámci trestného konania, ale aj

v rozpore s tým, čo uviedol do znenia odôvodnenia (napadnutého uznesenia najvyšší súd,

pozn.)...

Práve odpoveď na to, prečo nebol tento listinný dôkaz akceptovaný, absentuje

v odôvodnení napadnutého uznesenia, pričom mám zato, že v dovolaní som poukazovaniu

na relevantnosť stanoviska Krajského stavebného úradu v Nitre venoval skutočne

dostatočný priestor. Vysporiadanie sa preto s týmto stanoviskom bolo podstatným

pre zabezpečenie zákonnosti napadnutého uznesenia. Mám zato, že v tomto prípade, ak by

aj mohlo byť konštatované, že poškodený nemohol vykonávať činnosť štátneho stavebného

dohľadu, tak vykonával funkciu starostu a preto mal status verejného činiteľa nie je

namieste, nakoľko v čase skutku nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by mu vyplývala z jeho

funkcie starostu. Preto nemohla byť naplnená podmienka, že by som mohol akokoľvek

vplývať na poškodeného v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.

... Poškodený však pri fotografovaní mojej nehnuteľnosti nijako nevykonával svoju

právomoc (tým pádom jeho konanie neobsahovalo ani prvok moci a rozhodovania), keďže

to nevyplývalo jednak z jeho funkcie starostu a ani z pozície osoby, ktorá vykonáva (resp. je

poverená) výkonom štátneho stavebného dohľadu. Z toho dôvodu sa na poškodeného

nemohlo prihliadať ako na verejného činiteľa. V tomto práve spočíva dôležitosť mnou

predloženého a v konaní riadne vykonaného listinného dôkazu - stanoviska Krajského

stavebného úradu Nitra.

Ani jeden zo súdov (okresný a ani krajský súd) sa však s týmto listinným dôkazom

nijako nevysporiadal a tento nedostatok nebol vzhliadnutý Najvyšším súdom Slovenskej

republiky.

Uvedený postup preto považujem za porušenie mnou vyššie v texte uvádzaných

základných práv. Mám zato, že Najvyšší súd Slovenskej republiky mal prihliadnuť

na uvedené skutočnosti a mal zrušiť mnou dovolaním napádané uznesenie (krajského súdu,

pozn.)...

Poukazujem na to, že vzhľadom na podstatnosť tohto listinného dôkazu a jeho obsah

bolo nutné, aby sa súdy s týmto listinným dôkazom riadne vysporiadali a ak mali v úmysle

vysvetliť postavenie poškodeného tak, že bol v postavení verejného činiteľa v súvislosti

s tým, že vykonával činnosť štátneho stavebného dozoru v čase skutku, boli zároveň povinné

uviesť, prečo sa nestotožňujú so záverom plynúcim z predloženého a vykonaného

stanoviska, ktoré jednoznačne svojim obsahom vylučuje možnosť, aby poškodený vykonával

činnosť štátneho stavebného dohľadu.“

4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 06.03.2019, sp. zn. , porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.03.2019,

sp. zn. , a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí

pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

III.

13. K predloženej ústavnej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

uviesť, že táto nespĺňa všetky ustanovené náležitosti. Uplatnenie

právomoci ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných

náležitostí návrhu na začatie konania ( , , a

). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane uviedol,

že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to náležitosti týkajúce sa formy

návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom na začatie konania

( ). Osobitne to platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce

ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom (,

, ).

To znamená, že sťažovateľ je povinný k ústavnej sťažnosti pripojiť také prílohy,

ktoré by slúžili aspoň ako dôkaz existencie zásahu, ktorý má porušovať jeho základné práva

a slobody a proti ktorému ústavnou sťažnosťou brojí (, ).

Sťažovateľ v rozpore s k ústavnej sťažnosti nepripojil

kópiu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré označil ako porušujúce jeho

základné právo na súdnu ochranu. Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve

sťažovateľovi na doplnenie jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie

doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

14. V posudzovanom prípade však ústavný súd možnosť vyzvať sťažovateľa

na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti podľa

nevyužil, keďže by to bolo neúčelné a nehospodárne. Ústavný súd totiž na základe

podkladov, ktorými disponoval a ktoré si vyžiadal z okresného súdu, dospel k záveru, že ani

prípadné doplnenie ústavnej sťažnosti sťažovateľa o povinné náležitosti by nemohlo

za žiadnych okolností viesť k prijatiu jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Obsah

ústavnej sťažnosti sa totiž javí už v predloženej podobe ako zjavne neopodstatnený.

15. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v argumente, podľa ktorého sa najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedôveryhodne vysporiadal s hodnotením

listinného dôkazu, čo sa prejavilo v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia a čo

zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , , , ).

17. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , , ,

).

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak

by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

18. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo účastníka

konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. ,

, ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

19. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu jeho úlohou nebolo preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila

na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa

(prezentovanou v uplatnenej ústavnej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne

a či sú odôvodenie napadnutého uznesenia, ako aj súdom zvolená interpretácia aplikovanej

právnej úpravy ústavnoprávne akceptovateľné.

20. Najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. zo 6. marca 2019

v súvislosti s námietkou sťažovateľa, či bol poškodený v postavení verejného činiteľa,

v podstatnom uviedol:

«Skutok uvedený vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Bratislava III

obsahuje všetky informácie a okolnosti priebehu skutkového deja nevyhnutné na

identifikáciu tam uvedeného konania ako trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa

, , účinného do 31.12.2005.

Okresný súd teda nepochybil, keď konštatoval naplnenie všetkých zákonných znakov

skutkovej podstaty označeného trestného činu, pretože skutková veta je kompletná na

vyslovenie takéhoto záveru. Kompetencie najvyššieho súdu v rámci prieskumného konania

vyvolaného dovolaním týmto končia, nakoľko najvyšší súd nie je oprávnený preskúmavať

ani meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku.

Pokiaľ ide o námietku obvineného, že neboli naplnené znaky skutkovej podstaty

trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa účinného

do 31.12.2005, pretože objekt (nie objektívna stránka trestného činu ako nesprávne uviedol

obvinený) tohto trestného činu absentuje, resp. starosta nemohol vykonávať stavebný

dohľad v zmysle stavebného zákona a preto nemohol požívať ochranu verejného činiteľa,

tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že poškodený, ako starosta obce, spolu

s , vedúcou Stavebného úradu , vykonávali dokumentáciu

nelegálne realizovaných stavieb rodinných domov v obci . Z napadnutých

rozhodnutí oboch vo veci konajúcich súdov, v ktorých je obsiahnutá aj samotná výpoveď

obvineného, taktiež vyplýva, že poškodený, ako starosta, vydal rozhodnutia práve

v stavebnom konaní týkajúce sa obvineného, konkrétne zastavenie stavebných prác,

odstránenie stavby, ako aj pokutu za pokračujúce stavebné práce. Z uvedeného teda

vyplýva, že poškodený v minulosti vydával rozhodnutia ako stavebný úrad. Pokiaľ ide o

objekt trestného činu útoku na verejného činiteľa, ako základný znak skutkovej podstaty

predmetného trestného činu, je potrebné poukázať na

účinného do 31.12.2005, ktorý definuje verejného činiteľa...

Pojem „právomoc“ verejného činiteľa použitý v legálnej definícii § 128 ods. 1

( účinného do 31.12.2005) interpretačné

vyžaduje prvok moci a rozhodovania, čo znamená mocenské rozhodovanie na právnom

podklade uplatňované voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré môžu byť takým

rozhodnutím obmedzené na svojich (inak právnym poriadkom garantovaných) právach.

Nemusí ísť nevyhnutne o formalizované rozhodovanie (vydávanie rozhodnutí s určitými

procesné predpísanými náležitosťami a formou), vždy je však spojené so zodpovednosťou

za uplatnenie právomoci (R48/2017). Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, ktorá vyplýva

zo skutkovej vety napadnutého rozsudku, že obvinený chcel od poškodeného „zajtra mať

na stole to vyjadrenie“ a teda obvinený svojím konaním chcel pôsobiť na výkon právomoci

verejného činiteľa. Na základe uvedeného, najvyšší súd konštatuje, že poškodený, ako

starosta obce v minulosti vydával rozhodnutia, ktoré sa týkali aj obvineného a práve

činnosť, ktorú vykonával, slúžila ako právny podklad, ktorý mohol byť uplatňovaný voči

obvinenému, preto poškodený požíval ochranu verejného činiteľa a táto námietka

obvineného je irelevantná.»

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil vec sťažovateľa,

zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými

ustanoveniami . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , , ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorá by

mala za následok porušenie sťažovateľom označených práv, ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

23. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch

sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2019