Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 432/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Alexandrom Parajosom, Skladná 236/64, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

v spojení s a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Košice II sp. zn. z 13. februára 2018 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 25. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. februára

2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. októbra 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

žalovaného stranou sporu konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

o zaplatenie sumy 166,27 € s príslušenstvom (ďalej len „napadnuté konanie“), a to

na základe žaloby podanej obchodnou spoločnosťou Orange Slovensko, a. s.,

, Metodova 8, Bratislava (ďalej len „žalobca“), z titulu nezaplatenia ceny

za poskytnuté služby a zmluvnej pokuty.

3. Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu

166,27 € s 0,05 % úrokom z omeškania denne od 26. apríla 2017 do zaplatenia a žalobcovi

priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľom napadnutým

rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu a stranám sporu náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že ústavnú sťažnosť podáva

z dôvodu, že okresný súd, ako ani krajský súd neposúdili v napadnutom konaní „kardinálnu

otázku“, ktorou je posúdenie právneho vzťahu medzi sťažovateľom a žalobcom a s tým

spojené následné posúdenie záväznosti všeobecných obchodných podmienok.

6. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: «To, že bol sťažovateľ v čase uzatvárania

Zmluvy advokátom neznamená, že nemôže vystupovať v roli spotrebiteľa (a teda „slabšej“

zmluvnej strany). Ako už bolo vyššie spomenuté, vždy je rozhodujúca otázka, ktorý

zo subjektov právneho vzťahu vo vzťahu k povahe služby (tovaru) vystupuje v rámci svojej

podnikateľskej činnosti, čo je v tunajšom prípade nepochybné, že spoločnosť Orange

Slovensko, a. s. Preto keďže spoločnosť Orange Slovensko, a. s. preukázateľne

neoboznámila sťažovateľa so svojimi VP, „argumentum a contrario" VP sa jednoducho

nestali (nemohli stať) právne záväznými pre sťažovateľa a teda spoločnosť Orange

Slovensko, a. s. sa v podstate odvolala na právny dokument, ktorý sa nestal (nemohol stať)

predmetom Zmluvy, resp. zmluvného vzťahu medzi sťažovateľom a spoločnosťou Orange

Slovensko, a teda „argumentom a contrario" spoločnosť Orange Slovensko, a. s.

poskytovala sťažovateľovi permanentne „vadné" plnenie (vo svojej podstate ako „skrytá"

vada), čo v plnej miere legitimizovalo postup sťažovateľa v intenciách § 43 ods. 4 písm. c)

..»

7. Z uvedených dôvodov sú podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozsudky

„hypotetické, skutkovo nepodložené“, čo zakladá nepreskúmateľnosť a ich arbitrárnosť.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom

takto rozhodol:

„... jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky v spojení s a

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, porušené bolo...

... Sťažovateľ sa týmto zároveň domáha, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

odložil vykonateľnosť napadnutých súdnych rozhodnutí - t. j. rozsudku Okresného súdu

Košice II, zo dňa 13.02.2018, sp. zn.: , v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom

Krajského súdu Košice, zo dňa 25.10.2018, sp. zn.: - alternatívne aby

rozhodol o dočasnom opatrení...“

9. Vec bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej

funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade s čl. X

bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec pridelená

sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce

bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka

senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

16. Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke hypotetickej právnej

argumentácie okresného súdu aj krajského súdu, čo podľa názoru sťažovateľa zakladá

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutých rozsudkov, čím bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa v spojení s a

písm. a) a jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s a a práva podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 13. februára 2018

20. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 13. februára 2018.

21. Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich (, , ).

22. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

23. Sťažovateľ v tomto prípade mal v zmysle príslušných ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

právo domáhať sa ochrany svojich práv v rámci podania odvolania. Túto možnosť

sťažovateľ aj využil, a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok

okresného súdu, pretože ten preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

24. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s a a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2018

25. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

26. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného

orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. , m. m. ).

27. Ústavný súd v súvislosti so sťažnostnými námietkami o nesprávnosti právneho

posúdenia veci krajským súdom uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu

ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o ústavných

sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je preto daná len

v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu

tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (m. m. ).

28. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvoinštančného

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m.

).

29. Okresný súd v bode 15 napadnutého rozsudku uviedol: „Obrana žalovaného,

že nebol oboznámený so VZP a skutočnosť, ktoré uvádza vo svojich písomných

vyjadreniach, že mal byť výslovne upozornení na články VZP, podľa názoru súdu neobstojí

z dôvodu, že žalovaný ako účastník predmetnej zmluvy o pripojení prehlásil, že bol

oboznámený s VZP žalobcu a s tým, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pripojení sú

vyššie uvedené prílohy. Túto skutočnosť žalovaný potvrdil svojím podpisom a skutočnosť, že

žalovaný v čase uzavretia predmetnej zmluvy o pripojení bol podnikateľom podľa

príslušných ustanovení , advokátom, neprisvedčuje žalovanému

z dôvodu, že už jeho samotné podnikanie by malo byť sústredené na náležitosti zmluvy

a predpoklad vyššieho právneho vedomia a ostražitosti, resp. až odborného prístupu pri

uzatváraní akejkoľvek zmluvy nie iba konkrétnej zmluvy. Ako uviedol žalovaný v odpore

proti platobnému rozkazu, ako vyplýva z fotokópií predložených listinných dôkazov,

odstúpenie od zmluvy v zmysle a dôvody odstúpenia

uvedené podľa názoru súdu nezodpovedajú dôvodom uvedeným v článku 4 bod 3 a článku 7

bod 3 VZP. Žalovaný nepreukázal doručenie odstúpenia od predmetnej zmluvy, ale ako

vyplýva z odpovede na reklamáciu zo dňa 7.11.2012 v texte sa nachádza, že reklamácia je

zo dňa 31.9.2012 a žalobca v nej poukazuje a odôvodňuje skutočnosti, resp. dôvody

odstúpenia uvedené v odstúpení žalovaného zo dňa 30.9.2012 - č.l. 28. Okrem týchto

skutočností žalobca v odpovedi na reklamáciu poukazuje, že rýchlosť pripojenia na internet

a kvalita je vždy závislá od rádiových podmienok (blízkosť k vysielaču, poveternostné

podmienky), vyťaženia siete (počet zákazníkov aktívne využívajúcich danú sieťovú bunku)

a použitého mobilného zariadenia, teda od atmosférických, fyzikálnych a topografických

vplyvov. Kvalitu a dostupnosť signálu môže ovplyvňovať aj konštrukcia budov. Uvádzané

rýchlosti sú vždy len teoretické a nie sú garantované...“ Okresný súd s poukazom

na uvedené vyhodnotil odstúpenie od zmluvy zo strany sťažovateľa z 30. septembra 2012

za neplatné a vyhodnotil, že na základe uvedeného vzniklo žalobcovi právo na uplatnenú

peňažnú pohľadávku.

30. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku

okresného súdu, pričom k námietkam sťažovateľa, ktorý v podanom odvolaní argumentoval

nevysporiadaním sa s podstatnou otázkou, a to, že za spotrebiteľa sa považuje aj advokát

s poukazom na článok 2 písm. b) smernice Rady č. 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a s poukazom na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie z 3. septembra 2015 vo veci C-110/14 Horatiu Ovídiu Costea proti SC

Volsbank Romania SA, nad rámec toho, čo uviedol okresný súd, poukázal v bode 20

napadnutého rozsudku na to, že „Podmienky pre odstúpenie uvedené v čl. 4.3. i

upozornenie, na kvalitu signálu v čl. 7.3 VP v žiadnom prípade nemožno považovať za

neprimerané v spotrebiteľských zmluvách.“.

31. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu

v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu konštatuje, že napadnutému rozsudku

krajského súdu nie je (napriek pomernej stručnosti odôvodnenia, pozn.) z ústavnoprávneho

hľadiska čo vytknúť. Krajský súd sa v prípade posúdenia právneho vzťahu

medzi sťažovateľom a žalobcom plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku

okresného súdu, iba nad rámec vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol, že relevantné

podmienky nie je možné považovať za neprimerané ani v spotrebiteľských zmluvách.

Vzhľadom na uvedené sú námietky sťažovateľa o nevysporiadaní sa všeobecných súdov

s „kardinálnou otázkou“ právneho vzťahu medzi sťažovateľom a žalobcom zjavne

neopodstatnené.

32. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že všeobecné

súdy nepopreli, že aj advokát môže byť za určitých skutkových okolností spotrebiteľom,

a teda „slabšou stranou“ právneho vzťahu, avšak s prihliadnutím na konkrétne skutkové

okolnosti posúdili právny vzťah medzi sťažovateľom a žalobcom tak, ako je uvedené

v napadnutých rozsudkoch.

33. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať

za následok porušenie garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež

v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.

Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade

sťažovateľa nevzhliadol. Jeho ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím

všeobecného súdu. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo

prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny.

34. Navyše, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak ústavná

sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu (v tomto prípade

konanie o zaplatenie sumy 166,27 € s príslušenstvom, pozn.), poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých

došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite

(, , )]. Posudzovaná vec takúto intenzitu

zjavne nedosahuje, čo taktiež zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (m. m. , ).

35. Z už uvedeného je zrejmé, že krajský súd v napadnutom konaní, ktoré vyústilo

do vydania napadnutého rozsudku, ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou

súvisiace právne predpisy, ich aplikácia bola v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré

sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené

rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napadnutý rozsudok krajského súdu je

z pohľadu už popísaných záverov ústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere žiadny

dôvod, aby ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil

porušenie ústavných práv sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie a napadnutým rozsudkom krajského

súdu.

36. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo

k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a ani k porušeniu jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

37. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej obsiahnutými

návrhmi vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutých rozsudkov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2019

Jana B a r i c o v á

predsedníčka senátu