Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 322/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a maloletej

, , , zastúpených

advokátom JUDr. Andrejom Garom, Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -950

z 24. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a maloletej o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej aj „matka“ alebo „sťažovateľka“), a maloletej

, , (ďalej aj „maloletá“, spolu

aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1,

, a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -950 z 24. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že ,

,

(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec“), podal 18. mája 2018 na Okresnom súde Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého

pobytu, t. j. do Švajčiarskej konfederácie.

3. O návrhu otca rozhodol okresný súd uznesením č. k. -280

z 22. júna 2018 tak, že nariadil návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu,

do Švajčiarskej konfederácie. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -553 z 26. novembra 2018 tak, že uznesenie

okresného súdu č. k. -280 z 22. júna 2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.

4. Následne okresný súd vo veci opätovne rozhodol uznesením č. k. -795

z 8. februára 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) tak, že:

«I. Súd nariaďuje návrat maloletého dieťaťa , nar.: ,

(ďalej len „maloleté dieťa“) do krajiny jej obvyklého pobytu do Švajčiarskej konfederácie.

II. Súd nariaďuje matke maloletého dieťaťa , nar.: ,

aby maloleté dieťa navrátila na územie Švajčiarskej konfederácie do 5 dní odo dňa

právoplatnosti tohto uznesenia.

III. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. tohto uznesenia

na územie Švajčiarskej konfederácie nenavráti, je otec maloletého dieťaťa ,

nar.: oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za

účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t.j. na územie

Švajčiarskej konfederácie.

IV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.»

5. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil

a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Sťažovateľky predovšetkým namietajú, že krajský súd sa nesprávne vysporiadal

s otázkou existencie opatrovníckeho práva otca k maloletej, ako aj s existenciou dôvodov

podľa čl. 13 písm. b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov

detí z 25. októbra 1980 uverejneného oznámením Ministerstva zahraničných vecí

Slovenskej republiky č. (ďalej len „“).

7. V tejto súvislosti sťažovateľky uviedli, že vzhľadom na to, že

poskytuje ochranu len osobe, ktorá preukáže, že (1) bola nositeľom opatrovníckych práv

k dieťaťu a (2) súčasne tieto opatrovnícke práva skutočne vykonávala, a to v čase

premiestnenia alebo zadržania dieťaťa, je justičný orgán v konaní o návrat povinný zistiť,

„aké má konkrétna osoba práva vo vzťahu k dieťaťu podľa právneho poriadku štátu,

kde malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.

Následne má posúdiť, s ohľadom na ciele a predmet Haagskeho dohovoru, či je možné

považovať tieto práva za opatrovnícke práva v zmysle dohovoru.“.

8. Už v priebehu konania na všeobecných súdoch sťažovateľka opakovane

spochybňovala existenciu opatrovníckeho práva otca k maloletej z dôvodu, že maloletá bola

zverená rozhodnutím švajčiarskych súdov do osobnej starostlivosti matky a otcovi bol len

umožnený styk, aj to len vo veľmi úzkom rozsahu osem hodín mesačne za prítomnosti

sociálnej kurately. Podľa sťažovateliek mali konajúce súdy tieto skutočnosti preveriť

a „v rámci medzinárodnej spolupráce medzi ústrednými orgánmi zmluvných štátov požiadať

švajčiarske orgány o vysvetlenie rozhodného práva“.

9. Až v prípade, že by konajúce súdy ustálili, že otec je nositeľom opatrovníckeho

práva v zmysle Haagskeho dohovoru, mohli pristúpiť k posúdeniu, či tieto práva v čase

premiestnenia maloletej aj skutočne vykonával. Je pritom potrebné mať na zreteli,

že striktne rozlišuje medzi opatrovníckymi právami a právom styku,

a preto „premiestnenie dieťaťa, ktoré porušuje iba právo styku rodiča, od ktorého bolo

dieťa oddelené, nie je neoprávneným v zmysle Haagskeho dohovoru“. V danom prípade

bolo podľa sťažovateliek v konaní preukázané, že „otec v rozhodnom čase opatrovnícke

právo k dieťaťu skutočne nevykonával - o dieťa sa osobne starala matka dieťaťa, pričom

otec zároveň na maloletú neplatil žiadne výživné ani nerealizoval právo styku určené

v rozsahu 8 hodín mesačne za prítomnosti sociálnej kurately v dôsledku preukázaného

násilia. Naopak otec vo svojom návrhu ponúkol dieťa náhradnej rodine - navrhoval dieťa

odovzdať do starostlivosti konkrétne vytipovanej talianskej rodine. Z uvedeného teda

vyplýva, že otec nevykonával žiadne opatrovnícke právo a nerealizoval ani styk, ktorý mu

umožnilo rozhodnutie švajčiarskych súdnych orgánov.“.

10. Sťažovateľky v ďalšom namietajú, že konajúce súdy pri rozhodovaní o návrate

dieťaťa nevychádzali zo starostlivo zisteného skutkového stavu a následne vec nesprávne

právne posúdili, keď neaplikovali čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ktorý upravuje

výnimku pre nenariadenie návratu dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením,

preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo

duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Sťažovateľky poukázali

na rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

zo 6. júla 2010 vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07,

v ktorom ESĽP vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim

v návratovom konaní, aby detailne preskúmali celú rodinnú situáciu a uistili sa, že návratom

dieťaťa nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k privedeniu

do neznesiteľnej situácie.

11. Sťažovateľky sú toho názoru, že počas konania o návrat mali konajúce súdy

dôvody naplnenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru preukázané, a keďže tieto dôvody

neboli rozporované ani zo strany otca, sťažovateľky ich nepovažovali za potrebné

dokazovať. Z uvedených dôvodov považujú sťažovateľky napadnuté uznesenie

za prekvapivé, vychádzajúce z nesprávne zisteného skutkového stavu.

12. Za dôvody naplnenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru sťažovateľky považujú

a) konania vedené vo Švajčiarskej konfederácii, b) násilie páchané na sťažovateľkách,

c) nesplnenie záruk pre návrat dieťaťa, d) dlhodobé protiprávne konanie otca a vystavovanie

dieťaťa hmotnej núdzi a e) psychický stav maloletej a jej vzťah k obom rodičom.

13. K bodu a) sťažovateľky uviedli, že v konaní vedenom vo Švajčiarskej

konfederácii, v ktorom bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky, bolo

preukázané „domáce násilie, nevhodné správanie sa otca k sťažovateľkám, prenasledovanie

matky a neplnenie vyživovacej povinnosti otca k maloletej“ a z tohto dôvodu bol otcovi

„výrazne obmedzený styk s maloletou, t. j. každú prvú a tretiu sobotu v mesiaci v čase

od 14:00 hod. do 18:00 hod. výlučne v doprovode pracovníkov sociálnej kurately“.

Sťažovateľky ďalej uvádzajú, že otec sa opakovane dožadoval „prezverenia maloletej“,

no všetky jeho návrhy boli švajčiarskymi súdmi zamietnuté. Sťažovateľky upriamujú

pozornosť na jeden konkrétny návrh otca zo 6. marca 2017, ktorým sa mal domáhať

umiestnenia maloletej do náhradnej rodiny, čo podľa nej len potvrdzuje, že otec nemá

o maloletú záujem.

Sťažovateľky ďalej uvádzajú, že vo Švajčiarskej konfederácii je vedené proti

sťažovateľke trestné stíhanie pre trestný čin zanedbania starostlivosti a výchovy a trestný

čin únosu maloletého dieťaťa, a preto sa domnievajú, že po návrate na územie Švajčiarska

by mohla byť sťažovateľka väzobne stíhaná a maloletá by jej mohla byť odňatá

zo starostlivosti. Vzhľadom na obmedzený styk otca s maloletou z dôvodu preukázaného

nevhodného správania sa k nej sa obáva umiestnenia maloletej v detskom domove.

14. Sťažovateľky poukazujú na to, že „švajčiarsky súd, ako opatrovnícky súd

maloletej, mal za preukázané domáce násilie páchané otcom na sťažovateľke v prítomnosti

maloletého dieťaťa“, a práve na podklade týchto skutočností bolo rozhodnuté o zverení

dieťaťa do osobnej starostlivosti sťažovateľky a stanovení asistovaného styku otca

s maloletou vo vymedzenom rozsahu. V tejto súvislosti poukázali na viaceré listinné dôkazy

(správy z polície, správy o pobyte matky v azylovom dome pre ženy z úradu na ochranu detí

a dospelých, potvrdením o pobyte v azylovom dome), ktoré konajúce súdy vyhodnotili

v rozpore s tým, ako boli tieto skutočnosti vyhodnotené švajčiarskymi súdmi, čím došlo

podľa sťažovateľky k porušeniu zásady legitímnych očakávaní a princípu právnej istoty.

15. Podľa sťažovateliek nedošlo k naplneniu záruk pre bezpečný návrat maloletej,

pretože z vyjadrení, ako aj predchádzajúceho konania otca (neplatenie výživného) vyplýva,

že poskytnuté záruky (platenie súdom určeného výživného, úhrada nájmu za byt

pre sťažovateľku a maloletú) nebude schopný splniť.

16. Vo vzťahu k bodu d) dlhodobé protiprávne konanie otca a vystavovanie dieťaťa

hmotnej núdzi sťažovateľky uviedli, že dôvod, pre ktorý sťažovateľka od otca maloletej

odišla, bolo ekonomické vykorisťovanie a nepodporovanie potrieb rodiny. Poukázali

na skutočnosť, že otec sa nestará ani o potreby svojich ďalších biologických detí, na ktoré

neplatí výživné. V danom prípade ide podľa sťažovateliek o prípad existencie vážneho

nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy alebo privedenia dieťaťa do neznesiteľnej

situácie, ktorá „má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje

dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných predpokladov –

strava, ošatenie, bývanie, vzdelanie a pod.“.

17. Sťažovateľky ďalej uviedli, že „pri hodnotení najlepšieho záujmu dieťaťa

je významným faktorom útly vek dieťaťa (tri a pol roka), ktorý síce odôvodňuje zvýšenú

kapacitu jeho adaptability, avšak z hľadiska ďalšieho zdravého emocionálneho vývoja je

nutné rešpektovať úplnú citovú naviazanosť a faktickú závislosť od jedinej osoby trvale

prítomnej v jeho živote - matky maloletej. Maloletá svoj život, ktorý si je schopná pamätať,

prežila na Slovensku, kde začala chodiť, učiť sa, rozprávať, aklimatizovala sa a adaptovala

na podmienky na Slovensku, ovláda iba slovenský jazyk, učí sa po slovensky a nemčinu

neovláda vôbec. Maloletá je emočne naviazaná na svoju matku, odmieta sa od nej vzdialiť,

teda prostredie vytvárané matkou považuje za svoj domov. Naopak k otcovi ani

ku Švajčiarsku nemá žiadnu citovú väzbu.“. Sťažovateľky tiež poukazujú na to, že maloletá

je stále kojená, preto je v danom prípade potrebné uprednostniť stabilitu prostredia

a emocionálnu naviazanosť dieťaťa na matku, čo je aj v najlepšom záujme dieťaťa.

18. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateliek tým, že a) vo veci konajúce súdy

nenariadili znalecké dokazovanie pre účely posúdenia, či by návratom nebola spôsobená

maloletej psychická ujma, b) došlo k nesprávnemu vyznačeniu dátumu vykonateľnosti

uznesenia súdu prvej inštancie, keďže namiesto 19. augusta 2019 mal byť správne

vyznačený dátum vykonateľnosti 20. august 2019, c) konajúce súdy nezistili starostlivo

skutkový stav veci a d) neprihliadli na záujem maloletého dieťaťa.

19. Porušenie základného práva podľa podľa sťažovateliek

spočíva v tom, že „došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a procesného priestoru

účastníkov judikovaného ESĽP. Konkrétne tvrdenia preukázané matkou bližšie popísané

v čl. III ústavnej sťažnosti považoval súd za nepreukázané /domáce násilie, vystavenie

dieťaťa hmotnej núdzi, nezáujem o dieťa, nemožnosť otca splniť prisľúbené záruky,

obmedzenie styku otca s dieťaťom/. Naopak tvrdenia otca, ktoré nijako neboli preukázané

resp. nemali oporu v dôkazných prostriedkoch / vo vzťahu k výživnému, poskytnutých záruk,

záujmu o dieťa a ďalšie/ si súd osvojil ako fakty bez akéhokoľvek odôvodnenia, čo ho

k týmto záverom viedlo.“.

20. S poukazom na uvedené dôvody sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd

rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť uznesenia okresného súdu

v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu. Túto požiadavku odôvodňujú tým, že je

sú názoru, že „za predpokladu, že by nedošlo k odkladu vykonateľnosti uvedeného

rozhodnutia maloletá by utrpela značnú duševnú ujmu a bola by uvrhnutá do neznesiteľnej

situácie bez matky a na území štátu, kam nechce ísť, bola by bez priateľov, bez rodinných

príslušníkov zo strany matky, ktorí sú bezpochyby jej najbližšími rodinnými príslušníkmi,

nakoľko by musela vycestovať na územie Švajčiarskej konfederácie a bola by oddelená

od svojich prirodzených, sociálnych a citových väzieb. U maloletého dieťaťa by sa

vzhľadom na všetky vyššie popísané skutočnosti rovnako ako aj vzhľadom na šetrenia

vykonané psychológmi objavila výrazná úzkostná symptomatológia v dôsledku okolností,

v ktorých by sa maloletá ocitla. Maloletá dnes nie je pripravená na separáciu

od sťažovateľky, na separáciu od jej rodinných príslušníkov nachádzajúcich sa na území SR

a na separáciu od kamarátskych väzieb, ktoré si úpenlivo vybudovala. Odložením

vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia sa naopak zabráni vzniku ďalšej ujmy u mal. ,

nebude jej zamedzené v styku s matkou tak, ako si to naplánoval otec, maloletá

nebude zverená do starostlivosti cudzích tretích osôb a maloletá i naďalej zotrvá

v známom a rodinnom prostredí, ktoré vždy nazývala a aj nazýva svojím domovom,

a to až do rozhodnutia Ústavného súdu vo veci samej. V prípade odchodu mal.

na územie Švajčiarska by už náprava bola len ťažko možná skôr nemožná, nakoľko by sa

s najväčšou pravdepodobnosťou naplnili obavy sťažovateľky, rovnako ako by v prípade

príchodu matky s dcérou do Švajčiarska bola maloletá s najväčšou pravdepodobnosťou

od matky oddelená a matka väzobné stíhaná.“.

21. V prípade prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľky navrhujú

ustanoviť maloletej opatrovníka, , tetu maloletej, eventuálne Úrad práce,

sociálnych vecí a rodiny, na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,

keďže s poukazom na okolnosti prerokovávanej veci a konštantnú judikatúru ústavného

súdu je sťažovateľka ako zákonný zástupca pri zastupovaní maloletej v predmetnej veci

v konflikte záujmov s maloletou.

22. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie označených práv sťažovateliek napadnutým uznesením krajského súdu,

napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal

sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Relevantná právna úprava

23. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

25. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“).

26. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

27. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky

28. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

29. Ústavný súd opakovane pripomína, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

30. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predmetom ústavnej sťažnosti je návrh

sťažovateliek na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu vo veci medzinárodného

únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného v tzv. návratovom konaní v zmysle

Haagskeho dohovoru.

31. Dôvodom prijatia Haagskeho dohovoru bol záujem na ochrane detí

na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo

zadržania a vôľa ustanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu

ich obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Haagskeho

dohovoru).

32. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu

podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase

pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté

o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene

premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali

súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré

získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne

vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat,

by mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa

a uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu

dieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení

navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);

rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím

o opatrovníckych právach ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe,

resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.

33. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru

je vždy prvoradý. K naplneniu tejto axiómy pracuje s vyvrátiteľnou

domnienkou, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom

premiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávneného zadržania v krajine únosu (alebo tretej

krajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,

kde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých

prípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.

34. V konaní o návrate dieťaťa sú všeobecné súdy príslušné na rozhodovanie

o návrate dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru pri posudzovaní existencie dôvodov

na nenariadenie návratu dieťaťa podľa čl. 12, čl. 13 alebo čl. 20 Haagskeho dohovoru

vedené snahou o ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi práva

na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 dohovoru, čl. 7 charty, ako aj ústavnými právami

garantovanými ústavným poriadkom konkrétneho štátu (v Slovenskej republike ide najmä

o ).

35. Aj keď je primárne právnym predpisom určujúcim

prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci

jeho normatívneho textu nepovšimnutá otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu

dieťaťa a jeho hmotných práv a na tento účel upravuje výnimky z nariadenia návratu

dieťaťa ustanovené v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva

a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru.

36. Právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje štandard ochrany týchto

práv. Preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru ustanovuje, že bez ohľadu na ustanovenie

čl. 12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa,

ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže,

že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme

alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

37. Pri posudzovaní napadnutého uznesenia krajského súdu je potrebné nespúšťať

zo zreteľa účel Haagskeho dohovoru, ktorým je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho

okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu),

ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa

porušili jeho opatrovnícke práva. Najlepším záujmom maloletého na účely návratového

konania je teda vo všeobecnosti okamžité navrátenie dieťaťa do krajiny jeho obvyklého

pobytu, ak tomu nebránia prekážky nariadenia návratu. Pri interpretácii a aplikácii čl. 13

písm. b) Haagskeho dohovoru je preto potrebné zohľadňovať účel Haagskeho dohovoru

a aplikovať ho ako výnimku z pravidla s prihliadnutím na mimoriadne okolnosti prípadu,

pretože vo svojej podstate smeruje proti samotnému účelu Haagskeho dohovoru.

38. Každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny

(aj keď krajiny obvyklého pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych

a kultúrnych záťaží pre dieťa, avšak toto riziko je nevyhnutným a prirodzeným dôsledkom

napätej situácie medzi rodičmi súvisiacej s neoprávneným premiestnením dieťaťa z vôle

len jedného rodiča. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej

či fyzickej ujme, ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 26. apríla 2017

a následne aj v uznesení sp. zn. z 19. septembra 2018 uviedol,

že formulácia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa

do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho nebezpečenstva

(nie všeobecného, potenciálneho alebo prirodzene vyplývajúceho zo vzniknutej situácie

v rodine), fyzickej alebo duševnej ujmy (relevantnej intenzity) alebo privedenia dieťaťa

do neznesiteľnej situácie (ide o situáciu, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj

dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre život

nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania a pod.).

39. Eliminujúce dôvody návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo

svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, podľa čl. 13

písm. b) Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko

dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne

neznesiteľná situácia z prikázaného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti

vylúčené. Existencia vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru

pritom nezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návrhu, ale len tie,

ktoré nemožno požadovať od dieťaťa, aby ich rozumne znieslo [rozsudok ESĽP vo veci

P. E. a R. F. proti Portugalsku z 5. 2. 2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku

z 1. 3. 2016, v ktorom ESĽP navyše uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že to bola matka

maloletého dieťaťa, ktorá odmietla jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu, bolo na nej,

aby preukázala tvrdenia o možných a konkrétnych rizikách podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru]. Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru musia byť

uplatňované striktne (reštriktívne). Ujma, na ktorú poukazuje čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho

neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky

nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku

z 19. 7. 2016).

40. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne posúdenie existencie a výkonu

opatrovníckeho práva, nesprávne posúdenie dôvodov v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru, nedostatočné zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletej, nedostatočné zistenie

skutkového stavu, nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov a nedostatok odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu. Po vecnej stránke sťažnostná argumentácia kopíruje

odvolacie námietky sťažovateľky.

41. Reagujúc na sťažovateľkou vznesenú námietku nesprávneho posúdenia

opatrovníckeho práva otca k maloletej krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol: „Pokiaľ ide o výklad pojmu opatrovnícke právo (uvedený pojem úzko súvisí

s ustálením obvyklého pobytu maloletej) odvolací súd má za to, že ide o právo, respektíve

možnosť a súčasne povinnosť rodiča realizovať výchovu maloletého dieťaťa a týmto

spôsobom participovať na jeho výchove a starostlivosti. Opatrovníckym právom teda možno

charakterizovať právo a súčasne aj povinnosť rodiča vychovávať maloleté dieťa, starať sa

o neho, poskytovať a zabezpečovať mu základné potreby v súvislosti s jeho výchovou

a výživou, a rovnako právo určiť miesto jeho pobytu. Podľa názoru odvolacieho súdu

v danej veci (vo vzťahu k maloletej ) toto opatrovnícke právo obaja rodičia

realizovali najprv spoločne a následne (po opustení spoločnej domácnosti zo strany matky)

matka výkonom osobnej starostlivosti a otec vo vzťahu k jeho možnostiam. V tomto prípade

však odvolací súd udáva, že ani švajčiarsky súd, ani slovenský súd otcovi neobmedzil jeho

opatrovnícke právo k maloletej , ktoré mu vzniklo priamo zo zákona a následne bolo

transformované do rozhodnutia švajčiarskeho súdu vzťahujúceho sa k výkonu práv otca

k maloletej (t.j. konkrétne výživné, úprava styku...), pričom vo vzťahu k matke švajčiarsky

súd uložil matke povinnosť odovzdať pas dieťaťa s tým, že v dôvodoch rozhodnutia uviedol,

že matka pobytom v zahraničí zjavne porušuje rodičovské práva otca, ktorý nemôže

vykonávať právo styku. Ako už súd prvej inštancie uviedol, v danom prípade otec nadobudol

opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla

rozhodnúť o mieste pobytu maloletej , nakoľko žiaden z rodičov nebol pozbavený

svojho práva realizovať opatrovnícke právo k maloletej . V tomto prípade má

odvolací súd za to, že vzťahové väzby dieťaťa k prostrediu boli jednoznačne preukázané,

opatrovnícke právo vykonávali obaja rodičia, a preto bolo potrebné ku všetkým

skutočnostiam zistených súdom prvej inštancie prihliadnuť...“

42. V ďalšej časti napadnutého uznesenia krajský súd vyhodnotil ako správny

aj postup súdu prvej inštancie, ktorý po zistení, že v predmetnej veci došlo

k neoprávnenému premiestneniu maloletého, skúmal dôvody, pre ktoré by nebolo možné

nariadiť návrat maloletého dieťaťa v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. V tejto

súvislosti krajský súd uviedol: «V danom prípade sa súd prvej inštancie a súčasne odvolací

súd zaoberal aplikáciou článku 13 písm. b) v zmysle, ktorého súd nemusí nariadiť návrat

dieťaťa ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho navrátením preukáže, že existuje vážne

nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak

priviedol do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade bolo na matke, aby v rámci konania

na súde prvej inštancie v tomto konaní predmetné skutočnosti tvrdila a súčasne preukázala.

V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. ,

z ktorých vyplýva: „Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať

reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom

Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch.

Ujma, ktorá je relevantná, ako dôvod pre nenariadenia navrátenia dieťaťa do miesta jeho

obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa

nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre),

ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú

ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní

o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené

skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na

ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy

v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo

dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie;

rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde

malo dieťa pobyt pred únosom....“ Záver vzťahujúci sa reštriktívnemu výkladu uplatňovania

citovanej výnimky potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k Haagskemu dohovoru,

či prax zahraničných súdov a napokon aj samotný ESĽP. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne

nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej, či fyzickej ujme (v originálnom znení „grave risk of

harm“), ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 26. apríla 2017 uviedol, že musí

ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné, či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou

situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný

vývoj dieťaťa, alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu

po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných predpokladov - strava, ošatenie,

bývanie a pod. V tomto prípade by mohlo ísť napríklad situáciu, kedy má byť dieťa

navrátené na územie štátu postihnutého vojnou, hladomorom, epidémiou, prípadne rodičovi

môžu hroziť sankcie z dôvodu náboženského vyznania... a iné. Ústavný súd uviedol,

že aj „fyzická, či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu

„neznesiteľnej situácie“. Uvedené konštatoval Ústavný súd vo svojom Náleze Ústavného

súdu; -37. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho

nebezpečenstva v prípade návratu nesie osoba únoscu. Výnimky na nariadenie návratu

musia byť uplatňované teda striktne. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že ujma, na ktorú

poukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia

dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie,

nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho

nebezpečenstva. (ESĽP - G.N. v. Poland, no. 2171/14, 19.Júl, 2016). Rovnako tak nie je

možné použiť túto výnimku ako dôvod zamietnutia návratu dieťaťa len preto, že jeho

odlúčenie od rodiča-únoscu by bolo bolestivé, alebo len preto, že návrat by mohol byť

pre samotné dieťa nepohodlný. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) sa týkajú len situácií, ktoré

idú nad rámec toho, čo možno od dieťaťa rozumne očakávať, aby znieslo (X. Proti Lotyšsku,

ESĽP).

42. Matka svoje dôvody vzťahujúce sa k aplikácii čl. 13 písm. b) Dohovoru

odôvodnila na súde prvej inštancie, ako aj v rámci odvolacieho konania tým, že otec a jeho

rodina si z matky doslova spravili slúžku. Ani po narodení maloletej jej nijako nepomáhali,

starostlivosť o dieťa bola sústavne výhradne na pleciach matky (otec dieťa napriek žiadosti

matky dcérku nepodržal, nevzal, nekočíkoval, nekúpal atď. ani raz), pričom matku finančne

vykorisťoval. Napätie vyvrcholilo tým, že otec dieťa matke prvýkrát vzal, avšak nevrátil

po návrate z prechádzky, kojené 9-mesačné dieťa a odniesol ho na matke neznáme miesto

(o čom svedčí policajná správa o udalosti z dňa 25.1.2017). Matke bol umožnený styk

s dieťaťom iba v prítomnosti a bydlisku rodičov otca maloletej. Matka preto bola nútená

hľadať pomoc v krízovom centre. Otec matku ani dieťa nijako nepodporoval, ponechal

si dokonca dávky vyplácané na maloleté dieťa. Otec matku vo Švajčiarskej konfederácii

neustále prenasledoval, kontroloval, šikanoval a opakovane fyzicky napádal. Do kočíka

maloletej dokonca umiestnil dvakrát GPS. Súčasne matka uviedla, že pre maloletú

je preferenčným rodičom, na ktorú je maloletá naviazaná a ich odlúčenie by maloletej

spôsobilo jednoznačne psychickú ujmu. Matka má za to, že aj z týchto dôvodov nie je možné

nariadiť návrat maloletej . Súčasne matka zdôraznila, že medzi maloletou a otcom

je jazyková bariéra, nakoľko maloletá neovláda nemecký jazyk, matka súčasne poukázala

na dlh na výživnom a z tohto dôvodu poukázala na nezodpovedný prístup otca k plneniu si

rodičovských povinností. Matka taktiež zdôraznila, že záväzok otca, ktorý prijal súd prvej

inštancie vzťahujúci sa k zabezpečeniu podmienok pre bezproblémový návrat maloletej

a to na jeho náklady zabezpečiť samostatné bývanie pre matku a maloletú na obdobie

šiestich mesiacov od faktického návratu maloletej s matkou v obci sa javí

ako dôveryhodný, práve z dôvodu absencie príjmu otca. Toto všetko matka uviedla

ako dôvody pre aplikáciu výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Dohovoru. Odvolací súd v tejto

súvislosti poukazuje na rozhodnutie Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09

z 26. novembra 2013, rovnako ako matka vo svojom odvolaní, avšak z predmetného

rozhodnutia je možné aplikovať na tento prípad iba tú časť, ktorá sa venuje aplikácii

Haagskeho dohovoru, avšak nie tú časť rozhodnutia, ktorá sa venuje aplikácii Nariadenia

Brusel II, konkrétne článku 11 ods. 4, pretože v danom prípade Nariadenie Brusel II pre

absenciu obvyklého pobytu maloletej v členskom štáte Európskej únie nie je možné použiť.

V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa

v konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých kritérií) s rozsahom skúmania

v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre ľudské práva teda upustil

od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej rodinnej situácie v rámci konania

o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem dieťaťa musí byť pre účely

návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek obsiahnutých v čl. 12, 13 a 20

Haagskeho dohovoru, ktoré musia byť vykladané reštriktívne. Súd je však povinný reálne

a explicitne sa zaoberať skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku

z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť hodnotené v rámci čl. 8 Dohovoru.

Súdom rozhodujúcim o návrate dieťaťa neprináleží skúmať, v ktorej krajine by bolo alebo

mohlo byť dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, či v krajine únoscu alebo v krajine

obvyklého pobytu. Iba súdom v mieste obvyklého miesta pobytu dieťaťa prináleží právo

skúmať rodinnú situáciu, čo je aj v súlade s európskou judikatúrou a výkladom. Hĺbkovou

analýzou rodinných pomerov sa zbytočne predlžuje konanie, ktorého dĺžka je striktne

určená nielen Haagskym dohovorom, ale i a dieťa si

postupne zvyká na nové prostredie namiesto toho, aby žilo v mieste obvyklého pobytu

aj so svojím druhým rodičom. Odvolací súd v tomto prípade má za to, že žiadne dôvody

tvrdené matkou pre nenariadenie návratu (výnimky citované v článku 13 písm. b)

Dohovoru) neboli súdom prvej inštancie ani odvolacím súdom zistené, nakoľko ani jeden

z týchto dôvodov uvádzaných matkou v rámci podaného nenapĺňa existenciu vážneho

nebezpečenstva. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nezistil žiadne vážne

nebezpečenstvo, ktoré by reálne maloletej pri nariadení návratu na územie

Švajčiarskej konfederácie hrozilo, práve naopak prostredníctvom poskytnutia záruky

zo strany otca má maloletá zabezpečené spolu s matkou bývanie na území Švajčiarskej

konfederácie (je vecou otca, akým spôsobom uvedené skutočnosti zabezpečí, aj pri strate

príjmu), má prostredníctvom otca zabezpečené výživné, môžu jej byť adekvátne vyplácané

príslušné sociálne dávky a nezanedbateľným nie je ani fakt, že príslušnými švajčiarskymi

súdmi je rozhodované o úprave práv a povinností k maloletej , nakoľko iba

švajčiarsky súd má v danej veci právomoc konať a rozhodovať o právach a povinnostiach

k maloletej. Preto žiadna zo skutočností tvrdená matkou nenaplnila výnimky

pre nenariadenie návratu maloletej na územie Švajčiarskej konfederácie. V tomto prípade

je možné konštatovať, že dôvody uvádzané matkou pre nenariadenie návratu sú iba bežnými

konfliktmi medzi rodičmi, a taktiež ich možno vyhodnotiť ako vyhrotenie vzájomných

konfliktných vzťahov rodičov. Ani jeden z týchto dôvodov nenapĺňa znaky vážneho

nebezpečenstva pre maloletú pri nariadení návratu maloletej na územie Švajčiarskej

konfederácie. Pri výklade týchto dôvodov pre nenariadenie návratu, ktorý matka

interpretuje prostredníctvom podaného odvolania, by totiž aplikácia článku 3 Haagskeho

dohovoru (t.j. nariadenia návratu za splnenia podmienok) strácala svoj význam a v podstate

pri každej jednej situácii, respektíve nezhode rodičov a vyhrotených vzťahoch, ktoré sú

pri realizácii premiestnenia maloletého dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča bežné,

nebolo by možné takýto návrat nikdy nariadiť. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil,

že neboli dané výnimky v zmysle ustanovenia čl. 13 písm. b) Dohovoru.»

43. Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné aj námietky sťažovateľky

o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci a nedostatku odôvodnenia uznesenia

okresného súdu, keď uviedol:

„43. Vo vzťahu k námietke matky o nevykonaní všetkých ňou navrhovaných dôkazov

(znalecký posudok, respektíve zabezpečenie príslušného orgánu Švajčiarskej konfederácie

vzťahujúce sa k informáciám o sociálnom prostredí maloletej), odvolací súd poukazuje

na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého z obsahu základného práva

podľa SR nevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať

všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej

inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení

rozhodnutia sa vysporiadal s podstatnými listinnými dôkazmi predloženými oboma rodičmi

v konaní. V súvislosti s námietkou matky, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú

prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,

ktoré neboli uplatnené ( ), odvolací súd poukazuje na

ustanovenie § 34 C.m.p., v zmysle ktorého v danom civilnom mimosporovom konaní

predmetný odvolací dôvod nie je možné použiť. Na záver odvolací súd udáva, že v danom

prípade je povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť čo v najkratšom čase (bezodkladne) na

základe skutočností zistených súdom prvej inštancie, a nie vykonávať siahodlhé

dokazovanie vo veci, pričom zbytočne dôjde k predĺženiu času, čo je v danom prípade (v

prípade návratového konania) neprípustné. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd

uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil (, ).

44. Na záver odvolací súd udáva, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú

odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj

napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci

Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. -34, rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. ).“

44. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení skúmal všetky

relevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na návrat maloletej na územie

Švajčiarskej konfederácie a na všetky pre vec podstatné otázky dal dostatočnú odpoveď.

Dospel k záveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej bezprostredne pred premiestnením

bola Švajčiarska konfederácia [čl. 3 písm. a) Haagskeho dohovoru], a poukázal na skutkové

okolnosti a kritériá, na základe ktorých dospel k tomuto záveru. Vysporiadal sa s otázkou,

či premiestnenie maloletej na územie Slovenskej republiky predstavovalo porušenie

opatrovníckeho práva – uviedol, že opatrovnícke právo k maloletej nadobudol navrhovateľ

zo zákona – narodením maloletej ako jej otec a zároveň manžel sťažovateľky. Uviedol

skutkové okolnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že navrhovateľ svoje opatrovnícke

právo voči maloletej aj reálne vykonával, a taktiež uviedol okolnosti, z ktorých je zrejmé,

že navrhovateľ sa s premiestnením a zadržiavaním maloletej na území Slovenskej republiky

nezmieril a ani s ním nesúhlasí [čl. 13 písm. a) Haagskeho dohovoru]. Vysporiadal sa

aj s otázkou, či je daná existencia dôvodov, pre ktoré by nenariadil návrat maloletej,

konkrétne existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo

duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, no sťažovateľkou uvádzané

dôvody vyhodnotil tak, že tieto nenapĺňajú znaky vážneho nebezpečenstva pre návrat

maloletej do krajiny obvyklého pobytu v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru

a predstavujú len bežné konflikty medzi rodičmi a vyhrotenie ich vzájomných konfliktných

vzťahov. Vychádzal pritom z riadne zisteného skutkového stavu, aplikujúc relevantnú

judikatúru najvyššieho súdu, ústavného súdu, ako aj ESĽP. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu k výkladu a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru

tak ústavný súd vníma ako dostatočné a presvedčivé aj z hľadiska celého radu námietok,

ktoré sťažovateľky v podanej ústavnej sťažnosti uplatňovali [napr. násilie páchané

na sťažovateľke, hrozba vystavenia dieťaťa hmotnej núdzi, resp. nezáujem otca o maloletú

ako dôvody na nenariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu v zmysle čl. 13

písm. b) Haagskeho dohovoru].

45. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zastáva názor,

že krajský súd primerane, zrozumiteľne a vnútorne konzistentným spôsobom reagoval

na všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľky. Pri svojom rozhodovaní vychádzal

z účelu Haagskeho dohovoru, ktorý sleduje dosiahnutie najlepšieho záujmu dieťaťa

v spojení s jeho okamžitým navrátením do krajiny obvyklého pobytu. Ústavný súd

konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu a závery v ňom prezentované sú

ústavne udržateľné a spĺňajú nevyhnutné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných sudov, a nie je ich možné označiť ako arbitrárne a svojvoľné. Z tohto pohľadu

námietky sťažovateliek týkajúce sa vecnej nesprávnosti rozhodnutia, právneho posúdenia

veci a nedostatkov pri zisťovaní a ustálení skutkových okolností prípadu (vyvolaného najmä

nevykonaním potrebného dokazovania, nesprávnym vyhodnotením dôkazov) nemohol

ústavný súd akceptovať. Krajský súd v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného

hľadiska jasným a primerane dostatočným i zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z akých

dôvodov pri rozhodovaní vychádzal. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení

Haagskeho dohovoru krajským súdom rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení. Ústavný

súd preto nemá z ústavného hľadiska relevantné výhrady proti záverom krajského súdu

o potvrdení uznesenia okresného súdu o nariadení návratu maloletej do krajiny obvyklého

pobytu.

46. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

označených (základných) práv sťažovateľky, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

47. Nad rámec veci poukazuje ústavný súd aj na to, že je sčasti vecou sťažovateľky,

aby svojím konaním eliminovala negatívne dôsledky návratu maloletej na územie

Švajčiarskej konfederácie. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

vo Švajčiarskej konfederácii bude mať sťažovateľka spolu s maloletou zabezpečené bývanie

(na čo sa otec maloletej zaviazal, pozn.). Pokiaľ ide o negatívne následky, ktoré

sťažovateľke podľa jej vlastného vyjadrenia hrozia vo Švajčiarskej konfederácii, tieto nijako

bližšie nepreukázala a zároveň niektoré dôsledky, ak by nastali, by boli dôsledkom jej

vlastného konania, preto v zásade sa na ne nemôže odvolávať. Je potrebné rešpektovať

aj záujem maloletej na kontakte s otcom – navrhovateľom a jeho opatrovnícke právo

(právo styku) nemožno ignorovať a eliminovať. Ďalšie otázky, ktoré zjavne presahujú

rámec konania o návrate, t. j. úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej,

odôvodnenosť skutočností uvedených v trestnom oznámení navrhovateľa voči sťažovateľke,

budú nepochybne riešiť príslušné orgány Švajčiarskej konfederácie.

III.2 K ústavnej sťažnosti maloletej

48. Ústavný súd konštatuje, že spolu s ústavnou sťažnosťou mu bolo doručené

splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie sťažovateľky, ako aj maloletej

pred ústavným súdom. Z obsahu tohto splnomocnenia vyplýva, že ho udelila

sťažovateľka – matka maloletej ako jej zákonná zástupkyňa na zastupovanie maloletej pred

ústavným súdom. Uvedené splnomocnenie v časti, ktorou advokáta splnomocňuje

na zastupovanie sťažovateľka ako zákonná zástupkyňa maloletej, ústavný súd nemôže

považovať (vzhľadom na okolnosti a špecifické črty posudzovanej veci) za prípustné

v tomto konaní pred ústavným súdom. Matka maloletej je totiž v posudzovanom prípade

vo vzťahu k jej oprávneniu ako zákonnej zástupkyne udeľovať splnomocnenie právnemu

zástupcovi na zastupovanie svojej maloletej dcéry v konaní pred ústavným súdom na účel

domáhania sa rozhodnutia ústavného súdu vo svoj prospech v konflikte záujmov. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje na o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Žiadny

z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých

by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi

maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví

maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone

zastupovať.“.

49. Z uvedeného vyplýva, že maloletej sťažovateľke by v prípade

prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd musel ustanoviť opatrovníka, ktorý

by ju v konaní pred ústavným súdom zastupoval na účely prípadného odstránenia rozporu

záujmov medzi sťažovateľkou a maloletou. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odmietol

ústavnú sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,

je ale zjavné, že aj po prípadnom ustanovení opatrovníka by nemohol ústavnej sťažnosti

maloletej z rovnakých dôvodov ako odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľky (matky maloletej) vyhovieť. Z uvedených dôvodov ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní vyhodnotil ústavnú sťažnosť maloletej

ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateliek (vrátane návrhu

na nariadenie dočasného opatrenia), a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu