Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 322/2019
PDF · 408.74 KB
No categories available
II. ÚS 322/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , a maloletej
, , , zastúpených
advokátom JUDr. Andrejom Garom, Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP 98/2019-950
z 24. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a maloletej o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „matka“ alebo „sťažovateľka“), a maloletej
, , (ďalej aj „maloletá“, spolu
aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1,
čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 20 CoP 98/2019-950 z 24. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že ,
,
(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „otec“), podal 18. mája 2018 na Okresnom súde Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého
pobytu, t. j. do Švajčiarskej konfederácie.
3. O návrhu otca rozhodol okresný súd uznesením č. k. 3 P 62/2018-280
z 22. júna 2018 tak, že nariadil návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu,
do Švajčiarskej konfederácie. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 20 CoP 171/2018-553 z 26. novembra 2018 tak, že uznesenie
okresného súdu č. k. 3 P 62/2018-280 z 22. júna 2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.
4. Následne okresný súd vo veci opätovne rozhodol uznesením č. k. 3 P 62/2018-795
z 8. februára 2019 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) tak, že:
«I. Súd nariaďuje návrat maloletého dieťaťa , nar.: ,
(ďalej len „maloleté dieťa“) do krajiny jej obvyklého pobytu do Švajčiarskej konfederácie.
II. Súd nariaďuje matke maloletého dieťaťa , nar.: ,
aby maloleté dieťa navrátila na územie Švajčiarskej konfederácie do 5 dní odo dňa
právoplatnosti tohto uznesenia.
III. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. tohto uznesenia
na územie Švajčiarskej konfederácie nenavráti, je otec maloletého dieťaťa ,
nar.: oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za
účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t.j. na územie
Švajčiarskej konfederácie.
IV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.»
5. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil
a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Sťažovateľky predovšetkým namietajú, že krajský súd sa nesprávne vysporiadal
s otázkou existencie opatrovníckeho práva otca k maloletej, ako aj s existenciou dôvodov
podľa čl. 13 písm. b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí z 25. októbra 1980 uverejneného oznámením Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Haagsky dohovor“).
7. V tejto súvislosti sťažovateľky uviedli, že vzhľadom na to, že Haagsky dohovor
poskytuje ochranu len osobe, ktorá preukáže, že (1) bola nositeľom opatrovníckych práv
k dieťaťu a (2) súčasne tieto opatrovnícke práva skutočne vykonávala, a to v čase
premiestnenia alebo zadržania dieťaťa, je justičný orgán v konaní o návrat povinný zistiť,
„aké má konkrétna osoba práva vo vzťahu k dieťaťu podľa právneho poriadku štátu,
kde malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.
Následne má posúdiť, s ohľadom na ciele a predmet Haagskeho dohovoru, či je možné
považovať tieto práva za opatrovnícke práva v zmysle dohovoru.“.
8. Už v priebehu konania na všeobecných súdoch sťažovateľka opakovane
spochybňovala existenciu opatrovníckeho práva otca k maloletej z dôvodu, že maloletá bola
zverená rozhodnutím švajčiarskych súdov do osobnej starostlivosti matky a otcovi bol len
umožnený styk, aj to len vo veľmi úzkom rozsahu osem hodín mesačne za prítomnosti
sociálnej kurately. Podľa sťažovateliek mali konajúce súdy tieto skutočnosti preveriť
a „v rámci medzinárodnej spolupráce medzi ústrednými orgánmi zmluvných štátov požiadať
švajčiarske orgány o vysvetlenie rozhodného práva“.
9. Až v prípade, že by konajúce súdy ustálili, že otec je nositeľom opatrovníckeho
práva v zmysle Haagskeho dohovoru, mohli pristúpiť k posúdeniu, či tieto práva v čase
premiestnenia maloletej aj skutočne vykonával. Je pritom potrebné mať na zreteli,
že Haagsky dohovor striktne rozlišuje medzi opatrovníckymi právami a právom styku,
a preto „premiestnenie dieťaťa, ktoré porušuje iba právo styku rodiča, od ktorého bolo
dieťa oddelené, nie je neoprávneným v zmysle Haagskeho dohovoru“. V danom prípade
bolo podľa sťažovateliek v konaní preukázané, že „otec v rozhodnom čase opatrovnícke
právo k dieťaťu skutočne nevykonával - o dieťa sa osobne starala matka dieťaťa, pričom
otec zároveň na maloletú neplatil žiadne výživné ani nerealizoval právo styku určené
v rozsahu 8 hodín mesačne za prítomnosti sociálnej kurately v dôsledku preukázaného
násilia. Naopak otec vo svojom návrhu ponúkol dieťa náhradnej rodine - navrhoval dieťa
odovzdať do starostlivosti konkrétne vytipovanej talianskej rodine. Z uvedeného teda
vyplýva, že otec nevykonával žiadne opatrovnícke právo a nerealizoval ani styk, ktorý mu
umožnilo rozhodnutie švajčiarskych súdnych orgánov.“.
10. Sťažovateľky v ďalšom namietajú, že konajúce súdy pri rozhodovaní o návrate
dieťaťa nevychádzali zo starostlivo zisteného skutkového stavu a následne vec nesprávne
právne posúdili, keď neaplikovali čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ktorý upravuje
výnimku pre nenariadenie návratu dieťaťa, ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením,
preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo
duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Sťažovateľky poukázali
na rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
zo 6. júla 2010 vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07,
v ktorom ESĽP vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim
v návratovom konaní, aby detailne preskúmali celú rodinnú situáciu a uistili sa, že návratom
dieťaťa nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k privedeniu
do neznesiteľnej situácie.
11. Sťažovateľky sú toho názoru, že počas konania o návrat mali konajúce súdy
dôvody naplnenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru preukázané, a keďže tieto dôvody
neboli rozporované ani zo strany otca, sťažovateľky ich nepovažovali za potrebné
dokazovať. Z uvedených dôvodov považujú sťažovateľky napadnuté uznesenie
za prekvapivé, vychádzajúce z nesprávne zisteného skutkového stavu.
12. Za dôvody naplnenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru sťažovateľky považujú
a) konania vedené vo Švajčiarskej konfederácii, b) násilie páchané na sťažovateľkách,
c) nesplnenie záruk pre návrat dieťaťa, d) dlhodobé protiprávne konanie otca a vystavovanie
dieťaťa hmotnej núdzi a e) psychický stav maloletej a jej vzťah k obom rodičom.
13. K bodu a) sťažovateľky uviedli, že v konaní vedenom vo Švajčiarskej
konfederácii, v ktorom bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky, bolo
preukázané „domáce násilie, nevhodné správanie sa otca k sťažovateľkám, prenasledovanie
matky a neplnenie vyživovacej povinnosti otca k maloletej“ a z tohto dôvodu bol otcovi
„výrazne obmedzený styk s maloletou, t. j. každú prvú a tretiu sobotu v mesiaci v čase
od 14:00 hod. do 18:00 hod. výlučne v doprovode pracovníkov sociálnej kurately“.
Sťažovateľky ďalej uvádzajú, že otec sa opakovane dožadoval „prezverenia maloletej“,
no všetky jeho návrhy boli švajčiarskymi súdmi zamietnuté. Sťažovateľky upriamujú
pozornosť na jeden konkrétny návrh otca zo 6. marca 2017, ktorým sa mal domáhať
umiestnenia maloletej do náhradnej rodiny, čo podľa nej len potvrdzuje, že otec nemá
o maloletú záujem.
Sťažovateľky ďalej uvádzajú, že vo Švajčiarskej konfederácii je vedené proti
sťažovateľke trestné stíhanie pre trestný čin zanedbania starostlivosti a výchovy a trestný
čin únosu maloletého dieťaťa, a preto sa domnievajú, že po návrate na územie Švajčiarska
by mohla byť sťažovateľka väzobne stíhaná a maloletá by jej mohla byť odňatá
zo starostlivosti. Vzhľadom na obmedzený styk otca s maloletou z dôvodu preukázaného
nevhodného správania sa k nej sa obáva umiestnenia maloletej v detskom domove.
14. Sťažovateľky poukazujú na to, že „švajčiarsky súd, ako opatrovnícky súd
maloletej, mal za preukázané domáce násilie páchané otcom na sťažovateľke v prítomnosti
maloletého dieťaťa“, a práve na podklade týchto skutočností bolo rozhodnuté o zverení
dieťaťa do osobnej starostlivosti sťažovateľky a stanovení asistovaného styku otca
s maloletou vo vymedzenom rozsahu. V tejto súvislosti poukázali na viaceré listinné dôkazy
(správy z polície, správy o pobyte matky v azylovom dome pre ženy z úradu na ochranu detí
a dospelých, potvrdením o pobyte v azylovom dome), ktoré konajúce súdy vyhodnotili
v rozpore s tým, ako boli tieto skutočnosti vyhodnotené švajčiarskymi súdmi, čím došlo
podľa sťažovateľky k porušeniu zásady legitímnych očakávaní a princípu právnej istoty.
15. Podľa sťažovateliek nedošlo k naplneniu záruk pre bezpečný návrat maloletej,
pretože z vyjadrení, ako aj predchádzajúceho konania otca (neplatenie výživného) vyplýva,
že poskytnuté záruky (platenie súdom určeného výživného, úhrada nájmu za byt
pre sťažovateľku a maloletú) nebude schopný splniť.
16. Vo vzťahu k bodu d) dlhodobé protiprávne konanie otca a vystavovanie dieťaťa
hmotnej núdzi sťažovateľky uviedli, že dôvod, pre ktorý sťažovateľka od otca maloletej
odišla, bolo ekonomické vykorisťovanie a nepodporovanie potrieb rodiny. Poukázali
na skutočnosť, že otec sa nestará ani o potreby svojich ďalších biologických detí, na ktoré
neplatí výživné. V danom prípade ide podľa sťažovateliek o prípad existencie vážneho
nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy alebo privedenia dieťaťa do neznesiteľnej
situácie, ktorá „má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje
dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných predpokladov –
strava, ošatenie, bývanie, vzdelanie a pod.“.
17. Sťažovateľky ďalej uviedli, že „pri hodnotení najlepšieho záujmu dieťaťa
je významným faktorom útly vek dieťaťa (tri a pol roka), ktorý síce odôvodňuje zvýšenú
kapacitu jeho adaptability, avšak z hľadiska ďalšieho zdravého emocionálneho vývoja je
nutné rešpektovať úplnú citovú naviazanosť a faktickú závislosť od jedinej osoby trvale
prítomnej v jeho živote - matky maloletej. Maloletá svoj život, ktorý si je schopná pamätať,
prežila na Slovensku, kde začala chodiť, učiť sa, rozprávať, aklimatizovala sa a adaptovala
na podmienky na Slovensku, ovláda iba slovenský jazyk, učí sa po slovensky a nemčinu
neovláda vôbec. Maloletá je emočne naviazaná na svoju matku, odmieta sa od nej vzdialiť,
teda prostredie vytvárané matkou považuje za svoj domov. Naopak k otcovi ani
ku Švajčiarsku nemá žiadnu citovú väzbu.“. Sťažovateľky tiež poukazujú na to, že maloletá
je stále kojená, preto je v danom prípade potrebné uprednostniť stabilitu prostredia
a emocionálnu naviazanosť dieťaťa na matku, čo je aj v najlepšom záujme dieťaťa.
18. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateliek tým, že a) vo veci konajúce súdy
nenariadili znalecké dokazovanie pre účely posúdenia, či by návratom nebola spôsobená
maloletej psychická ujma, b) došlo k nesprávnemu vyznačeniu dátumu vykonateľnosti
uznesenia súdu prvej inštancie, keďže namiesto 19. augusta 2019 mal byť správne
vyznačený dátum vykonateľnosti 20. august 2019, c) konajúce súdy nezistili starostlivo
skutkový stav veci a d) neprihliadli na záujem maloletého dieťaťa.
19. Porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy podľa sťažovateliek
spočíva v tom, že „došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a procesného priestoru
účastníkov judikovaného ESĽP. Konkrétne tvrdenia preukázané matkou bližšie popísané
v čl. III ústavnej sťažnosti považoval súd za nepreukázané /domáce násilie, vystavenie
dieťaťa hmotnej núdzi, nezáujem o dieťa, nemožnosť otca splniť prisľúbené záruky,
obmedzenie styku otca s dieťaťom/. Naopak tvrdenia otca, ktoré nijako neboli preukázané
resp. nemali oporu v dôkazných prostriedkoch / vo vzťahu k výživnému, poskytnutých záruk,
záujmu o dieťa a ďalšie/ si súd osvojil ako fakty bez akéhokoľvek odôvodnenia, čo ho
k týmto záverom viedlo.“.
20. S poukazom na uvedené dôvody sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd
rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť uznesenia okresného súdu
v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu. Túto požiadavku odôvodňujú tým, že je
sú názoru, že „za predpokladu, že by nedošlo k odkladu vykonateľnosti uvedeného
rozhodnutia maloletá by utrpela značnú duševnú ujmu a bola by uvrhnutá do neznesiteľnej
situácie bez matky a na území štátu, kam nechce ísť, bola by bez priateľov, bez rodinných
príslušníkov zo strany matky, ktorí sú bezpochyby jej najbližšími rodinnými príslušníkmi,
nakoľko by musela vycestovať na územie Švajčiarskej konfederácie a bola by oddelená
od svojich prirodzených, sociálnych a citových väzieb. U maloletého dieťaťa by sa
vzhľadom na všetky vyššie popísané skutočnosti rovnako ako aj vzhľadom na šetrenia
vykonané psychológmi objavila výrazná úzkostná symptomatológia v dôsledku okolností,
v ktorých by sa maloletá ocitla. Maloletá dnes nie je pripravená na separáciu
od sťažovateľky, na separáciu od jej rodinných príslušníkov nachádzajúcich sa na území SR
a na separáciu od kamarátskych väzieb, ktoré si úpenlivo vybudovala. Odložením
vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia sa naopak zabráni vzniku ďalšej ujmy u mal. ,
nebude jej zamedzené v styku s matkou tak, ako si to naplánoval otec, maloletá
nebude zverená do starostlivosti cudzích tretích osôb a maloletá i naďalej zotrvá
v známom a rodinnom prostredí, ktoré vždy nazývala a aj nazýva svojím domovom,
a to až do rozhodnutia Ústavného súdu vo veci samej. V prípade odchodu mal.
na územie Švajčiarska by už náprava bola len ťažko možná skôr nemožná, nakoľko by sa
s najväčšou pravdepodobnosťou naplnili obavy sťažovateľky, rovnako ako by v prípade
príchodu matky s dcérou do Švajčiarska bola maloletá s najväčšou pravdepodobnosťou
od matky oddelená a matka väzobné stíhaná.“.
21. V prípade prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľky navrhujú
ustanoviť maloletej opatrovníka, , tetu maloletej, eventuálne Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny, na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,
keďže s poukazom na okolnosti prerokovávanej veci a konštantnú judikatúru ústavného
súdu je sťažovateľka ako zákonný zástupca pri zastupovaní maloletej v predmetnej veci
v konflikte záujmov s maloletou.
22. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie označených práv sťažovateliek napadnutým uznesením krajského súdu,
napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal
sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
23. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
25. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
26. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
27. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky
28. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
29. Ústavný súd opakovane pripomína, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
30. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že predmetom ústavnej sťažnosti je návrh
sťažovateliek na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu vo veci medzinárodného
únosu dieťaťa, konkrétne rozhodnutia vydaného v tzv. návratovom konaní v zmysle
Haagskeho dohovoru.
31. Dôvodom prijatia Haagskeho dohovoru bol záujem na ochrane detí
na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo
zadržania a vôľa ustanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu
ich obvyklého pobytu (porov. preambulu Haagskeho dohovoru, ako aj čl. 1 Haagskeho
dohovoru).
32. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu
podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase
pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté
o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene
premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali
súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré
získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne
vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat,
by mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa
a uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu
dieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení
navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);
rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím
o opatrovníckych právach ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe,
resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.
33. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru
je vždy prvoradý. K naplneniu tejto axiómy Haagsky dohovor pracuje s vyvrátiteľnou
domnienkou, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom
premiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávneného zadržania v krajine únosu (alebo tretej
krajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,
kde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých
prípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.
34. V konaní o návrate dieťaťa sú všeobecné súdy príslušné na rozhodovanie
o návrate dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru pri posudzovaní existencie dôvodov
na nenariadenie návratu dieťaťa podľa čl. 12, čl. 13 alebo čl. 20 Haagskeho dohovoru
vedené snahou o ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi práva
na súkromný a rodinný život podľa čl. 8 dohovoru, čl. 7 charty, ako aj ústavnými právami
garantovanými ústavným poriadkom konkrétneho štátu (v Slovenskej republike ide najmä
o čl. 19 ods. 2 ústavy).
35. Aj keď je Haagsky dohovor primárne právnym predpisom určujúcim
prostredníctvom kolíznych noriem právomoc súdov členských štátov, nezostáva v rámci
jeho normatívneho textu nepovšimnutá otázka zabezpečenia ochrany najlepšieho záujmu
dieťaťa a jeho hmotných práv a na tento účel upravuje výnimky z nariadenia návratu
dieťaťa ustanovené v čl. 12 a čl. 13 Haagskeho dohovoru, resp. zohľadňuje ľudské práva
a slobody dieťaťa v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru.
36. Právna úprava na medzinárodnej úrovni zabezpečuje štandard ochrany týchto
práv. Preto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru ustanovuje, že bez ohľadu na ustanovenie
čl. 12 justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa,
ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže,
že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme
alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
37. Pri posudzovaní napadnutého uznesenia krajského súdu je potrebné nespúšťať
zo zreteľa účel Haagskeho dohovoru, ktorým je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho
okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu),
ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa
porušili jeho opatrovnícke práva. Najlepším záujmom maloletého na účely návratového
konania je teda vo všeobecnosti okamžité navrátenie dieťaťa do krajiny jeho obvyklého
pobytu, ak tomu nebránia prekážky nariadenia návratu. Pri interpretácii a aplikácii čl. 13
písm. b) Haagskeho dohovoru je preto potrebné zohľadňovať účel Haagskeho dohovoru
a aplikovať ho ako výnimku z pravidla s prihliadnutím na mimoriadne okolnosti prípadu,
pretože vo svojej podstate smeruje proti samotnému účelu Haagskeho dohovoru.
38. Každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny
(aj keď krajiny obvyklého pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych
a kultúrnych záťaží pre dieťa, avšak toto riziko je nevyhnutným a prirodzeným dôsledkom
napätej situácie medzi rodičmi súvisiacej s neoprávneným premiestnením dieťaťa z vôle
len jedného rodiča. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej
či fyzickej ujme, ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017
a následne aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 445/2018 z 19. septembra 2018 uviedol,
že formulácia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa
do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho nebezpečenstva
(nie všeobecného, potenciálneho alebo prirodzene vyplývajúceho zo vzniknutej situácie
v rodine), fyzickej alebo duševnej ujmy (relevantnej intenzity) alebo privedenia dieťaťa
do neznesiteľnej situácie (ide o situáciu, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj
dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre život
nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania a pod.).
39. Eliminujúce dôvody návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo
svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, podľa čl. 13
písm. b) Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko
dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne
neznesiteľná situácia z prikázaného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti
vylúčené. Existencia vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru
pritom nezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návrhu, ale len tie,
ktoré nemožno požadovať od dieťaťa, aby ich rozumne znieslo [rozsudok ESĽP vo veci
P. E. a R. F. proti Portugalsku z 5. 2. 2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku
z 1. 3. 2016, v ktorom ESĽP navyše uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že to bola matka
maloletého dieťaťa, ktorá odmietla jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu, bolo na nej,
aby preukázala tvrdenia o možných a konkrétnych rizikách podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru]. Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru musia byť
uplatňované striktne (reštriktívne). Ujma, na ktorú poukazuje čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho
neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky
nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku
z 19. 7. 2016).
40. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne posúdenie existencie a výkonu
opatrovníckeho práva, nesprávne posúdenie dôvodov v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru, nedostatočné zohľadnenie najlepšieho záujmu maloletej, nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov a nedostatok odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu. Po vecnej stránke sťažnostná argumentácia kopíruje
odvolacie námietky sťažovateľky.
41. Reagujúc na sťažovateľkou vznesenú námietku nesprávneho posúdenia
opatrovníckeho práva otca k maloletej krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol: „Pokiaľ ide o výklad pojmu opatrovnícke právo (uvedený pojem úzko súvisí
s ustálením obvyklého pobytu maloletej) odvolací súd má za to, že ide o právo, respektíve
možnosť a súčasne povinnosť rodiča realizovať výchovu maloletého dieťaťa a týmto
spôsobom participovať na jeho výchove a starostlivosti. Opatrovníckym právom teda možno
charakterizovať právo a súčasne aj povinnosť rodiča vychovávať maloleté dieťa, starať sa
o neho, poskytovať a zabezpečovať mu základné potreby v súvislosti s jeho výchovou
a výživou, a rovnako právo určiť miesto jeho pobytu. Podľa názoru odvolacieho súdu
v danej veci (vo vzťahu k maloletej ) toto opatrovnícke právo obaja rodičia
realizovali najprv spoločne a následne (po opustení spoločnej domácnosti zo strany matky)
matka výkonom osobnej starostlivosti a otec vo vzťahu k jeho možnostiam. V tomto prípade
však odvolací súd udáva, že ani švajčiarsky súd, ani slovenský súd otcovi neobmedzil jeho
opatrovnícke právo k maloletej , ktoré mu vzniklo priamo zo zákona a následne bolo
transformované do rozhodnutia švajčiarskeho súdu vzťahujúceho sa k výkonu práv otca
k maloletej (t.j. konkrétne výživné, úprava styku...), pričom vo vzťahu k matke švajčiarsky
súd uložil matke povinnosť odovzdať pas dieťaťa s tým, že v dôvodoch rozhodnutia uviedol,
že matka pobytom v zahraničí zjavne porušuje rodičovské práva otca, ktorý nemôže
vykonávať právo styku. Ako už súd prvej inštancie uviedol, v danom prípade otec nadobudol
opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla
rozhodnúť o mieste pobytu maloletej , nakoľko žiaden z rodičov nebol pozbavený
svojho práva realizovať opatrovnícke právo k maloletej . V tomto prípade má
odvolací súd za to, že vzťahové väzby dieťaťa k prostrediu boli jednoznačne preukázané,
opatrovnícke právo vykonávali obaja rodičia, a preto bolo potrebné ku všetkým
skutočnostiam zistených súdom prvej inštancie prihliadnuť...“
42. V ďalšej časti napadnutého uznesenia krajský súd vyhodnotil ako správny
aj postup súdu prvej inštancie, ktorý po zistení, že v predmetnej veci došlo
k neoprávnenému premiestneniu maloletého, skúmal dôvody, pre ktoré by nebolo možné
nariadiť návrat maloletého dieťaťa v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. V tejto
súvislosti krajský súd uviedol: «V danom prípade sa súd prvej inštancie a súčasne odvolací
súd zaoberal aplikáciou článku 13 písm. b) v zmysle, ktorého súd nemusí nariadiť návrat
dieťaťa ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho navrátením preukáže, že existuje vážne
nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak
priviedol do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade bolo na matke, aby v rámci konania
na súde prvej inštancie v tomto konaní predmetné skutočnosti tvrdila a súčasne preukázala.
V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 176/2015, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018,
z ktorých vyplýva: „Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať
reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom
Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch.
Ujma, ktorá je relevantná, ako dôvod pre nenariadenia navrátenia dieťaťa do miesta jeho
obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa
nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre),
ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú
ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní
o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené
skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na
ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy
v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo
dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie;
rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde
malo dieťa pobyt pred únosom....“ Záver vzťahujúci sa reštriktívnemu výkladu uplatňovania
citovanej výnimky potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k Haagskemu dohovoru,
či prax zahraničných súdov a napokon aj samotný ESĽP. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne
nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej, či fyzickej ujme (v originálnom znení „grave risk of
harm“), ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017 uviedol, že musí
ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné, či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou
situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný
vývoj dieťaťa, alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu
po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných predpokladov - strava, ošatenie,
bývanie a pod. V tomto prípade by mohlo ísť napríklad situáciu, kedy má byť dieťa
navrátené na územie štátu postihnutého vojnou, hladomorom, epidémiou, prípadne rodičovi
môžu hroziť sankcie z dôvodu náboženského vyznania... a iné. Ústavný súd uviedol,
že aj „fyzická, či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu
„neznesiteľnej situácie“. Uvedené konštatoval Ústavný súd vo svojom Náleze Ústavného
súdu; II. ÚS 223/2017-37. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho
nebezpečenstva v prípade návratu nesie osoba únoscu. Výnimky na nariadenie návratu
musia byť uplatňované teda striktne. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že ujma, na ktorú
poukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia
dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie,
nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho
nebezpečenstva. (ESĽP - G.N. v. Poland, no. 2171/14, 19.Júl, 2016). Rovnako tak nie je
možné použiť túto výnimku ako dôvod zamietnutia návratu dieťaťa len preto, že jeho
odlúčenie od rodiča-únoscu by bolo bolestivé, alebo len preto, že návrat by mohol byť
pre samotné dieťa nepohodlný. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) sa týkajú len situácií, ktoré
idú nad rámec toho, čo možno od dieťaťa rozumne očakávať, aby znieslo (X. Proti Lotyšsku,
ESĽP).
42. Matka svoje dôvody vzťahujúce sa k aplikácii čl. 13 písm. b) Dohovoru
odôvodnila na súde prvej inštancie, ako aj v rámci odvolacieho konania tým, že otec a jeho
rodina si z matky doslova spravili slúžku. Ani po narodení maloletej jej nijako nepomáhali,
starostlivosť o dieťa bola sústavne výhradne na pleciach matky (otec dieťa napriek žiadosti
matky dcérku nepodržal, nevzal, nekočíkoval, nekúpal atď. ani raz), pričom matku finančne
vykorisťoval. Napätie vyvrcholilo tým, že otec dieťa matke prvýkrát vzal, avšak nevrátil
po návrate z prechádzky, kojené 9-mesačné dieťa a odniesol ho na matke neznáme miesto
(o čom svedčí policajná správa o udalosti z dňa 25.1.2017). Matke bol umožnený styk
s dieťaťom iba v prítomnosti a bydlisku rodičov otca maloletej. Matka preto bola nútená
hľadať pomoc v krízovom centre. Otec matku ani dieťa nijako nepodporoval, ponechal
si dokonca dávky vyplácané na maloleté dieťa. Otec matku vo Švajčiarskej konfederácii
neustále prenasledoval, kontroloval, šikanoval a opakovane fyzicky napádal. Do kočíka
maloletej dokonca umiestnil dvakrát GPS. Súčasne matka uviedla, že pre maloletú
je preferenčným rodičom, na ktorú je maloletá naviazaná a ich odlúčenie by maloletej
spôsobilo jednoznačne psychickú ujmu. Matka má za to, že aj z týchto dôvodov nie je možné
nariadiť návrat maloletej . Súčasne matka zdôraznila, že medzi maloletou a otcom
je jazyková bariéra, nakoľko maloletá neovláda nemecký jazyk, matka súčasne poukázala
na dlh na výživnom a z tohto dôvodu poukázala na nezodpovedný prístup otca k plneniu si
rodičovských povinností. Matka taktiež zdôraznila, že záväzok otca, ktorý prijal súd prvej
inštancie vzťahujúci sa k zabezpečeniu podmienok pre bezproblémový návrat maloletej
a to na jeho náklady zabezpečiť samostatné bývanie pre matku a maloletú na obdobie
šiestich mesiacov od faktického návratu maloletej s matkou v obci sa javí
ako dôveryhodný, práve z dôvodu absencie príjmu otca. Toto všetko matka uviedla
ako dôvody pre aplikáciu výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Dohovoru. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozhodnutie Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09
z 26. novembra 2013, rovnako ako matka vo svojom odvolaní, avšak z predmetného
rozhodnutia je možné aplikovať na tento prípad iba tú časť, ktorá sa venuje aplikácii
Haagskeho dohovoru, avšak nie tú časť rozhodnutia, ktorá sa venuje aplikácii Nariadenia
Brusel II, konkrétne článku 11 ods. 4, pretože v danom prípade Nariadenie Brusel II pre
absenciu obvyklého pobytu maloletej v členskom štáte Európskej únie nie je možné použiť.
V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa
v konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých kritérií) s rozsahom skúmania
v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre ľudské práva teda upustil
od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej rodinnej situácie v rámci konania
o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem dieťaťa musí byť pre účely
návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek obsiahnutých v čl. 12, 13 a 20
Haagskeho dohovoru, ktoré musia byť vykladané reštriktívne. Súd je však povinný reálne
a explicitne sa zaoberať skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku
z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť hodnotené v rámci čl. 8 Dohovoru.
Súdom rozhodujúcim o návrate dieťaťa neprináleží skúmať, v ktorej krajine by bolo alebo
mohlo byť dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, či v krajine únoscu alebo v krajine
obvyklého pobytu. Iba súdom v mieste obvyklého miesta pobytu dieťaťa prináleží právo
skúmať rodinnú situáciu, čo je aj v súlade s európskou judikatúrou a výkladom. Hĺbkovou
analýzou rodinných pomerov sa zbytočne predlžuje konanie, ktorého dĺžka je striktne
určená nielen Haagskym dohovorom, ale i Civilným mimosporovým poriadkom a dieťa si
postupne zvyká na nové prostredie namiesto toho, aby žilo v mieste obvyklého pobytu
aj so svojím druhým rodičom. Odvolací súd v tomto prípade má za to, že žiadne dôvody
tvrdené matkou pre nenariadenie návratu (výnimky citované v článku 13 písm. b)
Dohovoru) neboli súdom prvej inštancie ani odvolacím súdom zistené, nakoľko ani jeden
z týchto dôvodov uvádzaných matkou v rámci podaného nenapĺňa existenciu vážneho
nebezpečenstva. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nezistil žiadne vážne
nebezpečenstvo, ktoré by reálne maloletej pri nariadení návratu na územie
Švajčiarskej konfederácie hrozilo, práve naopak prostredníctvom poskytnutia záruky
zo strany otca má maloletá zabezpečené spolu s matkou bývanie na území Švajčiarskej
konfederácie (je vecou otca, akým spôsobom uvedené skutočnosti zabezpečí, aj pri strate
príjmu), má prostredníctvom otca zabezpečené výživné, môžu jej byť adekvátne vyplácané
príslušné sociálne dávky a nezanedbateľným nie je ani fakt, že príslušnými švajčiarskymi
súdmi je rozhodované o úprave práv a povinností k maloletej , nakoľko iba
švajčiarsky súd má v danej veci právomoc konať a rozhodovať o právach a povinnostiach
k maloletej. Preto žiadna zo skutočností tvrdená matkou nenaplnila výnimky
pre nenariadenie návratu maloletej na územie Švajčiarskej konfederácie. V tomto prípade
je možné konštatovať, že dôvody uvádzané matkou pre nenariadenie návratu sú iba bežnými
konfliktmi medzi rodičmi, a taktiež ich možno vyhodnotiť ako vyhrotenie vzájomných
konfliktných vzťahov rodičov. Ani jeden z týchto dôvodov nenapĺňa znaky vážneho
nebezpečenstva pre maloletú pri nariadení návratu maloletej na územie Švajčiarskej
konfederácie. Pri výklade týchto dôvodov pre nenariadenie návratu, ktorý matka
interpretuje prostredníctvom podaného odvolania, by totiž aplikácia článku 3 Haagskeho
dohovoru (t.j. nariadenia návratu za splnenia podmienok) strácala svoj význam a v podstate
pri každej jednej situácii, respektíve nezhode rodičov a vyhrotených vzťahoch, ktoré sú
pri realizácii premiestnenia maloletého dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča bežné,
nebolo by možné takýto návrat nikdy nariadiť. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil,
že neboli dané výnimky v zmysle ustanovenia čl. 13 písm. b) Dohovoru.»
43. Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné aj námietky sťažovateľky
o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci a nedostatku odôvodnenia uznesenia
okresného súdu, keď uviedol:
„43. Vo vzťahu k námietke matky o nevykonaní všetkých ňou navrhovaných dôkazov
(znalecký posudok, respektíve zabezpečenie príslušného orgánu Švajčiarskej konfederácie
vzťahujúce sa k informáciám o sociálnom prostredí maloletej), odvolací súd poukazuje
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého z obsahu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať
všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej
inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení
rozhodnutia sa vysporiadal s podstatnými listinnými dôkazmi predloženými oboma rodičmi
v konaní. V súvislosti s námietkou matky, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) C.s.p.), odvolací súd poukazuje na
ustanovenie § 34 C.m.p., v zmysle ktorého v danom civilnom mimosporovom konaní
predmetný odvolací dôvod nie je možné použiť. Na záver odvolací súd udáva, že v danom
prípade je povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť čo v najkratšom čase (bezodkladne) na
základe skutočností zistených súdom prvej inštancie, a nie vykonávať siahodlhé
dokazovanie vo veci, pričom zbytočne dôjde k predĺženiu času, čo je v danom prípade (v
prípade návratového konania) neprípustné. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd
uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
44. Na záver odvolací súd udáva, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú
odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných
účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj
napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci
Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).“
44. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení skúmal všetky
relevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na návrat maloletej na územie
Švajčiarskej konfederácie a na všetky pre vec podstatné otázky dal dostatočnú odpoveď.
Dospel k záveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej bezprostredne pred premiestnením
bola Švajčiarska konfederácia [čl. 3 písm. a) Haagskeho dohovoru], a poukázal na skutkové
okolnosti a kritériá, na základe ktorých dospel k tomuto záveru. Vysporiadal sa s otázkou,
či premiestnenie maloletej na územie Slovenskej republiky predstavovalo porušenie
opatrovníckeho práva – uviedol, že opatrovnícke právo k maloletej nadobudol navrhovateľ
zo zákona – narodením maloletej ako jej otec a zároveň manžel sťažovateľky. Uviedol
skutkové okolnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že navrhovateľ svoje opatrovnícke
právo voči maloletej aj reálne vykonával, a taktiež uviedol okolnosti, z ktorých je zrejmé,
že navrhovateľ sa s premiestnením a zadržiavaním maloletej na území Slovenskej republiky
nezmieril a ani s ním nesúhlasí [čl. 13 písm. a) Haagskeho dohovoru]. Vysporiadal sa
aj s otázkou, či je daná existencia dôvodov, pre ktoré by nenariadil návrat maloletej,
konkrétne existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo
duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie, no sťažovateľkou uvádzané
dôvody vyhodnotil tak, že tieto nenapĺňajú znaky vážneho nebezpečenstva pre návrat
maloletej do krajiny obvyklého pobytu v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru
a predstavujú len bežné konflikty medzi rodičmi a vyhrotenie ich vzájomných konfliktných
vzťahov. Vychádzal pritom z riadne zisteného skutkového stavu, aplikujúc relevantnú
judikatúru najvyššieho súdu, ústavného súdu, ako aj ESĽP. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu k výkladu a aplikácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru
tak ústavný súd vníma ako dostatočné a presvedčivé aj z hľadiska celého radu námietok,
ktoré sťažovateľky v podanej ústavnej sťažnosti uplatňovali [napr. násilie páchané
na sťažovateľke, hrozba vystavenia dieťaťa hmotnej núdzi, resp. nezáujem otca o maloletú
ako dôvody na nenariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu v zmysle čl. 13
písm. b) Haagskeho dohovoru].
45. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zastáva názor,
že krajský súd primerane, zrozumiteľne a vnútorne konzistentným spôsobom reagoval
na všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľky. Pri svojom rozhodovaní vychádzal
z účelu Haagskeho dohovoru, ktorý sleduje dosiahnutie najlepšieho záujmu dieťaťa
v spojení s jeho okamžitým navrátením do krajiny obvyklého pobytu. Ústavný súd
konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu a závery v ňom prezentované sú
ústavne udržateľné a spĺňajú nevyhnutné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí
všeobecných sudov, a nie je ich možné označiť ako arbitrárne a svojvoľné. Z tohto pohľadu
námietky sťažovateliek týkajúce sa vecnej nesprávnosti rozhodnutia, právneho posúdenia
veci a nedostatkov pri zisťovaní a ustálení skutkových okolností prípadu (vyvolaného najmä
nevykonaním potrebného dokazovania, nesprávnym vyhodnotením dôkazov) nemohol
ústavný súd akceptovať. Krajský súd v okolnostiach posudzovanej veci z ústavného
hľadiska jasným a primerane dostatočným i zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z akých
dôvodov pri rozhodovaní vychádzal. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení
Haagskeho dohovoru krajským súdom rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení. Ústavný
súd preto nemá z ústavného hľadiska relevantné výhrady proti záverom krajského súdu
o potvrdení uznesenia okresného súdu o nariadení návratu maloletej do krajiny obvyklého
pobytu.
46. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
označených (základných) práv sťažovateľky, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
47. Nad rámec veci poukazuje ústavný súd aj na to, že je sčasti vecou sťažovateľky,
aby svojím konaním eliminovala negatívne dôsledky návratu maloletej na územie
Švajčiarskej konfederácie. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že
vo Švajčiarskej konfederácii bude mať sťažovateľka spolu s maloletou zabezpečené bývanie
(na čo sa otec maloletej zaviazal, pozn.). Pokiaľ ide o negatívne následky, ktoré
sťažovateľke podľa jej vlastného vyjadrenia hrozia vo Švajčiarskej konfederácii, tieto nijako
bližšie nepreukázala a zároveň niektoré dôsledky, ak by nastali, by boli dôsledkom jej
vlastného konania, preto v zásade sa na ne nemôže odvolávať. Je potrebné rešpektovať
aj záujem maloletej na kontakte s otcom – navrhovateľom a jeho opatrovnícke právo
(právo styku) nemožno ignorovať a eliminovať. Ďalšie otázky, ktoré zjavne presahujú
rámec konania o návrate, t. j. úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej,
odôvodnenosť skutočností uvedených v trestnom oznámení navrhovateľa voči sťažovateľke,
budú nepochybne riešiť príslušné orgány Švajčiarskej konfederácie.
III.2 K ústavnej sťažnosti maloletej
48. Ústavný súd konštatuje, že spolu s ústavnou sťažnosťou mu bolo doručené
splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie sťažovateľky, ako aj maloletej
pred ústavným súdom. Z obsahu tohto splnomocnenia vyplýva, že ho udelila
sťažovateľka – matka maloletej ako jej zákonná zástupkyňa na zastupovanie maloletej pred
ústavným súdom. Uvedené splnomocnenie v časti, ktorou advokáta splnomocňuje
na zastupovanie sťažovateľka ako zákonná zástupkyňa maloletej, ústavný súd nemôže
považovať (vzhľadom na okolnosti a špecifické črty posudzovanej veci) za prípustné
v tomto konaní pred ústavným súdom. Matka maloletej je totiž v posudzovanom prípade
vo vzťahu k jej oprávneniu ako zákonnej zástupkyne udeľovať splnomocnenie právnemu
zástupcovi na zastupovanie svojej maloletej dcéry v konaní pred ústavným súdom na účel
domáhania sa rozhodnutia ústavného súdu vo svoj prospech v konflikte záujmov. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje na § 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Žiadny
z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých
by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi
maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví
maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone
zastupovať.“.
49. Z uvedeného vyplýva, že maloletej sťažovateľke by v prípade
prijatia ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd musel ustanoviť opatrovníka, ktorý
by ju v konaní pred ústavným súdom zastupoval na účely prípadného odstránenia rozporu
záujmov medzi sťažovateľkou a maloletou. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odmietol
ústavnú sťažnosť sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,
je ale zjavné, že aj po prípadnom ustanovení opatrovníka by nemohol ústavnej sťažnosti
maloletej z rovnakých dôvodov ako odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľky (matky maloletej) vyhovieť. Z uvedených dôvodov ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní vyhodnotil ústavnú sťažnosť maloletej
ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmietol.
50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateliek (vrátane návrhu
na nariadenie dočasného opatrenia), a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu