Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 324/2019
PDF · 220.8 KB
No categories available
II. ÚS 324/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoPr 12/2016
z 27. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená písomným podaním doručeným
25. septembra 2019, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na vyjadrenie
sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 CoPr 12/2016 z 27. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom
v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vedenom
pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 Cpr 5/2013.
Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 Cpr 5/2013 z 10. mája 2016
(ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne správny potvrdil. Následne sťažovateľ
podal aj dovolanie, ktoré bolo dovolacím súdom odmietnuté ako procesne neprípustné
uznesením sp. zn. 3 Cdo 53/2018 z 21. marca 2019 (ďalej len „rozhodnutie o dovolaní“).
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje v prospech vecnej nesprávnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajskému súdu vyčíta nesprávnu aplikáciu noriem
hmotného, ako aj procesného práva, pričom tvrdí, že napadnutý rozsudok je nespravodlivý.
Namieta, že krajský súd okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny považoval „za nadbytočný právny úkon“, čo Zákonník práce
nepozná, pozná len platný a neplatný právny úkon.
4. Na základe uvedeného a sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby
ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva , upravené čl. 46
ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod spis. zn.: 4 CoPr/12/2016 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Bratislave nariaďuje zrušiť všetky rozsudky vydané v konaní
č. k.: 10 Cpr/5/2013 ako nesúladné a v rozpore s príslušnými ustanoveniami OSP a CSP
a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ takisto z uvedených
dôvodov navrhuje Ústavnému súdu SR aj zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 21. 03. 2019, č. k.: 3 Cdo 53/2018.
3. , priznáva finančné zadosťučinenie
5 000,00 € (slovom päťtisíc €), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).
4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho
zastúpenia 361,50 €...“
5. Ústavný súd vzhľadom na nedostatky návrhu – petitu sťažnosti, ako aj absenciu
argumentácie vo vzťahu k jednotlivým namietaným právam a nepriloženie kópie
napadnutého rozsudku krajského súdu vyzval písomne 5. septembra 2019 právneho
zástupcu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu. Na výzvu reagoval právny
zástupca sťažovateľa podaním doručeným 25. septembra 2019, v zmysle ktorého žiadal,
aby ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
Ústavy SR s poukazom na článok 6 ods. 1 Dohovoru boli postupom Krajského súdu v BA
v konaní č. k.: 4 CoPr/12/2016 porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: 4 CoPr/12/2016-215 zo dňa
27. 09. 2017 sa ruší a vec vracia na súd prvého stupňa.
3. Body 3 a 4 uvádzané v sťažnosti zo dňa 05. 07. 2019 zostavujú bezo zmeny.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne...
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti a závery ústavného súdu
13. Ústavný súd musel v prvom rade, vzhľadom na doplnenie ústavnej sťažnosti,
ustáliť predmet tohto konania, pričom dospel k záveru, že sťažovateľ upustil od namietania
niektorých článkov ústavy, a naopak svoju sťažnosť rozšíril vo vzťahu k namietanému
rozsudku krajského súdu o čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd predmet tohto konania
ustálil tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu
14. V súvislosti s rozšírením sťažnosti o namietaný článok 48 ods. 2 ústavy ústavný
súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je oneskorene podaná.
15. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
16. Ústavný súd s poukazom na znenie ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde
uvádza, že nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty ani
v minulosti ani teraz neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentná
povaha ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde (predtým § 53 ods. 3, pozn.)
neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
17. Ústavný súd konštatuje, že doplnenie pôvodnej sťažnosti (doručenej
15. júla 2019) o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 25. septembra 2019,
teda zjavne po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov (§ 124 zákona
o ústavnom súde). Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. f) zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
18. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa presvedčenia sťažovateľa boli hmotnoprávne normy krajským súdom
aplikované spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ústavou, a preto je napadnuté rozhodnutie
krajského súdu arbitrárne a právne neudržateľné.
19. Ústavný súd nepovažoval sťažnosť sťažovateľa za oneskorene podanú
s poukazom na znenie poslednej vety§ 124 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej ak bol
vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti
vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté,
začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, pretože
rozhodnutie o dovolaní vo veci sťažovateľa mu bolo doručené 21. mája 2019 a sťažnosť
bola ústavnému súdu doručená 15. júla 2019, teda v zákonnej lehote dvoch mesiacov.
20. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom
a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
22. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
23. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia
namietaného rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«... Ak teda daný pracovný pomer skončil dňa 30. 06. 2013, právny úkon okamžitého
skončenia pracovného realizovaný dňa 08. 07. 2013 pomeru je nadbytočný. Nadbytočnosť
mohla nastať ako dôsledok nesprávneho právneho názoru žalovaného ako zamestnávateľa
o tom, že pracovný pomer žalobcu v danom čase trvá a je ho potrebné v dôsledku závažného
porušenia pracovnej disciplíny ukončiť okamžite, tento jeho nesprávny právny názor
a úkony s ním súvisiace však nemohli založiť pokračovanie pracovného pomeru skončeného
predtým uplynutím doby, na ktorú bol uzatvorený, alebo založiť pracovný vzťah nový.
26. Ako už uviedol odvolací súd v pôvodnom zrušujúcom uznesení v prípade žaloby
o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru naliehavý právny záujem
potrebné preukazovať nie je, nakoľko možnosť takejto žaloby vyplýva zo zákona (ust. § 77
Zákonníka práce, ďalej len „ZP“). V danom prípade však nastala situácia, že pracovný
pomer skončil pred týmto právnym úkonom uplynutím doby. K právnemu úkonu okamžitého
skončenia pracovného pomeru došlo teda v čase, keď vzťah strán sporu nebol
pracovnoprávny, preto neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno
posudzovať z hľadiska noriem Zákonníka práce, ale z hľadiska noriem a ustanovení
Občianskeho zákonníka. Pre určenie neplatnosti určitého právneho úkonu podľa neho
potom naliehavý právny záujem je potrebné preukazovať, pričom v danom prípade je
potrebné konštatovať, že žalobca na požadovanom určení naliehavý právny záujem nemá,
lebo aj určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru realizovaného
žalovaným dňa 08. 07. 2013 by sa právne postavenie žalobcu a z tohto právneho postavenia
vyplývajúce práva a povinnosti nezmenili, t. j. jeho pracovný pomer by sa nekonvalidoval
(netrval by), nakoľko k jeho skončeniu došlo už dňa 30. 06. 2013 uplynutím doby.
V pracovnom práve a vo vzťahoch pracovnoprávnych sa naliehavý právny záujem
predpokladá.
27. Odvolací argument žalobcu, že zamietnutím žaloby o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je platné, čo by bolo v rozpore so záverom o tom, že bolo realizované
až po skončení pracovného pomeru uplynutím doby, odvolací súd vyhodnotil za nedôvodný,
keďže k zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
došlo z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení bez
vecného prejednania dôvodnosti tohto žalovaným realizovaného právneho úkonu.
28. Pokiaľ žalobca v rámci podaného odvolania argumentuje procesnými
pochybeniami súdu prvej inštancie spočívajúcimi v nezákonnom vykonaní dokazovania
listinami a nepokúsením sa o zmier medzi stranami sporu, odvolací súd uvádza, že v zmysle
ust. § 212 ods. 3 OSP platného a účinného v čase začatia odvolacieho konania na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadal odvolací súd, len ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. V danom prípade však i prípadná existencia vytýkanej
procesnej vady v konaní pred súdom prvej inštancie by za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci nemala, keď skutkový a právny záver o tom, že pracovný pomer
v danom prípade skončil uplynutím doby dňa 30. 06. 2013 súd prvej inštancie založil
na tom, že po tomto dni práve žalobca vo výkone práce nepokračoval a nedošlo tak
k naplneniu skutkovej podstaty ust. § 71 ods. 2 ZP. Správnosť a zákonnosť procesného
postupu súdu prvej inštancie v naznačenom smere preto odvolací súd nepreskúmaval, keď
vytýkaná procesná vada by nemala za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý
súdny proces ako zákonná podmienka pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1, písm. b/
CSP.»
24. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného
súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
25. Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa námietkami
sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto
konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný
súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.
26. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku krajského
súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem.
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona písm. g) o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný
súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu