Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 324/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 27. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená písomným podaním doručeným

25. septembra 2019, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), na vyjadrenie

sa k vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. septembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom

v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vedenom

pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 10. mája 2016

(ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom tak, že ho ako vecne správny potvrdil. Následne sťažovateľ

podal aj dovolanie, ktoré bolo dovolacím súdom odmietnuté ako procesne neprípustné

uznesením sp. zn. z 21. marca 2019 (ďalej len „rozhodnutie o dovolaní“).

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje v prospech vecnej nesprávnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajskému súdu vyčíta nesprávnu aplikáciu noriem

hmotného, ako aj procesného práva, pričom tvrdí, že napadnutý rozsudok je nespravodlivý.

Namieta, že krajský súd okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného

porušenia pracovnej disciplíny považoval „za nadbytočný právny úkon“, čo

nepozná, pozná len platný a neplatný právny úkon.

4. Na základe uvedeného a sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby

ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva , upravené čl. 46

ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 SR postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod spis. zn.: porušené boli.

2. Krajskému súdu v Bratislave nariaďuje zrušiť všetky rozsudky vydané v konaní

č. k.: ako nesúladné a v rozpore s príslušnými ustanoveniami a

a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ takisto z uvedených

dôvodov navrhuje Ústavnému súdu SR aj zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu SR

zo dňa 21. 03. 2019, č. k.: .

3. , priznáva finančné zadosťučinenie

5 000,00 € (slovom päťtisíc €), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).

4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho

zastúpenia 361,50 €...“

5. Ústavný súd vzhľadom na nedostatky návrhu – petitu sťažnosti, ako aj absenciu

argumentácie vo vzťahu k jednotlivým namietaným právam a nepriloženie kópie

napadnutého rozsudku krajského súdu vyzval písomne 5. septembra 2019 právneho

zástupcu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu. Na výzvu reagoval právny

zástupca sťažovateľa podaním doručeným 25. septembra 2019, v zmysle ktorého žiadal,

aby ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

SR s poukazom na Dohovoru boli postupom Krajského súdu v BA

v konaní č. k.: porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: -215 zo dňa

27. 09. 2017 sa ruší a vec vracia na súd prvého stupňa.

3. Body 3 a 4 uvádzané v sťažnosti zo dňa 05. 07. 2019 zostavujú bezo zmeny.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti a závery ústavného súdu

13. Ústavný súd musel v prvom rade, vzhľadom na doplnenie ústavnej sťažnosti,

ustáliť predmet tohto konania, pričom dospel k záveru, že sťažovateľ upustil od namietania

niektorých článkov , a naopak svoju sťažnosť rozšíril vo vzťahu k namietanému

rozsudku krajského súdu o . Preto ústavný súd predmet tohto konania

ustálil tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu

14. V súvislosti s rozšírením sťažnosti o namietaný ústavný

súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je oneskorene podaná.

15. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

16. Ústavný súd s poukazom na znenie ustanovenia

uvádza, že nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty ani

v minulosti ani teraz neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentná

povaha ustanovenia (predtým , pozn.)

neumožňuje (napr. m. m. , , ).

17. Ústavný súd konštatuje, že doplnenie pôvodnej sťažnosti (doručenej

15. júla 2019) o namietané porušenie základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 25. septembra 2019,

teda zjavne po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov (§ 124 zákona

o ústavnom súde). Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. f) ako oneskorene podanú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

18. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Podľa presvedčenia sťažovateľa boli hmotnoprávne normy krajským súdom

aplikované spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s , a preto je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu arbitrárne a právne neudržateľné.

19. Ústavný súd nepovažoval sťažnosť sťažovateľa za oneskorene podanú

s poukazom na znenie poslednej vety , v zmysle ktorej ak bol

vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté,

začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, pretože

rozhodnutie o dovolaní vo veci sťažovateľa mu bolo doručené 21. mája 2019 a sťažnosť

bola ústavnému súdu doručená 15. júla 2019, teda v zákonnej lehote dvoch mesiacov.

20. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k a

dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom

a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ,

, , , ).

22. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

23. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«... Ak teda daný pracovný pomer skončil dňa 30. 06. 2013, právny úkon okamžitého

skončenia pracovného realizovaný dňa 08. 07. 2013 pomeru je nadbytočný. Nadbytočnosť

mohla nastať ako dôsledok nesprávneho právneho názoru žalovaného ako zamestnávateľa

o tom, že pracovný pomer žalobcu v danom čase trvá a je ho potrebné v dôsledku závažného

porušenia pracovnej disciplíny ukončiť okamžite, tento jeho nesprávny právny názor

a úkony s ním súvisiace však nemohli založiť pokračovanie pracovného pomeru skončeného

predtým uplynutím doby, na ktorú bol uzatvorený, alebo založiť pracovný vzťah nový.

26. Ako už uviedol odvolací súd v pôvodnom zrušujúcom uznesení v prípade žaloby

o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru naliehavý právny záujem

potrebné preukazovať nie je, nakoľko možnosť takejto žaloby vyplýva zo zákona (ust. § 77

, ďalej len „ZP“). V danom prípade však nastala situácia, že pracovný

pomer skončil pred týmto právnym úkonom uplynutím doby. K právnemu úkonu okamžitého

skončenia pracovného pomeru došlo teda v čase, keď vzťah strán sporu nebol

pracovnoprávny, preto neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno

posudzovať z hľadiska noriem , ale z hľadiska noriem a ustanovení

. Pre určenie neplatnosti určitého právneho úkonu podľa neho

potom naliehavý právny záujem je potrebné preukazovať, pričom v danom prípade je

potrebné konštatovať, že žalobca na požadovanom určení naliehavý právny záujem nemá,

lebo aj určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru realizovaného

žalovaným dňa 08. 07. 2013 by sa právne postavenie žalobcu a z tohto právneho postavenia

vyplývajúce práva a povinnosti nezmenili, t. j. jeho pracovný pomer by sa nekonvalidoval

(netrval by), nakoľko k jeho skončeniu došlo už dňa 30. 06. 2013 uplynutím doby.

V pracovnom práve a vo vzťahoch pracovnoprávnych sa naliehavý právny záujem

predpokladá.

27. Odvolací argument žalobcu, že zamietnutím žaloby o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie

pracovného pomeru je platné, čo by bolo v rozpore so záverom o tom, že bolo realizované

až po skončení pracovného pomeru uplynutím doby, odvolací súd vyhodnotil za nedôvodný,

keďže k zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

došlo z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení bez

vecného prejednania dôvodnosti tohto žalovaným realizovaného právneho úkonu.

28. Pokiaľ žalobca v rámci podaného odvolania argumentuje procesnými

pochybeniami súdu prvej inštancie spočívajúcimi v nezákonnom vykonaní dokazovania

listinami a nepokúsením sa o zmier medzi stranami sporu, odvolací súd uvádza, že v zmysle

ust. platného a účinného v čase začatia odvolacieho konania na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadal odvolací súd, len ak mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. V danom prípade však i prípadná existencia vytýkanej

procesnej vady v konaní pred súdom prvej inštancie by za následok nesprávnosť

rozhodnutia vo veci nemala, keď skutkový a právny záver o tom, že pracovný pomer

v danom prípade skončil uplynutím doby dňa 30. 06. 2013 súd prvej inštancie založil

na tom, že po tomto dni práve žalobca vo výkone práce nepokračoval a nedošlo tak

k naplneniu skutkovej podstaty ust. . Správnosť a zákonnosť procesného

postupu súdu prvej inštancie v naznačenom smere preto odvolací súd nepreskúmaval, keď

vytýkaná procesná vada by nemala za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý

súdny proces ako zákonná podmienka pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1, písm. b/

.»

24. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (nadväzujúce na právny názor okresného

súdu) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

25. Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

26. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku krajského

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona písm. g) o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný

súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu