Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 508/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , ,

, vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného v ,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vlastníckeho práva zaručeného

v čl. 17 Charty základných práv Európskej únie a porušenia čl. 38 Charty základných práv

Európskej únie postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej

služby Západ, Bratislava, v konaní vedenom pod ČVS: -2019 a jeho

uznesením zo 16. augusta 2019 a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 9. septembra 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok zaručeného v (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, práva na ochranu majetku zaručeného v Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

vlastníckeho práva zaručeného v čl. 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) a porušenia čl. 38 charty postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie,

odboru inšpekčnej služby Západ, Bratislava (ďalej len „inšpekčná služba“) v konaní

vedenom pod ČVS: -2019 a jeho uznesením zo 16. augusta 2019 a postupom

Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jej uznesením z 9. septembra 2019.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa trestným oznámením

z 9. mája 2019 adresovaným Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky domáhal začatia trestného stíhania zodpovedných osôb konajúcich

za obchodnú spoločnosť , (ďalej len

), pre trestný čin poškodzovania spotrebiteľa podľa § 269 ods. 1 písm. c) a ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) a trestný čin zneužitia účasti na hospodárskej súťaži podľa § 250 ods. 1 písm. b)

a ods. 2 písm. a) , ako aj začatia trestného stíhania zodpovedných

príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) konajúcich v mene

Generálneho riaditeľstva ZVJS a ústavov ZVJS pre trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa , ku ktorým malo dôjsť

uzavretím nevýhodnej zmluvy medzi spoločnosťou a ZVJS o poskytovaní

elektronickej telekomunikačnej služby, za ktorú odsúdení vykonávajúci trest odňatia

slobody alebo osoby vykonávajúce väzbu nachádzajúci sa v ústavoch ZVJS platia

neprimerane vysoké poplatky.

3. Trestné oznámenie bolo v časti týkajúcej sa podozrenia zo spáchania trestného

činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 psím. a) Trestného

zákona príslušníkmi ZVJS odstúpené inšpekčnej službe, ktorá ho uznesením pod ČVS: UIS-

-2019 zo 16. augusta 2019 podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietla,

pretože nezistila dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2

.

4. Proti uzneseniu inšpekčnej služby o odmietnutí jeho trestného oznámenia podal

sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajská prokuratúra uznesením č. k. -8

z 9. septembra 2019 podľa zamietla.

5. Sťažovateľ je presvedčený, že inšpekčná služba a krajská prokuratúra svojimi

rozhodnutiami a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, zasiahli do jeho označených

základných práv zaručených mu , chartou a dodatkovým protokolom.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozsiahlo popisuje faktické a právne okolnosti

veci, v ktorých videl naplnenie znakov skutkových podstát, pre ktoré podal trestné

oznámenie na podozrivé osoby. Predovšetkým poukázal, že „žiaden kompetent Zboru... nie

je oprávnený uzavrieť telekomunikačnú zmluvu tak, že v nej v mene odsúdených/obvinených

uzavrie s operátorom aj dohodu o cenách hovorného“, pretože v tomto zmluvnom vzťahu

sa nevynakladajú „finančné prostriedky štátu“, teda ZVJS je iba „sprostredkovateľ

zabezpečenia verejného záujmu na zabezpečení práva väznených osôb na telefonovanie“.

Podľa sťažovateľa generálny riaditeľ ZVJS a riaditelia ústavov ZVJS pokiaľ uzavreli

so spoločnosťou aj dohodu o „cenách hovorného za väzňov“, zjavne týmto

postupom prekročili svoju právomoc. Priama či nepriama ingerencia ZVJS do určovania

cien „hovorného pre väzňov“ spoločnosťou , ktorej jedinej táto

kompetencia prináleží, je podľa sťažovateľa neprípustná.

7. Napadnutému uzneseniu inšpekčnej služby sťažovateľ vytýka svojvoľnosť

konštatovania, že z obsahu trestného oznámenia nevyplývajú žiadne relevantné informácie

alebo dôkazy o tom, že by príslušník ZVJS konal tak, aby úmyselne poškodil sťažovateľa.

Sťažovateľ zastáva názor, že predmetom dokazovania v trestnom konaní musia byť

„externality objektivizujúce subjektívne prvky vnímania a chápania konajúceho subjektu“

a práve tieto „externality zjavne preukazujú možnú trestnú činnosť kompetentov Zboru,

ktorá mala byť náležite vyšetrená v trestnom konaní“.

8. Príslušný prokurátor krajskej prokuratúry podľa sťažovateľa neodstránil svojvoľné

závery inšpekčnej služby a ani nereagoval na jeho podstatné sťažnostné námietky, že

„kompetenti Zboru nie sú oprávnení v danom prípade uzatvárať cenové dohody za väzňov“.

9. Za nenáležitú a svojvoľnú sťažovateľ považuje argumentáciu orgánov činných

v trestnom konaní, že tieto nie sú oprávnené v trestnom konaní „regulovať, resp. vykonávať

štátny dohľad nad poskytovaním telekomunikačnej prevádzky“. Podľa sťažovateľa ak

inšpekčná služba a následne krajská prokuratúra odmietli skúmať hodnotenie cien

účtovaných za využívanie telekomunikačných služieb, „celkom nepochybne tým odmietli

zistiť skutkový stav veci“. Zastáva názor, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní

zisťovať „relevantnosť cien“, ak ide o trestné činy hospodárske a s nimi súvisiace

zneužívanie právomoci verejného činiteľa.

10. Vo vzťahu ku konaniu ide podľa sťažovateľa o zneužívanie

dominantného postavenia podľa o ochrane

hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.

o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a tým aj o naplnenie

znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania spotrebiteľa.

11. Napadnuté rozhodnutie krajskej prokuratúry sťažovateľ považuje za „nulitný akt,

teda paakt“, keďže v jeho výroku absentuje skutková veta. Táto podľa sťažovateľa

formálna „vada“ uznesenia zakladá jeho neexistenciu, resp. ničotnosť.

12. Za porušenie práva na inú právnu ochranu podľa sťažovateľ

označil aj postup krajskej prokuratúry, ktorá na jeho sťažnostnú argumentáciu nereagovala

a v odôvodnení uznesenia neuviedla vlastné nosné úvahy vedúce k jej rozhodnutiu. Podľa

neho krajská prokuratúra len „mechanicky“ zopakovala závery inšpekčnej služby

a k argumentácii sťažovateľa neuviedla „ani jediné slovo“.

13. Z nekonania v tejto záležitosti sťažovateľ obvinil aj „Telekomunikačný úrad“

a poukázal aj na obchádzanie ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich

sa elektronických komunikačných sietí a služieb.

14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa vlastniť a užívať majetok podľa

SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu čl. 1 k Dohovoru, právo na majetok podľa čl. 17

Charty, právo na ochranu spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty a právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa SR postupom Úradu inšpekčnej služby v konaní

vedenom pod ČVS: -2019 a jeho uznesením... zo dňa 16. 8. 2019 ako aj

postupom Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 489/19/1100-

8 a jej uznesením zo dňa 09. 9. 2019... porušené boli.

2. Uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. -8 zrušuje

a vec vracia Krajskej prokuratúre v Bratislave na ďalšie konanie.“

15. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom s odôvodnením, že sa od 4. decembra 2013 nachádza vo výkone trestu

odňatia slobody a „nie je vlastníkom žiadneho majetku či iných peniazmi oceniteľných práv

a nemá žiadny príjem“.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

16. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených

základných práv zaručených a práv zaručených dodatkovým protokolom a chartou,

ku ktorému malo dôjsť tým, že inšpekčná služba odmietla jeho trestné oznámenie, ktorým

sa domáhal trestného stíhania osôb zodpovedných za vysoké ceny telekomunikačných

služieb (ceny hovorov) v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby, ktoré

uhrádzajú odsúdení alebo obvinení a krajská prokuratúra jeho sťažnosť proti rozhodnutiu

inšpekčnej služby zamietla bez toho, aby sa sťažnostnou argumentáciou zaoberala.

23. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva...

26. Podľa čl. 17 ods. 1 charty každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý

majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku,

s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom

musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené

zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.

27. Podľa čl. 17 ods. 2 charty duševné vlastníctvo je chránené.

28. Podľa čl. 38 charty politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.

29. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (porov. medzi mnohými napr. , , , III. ÚS

168/05, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu označených práv zaručených ,

dodatkovým protokolom a chartou postupom inšpekčnej služby v konaní vedenom

pod ČVS: -2019 a jej uznesením zo 16. augusta 2019

30. Vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že

jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená

na princípe subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú (porovnaj m. m. , , ,

).

31. Ústavný súd konštatuje, že postup a rozhodnutie inšpekčnej služby bola

na základe sťažnosti sťažovateľa oprávnená a aj povinná preskúmať krajská prokuratúra,

ktorá tak urobila v konaní vedenom pod sp. zn. . Právomoc krajskej

prokuratúry preskúmať sťažovateľom namietaný postup inšpekčnej služby a jej rozhodnutie

vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie tejto časti ústavnej sťažnosti.

32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti – namietaného porušenia

základných práv zaručených v a , práva zaručeného v

dodatkového protokolu a práva zaručeného v čl. 17 charty, ako aj porušenia čl. 38 charty

napadnutým postupom inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: -2019

a jej uznesením zo 16. mája 2015, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v postupom krajskej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 9. septembra 2019

33. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou predovšetkým

zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou

ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov

verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu

samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu

verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

34. Ďalej ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo

fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného

trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.

, , , ). Ústavný súd tiež vyslovil, že

súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je ani právo jednotlivca, aby

na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči

označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom

poriadku (porov. , , , ). Inak

povedané, právo na spravodlivý proces podľa nie je možné vykladať

tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré

zodpovedá predstavám sťažovateľa.

35. Len pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je

jeho aplikovateľnosť založená na trestnom oznámení proti tretej osobe) nevyplýva právo

na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie

v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko, č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko,

č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991, bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02,

rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].

36. Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený

trestným činom, nemá preto zaručené základné právo, aby na podklade jeho

trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie

konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné

prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných

v trestnom konaní (napr. , ).

37. V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (, ,

), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je

vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich

orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný

a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi

páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana

individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

38. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa trestným oznámením

jednoznačne domáhal trestného stíhania zodpovedných osôb konajúcich za obchodnú

spoločnosť a ZVJS a svoj neúspech v tomto smere považoval za porušenie

jeho základných práv. Avšak ako bolo uvedené, právo na vznesenie obvinenia a trestné

stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno

považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa , preto k jeho

porušeniu postupom a napadnutým uznesením krajskej prokuratúry nemohlo dôjsť.

39. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistil, že inšpekčná

služba na podané trestné oznámenie sťažovateľa reagovala v rámci postupu pred začatím

trestného stíhania upraveného ( až )

zákonným spôsobom, a teda riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce z uvedených

zákonných noriem, pričom vydala rozhodnutie, ktoré v rámci „sťažnostného“ konania

preskúmala krajská prokuratúra ako nadriadený orgán.

40. Uznesením č. k. -8 z 9. septembra 2019 krajská prokuratúra

zamietala sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu inšpekčnej služby zo 16. augusta 2019,

pretože ju nepovažovala za dôvodnú. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajská

prokuratúra v prvom rade bližšie ozrejmila sťažovateľovi, ako je potrebné interpretovať

skutkovú podstatu prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Následne uviedla, že

sa plne stotožňuje s dôvodmi odmietnutia trestného oznámenia deklarovanými v rozhodnutí

inšpekčnej služby, pretože z trestného oznámenia, ale ani z podaného riadneho opravného

prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu nezistila žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré

by nasvedčovali tomu, že by príslušník ZVJS v úmysle spôsobiť inému škodu alebo

zadovážiť sebe alebo inému prospech (neoprávnený) vykonával svoju právomoc spôsobom

odporujúcim zákonu, prekračoval svoju právomoc alebo nesplnil povinnosť vyplývajúcu

z ich právomoci alebo z rozhodnutia súdu, a to v súvislosti s ním podaným trestným

oznámením. Krajská prokuratúra akceptovala názor inšpekčnej služby, podľa ktorého sa

príslušník ZVJS ako verejný činiteľ nemohol dopustiť prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa tým, že uzatvoril zmluvu podľa s obchodnou

spoločnosťou, pokiaľ na to mal oprávnenie. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia a sťažnostné

námietky podľa krajskej prokuratúry nebolo možné vyhodnotiť ako skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné začať trestné stíhanie pre akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej

časti . Naopak, krajská prokuratúra preskúmaním predloženého, na vec sa

vzťahujúceho kompletného spisového materiálu vyhodnotila, že zistené skutočnosti

dostatočne odôvodňovali postup inšpekčnej služby podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku, preto ho považovala za zákonný – vychádzajúci zo zadokumentovaných dôkazov.

41. Pretože krajská prokuratúra odkázala na odôvodnenie uznesenia inšpekčnej

služby zo 16. augusta 2019, ústavný súd považoval za náležité sa s ním podrobne

oboznámiť. Vyplýva z neho, že inšpekčná služba podľa

doplnila trestné oznámenie výsluchmi relevantných osôb (príslušníkov ZVJS) a vyžiadaním

dôležitých písomných podkladov (výpis z obchodného registra, správy generálneho

riaditeľstva ZVJS, advokačný list Protimonopolného úradu Slovenskej republiky), podstatný

obsah ktorých v odôvodnení zaznamenala. Následne inšpekčná služba detailne vyložila

skutkovú podstatu trestného činu, zo spáchania ktorého sťažovateľ podozrieval ním

všeobecne označené osoby, a ozrejmila aj ďalšie inštitúty trestného práva s tým súvisiace,

a po dôkladnom zvážení a vyhodnotení trestného oznámenia a skutočností v ňom

uvedených, ako aj zo zadovážených dôkazov dospela k záveru, že v danom prípade nedošlo

k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty prečinu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa . Trestné

oznámenie bolo podľa názoru inšpekčnej služby potrebné považovať za zmätočné a také,

ktoré „je iba všeobecným, povrchným a strohým konštatovaným subjektívneho názoru

oznamovateľa, bez uvedenia relevantných a racionálnych skutočností, ktoré by exaktne

napĺňali skutkovú podstatu akéhokoľvek trestného činu, uvedeného v osobitnej časti

. Oznámenie... možno považovať za nedôveryhodné a účelové s cieľom

poškodiť príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, pretože nie je spokojný s tým, aká

je mu je ako odsúdenému účtovaná finančná hotovosť za telekomunikačnú prevádzku.“.

42. Ústavný súd na tomto mieste nepovažoval za potrebné opakovať ďalšiu celú

podrobnú a rozsiahlu argumentáciu inšpekčnej služby, keďže táto je sťažovateľovi dobre

známa.

43. Z uvedeného vyplýva, že rovnako ako inšpekčná služba, aj krajská prokuratúra

v konaní o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa postupovala v zmysle zákonných

ustanovení ( a nasl. ) a jej rozhodnutie, v ktorom vyjadrila

odôvodnený právny názor na zistený skutkový stav, spĺňa náležitosti predpokladané

. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a jej postup a právne závery

ňou vyslovené v napadnutom uznesení je nutné považovať za výraz autonómneho

prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade

zasahovať.

44. Taktiež nebolo možné akceptovať sťažovateľom tvrdenú ničotnosť uznesenia

krajskej prokuratúry, resp. jeho nulitu iba kvôli tomu, že v jeho výroku absentuje skutková

veta. Ústavný súd pripomína, že krajská prokuratúra nerozhodovala priamo o trestnom

oznámení sťažovateľa ako prvostupňový orgán, ale ako nadriadený orgán preskúmavajúci

rozhodnutie inšpekčnej služby. Tomu plne zodpovedá aj výroková časť jej uznesenia, ktorá

obsahovala všetky zákonné náležitosti.

45. Pretože medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu a označeným napadnutým postupom a rozhodnutím krajskej

prokuratúry absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

III.C K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , práva na ochranu majetku zaručeného v dodatkového

protokolu a vlastníckeho práva zaručeného čl. 17 charty postupom krajskej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením

z 9. septembra 2019

46. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zjavné, že k zásahu do vlastníckych práv

sťažovateľa zo strany krajskej prokuratúry by mohlo dôjsť iba v prípade, ak by táto nedala

zadosť ústavnoprávnym princípom zakotveným v .

47. Pretože ústavný súd vylúčil možnosť porušenia sťažovateľom označeného

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného postupom

a napadnutým uznesením krajskej prokuratúry, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v ,

dodatkového protokolu a čl. 17 charty, pretože je evidentné, že vyslovenie porušenia týchto

práv bolo v okolnostiach danej veci podmienené zistením porušenia práva na súdnu a inú

právnu ochranu, k čomu ale nedošlo. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti v podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.D K namietanému porušeniu čl. 38 charty postupom krajskej prokuratúry

v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 9. septembra 2019

48. Za zjavne neopodstatnenú napokon ústavný súd považoval aj tú časť ústavnej

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 38 charty.

49. Z čl. 38 charty totiž vyplýva záväzok „Únie zabezpečiť vysokú úroveň ochrany

spotrebiteľa“, čo zároveň naznačuje, že toto ustanovenie, ktoré sa nijako netýka priamo

definovanej individuálnej právnej situácie, zakotvuje zásadu, a nie právo, a v súlade s čl. 52

ods. 5 charty sa naň preto podľa názoru ústavného súdu možno odvolávať len na účely

výkladu a kontroly zákonnosti legislatívnych aktov Únie (porovnaj návrhy generálneho

advokáta Wahla prednesené 12. 12. 2013 vo veci Pohotovosť, C-470/12, EU:C:2013:844,

bod 66).

50. Z dôvodov už uvedených ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol

zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého

uznesenia krajskej prokuratúry a vrátenie jej veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie

o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

).

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

52. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe

právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej

majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je

splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť

(m. m. ).

53. S prihliadnutím na výsledok posúdenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným

súdom (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade nie

sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z tohto dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu

(podľa ) nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu