Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 508/2019
PDF · 512.27 KB
No categories available
I. ÚS 508/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , ,
, vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vlastníckeho práva zaručeného
v čl. 17 Charty základných práv Európskej únie a porušenia čl. 38 Charty základných práv
Európskej únie postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej
služby Západ, Bratislava, v konaní vedenom pod ČVS: UIS-379/OISZ-2019 a jeho
uznesením zo 16. augusta 2019 a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Kn 489/19/1100 a jej uznesením z 9. septembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
vlastníckeho práva zaručeného v čl. 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) a porušenia čl. 38 charty postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie,
odboru inšpekčnej služby Západ, Bratislava (ďalej len „inšpekčná služba“) v konaní
vedenom pod ČVS: UIS-379/OISZ-2019 a jeho uznesením zo 16. augusta 2019 a postupom
Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Kn 489/19/1100 a jej uznesením z 9. septembra 2019.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa trestným oznámením
z 9. mája 2019 adresovaným Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky domáhal začatia trestného stíhania zodpovedných osôb konajúcich
za obchodnú spoločnosť , (ďalej len
), pre trestný čin poškodzovania spotrebiteľa podľa § 269 ods. 1 písm. c) a ods. 4
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) a trestný čin zneužitia účasti na hospodárskej súťaži podľa § 250 ods. 1 písm. b)
a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ako aj začatia trestného stíhania zodpovedných
príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) konajúcich v mene
Generálneho riaditeľstva ZVJS a ústavov ZVJS pre trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ku ktorým malo dôjsť
uzavretím nevýhodnej zmluvy medzi spoločnosťou a ZVJS o poskytovaní
elektronickej telekomunikačnej služby, za ktorú odsúdení vykonávajúci trest odňatia
slobody alebo osoby vykonávajúce väzbu nachádzajúci sa v ústavoch ZVJS platia
neprimerane vysoké poplatky.
3. Trestné oznámenie bolo v časti týkajúcej sa podozrenia zo spáchania trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 psím. a) Trestného
zákona príslušníkmi ZVJS odstúpené inšpekčnej službe, ktorá ho uznesením pod ČVS: UIS-
379/OISZ-2019 zo 16. augusta 2019 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietla,
pretože nezistila dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2
4. Proti uzneseniu inšpekčnej služby o odmietnutí jeho trestného oznámenia podal
sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajská prokuratúra uznesením č. k. 1 Kn 489/19/1100-8
z 9. septembra 2019 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla.
5. Sťažovateľ je presvedčený, že inšpekčná služba a krajská prokuratúra svojimi
rozhodnutiami a postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, zasiahli do jeho označených
základných práv zaručených mu ústavou, chartou a dodatkovým protokolom.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti rozsiahlo popisuje faktické a právne okolnosti
veci, v ktorých videl naplnenie znakov skutkových podstát, pre ktoré podal trestné
oznámenie na podozrivé osoby. Predovšetkým poukázal, že „žiaden kompetent Zboru... nie
je oprávnený uzavrieť telekomunikačnú zmluvu tak, že v nej v mene odsúdených/obvinených
uzavrie s operátorom aj dohodu o cenách hovorného“, pretože v tomto zmluvnom vzťahu
sa nevynakladajú „finančné prostriedky štátu“, teda ZVJS je iba „sprostredkovateľ
zabezpečenia verejného záujmu na zabezpečení práva väznených osôb na telefonovanie“.
Podľa sťažovateľa generálny riaditeľ ZVJS a riaditelia ústavov ZVJS pokiaľ uzavreli
so spoločnosťou aj dohodu o „cenách hovorného za väzňov“, zjavne týmto
postupom prekročili svoju právomoc. Priama či nepriama ingerencia ZVJS do určovania
cien „hovorného pre väzňov“ spoločnosťou , ktorej jedinej táto
kompetencia prináleží, je podľa sťažovateľa neprípustná.
7. Napadnutému uzneseniu inšpekčnej služby sťažovateľ vytýka svojvoľnosť
konštatovania, že z obsahu trestného oznámenia nevyplývajú žiadne relevantné informácie
alebo dôkazy o tom, že by príslušník ZVJS konal tak, aby úmyselne poškodil sťažovateľa.
Sťažovateľ zastáva názor, že predmetom dokazovania v trestnom konaní musia byť
„externality objektivizujúce subjektívne prvky vnímania a chápania konajúceho subjektu“
a práve tieto „externality zjavne preukazujú možnú trestnú činnosť kompetentov Zboru,
ktorá mala byť náležite vyšetrená v trestnom konaní“.
8. Príslušný prokurátor krajskej prokuratúry podľa sťažovateľa neodstránil svojvoľné
závery inšpekčnej služby a ani nereagoval na jeho podstatné sťažnostné námietky, že
„kompetenti Zboru nie sú oprávnení v danom prípade uzatvárať cenové dohody za väzňov“.
9. Za nenáležitú a svojvoľnú sťažovateľ považuje argumentáciu orgánov činných
v trestnom konaní, že tieto nie sú oprávnené v trestnom konaní „regulovať, resp. vykonávať
štátny dohľad nad poskytovaním telekomunikačnej prevádzky“. Podľa sťažovateľa ak
inšpekčná služba a následne krajská prokuratúra odmietli skúmať hodnotenie cien
účtovaných za využívanie telekomunikačných služieb, „celkom nepochybne tým odmietli
zistiť skutkový stav veci“. Zastáva názor, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní
zisťovať „relevantnosť cien“, ak ide o trestné činy hospodárske a s nimi súvisiace
zneužívanie právomoci verejného činiteľa.
10. Vo vzťahu ku konaniu ide podľa sťažovateľa o zneužívanie
dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane
hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.
o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a tým aj o naplnenie
znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania spotrebiteľa.
11. Napadnuté rozhodnutie krajskej prokuratúry sťažovateľ považuje za „nulitný akt,
teda paakt“, keďže v jeho výroku absentuje skutková veta. Táto podľa sťažovateľa
formálna „vada“ uznesenia zakladá jeho neexistenciu, resp. ničotnosť.
12. Za porušenie práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ
označil aj postup krajskej prokuratúry, ktorá na jeho sťažnostnú argumentáciu nereagovala
a v odôvodnení uznesenia neuviedla vlastné nosné úvahy vedúce k jej rozhodnutiu. Podľa
neho krajská prokuratúra len „mechanicky“ zopakovala závery inšpekčnej služby
a k argumentácii sťažovateľa neuviedla „ani jediné slovo“.
13. Z nekonania v tejto záležitosti sťažovateľ obvinil aj „Telekomunikačný úrad“
a poukázal aj na obchádzanie ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich
sa elektronických komunikačných sietí a služieb.
14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa vlastniť a užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu čl. 1 k Dohovoru, právo na majetok podľa čl. 17
Charty, právo na ochranu spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty a právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Úradu inšpekčnej služby v konaní
vedenom pod ČVS: UIS-379/OISZ-2019 a jeho uznesením... zo dňa 16. 8. 2019 ako aj
postupom Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 489/19/1100-
8 a jej uznesením zo dňa 09. 9. 2019... porušené boli.
2. Uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 1 Kn 489/19/1100-8 zrušuje
a vec vracia Krajskej prokuratúre v Bratislave na ďalšie konanie.“
15. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom s odôvodnením, že sa od 4. decembra 2013 nachádza vo výkone trestu
odňatia slobody a „nie je vlastníkom žiadneho majetku či iných peniazmi oceniteľných práv
a nemá žiadny príjem“.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
16. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených
základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dodatkovým protokolom a chartou,
ku ktorému malo dôjsť tým, že inšpekčná služba odmietla jeho trestné oznámenie, ktorým
sa domáhal trestného stíhania osôb zodpovedných za vysoké ceny telekomunikačných
služieb (ceny hovorov) v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby, ktoré
uhrádzajú odsúdení alebo obvinení a krajská prokuratúra jeho sťažnosť proti rozhodnutiu
inšpekčnej služby zamietla bez toho, aby sa sťažnostnou argumentáciou zaoberala.
23. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva...
26. Podľa čl. 17 ods. 1 charty každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý
majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku,
s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom
musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené
zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.
27. Podľa čl. 17 ods. 2 charty duševné vlastníctvo je chránené.
28. Podľa čl. 38 charty politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.
29. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (porov. medzi mnohými napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011, III. ÚS
168/05, IV. ÚS 92/04).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu označených práv zaručených ústavou,
dodatkovým protokolom a chartou postupom inšpekčnej služby v konaní vedenom
pod ČVS: UIS-379/OISZ-2019 a jej uznesením zo 16. augusta 2019
30. Vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že
jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09,
31. Ústavný súd konštatuje, že postup a rozhodnutie inšpekčnej služby bola
na základe sťažnosti sťažovateľa oprávnená a aj povinná preskúmať krajská prokuratúra,
ktorá tak urobila v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 489/19/1100. Právomoc krajskej
prokuratúry preskúmať sťažovateľom namietaný postup inšpekčnej služby a jej rozhodnutie
vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie tejto časti ústavnej sťažnosti.
32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti – namietaného porušenia
základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu a práva zaručeného v čl. 17 charty, ako aj porušenia čl. 38 charty
napadnutým postupom inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: UIS-379/OISZ-2019
a jej uznesením zo 16. mája 2015, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajskej prokuratúry v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Kn 489/19/1100 a jej uznesením z 9. septembra 2019
33. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou predovšetkým
zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou
ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov
verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,
resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu
samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu
verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
34. Ďalej ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo
fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného
trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.
II. ÚS 42/00, II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že
súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca, aby
na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči
označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom
poriadku (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Inak
povedané, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať
tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré
zodpovedá predstavám sťažovateľa.
35. Len pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je
jeho aplikovateľnosť založená na trestnom oznámení proti tretej osobe) nevyplýva právo
na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie
v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko, č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko,
č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991, bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02,
rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].
36. Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený
trestným činom, nemá preto ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho
trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie
konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné
prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných
v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011).
37. V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09,
III. ÚS 45/2010), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je
vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich
orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný
a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi
páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana
individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.
38. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa trestným oznámením
jednoznačne domáhal trestného stíhania zodpovedných osôb konajúcich za obchodnú
spoločnosť a ZVJS a svoj neúspech v tomto smere považoval za porušenie
jeho základných práv. Avšak ako bolo uvedené, právo na vznesenie obvinenia a trestné
stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno
považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto k jeho
porušeniu postupom a napadnutým uznesením krajskej prokuratúry nemohlo dôjsť.
39. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistil, že inšpekčná
služba na podané trestné oznámenie sťažovateľa reagovala v rámci postupu pred začatím
trestného stíhania upraveného Trestným poriadkom (§ 196 až § 198 Trestného poriadku)
zákonným spôsobom, a teda riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce z uvedených
zákonných noriem, pričom vydala rozhodnutie, ktoré v rámci „sťažnostného“ konania
preskúmala krajská prokuratúra ako nadriadený orgán.
40. Uznesením č. k. 1 Kn 489/19/1100-8 z 9. septembra 2019 krajská prokuratúra
zamietala sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu inšpekčnej služby zo 16. augusta 2019,
pretože ju nepovažovala za dôvodnú. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajská
prokuratúra v prvom rade bližšie ozrejmila sťažovateľovi, ako je potrebné interpretovať
skutkovú podstatu prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Následne uviedla, že
sa plne stotožňuje s dôvodmi odmietnutia trestného oznámenia deklarovanými v rozhodnutí
inšpekčnej služby, pretože z trestného oznámenia, ale ani z podaného riadneho opravného
prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu nezistila žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré
by nasvedčovali tomu, že by príslušník ZVJS v úmysle spôsobiť inému škodu alebo
zadovážiť sebe alebo inému prospech (neoprávnený) vykonával svoju právomoc spôsobom
odporujúcim zákonu, prekračoval svoju právomoc alebo nesplnil povinnosť vyplývajúcu
z ich právomoci alebo z rozhodnutia súdu, a to v súvislosti s ním podaným trestným
oznámením. Krajská prokuratúra akceptovala názor inšpekčnej služby, podľa ktorého sa
príslušník ZVJS ako verejný činiteľ nemohol dopustiť prečinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa tým, že uzatvoril zmluvu podľa Obchodného zákonníka s obchodnou
spoločnosťou, pokiaľ na to mal oprávnenie. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia a sťažnostné
námietky podľa krajskej prokuratúry nebolo možné vyhodnotiť ako skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné začať trestné stíhanie pre akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej
časti Trestného zákona. Naopak, krajská prokuratúra preskúmaním predloženého, na vec sa
vzťahujúceho kompletného spisového materiálu vyhodnotila, že zistené skutočnosti
dostatočne odôvodňovali postup inšpekčnej služby podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku, preto ho považovala za zákonný – vychádzajúci zo zadokumentovaných dôkazov.
41. Pretože krajská prokuratúra odkázala na odôvodnenie uznesenia inšpekčnej
služby zo 16. augusta 2019, ústavný súd považoval za náležité sa s ním podrobne
oboznámiť. Vyplýva z neho, že inšpekčná služba podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku
doplnila trestné oznámenie výsluchmi relevantných osôb (príslušníkov ZVJS) a vyžiadaním
dôležitých písomných podkladov (výpis z obchodného registra, správy generálneho
riaditeľstva ZVJS, advokačný list Protimonopolného úradu Slovenskej republiky), podstatný
obsah ktorých v odôvodnení zaznamenala. Následne inšpekčná služba detailne vyložila
skutkovú podstatu trestného činu, zo spáchania ktorého sťažovateľ podozrieval ním
všeobecne označené osoby, a ozrejmila aj ďalšie inštitúty trestného práva s tým súvisiace,
a po dôkladnom zvážení a vyhodnotení trestného oznámenia a skutočností v ňom
uvedených, ako aj zo zadovážených dôkazov dospela k záveru, že v danom prípade nedošlo
k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty prečinu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Trestné
oznámenie bolo podľa názoru inšpekčnej služby potrebné považovať za zmätočné a také,
ktoré „je iba všeobecným, povrchným a strohým konštatovaným subjektívneho názoru
oznamovateľa, bez uvedenia relevantných a racionálnych skutočností, ktoré by exaktne
napĺňali skutkovú podstatu akéhokoľvek trestného činu, uvedeného v osobitnej časti
Trestného zákona. Oznámenie... možno považovať za nedôveryhodné a účelové s cieľom
poškodiť príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, pretože nie je spokojný s tým, aká
je mu je ako odsúdenému účtovaná finančná hotovosť za telekomunikačnú prevádzku.“.
42. Ústavný súd na tomto mieste nepovažoval za potrebné opakovať ďalšiu celú
podrobnú a rozsiahlu argumentáciu inšpekčnej služby, keďže táto je sťažovateľovi dobre
známa.
43. Z uvedeného vyplýva, že rovnako ako inšpekčná služba, aj krajská prokuratúra
v konaní o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa postupovala v zmysle zákonných
ustanovení (§ 192 a nasl. Trestného poriadku) a jej rozhodnutie, v ktorom vyjadrila
odôvodnený právny názor na zistený skutkový stav, spĺňa náležitosti predpokladané
Trestným poriadkom. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a jej postup a právne závery
ňou vyslovené v napadnutom uznesení je nutné považovať za výraz autonómneho
prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade
zasahovať.
44. Taktiež nebolo možné akceptovať sťažovateľom tvrdenú ničotnosť uznesenia
krajskej prokuratúry, resp. jeho nulitu iba kvôli tomu, že v jeho výroku absentuje skutková
veta. Ústavný súd pripomína, že krajská prokuratúra nerozhodovala priamo o trestnom
oznámení sťažovateľa ako prvostupňový orgán, ale ako nadriadený orgán preskúmavajúci
rozhodnutie inšpekčnej služby. Tomu plne zodpovedá aj výroková časť jej uznesenia, ktorá
obsahovala všetky zákonné náležitosti.
45. Pretože medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu a označeným napadnutým postupom a rozhodnutím krajskej
prokuratúry absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
III.C K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu a vlastníckeho práva zaručeného čl. 17 charty postupom krajskej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 489/19/1100 a jej uznesením
z 9. septembra 2019
46. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zjavné, že k zásahu do vlastníckych práv
sťažovateľa zo strany krajskej prokuratúry by mohlo dôjsť iba v prípade, ak by táto nedala
zadosť ústavnoprávnym princípom zakotveným v čl. 46 ods. 1 ústavy.
47. Pretože ústavný súd vylúčil možnosť porušenia sťažovateľom označeného
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
a napadnutým uznesením krajskej prokuratúry, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 1
dodatkového protokolu a čl. 17 charty, pretože je evidentné, že vyslovenie porušenia týchto
práv bolo v okolnostiach danej veci podmienené zistením porušenia práva na súdnu a inú
právnu ochranu, k čomu ale nedošlo. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti v podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.D K namietanému porušeniu čl. 38 charty postupom krajskej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 489/19/1100 a jej uznesením z 9. septembra 2019
48. Za zjavne neopodstatnenú napokon ústavný súd považoval aj tú časť ústavnej
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 38 charty.
49. Z čl. 38 charty totiž vyplýva záväzok „Únie zabezpečiť vysokú úroveň ochrany
spotrebiteľa“, čo zároveň naznačuje, že toto ustanovenie, ktoré sa nijako netýka priamo
definovanej individuálnej právnej situácie, zakotvuje zásadu, a nie právo, a v súlade s čl. 52
ods. 5 charty sa naň preto podľa názoru ústavného súdu možno odvolávať len na účely
výkladu a kontroly zákonnosti legislatívnych aktov Únie (porovnaj návrhy generálneho
advokáta Wahla prednesené 12. 12. 2013 vo veci Pohotovosť, C-470/12, EU:C:2013:844,
bod 66).
50. Z dôvodov už uvedených ústavný súd aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol
zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého
uznesenia krajskej prokuratúry a vrátenie jej veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie
o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2
ústavy).
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
52. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia
§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe
právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej
majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je
splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť
(m. m. III. ÚS 265/2014).
53. S prihliadnutím na výsledok posúdenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným
súdom (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade nie
sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Z tohto dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu
(podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde) nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu