Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 385/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Lombardíniho 22/B, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva „na zachovanie princípu právnej istoty a spravodlivosti podľa

Slovenskej republiky“, na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 24. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva „na zachovanie princípu právnej istoty a spravodlivosti podľa

Slovenskej republiky“ (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. júla 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením rozhodol

o náhrade trov konania tak, že zmenil uznesenie súdu prvej inštancie vydané vyšším

súdnym úradníkom z 23. mája 2019 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“)

a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 2 187,41 €. Napadnutým uznesením

okresný súd vlastne modifikoval náhradu trov konania priznanú uznesením vyššieho

súdneho úradníka tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania za dva úkony

právnej služby. Inými slovami, krátil náhradu trov konania oproti sume priznanej na základe

uznesenia vyššieho súdneho úradníka.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že došlo k bezdôvodnému kráteniu trov, ktoré je

v rozpore s jeho označenými právami. Argumentuje tým, že „napadnuté rozhodnutie

Okresného súdu Nitra bolo arbitrárne a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou

všeobecných súdov“. Tvrdí, že okresný súd „nesprávne právne posúdil skutkový stav zistený

z vykonaného dokazovania, nereagoval na podstatné námietky, resp. obranu intervenienta“.

V tomto smere poukazuje na § 13a ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorej za úkony právnej

služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 a 2, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im

svojou povahou a účelom najbližšie. Sťažovateľ svoju argumentáciu rozvíja v sťažnosti,

pričom dospieva k presvedčeniu, že napadnuté uznesenie okresného súdu porušuje jeho

označené práva, preto v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom

v tomto znení:

„1) Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa článku 46 SR

a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu v Nitre, č. k.

211, zo dňa 24. 7. 2019, porušené bolo.

2) Základné právo sťažovateľa... na zachovanie princípu právnej istoty

a spravodlivosti podľa článku 1 SR postupom a uznesením Okresného súdu v Nitre,

č. k. -211, zo dňa 24. 7. 2019, porušené bolo.

3) Uznesenie Okresného súdu v Nitre, č. k. -211, zo dňa 24. 7. 2019, sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

4) Okresný súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľovi ...,

trovy právneho zastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004, vo výške

415,51 EUR...“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov a judikatúrne východiská

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát...

8. Podľa a každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania okresného súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa

názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako

námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp.

samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

13. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

15. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. , ,

, , ).

16. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

17. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Okresný súd v podstatnom na odôvodnenie svojho uznesenia uviedol:

„18. Súd zistil, že sťažnosť žalobcu bola podaná dôvodne, nakoľko mal za to, že

intervenientovi v 2. rade nepatrí náhrada trov konania vo výške 3 217,25 eur, ale len vo

výške 2 187,41 eur. Súd dospel k záveru, že intervenientovi v 2. rade nepatrí náhrada trov

konania za úkony - návrh na vstup intervenienta do konania zo dňa 16. 09. 2016 a písomné

podanie na súd zo dňa 22. 05. 2017 (za ktoré si vyčíslil náhradu 2 x 506,21 eur + 1 x režijný

paušál v sume 8,58 eur + 1 x režijný paušál v sume 8,84 eur). Písomným podaním na súd zo

dňa 22. 05. 2017 intervenient v 2. rade opätovne navrhol súdu, aby rozhodol, že je vstup

intervenienta prípustný. Súd však o uvedenom návrhu nerozhodoval, nakoľko po vstupe

intervenienta do konania môže podať návrh, aby súd rozhodol, že vstup intervenienta nie je

prípustný, len žalobca alebo žalovaný. Uvedeným podaním zároveň zaslal súdu exekučný

spis. Súd dospel k názoru, že vyššie uvedené úkony nie sú úkonmi právnej služby v zmysle

ust. a vyhlášky č. .. Súd taktiež nemal za to, že

uvedené úkony sú podaniami vo veci samej. Intervenient vstupuje do sporu podaním

adresovaným súdu. Podanie tretej osoby, že do konania vstupuje ako intervenient, nie je

podaním vo veci samej. Uvedené podania súd považoval len za procesné úkony v súvislosti

s uplatňovaním alebo bránením práva, za ktoré intervenientovi v 2. rade nepatrí nárok na

náhradu trov konania.

19. Z vyššie uvedených dôvodov súd uvedené uznesenie č. k. -169 zo

dňa 23. 05. 2019 v časti III. výroku zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia,

teda uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť intervenientovi v 2. rade na strane žalovaného

náhradu trov konania vo výške 2 187,41 eur.“

18. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

19. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v tomto smere

dostatočne odôvodnené, okresný súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil

pri rozhodovaní o nárokoch sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky jeho relevantné námietky.

Uznesenie okresného súdu je primerane odôvodnené, pričom ho nemožno považovať

za svojvoľné či arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle

však ústavný súd v napadnutom uznesení okresného súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa

s obsahom uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

20. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné s označeným článkom

a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola

sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1

, resp. že by napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal, preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

21. Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd k veci dodáva, že pokiaľ

sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnuté uznesenie okresného súdu je v rozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

vo svojom vyjadrení k sťažnosti žalobcu v konaní pred okresným súdom neuviedol žiadne

rozhodnutie všeobecného súdu (preto okresnému súdu nemožno vyčítať to, že sa s ním

nevysporiadal, pozn.) a v rámci argumentácie uvedenej v sťažnosti poukázal len na jedno

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III identifikované iba jeho spisovou značkou (jeho

kópiu k sťažnosti nepriložil, pozn.). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nepreukázal ani len svoje tvrdenie, že napadnuté

rozhodnutie je v rozpore s označeným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III, a už

vôbec nie rozpor s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v otázke

rozhodovania o náhrade trov konania v súvislosti s návrhom vstupu do konania ako

intervenient. Napriek uvedenému ústavný súd konštatuje, že je ústavne udržateľný záver

okresného súdu, že v zmysle vyhlášky podanie osoby, ktorou navrhuje len svoj vstup

do konania ako intervenient, bez ďalšieho nemožno považovať za podanie týkajúce sa veci

samej. Ide len o podanie – procesný návrh osoby, ktorý sám osebe neovplyvňuje vec samu,

ale len rieši postavenie danej osoby v konaní. Pokiaľ ide o druhý tzv. úkon právnej služby –

podanie, ktorým sťažovateľ urgoval rozhodnutie o svojom procesnom návrhu, takisto podľa

názoru ústavného súdu nemožno považovať za úkon týkajúci sa veci samej. Skutočnosť, že

sťažovateľ k uvedenému podaniu pripojil aj exekučný spis, ktorým disponoval, ešte z tohto

podania bez ďalšieho nerobí úkon vo veci samej. Navyše, vzhľadom na právne vzdelanie

sťažovateľa a predmet konania a ostatné okolnosti prípadu je otázne, či náklady vynaložené

na právne zastupovanie sťažovateľa bolo možné v okolnostiach posudzovanej veci

považovať za účelne vynaložené výdavky, a teda priznať sťažovateľovi náhradu trov

konania za jeho právne zastúpenie.

22. Ústavný súd nespochybňuje, že pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému

účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek

náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním právne vzdelanej osoby

advokátom. Poukazuje však na skutočnosť, že žaloba na náhradu škody bola podaná

v súvislosti s údajne nesprávnym úradným postupom sťažovateľa – exekútora, pričom

exekútor ako orgán konajúci v mene štátu je osoba znalá práva, najmä však exekučného.

Priznaná náhrada trov konania štátu ako žalovaného subjektu predstavovala sumu 22,06 €,

a priznaná náhrada trov konania sťažovateľovi ako intervenientovi v konaní, spočívajúca

v náhrade nákladov jeho právneho zastúpenia, predstavovala sumu 2 187,41 €. Uvedené

okolnosti prípadu podľa názoru ústavného súdu skôr svedčia o tom, že zastúpenie

sťažovateľa advokátom nezodpovedá účelu, teda aby mu ako osobe znalej právnej

problematiky, ktorá sa týka jeho postupu ako orgánu konajúceho v mene štátu, bola

poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc osobou znalou práva. Inými slovami, právne

zastúpenie sťažovateľa skôr nasvedčuje tomu, že išlo o zneužitie procesného práva na účel

dosiahnutia bezdôvodného zisku (k obdobným záverom dospel Ústavný súd Českej

republiky, hoci na inom skutkovom podklade v náleze sp. zn. z 25. júla 2012).

23. Pokiaľ ide o namietané porušenie „základného práva na zachovanie princípu

právnej istoty a spravodlivosti podľa “, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

namietaný deklarujúci, že Slovenská republika je právny štát, ktorého

imanentnou súčasťou je aj princíp právnej istoty, má charakter všeobecného ústavného

princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo

právnickej osoby, ktorej porušenie by bolo možné vysloviť v konaní o sťažnosti podľa

, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ods. 2 písm. a) z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie.

24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2019

predsedníčka senátu