Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 155/2019
PDF · 521.81 KB
No categories available
IV. ÚS 155/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou
JUDr. Janou Liptákovou, Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. 11 C 28/2018-33
zo 4. júla 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 28/2018-33 zo 4. júla 2018 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka
podala 19. apríla 2018 na okresnom súde žalobu o vyporiadanie zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) proti
(žalovanému). Sťažovateľke bola 25. apríla 2018 prostredníctvom jej právnej zástupkyne
(elektronickými prostriedkami) doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku
v predmetnej veci. Keďže sťažovateľka v súdom určenej lehote súdny poplatok neuhradila,
vydal okresný súd uznesenie č. k. 11 C 28/2018-23 zo 16. mája 2018 (ďalej len „uznesenie
o zastavení konania“), ktorým konanie vo veci zastavil. Proti uzneseniu o zastavení konania
podala sťažovateľka sťažnosť, v rámci ktorej požiadala okresný súd aj o odpustenie
zmeškania lehoty na zaplatenie súdneho poplatku z dôvodu, že na strane jej právnej
zástupkyne existovala prekážka, ktorú považovala za ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý
nedošlo k úhrade súdneho poplatku v súdom určenej lehote. Okresný súd napadnutým
rozhodnutím zamietol sťažovateľkou podanú sťažnosť a svojím ďalším uznesením č. k.
11 C 28/2018-38 z 8. augusta 2018 rozhodol o vrátení súdneho poplatku sťažovateľke.
3.1 Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na to, že „V napádanom
rozhodnutí sa Okresný súd nevysporiadal so všetkými návrhmi a žiadosťami žalobkyne
v konaní. Obsahom sťažnosti bola mimo iného aj žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na
zaplatenie súdneho poplatku. S uvedenou žiadosťou sa súd nezaoberal a o tejto žiadosti
žalobkyne do dnešného dňa nerozhodol. Konanie vo veci samej je po právoplatnosti
napádaného rozhodnutia právoplatné, súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku.
Sťažovateľka má zároveň za to, že v predmetnej veci súd nesprávne a nedostatočne
vyhodnotil jej podanie označené ako sťažnosť a rovnako nesprávne vyhodnotil ňou
predložené prílohy k danému podaniu.“. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu považuje
sťažovateľka za „... neúplné, nedostatočne odôvodnené, nevysporiadajúce sa so všetkými
návrhmi sťažovateľky, odporujúce príslušnej právnej úprave a právnej praxi a popierajúce
právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces vedený v súlade s Ústavou SR a právnymi
predpismi.“.
3.2 Meritum sťažovateľkinej argumentácie spočíva v jej nesúhlase s neuznaním
dôvodov zakladajúcich odpustenie zmeškanej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, ktoré
spočívali v zdravotných dôvodoch jej právnej zástupkyne vyžadujúcich si dobu liečenia 10
až 14 dní a v dôvodoch týkajúcich sa ošetrenia člena rodiny. Sťažovateľka nesúhlasila
s právnym názorom okresného súdu, ktorý „... vyhodnotil... predložené lekárske potvrdenia
nesprávne, považujúc ich len za potvrdenia o jednodňovom vyšetrení, nezohľadňujúc
potvrdenie lekára o dobe liečenia“, a poukázala na to, že „... nie je v kompetenciách
pacienta ovplyvňovať a určovať akým spôsobom mu bude lekárske potvrdenie vydané.“.
Zároveň zvýraznila, že „Liečenie právnej zástupkyne z titulu jej náhle zhoršeného
zdravotného stavu bolo ukončené až kontrolou u ošetrujúceho lekára dňa 18.5.2018.
Následne začala plynúť ďalšia lehota existencie reálnej prekážky a to ošetrovanie dieťaťa.
Ako právna zástupkyňa uviedla je osobou výlučne sama starajúcou sa o maloleté dieťa
nízkeho veku a z dôvodu komplikácií pri chorobe nemohla vykonávať svoje povinnosti. Súd
uviedol v napádanom uznesení, že ošetrovanie dieťaťa z dôvodu, že uvedené nastalo
po lehote na zaplatenie súdneho poplatku, je právne irelevantné. Túto skutočnosť
za irelevantnú nie je možné považovať a to z dôvodu, že má vplyv na posudzovanie splnenia
podmienok na uplatnenie inštitútu odpustenia zmeškania lehoty.“.
3.3 Postupu okresného súdu sťažovateľka vytkla to, že sa „v napádanom rozhodnutí
zaoberá výlučne splnením podmienok § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Z. z., kde cituje dôvody
pre ktoré môže prvoinštančný súd zrušiť uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku, absentuje však zváženie napádaných okolností, či súd nemôže na základe
podaného opravného prostriedku a priložených dokladov rozhodnúť o aplikácii ustanovení
Civilného sporového poriadku upravujúceho odpustenie zmeškania lehoty na zaplatenie
súdneho poplatku. Sťažovateľka má za to, že neexistuje žiadna prekážka, ktorá by
neumožňovala rozhodnúť o odpustení zmeškania lehoty aj v prípade zmeškania lehoty na
úhradu súdneho poplatku. Procesný inštitút odpustenia zmeškania lehoty je postavený na
princípe tzv. generálnej klauzuly s konkrétne negatívne určenými prípadmi, v ktorých
odpustenie zmeškania lehoty nie je prípustné. Povinnosť úhrady súdneho poplatku medzi
uvedené negatívne určené prípady nepatrí a preto je v možnostiach súdu rozhodnúť
v danom prípade o aplikácii tohto inštitútu.“.
3.4 V závere svojej argumentácie sťažovateľka skonštatovala, že „Vzhľadom na
napádané rozhodnutie, voči ktorému nie je prípustný žiaden opravný prostriedok a aj
s poukazom, že vzhľadom na plynutie času sťažovateľka už toho času nie je oprávnená
podať novú opakovanú žalobu, je táto odkázaná výlučne na rozhodnutie Ústavného súdu
v predmetnej veci využívajúc svoje základné ústavné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľka
má za to, že dôvody prekážok na strane právnej zástupkyne sú ospravedlniteľným dôvodom
na odpustenie zmeškania lehoty. V danom konaní nemala žiadnu možnosť hájiť svoje práva
a považuje preto rozhodnutie súdu, najmä s prihliadnutím na stav konania, za neprimerane
prísne a v tomto rozsahu aj nespravodlivé. Navrhuje, aby bolo napádané rozhodnutie,
ktorým sa konanie o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva právoplatne končí
zrušené a aby bol Okresný súd v Michalovciach zaviazaný rozhodnúť o odpustení zmeškania
lehoty a aj o jej faktickom odpustení, čím by v predmetnom konaní bolo ďalej pokračované.
Sťažovateľka má za to, že v predmetnej veci splnila podmienky pre odpustenie zmeškania
lehoty predpokladané CSP a to existenciu ospravedlniteľného dôvodu a podanie žiadosti
o odpustenie v lehote do 15tich dní po odpadnutí prekážky.“.
4. Na podklade uvedeného sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Michalovce č.k. 11C 28/2018 zo dňa
4.7.2018, porušené boli.
2. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Michalovce, č.k. 11 C 28/2018 zo dňa 4.7.2018
č.k. 11C 28/2018 (sťažovateľka mala zrejme na mysli č.k. 11 C 28/2018-33 z 4. júla 2018 –
pozn. ústavného súdu) a vec sa vracia Okresnému súdu v Michalovciach na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 325,42 €,
ktorú je Okresný súd v Michalovciach povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... v lehote
do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola
predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019
upravuje konanie pred ústavným súdom zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde), ktorým bol nahradený zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu
verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 105/06,
II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
13. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
III. ÚS 32/07). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Osobitne problematika trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle, keďže rozhodovanie
o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa
prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (IV. ÚS 248/2008,
14. Článok 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne
uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992,
sťažnosť č. 12945/87, bod 33]. Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje
v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť určený v rámci okolností prípadu (rozsudok
ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29).
Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať odpoveď na všetky im predložené argumenty
(rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90,
bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami
prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť
č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú
pre výsledok prípadu rozhodujúce [rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti
Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017, sťažnosť č. 19867/12, bod 84; tiež S.C. IMH Suceava
S.R.L. proti Rumunsku z 29. 10. 2013, sťažnosť č. 24935/04, bod 40]. Rozhodnutie
vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť
konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo
právnej chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“
(už citovaný rozsudok ESĽP Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok ESĽP vo veci
Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod
119).
15. Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o povinnosť
zaplatiť súdny poplatok ako podmienku konania, ESĽP opakovane zdôraznil, že povinnosť
zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup
k súdu, ktoré by samo osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP
vo veci Kreuz c. Poľsko z 19. 6. 2001, § 60), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo
na bezplatné súdne konanie (rozsudok ESĽP vo veci Airey c. Írsko z 9. 10. 1979, § 25 –
§ 26) a že nikdy nevylúčil možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu
odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (rozsudky ESĽP
vo veci Brualla Goméz de la Torre c. Španielsko z 19. 12. 1997, § 33, vo veci Tolstoy-
Miloslavsky c. Spojené Kráľovstvo z 13. 7. 1995, § 61 a nasl., vo veci Kreuz c. Poľsko,
§ 54).
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012). Spoločným účelom základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu
viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je
garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
17. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje
za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
dôvod doň zasahovať (I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
III.
Uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 28/2018-33 zo 4. júla 2018
18. V relevantnej časti napadnutého rozhodnutia okresný súd v podstatnom uvádza:
«9. Z predmetného spisu vyplýva, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola
právnej zástupkyni žalobkyne doručená dňa 25.4.2018 do elektronickej schránky. Lehota na
splnenie poplatkovej povinnosti začala žalobkyňa plynúť dňa 26.4.2018 a uplynula dňa
7.5.2018. Právna zástupkyňa k sťažnosti pripojila listinné dôkazy a to lekárske potvrdenie
zo dňa 3.5.2018 vydané Leteckou vojenskou nemocnicou, a.s. Murgašova 1, Košice,
z ktorého vyplýva, že právna zástupkyňa bola dňa 3.5.2018 na celodennom ošetrení s pozn.
DL 10-14 dní. Ďalej právna zástupkyňa predložila súdu potvrdenie zo dňa 18.5.2018
vydané Leteckou vojenskou nemocnicou, a.s. Murgašova 1, Košice, z ktorého vyplýva, že
právna zástupkyňa bola dňa 18.5.2018 na celodennom ošetrení - kontrole. Z ďalšieho
dokladu predloženého právnou zástupkyňou (Žiadosť o ošetrovné) vyplýva, že táto
vykonávala ošetrovanie svojho dieťaťa od 18.5.2018 do 8.6.2018.
10. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (účinného od
1.7.2017), ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania,
dovolania alebo kasačnej sťažnosti, súd podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil
v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve
poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku
musí byť poplatník vo výzve poučený.
11. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (účinného
od 1.7.2017) pre nezaplatenie poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak
a) už začal konať vo veci samej,
b) došlo k rozšíreniu žaloby, rozšíreniu návrhu, k podaniu vzájomnej žaloby alebo
vzájomného návrhu v tej istej veci po tom, ako začal konať vo veci samej,
c) žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,
d) vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia,
e) do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný návrh na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému súd vyhovel; ak súd návrhu vyhovie len sčasti,
vyzve poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku v takom rozsahu, ktorého sa oslobodenie
netýka.
12. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (účinného od
1.7.2017), prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku, ak bol súdny poplatok zaplatený v lehote určenej súdom podľa odseku 1 alebo ak
sú na to dôvody podľa odseku 2. Prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľa osobitného
predpisu a správca v ňom pokračuje namiesto poplatníka.
13. Z citovaných zákonných ustanovenia vyplýva, že zákonnými predpokladmi
k tomu, aby súd mohol zrušiť uznesenie o zastavení konanie sú: 1. súdny poplatok bol
zaplatený v lehote určenej súdom podľa odseku 1 alebo 2. sú na to dôvody podľa odseku 2.
Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa súdny poplatok v stanovenej lehote nezaplatila a ani do
uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku nebol podaný návrh na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému súd vyhovel, súd dospel k záveru, že sťažnosť
žalobkyne nie je dôvodná a preto sťažnosť bez nariadenia pojednávania zamietol. Zároveň
súd dodáva, že skutočnosti uvádzané právnou zástupkyňou žalobkyne a predložené doklady
nie sú spôsobilé zmariť účinky uznesenia o zastavení konania, nakoľko právna zástupkyňa
v lehote 10 dní od doručenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku nebola práceneschopná,
bola len na celodennom ošetrení a to len dňa 3.5.2018, preto nič nebránilo právnej
zástupkyni uhradiť tento súdny poplatok do uvedeného termínu ako aj po tomto termíne
do 7.5.2018, resp. do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku podať návrh
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Keďže v sťažnosti proti rozhodnutiu
o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať
skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, tak listinný
dôkaz „Žiadosť o ošetrovné“, z ktorého vyplýva, že právna zástupkyňa vykonávala
ošetrovanie svojho chorého dieťaťa od 18.5.2018 do 8.6.2018, je pre súd v predmetnej veci
právne irelevantný.»
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
19.1 Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že okresný súd
sa všetkými pre rozhodnutie relevantnými skutkovými a právnymi otázkami zaoberal, a to
v rozsahu potrebnom a dostatočnom na prijatie konečného záveru, že sťažovateľkou
uvádzané skutočnosti, ktoré mali spočívať v opodstatnenosti dôvodov zakladajúcich v jej
prípade možnosť odpustenia zmeškanej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, boli
irelevantné a nebolo možné ich subsumovať pod výlučne použiteľnú osobitnú úpravu
vo vzťahu k tejto otázke, ktorou je § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 1. júla
2017 (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Teda okresný súd skúmal, či bol súdny poplatok
zaplatený v lehote určenej súdom alebo či tu nebol niektorý z dôvodov vyplývajúcich z § 10
ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., ktorého prítomnosť nezistil. Okresný súd sa teda
pri odôvodňovaní svojich právnych záverov zaoberal aplikovateľnou právnou úpravou
upravujúcou možnosť rozhodnutia o nezastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
a zistil, že v danom prípade nie je prítomný žiadny z dôvodov vyplývajúcich exaktne z § 10
ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., a pritom ide o ich taxatívny výpočet. Týmto postupom tak
okresný súd konal v súlade s judikatúrou ESĽP a dal vo svojom napadnutom rozhodnutí
odpoveď na všetky tie rozhodujúce/podstatné skutkové a právne okolnosti predmetnej veci,
na ktorých založil jej právne posúdenie (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,
č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis
c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
19.2 K sťažovateľkou predostretým potvrdeniam o jej chorobe s vyznačenou dobou
liečenia okresný súd uviedol, že „nie sú spôsobilé zmariť účinky uznesenia o zastavení
konania, nakoľko právna zástupkyňa v lehote 10 dní od doručenia výzvy na zaplatenie
súdneho poplatku nebola práceneschopná, bola len na celodennom ošetrení a to len dňa
3.5.2018, preto nič nebránilo právnej zástupkyni uhradiť tento súdny poplatok
do uvedeného termínu ako aj po tomto termíne do 7.5.2018, resp. do uplynutia lehoty
na zaplatenie súdneho poplatku podať návrh na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov.“. Ďalšie potvrdenie, a to o ošetrení člena rodiny v období od 18. mája 2018
do 8. júna 2018, okresný súd nevzal do úvahy, keďže, postupujúc podľa § 14 ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb., skonštatoval, že „v sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení súdneho konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí
lehoty na zaplatenie súdneho poplatku...“. Týmto postupom okresný súd dal vo svojom
napadnutom rozhodnutí odpoveď aj na argumenty, ktoré považovala sťažovateľka za tie,
ktoré jej mali privodiť právne posúdenie jej veci, o ktoré usilovala, a teda okresný súd týmto
splnil svoju povinnosť zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.
1993, I. ÚS 46/05, II. ÚS 410/06, II. ÚS 210/2008).
19.3 Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý
by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež, že nie je v poradí
ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,
že judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,
sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad
v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair
hearing) v žiadnom prípade nechápu právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,
akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti
konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
19.4 Zároveň sa ústavnému súdu žiada poznamenať, že sťažovateľka bola v konaní
právne zastúpená, a preto o to viac platí § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je advokát povinný pri výkone
advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, pod ktorou sa rozumie aj to, že dôsledne
využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných
právnych služieb. Sťažovateľka vzhľadom na právne zastúpenie mala vedieť, že okresnému
súdu doručený návrh na vyporiadanie BSM podlieha poplatkovej povinnosti splatnej
už pri jeho podaní a v dôsledku jeho neuhradenia mala v o to väčšej miere buď sama, alebo
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dohliadnuť na jeho úhradu v lehote určenej
okresným súdom, resp. keďže výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola doručená právnej
zástupkyni sťažovateľky, bolo overenie jeho zaplatenia v lehote určenej okresným súdom
vecou odbornej starostlivosti právnej zástupkyne/advokátky. Inými slovami, „vigilantibus
iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr.
advokáta).
20. Uvedené závery okresného súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať
vzhľadom na skutkový a právny stav vo veci za zjavne nelogické, arbitrárne
či neodôvodnené alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie za ústavne neudržateľné. Ústavný súd uzatvára, že napadnuté
rozhodnutie okresného súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej alebo
interpretačnej svojvôle konajúceho súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie
rozhodnutia a zrozumiteľným, preskúmateľným a dostatočným spôsobom dáva odpoveď
na otázku, prečo súd v konfrontácii s relevantnou právnou úpravou nezohľadnil právnou
zástupkyňou sťažovateľky deklarovanú dobu liečenia a ošetrenia člena rodiny ako dôvod
ospravedlňujúci zmeškanie lehoty, v dôsledku čoho konanie pre nezaplatenie súdneho
poplatku zastavil, resp. prečo sťažovateľkou podanú sťažnosť proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 11 C 28/2018-25 zo 16. mája 2018 zamietol. Ústavný súd sťažovateľke zároveň
pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry všeobecný súd v zásade nemôže porušiť
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012, III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014).
21. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na svoj judikovaný názor, podľa
ktorého prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,
čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02,
I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
22. Vzhľadom na to, že v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní
nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal
sťažovateľkou predostreté argumenty po právnej i skutkovej stránke a svoje závery
dostatočným spôsobom odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti
sťažovateľkou predostretej argumentácie vrátane namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto ústavnú
sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)
23. Nad rámec uvedeného ústavný súd v konfrontácii so sťažnostnou námietkou
o nemožnosti podania opätovného návrhu na súde o vyporiadanie BSM (pozri bod 3.4)
poukazuje na § 149 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov, z ktorého vyplýva trojročná lehota na vyporiadanie BSM dohodou bývalých
manželov alebo prostredníctvom návrhu podaného na vecne a mieste príslušnom súde.
Lehotu troch rokov považuje ústavný súd za dostatočne dlhú na zváženie všetkých
skutkových a právnych otázok potrebných k vyporiadaniu BSM niektorým zo zákonom
predpokladaných spôsobov.
24. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že vyhodnotil ústavnú sťažnosť
sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
v nej obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2019
Miroslav DURIŠ predseda senátu