Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 155/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou

JUDr. Janou Liptákovou, Krmanova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. -33

zo 4. júla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -33 zo 4. júla 2018 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka

podala 19. apríla 2018 na okresnom súde žalobu o vyporiadanie zaniknutého

bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) proti

(žalovanému). Sťažovateľke bola 25. apríla 2018 prostredníctvom jej právnej zástupkyne

(elektronickými prostriedkami) doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku

v predmetnej veci. Keďže sťažovateľka v súdom určenej lehote súdny poplatok neuhradila,

vydal okresný súd uznesenie č. k. -23 zo 16. mája 2018 (ďalej len „uznesenie

o zastavení konania“), ktorým konanie vo veci zastavil. Proti uzneseniu o zastavení konania

podala sťažovateľka sťažnosť, v rámci ktorej požiadala okresný súd aj o odpustenie

zmeškania lehoty na zaplatenie súdneho poplatku z dôvodu, že na strane jej právnej

zástupkyne existovala prekážka, ktorú považovala za ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý

nedošlo k úhrade súdneho poplatku v súdom určenej lehote. Okresný súd napadnutým

rozhodnutím zamietol sťažovateľkou podanú sťažnosť a svojím ďalším uznesením č. k.

-38 z 8. augusta 2018 rozhodol o vrátení súdneho poplatku sťažovateľke.

3.1 Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na to, že „V napádanom

rozhodnutí sa Okresný súd nevysporiadal so všetkými návrhmi a žiadosťami žalobkyne

v konaní. Obsahom sťažnosti bola mimo iného aj žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na

zaplatenie súdneho poplatku. S uvedenou žiadosťou sa súd nezaoberal a o tejto žiadosti

žalobkyne do dnešného dňa nerozhodol. Konanie vo veci samej je po právoplatnosti

napádaného rozhodnutia právoplatné, súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku.

Sťažovateľka má zároveň za to, že v predmetnej veci súd nesprávne a nedostatočne

vyhodnotil jej podanie označené ako sťažnosť a rovnako nesprávne vyhodnotil ňou

predložené prílohy k danému podaniu.“. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu považuje

sťažovateľka za „... neúplné, nedostatočne odôvodnené, nevysporiadajúce sa so všetkými

návrhmi sťažovateľky, odporujúce príslušnej právnej úprave a právnej praxi a popierajúce

právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces vedený v súlade s SR a právnymi

predpismi.“.

3.2 Meritum sťažovateľkinej argumentácie spočíva v jej nesúhlase s neuznaním

dôvodov zakladajúcich odpustenie zmeškanej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, ktoré

spočívali v zdravotných dôvodoch jej právnej zástupkyne vyžadujúcich si dobu liečenia 10

až 14 dní a v dôvodoch týkajúcich sa ošetrenia člena rodiny. Sťažovateľka nesúhlasila

s právnym názorom okresného súdu, ktorý „... vyhodnotil... predložené lekárske potvrdenia

nesprávne, považujúc ich len za potvrdenia o jednodňovom vyšetrení, nezohľadňujúc

potvrdenie lekára o dobe liečenia“, a poukázala na to, že „... nie je v kompetenciách

pacienta ovplyvňovať a určovať akým spôsobom mu bude lekárske potvrdenie vydané.“.

Zároveň zvýraznila, že „Liečenie právnej zástupkyne z titulu jej náhle zhoršeného

zdravotného stavu bolo ukončené až kontrolou u ošetrujúceho lekára dňa 18.5.2018.

Následne začala plynúť ďalšia lehota existencie reálnej prekážky a to ošetrovanie dieťaťa.

Ako právna zástupkyňa uviedla je osobou výlučne sama starajúcou sa o maloleté dieťa

nízkeho veku a z dôvodu komplikácií pri chorobe nemohla vykonávať svoje povinnosti. Súd

uviedol v napádanom uznesení, že ošetrovanie dieťaťa z dôvodu, že uvedené nastalo

po lehote na zaplatenie súdneho poplatku, je právne irelevantné. Túto skutočnosť

za irelevantnú nie je možné považovať a to z dôvodu, že má vplyv na posudzovanie splnenia

podmienok na uplatnenie inštitútu odpustenia zmeškania lehoty.“.

3.3 Postupu okresného súdu sťažovateľka vytkla to, že sa „v napádanom rozhodnutí

zaoberá výlučne splnením podmienok , kde cituje dôvody

pre ktoré môže prvoinštančný súd zrušiť uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku, absentuje však zváženie napádaných okolností, či súd nemôže na základe

podaného opravného prostriedku a priložených dokladov rozhodnúť o aplikácii ustanovení

upravujúceho odpustenie zmeškania lehoty na zaplatenie

súdneho poplatku. Sťažovateľka má za to, že neexistuje žiadna prekážka, ktorá by

neumožňovala rozhodnúť o odpustení zmeškania lehoty aj v prípade zmeškania lehoty na

úhradu súdneho poplatku. Procesný inštitút odpustenia zmeškania lehoty je postavený na

princípe tzv. generálnej klauzuly s konkrétne negatívne určenými prípadmi, v ktorých

odpustenie zmeškania lehoty nie je prípustné. Povinnosť úhrady súdneho poplatku medzi

uvedené negatívne určené prípady nepatrí a preto je v možnostiach súdu rozhodnúť

v danom prípade o aplikácii tohto inštitútu.“.

3.4 V závere svojej argumentácie sťažovateľka skonštatovala, že „Vzhľadom na

napádané rozhodnutie, voči ktorému nie je prípustný žiaden opravný prostriedok a aj

s poukazom, že vzhľadom na plynutie času sťažovateľka už toho času nie je oprávnená

podať novú opakovanú žalobu, je táto odkázaná výlučne na rozhodnutie Ústavného súdu

v predmetnej veci využívajúc svoje základné ústavné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľka

má za to, že dôvody prekážok na strane právnej zástupkyne sú ospravedlniteľným dôvodom

na odpustenie zmeškania lehoty. V danom konaní nemala žiadnu možnosť hájiť svoje práva

a považuje preto rozhodnutie súdu, najmä s prihliadnutím na stav konania, za neprimerane

prísne a v tomto rozsahu aj nespravodlivé. Navrhuje, aby bolo napádané rozhodnutie,

ktorým sa konanie o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva právoplatne končí

zrušené a aby bol Okresný súd v Michalovciach zaviazaný rozhodnúť o odpustení zmeškania

lehoty a aj o jej faktickom odpustení, čím by v predmetnom konaní bolo ďalej pokračované.

Sťažovateľka má za to, že v predmetnej veci splnila podmienky pre odpustenie zmeškania

lehoty predpokladané a to existenciu ospravedlniteľného dôvodu a podanie žiadosti

o odpustenie v lehote do 15tich dní po odpadnutí prekážky.“.

4. Na podklade uvedeného sťažovateľka v petite podanej ústavnej sťažnosti navrhla,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Michalovce č.k. zo dňa

4.7.2018, porušené boli.

2. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Michalovce, č.k. zo dňa 4.7.2018

č.k. (sťažovateľka mala zrejme na mysli č.k. -33 z 4. júla 2018 –

pozn. ústavného súdu) a vec sa vracia Okresnému súdu v Michalovciach na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 325,42 €,

ktorú je Okresný súd v Michalovciach povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... v lehote

do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. S účinnosťou od 1. marca 2019

upravuje konanie pred ústavným súdom o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde), ktorým bol nahradený zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

10. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu

verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

13. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (, , ,

). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Osobitne problematika trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle, keďže rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (,

).

14. Článok 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne

uviedli dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992,

sťažnosť č. 12945/87, bod 33]. Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje

v závislosti od povahy rozhodnutia, musí byť určený v rámci okolností prípadu (rozsudok

ESĽP vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29).

Aj keď vnútroštátne súdy nie sú povinné dať odpoveď na všetky im predložené argumenty

(rozsudok ESĽP vo veci Van de Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90,

bod 61), z rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami

prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť

č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú

pre výsledok prípadu rozhodujúce [rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti

Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017, sťažnosť č. 19867/12, bod 84; tiež S.C. IMH Suceava

S.R.L. proti Rumunsku z 29. 10. 2013, sťažnosť č. 24935/04, bod 40]. Rozhodnutie

vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť

konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo

právnej chybe vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“

(už citovaný rozsudok ESĽP Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok ESĽP vo veci

Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod

119).

15. Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o povinnosť

zaplatiť súdny poplatok ako podmienku konania, ESĽP opakovane zdôraznil, že povinnosť

zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup

k súdu, ktoré by samo osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP

vo veci Kreuz c. Poľsko z 19. 6. 2001, § 60), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo

na bezplatné súdne konanie (rozsudok ESĽP vo veci Airey c. Írsko z 9. 10. 1979, § 25 –

§ 26) a že nikdy nevylúčil možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu

odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (rozsudky ESĽP

vo veci Brualla Goméz de la Torre c. Španielsko z 19. 12. 1997, § 33, vo veci Tolstoy-

Miloslavsky c. Spojené Kráľovstvo z 13. 7. 1995, § 61 a nasl., vo veci Kreuz c. Poľsko,

§ 54).

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Spoločným účelom základného

práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý proces (

dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu

viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je

garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť ().

17. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje

za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou (, ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

dôvod doň zasahovať (, , ).

III.

Uznesenie okresného súdu č. k. -33 zo 4. júla 2018

18. V relevantnej časti napadnutého rozhodnutia okresný súd v podstatnom uvádza:

«9. Z predmetného spisu vyplýva, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola

právnej zástupkyni žalobkyne doručená dňa 25.4.2018 do elektronickej schránky. Lehota na

splnenie poplatkovej povinnosti začala žalobkyňa plynúť dňa 26.4.2018 a uplynula dňa

7.5.2018. Právna zástupkyňa k sťažnosti pripojila listinné dôkazy a to lekárske potvrdenie

zo dňa 3.5.2018 vydané Leteckou vojenskou nemocnicou, a.s. Murgašova 1, Košice,

z ktorého vyplýva, že právna zástupkyňa bola dňa 3.5.2018 na celodennom ošetrení s pozn.

DL 10-14 dní. Ďalej právna zástupkyňa predložila súdu potvrdenie zo dňa 18.5.2018

vydané Leteckou vojenskou nemocnicou, a.s. Murgašova 1, Košice, z ktorého vyplýva, že

právna zástupkyňa bola dňa 18.5.2018 na celodennom ošetrení - kontrole. Z ďalšieho

dokladu predloženého právnou zástupkyňou (Žiadosť o ošetrovné) vyplýva, že táto

vykonávala ošetrovanie svojho dieťaťa od 18.5.2018 do 8.6.2018.

10. Podľa o súdnych poplatkoch (účinného od

1.7.2017), ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania,

dovolania alebo kasačnej sťažnosti, súd podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil

v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve

poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku

musí byť poplatník vo výzve poučený.

11. Podľa o súdnych poplatkoch (účinného

od 1.7.2017) pre nezaplatenie poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak

a) už začal konať vo veci samej,

b) došlo k rozšíreniu žaloby, rozšíreniu návrhu, k podaniu vzájomnej žaloby alebo

vzájomného návrhu v tej istej veci po tom, ako začal konať vo veci samej,

c) žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,

d) vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia,

e) do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný návrh na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému súd vyhovel; ak súd návrhu vyhovie len sčasti,

vyzve poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku v takom rozsahu, ktorého sa oslobodenie

netýka.

12. Podľa o súdnych poplatkoch (účinného od

1.7.2017), prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku, ak bol súdny poplatok zaplatený v lehote určenej súdom podľa odseku 1 alebo ak

sú na to dôvody podľa odseku 2. Prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre

nezaplatenie súdneho poplatku aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľa osobitného

predpisu a správca v ňom pokračuje namiesto poplatníka.

13. Z citovaných zákonných ustanovenia vyplýva, že zákonnými predpokladmi

k tomu, aby súd mohol zrušiť uznesenie o zastavení konanie sú: 1. súdny poplatok bol

zaplatený v lehote určenej súdom podľa odseku 1 alebo 2. sú na to dôvody podľa odseku 2.

Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa súdny poplatok v stanovenej lehote nezaplatila a ani do

uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku nebol podaný návrh na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému súd vyhovel, súd dospel k záveru, že sťažnosť

žalobkyne nie je dôvodná a preto sťažnosť bez nariadenia pojednávania zamietol. Zároveň

súd dodáva, že skutočnosti uvádzané právnou zástupkyňou žalobkyne a predložené doklady

nie sú spôsobilé zmariť účinky uznesenia o zastavení konania, nakoľko právna zástupkyňa

v lehote 10 dní od doručenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku nebola práceneschopná,

bola len na celodennom ošetrení a to len dňa 3.5.2018, preto nič nebránilo právnej

zástupkyni uhradiť tento súdny poplatok do uvedeného termínu ako aj po tomto termíne

do 7.5.2018, resp. do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku podať návrh

na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Keďže v sťažnosti proti rozhodnutiu

o zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať

skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, tak listinný

dôkaz „Žiadosť o ošetrovné“, z ktorého vyplýva, že právna zástupkyňa vykonávala

ošetrovanie svojho chorého dieťaťa od 18.5.2018 do 8.6.2018, je pre súd v predmetnej veci

právne irelevantný.»

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19.1 Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že okresný súd

sa všetkými pre rozhodnutie relevantnými skutkovými a právnymi otázkami zaoberal, a to

v rozsahu potrebnom a dostatočnom na prijatie konečného záveru, že sťažovateľkou

uvádzané skutočnosti, ktoré mali spočívať v opodstatnenosti dôvodov zakladajúcich v jej

prípade možnosť odpustenia zmeškanej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, boli

irelevantné a nebolo možné ich subsumovať pod výlučne použiteľnú osobitnú úpravu

vo vzťahu k tejto otázke, ktorou je

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 1. júla

2017 (ďalej len „“). Teda okresný súd skúmal, či bol súdny poplatok

zaplatený v lehote určenej súdom alebo či tu nebol niektorý z dôvodov vyplývajúcich z § 10

ods. 2 , ktorého prítomnosť nezistil. Okresný súd sa teda

pri odôvodňovaní svojich právnych záverov zaoberal aplikovateľnou právnou úpravou

upravujúcou možnosť rozhodnutia o nezastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

a zistil, že v danom prípade nie je prítomný žiadny z dôvodov vyplývajúcich exaktne z § 10

ods. 2 , a pritom ide o ich taxatívny výpočet. Týmto postupom tak

okresný súd konal v súlade s judikatúrou ESĽP a dal vo svojom napadnutom rozhodnutí

odpoveď na všetky tie rozhodujúce/podstatné skutkové a právne okolnosti predmetnej veci,

na ktorých založil jej právne posúdenie (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A,

č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis

c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

19.2 K sťažovateľkou predostretým potvrdeniam o jej chorobe s vyznačenou dobou

liečenia okresný súd uviedol, že „nie sú spôsobilé zmariť účinky uznesenia o zastavení

konania, nakoľko právna zástupkyňa v lehote 10 dní od doručenia výzvy na zaplatenie

súdneho poplatku nebola práceneschopná, bola len na celodennom ošetrení a to len dňa

3.5.2018, preto nič nebránilo právnej zástupkyni uhradiť tento súdny poplatok

do uvedeného termínu ako aj po tomto termíne do 7.5.2018, resp. do uplynutia lehoty

na zaplatenie súdneho poplatku podať návrh na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov.“. Ďalšie potvrdenie, a to o ošetrení člena rodiny v období od 18. mája 2018

do 8. júna 2018, okresný súd nevzal do úvahy, keďže, postupujúc podľa § 14 ods. 3 zákona

č. , skonštatoval, že „v sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení súdneho konania

pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí

lehoty na zaplatenie súdneho poplatku...“. Týmto postupom okresný súd dal vo svojom

napadnutom rozhodnutí odpoveď aj na argumenty, ktoré považovala sťažovateľka za tie,

ktoré jej mali privodiť právne posúdenie jej veci, o ktoré usilovala, a teda okresný súd týmto

splnil svoju povinnosť zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.

1993, , , ).

19.3 Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež, že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,

že judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,

sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj doterajšia judikatúra ESĽP (napríklad

v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair

hearing) v žiadnom prípade nechápu právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,

akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti

konkrétneho prípadu ().

19.4 Zároveň sa ústavnému súdu žiada poznamenať, že sťažovateľka bola v konaní

právne zastúpená, a preto o to viac platí o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je advokát povinný pri výkone

advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, pod ktorou sa rozumie aj to, že dôsledne

využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho

presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných

právnych služieb. Sťažovateľka vzhľadom na právne zastúpenie mala vedieť, že okresnému

súdu doručený návrh na vyporiadanie BSM podlieha poplatkovej povinnosti splatnej

už pri jeho podaní a v dôsledku jeho neuhradenia mala v o to väčšej miere buď sama, alebo

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dohliadnuť na jeho úhradu v lehote určenej

okresným súdom, resp. keďže výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola doručená právnej

zástupkyni sťažovateľky, bolo overenie jeho zaplatenia v lehote určenej okresným súdom

vecou odbornej starostlivosti právnej zástupkyne/advokátky. Inými slovami, „vigilantibus

iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr.

advokáta).

20. Uvedené závery okresného súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať

vzhľadom na skutkový a právny stav vo veci za zjavne nelogické, arbitrárne

či neodôvodnené alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie za ústavne neudržateľné. Ústavný súd uzatvára, že napadnuté

rozhodnutie okresného súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej alebo

interpretačnej svojvôle konajúceho súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

rozhodnutia a zrozumiteľným, preskúmateľným a dostatočným spôsobom dáva odpoveď

na otázku, prečo súd v konfrontácii s relevantnou právnou úpravou nezohľadnil právnou

zástupkyňou sťažovateľky deklarovanú dobu liečenia a ošetrenia člena rodiny ako dôvod

ospravedlňujúci zmeškanie lehoty, v dôsledku čoho konanie pre nezaplatenie súdneho

poplatku zastavil, resp. prečo sťažovateľkou podanú sťažnosť proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -25 zo 16. mája 2018 zamietol. Ústavný súd sťažovateľke zároveň

pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry všeobecný súd v zásade nemôže porušiť

základné právo na súdnu ochranu podľa a ani právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci

(, , , , , ).

21. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na svoj judikovaný názor, podľa

ktorého prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,

čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (,

, , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

22. Vzhľadom na to, že v danom prípade okresný súd pri svojom rozhodovaní

nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov, preskúmal

sťažovateľkou predostreté argumenty po právnej i skutkovej stránke a svoje závery

dostatočným spôsobom odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti

sťažovateľkou predostretej argumentácie vrátane namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto ústavnú

sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

23. Nad rámec uvedeného ústavný súd v konfrontácii so sťažnostnou námietkou

o nemožnosti podania opätovného návrhu na súde o vyporiadanie BSM (pozri bod 3.4)

poukazuje na v znení neskorších

predpisov, z ktorého vyplýva trojročná lehota na vyporiadanie BSM dohodou bývalých

manželov alebo prostredníctvom návrhu podaného na vecne a mieste príslušnom súde.

Lehotu troch rokov považuje ústavný súd za dostatočne dlhú na zváženie všetkých

skutkových a právnych otázok potrebných k vyporiadaniu BSM niektorým zo zákonom

predpokladaných spôsobov.

24. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že vyhodnotil ústavnú sťažnosť

sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu