Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 311/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 18. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku

a Martina Vernarského (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Šumšalom,

Krasovského 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 15. februára 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. februára 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. februára 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a n a ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov) na účet

advokáta Mgr. Petra Šumšalu, Krasovského 13, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí na ďalšie konanie

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -18 zo 7. júna 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Petrom

Šumšalom, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 15. februára 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. mája 2015 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) uznaný vinným zo spáchania zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344

ods. 1 písm. b) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), za čo mu bol s použitím a Trestného

zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 32 mesiacov. Okresný súd

pri ukladaní trestu sťažovateľovi dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa prevažujú

priťažujúce okolnosti. Preto podľa základnú výmeru trestnej

sadzby za zločin marenia spravodlivosti v rozsahu 1 až 6 rokov upravil tak, že dolnú hranicu

trestnej sadzby zvýšil o 1/3 rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou základnej trestnej

sadzby (1/3 z 5 rokov), t. j. o 20 mesiacov, a trest odňatia slobody uložil sťažovateľovi

na dolnej hranici zvýšenej dolnej hranice základnej trestnej sadzby v trvaní 32 mesiacov

(1 rok a 20 mesiacov, t. j. 32 mesiacov).

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa v odvolacom konaní stotožnil

so závermi okresného súdu, a preto odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

zamietol uznesením sp. zn. zo 17. mája 2016 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“).

4. Najvyšší súd v dovolacom konaní iniciovanom sťažovateľom akceptoval námietky

sťažovateľa o nesprávnom vyhodnotení pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností

okresným súdom a krajským súdom a nedôvodným zvýšením dolnej hranice základnej

trestnej sadzby podľa ako porušenie zákona zamýšľané ako

dovolací dôvod v . Podľa názoru najvyššieho súdu

však zistené porušenie zákona nemožno v zmysle použiť

ako dovolací dôvod, pretože zásadne neovplyvnilo postavenie sťažovateľa. Z uvedených

dôvodov najvyšší súd napadnutým uznesením podľa

dovolanie sťažovateľa odmietol.

5. V dôvodoch sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že trestný čin marenia

spravodlivosti podľa je špecifický svojím veľkým rozsahom

medzi dolnou a hornou hranicou trestnej sadzby (5 rokov), čo pri použití § 38 ods. 4

spôsobuje značné zvýšenie dolnej sadzby trestu odňatia slobody

(konkrétne o jeden rok a osem mesiacov). Podľa sťažovateľa „Najvyšší súd, Krajský súd

a Okresný súd sa natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že zásadne popreli ich

účel a význam. Vzhľadom na uvedené nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť

(práve naopak), že v prípade nepostupovania podľa by

všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest (na samej dolnej hranici

základnej sadzby 1 až 6 rokov).“. Keďže v danom prípade podľa sťažovateľa konajúce súdy

nepostupovali v súlade so zásadami ukladania trestov, pretože neprihliadli zákonným

spôsobom na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, bol mu uložený neprimeraný

a nezákonný trest.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

vyslovil, že najvyšší súd „postupom a Uznesením sp. zn. z 15.02.2017...

porušil základné právo podľa ..., základné právo

na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny... a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, zrušil uznesenie najvyššieho súdu, uznesenie krajského súdu,

ako aj rozsudok okresného súdu, vec vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal

v sťažnosti bližšie nevyčíslenú náhradu trov právneho zastúpenia.

7. K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj najvyšší súd podaním č. k. -47

zo 4. júla 2017 a uviedol, že sťažnosť sťažovateľa považuje za neopodstatnenú z týchto

dôvodov:

«Pokiaľ ide o hlavný argument sťažovateľa, a síce, že pochybenie súdov týkajúce

sa nesprávnej aplikácie § 38 ods. 4 Tr. zák. na neho muselo mať zásadný vplyv, keďže inak

by mu bol uložený výrazne miernejší trest (niekde na úrovni 1 roka), tento považujeme

za ničím nepodloženú špekuláciu.

V prvom rade, uloženie konkrétneho trestu nezávisí len od výsledného pomeru

priťažujúcich a poľahčujúcich okolností (tie sú rozhodné len pre úpravu trestnej sadzby),

keďže v zákone sa explicitne uvádza, že súdy sú povinné prihliadnuť aj na mieru ich

závažnosti (§ 38 ods. 2 Tr. zák.). Uložený trest má tiež v zmysle základných zásad

pre ukladanie trestov dostatočne reflektovať rozmer individuálnej a generálnej prevencie,

ako aj morálneho odsúdenia páchateľa (§ 34 ods. 1 Tr. zák.). V neposlednom rade súdy

vezmú do úvahy aj spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, ale aj osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy (§ 34 ods. 4 Tr. zák.).

Z uvedeného je zrejmé, že na konkrétnu výmeru trestu má vplyv aj množstvo iných

faktorov (ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti opomína), a preto pokiaľ sťažovateľovi

v dôsledku pochybenia súdov pri vyhodnotení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. k/

Tr. zák. nebol uložený trest mimo zákonom ustanovenej hranice trestnej sadzby (správne

upravenej v intenciách § 38 Tr. zák.), nemožno bez ďalšieho skonštatovať existenciu

príčinnej súvislosti medzi porušením zákona a dopadom na jeho postavenie.

V sťažovateľovom prípade je formulovaný záver ešte zreteľnejší, keďže krajský súd

na s. 7 ods. 3 uznesenia jednoznačne uviedol, že uložený trest na dolnej hranici (zvýšenej)

trestnej sadzby považuje za nielen zákonný, ale aj spravodlivý, zodpovedajúci zmyslu

trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, účelu trestu podľa § 34

ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatným rozhodným kritériám podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. Okresný súd

na s. 5 ods. 5 rozsudku poukázal na dopravné priestupky, na jeden priestupok

proti občianskemu spolunažívaniu, štyri záznamy v registri trestov a predovšetkým na to,

že uvedenej trestnej činnosti sa sťažovateľ dopustil v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia, aby napokon ustálil, že „takto uložený trest postačí na nápravu a prevýchovu

obžalovaného, ako aj na zabezpečenie ochrany spoločnosti.“ Z odôvodnenia predmetných

rozhodnutí je podľa našej mienky zrejmé, že súdy (po dôslednom vyhodnotení aj ďalších

hore uvedených kritérií) v žiadnom prípade nepovažovali uložený trest za neprimerane

prísny a vo svojej podstate ani neboli limitované nezákonne zvýšenou dolnou hranicou

trestnej sadzby.

Napokon, pokiaľ by tomu tak bolo, nič im (súdom) nebránilo postupovať podľa § 39

ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 39 ods. 3 písm. e/ Tr. zák. a v prípade identifikácie

mimoriadnych okolností (sťažovateľ napr. poukazuje na bagateľnú výšku pohľadávky,

ktorej uspokojenie mal krádežou doručenky mariť) uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestnej

sadzby. Takýmto spôsobom však nepostupovali, na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36

písm. k/ Tr. zák. odmietli prihliadnuť (a ak by aj prihliadali, zo s. 7 ods. 1 uznesenia

krajského súdu sa možno domnievať, že mieru závažnosti takto prípadne priznanej

poľahčujúcej okolnosti by považovali za minimálnu) a svoje závery v tomto smere

aj náležite odôvodnili.

Na podklade týchto skutočností sme toho názoru, že tvrdenia sťažovateľa o výrazne

miernejšom treste pri započítaní ďalšej poľahčujúcej okolnosti majú len hypotetický

charakter a dovolací súd postupoval správne, keď s ohľadom na

dospel k záveru, že zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie sťažovateľa

(obdobne viď sp. zn. , sp. zn. ).

Na záver - len kvôli úplnosti - poukazujeme na fakt, že hoci sťažovateľ v súlade s §

50 ods. 1 písm. c/ o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) označil najvyšší súd ako subjekt, proti ktorému sťažnosť

smeruje, na viacerých miestach konštatuje, že porušenia jeho práv sa mal dopustiť krajský a

okresný súd (s. 3 ods. 6, s. 4 ods. 1, s. 4 ods. 5 atď.). Aj v petite sťažnosti sťažovateľ v

rozpore s žiada zrušiť rozhodnutia krajského a

okresného súdu, hoci tieto ani nie sú účastníkmi konania.

Pokiaľ teda sťažovateľ dospel k záveru, že to boli súdy nižšieho stupňa, ktoré porušili

ním špecifikované práva (napr. deklarované právo na právnu istotu), potom najvyšší súd

(v tomto rozsahu) ani nie je pasívne legitimovaný...»

8. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu doručenom

ústavnému súdu 7. augusta 2017 zotrval na dôvodnosti svojej sťažnosti a uviedol:

«Nie je možné sa stotožniť s argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

že samotný trest bol uložený v zákonom ustanovenej hranici trestnej sadzby a nemalo

na to vplyv ani posudzovanie priťažujúcich a poľahčujúcich okolnosti, nakoľko ako vyplýva

z Trestného rozkazu č. 41792/14 zo dňa 18.09.2014, týmto bol sťažovateľovi uložený trest

odňatia slobody vo výmere 1 roka, pričom pri samotnom ukladaní a výmere trestu

sa rovnako posudzovali výlučne poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ktoré boli v tom čase

úplne rovnaké/totožné s tými, ktoré existovali počas celého trvania trestného konania,

a tu na základe ich vyhodnotenia bol sťažovateľovi uložený trest na dolnej hranici trestnej

sadzby, teda presne v takej istej hranici, v akej neskôr súdy uložili sťažovateľovi trest,

avšak pri jej nezákonnom zvýšení o 1/3.

Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení uvádza, že súdy

postupovali pri ukladaní trestu v súlade s , tak ani s týmto sa nie je

možné stotožniť, nakoľko súdy vôbec neakceptovali skutočnosť, že závažnosť a miera

nebezpečnosti pri posudzovanom skutku bola minimálna, a ani na to, že sťažovateľ

odstránil všetky následky svojho konania. V celej veci sa jednalo o pohľadávku Dopravného

podniku Bratislava a.s. vo výške 46,93 eur s príslušenstvom, pričom exekučné konanie bolo

ukončené úplným zaplatením. Z čoho vyplynula minimálna miera nebezpečnosti

pre spoločnosť, ktorú však súdy jednoznačne opomenuli akceptovať, takže tvrdenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o akceptovaní sa v tomto

javia ako čisto utopické.

Rovnako nie je možné stotožniť sa s argumentáciou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorou bagatelizuje poľahčujúce okolnosti, ktoré boli v prospech sťažovateľa,

teda že „mieru závažnosti takto prípadne priznanej poľahčujúcej okolnosti by považovali

súdy za minimálnu“. Z uvedeného má Najvyšší súd Slovenskej republiky evidentne za to,

že poľahčujúce okolnosti v prospech sťažovateľa boli zrejme bezvýznamné, keď sa o nich

ani nemuselo rozhodovať a prihliadať na ne. Uvedené tvrdenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je neprípustné…

Sťažovateľ podotýka, že trest je vždy v prvom rade určovaný zákonom ... až následne

aplikačnou úvahou súdu o primeranosti... Aplikačná úvaha súdu sa však vždy pohybuje len

v rámci zákonnej trestnej sadzby...»

9. Sťažovateľ zotrval na dôvodoch svojej ústavnej sťažnosti, pričom v podaní

doručenom ústavnému súdu 10. februára 2020 vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

11. nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

II.

Právne závery ústavného súdu vo veci samej

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. -18

zo 7. júna 2017 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu vo vzťahu k jeho záverom o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) v spojení s odsekom 5 . Najvyšší súd v napadnutom uznesení

síce dospel k záveru, že v dovolaním napadnutom rozsudku krajského súdu bola v dôsledku

nesprávneho vyhodnotenia pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností nedôvodne

zvýšená dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby, avšak uloženie trestu

sťažovateľovi na takto zvýšenej dolnej hranici trestnej sadzby podľa najvyššieho súdu

zásadne neovplyvnilo jeho postavenie.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

15. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok

porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také

považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá

s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych

interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok

za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m.

, ). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych

ústavných sťažností podľa nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať

príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné,

na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy

aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu a príslušných

medzinárodných zmlúv.

16. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde...

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Podľa trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti

pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky

na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania

trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa odseku 2 páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je

to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné

sadzby trestu odňatia slobody. Podľa odseku 3 trest má postihovať iba páchateľa,

tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby

a podľa odseku 4 pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob

spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce

okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

19. Podľa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí

súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich

okolností. Podľa odseku 3 ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná

hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa odseku 4 ak prevažuje

pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej

sadzby o jednu tretinu. Podľa odseku 8 zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej

hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej

trestnej sadzby; základom na zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi

hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

20. Podľa ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu

alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej

týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany

spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú

hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

21. Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť

zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa odseku 5 dôvody

podľa odseku 1 písm. i) a podľa odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona

zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

22. V posudzovanej veci bol sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu potvrdeným

rozsudkom krajského súdu uložený trest odňatia slobody na dolnej hranici zvýšenej trestnej

sadzby trestu odňatia slobody v trvaní 1 roka a 20 mesiacov. Najvyšší súd v napadnutom

uznesení akceptoval dovolaciu námietku sťažovateľa, že pri ukladaní trestu odňatia slobody

došlo k porušeniu zákona nesprávnym vyhodnotením pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich

okolností a z toho dôvodu k nezákonnému zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby trestu

odňatia slobody (z 1 roka na 1 rok a 20 mesiacov pri nezmenenej hornej hranici 6 rokov).

Keďže však trest uložený sťažovateľovi je v rozmedzí základnej trestnej sadzby, zistené

porušenie zákona podľa najvyššieho súdu zásadne neovplyvnilo postavenie sťažovateľa,

a preto nezaložilo dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) v spojení s ods. 5

.

23. Z hľadiska posúdenia možnosti namietaného porušenia sťažovateľom označených

práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu je preto podstatné posúdenie záveru

najvyššieho súdu, že zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie

sťažovateľa.

24. Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , , ),

z ktorej okrem iného vyplýva, že v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu

prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci

sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (,

). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmie opomínať,

že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne

ponímanej spravodlivosti (m. m. , , , ,

).

25. Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký

výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti

alebo ho urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. Označené porušenie

niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie,

ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť

do označených základných práv sťažovateľa.

26. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil názor,

že v požiadavka individualizácie trestu, t. j. primeranosti trestu k spáchanému trestnému

činu, nepozná žiadne výnimky, preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd

pri rozhodovaní o treste možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu,

ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter

jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným (napr. nález sp. zn. ,

).

27. Najvyšší súd odmietnutie dovolania založil na aplikácii § 371 ods. 5 Trestného

poriadku, teda na závere, že zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie

obvineného. Z toho vyplýva, že najvyšší súd zistil danosť dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) . Inak by totiž o výnimke podľa Trestného

poriadku nebolo možné aplikačne uvažovať. Najvyšší súd takto v podstate konštatoval,

že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho

ustanovenia, a to konkrétne . Z toho konzekventne plynie,

že výrok rozhodnutia o potvrdení nepodmienečného trestu odňatia slobody v rozsahu 32

mesiacov je uložením trestu na dolnej hranici trestnej sadzby zvýšenej podľa § 38 ods. 4

. Ak by sporná výmera trestu nebola prejavom vôle okresného súdu

a krajského súdu uložiť sťažovateľovi trest na dolnej hranici trestnej sadzby, ale výsledkom

úvahy všeobecných súdov, na ktorú podľa vyjadrenia najvyššieho súdu k prijatej ústavnej

sťažnosti malo „vplyv aj množstvo iných faktorov (ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

opomína)“, potom by dovolací súd musel konštatovať nenaplnenie dovolacieho dôvodu

podľa , v dôsledku čoho by strácalo zmysel

zakladať odmietnutie dovolania sťažovateľa na výnimke podľa § 371 ods. 5 Trestného

poriadku.

28. Najvyšší súd však odmietol dovolanie práve kvôli použitiu § 371 ods. 5

, a tým implicitne potvrdil vlastné chápanie individualizovaného trestu

ako vymeraného práve kvôli tomu, že 32 mesiacov predstavuje dolnú hranicu trestnej

sadzby. Preto argumentácia najvyššieho súdu, podľa ktorej je uložená trestná sadzba nielen

výsledkom aplikácie dolnej hranice trestnej sadzby, ale aj výsledkom zohľadnenia iných

faktorov, neobstojí, lebo je myšlienkovo a logicky rozporná s dôvodmi, na ktorých najvyšší

súd odmietnutie dovolania sťažovateľa založil.

29. Ústavný súd zastáva názor, že v posudzovanom prípade najvyšší súd opomenul

pri učinení svojho záveru požiadavku individualizácie trestu, keď len na základe

skutočnosti, že trest bol sťažovateľovi uložený v rozmedzí základnej trestnej sadzby,

považoval za preukázané, že porušenie zákona rozsudkom krajského súdu spočívajúce

v nezákonnom zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby zásadne neovplyvnilo postavenie

sťažovateľa.

30. V konkrétnych okolnostiach prípadu sťažovateľa záver najvyššieho súdu nie je

s ohľadom na požiadavku individualizácie trestu akceptovateľný, keďže sťažovateľovi

ukladaný trest bol práve na dolnej hranici nezákonne zvýšenej dolnej hranice trestnej

sadzby. Teda v danom prípade sa aj všetky kritériá individualizácie trestu okresným súdom,

resp. krajským súdom nutne zvažovali vo vzťahu k takto nezákonne zvýšenej dolnej hranici

trestnej sadzby 2 rokov a 8 mesiacov, a nie vo vzťahu k základnej dolnej hranici 1 roka,

čo nevyhnutne mohlo zásadne ovplyvniť postavenie sťažovateľa.

31. Ústavný súd preto nepovažuje za akceptovateľnú argumentáciu najvyššieho súdu

v jeho vyjadrení k sťažnosti, v ktorej dôvodí primeranosťou trestu uloženého sťažovateľovi

na nezákonne zvýšenej dolnej hranici trestnej sadzby, keď uvádza, že vzhľadom

na odôvodnenie jeho uloženia v rozsudku krajského súdu nie je v zrejmom nepomere

k závažnosti činu, k pomerom páchateľa a účelu trestu.

32. Ústavný považuje za potrebné poznamenať, že trest uložený v rozmedzí

základnej trestnej sadzby pri súčasnom nezákonnom zvýšení alebo znížení trestnej sadzby

v zásade nemusí nevyhnutne ovplyvniť postavenie odsúdeného (napr. ak mu bol uložený

trest v hornej polovici trestnej sadzby, pričom nezákonne bola zvýšená dolná hranica

trestnej sadzby alebo opačne), ako opakovane judikoval najvyšší súd vo svojej ostatnej

rozhodovacej činnosti, avšak v posudzovanej veci vzhľadom na dôvody uvedené v bodoch

27 a 28 odôvodnenia tohto nálezu zjavne nejde o takýto prípad.

33. Pokiaľ najvyšší súd v ďalšej časti svojho vyjadrenia dôvodí primeranosť

sťažovateľovi uloženého trestu tým, že okresný súd, resp. krajský súd nevyužili možnosť

mimoriadneho zníženia trestu v zmysle , ústavný súd zdôrazňuje,

že samotné nevyužitie tohto mimoriadneho inštitútu (ktorého použitie by malo byť len

výnimočné) nie je spôsobilé ústavne súladným spôsobom odôvodniť zachovanie zásady

individualizácie trestu v sťažovateľovej trestnej kauze.

34. V prípade sťažovateľa nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť,

že pri individualizácii trestu v rámci základnej trestnej sadzby, a nie v rozmedzí nezákonne

zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby by okresný súd, resp. krajský súd v odvolacom

konaní uložil iný, pre sťažovateľa priaznivejší trest. Preto najvyšším súdom zistené

porušenie zákona mohlo zásadným spôsobom ovplyvniť jeho postavenie. Keďže najvyšší

súd v napadnutom rozhodnutí uvedené skutočnosti nezohľadnil, ústavný súd konštatuje,

že napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , resp. listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Kasácia a náhrada trov konania

35. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie.

36. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

garantovaného a práva zaručeného medzinárodnou zmluvou o ľudských právach,

zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 15. februára 2017 a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

37. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

38. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané

dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 15. februára 2017 znova

prerokovať, v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami sťažovateľa,

ktoré boli formulované v dovolaní a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto náleze, vec v ďalšom konaní opätovne rozhodnúť, rešpektujúc obsah

a zmysel všetkých práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené.

39. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania..

40. Sťažovateľ si v návrhu uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia

a ústavný súd považuje za dôvodné úspešnému sťažovateľovi priznať úhradu trov právneho

zastúpenia. V súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2017 je 147,33 €

a paušálna náhrada nákladov za jeden úkon právnej služby 8,84 €. Z uvedených dôvodov

ústavný súd zaviazal porušovateľa základného práva na zaplatenie úhrady trov právneho

zastúpenia sťažovateľovi v sume 312,34 € (2x 147,33 € + 2 x 8,84 €), tak ako to je v bode 3

výrokovej časti tohto nálezu. Ústavný súd nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2017 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu), pretože toto

vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti významné pre rozhodnutie ústavného súdu.

41. Priznanú úhradu trov konania je povinný zaplatiť sťažovateľovi najvyšší súd

na účet jeho právneho zástupcu ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

42. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu