Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/29/2016

Identifikačné číslo spisu: 5113011408 Dátum vydania rozhodnutia: 28.04.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Juraj Kliment Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5113011408.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a členov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci obvineného H. S. pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 28. apríla 2016 v Bratislave dovolanie obvineného H. S. podané prostredníctvom jeho advokátky JUDr. Zdenky Hruškovej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 29. mája 2014, sp. zn. a rozhodol

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného H. S. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 24. februára 2014, sp. zn. , uznal obvineného H. S. vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ktorý je uvedený v rozsudku.

Za to okresný súd obvineného H. S. odsúdil podľa § 212 ods. 3 Tr. zák. za použitia § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák., § 36 písm. l/ Tr. zák. a § 37 písm. h/ a m/ Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 6 (šesť) mesiacov. Podľa Tr. zák. súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť (spoločne a nerozdielne) poškodeným Ing. J. O. a H. O. škodu vo výške 431 Eur (štyristotridsaťjeden).

Proti tomuto rozsudku podal obvinený H. S. čo do výroku o uloženom treste a náhrade škody odvolanie, ktoré Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 29. mája 2014, sp. zn. , podľa zamietol.

Dňa 1. februára 2016 bolo okresnému súdu doručené podanie obvineného H. S. označené ako „Žiadosť o mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie“, ktorým sa z dôvodov uvedených v inom jeho podaní označenom ako „Žiadosť o mimoriadny opravný prostriedok - obnovu konania“ z 24. augusta 2015 domáhal o. i. ustanovenia obhajcu za účelom podania dovolania. Dňa 1. marca 2016 bolo okresnému

súdu doručené dovolanie obvineného podané prostredníctvom ustanovenej obhajkyne JUDr. Zdenky Hruškovej - advokátky, so sídlom Makovického 7, 010 01 Žilina.

Obvinený H. S. v podanom dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa , , a

Vo vzťahu k dôvodu spočívajúcemu v uložení trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby ( ) a nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia ( ) obvinený H. S. uviedol, že skutku, ktorý je mu v tomto konaní kladený za vinu, sa dopustil dňa 14. apríla 2013, tzn. ešte predtým, ako bol rozsudkom Okresného súdu Martin z 11. februára 2014, sp. zn. , a rozsudkom okresného súdu z 22. augusta 2013, sp. zn. , uznaný vinným z inej trestnej činnosti.

Na základe tohto mali byť vyššie uvedené rozsudky zrušené a za všetky zbiehajúce trestné činy mal byť podľa § 42 Tr. zák. uložený súhrnný trest. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 16. apríla 2015, sp. zn. , v ktorom odvolací súd skonštatoval pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý konanie obvineného neposúdil ako súbeh, ale ako recidívu.

Dovolací dôvod spočívajúci v zásadnom porušení práva na obhajobu ( ) obvinený H. S. vyvodzoval zo skutočnosti, že odvolací súd sa vo svojom uznesení dostatočne, resp. nijako nevyrovnal s jeho námietkami týkajúcimi sa aplikácie ustanovení o súhrnnom treste. Podľa mienky obvineného, len stručný odkaz na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nemožno považovať za riadne a plnohodnotné odôvodnenie tak, ako to vyžaduje .

Pokiaľ išlo o ďalší dovolací dôvod - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom ( ), obvinený H. S. uviedol, že súdy oboch stupňov si nepripojili, a teda sa ani neoboznámili so súdnymi spismi týkajúcimi sa zbiehajúcich trestných činov, za ktoré mu mal byť uložený súhrnný trest.

Vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa , a obvinený H. S. v ďalšej časti dovolania doplnil, že na jeho predchádzajúce odsúdenie za trestný čin krádeže súdy prihliadli dvakrát, čím porušili Tr. zák. Raz ho totiž vyhodnotili ako zákonný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa Tr. zák. a druhýkrát ako priťažujúcu okolnosť podľa Tr. zák.

Bez poukazu na konkrétny dovolací dôvod obvinený H. S. vysvetlil, že v tejto veci vydal okresný súd dňa 11. decembra 2013 trestný rozkaz, ktorým mu bol uložený trest vo výmere 2 rokov nepodmienečne. Keďže tento trest považoval za neprimerane prísny, podal proti vydanému trestnému rozkazu odpor. Napriek tomu, že dôkazná situácia sa nijako od vydania trestného rozkazu nezmenila, súd prvého stupňa „bez toho, aby na to existovali pádne dôvody“ zvýšil výmeru trestu na 2 roky a 6 mesiacov. Ako obvinený uviedol, takýto postup je nutné považovať za svojvôľu, keďže súd po zrušení trestného rozkazu nie je viazaný kvalifikáciou trestného činu, ani druhom, resp. výmerou trestu len za predpokladu, že po vykonanom dokazovaní dospel k odlišným záverom, čo sa v tomto prípade zjavne nestalo ( ).

Súd postupoval nesprávne aj v otázke posudzovania existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Obvinený H. S. namietal, že mu okresný súd neuznal existenciu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. s odôvodnením, že zo spisového materiálu nevyplýva, že by orgánom činným v trestnom konaní napomáhal pri objasňovaní svojej trestnej činnosti. Obvinený s tým nesúhlasil a uviedol, že hneď na začiatku trestného konania sa ku skutku priznal, na tomto priznaní v celom priebehu trestného konania zotrval, uviedol všetky okolnosti, za ktorých k žalovanému skutku došlo, s orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracoval, nerobil prieťahy, nepodával žiadne sťažnosti, mal záujem nahradiť spôsobenú škodu a uzavrieť s prokurátorom dohodu o vine a treste.

V zmysle ustálenej judikatúry, ak páchateľ na hlavnom pojednávaní dá podľa alebo c/ vyhlásenie o vine a súdu tak dokazovanie ohľadne tejto otázky odpadne, je potrebné mu popri poľahčujúcej okolnosti podľa Tr. zák. priznať aj ďalšiu, a to podľa Tr. zák. V dôsledku uvedeného postupu súdy nesprávne - v jeho neprospech vyhodnotili pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, čo malo za následok zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu (na 1 rok a 4 mesiace). V skutočnosti sa malo postupovať naopak, t. j. o jednu tretinu mala byť znížená horná hranica trestnej sadzby (na 2 roky a 2 mesiace).

Záverom obvinený H. S. vyslovil názor, že uložený trest je neprimerane prísny a neproporcionálny. Poukázal pri tom na Charty základných práv Európskej únie a na , ako aj na rozsudok Okresného súdu Martin z 11. februára 2014, sp. zn. , v ktorom mu bol za totožnú trestnú činnosť s vyššou spôsobenou škodou (1.140 Eur) uložený trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov.

Na podklade vyššie uvedených dôvodov obvinený H. S. navrhol, aby dovolací súd v zmysle vyslovil porušenie príslušných ustanovení zákona a v zmysle napadnuté uznesenie krajského súdu, rozsudok okresného súdu, ako aj chybné konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo, v celom rozsahu zrušil a zároveň, aby prikázal okresnému súdu vo veci nanovo konať a rozhodnúť.

Rovnopis dovolania obvineného H. S. okresný súd podľa 2. marca 2016 odoslal Okresnej prokuratúre Žilina a poškodeným Ing. J. O. a H. O. s upozornením, že sa k nemu do 10 dní od jeho doručenia môžu vyjadriť. Túto možnosť žiadna zo strán nevyužila.

Spisový materiál bol spolu s dovolaním Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) riadne predložený na rozhodnutie 6. apríla 2016.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) predbežne preskúmal dovolanie obvineného H. S. i predložený spisový materiál a zistil, že dovolanie je prípustné (, ), bolo podané oprávnenou osobou ( ), prostredníctvom ustanoveného obhajcu ( ), v zákonom stanovenej lehote ( ) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať ( ). Zároveň ale zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa

K dovolacím dôvodom podľa a

Pokiaľ ide o údajné pochybenie súdov pri aplikácii Tr. zák., dovolací súd uvádza, že túto námietku je nutné subsumovať pod dovolací dôvod podľa a nie (aj) podľa , ako to namietal H. S. (viď stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 46/2010).

Odhliadnuc od toho, dovolací súd uvádza, že súdy nižšej inštancie postupovali správne, keď konanie obvineného H. S. posúdili ako tzv. nepravú recidívu a nie ako súbeh. Veľmi správne okresný súd vysvetlil, že v oboch vyššie uvedených konaniach (tak v konaní vedenom na okresnom súde vedenom pod sp. zn. , ako aj v konaní vedenom na Okresnom súde Martin vedenom pod sp. zn. ) boli obvinenému dňa 4. septembra 2012, resp. 2. júla 2012 doručené trestné rozkazy, s ktorými sa účinky spojené s vyhlásením rozsudkov viažu od okamihu ich doručenia obvinenému ( ).

Nie je teda pravdivé tvrdenie obvineného, že skutku, ktorý je mu v tomto konaní kladený za vinu sa dopustil ešte predtým (v noci z 14. na 15. apríla 2013), ako boli súdom prvého stupňa vyhlásené dva iné odsudzujúce rozsudky, keďže za také je nutné považovať aj vyššie uvedené trestné rozkazy. Na tomto závere nič nezmenila ani skutočnosť, že tieto boli neskôr (na základe podaného odporu) zrušené, pretože

obe trestné veci napokon skončili právoplatným odsúdením obvineného (viď rozsudok najvyššieho súdu z 27. marca 2013, sp. zn. , príp. uznesenie najvyššieho súdu z 22. októbra 2015, sp. zn. ).

Pod rovnaký dovolací dôvod možno subsumovať aj námietky obvineného H. S. týkajúce sa údajného pochybenia súdov pri hodnotení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Konkrétne, obvinený namietal i/ porušenie § 38 ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na priťažujúcu okolnosť, ako aj to, že mu ii/ súdy nepriznali poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák., hoci tak urobiť mali.

Pokiaľ ide o prvú námietku, dovolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa v rozsudku na s. 7 ods. 1 jasne vysvetlil, že zákonný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 212 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. - „hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený“ bol naplnený rozsudkom okresného súdu zo 7. decembra 2012, sp. zn. , v spojení s uznesením krajského súdu z 11. marca 2013, sp. zn. . Priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. - „bol už za trestný čin odsúdený“, bola daná s ohľadom na predchádzajúce (ďalšie) odsúdenia obžalovaného podľa odpisu z registra trestov.

Pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť podľa Tr. zák., t. j. napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, túto obvinený H. S. odôvodňoval tým, že na hlavnom pojednávaní dňa 24. februára 2014 dal podľa vyhlásenie o svojej vine, pričom súd toto vyhlásenie podľa uznesením prijal, a tak mu dokazovanie ohľadne tejto otázky odpadlo.

Bez toho, aby dovolací súd s obvineným H. S. polemizoval, či vyhlásenie obvineného podľa alebo c/ predstavuje poľahčujúcu okolnosť podľa Tr. zák. upozorňuje, že toto (prípadné) pochybenie súdov nižšej inštancie by nebolo spôsobilé zásadne ovplyvniť jeho postavenie ( ). Ako totiž okresný súd uviedol, v prípade obvineného prevažovali priťažujúce okolnosti v pomere 2:1, na základe čoho došlo k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby na 1 rok a 4 mesiace. Pokiaľ by sme aj prezumovali existenciu ďalšej poľahčujúcej okolnosti (podľa Tr. zák.), zákonné rozpätie trestnej sadby by v dôsledku vyrovnaného pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností ostalo nezmenené (6 mesiacov až 3 roky), pričom uložený trest (vo výmere 2 rokov a 6 mesiacov) tomuto rozpätiu zodpovedá.

Z týchto dôvodov a v spojitosti s vyššie formulovaným záverom dovolacieho súdu o tom, že k porušeniu § 38 ods. 1 Tr. zák. nedošlo, je tvrdenie obvineného H. S. o prevahe poľahčujúcich okolností (a s tým súvisiaci postup podľa § 38 ods. 3 Tr. zák.) nesprávne.

K dovolaciemu dôvodu podľa

Za zásadné porušenie práva na obhajobu považoval obvinený H. S. skutočnosť, že s vyššie popísanou argumentáciou týkajúcou sa ukladania súhrnného trestu sa odvolací súd vo svojom uznesení náležite nevyrovnal, resp. na ňu nijak nereagoval.

S prihliadnutím na nesprávnosť ním prezentovanej argumentácie, najvyšší súd upozorňuje, že podľa dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Aj napriek tomu, že uvedená námietka (sama osebe) žiaden dovolací dôvod nenapĺňa, najvyšší súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Uloženie súhrnného trestu obvinený H. S. požadoval v celom priebehu prvostupňového konania (po prvýkrát v odôvodnení podaného odporu z 23. januára 2014), pričom dôvody, pre ktoré sa tak napokon nestalo, okresný súd na s. 6 ods. 2 rozsudku veľmi podrobne a správne vysvetlil. V situácii, keď obvinený v odvolaní ďalšie argumenty v tomto smere neponúkol, nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že len odkaz odvolacieho súdu na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (ktorý, opäť

opakujeme, sa s argumentáciou obvineného podrobne vyrovnal) je nedostatočný a už vôbec nie, že by zakladal dovolací dôvod podľa Naopak, obvinenému je už od prvostupňového rozsudku celkom zrejmé, prečo v jeho prípade aplikácia ustanovení o súhrnnom treste neprichádzala do úvahy a na tomto bez ďalšieho zotrval aj odvolací súd.

V tejto súvislosti najvyšší súd upriamuje pozornosť obvineného H. S. na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. septembra 2014, sp. zn. , v ktorom sa konštatuje, že „v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne právne závery súdu prvého stupňa.“ Obdobne v inej veci (uznesenie zo 14. decembra 2015, sp. zn. ) dovolací súd vysvetlil: „Keďže obhajobné tvrdenia obvineného sa nezmenili a premietli sa do odvolacích námietok, je správny postup odvolacieho súdu, pokiaľ okrem vlastných úvah vo zvyšku riešenej problematiky odkazuje na dostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Opak by bol formalistickým „odpisovaním“ od nižšej súdnej inštancie.“

K dovolaciemu dôvodu podľa

Pokiaľ ide o námietku obvineného H. S., že súdy si pri rozhodovaní o uloženom treste nepripojili spisy k zbiehajúcim trestným činom (vedeným pred okresným súdom pod sp. zn. a Okresným súdom Martin pod sp. zn. ), túto vzhľadom na doposiaľ uvedené dovolací súd rovnako nepovažoval za relevantnú. Okrem toho táto námietka, hoci by aj relevantná bola, dovolateľom uplatnený dôvod dovolania nenapĺňa.

K ostatným dovolacím námietkam

Za „svojvôľu“ označil obvinený H. S. skutočnosť, že okresný súd mu v porovnaní so zrušeným trestným rozkazom z 11. decembra 2013 uložil 24. februára 2014 na hlavnom pojednávaní vyšší trest (z pôvodných 2 rokov na 2 roky a 6 mesiacov), hoci po vykonaní dokazovania pred súdom sa skutkový stav nijak nezmenil.

Aj vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd odkazuje na , podľa ktorého dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V každom prípade, z vyplýva, že po zrušení trestného rozkazu sa zásada zákazu reformationis in peius neaplikuje. Je to dané hlavne tým, že trestný rozkaz sa vydáva len na podklade dôkazov (získaných v prípravnom konaní), ktoré súd nevykonáva, len ich posúdi, či spĺňajú podmienku „spoľahlivého preukázania skutkového stavu veci“.

Zároveň ale platí, že ak sa na hlavnom pojednávaní - po zrušení trestného rozkazu na základe odporu podaného obvineným - vykonaným dokazovaním skutkový stav nezmení, nemožno obvinenému uložiť prísnejší trest ako ten, ktorý mu bol uložený na základe predtým vydaného trestného rozkazu (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. októbra 2012, sp. zn. ).

Situácia obvineného H. S. bola však iná. V jeho prípade okresnému súdu nebolo v čase vydania trestného rozkazu, t. j. 11. decembra 2013 známe, že tento spáchal ďalší trestný čin - opäť prečin krádeže v spolupáchateľstve, za ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Martin z 11. februára 2014, sp. zn. , právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov. Inými slovami, v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku mal odsúdený o jeden záznam v registri trestov viac v porovnaní s časom vydania trestného rozkazu. A práve na tento fakt (hoci v inej súvislosti) okresný súd poukázal, keď na str. 6 ods. 1 rozsudku vysvetľoval, že v prípade obvineného ide o recidivistu, ktorý sa opakovane a vo veľmi krátkom čase (s odstupom 1 - 2 mesiacov) dopustil majetkovej trestnej činnosti.

Vychádzajúc z vyššie formulovaných úvah, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v posudzovanej trestnej veci obvineného H. S. dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, g/, h/ a i/

nie sú dané, a tak jeho dovolanie podľa uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.