Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tdo/77/2012

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Štefana

Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí

konanom 27. marca 2013 v Bratislave v trestnej veci obvineného R. R. pre pokračovací

zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. spáchaného sčasti

v spolupáchateľstve formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d/, § 20 Tr. zák. a iné, o dovolaní

obvineného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza z 2. septembra 2009, sp. zn.

, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 20. októbra 2011, sp. zn.

, podľa , , po zistení dovolacích dôvodov

v zmysle , takto

rozhodol:

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 20. októbra 2011, sp. zn. ,

a v konaní, ktoré mu predchádzalo bol

p o r u š e n ý z á k o n

v ustanovení § 42 Tr. zák., § 60 ods. 3, ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006,

, účinného do 1. septembra 2011 a

v n e p r c h obvineného R. R..

Toto uznesenie sa z r u š u j e v celom rozsahu.

2

Z r u š u j e sa aj rozsudok Okresného súdu Prievidza z 2. septembra 2009, sp. zn.

, vo výroku o treste týkajúcom sa obvineného R. R..

Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresnému súdu Prievidza sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza z 2. septembra 2009, sp. zn. , bol

o. i. obvinený R. R. uznaný vinným v bodoch 1/ a 2/ z pokračovacieho zločinu úverového

podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. spáchaného sčasti v spolupáchateľstve

formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d/, § 20 Tr. zák., v bode 3/ z prečinu podvodu

podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, ţe

1/ dňa 22. februára 2006 v presne nezistenom čase na matrike Mestského úradu v H.

na základe uzavretej zmluvy o stavebnom sporení a predchádzajúcej ţiadosti o úver zo dňa

13. januára 2006, obţalovaný D. M. ako dlţník a obţalovaný Ľ. P. ako ručiteľ uzatvorili

s poškodenou spoločnosťou P., a.s., B., zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom

úvere č. X. na sumu 250 000 Sk, pričom k ţiadosti o úver predloţili nepravdivé potvrdenia

o príjme a výplatné pásky, ako doklady potrebné k poskytnutiu úveru, a tieto im zabezpečil

obţalovaný R. R., následne dňa 6. marca 2006 boli úverové prostriedky vo výške 200 000 Sk,

teda 80% z poskytnutého úveru, vyplatené na účet vedený vo V., a.s. č. X./X., ktorého

majiteľkou bola J. D., ktorá finančné prostriedky dňa 8. marca 2006 vyplatila obţalovanému

D. M., obţalovaní úver nesplácali a finančné prostriedky z úveru pouţili pre vlastnú potrebu,

čím spoločnosti P., a.s. B. spôsobili škodu vo výške 200 000 Sk,

2/ dňa 16. marca 2006 v Ţ. uzatvoril (R. R.) s veriteľom J. V. - A. A. Ţ. zmluvu

o poskytnutí peňaţných prostriedkov vo výške 20 000 Sk, ktoré sa zaviazal splatiť

s dohodnutým úrokom dňa 25. apríla 2006, pričom predloţil nepravdivé potvrdenia

od zamestnávateľa, úver nesplatil, čím spôsobil J. V. - A. A. Ţ. škodu 22 000 Sk,

3

3/ v presne nezistené dni v januári a februári 2006 v H. si poţičal (R. R.) od J. D.

celkom 193 000 Sk, 30 000 Sk sa zaviazal vrátiť do 15. júna 2006 a 163 000 Sk sa zaviazal

vrátiť do 30. júna 2006, pričom vedel a bol si vedomý toho, ţe poţičané peniaze v dohodnutej

lehote nevráti, lebo ich nebude mať z čoho vrátiť, nakoľko nepracoval a nemal ţiadny príjem,

čím J. D. spôsobil škodu 193 000 Sk.

Za to bol obvinený R. R. odsúdený podľa § 222 ods. 3, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2,

§ 38 ods. 7 Tr. zák. k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 3 mesiace,

pre výkon ktorého ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráţenia

(§ 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.).

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zároveň zrušil výrok o treste, ktorý bol obvinenému

uloţený trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza z 15. novembra 2006, sp. zn.

, vyhláseným 10. januára 2007, ako i všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

A napokon podľa obvineného zaviazal i k náhrade škody

vo výške 730,27 eur (22 000 Sk) v prospech firmy J. V. - A., A. Ţ..

Naproti tomu potom bol obvinený R. R. vyššie citovaným prvostupňovým rozsudkom

podľa tieţ súčasne oslobodený spod obţaloby, a to pre prečin

zanedbania povinnej výţivy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. ako aj prečin zanedbania povinnej

výţivy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v spojení s § 138 písm. b/ Tr. zák.

O odvolaní obvineného rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením

z 20. októbra 2011, sp. zn. , takým spôsobom, ţe toto podľa

ako nedôvodné zamietol.

22. februára 2012 bolo následne Okresnému súdu Prievidza doručené dovolanie

obvineného, podané prostredníctvom jeho obhajcu a smerujúce proti obom vyššie

spomenutým rozhodnutiam, kde tento ako dovolacie dôvody uviedol dôvody v zmysle § 371

ods. 1 písm. c/ a písm. i/

Čo sa týka dovolacieho dôvodu v zmysle tak v tomto

smere poukázal na to, ţe v priebehu roku 2011 bol zo strany Krajského súdu v Trenčíne

viackrát predvolaný na verejné zasadnutie, pričom vţdy sa ospravedlnil a predloţil príslušné

lekárske správy. Jeho obhajca tlmočil jeho vôľu zúčastniť sa verejného zasadnutia,

ak sa mu zdravotný stav zlepší. Okrem toho i v ním vlastnoručne napísanom ospravedlnení

na 10. máj 2011 bolo výslovne uvedené, ţe ţiada byť po zlepšení svojho zdravotného stavu

prítomný na hlavnom pojednávaní (správne malo byť na verejnom zasadnutí) v trestnej veci

.

Aj k verejnému zasadnutiu konanému 20. októbra 2011 (kedy bolo rozhodnuté o jeho

odvolaní) bolo krajskému súdu predloţené vyjadrenie Psychiatrickej nemocnice V.,

ţe je hospitalizovaný od 11. októbra 2011 a hospitalizácia stále trvá. I napriek tomu ale tento

dané verejné zasadnutie vykonal, čím konal v rozpore s ust. , pretoţe on

prítomný nebol, nedal súhlas na konanie bez jeho prítomnosti a ani nebol upozornený

na takúto moţnosť vykonania verejného zasadnutia - bez jeho súhlasu v jeho neprítomnosti.

Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, ţe krajský súd zásadným spôsobom porušil jeho

právo na obhajobu a odňal mu moţnosť vyjadriť sa pred odvolacím súdom vo svoj prospech.

Pokiaľ ide potom o ďalšie pochybenie, znamenajúce vo svojom dôsledku naplnenie

druhého uplatneného dovolacieho dôvodu ( ), tak toto vidí

obvinený konkrétne v tom, ţe rozhodnutím prvostupňového súdu bol podľa § 42 ods. 2

Tr. zák. zrušený len výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Prievidza

z 15. novembra 2006, sp. zn. , vyhláseného 10. januára 2007, a nie aj výrok

o treste rozsudku Okresného súdu Prievidza zo 17. decembra 2008, sp. zn.

(správne malo byť sp. zn. ), ktorým mu bol v spojení s uznesením Krajského

súdu v Trenčíne za zločin vydierania uloţený trest odňatia slobody v trvaní 40 mesiacov.

Krajský súd sa k rovnako znejúcej odvolacej námietke vyjadril takým spôsobom,

ţe zahrnutie do uloţeného súhrnného trestu aj skutku spáchaného 7. augusta 2007 neprichádza

do úvahy, nakoľko tento bol spáchaný aţ po doručení trestného rozkazu v inej veci, teda

po 10. januári 2007. Uvedený názor však povaţuje obvinený za v rozpore s platnou

judikatúrou a tieţ za nehumánny, pre neho neprimerane prísny, dokonca protiústavný,

5

pretoţe uţ samotná asperačná zásada je dostatočne prísnou legislatívnou normou, ktorou

sa riadi ukladanie trestov.

Z vyššie uvedených dôvodov preto obvinený navrhol, aby dovolací súd na neverejnom

zasadnutí podľa postupoval podľa a podľa

aby vrátil vec súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.

K predmetného dovolaniu bolo 22. marca 2012 na súd prvého stupňa doručené

i písomné vyjadrenie prokurátora.

Ten v súvislosti s navrhovaným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i/

poukázal na to, ţe za stavu, keď (právoplatný) trestný rozkaz Okresného súdu

Prievidza z 15. novembra 2006, sp. zn. , bol obvinenému doručený

10. januára 2007 a skutok, za spáchanie ktorého sa obhajoba domáha uloţenia súhrnného

trestu, bol spáchaný aţ 7. augusta 2007, teda po jeho doručení (t.j. „po vyhlásení

odsudzujúceho rozsudku za iný jeho trestný čin“), neprichádza do úvahy súbeh trestných

činov a ukladanie súhrnného trestu. V prípade skutku spáchaného 7. augusta 2007

ide o recidívu vo vzťahu k uvedenému trestnému rozkazu. Hmotnoprávne ustanovenie § 42

ods. 2 Tr. zák. tak bolo súdmi oboch stupňov pouţité správne.

Vo vzťahu k námietkam obvineného týkajúcim sa nesplnenia podmienok

na vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti ( )

potom podotkol, ţe ak by aj prípadne v tomto ohľade išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo

by potrebné následne skúmať, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom (či porušenie

práva na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie o vine obvineného), pričom tu odkázal

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. septembra 2011, sp. zn.

.

A keďţe podľa jeho názoru skutočnosti uvedené v dovolaní vzhľadom na priebeh

prípravného konania ako i súdneho konania (s poukazom na uplatňovanie práva na obhajobu)

nemoţno povaţovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom najvyššiemu súdu

navrhol, aby dovolanie obvineného R. R. podľa na neverejnom

zasadnutí uznesením odmietol.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) v rámci

predbeţného preskúmania podľa primárne zistil, ţe dovolanie bolo podané

proti prípustnému rozhodnutiu (, a ), bolo

podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu ( a

ods. 1 ), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (, ),

a ţe spĺňa tieţ i obligatórne obsahové náleţitosti dovolania (, ).

Okrem toho zistil, ţe bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1, veta prvá

, keďţe obvinený pred podaním dovolania vyuţil svoje právo a podal riadny opravný

prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté.

Zároveň však ale dospel k záveru, ţe obvineným tvrdené dôvody dovolania sú zjavne

preukázané, a preto v zmysle nariadil neverejné zasadnutie, v rámci ktorého

bolo zistené, ţe dovolanie bolo podané dôvodne.

Podľa dovolanie moţno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa dovolanie moţno podať, ak hlavné pojednávanie

alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli

splnené zákonné podmienky.

Podľa dovolanie moţno podať, ak rozhodnutie

je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôţe skúmať a meniť.

Podľa , veta prvá dôvody podľa odseku 1 písm. a/ aţ g/ nemoţno

pouţiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa uţ v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva

minister spravodlivosti.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. i/ a podľa odseku 3 nemoţno

pouţiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.

7

Podľa v dovolaní moţno uplatňovať ako dôvod dovolania

aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku.

Čo sa týka prvého v podanom dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ , tak naplnenie tohto obvinený nachádza v podstate v porušení ust.

krajským súdom, kedy tento rozhodol na verejnom zasadnutí 20. októbra 2011

o jeho odvolaní bez jeho prítomnosti napriek tomu, ţe nebol o takej moţnosti poučený,

ţe súdu predloţil doklady o jeho hospitalizácii a taktieţ i napriek tomu, ţe predtým

tak on sám (písomne 10. mája 2011) ako i prostredníctvom svojho obhajcu prejavil vôľu

zúčastniť sa predmetného verejného zasadnutia po zlepšení svojho zdravotného stavu.

K uvedenému je nevyhnutné uviesť v prvom rade tú skutočnosť, ţe pokiaľ ide

v ustanovení konštatovanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi

dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tak táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych dôvodov

dovolania uvedených v ňom v súlade s z hľadiska ich hodnotenia

podľa

Preto ak dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú

dovolateľom podľa , ktorej pri jej správnej právnej (procesnej)

kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa , neţ ktorý dovolateľ

uviedol v dovolaní v zmysle , dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom

podľa a nasledujúcich ustanovení a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku

podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu.

A naopak ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle

nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa ,

ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd

dovolanie odmietne podľa alebo zamietne podľa ,

a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá

by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2

(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn.

, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - ďalej uţ len „Zbierka“ - pod č. 120/2012).

Vo vzťahu k samotnému vykonaniu verejného zasadnutia odvolacieho súdu

v neprítomnosti obvineného (čím sa mu odníma moţnosť osobne vznášať námietky

proti prvostupňovému rozsudku na súde druhého stupňa) bez splnenia na to potrebných

zákonných podmienok je potom potrebné poznamenať, ţe toto predstavuje vţdy porušenie

práva na obhajobu zásadným spôsobom, čo dal zákonodarca zreteľne najavo uţ tým,

ţe to ustanovil ako samostatný dovolací dôvod v ust. Tento

je pritom v pomere špeciality vo vzťahu k , a preto zároveň

neprichádza do úvahy - v prípade zistenia naznačeného pochybenia - aj záver o naplnení

posledne spomenutého dovolacieho dôvodu (k tomu viď bliţšie rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 9. februára 2010, sp. zn. , uverejnený v Zbierke

pod č. 6/2011).

Na tomto mieste je vhodné poukázať tieţ na tú skutočnosť, ţe moţnosť pouţitia

dovolacieho dôvodu podľa v prípade, ţe ide o vykonanie

verejného zasadnutia odvolacieho súdu v neprítomnosti obvineného v rozpore so zákonom,

nemôţe byť logicky viazaná na splnenie podmienok uvedených v ,

nakoľko predmetný dovolací dôvod vzniká aţ samotným postupom odvolacieho súdu,

ktorého nezákonnosť je napadnuteľná aţ následne po skončení trestného stíhania

a za predpokladu, ţe na verejnom zasadnutí bolo vyhlásené aj rozhodnutie, ktorým

sa právoplatne skončilo trestné stíhanie.

Pokiaľ ide o prítomnosť obvineného na verejnom zasadnutí, úvodom moţno

všeobecne konštatovať, ţe verejné zasadnutie je potrebné vykonať za prítomnosti obvineného

vţdy v tom prípade, ak nie sú splnené zákonom stanovené podmienky na opačný postup.

Takéto výnimky, kedy obvinený nemusí byť prítomný na verejnom zasadnutí, sú ustanovené

v , a

Z hľadiska nami posudzovaného prípadu má potom význam predovšetkým

ustanovenie (v znení účinnom do 1. septembra 2011), v zmysle ktorého

sa verejné zasadnutie vykoná v neprítomnosti obvineného aj vtedy, ak mu predvolanie

na verejné zasadnutie bolo riadne a včas doručené a bol poučený o moţnosti konania

verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5.

9

Odhliadnuc od prípadu predpokladaného v ust. , sú teda

pre vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného vyššie citovaným

ustanovením stanovené dve podmienky, ktorých splnenie sa vyţaduje kumulatívne,

a to jednak riadne a včasné doručenie predvolania na verejné zasadnutie a jednak poučenie

o moţnosti vykonať verejné zasadnutie bez prítomnosti obvineného.

Keďţe ale s poukazom na ust. , veta prvá predseda senátu

predvoláva na verejné zasadnutie osoby, ktorých osobná účasť na ňom je nevyhnutná,

je zrejmé, ţe súčasné splnenie týchto podmienok je vylúčené.

Nie je moţné vykonať verejného zasadnutie v neprítomnosti obvineného, ktorý bol

na toto zasadnutie zo strany súdu predvolaný, keďţe touto formou dáva súd jasne najavo,

ţe bez prítomnosti obvineného nemôţe o veci rozhodnúť.

V prípade, ţe sa obvinený bez dostatočného ospravedlnenia po riadnom predvolaní

na súd nedostaví, má tento moţnosť pouţiť inštitúty uvedené v ust. (poriadková

pokuta) a (predvedenie obvineného), a to buď jedno z nich resp. i oboje,

za účelom zabezpečenia si jeho prítomnosti.

Prípadne je tieţ moţné „prehodnotiť“ názor o nevyhnutnej účasti obvineného

na verejnom zasadnutí a o tomto ho následne z toho dôvodu „len“ upovedomiť,

kedy uţ za uvedenej situácie pri splnení ďalších k tomu potrebných podmienok prichádza

do úvahy vykonanie zasadnutia aj v jeho neprítomnosti.

Predmetné úvahy napokon primäli i zákonodarcu k tomu, aby vyššie naznačenú

nejasnosť v ust. odstránil, a to takým spôsobom, ţe zákonom

č. sa spojenie „predvolanie na verejné zasadnutie“ nahradilo spojením

„upovedomenie o verejnom zasadnutí“.

Čo sa týka potom konkrétnych okolností, za ktorých malo dôjsť k nezákonnému

vykonaniu verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného R. R. tak tu uvádza najvyšší súd

nasledovné.

Z obsahu predloţeného spisového materiálu vyplýva, ţe Krajský súd v Trenčíne

10

vytýčil v posudzovanej veci viackrát termín verejného zasadnutia, na ktorom malo byť

rozhodnuté o odvolaní obvineného, no tento bol vţdy pre neprítomnosť obvineného zrušený

(aţ na verejné zasadnutie konané 20. októbra 2011).

Je pravdou, ţe obvinený krajskému súdu oznámil svoju vôľu zúčastniť sa predmetného

verejného zasadnutia a tieţ i to, ţe súdu boli predkladané rôzne ospravedlnenia z dôvodu

jeho zdravotnej indispozície.

Pokiaľ ide o verejné zasadnutie konané 20. októbra 2011, na ktorom bolo rozhodnuté

o odvolaní obvineného, zo zápisnice vyplýva, ţe obhajca predloţil správu o tom, ţe obvinený

sa v danom čase nachádza v Psychiatrickej nemocnici V., na čo bolo zasadnutie prerušené.

Keď bol predseda senátu zo strany primárky príslušného oddelenia informovaný

o tom, ţe obvinený je v nemocnici hospitalizovaný dobrovoľne, vyhlásil uznesenie, ţe verejné

zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obvineného, vzhľadom k tomu, ţe tento sa vyhýba

trestnému konaniu.

Čo je ale v tomto smere najpodstatnejšie je to, ţe najvyšší súd zistil, ţe hoci z úpravy

predsedu senátu krajského súdu vyplýva, ţe tento mal úmysel obvineného o verejnom

zasadnutí konanom 20. októbra 2011 upovedomiť, rovnako ako uţ i v prípade tomu

predchádzajúceho termínu (viď úprava na č. l. 469), obvinenému bolo stále doručované

predvolanie s poučením, že jeho prítomnosť je nevyhnutná (tak, ako aj na termíny

19. január 2011 a 12. apríl 2011, kde to ale bolo v súlade s úpravou predsedu senátu). Zároveň

bol v tomto predvolaní upozorňovaný na to, ţe v prípade, ak sa neustanoví bez dostatočného

ospravedlnenia, môţe byť predvedený a potrestaný pokutou aţ do výšky 1 650 €.

Za uvedeného stavu moţno potom jednoznačne hovoriť o pochybení v neprospech

obvineného, a teda naplnení dovolacieho dôvodu v zmysle

Ako nedostatok v postupe krajského súdu moţno v tomto smere hodnotiť i to, ţe tento

v odôvodnení svojho rozhodnutia nielen ţe neuviedol ţiadne okolnosti, z ktorých by bolo

moţné usúdiť splnenie, resp. nesplnenie podmienok na vykonanie zasadnutia v neprítomnosti

obvineného, ale z tohto jeho uznesenia o zamietnutí odvolania obvineného nie je moţno zistiť

ani len samotný fakt, ţe k vykonaniu predmetného zasadnutia došlo bez prítomnosti

obvineného.

11

Čo sa týka ďalšej výhrady obvineného, smerujúcej k ukladaniu trestu, tak tu treba

upozorniť najskôr na tú skutočnosť, ţe prípadnú nesprávnu aplikáciu hmotnoprávneho

ustanovenia kogentnej povahy o ukladaní súhrnného trestu je moţné v zmysle ustálenej

súdnej praxe podradiť pod „nesprávne pouţitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“

zakladajúce dovolací dôvod v zmysle , a preto sa s ohľadom

na uvedené bolo potrebné aj touto druhou námietkou obvineného zaoberať.

Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal

skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin,

uloţí mu súhrnný trest podľa zásad na uloţenie úhrnného trestu.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. spolu s uloţením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste

uloţenom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uloţený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného

trestu súd uloţí trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej

a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňaţný trest, trest prepadnutia veci alebo trest

zákazu činnosti, ak bol taký trest uloţený uţ skorším rozsudkom a ak tomu nebráni

ustanovenie § 34 ods. 7.

Podľa § 42 ods. 3 Tr. zák. ustanovenie o súhrnnom treste sa nepouţije, ak skoršie

odsúdenie je takej povahy, ţe sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Moţno teda zosumarizovať, ţe súhrnný trest sa ukladá len v prípade viacčinného

(reálneho) súbehu trestných činov a len ak bol páchateľ za časť zbiehajúcej sa trestnej činnosti

uţ právoplatne odsúdený, za predpokladu, ţe na takéto odsúdenie je moţné prihliadnuť.

Predovšetkým s ohľadom na námietky obvineného najvyšší súd dodáva, ţe o súbeh

trestných činov ide vtedy, ak ten istý páchateľ spácha dva alebo viac trestných činov

pred tým, ako bol za niektorý z nich súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok

(pokiaľ ide o trestný rozkaz, tento má v zmysle zákona povahu odsudzujúceho rozsudku,

pričom účinky spojené s vyhlásením rozsudku nastávajú jeho doručením). Odsudzujúcim

rozsudkom súdu prvého stupňa za iný trestný čin sa tu rozumie prvý odsudzujúci rozsudok

o inom trestnom čine, a to bez ohľadu na to, ţe tento bol v neskoršom konaní zrušený, pokiaľ

12

toto konanie napokon skončilo právoplatným odsúdením páchateľa.

Ďalšie trestné činy spáchané po takomto vyhlásení prvého odsudzujúceho rozsudku

(resp. doručení trestného rozkazu) je nutné vţdy posúdiť ako recidívu.

Ak zákon v ust. § 42 ods. 1 Tr. zák. stanovuje povinnosť spravovať sa pri ukladaní

súhrnného trestu zásadami platnými pre ukladanie úhrnného trestu, cieľ treba vidieť v snahe

zabezpečiť, aby bol páchateľ potrestaný rovnakým spôsobom, ako keby sa o všetkých jeho

trestných činoch rozhodovalo v jedinom spoločnom konaní.

Vo vzťahu k trestnej činnosti dovolateľa zistil najvyšší súd uvedené:

Trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza z 15. novembra 2006, sp. zn.

, bol obvinený R. R. odsúdený za spáchanie úverového podvodu podľa § 250a

ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (skutok z 24. júna 2005) k trestu odňatia slobody

v trvaní 5 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006 podmienečne odloţený na skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov.

Trestný rozkaz bol obvinenému doručený 10. januára 2007 a právoplatnosť nadobudol

19. januára 2007.

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo 17. decembra 2008, sp. zn. ,

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 5. februára 2009, sp. zn. , bol

obvinený uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. v znení zákona

č. , ktorý spáchal 7. augusta 2007 a za ktorý mu bol uloţený trest odňatia

slobody v trvaní 40 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráţenia.

V nami posudzovanom prípade sa jedná o skutky z januára aţ marca roku 2006 právne

kvalifikované ako pokračovací zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/

Tr. zák. spáchaný sčasti v spolupáchateľstve formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d/, § 20

Tr. zák., ako i prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., za ktoré bol obvinenému

rozsudkom Okresného súdu Prievidza z 2. septembra 2009, sp. zn. , v spojení

s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 20. októbra 2011, sp. zn. ,

právoplatne uloţený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 3 mesiace. Podľa § 42

13

ods. 2 Tr. zák. bol súčasne zrušený výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Prievidza

z 15. novembra 2006, sp. zn. , ako i všetky na neho obsahovo nadväzujúce

rozhodnutia, ktoré zrušením stratili podklad.

S ohľadom na ust. § 42 ods. 3 Tr. zák. a v súvislosti s trestom, ktorý bol obvinenému

uloţený vyššie zmieneným trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza, sp. zn.

(trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov s podmienečným odkladom jeho

výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov), dáva potom tunajší súd do pozornosti niţšie

citované ustanovenia.

Podľa § 60 ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 ak súd do roka od uplynutia

skúšobnej doby neurobil rozhodnutie podľa odseku 1 bez toho, ţe by na tom mal

podmienečne odsúdený vinu, má sa za to, ţe podmienečne odsúdený sa osvedčil.

Podľa § 60 ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 ak sa vyslovilo,

ţe sa podmienečne odsúdený osvedčil, alebo ak sa má za to, ţe sa osvedčil (odsek 3),

hľadí sa na páchateľa, ako by nebol odsúdený.

Keďţe v prípade obvineného R. R. nebolo v súlade s § 60 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 rozhodnuté o tom (bez toho, aby mal na tom podmienečne odsúdený vinu),

či sa tento osvedčil, resp. či naopak trest vykoná, vyššie menovaný sa v zmysle § 60 ods. 3

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 osvedčil zo zákona, a to konkrétne k 19. aprílu 2009.

Teda po jednom roku od uplynutia určenej skúšobnej doby, ktorá v zmysle § 59 ods. 1

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 začala plynúť právoplatnosťou rozsudku.

V tejto súvislosti moţno tieţ podotknúť, ţe voči obvinenému sa síce viedlo trestné

stíhanie pre čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia (zločin vydierania

zo 7. augusta 2007), no toto bolo právoplatne skončené 5. februára 2009, t.j. ešte

pred uplynutím doby stanovenej na vznik zákonnej fikcie o osvedčení sa obvineného (bliţšie

viď k tomu i stanovisko trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24. júna 1999, Tpj 30/98, uverejnené v Zbierke pod č. 71/1999).

Ak potom s prihliadnutím na uvedené vydal Okresný súd Prievidza 2. septembra 2009

napadnutý rozsudok, ktorým bol o.i. obvinenému R. R. uloţený súhrnný trest a z toho dôvodu

14

zároveň zrušený výrok o treste jemu skôr uloţený trestným rozkazom Okresného súdu

Prievidza z 15. novembra 2006, sp. zn. , dopustil sa tento zrejmého pochybenia,

keďţe takémuto postupu bránilo ust. § 42 ods. 3 Tr. zák.

Skutočnosť, ţe skoršie odsúdenie obvineného pre trestný čin úverového podvodu

podľa § 250a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 je takej povahy, ţe sa na neho hľadí,

ako keby nebol odsúdený, prehliadol aj krajský súd, a preto uvedený nedostatok nebol

napravený ani v rámci odvolacieho konania.

Oba súdy sa tak dopustili porušenia zákona, zásadne ovplyvňujúceho postavenie

obvineného ( ), a preto dovolací súd mohol konštatovať i naplnenie

druhého, v tomto prípade uţ obvineným správne označeného dovolacieho dôvodu v zmysle

Vzhľadom na vyššie uvedené bude teda musieť súd prvého stupňa po vrátení mu veci

na nové konanie znova preskúmať splnenie podmienok pre uloţenie súhrnného trestu,

a za tým účelom si zaobstarať aj aktuálny odpis z registra trestov, príp. tieţ príslušné trestné

spisy.

A len na dôvaţok upozorňuje najvyšší súd i na ďalší zistený nedostatok, ktorý síce

nemá uţ ţiadnu relevanciu vo vzťahu k jednotlivým dovolacím dôvodom, no nedá sa naň

nepoukázať. Konkrétne ide o to, ţe ak bol trestný čin spáchaný do 31. decembra 2008,

je povinnosťou súdu uvádzať vo svojich rozhodnutiach vydaných alebo vyhlásených

od 1. januára 2009, obsahujúcich popis skutku, výšku škody zároveň v slovenských korunách

a tieţ v eurách po prepočte podľa konverzného kurzu a zaokrúhlení podľa pravidiel

zaokrúhľovania a ďalších pravidiel prechodu na euro ustanovených všeobecne záväzným

právnym predpisom ( ).

Okrem názorov skôr spomenutých bude nevyhnutné v rámci opätovného prejednania

veci mať na mysli i ust. , v zmysle ktorého v tomto novom konaní

nemôţe dôjsť ku zmene rozhodnutia v neprospech obvineného.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

15

V Bratislave 27. marca 2013

JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová