Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 299/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej advokátom

Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 30. marca 2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. marca 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. marca 2017

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a trovy konania

v sume 640,66 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatšesť centov), ktoré j e Krajský

súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Mgr. Martina Babčaníka,

Staromestská 3, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola14. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

okrem iného aj uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľka vo svojom podaní uviedla, že ako oprávnená v exekučnej veci

o vymoženie sumy 4 017,99 € s príslušenstvom vymáhala voči povinným svoju

pohľadávku, judikovanú zmenkovým platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava V

sp. zn. z 30. augusta 2007 (ďalej len „exekučný titul“). Uvedená vec bola

vedená na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Sťažovateľka v súlade s novelou č. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) svoj návrh v označenom konaní okresného súdu

doplnila „o všetky rozhodujúce skutočnosti týkajúceho sa vlastného vzťahu s povinným“.

Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. z 24. októbra 2016 exekúciu

s poukazom na § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku zastavil. Sťažovateľka

proti označenému uzneseniu okresného súdu podala odvolanie. O odvolaní sťažovateľky

rozhodol krajský súd svojím napadnutým uznesením tak, že ho ako vecne správne potvrdil,

pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s dôvodmi súdu prvej inštancie.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala, že „odvolací súd sa nijakým

spôsobom nevysporiadal s podstatnými vecnými argumentami sťažovateľa“. Tvrdí,

že ignorovaním zákonnej povinnosti v zmysle odvolací súd porušil

jej označené práva, konkrétne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd nereflektoval na ňou namietanú konkrétnu

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), v zmysle

ktorej nepostačuje, že súd v základnom zmenkovom konaní neskúmal spotrebiteľskú

zmluvu, ale pre naplnenie hypotézy právnej normy § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného

poriadku musí exekučný súd nevyhnutne identifikovať aj konkrétnu neprijateľnú zmluvnú

podmienku, obmedzenie či neprípustnosť použitia zmenky alebo konkrétny rozpor

s dobrými mravmi, na ktoré v základnom konaní nebolo prihliadnuté. V tejto súvislosti

sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že následne „exekučný súd musí vyhodnotiť,

v akej miere je s ohľadom na zistené konkrétne neprijateľné podmienky uplatnený nárok

zo zmenky primeraný a len nad tento rámec vymoženie nároku nepripustiť a exekúciu

zastaviť“. Inými slovami, ak aj exekučný súd zistil, že došlo k uplatneniu neprijateľnej

podmienky v rámci uplatnenia nárokov zo zmenky, tak exekučný súd

mal podľa prezentovaného názoru sťažovateľky zastaviť exekúciu len v tej časti

uplatneného nároku, v ktorej došlo k navýšeniu nároku v dôsledku uplatnenia takejto

neprijateľnej podmienky, teda mal exekúciu zastaviť len v časti, a nie v celku.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -17 z 30. októbra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v rozsahu vymedzenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

5. Následne ústavný súd 3. decembra 2019 vyzval krajský súd na vyjadrenie

sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti. Zároveň toho istého dňa upovedomil zúčastnené osoby

, obaja (ďalej len „zúčastnené

osoby“) o práve vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti.

II.

Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky

6. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 24. januára 2020.

Predseda krajského súdu v podstatnom uviedol:

„Vychádzajúc z ust. v spojení s , ako i z obsahu

uznesenia krajského súdu je zrejmé, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo so všetkými

okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno považovať za nepreskúmateľné,

pretože ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia

sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej

inštancie, pričom odvolací súd uviedol, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,

akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie a odvolací súd zaujal aj závery

k jeho právnemu posúdeniu, s ktorými sa ohľadne zastavenia exekučného konania stotožnil.

Uznesenie odvolacieho súdu tak nemá za následok tvrdené porušenie základných práv

sťažovateľky, preto jej sťažnosť považujem za nedôvodnú.“ V závere svojho vyjadrenia

predseda krajského súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej

veci.

7. Zúčastnené osoby nereagovali na výzvu ústavného súdu o práve vyjadriť

sa k ústavnej sťažnosti v lehote určenej ústavným súdom a ani následne.

8. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom 30. januára 2020

vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň zotrval na dôvodnosti

podanej sťažnosti. V podstatnom uviedol:

«Na tomto mieste zdôrazňujeme, že odvolací Krajský súd v Nitre sa v odôvodnení

napádaného uznesenia nevysporiadal so žiadnym z podstatných vecných argumentov

Sťažovateľa a svoje potvrdzujúce rozhodnutie odvolací súd založil výlučne na zistení,

že zmenkový súd neskúmal spotrebiteľskú zmluvu. V rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu

SR ako súdu dovolacieho bol pritom opakovane judikovaný právny názor, že pre naplnenie

dôvodu pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku

nepostačuje, že súd v základnom zmenkovom konaní neskúmal spotrebiteľskú zmluvu

(príkladmo rozhodnutia pod sp. zn. , , ,

3 Oboer/1/2017). Naviac odvolací Krajský súd v Nitre, opäť v rozpore s označenou

judikatúrou NS SR, potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie v celom

rozsahu bez toho, aby posúdil, v akej miere bol uplatnený nárok primeraný a zastavenie

exekúcie potvrdil v súlade s § 57 ods. 3 Exekučného poriadku len v rozsahu, v akom táto

spočívala na prípadnej konkrétnej neprijateľnej podmienke.

Pokiaľ predseda KS v Nitre zdôrazňuje názor Ústavného súdu, že odôvodnenia

prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok,

dovoľujeme si upozorniť, že prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie verejne

na pojednávaní a neposkytol účastníkom konania, osobitne Sťažovateľovi, žiadnu možnosť

vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a k právnemu posúdeniu veci (neprijateľnosti

zmluvných podmienok) a úvahám, ktoré viedli súd k zastaveniu exekučného konania!

V tejto súvislosti poukazujeme opäť na judikatúru Najvyššieho súdu SR,

ktorý v uznesení zo dňa 26. 04. 2016, pod sp. zn. konštatoval, že „Súd

je povinný umožniť účastníkom vyjadriť sa k možnému posúdeniu neprijateľnosti zmluvnej

podmienky, aby tak dosiahol svoje rozhodnutie predvídateľným, inak by v prípade určenia

neprijateľnej zmluvnej podmienky odňal dodávateľovi možnosť konať pred súdom

a tak bez ďalšieho vytvoril vo vzťahu k tomuto výroku stav pre kasačné rozhodnutie

apelačného súdu.“

S poukazom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako rozhodnutie tvoriace

rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, ktorú by mal odvolací súd poznať a vo svojej

rozhodovacej činnosti automaticky zohľadňovať, je zrejmé, že už procesným postupom

prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo hrubým spôsobom porušené základné právo

Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a osobitne aj základné právo na verejné

prerokovanie veci v jeho prítomnosti a právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu

podľa SR. Na tomto mieste chceme zdôrazniť, že to, ako exekučný súd

vec (neprijateľnosť zmluvných podmienok) právne posúdil, sa Sťažovateľ dozvedel

až z doručeného rozhodnutia o zastavení exekúcie a prvý krát tak mal možnosť vecne

sa vyjadriť k vykonanému dokazovaniu a právnemu posúdeniu neprijateľnosti zmluvných

podmienok až v podanom odvolaní! I s ohľadom na túto skutočnosť bolo mimoriadne

dôležité, aby odvolací súd naplnil svoju zákonnú povinnosť podľa

a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa riadne vysporiadal s podstatnými konkrétnymi

právnymi argumentami Sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní, čo preukázateľne neurobil.

Vychádzajúc z uvedeného máme za to, že ignorovaním svojej zákonnej povinnosti

v zmysle odvolací Krajský súd v Nitre porušil procesné práva

Sťažovateľa, konkrétne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia do takej miery,

že tým došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa SR

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru.»

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania,

ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

III.

Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

14. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,

že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu takýchto právnych úprav ().

15. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky, alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

16. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ).

17. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia, dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, , ).

18. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci. A preto z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval

aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu.

IV.

Právne posúdenie veci

19. Krajský súd výrok svojho napadnutého uznesenia (o potvrdení uznesenia súdu

prvej inštancie o zastavení exekúcie, pozn.) odôvodnil odkazom na § 387 ods. 2 Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že sa v odôvodnení obmedzil

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, konkrétne v bode 24

odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Na podklade označených a predložených skutočností a dôkazov vzniká exekučnému

súdu povinnosť preskúmať, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57

ods. 1, písm. m/ Exekučného poriadku. Túto povinnosť si súd prvej inštancie splnil,

keď si vyžiadal spis Okresného súdu Bratislava V sp. zn. a na základe

dôkazov predložených oprávneným v spojení s vyžiadaným spisom dospel k správnemu

záveru, že v súdnom konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul - zmenkový platobný

rozkaz, sa uplatňoval nárok zo zmenky, vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so

spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky,

obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so

zákonom. Opak sa zo žiadneho dôkazu nepreukázal. Pre tento prípad zákon ustanovuje

domnienku (prezumpciu), podľa ktorej platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa

ust. § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku (ust. § 243f ods. 4), Súd prvého stupňa preto

správne podľa ust. § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku exekúciu zastavil.“

20. Pre komplexné pochopenie procesných súvislostí je potrebné uviesť, ako sa súd

prvej inštancie vysporiadal s existenciou neprijateľných zmluvných podmienok.

Na odôvodnenie výroku svojho rozhodnutia, ktorým zastavil exekúciu, uviedol, že zmluva

o úvere v čl. II stanovovala poplatok za spracovanie medziúveru v sume 99,58 €, za vydanie

biankozmenky poplatok v sume 16,60 € a za vedenie úverového účtu poplatok

podľa platného sadzobníka. Pri hodnotení citovaných zmluvných dojednaní súd prvej

inštancie dospel k záveru, že pokiaľ ide o poplatok za spracovanie medziúveru,

nie je zrejmá jeho funkcia, je dojednaním neurčitým a nezrozumiteľným. Pokiaľ

ide o poplatok za vedenie účtu, súd prvej inštancie ho považoval za neprijateľnú zmluvnú

podmienku z dôvodu, že ide o spoplatňovanie úkonov a služieb dodávateľa,

ktorými sa spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie. K obdobnému záveru dospel

súd prvej inštancie aj vo vzťahu k poplatku za vystavenie biankozmenky. Súd prvej

inštancie považoval zmluvné dojednania o týchto poplatkoch za neprijateľné podmienky

v spotrebiteľskej zmluve (pozri rekapituláciu dôvodov súdu prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého uznesenia krajského súdu bod 9, pozn.), preto aplikujúc § 57 ods. 1 písm. m)

Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

21. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie uviedla zásadné argumenty, s ktorými sa krajský súd nevysporiadal v odôvodnení

svojho napadnutého uznesenia, hoci v zmysle mal tak urobiť.

Sťažovateľka v odvolaní poukazovala na znenie

v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého kvalifikovaný veriteľ

mohol požadovať odplatu za dojednanie úveru, pričom sťažovateľka túto odplatu mala

v úverovej zmluve dohodnutú. Vo vzťahu k poplatku za vedenie úverového účtu

sťažovateľka namietala, že ide o prípustný postup v rámci podnikateľskej činnosti

a tento bol v bankovej praxi obvyklý.

22. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu

do označených práv sťažovateľky. Krajský súd síce postupoval podľa ,

avšak vôbec nereagoval na vecnú a právnu argumentáciu sťažovateľky uvedenú

v jej odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Ako správne sťažovateľka uviedla,

táto potreba reagovať vyplynula už len z procesnej situácie, keď súd prvej inštancie

o zastavení exekúcie rozhodol takpovediac od stola bez toho, aby sa k zamýšľanému

právnemu posúdeniu o neprijateľnosti zmluvných podmienok sťažovateľka mohla vyjadriť

a poskytnúť svoje právne argumenty. Sťažovateľka sa totiž o neprijateľnosti zmluvných

podmienok dozvedela z rozhodnutia súdu prvej inštancie a až v odvolaní mohla prvýkrát

uplatniť svoje argumenty.

23. Podľa odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať

aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie,

ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd

sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

24. Keďže za opísaných procesných okolností krajský súd mal povinnosť

sa argumentačne vysporiadať s námietkami sťažovateľky vznesenými v jej odvolaní

(keďže ich nemal možnosť uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, pozn.), krajský

súd zlyhal, ak nereagoval na podstatné tvrdenia a argumentáciu sťažovateľky,

čím nepochybne došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

a spravodlivý proces, ktoré zahŕňa v sebe aj právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Navyše, paušálne hodnotenie krajského súdu, že súd prvej inštancie dospel

k správnemu záveru o neprijateľných zmluvných podmienkach v úverovej zmluve

a následná konštatácia, že opak sa zo žiadneho dôkazu nepreukázal, v opísaných procesných

súvislostiach možno považovať za nelogický, ako aj arbitrárny záver.

25. Druhou nemenej podstatnou námietkou sťažovateľky bolo, že ak už aj by vo veci

konajúci súd dospel k záveru o neprijateľnosti ním uvádzaných podmienok v spotrebiteľskej

zmluve, ktoré sú kvantifikovateľné, nebol žiaden zákonný dôvod zastaviť exekúciu

ako celok. Sťažovateľka na podporu svojho právneho názoru poukazovala na viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu (sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. ), v ktorých najvyšší súd v súvislosti

s aplikáciou § 57 ods. 1 písm. m) v spojení s § 243f ods. 4 Exekučného poriadku uviedol,

že „povinnosťou súdu v exekučnom konaní je vyhodnotiť, v akej miere je uplatnený nárok

zo zmenky primeraný a nad tento rámec vymoženie nároku nepripustiť“.

26. Ústavný súd v súvislosti s výkladom § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku

konštatuje, že ide o špecifický dôvod na zastavenie exekúcie, či už v celom rozsahu,

alebo len v časti, v prípadoch ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie,

bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo,

že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté

na 1) neprijateľné zmluvné podmienky, 2) obmedzenie alebo neprípustnosť použitia

zmenky, alebo 3) rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

27. Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného

poriadku nie je možné vykladať mechanicky tak, že pokiaľ vo veci konajúci súd

identifikoval neprijateľnú podmienku, tak automaticky zastaví exekúciu v celom rozsahu,

pretože pokiaľ neprijateľnú podmienku je možné kvantifikovať, t. j. oddeliť od ostatných

nárokov zo zmenky, uplatňovaných na základe exekučného titulu v exekúcii, je potrebné

v záujme spravodlivého posúdenia veci nepripustiť exekúciu len tej časti nároku

uplatneného zo zmenky, ktorá má svoj pôvod (základ) v neprijateľnej zmluvnej podmienke.

Typicky tomu tak bude pri zmluvných podmienkach, ktoré zakladajú povinnosť platiť určitý

poplatok, úrok, sankciu a pod.

28. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu

pred jeho neplatnosťou (m. m. ) preto pri posudzovaní nárokov zo zmenky,

ktorá vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, je potrebné mať na pamäti,

že ide o judikovaný nárok a že zmenka bola vystavená v súvislosti s reálne poskytnutým

plnením alebo službou. Preto by bolo ústavne neudržateľné a nespravodlivé,

ako aj v rozpore s , ak by v takomto prípade oprávnený, v exekučnom

konaní disponujúci riadnym exekučným titulom, nedostal príležitosť súdnou cestou vymôcť

protihodnotu za reálne poskytnuté plnenie alebo službu len z dôvodu toho, že akcesoricky

k hlavnému záväzku zmluvne dojednal ďalšie kvantifikovateľné a reálne oddeliteľné

nároky, ktoré svojou povahou sú neprijateľné, a preto sa im súdna ochrana neposkytuje.

29. Keďže krajský súd v okolnostiach posudzovanej veci vedel identifikovať rozsah

neprijateľných podmienok (v konkrétnych sumách, pozn.), a napriek uvedenému svojím

napadnutým uznesením potvrdil zastavenie exekúcie v celom rozsahu, aplikoval predmetné

ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v rozpore s jeho účelom a zmyslom,

čo má za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

30. Ústavný súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).

31. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

32. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu,

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd

je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné

jeho doručením ( ).

III.

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnil.

34. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu

zastupovania, podanie sťažnosti (vykonané v roku 2019), písomné podanie týkajúce sa veci

samej (vykonané v roku 2020). Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola 980 € a za prvý polrok

2019, ktorá bola 1 062 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2019

aj v roku 2020. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2019 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 163,33 € a za rok 2020 predstavuje

sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 9,80 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 173,13 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2019,

t. j. za dva úkony 346,26 € a odmena spolu s režijným paušálom 10,62 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020.

Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako to vyplýva zo súdneho

spisu, predstavujú sumu 533,88 €, ktoré sa vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca

je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %. Ústavný súd preto úspešnej

sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 640,66 € (bod 3 výroku rozhodnutia).

35. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu