Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 92/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, a , , obaja

, ktorou namietajú porušenie základných práv zaručených čl. 26 ods. 1

a 2 a a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu orgánov verejnej moci, proti ktorým ústavná

sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, a , , obaja

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv zaručených

a 2 a (ďalej len „“) a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovaných, proti ktorým sa Bytové družstvo

so sídlom v Trnave (ďalej len „bytové družstvo“) domáhalo vydania neodkladného

opatrenia.

3. Okresný súd uznesením č. k. -26 z 18. februára 2019 (ďalej len

„uznesenie z 18. februára 2019“) návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol

a zároveň rozhodol, že sťažovateľom sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

4. Na odvolanie bytového družstva krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie z 15. apríla 2019“) uznesenie okresného súdu

z 18. februára 2019 zmenil a nariadil neodkladné opatrenie, ktorým sťažovateľom uložil

povinnosť odstrániť transparent s textom „p. A BYTOVÉ DRUŽSTVO

FALŠOVANIE DÔKAZOV = OKRADNUTIE O BYT“, ktorý je umiestnený na balkóne bytu

2

s výmerou 63,02 mnachádzajúceho sa na

, zapísaného

na vedenom Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom

pre katastrálne územie Trnava, a zdržať sa umiestňovania akýchkoľvek podobných

transparentov s totožným alebo podobným obsahom alebo významom kdekoľvek na území

Slovenskej republiky.

5. O dovolaní sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu z 15. apríla 2019

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. októbra 2019 (ďalej len

„uznesenie z 29. októbra 2019“) tak, že ho odmietol v súlade s § 447 písm. e) Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) z dôvodu, že neboli splnené podmienky podľa § 429

.

6. Podľa sťažovateľov sa najvyšší súd v uznesení z 29. októbra 2019 meritom veci

nezaoberal z dôvodu nedostatku ich právneho zastúpenia v dovolacom konaní. V tejto

súvislosti zdôrazňujú, že najvyšší súd sa v citovanom rozhodnutí vôbec nezaoberal

uplatňovaním (právo na odpor). Sťažovatelia považujú uvedené procesné

pochybenie najvyššieho súdu za závažné a namietajú, že v súlade s mal najvyšší

súd možnosť obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), keďže

„uplatňovanie tvorí závažnú otázku všeobecného významu, resp. závažné

otázky týkajúce sa výkladu alebo aplikácie Dohovoru.“.

7. V ďalšom sťažovatelia namietajú, že „všetky doterajšie konania na ústavnom

súde, ktoré viedol sťažovateľ v prvom rade, preukázali, že činnosť ústavných orgánov

a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené, t. j. podávanie ústavných

sťažností v minulosti bolo neúčinné. A to dokonca opakovane aj v prípadoch, keď splnil

podmienku povinného zastúpenia advokátom. Oveľa dôležitejší je fakt, že čl. 32 je

uplatniteľný v celom spektre spoločnosti, pretože je to politické právo.“.

8. Podľa sťažovateľov uplatňovanie požíva vyšší ústavný princíp, ako je

«„konanie ústavného súdu v súlade s a zákonmi.“ Čl. 32 je použiteľný zo strany

občana hrubo zasiahnutého protiústavnou činnosťou súdu práve v takýchto prípadoch. Tým,

že ústavný súd uzná použitie čl. 32 zo strany občanov – sťažovateľov, ešte neznamená, že

ústavný súd koná mimo rámca vymedzeného v .».

9. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv podľa a 2 a a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom najvyššieho

súdu v napadnutom konaní, zruší uznesenie najvyššieho súdu z 29. októbra 2019

a uznesenie krajského súdu z 15. apríla 2019 a sťažovateľom prizná primerané finančné

zadosťučinenie každému v sume po 1 000 €.

10. Vo veci povinnosti právneho zastúpenia advokátom v súlade s príslušnými

ustanoveniami o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) sťažovatelia odkazujú

na svoje podanie zo 6. januára 2020 adresované krajskému súdu, v ktorom prezentujú

argumentáciu o dôvodoch hodných osobitného zreteľa, pre ktoré sťažovatelia nemusia byť

zastúpení advokátom.

11. V závere svojho podania sťažovatelia ústavnému súdu odporúčajú, aby sa

z dôvodu opakovaného odmietnutia uplatnenia obrátil v súlade s

Protokolu č. 16 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na ESĽP

so žiadosťou o zaujatie stanoviska k výkladu čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to konkrétne,

či „možno odmietanie vnútroštátnym súdom použitia SR občanom považovať

za porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

12. Súčasťou podania sťažovateľov je námietka zaujatosti, ktorou sťažovatelia

žiadajú vylúčiť z konania o ústavnej sťažnosti sudkyne ústavného súdu Janu Baricovú

a Janu Laššákovú a sudcov ústavného súdu Mojmíra Mamojku a Ľuboša Szigetiho.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 .

15. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

18. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

22. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

23. Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

24. Ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnosti akcentuje, že pri výkone

právomoci v konaní o ústavnej sťažnosti jeho úlohou nie je preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda strany sporu (resp. účastníka konania) pred všeobecným

súdom (m. m. , , , ).

25. Rešpektujúc judikatúru ESĽP, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále

pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich

garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Jeho obsahom je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (napr. , , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou ().

26. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(m. m. , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Podľa sťažovateľov je postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní arbitrárny

vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa nezaoberal dovolaním meritórne pre nedostatok

právneho zastúpenia sťažovateľov v dovolacom konaní. Za procesne nesprávny označujú

aj postup najvyššieho súdu, ktorý sa vôbec nezaoberal uplatňovaním (právo

na odpor), a to aj napriek tomu, že v prípade pochybnosti o uplatňovaní citovaného práva

bol na mieste postup podľa .

K namietanému porušeniu práv zaručených a

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

28. Uznesením najvyššieho súdu z 29. októbra 2019 bolo dovolanie sťažovateľov

odmietnuté podľa z dôvodu, že neboli splnené podmienky ustanovené

v .

29. Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

30. Podľa povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou

oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane

pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

31. V uznesení z 29. októbra 2019 najvyšší súd zdôraznil, že o osobitnej podmienke

dovolacieho konania spočívajúcej v obligatórnom zastúpení advokátom, ako aj o výnimkách

podľa boli sťažovatelia poučení krajským súdom (v ním vydanom

uznesení z 15. apríla 2019) spolu s poučením o prípustnosti dovolania, lehote na podanie

dovolania, o náležitostiach dovolania, ako aj o tom, že dovolanie musí byť spísané

advokátom. Krajský súd si týmto spôsobom splnil poučovaciu povinnosť vyplývajúcu mu

z , podľa ktorého „Odvolací súd v písomnom vyhotovení rozhodnutia

uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie

strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávanej veci, výrok, odôvodnenie,

poučenie o prípustnosti dovolania, lehote na podanie dovolania, o náležitostiach dovolania

a povinnom zastúpení advokátom v dovolacom konaní, deň a miesto vyhlásenia.“.

32. Na podklade zistenia, že sťažovatelia aj napriek poučeniu krajským súdom

procesnoprávnu podmienku obligatórneho právneho zastúpenia advokátom v dovolacom

konaní nesplnili a ani nepreukázali, že majú vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, pričom nebola splnená prípadná ďalšia podmienka vyplývajúca z § 429 ods. 2

písm. c) , najvyšší súd dovolanie odmietol podľa pre nesplnenie

podmienok podľa .

33. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci a predovšetkým v súlade

s príslušnými zákonnými ustanoveniami upravujúcimi podmienky prejednania dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku [ v spojení s ], ktoré

interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne

a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

34. Najvyšší súd vychádzal v konaní o dovolaní sťažovateľov z príslušných

ustanovení upravujúcich dovolacie konanie, ktoré explicitne

ustanovujú obligatórnu povinnosť dovolateľa byť zastúpený advokátom s presne

špecifikovanými výnimkami z tohto obligatórneho zastúpenia, ktoré však sťažovatelia

nespĺňali.

35. Za týchto okolností ústavný súd vyhodnotil namietaný postup najvyššieho súdu,

ktorý dovolanie sťažovateľov odmietol pre nedostatok obligatórneho zastupovania

advokátom v súlade s , ako súladný so zákonom a zároveň ústavne

konformný.

36. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu uplatňovanie zákona v súdnom

konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými

a hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv a slobôd (napr. , , ).

37. Už len pre úplnosť k argumentácii sťažovateľov uvedenej v bode 6 tohto

uznesenia ústavný súd zdôrazňuje, že táto námietka je už na prvý pohľad nedôvodná, keďže

sa ňou sťažovatelia domáhajú uplatnenia postupu podľa („Dovolací súd

dovolacie konanie preruší aj vtedy, ak rozhodol, že požiada Európsky súd pre ľudské práva

o vydanie poradného stanoviska k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo

uplatňovania práv a slobôd uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.“) a ako dôvod žiadosti najvyššieho súdu o vydanie poradného stanoviska uvádzajú

výklad (právo na odpor) aj napriek tomu, že v súlade s sa žiadosť

o vydanie poradného stanoviska môže dotýkať len výkladu alebo uplatňovania práv

a slobôd uvedených v dohovore, a nie v ústave.

38. Okrem toho právo na odpor (ktorého výkladu sa vo svojej podstate sťažovatelia

domáhajú) ratione materiae patrí do kategórie politických práv občanov, ktorí si ho môžu

uplatniť proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných práv

a slobôd uvedených v ústave. Teda nestačí odstraňovanie či spochybňovanie len niektorého

ľudského práva a slobody, ale musí ísť o odstraňovanie, resp. o pokus likvidácie

demokratického poriadku základných práv a slobôd ako celku. Ide teda o krajnú ústavnú

záruku základných práv a slobôd v štáte ako celku (m. m. ). O takýto prípad

však zjavne v tomto prípade nejde.

39. Sťažovatelia síce prednášajú svoju nespokojnosť s postupom príslušných orgánov

verejnej moci (vrátane ústavného súdu) v nadväznosti na ich neúspešnosť pri podávaní

návrhov a ústavných sťažností. Situáciu charakterizovanú nespokojnosťou s výsledkom

postupu príslušných orgánov, resp. neúspešnosť sťažovateľov v príslušných konaniach

orgánov verejnej moci (pozri bod 7 tohto uznesenia) nemožno bez ďalšieho stotožňovať

s pokusom o likvidáciu demokratického poriadku základných práv a slobôd ako celku.

40. Vzhľadom na všetky už uvedené skutočnosti ústavný súd, nezistiac príčinnú

súvislosť medzi sťažovateľmi namietaným porušením ich práv podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ktorý

predchádzal vydaniu uznesenia z 29. októbra 2019, odmietol časť nimi podanej ústavnej

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených a 2

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

41. Dovolanie podané sťažovateľmi proti uzneseniu krajského súdu z 15. apríla 2019,

ktorým bolo nariadené neodkladné opatrenie z dôvodu existencie skutočností spôsobilých

vyvolať zásah do dobrej povesti bytového družstva (žalobcu, pozn.), bolo odmietnuté

pre procesný nedostatok na strane dovolateľov, čo zároveň naznačuje, že pre nesplnenie

podmienok stanovených v zákone najvyšší súd nemohol vykonať prípadný meritórny

prieskum dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, a teda sa ani zaoberať

skutočnosťami prípadného zásahu do slobody prejavu patriaceho ratione materiae

do obsahu a 2 (ktorých porušenie sťažovatelia namietajú). Vzhľadom

na uvedené skutočnosti je zjavné, že medzi namietaným porušením a 2

a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, ktorý predchádzal vydaniu uznesenia

z 29. októbra 2019, nie je príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti

ústavnej sťažnosti dovoľovala vysloviť porušenie citovaných ustanovení . Ústavný

súd preto ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia slobody prejavu podľa čl. 26

ods. 1 a 2 tiež odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní

42. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie krajského súdu z 15. apríla 2019

nadobudlo právoplatnosť 31. mája 2019 (jeho doručením sťažovateľom) a sťažovatelia

podali ústavnú sťažnosť až 11. februára 2020, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej

v , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie ako

oneskorene podanej.

43. Z ústavnej sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovatelia začiatok plynutia zákonnej

dvojmesačnej lehoty podľa odvodzovali odo dňa, keď

im bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu z 29. októbra 2019 (16. decembra 2019,

pozn.). Sťažovatelia zrejme vychádzali z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu,

podľa ktorej sa lehota na prípadné podanie ústavnej sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní

považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

ale s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú

(m. m. , , , , ,

). K okolnostiam, ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho

názoru, patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy

nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej

moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody,

t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota

podľa začne plynúť odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania

(m. m. ).

44. Za okolnosť vylučujúcu aplikáciu citovaného právneho názoru možno považovať

aj odmietnutie dovolania v súlade s z dôvodu, že neboli splnené

podmienky podľa (m. m. ).

45. Z bodu 31 tohto uznesenia vyplýva, že sťažovatelia boli krajským súdom poučení

o obligatórnej povinnosti byť v dovolacom konaní zastúpení advokátom, ako aj

o následkoch nesplnenia uvedenej povinnosti. Procesnou povinnosťou dovolateľov bolo

v úmysle vyhnúť sa následkom nesplnenia zákonnej povinnosti predložiť v určenej lehote

splnomocnenie na svoje zastupovanie v dovolacom konaní advokátom. Pokiaľ

v konkrétnych okolnostiach veci dovolatelia obligatórnu povinnosť zastúpenia v dovolacom

konaní nesplnili a splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred najvyšším súdom

nepredložili, sami sa vystavili procesnému následku, ktorý je spojený s takýmto konaním,

t. j. odmietnutiu ich dovolania z dôvodu nesplnenia podmienky vyplývajúcej z .

Dovolanie postihnuté nedostatkom vyvolaným zanedbaním procesnej povinnosti

obligatórneho zastúpenia advokátom bolo preto zjavne (už na prvý pohľad) odsúdené

na odmietnutie (teda aj neúspech).

46. Za uvedeného stavu nemožno dovolanie sťažovateľov pre nesplnenie formálnych

podmienok na uplatnenie právomoci najvyššieho súdu sa dovolaním, resp. jeho

prípustnosťou (z materiálneho hľadiska) zaoberať považovať za účinný mimoriadny

opravný prostriedok v zmysle , a preto na vec sťažovateľov

nie je aplikovateľná judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty na podanie ústavnej

sťažnosti podľa až po rozhodnutí dovolacieho súdu.

47. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

postupu krajského súdu v napadnutom konaní odmietol ako oneskorene podanú podľa § 56

ods. 2 písm. f) .

48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými vrátane žiadosti o zaujatie

stanoviska k výkladu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

49. Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že vec sťažovateľov napadla

na ústavnom súde štvrtému senátu pracujúcemu v súlade s čl. II bodom 3 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

V dôsledku uvedených skutočností nebol dôvod rozhodovať vo veci námietok zaujatosti

sťažovateľov, keďže nimi namietaní sudcovia ústavného súdu (bod 12 tohto uznesenia)

členmi štvrtého senátu rozhodujúceho vo veci ústavnej sťažnosti nie sú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu