Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 539/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. apríla 2018, uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 31. marca 2015 a uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves

sp. zn. z 22. augusta 2014 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. augusta 2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. marca 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Spišská

Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. augusta 2014 (ďalej

len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

napadnutého exekučného konania vedeného okresným súdom v procesnom postavení

povinnej, proti ktorej sa Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad (oprávnený, pozn.)

domáhal vymoženia sumy 263,09 € s príslušenstvom. Sťažovateľka podala 4. júna 2014

námietky proti exekúcii a trovám exekúcie, o ktorých rozhodol okresný súd napadnutým

uznesením tak, že ich zamietol.

O odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu krajský súd rozhodol

napadnutým uznesením tak, že ho odmietol v súlade s v tom čase platným a účinným § 218

ods. 1 písm. c) ako neprípustné, keďže smerovalo

proti rozhodnutiu a výrokom, proti ktorým nie je odvolanie ako riadny opravný prostriedok

v exekučnom konaní prípustné [argumentum a contrario § 50 ods. 4 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom

do 31. marca 2017].

Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol vzhľadom na to, že sťažovateľka nebola v dovolacom

konaní zastúpená advokátom a neboli splnené podmienky vyplývajúce z § 429

ods. 2 (ďalej aj „“) podľa CSP.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že vo veci dovolania podaného proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu požiadala 26. júna 2015 Centrum právnej pomoci, kanceláriu

Prešov (ďalej len „centrum“) o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci.

Rozhodnutím centra č. 4N 8824/15-KaPo, r. z. 54474/2015 z 2. septembra 2015 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. mája 2016 v spojení s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júla 2017 nárok na poskytnutie právnej pomoci

vo veci dovolania sťažovateľke nebol priznaný. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza

že „Centrum posúdilo vec ako zrejme bezúspešnú aj napriek tomu, že v dovolacom konaní

je povinné zastúpenie advokátom. Ide o účelové, zaujaté, svojvoľné, nezákonné rozhodnutie

Centra, obmedzujúce právo na právnu pomoc a ochranu, neumožňujúce konať

pred súdom.“. Sťažovateľka ďalej uvádza, že proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. júla 2017 podala dovolanie, o ktorom najvyšší súd dosiaľ

nerozhodol.

Podľa sťažovateľky v jej veci konajúce exekučné súdy dospeli preukázateľne

k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne vec nesprávne právne posúdili. Napadnuté

konania vedené v jej veci konajúcimi súdmi považuje za „protiprávne, účelovo

zinscenované, realizované v rozpore s exekučným poriadkom ako aj , “. Podľa

sťažovateľky sú napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

nepreskúmateľné a nepresvedčivé, čím jej zároveň bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základných

práv zaručených a 2 a dohovoru napadnutými uzneseniami

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom predchádzajúcim

ich vydaniu, napadnuté uznesenia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zruší

a vec vráti vo veci konajúcim všeobecným súdom na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľke

prizná primerané finančné zadosťučinenia a úhradu trov konania.

Sťažovateľka ústavnému súdu zároveň oznámila, že v konaní o sťažnosti podanej

ústavnému súdu 22. augusta 2018 požiadala centrum 17. augusta 2018 o priznanie nároku

na poskytnutie právnej pomoci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom

alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľky, ktoré smerujú proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu z dôvodov jeho arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, ktoré majú podľa

sťažovateľky za následok porušenie jej práv zaručených a

ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou

či mimoriadnou opravnou inštanciou (, ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Ústavný súd opakovane pripomína (napr. , ),

že ochrana , prípadne dohovorom zaručených práv a slobôd (resp. ústavnosti

ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonov s a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov

sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (, , , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia je tiež právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu

na to, či sa odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí

inštančne nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam

vzťahujúcim sa na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi

inštančne nižších súdov [porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko,

č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté

podľa z dôvodu, že neboli splnené podmienky ustanovené v .

Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná

má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou

oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane

pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (odsek 2).

V napadnutom konaní najvyšší súd potom ako zistil, že okresný súd sťažovateľku

ako dovolateľku uznesením č. k. -139 z 5. decembra 2017 vyzval, aby

v určenej lehote doplnila podané dovolanie smerujúce proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu tak, že predloží splnomocnenie na svoje zastupovanie v dovolacom konaní

v súlade s , pričom ju súčasne poučil o následkoch nerešpektovania

uvedenej výzvy, dovolanie sťažovateľky odmietol.

Najvyšší súd pritom vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľka ako dovolateľka

splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom v dovolacom konaní nepredložila, pričom

dovolateľke nebol „rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelária Prešov z 2. septembra

2015 sp. zn. 4 N 8824/15-KaPo, R. z. 54474/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach zo 16. mája 2016 sp. zn. , potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 12. júla 2017 sp. zn. priznaný nárok na poskytnutie

právnej pomoci vo veci dovolania (viď č. l. 168 spisu)“.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci a predovšetkým v súlade

s príslušnými zákonnými ustanoveniami upravujúcimi podmienky prejednania dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku [ v spojení s ], ktoré

interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne

a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Najvyšší súd vychádzal v konaní o dovolaní sťažovateľky z príslušných ustanovení

upravujúcich dovolacie konanie, ktoré explicitne ustanovujú

obligatórnu povinnosť dovolateľa byť zastúpený advokátom s presne špecifikovanými

výnimkami z tohto obligatórneho zastúpenia, ktoré však sťažovateľka nespĺňala. Okrem

toho jej žiadosti o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní

nebolo vyhovené.

Za týchto okolností ústavný súd vyhodnotil namietaný postup najvyššieho súdu,

ktorý dovolanie sťažovateľky odmietol pre nedostatok obligatórneho zastupovania

advokátom v súlade s ako súladný so zákonom a zároveň ústavne

konformný.

V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu uplatňovanie zákona v súdnom

konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými

a hmotnoprávnymi predpismi konania) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv a slobôd (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistiac príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou

namietaným porušením jej práv podľa a dohovoru

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odmietol sťažovateľkou podanú sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Už z formulácie citovaného ustanovenia vyplýva, že upravuje

ako lex specialis k právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol

orgán verejnej správy. Absencia rozhodovania orgánov verejnej správy v sťažovateľkinej

veci (v sťažovateľkinej veci rozhodovali všeobecné súdy v exekučnom konaní, resp.

v dovolacom konaní o dovolaní podanom proti rozhodnutiu exekučného súdu o námietkach

sťažovateľky proti exekúcii) preto a priori vylučuje možnosť existencie príčinnej súvislosti

medzi sťažovateľkou namietaným porušením a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá v súlade s § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnená.

II.3 K namietanému porušeniu práv podľa a 2 a

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2015, pričom sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť

až 22. augusta 2018, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie ako oneskorene podanej.

Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľka začiatok plynutia zákonnej

dvojmesačnej lehoty podľa odvodzovala odo dňa,

kedy jej bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu doručené (21. júna 2018).

Sťažovateľka zrejme vychádzala z v zásade ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa

ktorej sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní považuje

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

ale s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú

(m. m. , , , , ).

K okolnostiam, ktoré zjavne vylučujú aplikáciu uvedeného právneho názoru, patria

predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nedisponuje

oprávnením podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci,

ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody,

t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade zjavne neprípustné. V takýchto prípadoch lehota

podľa začne plynúť odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania

().

Za okolnosť vylučujúcu aplikáciu citovaného právneho názoru možno považovať

aj odmietnutie dovolania v súlade s z dôvodu, že neboli splnené

podmienky podľa .

Z časti II.1 tohto uznesenia vyplýva, že sťažovateľka bola okresným súdom poučená

o obligatórnej povinnosti byť v dovolacom konaní zastúpená advokátom,

ako aj o následkoch nesplnenia uvedenej povinnosti. Procesnou povinnosťou dovolateľky

bolo v úmysle vyhnúť sa následkom nesplnenia zákonnej povinnosti predložiť v určenej

lehote splnomocnenie na svoje zastupovanie v dovolacom konaní advokátom. Pokiaľ

v konkrétnych okolnostiach veci dovolateľka obligatórnu povinnosť zastúpenia

v dovolacom konaní nesplnila a splnomocnenie moc na svojej zastupovanie v konaní

pred najvyšším súdom nepredložila, sama sa vystavila procesnému následku, ktorý

je spojený s takýmto konaním, t. j. odmietnutiu jej dovolania z dôvodu nesplnenia

podmienky vyplývajúcej z . Dovolanie postihnuté nedostatkom vyvolaným

zanedbaním procesnej povinnosti obligatórneho zastúpenia advokátom bolo preto zjavne

(už na prvý pohľad) odsúdené na odmietnutie.

Za uvedeného stavu nemožno dovolanie sťažovateľky pre nesplnenie formálnych

podmienok pre uplatnenie právomoci najvyššieho súdu sa dovolaním, resp. jeho

prípustnosťou (z materiálneho hľadiska) zaoberať považovať za účinný mimoriadny

opravný prostriedok v zmysle , a preto na vec

sťažovateľky nie je aplikovateľná judikatúra ústavného súdu o začatí plynutia lehoty

na podanie sťažnosti podľa až po rozhodnutí dovolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 v spojení

s .

II.4 K namietanému porušeniu práv zaručených a 2 a

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Napadnutým uznesením okresného súdu boli námietky sťažovateľky zo 4. júna 2014

proti exekúcii a trovám exekúcie zamietnuté. Napadnuté uznesenie okresného súdu,

proti ktorému nebol prípustný riadny opravný prostriedok nadobudlo právoplatnosť

27. augusta 2014.

Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 22. augusta 2018 v súlade

s už citovaným bola sťažnosť aj v časti namietaného

porušenia práv zaručených a dohovorom napadnutým uznesením okresného súdu

podaná zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v , a preto

ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti so žiadosťou sťažovateľky

o priznanie nároku na bezplatnú právnu pomoc adresovanú centru poznamenáva,

že nepovažoval za potrebné vyčkať na rozhodnutie centra, v ktorého kompetencii

je prípadné ustanovenie advokáta sťažovateľke, pretože vzhľadom na charakter

uplatňovaných námietok by jej sťažnosť ani po prípadnom doplnení splnomocnenia

na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom nebola spôsobilá na prijatie

na ďalšie konanie.

Okrem uvedeného nosná časť argumentácie sťažovateľky sa zameriava

na spochybnenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia centra vo veci (ne)priznania nároku

na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní, ako aj následných rozhodnutí

krajského súdu sp. zn. zo 16. mája 2016 a najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. júla 2017. Tieto však nemôžu byť vzhľadom na špecifikáciu

predmetu konania o sťažnosti (preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov vydaných

v exekučnom konaní) predmetom preskúmavania zo strany ústavného súdu. Rovnako

ani prípadné rozšírenie predmetu konania o sťažnosti o rozhodovanie najvyššieho súdu

vo veci (ne)priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v napadnutom dovolacom

konaní by sťažovateľke neprinieslo očakávaný pozitívny výsledok, keďže prípadná sťažnosť

by v tejto časti bola podaná zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júla 2017).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018